Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán podpredseda, a ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali. Ja chcem pogratulovať, po prvé chcem povedať, že nepovedala som, že pokuty sú jediné. Toto je to, čo manipulujeme, čo sa manipuluje dokola, že človek povie nejakú vec a ona sa nepovie v celom kontexte. Ja som povedala, že treba aj pokuty a ja chcem zagratulovať tomu regiónu, v ktorom ste, že tam tí policajti kontrolujú. Ale v tom regióne, kde som ja alebo kde sú ďalší, keď si zoberiete, za šesť týždňov sa urobilo vo Francúzsku 20 miliónov kontrol. To znamená, že bol skontrolovaný každý tretí občan. Čiže ja nechcem nikoho, nikoho naháňať a keď si zoberiete, že ako som hovorila o tom zdravotnom stave nášho obyvateľstva, je iné, keď príde tam, kde je rozvinuté zdravotníctvo, 60 alebo 70 alebo 80-ročný človek do nemocnice, ktorý je relatívne v dobrom zdravotnom stave, ako keď príde u nás, kde máme taký vysoký počet odvrátiteľných chorôb. Čiže aj ten výsledok, výsledok bude iný a ja si neviem prečo aj všetky myšlienky, ktoré sa povedia, či už aj tuná v tomto parlamente alebo kde, tak keď je to opozično-koaličné, tak tá druhá strana vždy hľadá v tom len niečo zlé. To je podľa mňa kameň úrazu toho, tejto celej politiky, pretože musíme nájsť spoločnú reč. Inak to nepôjde, inak to vnáša nenávisť aj medzi obyvateľov a polarizáciu spoločnosti. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, pán minister, pán spravodajca, milí kolegovia, situácia na Slovensku je nesmierne vážna, inak by sme tu asi nesedeli. A nielen situácia v zdravotníctve v počte nakazených či počte obetí pandémie, ale aj celospoločenská atmosféra frustrácie hnevu a stupňujúcej sa občianskej neposlušnosti, ktorá je rovnako pochopiteľná, ako nebezpečná.
Dovoľte mi ako lekárke na úvod zareagovať a dotknúť sa čísiel, ktoré sa v médiách i v tejto sále opakujú dookola ako mantra. Je to aktuálny počet hospitalizovaných a počet mŕtvych, ktorý je vraj najvyšší na svete v súčasnej dobe. Čudujem sa, že dokonca aj odborníci používajú prirovnania, že sme ako v Bergame. Aj tam pred rokom zomieralo 30 % hospitalizovaných a rovnako je to u nás. Podľa mňa je to prirovnanie absurdné, keď sa porovnáva región, ktorý má zdravotníctvo v rámci Talianska najrozvinutejšie, so Slovenskom.
Spomíname si na predvolebné diskusie, kde sa poukazovalo na Slovensko, že je jedno z najhorších, myslím, že na druhom mieste v Európe, že 11 000 ľudí mladších ako 75 rokov zomrie na Slovensku na neodvrátiteľné ochorenia. Bolo to, bol to headline zdravotníckej politiky, do konca pána bývalého prezidenta Kisku.
Pamätáme si na 5 000 horiacich sviečok pred Úradom vlády za zbytočné nezachránené ľudské životy. Voľby sa konali 29. februára roku 2020, teda pred pandémiou COVID-19. Tento stav ukazoval pred pandémiou na výkonnosť zdravotného, zdravotníckeho systému, na zlyhávanie štátnej politiky v zdravotníctve, na kvalitu zdravotnej starostlivosti, na nedostatočnú sekundárnu prevenciu a nedostatočnú efektivitu život zachraňujúcich zákrokov. A tu začala pandémia a tomu sa rovnajú aj výsledky, ktoré momentálne prežívame. Nebudem hovoriť o zodpovednosti.
Veci okolo predlžovania núdzového stavu treba pomenovať jasne a zreteľne. Čelíme kríze, ktorá v dejinách našej vlasti za ostatných tridsať rokov nemá obdobu. Je to kríza zdravotná, ekonomická, finančná, psychologická, sociálna, duchovná, ale hlavne kríza dôvery v tento štát.
Ako zvolení poslanci máme veľkú zodpovednosť, ako sa rozhodneme, aký odkaz vyšleme národu. Ja osobne som presvedčená, že nikto z nás poslancov v tejto sále si neželá nekonečné predlžovanie núdzového stavu. Tento výnimočný režim už trvá pridlho a zdá sa, akoby jeho pomenovanie strácalo nielen slovný význam, ale aj efekt v zmysle dodržiavania pravidiel. Pravidiel, ktoré by mali smerovať k spoločnému dobru nás všetkých.
Zatiaľ čo v prvej vlne sme sa ako národ zomkli a príkladne dodržiavali určené pravidlá, či takmer sa predbiehali v kreatívnych prejavoch solidarity a vzájomnej pomoci, dnes je situácia dramaticky iná. Nielen sociálne siete, ale aj ulice napĺňajú nespokojní občania, ktorí nevidia zmysel v dodržiavaní nariadení, alebo ich otvorene nedodržiavajú.
Dovolím si povedať, že je to jeden z kľúčových faktorov, ktorý spôsobuje, že lockdowny v ostatných krajinách zaberajú, ale u nás nie. Preto chcem aj v súvislosti s diskusiou o opätovnom predĺžení núdzového stavu na tomto mieste navrhnúť dva kroky, ktoré sú z môjho pohľadu kľúčové na zlepšenie súčasného stavu.
Po prvé, potrebujeme takpovediac opäť získať na palubu kritickú väčšinu občanov, a to sa nám môže podariť iba zmenou komunikácie a spoločným postupom. Dnes nie je čas na to hľadať vinníka za súčasný stav. Dnes potrebujeme aspoň na chvíľu zahodiť politické tričká a ťahať spoločne za jeden povraz pre dobro slovenských rodín, živnostníkov, starých, chorých a pre dobro našich detí. Všetci dobre vieme, že aj keď sa nám podarí pandémiu prekonať, jej bolestné následky nás v sociálnej, duchovnej, duševnej, zdravotníckej či ekonomickej sfére ešte len čakajú. Preto ešte raz vyzývam nás všetkých, pokúsme sa v tak kritickej situácii, ako je dnešná, všetci spoločne konštruktívne spolupracovať. Slovensko to veľmi potrebuje. My všetci to potrebujeme.
Po druhé, okrem zmeny komunikácie a atmosféry spolupráce potrebujeme zlepšiť mechanizmy kontroly pravidiel. Vďaka COVID-automatu sú tieto pravidlá dnes konečne jasnejšie a predvídateľnejšie a ak chceme, aby zaberali, musia byť dôkladnejšie kontrolované. Jeden príklad za všetky.
Vo Francúzsku, ktoré pred rokom, ale aj pred Vianocami malo podstatne horšie čísla, ako máme my v počte nakazených, ešte v prvej vlne za šesť týždňov vykonali viac ako 20 miliónov kontrol dodržiavania opatrení a uložili viac ako milión pokút. Je to každý 60. občan, vo Francúzsku dostal pokutu. Za rovnaké obdobie druhej vlny im stačilo urobiť už menej kontrol, bola to asi jedna štvrtina a cez Vianoce, keď mali zákaz vychádzania, len jedna desatina. Občania si jednoducho zvykli, že platia pravidlá a nesmú sa porušovať.
Ak sme doteraz poctivo nekontrolovali porušovanie vyhlásených pravidiel, ľudia si na to tiež zvykli a aj preto náš lockdown nezaberá. Musíme to zmeniť nie preto, že by sa niekto z nás tešil z trestania ľudí, ktorí sú aj bez toho už v náročnej situácii, ale preto, že ak to nebudeme robiť, rezignujeme na jednu zo základných úloh štátu - chrániť dobro svojich občanov.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, možno sa spýtate, čo tým vlastne chcem povedať, či sa staviam proti predĺženiu núdzového stavu, alebo sa ho naopak snažím obhájiť. Úprimne hovorím, o predĺžení núdzového stavu sa nerozhoduje ľahko. Ale ak sme za predĺženie núdzového stavu hlasovali v decembri, keď bola situácia podstatne lepšia, dnes naše pochybnosti obstoja ešte menej. A preto, áno, budem hlasovať za predĺženie núdzového stavu ako prostriedku k cieľu, ktorým je návrat do normálneho života pre nás všetkých. Inú cestu nevidím, len predĺženie núdzového stavu za jasných pravidiel.
Jedným dychom však dodávam, že hneď od zajtra je našou povinnosťou hľadať ďalšie cesty, ktoré môžu byť podobne neúčinné v boji s pandémiou, ale zároveň umožnia postupnú úľavu od obmedzení, ktoré doliehajú na našich občanov a na nás všetkých. Opäť sa môžeme inšpirovať Francúzskom, ale aj inými krajinami, ktoré za týmto účelom vytvorili a prijali nové zákony alebo inštitúty, ktoré reagujú na výnimočný stav výnimočnými opatreniami, ktoré sú spojené so zdravotnou katastrofou v ich krajinách. Rozmýšľajme ako nepredlžovať núdzový stav, ale príďme s iným legislatívnym rámcom, ktorý umožní postupný prechod do normality a intenzívnu prípravu na riešenie ekonomickej a sociálnej krízy, ktorá sa črtá na obzore.
Obraciam sa týmto na vládu a žiadam ich o zváženie prípravy zákonov, ktoré nám pomôžu v prechode k normálnemu životu. Verím, že práve zmena komunikácie smerom k občanom, odloženie hádok a konštruktívny spoločný postup, dôslednejšia kontrola jasných pravidiel a hľadanie spôsobov prechodu od núdzového stavu k normalite môže byť cestou k tomu, aby sme núdzový stav už v budúcnosti nemuseli predlžovať. Ale hlavne, aby sa nám konečne podarilo zlomiť krivku počtu nakazených a mohli sa čo najskôr tešiť na život bez rúšok, tak ako to tu bolo spomínané, bez strachu, bez frustrácie a aby sme si mohli čo najskôr povedať, zvládli sme to a zvládli sme to spoločne.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Som rada, že tento zákon bol predložený v Národnej rade Slovenskej republiky. A rovnako rada, že pani kolegyňa Šebová spomenula viackrát vo svojom príhovore deti do šesť rokov. Týka sa to, ja nechcem povedať, že rovnako, ale aj by som povedala, že rovnako tak seniorov, ako mladých rodín, ktoré majú deti.
Som lekárka, som krčná lekárka a viem, koľko chronických ochorení majú momentálne deti, a preto tie náklady mladých rodín sú vysoké a mnoho razy aj tie mladé rodiny, rovnako ako tí seniori stoja pred dilemou, či tomu dieťaťu alebo tým svojim deťom tie lieky majú podávať, alebo nemajú podávať, pretože tie doplatky sú niekedy vysoké.
Čiže rovnako tie zraniteľné skupiny sú ohrozené a ja som rada a chcem všetkým, ktorí sa pričinili, aby tento zákon bol v Národnej rade, pogratulovať.
Ďakujem pekne.

Tiež len, len celkom, celkom krátko. Chcem uviesť na správnu mieru, pani predsedníčka Cigániková hovorila, že rušíme ten príspevok 400 euro počas tehotenstva. Nerušíme ho, len sme ho posunuli do tretieho trimestra, pretože boli tu námietky, že keď bude v druhom trimestri, tak ho tí rodičia minú, tak si myslíme, že v treťom trimestri je účelnejšie, aby, ale to bolo ešte, ešte v tom predchádzajúcom, to nie v tomto, to bolo už, len pani, pani poslankyňa to trošku nepresne uviedla.
A možno ešte jednu vetu. Doteraz som sa k tomu nevyjadrila, ale ja byť pani poslankyňou Cigánikovou, tak si veľký pozor dávam na to, aby, čo hovorím o deťoch, ktoré sa narodia postihnuté, ktoré sa nenarodia celkom zdravé, pretože niektoré jej vyjadrenia, bohužiaľ, veľmi, veľmi hraničia s eugenikou.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, pán podpredseda, najskôr možno k tým pozmeňujúcim návrhom, ktoré tu zazneli.
Ak sa nám zdá, že je to neprehľadné, že to nie je dobré, že by to malo byť jednoduchšie, sadnime si a zmeňme rokovací poriadok, pretože v rokovacom poriadku stojí, že ak sa mení dátum účinnosti alebo hocaké slovo, v našom prípade je to len dátum účinnosti, tým, že sme posunuli hlasovanie o mesiac, tak sa musí prečítať celý ten odsek, celá tá časť toho pozmeňovacieho návrhu, kde sa ten dátum vyskytuje. Preto to trvalo tak dlho a opakovane sme s pani predsedníčkou Cigánikovu hovorili o tom, že či v tých pozmeňovacích návrhoch meníme len dátum účinnosti. Ja som jej povedala, že ja mením len dátum účinnosti. Ona mi dosvedčila, že robí to isté, to znamená, že tie dátumy, tie texty sú totožné, je tam jedine iný dátum kvôli tomu, že sa posunulo hlasovanie. Čiže preto to tak dlho trvalo.
Ak si myslíte, že by stačilo prečítať len tú vetu, kde sa mení dátum účinnosti, zmeňme rokovací poriadok, ja to určite, určite rada podporím. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.)
Ešte mi dovoľte, pán predsedajúci, vzhľadom na prednesený pozmeňujúci návrh pani poslankyne Hatrákovej dovoľujem si vás požiadať o vyňatie bodov 9, 13 a 14 z môjho prvého pozmeňujúceho návrhu na osobitné hlasovanie s mojím návrhom neschváliť, lebo termíny upravuje pozmeňovací návrh pani poslankyne Hatrákovej. Čiže aj tu tieto body 9, 13 a 14 boli vyňaté na osobitné hlasovanie aj pred troma týždňami práve preto, že, že, a teraz musia byť, lebo sa tam hovorí o dátumoch.
Čiže ja som, samozrejme, otvorená hlasovaniu Národnej rady, ale ja si myslím, že by sme nemuseli hľadať problém tam, kde ten problém nie je.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Milí kolegovia, vydržali sme tento maratón a ja vám všetkým chcem poďakovať za diskusiu a dovoľte mi, kým poviem pár slov na záver, aby som odcitovala rokovací poriadok, § 94 ods. 2, ktorý znie: „Pri prerokúvaní návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa iný zákon, možno podávať návrhy, ktoré predložený návrh zákona rozširujú len vtedy, ak s tým navrhovateľ vyjadrí súhlas najneskôr pred hlasovaním.“
Teda ako navrhovateľka novely zákona o pomoci ženám, nesúhlasím s tým, aby plénum hlasovalo o podaní pozmeňujúceho návrhu pani poslankyne Jany Cigánikovej o chemickom potrate, pretože je to jednoznačne rozširujúci návrh témy tejto novely. Zároveň zopakujem, že takýto návrh do zákona nepatrí, lebo zákonom sa stanovujú právne podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti, a nie spôsob a druh liečby alebo liečebné postupy. Na to slúžia vykonávacie predpisy, vyhlášky, odporúčania alebo iné podzákonné normy. To je môj prvý návrh.
Teraz už nebudem mať návrh, možno len krátku, krátku úvahu na záver tejto debaty. Jedna z mojich posledných zahraničných ciest v rámci Výboru pre práva žien Európskeho parlamentu bola vlani tesne pred Vianocami v Taliansku. Navštívili sme Neapol, ktorý je známy značne rozšíreným obchodom so ženami. Sú to vo veľkej väčšine dievčatá, ktoré sú nalákané na dobré zamestnanie alebo štúdium, zo Subsaharskej Afriky. V roku 2017 ich bolo 6-tisíc, a to nie je celkom presné číslo. Samozrejme, v Neapole nemajú ani dobré zamestnanie, ani štúdium, ale sú im zobrané doklady a robia prostitútky. Tie, ktoré otehotnejú, vyhodia na ulicu, niektorým sa podarí utiecť. Keď sme tam boli ako poslanci, nocou nás tajne zaviedli do domova, kde sa podarilo týmto mladým ženám, ktoré sa za..., ktoré ušli, ktoré sa zachránili, uchýliť. Bolo ich tam asi 30 a pobiehalo taj aj zo 10 malých detí. Keď nám vedúca zariadenia opísala niektoré osudy, môžem povedať, že strašné. Jedna z mojich kolegýň, nebudem hovoriť politickú skupinu, z ktorej bola, sa opýtala, či tieto dievčatá majú zaručené právo, či majú zaručené reprodukčné práva.
Vedúca sa nechápavo na ňu pozrela a povedala, že nerozumie otázke. Tak ju jej kolegyňa vysvetlila, ako majú zaručené, že keď prídu tehotné, že môžu ísť na potrat. Vedúca až nevrlo odpovedala, že tieto mladé ženy na potrat ani nepomyslia. Vedia, že to dieťa bude možno to jediné, čo im v živote zostane. Ak si ho teraz dajú zobrať, možno už nikdy v živote nebudú mať deti. Viaceré z poslankýň Európskeho parlamentu zostali zahanbené. Necítila som sa v tej chvíli dobre.
Tieto listy, ktoré dostal náš výbor a ktoré tu prezentovala pani poslankyňa, pani predsedníčka Cigániková, sú plné sexuálnych a reprodukčných práv. Väčšina našich tehotných žien na Slovensku, ktoré sú v núdzi, nie sú až v takej ťažkej situácii, ale mnohé myšlienkové pochody majú rovnaké. A týmto ženám našou novelou zákona chceme pomôcť. Ja by som bola veľmi rada, keby nás chcelo pomôcť čo najviac, aby tento zákon prešiel.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán kolega Bubnár, milý Jožko, toto tvoje vystúpenie bolo veľmi, veľmi silným svedectvom a poviem len jednu vetu. Ak na Slovensku budú takí mladí ľudia, ako si ty, tak sa nemusíme báť o to, že by niekto zabudol na tehotné ženy, ktoré potrebujú pomoc. Ty si dokázal, že to nie parlamentné panoptikum, ktoré sa zaoberá pomocou tehotným ženám, ale že sú to aj mnohí mladí ľudia. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem pekne pánu poslancovi Kremskému, že sa na túto tému pozrel čiste pragmaticky, a to z toho demografického hľadiska. Je to skutočne veľký problém a si spomínam, keď sme na Slovensku hovorili o tom, že však sa nemusíme starať o to, že sa rodí málo detí, veď potom prídu ešte Husákove deti, ktoré začnú rodiť, a tá demografia sa zlepší. Prišli Husákove deti, ktoré boli, možno viacerí viete, aké to boli, a..., ale tieto deti nemali 4 deti ako ich rodičia, ale mali len jedno. A dostali sme sa tam, kde sme teraz.
Ale pri vystúpení pána Kremského mi napadlo jedno, že je oveľa jednoduchšie nechať tú ženu, nech ide na potrat, a potom ju už aj nechať s tými problémami, ktoré možno po tom potrate má, ako zobrať spoluzodpovednosť na tie de..., za tie deti, ktoré sa narodia v ťažších podmienkach v prostredí, ktoré je pre nich nežičlivé, pretože túto zodpovednosť na seba zobrať nechceme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. A ďakujem aj tebe, Janko, za tvoje vystúpenie a za tvoju podporu. Po tom, čo som tu počúvala dva a pol mesiaca, by som si myslela, že prídeš k tomuto pultu a povieš: „Poslanci Národnej rady, majte rozum a neschváľte zákon, ktorý navrhuje Záborská, lebo viete, koľko nechcených detí sa narodí, pretože tie ženy sa ulakomia na to, že dostanú peniaze? Ja to môžem, ja to môžem dosvedčiť, ja som žil v detskom domove, videl som ix iných a toto sú nešťastné deti celý život.“
Možno Janko mal to šťastie, že sa stal až poslancom Národnej rady, ale určite s takýmto vystúpením by neprišiel, ak by bola pravda, že všetky deti, ktoré sú nechcené, sú nešťastné. Tu nejde o to, či to dieťa je chcené alebo nechcené, tu ide o to, či to dieťa je prijaté alebo je neprijaté. A tam je veľký rozdiel.
Janko, ešte raz, veľká vďaka.

Ďakujem pekne, pán predseda. Keď sa začala táto debata o tomto zákone, tak vo svojom prvom rozhovore s novinárom som povedala, že po skúsenostiach, ktoré mám, nerozprávajme o práve ženy a o práve na život, pretože takáto diskusia je tu desiatky rokov a vedie to do slepej uličky. Poďme sa rozprávať o tom, ako pomôcť tehotným ženám, a je na to pekný slogan: Ako pomôcť tehotným ženám, aby mali právo neísť na potrat.
Pán poslanec Dostál, ktorému ďakujem veľmi pekne za jeho vecný príspevok, hovoril o tom, že reštrikcie vytvárajú obete. Ja si myslím, že v každom jednom štáte Európskej únie sú reštrikcie v zákonoch, ktoré povoľujú umelé ukončenie tehotenstva, možno jediný štát, kde od prvého augusta tohto roku, od 01.30 hod. minút v noci už nie sú žiadne reštrikcie, je od základnej školy sexuálna výchova, je antikoncepcia zadarmo, sú potraty zadarmo, nie je žiadna čakacia doba, a od toho prvého augusta sa žena môže rozhodnúť pre potrat deň pred pôrodom z psychosociálnych dôvodov. Čiže sú tam obete reštrikcií alebo nie sú obete reštrikcií?
Ja by som bola veľmi nerada, keby sme si, keby sa Slovensko dostalo do tejto situácie. A to sa Francúzi vyhlasujú za národ, ktorý rešpektuje slobodu.
Ďakujem.