Videokanál poslanca

Vďaka, pán predseda. Veľmi rýchle.
Pani poslankyňa Kozelová, asi mám trošku väčšiu dôveru v tú možnosť, že tie budúce voľby v septembri nemusia dopadnúť tak katastrofálne, ako popisujete, a v každom prípade, ak je to tak, ako si myslím, tak rozhodne nie je neskoro na tú pomoc. A moja hlavná pointa bola, že aj tie štyri mesiace, ktoré táto vláda má k dispozícii, bude to viac ako štyri, sa dajú využiť na tie prihlášky. Ale inak s vami súhlasím, áno, do veľkej miery bude ochota pomôcť východu aj prepojením infraštruktúry na Ukrajinu závisieť od politických nálad, v tom sa úplne zhodujeme.
Pán poslanec Svrček, ja v podstate s vami súhlasím, povedal som, že tá štúdia uskutočniteľnosti bola vypracovaná, podľa mojich informácií, a preveroval som to dvakrát, že stále ani nebola podaná. Ako na to už nebolo, je stále ešte na, doslova niekde na stole na ministerstve a keď som si preveroval, tak sme nevedeli o tom, v Bruseli nevedeli o tom, že by bola podaná. Čo už sa mi nezdá byť akože málo času na to, aby sme ju podali. Opäť, pochválil som vládu, niečo urobila pre túto vec a pokiaľ ja viem, tá žiadosť stále nie je v Bruseli.
V tej druhej veci s vami úplne súhlasím, rozumiem, že odvádzate pozornosť od ministerstva alebo od toho, čo ministerstvo dopravy neurobilo, ale je faktom, v tom s vami súhlasím, že to je iný fond, a mohol som to rozviesť do detailov, keby bolo viac času, je to iný fond, ten fond pre vojenskú mobilitu, s ktorou sú rovnako veľké príležitosti, ak nie v mnohom ešte väčšie, a tam sme nevyužili zatiaľ doslova že vôbec nič. Tam neviem o jednej jedinej žiadosti. Takže to všetko však len podporuje to, čo som povedal a aj odkázal, aj v duchu podpory tejto budúcej vláde, že sú tu reálne príležitosti na stole, ja som vymenoval jeden fond, pán poslanec Svrček pridal ďalší, využívame z nich hriešne málo a dá sa v tejto veci pohnúť aj v tom horizonte štyroch, piatich mesiacov, ktoré máte k dispozícii.

Vďaka, pán predseda.
Kolegyne, kolegovia, využívam túto príležitosť, aby som privítal dôraz v tomto programovom vyhlásení na niečo, o čom sa nehovorí často, ale treba to spomínať častejšie, a to je zapojenie slovenských podnikateľov a podnikateliek do rekonštrukcie Ukrajiny.
Slováci a Slovenky so svojimi firmami, ktorí aj majú tú chuť a odvahu podnikať aj v rizikových prostrediach, dostávajú historicky strašne malú podporu od našich vlád, dokonca by som povedal s troškou nadsázky, že sme takými majstrami Európy v zahadzovaní príležitostí za hranicami. Máme chronický problém, a to platí aj na tú nedávnu vládu, aj na tie predošlé, premieňať naše principiálne postoje v zahraničnej politike v biznis príležitosti pre slovenské firmy, podnikateľov a podnikateľky, a potom nečudo, že sa ľudia na Slovensku často pozerajú na zahraničnú politiku ako také pánske huncútstvo, rozmar, ktorý niečo stojí, ale reálne z neho nič nemajú.
Ukrajina nie je, samozrejme, jediným miestom, kde nám tieto príležitosti unikli či unikajú. Za zmienku stojí Balkán, kde naši diplomati a ministri dekády pomáhali ťahať rôzne horúce gaštany z ohňa, ale biznis úspechov tam máme ako šafranu. A že Ukrajina rozhodne nie je jediným miestom, kde toto platí, ale u nášho suseda sú momentálne tie príležitosti najakútnejšie a možno aj najväčšie a hlavne pre východ tejto krajiny najrelevantnejšie.
Hoci vojna ešte trvá, už teraz sa začal ten proces rekonštrukcie a opravy tých častí krajiny, kde to bezpečnosť viac-menej umožňuje. Predošlá vláda aj podnikla tej, ten prvý krok a pochválim ju, preverila si záujem a vyslala call a dostali signál, spätnú väzbu od 300 firiem, ktoré jej povedali, že by do toho aj išli, ale tu sa, žiaľ, aktivita tej predošlej vlády viac-menej skončila, zatiaľ čo poľské stavebné firmy už rekonštruujú školy či cesty v Ľvove či dánske firmy robia, takisto dánske firmy robia v Mykolajive, tie naše stále márne čakajú, hoci majú aj chuť, aj kapacitu, aj odvahu. Mimochodom Ukrajina naše privítanie, naše zapojenie iba privíta a inštitúcie ako Európska rozvojová banka sú aj pripravené pomôcť niečo z toho financovať plus, samozrejme, samotná Ukrajina si vie rekonštrukciu do veľkej miery sama normálne objednať a podporiť, dnes je to napriek vojne jedna relatívne normálne fungujúca krajina a hoci sa to občas zle počúva, tak napríklad v takej digitalizácii služieb štátu nás dávno predbehla a predbehla nielen nás, ale aj takých lídrov v Európe ako napríklad Estónsko. Ak vojna pre ňu dopadne dobre, je silný predpoklad, že bude rýchle rásť a jej susedia ako Slovensko môže rásť s ňou, ale to sa, samozrejme, nestane samo. Chce to pomôcť. A tu sa vraciam späť k tomu, ako by tá pomoc slovenským firmám so záujmom podnikať na Ukrajine mohla vyzerať. A, pán premiér, páni ministri a ministerky, ktoré ste tu, poznáte ten proces.
Niektoré tie firmy budú chcieť úvery od Eximbanky, pretože pre komerčné banky bude Ukrajina ešte stále príliš veľkým rizikom a nebude chcieť požičať ten vstupný kapitál na materiál či iné investície. Iné firmy budú potrebovať pomoc a radu od vlády s tým, ako poistiť svoje investície, ďalšie budú potrebovať diplomatickú pomoc otvoriť tie proverbiálne dvere a aby naši diplomati ich podporili priamo v teréne. Pán premiér, bude treba byť pripravený počúvať a pomáhať všetkými možnými nástrojmi, lebo príležitosti na Ukrajine nám unikajú doslova pod nosom a zapojenie slovenských firiem a podnikateľov do rekonštrukcie nášho východného suseda vnímam ako premiérsku tému a tak sa k nej treba aj postaviť.
Nezabúdajme na záver, pán premiér, že budeme potrebovať aj lepšie fyzické prepojenie, k tej východnej hranici sme sa, lebo sme veľmi dlho pristupovali ako keby za ňou žili vlci. Dodnes náklaďáky čakajú celé dni na odbavenie a to ani nehovorím o tom, že tá naša nešťastná D1, ktorú sme nevedeli celistvo dotiahnuť ani len do Košíc, samozrejme, nejde na hranice, končí ďaleko, ďaleko od nich. Ďalší sused Ukrajiny Poľsko tieto diaľnice až po hranicu s Ukrajinou buď už má, alebo ich usilovne stavia, pretože dobre vie, že lepšie fyzické prepojenie znamená aj väčšie príležitosti na obchod a medziľudské kontakty. To je úloha v tejto novej vláde ako v každej inej vláde, hlavne pre ministerstvo dopravy, ale aj tu vie napríklad rezort diplomacie a iné rezorty pomôcť a aj v tomto krátkom časovom horizonte, ktorý má vláda k dispozícii, tých pár mesiacov. Pýtate sa možno, ako. Nuž Európska únia od začiatku vojny presmerovala doslova miliardy v rôznych fondoch na podporu mobility na účely lepšieho prepojenia, fyzického prepojenia Európskej únie s Ukrajinou. Hoci sme iba jednou zo štyroch krajín Európskej únie, ktorá má fyzickú hranicu s Ukrajinou, iba 4 z 27, až donedávna sme neprejavili žiaden záujem o tieto fondy. Nula. Až tesne pred odchodom podala tá predošlá vláda žiadosť do Európskej únie o financovanie štúdie uskutočniteľnosti dostavby D1 až po tú východnú hranicu, čo chválim, ale je to neskoro a príliš málo.
Pán premiér, nemala by byť ani jedna jediná relevantná ponuka peňazí z EÚ, keby chýbala prihláška zo Slovenska, a ak sa také príležitosti objavia aj počas vášho mandátu, chcem veriť, že budú naplno využité minimálne vo forme podania konkurencieschopných prihlášok a aj toho príslušného diplomatického tlaku, ktorý je pre úspech často potrebný. Na konci každej takejto ponuky totiž môžu byť nové pracovné príležitosti, vyššie platy či peniaze na diaľnice, železnice či mosty na východe Slovenska a tie, ako dobre viete, táto krajina potrebuje ako soľ. Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci. Budem chvíľku slušný, odborný a vecný, aj keď sa to v tejto sále nenosí. Aspoň pre záznam pár postrehov k tomu, čo odznelo od pána poslanca Fica k obrane.
Odznelo tu, že je hanbou, že nám vzdušný priestor zabezpečujú spojenci, a naznačil, že za to môže rozhodnutie predošlej vlády poslať migy na Ukrajinu. Tak mu pripomínam, že z 31 spojencov 19 má zabezpečených ochranu vzdušného priestoru s pomocou spojencov, pretože nevlastnia vzdušné sily, prípadne nie v takej sile, aby to vedeli robiť sami. My na rozdiel od nich máme dlhodobý plán, ako si zabezpečiť ochranu vzdušného neba sami, tie F-16 prídu onedlho. A pripomínam, že nebyť rozhodnutia z čias vlády Roberta Fica, rozhodnutia, ktoré prijalo síce SNS, ale schválil ho premiér Robert Fico, odložiť, mimochodom, SMER-om rozbehnutý projekt lízingov švédskych stíhačiek Gripen, už by sme dávno mali nadzvukovú ochranu, nikdy sme nemuseli prijať tú pomoc od spojencov ako preklenujúce opatrenie, opäť, toto je rozhodnutie Roberta Fica za čias koalície s SNS ešte niekedy spred piatich rokov.
Odznelo tu, že ako je hanbou, že sme odovzdali úplne nový a... dobre, nie nový, ale fungujúci, odznelo, systém S-300 Ukrajine. Pripomínam, že Robert Fico dobre vie, pretože sám rokoval s ruskými predstaviteľmi v roku 2015, že tento systém sme nemali šancu ďalej modernizovať. Hlavný dodávateľ súčiastok, kľúčových súčiastok pre tento systém bol ruský a bola ruská firma, ktorá aj bola a dodnes je na sankčnom zozname. Ten systém u nás skončil. Bodka. Nemal šancu ďalej fungovať. Nestrieľali sme ním ani nepamätám. Naposledy možno za čias ministra Glváča. To, čo máme namiesto neho, chvalabohu, je momentálne, ak sa nemýlim, jedna batéria, bolo to chvíľku aj viac zo strany NATO. Čiže keď sa pýta pán predseda Fico, čo pre nás urobila Aliancia, pripomínam, že máme lepšiu ochranu z nášho neba, ako sme kedy mali, nie vďaka jeho rozhodnutiam z čias jeho vlády, ale vďaka rozhodnutiam spojencov za čias tej predošlej.

Vďaka, pán predsedajúci. A, pán poslanec Lehotský Tomáš, vďaka, že si nám všetkým pripomenul ten dopad na obyčajných ľudí. Ja viem, že sa blížia voľby a že sa tu navrhovatelia snažia aj týmto návrhom zákona mobilizovať svoju ideologickú základňu, ale zabúdame tu príliš často na to, že v konečnom dôsledku budú následky tohto zákona niesť obyčajní ľudia, v tomto prípade tisíce žien po Slovensku. Ženy, ktorým v prípade, že tento zákon prejde, len pridáme, ako si spomínal, na traume už v tak beztak mimoriadnej ťažkej situácii nechceného tehotenstva. Ženy, ktoré, z ktorých mnohé, obávam sa, môžu byť týmto zákonom prinútené utiekať sa k nelegálnym a možno aj nebezpečných interrupciám za hranicami. Toto budú tie následky v reálnom svete na reálnych ľudí, pri ktorých v tejto sále príliš často zabúdame. Preto tento nešťastný návrh zákona nikdy nebude mať našu podporu.

Kolegovia z OĽANO, prestaňte zavádzať. Nemôže byť súčasne pravdou, že chcete poctivo financovať RTVS a že to nebude stáť niečo daňových poplatníkov. Bude. Len ste prehodili jeden mešec na druhý. Proste buď to bude z koncesionárskych poplatkov, ktoré zaplatia daňoví poplatníci priamo a nepôjde to cez štátny rozpočet, alebo to zaplatia vo forme daní a pôjde to cez štátny rozpočet. Strašíte tu, keď hovoríte, že chceme zvýšiť nejakým spôsobom peniaze. Viete dobre, že proste keď tá televízia, ak má byť kvalitne financovaná a ak má byť verejnoprávna, tak to zaplatíme my všetci, len ste z dobre fungujúceho systému urobili horší, ktorý urobí RTVS oveľa viac závislú na politickej moci, urobili ste to rovno pred voľbami, ktoré nemusíte vôbec vyhrať, bol to strašný nápad a ešte to všetci oľutujeme.
Pán kolega Viskupič, hovoríš, že financovanie cez koncesionárske nebolo dobré, lebo bolo nízke. Súhlasím. To bol dôvod na to, aby sa tie koncesionárske poplatky napravili. Mne keď sa pokazí moje staré Subaru, tak ho nehodím do koša, ani ho neodveziem na nejaký, za mesto a neodmontujem pneumatiky a neodstavím ho tam, tak ho opravím. Tak ste mali napraviť ten predošlý systém, pokiaľ boli koncesionárske poplatky nízke, a nie že ho zrušíte a nahradíte niečím, čo je z hľadiska politickej nezávislosti rovnoprávnych médií oveľa viac rizikovejším modelom.
A, pán poslanec Vetrák, hovoríte, že vy ste nechceli zrušiť koncesionárske poplatky, trvali ste na tomto riešení, v konečnom dôsledku ste hlasovali za rozpočet a za zákon, ktorým sa tieto koncesionárske poplatky zrušili. A akýkoľvek bol váš pôvodný úmysel, ten bol potom zneplatnený tým, že ste urobili chybné rozhodnutie hlasovaním a teraz sa pokúšame zachrániť niečo, čo podľa mňa touto formou zákona zachrániteľné nie je. Vaše rozhodnutia, aj keď prejdú tieto dva zákony, urobia verejnoprávnu televíziu oveľa viac závislú na politickej moci. Toto ste chceli?

Vďaka, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, nebude to dlhé, ale, ale nedá mi nevystúpiť k tomuto návrhu zákona. Začnem bodom zhody s navrhovateľom. Máme absolútnu zhodu, pán navrhovateľ, v tom, že pluralita médií, teda koexistencia aj súkromných, aj verejnoprávnych médií je pre Slovensko a pre politickú stabilitu a pre demokraciu na Slovensku nieže dôležitá, ale nazval by som ju kľúčovou. Máme tiež absolútnu zhodu v tom, že ak majú byť verejnoprávne médiá zmysluplne verejnoprávne a vykonávacie svoje funkcie tak, ako majú, tak potrebujú byť, ako ste sám povedal pred pár minútami, nezávislé na politickej moci.
Ak však platí toto všetko, tak potom sa vás pýtam, preboha, prečo sme zrušili koncesionárske poplatky, prečo návrh navrhla predošlá koalícia a schválila predošlá koalícia prílepkom k zákonu o plynovodoch zrušenie koncesionárskych poplatkov. Veď niet stabilnejšieho a politicky nezávislejšieho, alebo nezávislejšej cesty financovania a garantovania nezávislosti verejnoprávnych médií na politikov ako to, že nedáme politikom do ruky nástroj na kontrolu financovania RTVS. Že im to zoberieme, preto sme to mali tak nastavené.
To, čo teraz robíte, ja beriem tak, že sa asi v koalícii pohlo svedomie, že si asi uvedomuje, že urobila chybu, RTVS treba naďalej nejakým spôsobom financovať, preto som aj ja podporil ten zákon, ktorý je v druhom čítaní, lebo inú možnosť ste nenechali, inak by bola verejnoprávna televízia a rozhlas bez peňazí. A týmto návrhom ústavného zákona, beriem to tak, pripúšťate, že to bola obrovská chyba a že je tu tá možnosť, áno, že budúce koalície presne preto, že ste im dali do rúk zrušením koncesionárkach poplatkov ten nástroj nátlaku na verejnoprávne médiá, môžu úplne v pohode vydierať RTVS, keď im nebude tancovať tak, ako pískajú, tým, že im tie peniaze znížia. Preto vychádzam z toho, navrhujete to, čo teraz navrhujete, tých 0,15 % HDP najmenej na RTVS. V princípe by sa s tým dalo súhlasiť nebyť toho, že to v praxi nebude žiadnym riešením.
Pripomínam, pán poslanec, mali sme tu v deväťdesiatych rokoch zákonom určenú úroveň financovania takisto naviazanú na HDP, vtedy to malo ísť na kultúru, ten fond Pro Slovakia. Potom permanentne nedodržiavané, nepamätám si jeden jediný prípad, možno ma opravíte, kedy to bolo naozaj dodržané. Nepamätám si žiaden prípad, že nasledoval akýkoľvek právny postih za to, že tento zákon nebol dodržiavaný. Asi mi poviete, bol to bežný zákon, toto je ústavný zákon, ale, pán Vetrák, pán navrhovateľ, chcem vidieť v praxi, či bude tento zákon len preto, že je ústavný, o niečo viac či menej vymáhateľný ako bol už predtým zlyhaný zákon, ktorý vtedy riadil ten nešťastný fond Pro Slovakia. Opäť, viazanie percenta alebo viazanie financovania na percento HDP nie je žiadnou garanciou, že budúce vlády tento, túto úroveň financovania aj dodržia. Jediná spoľahlivá garancia bolo zachovanie koncesionárskych poplatkov, zrušenie koncesionárskych poplatkov bolo tak hrubou chybou, ktorú žiadna náplata ani záplata, ani tento zákon, ani ten ústavný zákon nemôžu za žiadnych okolností vymazať.

Vďaka, pán predsedajúci, a vďaka aj kolegovi Jurajovi Šeligovi za to, že nám pekne vyložil v praxi, aký by bol dopad tohto návrhu zákona, ak by prešiel.
Úprimne, mne sa ani nechce veriť vlastným ušiam, že sa tu vôbec bavíme o posilnení § 363, pretože asi niet nástroja, ktorý by viac pokrivil to hľadanie spravodlivosti a ten, to navrátenie dôvery ľuďom v právny štát, ako práve ten nešťastne spomínaný paragraf v rukách toho generálneho prokurátora, ktorého máme. Keď sa nad tým zamyslíte, asi najväčší, jeden z najväčších prešľapov práve tej odchádzajúcej vlády bolo vymenovanie Maroša Žilinku za generálneho prokurátora, ktorý potom s týmto nástrojom v ruke zmaril toľké vyšetrovanie, ako sa už stalo. Urobili sme vtedy z takého proverbiálneho capa záhradníkom a teraz ideme toho capa dať ešte na steroidy, to je, samozrejme, metafora, tak nenazývam generálneho prokurátora, to bolo ľudové porovnanie.
Ale nechce sa mi veriť, že sa tu vôbec o posilnení tohto inštitútu bavíme. Jediné zodpovedné za daných okolností by malo byť prebrať si a navrhnúť, ako § 363 vrátiť do jeho pôvodných intencií a medzí. Tieto viaceré návrhy tu boli na stole, máme pred sebou nejaké aj na tejto schôdzi a pevne verím, že tým budeme venovať oveľa väčšiu pozornosť, ako tomuto návrhu zákona.

Vďaka, pán podpredseda alebo pán predsedajúci.
Ja nebudem reagovať na, na tie osobné urážky a iné veci, ktoré tu šíria páni tentokrát po mojej pravici, myslím si, že, že urážok a invektív potrebuje Slovensko asi ako hrdzavým klincom do oka. O ich výrokoch a o spôsobe, akým komunikujú a vedú politiky, si urobí každý súdny človek záver sám.
Ale veľmi rád odpoviem na otázku pána poslanca Mazureka o tom, že aké sú alternatívy ďalšiemu vývoju na Ukrajine. Viete, vy tu podsúvate, pán poslanec, a povedal som to úplne jasne v tom, tu vo vystúpení v rozprave, že v prípade, že stačí odrezať pomoc Ukrajine, materiálnu a inú, a vypukne tu mier, už som presne popísal, prečo je to nezmysel a prečo sa stane presný opak. Dnes nemáme na výber medzi krátkou vojnou, ktorá sa ukončí odopretím pomoci, a dlhou vojnou. Dnes máme na výber de facto len medzi kapituláciou alebo totálnou porážkou Ukrajiny medzi tým všetkým, s tým všetkým, čo s tým súvisí, aj s tým strašným dopadom na bezpečnosť Slovenska, alebo trpezlivou ďalšou pomocou Ukrajine. A každý súdny človek, samozrejme, podporuje tú druhú alternatívu, s výnimkou skutočne asi vás štyroch, ako tam sedíte.
A na tie otázky, ktoré tu podsúvate, že, že do koľkých, koľko Ukrajincov sme ešte ochotní obetovať, pripomínam len, že, že 85 % Ukrajincov podľa posledného prieskumu si praje pokračovať v tomto konflikte a sú to oni, ktorí bránia svoju republiku, sú to oni, ktorí sú obeťou nevinnej agresie, a je na nich, aby túto, aby sa v tejto dôležitej otázke rozhodli, ako chcú napredovať. Pokiaľ mi nechcete povedať, že tuto pán minister Jaro Naď manažuje a riadi a rozkazuje tomuto 44-miliónovému národu, tak potom je úplne samozrejmé, že, že v tomto konflikte sa budú brániť, pokiaľ tam tú vôľu majú a oni ju majú a chvalabohu za ňu.

Vážený pán minister, pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, budem už druhý opozičný poslanec po sebe, ktorý vystúpi na podporu tohto návrhu z dielne pána ministra obrany. Nie preto, ako sa tu pokúšali naznačiť niektorí predrečníci po ľavej strany, že je tu nejaké spiknutie, ale pretože všetkým súdnym ľuďom je zrejmé a jasné, po prvé, že tým, ktorým leží bezpečnosť Slovenska na srdci, sú pri srdci, sú za naše členstvo v Európskej únii a v aliancii, lebo vďaka členstvu k týmto spolkom je Slovensko bezpečnejšie a viac prosperujúce, a že tieto spolky, po druhé, by neznamenali nič, keby sme si v rámci nich nepomáhali. A tak ako je Ukrajina obeťou ničím nevyprovokovanej ruskej agresie, tak my by sme takisto dúfali, že v prípade rovnako podobnej nevyprovokovanej agresie by prišli iní ľudia nám na pomoc, je nielen ľudské, ale z hľadiska bezpečnosti Slovenska absolútne namieste a správne, že konáme tak, ako konáme.
Pán poslanec Dostál, môj predrečník, zhrnul pekne dôvody, prečo je táto pomoc v bezpečnostnom záujme Slovenska. Ja ich nebudem opakovať. Odzneli tu elegantne. Predstava, že v prípade, že Ukrajinu hodíme takpovediac cez palubu a ponecháme napospas ruskému agresorovi, že tým sa tento konflikt pre nás skončí a viac sa nás nebude týkať, je v lepšom prípade úsmevná, v inom tragicky pomýlená. Pretože, samozrejme, takto by sa to neskočilo, v tom najlepšom prípade by sme mali ruské vojská priamo na naše hranici so všetkým tým, čo s tým súvisí, boli by sme nárazníkovou zónou aj s tým súvisiacimi výdavkami na obranu. Bola by to pre prosperitu Slovenska, pretože by sa aj investori vyľakali, skutočne jedna z najhorších možných správ. Ale opäť, pán poslanec Dostál už pekne zhrnul tento bod.
Chcem sa dotknúť niečoho iného. Chcem sa dotknúť toho, čo by znamenalo odopretie vojenskej pomoci nielen vo forme techniky, ale aj vo forme toho výcviku, ako ju navrhol pán minister obrany. Čo by to, to odopretie znamenalo pre Ukrajinu. Lebo počúvame tu občas z týchto, od pánov z tejto ľavej strany v sále, že alternatívou súčasnej pomoci, či vojenskej, či vo forme výcviku, je, že by vlastne vypukol mier. Že my vlastne môžme za to, že táto vojna vôbec pokračuje. Lebo jediné, čo stačí, je vypnúť ten kohútiť, prestať pomáhať, opäť, či vojensky, či výcvikom, či materiálne, a všetko sa na dobre obráti. Nuž, páni, netuším, odkiaľ vo vás pramení tento optimizmus. Vladimír Putin mal milión príležitostí túto agresiu zastaviť. Mal tú možnosť vôbec neurobiť a dnes by boli nažive desaťtisíce ľudí, ktorí zomreli len a len preto, že si zmyslel, že prinavráti Sovietskemu zväzu jeho dávno zašlý lesk a slávu. Mal tú možnosť prehodnotiť po tom, čo jeho pôvodné plány pre okupácie celej Ukrajiny neuspeli, po tom, čo sa jeho vojská s chvostom medzi nohami museli stiahnuť od tej plánovanej invázie alebo z plánovanej invázie samotného Kyjeva. Mal možnosť za týchto okolností požiadať o mier a za nejakých pre neho dôstojných okolností tento konflikt ukončiť.
Čo urobil? Nariadil jednu veľkú vlnu mobilizácie, ktorá zjavne neskončila, prebieha naďalej potichu a pripravuje sa podľa všetkého ešte ďalšia. Ten náš postoj voči Západu len pritvrdil, už tu nehovorí o nejakej agresii voči, ako to on nazýva falošne, fašistickému režimu v Ukrajine. Dnes už hovorí, že je v konflikte s nami všetkými.
Páni, tento človek nám všetkými spôsobmi naznačuje, že v momente, keď my Ukrajine tu vojenskú pomoc odoprieme, nevypukne mier, ako hovoríte. Stane sa presný opak. Poďakuje sa, poďakuje sa vám a iným, ktorí mu na Slovensku a v iných krajinách pomáhate, a v tom momente, kedy tú pomoc odopriete, Ukrajina, ktorá je obeťou ničím nevyprovokovanej agresie, sa stane, na tom bude zásadne horšie, preto lebo tento konflikt sa rozšíri aj do časti Ukrajiny, kde ešte dnes nie je. Zomrú ďalšie desaťtisíce ľudí, ktorí dnes sú nažive vďaka tomu, že Ukrajine pomáhame a že sme otočili ten progres ruských vojsk, a milióny ďalších ľudí budú prinútení z Ukrajiny odísť, áno, aj k nám na Slovensko. A mňa len šokuje, páni, ako tu sedíte, že vaša ľudskosť sa končí hranicami Slovenska. Že keď sa bavíte o krajinách, ktoré ležia kilometre alebo pol odtiaľto, už sa o nich a o ľuďoch v nich bavíte ako, nechcem použiť vaše výrazy, ale popíšem to, ako podprahovo rasistickými spôsobmi, ako odzneli pred zhruba 15 minútami od pána poslanca Mizíka.
Pre mňa je šokujúce už len čisto z ľudského hľadiska, ako ľahostajne pristupujete k tomu utrpeniu desaťtisícov, státisícov Ukrajincov, ktorí boli buď zranení, vyhnaní z domovov, alebo už prišli o životy, opäť s ničím, z dôvodov, s ktorými, za ktoré absolútne nemôžu. Každému, kto má v sebe len trošku ľudskosti, je jasné, opäť, že to neľudské, to amorálne, to neetické v tejto vojne by bolo odoprieť Ukrajine tú pomoc, ktorú si zaslúži, bolo by to nesprávne nielen pre bezpečnosť Slovenska, ale bolo by to hlavne ľudsky pre mňa absolútne neprijateľné. A je šokujúce, že je tu partia ľudí, pre ktorých je takýto, toto mentálne nastavenie úplne v pohode.
Než sa rozlúčim chcem položiť pánu ministrovi jednu otázku. Nemusíš na ňu odpovedať, pán minister, a môžme si to ponechať na iný formát, napríklad hodinu otázok. Ale nechcem, aby sme sa tu o Ukrajine bavili len ako o recipientovi niekoho, kto potrebuje našu pomoc. On ju skutočne reálne potrebuje, preto som za ňu. Ale faktom tiež je, v tomto bode budeš zrejme súhlasiť, že aj vďaka tej ruskej agresii sú dnes ukrajinské vojská jedny z najzocelenejších v Európe. Majú asi najčerstvejšie skúsenosti, bohužiaľ, ťažko vykúpené a ťažko získané s tým, ako sa postaviť ruskému agresorovi a ako v praxi odolávať, ako fungujú rôzne zbraňové systémy, ako fungujú rôzne taktiky. Moja jednoduchá otázka je v tom čase, ktorý ešte máte, tie voľby sú už za rohom a v tom čase, ktorý ešte máte, či sú plány, ak áno, aké, na to, aby sme opäť Ukrajincov nielen cvičili, ale aby sme začali zároveň už aj absorbovať veci, ktoré sa oni naučili, ktoré my ešte nevieme. Lebo, chvalabohu, nemali sme ich trpkú skúsenosť s ruskou agresiou, nie na vlastnej koži. Čiže aké sú plány, ak vôbec, na to, aby sme sa my začali učiť od nich, aby sme tie ťažko nadobudnuté skúsenosti, ktoré mali, potom zakomponovali aj do našich plánov, do našich dlhodobých plánov rozvoja rezortu. Pretože, opäť, majú skúsenosti, ktoré nikdy nechceli mať, ktoré by najradšej nemali. Ale keď ich už majú, bolo by aj od nás hlúpe ich nevyužiť na posilnenie obrany Slovenska.
Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci.
Pán poslanec, ja si myslím, že niet jediného človeka v tejto sále, ktorý by si neprial, aby tie diaľnice boli už postavené, ideálne nie zajtra, tak včera alebo predvčerom. Veď je to hanba. Sám si pamätám Poľsko či Chorvátsko pred 10-15 rokmi, tam, kde sme chodili pomaly po rozbitých štrkových cestách vtedy, už dnes stoja diaľnice a my sme sa nepohli s tou našou ďalej.
Ja len fakt úprimne nerozumiem vášmu riešeniu alebo vami navrhovanému riešeniu. Máte tú smolu, že presne v čase, kedy sa tento zákon posudzuje, vyšlo aj hodnotenie kontroly alebo výsledok kontroly najvyššieho kontrolného úradu, ktorý sa zameral práve na jeden z tých úsekov diaľnice, ktorý je aj predmetom zákona. A slovo ÚHP tam nenájdete raz, lepšie povedané raz, ale v kontexte, ktorý asi naznačuje, že chyba je niekde úplne inde. Spomína manažérske prešľapy zo strany Národnej diaľničnej spoločnosti, spomína absenciu koordinátorov a neschopnosť koordinovať. To sú problémy, ktoré treba riešiť.
Prepáčte, pán poslanec, mne to pripadá, že ste sa upreli na jednu časť toho kontrolného procesu, ktorá, úprimne, nie je zdrojom problémov, pretože vám strpčuje život alebo prípadne spôsobuje iné problémy, ktorým celkom nerozumiem, ale ak by človek úprimne hľadal dôvody, prečo diaľnice meškajú, nehľadal by ste ich tam, kde ste ich našli vy. To nie je osobný názor, to je výsledok kontroly najvyššieho kontrolného úradu, ktorý sa zameral, opäť opakujem, na jeden z tých úsekov, ktoré sú aj predmetom toho zákona, a úprimne nerozumiem navrhovanému riešeniu. Takto sa ani nešporia peniaze, ani sa výstavba z diaľnic na Slovensku neurýchli.