Videokanál poslanca

Vďaka. K tomu, čo povedal pán predseda Krúpa o spoločnom zasadnutí (zaznievanie gongu) s výborom obrany, dodávam pre členov európskeho výboru, že sa stretáme ešte 20 minút predtým v miestnosti 149. Máme dva body, ktoré sú len pre európske záležitosti, potom ideme do kinosály na 13.00. Vďaka.

Vďaka. Výbor pre európske záležitosti sa stretne o dvadsať minút, 12.00, v miestnosti 149 k návrhu štátneho rozpočtu a k novým legislatívnym aktom Európskej únie. Ďakujem.

Vďaka, pán predsedajúci. Ja len krátko, pretože pán poslanec Blaha už dvakrát jasne pomenoval svoje návrhy a ja už som raz jasne vysvetlil, prečo si myslím, že by to bolo chybou, nielen ja, ale aj pani poslankyňa Kozelová a iní.
Dovoľte mi dodať len jednu vec, ak teda ešte kolegovia váhajú nad správnosťou toho postupu, a že či predsa len nepritvrdiť, dodám len, že ten jazyk, ktorý sme zvolili, sme nevymysleli s pánom poslancom Krúpom niekde večer pri počítači v kancelárii. Kopírujeme úplne presne postup a jazyk tzv. Minskej skupiny, ktorá nie je nejaký západný blok, je v nej Francúzsko a Spojené štáty, áno, je v nej aj Rusko. Takže opäť kopírujem úplne presne postup, pod ktorý sa podpísala aj Moskva, nie je to niečo, čo sme si vymysleli na kolene, je to v danej situácii ten najlepší postup, na ktorom sa vedela zhodnúť medzinárodná komunita, opakujem, vrátane Ruska.
Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci. Moja mama ma učila nikdy sa nehádať s ľuďmi, ktorí vám skladajú kompliment. Takže začnem poďakovaním pánu poslancovi Blahovi za tie jeho vrelé slová k mojej diplomatickej skúsenosti a odpoviem rovnako diplomaticky, bez nejakých osobných invektív, upozornením na logické následky toho kurzu a toho smeru, ktorý nám práve predložil.
Toto sa totiž stane, ak sa pustíme cestou hľadania vinníka a ukazovania prstami. Arménsko povie, že Azerbajdžan za všetko môže, pretože začal vojnu, Azerbajdžanci vám odpovedia, že Arménsko nelegálne okupuje nielen Náhorný Karabach, ale aj šesť provincií naokolo a takisto bombarduje civilné mestá v Azerbajdžane. Arménsko vám povie, že bombardovanie Azerbajdžanu..., a bombardovaním Azerbajdžan vyhnal 25 %, možno až 50 % obyvateľov zo Stepanakertu, na to Azerbajdžan odpovie, dobre, ale v Náhornom Karabachu žilo 25 % Azerov pred vojnou, tých ste vyhnali koncom vojny v roku 1994, čo s nimi. Arménsko vám povie, násilie nikdy nie je cesta, Azerbajdžan vám povie, fajn, ale mali ste 26 rokov na diplomaciu, 26 rokov rokovania v rámci Minského procesu, kedy Arménsko neustúpilo ani o krok, čo ste čakali.
Viete, kam smerujem. Vážení, toto je cesta do pekla, toto garantuje, že takto sa budeme hádať a budú sa obe strany hádať ešte o rok, zatiaľ čo budú nevinní ľudia naďalej umierať. Čas na hľadanie vinníkov ešte príde, to, že sa pridávam a že sme zvolili aj s pánom poslancom Krúpom takú opatrnú, diplomatickú formuláciu, nie je profesionálna deformácia bývalého diplomata, je to o pocite zodpovednosti, zodpovednosti za naše slová. A myslím, som presvedčený, že keď sa pridáme k jednej strane, tak výsledkom bude to, že sa Azerbajdžan zatne a že krviprelievanie bude pokračovať.
Preto pevne verím, že si zvolíme tú, síce opatrnú, možno trošku frustrujúcu, ale zodpovednú cestu citlivého, pomalého, trpezlivého hľadania východiska z tohto konfliktu.
Vďaka. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci. Len veľmi krátko, však nás čaká rozprava.
Pán poslanec Kéry má úplnú pravdu, to, že z toho vypadlo, tá zmienka, že sa bojuje v Azerbajdžane a priľahlých okolnostiach, nebolo náhodou. Aby bolo úplne jasné, medzinárodné právo dáva jasne za pravdu Azerbajdžanu, čo sa týka Náhorného Karabachu, je to stále podľa medzinárodných zákonov súčasť Azerbajdžanu.
Čo však tiež platí, a to sme zohľadnili v tomto znení novej rezolúcie, je to, že je tu nejaký mierový proces, je tu nejaká Minská skupina, tá má nejaké dohodnuté princípy riešenia. Jedným z tých dôležitých princípov je, že neprejudikujme už teraz konečný status Azerbajdžanu - pardon, konečný status Náhorného Karabachu - a skúsme sa dohodnúť na nejakom prechodom štatúte a potom nechať nejaký čas, až potom sa rozhodne, komu presne bude Náhorný Karabach patriť, preto sme zosúladili našu rezolúciu s tým konaním Minskej skupiny.
Veľmi rýchle k tomu, čo povedal pán poslanec Blaha. Ja, je tu zásadný rozdiel, a so všetkou úctou, medzi dianím a medzi koncom 2. svetovej vojny a dianím v Náhornom Karabachu. Ten rozdiel je v tom, že 2. svetová vojna sa skončila totálnou porážkou a totálnou kapituláciou porazených mocí, či to bolo cisárskeho Japonska, či nacistického Nemecka.
Bavíme sa momentálne v situácii v Náhornom Karabachu o situácii, kedy ani jedna, ani druhá strana nie je blízka totálnej porážke. A pevne veríme, že k tomu nikdy nedôjde, preto to znamená ďalšie krviprelievanie a ďalšie tisíce životov stratených a ďalšie desaťtisíce ľudí vyhnaných z regiónu.
Ak chceme, aby situácia skončila teraz, nikdy to nebude jednoznačnou kapituláciou jednej ani druhej strany. Bude to musieť byť len mierovou dohodou, ktorá uznáva a rešpektuje práva oboch. Preto sme to formulovali tak citlivo. V oboch situáciách vidím zásadný rozdiel.
Vďaka.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dôvod na tú výmenu bude jasný hneď z prvého odstavca môjho príhovoru. Odkedy sme totiž s kolegom Jurajom Krúpom predstavili v tomto pléne v ten nešťastný minulý covidový týždeň pôvodný text rezolúcie, jednak sa situácia v regióne vyvinula, a jednak sa ozvalo viacero z vás s prosbou o text, a v snahe skutočne, ako spomenul kolega Krúpa, aby táto, toto uznesenie získalo čo najväčšiu podporu, pripravili sme nový text a dovoľte mi teda touto cestou predložiť mierne pozmenený text uznesenia ako pozmeňovací návrh a požiadať vás (ruch v sále a zaznievanie gongu) o podporu tohoto nového znenia. Prečítam ho. Je veľmi krátke a zároveň upozorním na tú oblasť, je to v podstate iba jedna, kde nastala zmena.
Čiže návrh nového znenia rezolúcie k tlači 322:
Národná rada Slovenskej republiky, rešpektujúc princípy medzinárodného práva, nevyhnutnosť zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a dodržiavanie univerzálneho záväzku uskutočňovať mierovými prostriedkami úpravu alebo riešenie medzinárodných sporov, vyjadruje hlboké znepokojenie nad správami o bombardovaní oblastí obývaných civilným obyvateľstvom a týmto tiež vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodinám, ktoré v tomto konflikte stratili blízkych;
odsudzuje ozbrojené akcie a násilie v oblasti Náhorného Karabachu a okolitých častiach regiónu;
žiada všetky strany zainteresované v tomto konflikte, aby ukončili paľbu a iné aktivity podporujúce pokračovanie tohto konfliktu;
podporuje snahu spolupredsedov Minskej skupiny OBSE o dosiahnutie politického riešenia konfliktu prostredníctvom rokovaní a vyzýva Arménsko a Azerbajdžan k zapojeniu sa do substantívnych rokovaní pod záštitou OBSE.
Na záver vyzýva na potrebu dodržiavať základné princípy Minskej skupiny, medzi ktoré patria územná celistvosť, právo národov na sebaurčenie a povinnosť vyhnúť sa použitiu sily.
Tá hlavná zmena je práve v tom poslednom odstavci, kde sme naše vlastné slová s predsedom Krúpom o potrebe dodržiavať medzinárodné právo z pôvodnej rezolúcie nahradili doslovným prepisom textu, ktorý používa tzv. Minská skupina, Francúzsko, Rusko a USA, ktorá sa už dlhšie usiluje o mier v tomto regióne. A ten dôvod na zmenu popri tom, že sme sa snažili skutočne získať čo najširšiu podporu z tejto, z tohto pléna, bol ten, že nechceme ani len náznakom podrývať mierové úsilie týchto krajín, ktoré, samozrejme, má podporu Slovenska a Európy.
Dovoľte mi tiež využiť túto príležitosť na tri krátke postrehy nie k textu ako takému, ale k samotnému významu tohto uznesenia, prečo ho navrhujeme a prečo ho navrhujeme tak, ako ho navrhujeme. Nie je totiž pravidlom, že sa Národná rada vyjadruje k medzinárodným sporom či konfliktom. Deje sa toho veľa v tomto momente, o čom mlčíme: sfalšované voľby v Tanzánii, puč v Thajsku, mohol by som pokračovať, preto je namieste otázka, že prečo Náhorný Karabachu. Odpoveď je, že táto vojna neprebieha niekde na opačnom konci zemegule. Arménsko aj Azerbajdžan sú priamo na hraniciach Európy a sú súčasťou nášho politického sveta. Ako už upozornil kolega Krúpa, obe krajiny sú členmi Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE, sú zároveň členmi Východného partnerstva Európskej únie a Partnerstva za mier Severoatlantickej aliancie. Politicky sú nám zhruba rovnako blízke ako napríklad štáty západného Balkánu. Asi sa zhodneme, že ak by tam vypukla vojna, ako v 90. rokoch, asi by sa k nej Národná rada vyjadrovala a to, že do Arménska či Azerbajdžanu nechodíme na dovolenky, neznamená, že v mnohom nie sú Európe blízke.
Ten druhý dôvod pre našu pozornosť vyplýva z povahy udalostí v Náhornom Karabachu. To, čo sa tam deje, nejaké, nie je nejaké malé nedorozumenie, nejaká malá prestrelka, ale vojna. Poctivá, nechutná, krvavá. Na najväčšie mesto v Národnom Karabachu Stepanakert už niekoľko týždňov dopadá denne, dopadajú denne delostrelecké granáty a utieklo odtiaľ vyše 50 % obyvateľov, to je porovnateľné s dianím v Sarajeve počas vojen na Balkáne v 90. rokov. Straty na životoch vojakov sú rovnako šokujúce. V prepočte na obyvateľa už prišli Arménsko a Azerbajdžan o viac vojakov ako Spojené štáty počas celej vojny vo Vietname. To, že vojnu v Zakaukazsku nevidíme každý večer na našich obrazovkách, neznamená, že sa nedeje, zabíjanie pokračuje aj v tomto momente a v takom rozsahu, ktorý si, myslím, zaslúži našu pozornosť aj počas koronakrízy.
A do tretice. Bolo nám v konzultáciách s niektorými z vás vytknuté, že prečo používame taký diplomatický jazyk, taký formálny, prečo nepovieme priamo, že kto je vinný, prečo nepovieme priamo, že koho treba trestať. To nie je náhoda, že tak nerobíme.
Naopak, jedných z kľúčových pravidiel diplomacie je, že keď už nevieš priamo pomôcť, aspoň neprilievaj olej do ohňa. Za situácie, kedy vraždenie pokračuje, by sme ukazovaním prstov len dali dôvod jednej či druhej strane pokračovať v násilí a rozhodnúť veci nie cestou diplomacie, ale mocou. To nie je zodpovednosť, ktorú si ja chcem zobrať na svedomie, a dúfam, že sa v tomto vieme zhodnúť.
Vďaka za vašu podporu a teším sa na diskusiu.
Týmto zároveň odovzdávam nové znenie rezolúcie nášmu spravodajcovi. Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci. Dovoľte mi podčiarknuť, čo práve odznelo od pána podpredsedu, a touto cestou mu zároveň poďakovať za jeho slová. Je to tak presne, ako popísal. Je pre nás všetkých Slovákov smutnou a veľmi nedôstojnou vizitkou, že reputácia a efektivita súdnictva padla tak nízko, ako padla, a som nekonečne rád, že práve obnova súdnictva je v rukách tak kompetentnej osoby ako ministerka Kolíková, ktorú zároveň týmto vítam medzi nami.
Chcem však podčiarknuť ešte jednu vec z toho, čo odznelo od teba, pán podpredseda. Je viacero vecí, ktoré v súdnictve pokrivkávajú, a sú veci, ktoré pokrivkávajú v súdnictve, ale aj mimo súdnictva. Tie majetkové priznania a doskumávanie majetkových pomerov je niečo, čo treba napraviť, samozrejme, nielen v kontexte reformy a očisty súdnictva, ale myslím si, že nás čaká aj širšia konverzácia o tom, ako okrem iného rozumne, efektívne a zmysluplne nastaviť aj majetkové priznania pre politikov. Áno, vrátane nás všetkých, pretože navrátenie nejakej dôvery v tú vec verejnú sa nemôže zastaviť len reformou súdnictva. Vďaka za to.

Vďaka. Toto nesúvisí s prerokovaným zákonom. Len pripomienka, že európsky výbor sa stretáva zajtra o dvanástej. Vďaka.

Vďaka. Len veľmi rýchlo, lebo pán poslanec Dostál v podstate odpovedal za mňa. To sme členmi klubov Európskej únie a NATO nie preto, že súhlasíme vo všetkom, so všetkými ich členmi. Sme členmi týchto klubov, preto skupinami slobodných štátov, ktoré sa môžu slobodne nezhodnúť v týchto veciach. Máme svoje právo prejaviť nesúhlas s politikou v Spojených štátoch, ja som to urobil často, urobil som to jasne vo viacerých prípadoch tento mesiac. A na rozdiel od iných podobných zoskupení na východ od nás máme to právo. Je úplne normálne, a ako povedal pán poslanec Dostál, tieto kluby ctí, že sa v nich vedia ich členovia nezhodnúť a napriek tomu majú právo na svoj názor, napriek tomu nie sú zaň potrestaní, napriek tomu sú naďalej právoplatnými členmi týchto klubov. To je ten typ spoločenstva, kam Slovensko patrí a som hrdý, že sme v EÚ a v NATO. Vďaka.

Vďaka, pán predsedajúci, kolegovia, pán minister, nedá mi nepoznamenať, o čo vecnejšia tá diskusia je, odkedy odišiel nemenovaný poslanec a v tomto duchu budem aj, aj vystupovať. Plánoval som vystúpiť len k európskej politike, ale nedá mi zareagovať aj na niečo, čo ste, pán minister, keď ma budete sekundu počúvať, povedali k širšej zahraničnej politike.
Chcem dvakrát podčiarknuť to, čo tu odznelo v príhovore pred pár hodinami. Tá diskusia o tom, kam patríme, či na východ či na západ, nie je len diskusiou o tom, že aké seriály budeme pozerať večer v televízii alebo odkiaľ k nám potečie plyn. Je to aj, a dokonca hlavne diskusia, o tom, ako budeme fungovať vo vnútri, ako bude fungovať naše politické zriadenie. Či sa budeme mať, alebo či budeme mať právo sa nezhodnúť občas, zásadne nezhodnúť, tak ako sa tu stáva v parlamente, ale urobiť to civilizovane v pohodlí a bezpečí či parlamentu či televíznych štúdií, alebo či chceme, aby bolo bežné, že kritici vlády budú zastrelení po ceste z práce, ako sa to stalo Borisovi Nemculovi, budú zastrelení vo výťahu vlastného domu, ako sa to stalo Anne Politkovskej, alebo otrávení rádioaktívnym polóniom, ako sa to stalo Alexandrovi Litvininkovi.
Pevne verím, že všetci, čo sme tu, máme úplne jasno v tom, že preferujeme ten prvý, slobodný model, ale hrdé štáty, ktoré to vidia rovnako, slobodné štáty, majú svoj domov. Ten sa volá Európska únia a Severoatlantická aliancia a budem rád, ak budem mať jasno v tomto súvise medzi naším členstvom a tým vnútropolitickým zriadením. Teraz už k európskej politike.
Pán minister, nezávidím vám, čakajú vás dve veľké výzvy, minimálne, určite som na pár zabudol. Tá prvá je, že cítim v slovenskej diskusii o európskej politike dva nešťastné trendy. Ten prvý je taký ten pocit, že vlastne už je všetko vyriešené naším vstupom do Európskej únie, ako keby už nebolo čo riešiť, ako keby sa história skončila naším vstupom. To je odkaz aj dovnútra politických strán, ruku na srdce, koľko z nás dalo európsku alebo zahraničnú politiku inde, ako na posledné či predposledné miesto našich programov? To je mimochodom odkaz aj do tohto pléna, kde väčšinu tejto diskusie nesledovalo viac ako zhruba tretina poslancov. Zásadný zahraničnopolitický prejav kľúčového ministra novej vlády a menej ako tretina ľudí v miestnosti. Teraz menej ako tretina ľudí v miestnosti počas väčšiny rozpravy. Ako keby už o nič nešlo.
Opak je pravdou. Dnes máme pred sebou v niečom oveľa väčšie výzvy ako v tých rokoch 90. či začiatkom tohto milénia, keď sme bojovali o vstup do EÚ a o vstup do Aliancie. Vtedy bolo tou výzvou v podstate len sa začleniť, tá Únia aj tá Aliancia fungovali viac-menej fajn, bolo na nás prijať tie pravidlá hry, reformovať systém, aby sme sa dostali dnu. Dnes je to úplne inak. Tá výzva, tá Únia stojí pred obrovskými výzvami, samotná je v úzkych. Ustála síce migračnú krízu aj krízu eurozóny, ale protieurópske nálady bublú pod povrchom. Rusko sa snaží podkopať aj jednotu a ideálne samotnú existenciu Európskej únie financovaním rôznych antieurópskych, extrémistických strán či šírením dezinformácie. Spojené štáty, ktoré stáli pri zrode Európskej únie, dnes viac-menej otvorene spochybňujú jej existenciu. Vracia sa protekcionizmus, vracia sa populizmus, ako keby sme sa neboli bývali poučili z 30. rokov minulého storočia.
To všetko sú pre Slovensko mimoriadne zlé správy a, pán minister, bude aj na vás aj na tejto vláde z pozície teraz už členského štátu zabojovať o zdravie a prežitie Európskej únie a Aliancie tak, ako ich poznáme. Čo to v praxi znamená? Znamená to nečakať na iných, ale sami pomôcť hľadať riešenia na výzvy ako nelegálna migrácia a iné. Znamená to ísť príkladom, nekopať do toho proverbiálneho Bruselu, ale vysvetľovať, ako sa rodia rozhodnutia v EÚ, prečo sme za ne zabojovali, kde sme urobili kompromisy a prečo napriek tomu má spoločný postup v rámci EÚ význam a zmysel pre Slovensko.
Pán minister, uisťujem vás, toto nie je kritika vás, ja viem, že vy tomu rozumiete, sám som počul tieto isté témy, tieto isté témy od vás, len hovorím, že treba ich opakovať, aby sme v tom mali jasno.
Pán minister, ak tá prvá výzva pramení z ľahostajnosti k zahraničnej politike, tá druhá pramení z pokušenia hľadať alternatívy k Európskej únii, hoci o našom členstve v EÚ plánuje, panuje relatívne široká zhoda. Je to zároveň aj relatívne plytká zhoda, čím ďalej, tým viac ľudí hovorí o Európskej únii ako o nejakom zoskupení, kde sa rozhoduje možno o nás bez nás. Začína sa presadzovať názor, že sme v Únii tak trošku do počtu. A to je dlhodobo veľmi nebezpečné, počujeme to aj tu v tomto pléne, v tejto sále.
Vidím to tak, pán minister, že v každom národe je zakódovaná nejaká túžba po hrdosti a dôstojnosti a nesmie sa stať, že tento pocit, túto túžbu si monopolizujú antieurópske, často extrémistické sily. Bude aj na tejto vláde dokázať, že je možné byť zároveň vlastencom, hrdým Slovákom, ale aj hrdým Európanom, že Európska únia sme my a Slovensko je Európska únia.
Opäť, čo to znamená v praxi? Znamená to byť nekompromisnejší v definovaní slovenských záujmov, ako tomu bolo možno za minulých vlád. Znamená to dôslednejšie chrániť a strážiť si vlastnú reputáciu, nenechať ju pokaziť asociáciou s krajinami, ktoré majú iné ciele a iné záujmy od tých slovenských. A znamená to zadefinovať si presnejšie, akú Európsku úniu vlastne chceme, lebo ako sa hovorí u nás v Trnave, ak nevieme, kam chceme ísť, tak je takmer isté, že sa tam nedostaneme. Ako chceme nastaviť priemyselnú politiku EÚ? Ako chceme presne, aby fungoval vzťah medzi Európskou úniou a USA? Ako by mala vyzerať digitálna politika Únie? Je aj na nás spoluformovať Úniu a dokázať občanom, že v nej nie sme pasažiermi, ale spoluvlastníkmi.
Tieto výzvy sú teraz hlavne na vašich ramenách, pán minister, ale súdiac podľa vašich doterajších krokov aj podľa toho vystúpenia ste na správnej ceste a budem vám držať palce.
Ďakujem. (Potlesk.)