Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi takto na záver po dlhšom čase si užiť a zaslúžiť tie peniaze, ktoré beriem za svoj mandát. Vyzerá to, že dlhšie tu nebudem (povedané s pobavením), tak by som si to chcel odrobiť, lebo neviem jak to vlastne teraz bude, alebo nadrobiť, že kedy vlastne budeme rokovať, lebo vyzerá, že nebudeme rokovať, lebo neviete nazbierať väčšinu, tak, tak teda si dopredu trochu niečo poviem. Ale myslím si, že budem vedieť byť aj vecný k tomu, o čom sa rozprávame, a možno vsuniem do toho možno menej odborný, ale taký možno citovejší a taký trošku zo srdca pohľad laika.
Hovorí sa, že to nejaká taká nadácia vyhlásila, že existuje sedem matematických problémov sveta, aleže všetci to nejak volajú a vyhlásili dokonca, že za vyriešenie každého z nich dajú milión dolárov, keď vyrieši niekto z tých siedmich, doteraz sa vyriešila iba Poincarého domnienka a mimochodom to vyriešil nejaký Rus, ktorý si aj odmietol zobrať tie peniaze, a proste ale tým, že sa uvoľnilo to jedno miesto, tak možno by stálo za to sa skúsiť dohodnúť s tou nadáciou, že či by namiesto tej vyriešenej Poincarého domnienky by sme tam neskúsili vložiť novú otázku a tiež by bola hodná za milión tých dolárov, že ako je to vlastne tá slovenská zdravotnícka rovnica. Naozaj tá rovnica hovorí, že čím viac do neho dáš, tým viac to pýta. Viete, že v tom slovenskom zdravotníctve sa hmota tratí. Proste podľa mňa by to, možno keby sme im sa tak nejak zozbierali a ešte to tak múdro vysvetlili tej nadácii, už som zabudol, ako sa volá, že či by nás tam nedali ako siedmu otázku a možno by to vyriešili za nás. Lebo my sa tu s tým boríme, boríme a nevieme prísť na to, že kde je vlastne problém.
Ono tých problémov je, samozrejme, vždycky viac, ale napríklad mňa v tomto celkom zaujalo aj to, že kto sa okolo tohto nášho zdravotníctva motá, akým spôsobom a pri niektorých prípadoch by sme mohli povedať aj, že čo je zdrojom bohatstva niekoho, alebo na čom postavil ten kameň. Niekto postavil kameň svojho bohatstva na tom, že narazil na kameň ropy, niekto našiel hrudu zlata, niekto vymyslel, ja neviem, Facebook a tuná sú ľudia, ktorí vlastne vošli do slovenského zdravotníctva, hej. A vlastne naozaj, že vyzerá to, že základom úspechu Penty je slovenské zdravotníctvo. A to mňa teda nejakým spôsobom neteší. Tí chlapci sú draví, tí chlapci sú chytrí, silní, idú tam, kde ich regulátor pustí. Regulátor v tomto prípade je štát. Oni idú tam, čo chcú jeho akcionári. Hnevať sa na nich, nehnevať sa? Viete, je to možno úloha pre niekoho iného dať im parametre, v akých sa môžu hýbať. Nikto z týchto ľudí, ani Agel, ani Penta, to nie sú altruisti. Oni viete, že teda, že zarobil som, mám hrču peňazí a idem teda zadarmo liečiť staré babky v Medzilaborciach, aby viete, nie. Tam nie je štipka altruizmu v tom, tam je proste tvrdá ekonomika, celé je to tvrdá ekonomika. To ma trošku na tom zaráža, že prečo vlastne slovenské zdravotníctvo je takto ekonomicky výnosné. Mi to poslanec Bartek vysvetľoval v jednej diskusii, že nikde na svete sa na zdravotníctve nezarába. Ja vravím, možno jedine na Slovensku. Dokonca na slovenskom zdravotníctve niektorí nieže dokážu zarobiť, čo prísne vzaté nemusí byť zlé, lebo však to častokrát je aj prirodzené, ale zbohatnúť. Viete, ale ja by som odporúčal, že keď chceš zbohatnúť, ťaž ropu, vymysli Facebook, ale nemali by sme my vytvárať nejaké predpoklady na systém, že slovenské zdravotníctvo sa stane Klondikom. Mňa to trošku na tom mrzí. Mňa napríklad mrzí aj to, že alebo že tá nelogičnosť toho systému, hej. A to znova socialista Bartek povedal, tam sa rozkrikoval, rozhadzoval ručičkami, že neviem čo všetko možné a tri dni predtým zahlasoval na župe, že vlastne idú prenajať, čo je vlastne skrytá forma privatizácie, svoje župné nemocnice niekomu, kto teda už je predom vybraný, len sa o tom nehovorí. A možno by mohla byť taká podotázka do tých siedmich, že prečo vlastne chce niekto niečo, čo vytvára dlhy?
Viete, ja podnikám, odkedy sa dalo. Prísne vzaté sa priznám, ešte sa nedalo, už som podnikal, ale to bol komunizmus. Ale dobre, že nebere mi to hlavy, nebere mi hlava, že prečo sa niekto vrhá do niečoho, čo vlastne sa nedá robiť racionálne, lebo to z podstaty veci vytvára dlhy. Tomu ja proste nerozumiem. Tak keď sa dá, tak to robme. A to je možno to, čo vravel Tomáš, že my nemáme kultúru, lebo vyhral Habsburg a nie protestanti. To bola dobrá poznámka, že máme vzťah, proste častokrát nevidíme, nepočujem, nechceme počuť, však niečo zostane aj pre nás, hej. Že my naozaj, my nevieme spravovať veci, ktoré nie sú naše, nevieme nájsť tuná niekoho, kto to spravuje čestne, férovo, tak ako za ten plat. Prečo tam prídu ľudia, ktorí to berú ako čaro miesta a chvíle, hej, šancu storočia pre celé generácie, že teraz som tu, teraz je ten čas, pardon, si uchmatnúť. (Rečník na chvíľu opustil rečnícky pult.) Dal by som to aj tak, desať rokov dozadu by som to dal aj odzadu, ale už teraz som predsa len, kognitívne funkcie vekom sa znižujú (povedané v pobavením), to je úplne prirodzená daň za vek.
Takže naozaj tá podotázka za ten milión by mohla byť, hej, že prečo to vlastne niektorí tí ľudia chcú a čo sme to vlastne tu my vytvorili, aký systém sme my vlastne vytvorili v tejto krajine, keď niekto aj v tom zdravotníctve, tá hmota sa naozaj v tom zdravotníctve tratí a pre niekoho sa zdravotníctvo stalo lupom. Aj ja som videl také nahrávky všelijaké chodili, teraz už že vraj nemôžu chodiť, niekde sa ten lup aj delil, hej. Takže možno keby som išiel po nejakej takej, by som povedal, že základnej, bazálnej logike, ktorú ja sa snažím hľadať vo veciach, ono poväčšine veci nie sú až také zložité, poväčšine ich vývoj robí zložitým, ale v prapodstate sú jednoduché. Ak ten systém z toho zdravotníctva funguje z toho, čo sa vyberie cez tie poisťovne, tak tá otázka teda, že koľko vyberú, koľko odíde a naozaj že kam. Kam vlastne to, čo sa vyberie, kam odíde? Aká je štruktúra tých výdajov? Koľko z tých výdajov sa sprostredkovane pretočí na Benku do Lomnice? Viete, ja nikomu nezávidím, fakt to už, dobre, tak keď to hovorím, tak ako keby som sa z toho vyviňoval, ale chcem to len zdôrazniť, naozaj mi nedáva logiku, že proste ľudia, ktorí dokážu robiť zdravotníctve, asi úspešne, vykúpia celého Benku, celého Hallu, potom mne nič nezostane. Ja mám tiež rád Benku, ale nie, to som nechcel povedať.
Viete, niečo na tom systéme mi nesedí, že či naozaj tá štruktúra tých výdajov prísne vzaté ide tam, kam majú ísť. Viete, že podiel tých výdajov na to, čo sme vybrali, a v tom zdravotníctve kto tvorí, kto tvorí výkon toho zdravotníctva? Viete, že výkon toho zdravotníctva netvoria tí finančáci, čo sedia na siedmom poschodí v presklenných kanceláriách, nie? Podľa mňa výkon toho zdravotníctva robí ten lekár, ktorý sedí a pýta sa toho pacienta, no a čo vás bolí, babka? Viete, že to je podľa mňa, lebo výkony napríklad v stavebníctve máte, výkon máte aj, musíte nakúpiť podiel na tých, v štruktúre toho, čo vytvoríte, je vysoký aj v nákladoch, v materiále a potom v tej práci. A podľa mňa v zdravotníctve sa maximalizuje ten výkon do tých, do toho personálu, do tých ľudí, do toho softvéru, nie do hardvéru. Čiže aká je štruktúra výdajov tých, skúmal to niekto, že koľko z toho ide na tie mzdy? Lebo ja by som tým ľuďom nezávidel, že idú peniaze na mzdy. Lebo podľa mňa oni ten výkon tvoria. Výkon toho zdravotníctva netvorí, netvorí tá žiarovka, lebo niekde to musí robiť, ale pomer, pomer tých nákladov, tej štruktúry tých výdajov by mal byť pretočený na to, že na tie mzdy by malo ísť najviac. A ide? Ide? Určite? Nestráca sa to niekde v systéme na Benku, na Fullu, na Hallu? Určite, ale určite ide najviac, ale ide rádovo najviac? Lebo keby to bolo stavebníctvo, v stavebníctve tvoríte výkon, jedno ako železiari hovoria, kilo železa proste hodinovka, koľko zvaríš, toľko si vypýtaš. Čiže podiel materiálu k cene práce je jedna k jednej. V stavebníctve tak, ale v zdravotníctve to podľa mňa nemôže byť tak, že koľko dáte na mzdy, tak toľko dáte do hardvéru, do svietenia, do kúrenia, na lieky. To podľa mňa, ale možno sa mýlim, nechám si to vysvetliť, lebo tie, ten podiel by mal byť vyšší. Ako moja teta povedala, ktorá niekedy sa trápila, robila psychoterapeutku a tiež bola prekvapená, boli jej opravovať komín a vypýtali si toľko za ten komín, že ona povedala, že, Dodko môj zlatý, to neurochirurg nebere toľko, čo tí kominári tu teraz vybrali. Viete, že čiže naozaj, že robíme tú štruktúru tých výdavkov naozaj tak, ako máme? Lebo keď ich budeme tak robiť, mám pocit, že by tí odborári mohli byť kľudnejší.
Budem pomaly končiť, skončím tým, čo som na začiatku avizoval možno s takým citovejších, srdcovejšou skutočnosťou. Ja som zdravotníctvo neštudoval, ani som sa nikde nepasoval, ja som tu počúval. Koniec koncov úloha poslanca je počúvať a robiť si názor. Nemusí to vyštudovať, aby o tom mohol rozhodovať, ale mal by mať schopnosť nasať tie informácie, vyhodnotiť a na základe toho sa nejakým spôsobom rozhodnúť. Čiže to som tu robil, som poctivo počúval kolegov a tá osobná vsuvka je, že ja som teda nevyštudoval, ale aspoň dcéru som vychoval, hej. Ja som teda, ja som rád, ináč nie je to jednoduché, najjednoduchšia vec na svete vychovať z dcéry lekárku. Teraz mi končí medicínu, hej, že teším sa. Každý rodič sa teší, keď dieťa proste sa podarí, chce robiť detskú psychiatriu. A to je, pán minister, ja vás teda prísne vzaté chránim, lebo manželka povedala, že vám ide napísať list, tak ja ju predbehnem, lebo (povedané s pobavením) to by ste len videli. Takže ja vám teraz poviem, že čo tiež proste v celom tom systéme tých kameňov máme tam strašný neporiadok, máme tak strašný neporiadok. Odhliadnuc od toho, že ja nebudem teraz vravieť, že tie mzdové veci, hej, že ten pomer. U nás chlapci, ktorí robia sadrokartón, zarobia viac, rádovo viac ako moja dcéra, keď nastúpi za lekárku, hej, a študovala to šesť rokov a ešte sa neviem koľko bude atestovať, ale dobre. Však nie je to len o peniazoch, ale tiež by sme mali vedieť, že čoho podiel, za čo dostávaš odmenu, či vieš robiť sadrokartón, alebo či vieš niekoho, niekomu liečiť dušu. Ale to už asi nevieme.
Ale tá otázka bola, že ja som mal tú predstavu aj z toho počúvania, že teda lekári sa vyhrážajú, odchádzajú. Ja som myslel, že skončí medicínu a zoberú ju tam, kde prvé, kde zaklope, ju zoberú. A nie, v Bratislave je na detskej psychiatrii dvadsať lôžok. A viete, ja sa aj pýtam, že, pán minister, aj to je podľa mňa úloha ministerstva, ale aj nás politikov, že predikovať, byť predvídaví, rozumieť tomu, že my predikujeme? Viete jak sa hovorí, že v 19. storočí bola pandémia zápal pľúc, v 20. storočí rakovina, v 21. viete čo bude pandémia? Psychosomatické ochorenia, choroby zo stresu. Ako je naše zdravotníctvo na to pripravené? Ako my predikujeme tie skutočnosti? Ako my na tom pracujeme? Viete, máme v Bratislave dvadsať lôžok na detskej psychiatrii. Neviem potom, a kde sa potratili tie peniaze? Podľa mňa sme ich mali mať. Keď toľké milióny len počujem, že také milióny, stámilióny, oddlženie, neviem čo, Benka, Fulla a dvadsať lôžok v Bratislave. Naozaj mi to príde hrozne málo. Čo to sa nezarába na tej psychiatrii, že pre tie poisťovne to nie je zaujímavé? Ja neviem to posúdiť. Možno je nejaký že strojový výkon lepší, hej. Ale viete, bude to problém. Aj ten chlapec v Spišskej Starej Vsi prepadol cez to sito, aj ten chlapec v tej Spišskej Starej Vsi prepadol cez to sito. Keby sme ho boli zachytili, keby ho niekto bol zachytil, možno by sa tá tragédia nebola stala. Tragédia sa stala a my preberáme zodpovednosť aj za to, čo sa stalo. To necháme aj tie deti trpieť, že budeme sa tváriť, že nevidíme, nepočujeme? Ten problém bude obrovský, to je pandémia, pandémia týchto dní. Pripravujeme sa na to? Čiastočne?
Budem končiť s tým, že naozaj to som chcel, ja som chcel z dcéry vychovať lekára a nie takého človeka, ktorý sa dokáže vcítiť, empatia a nie obchodníka. Viete, že ktorý nájde systém a bude dokázať v ňom vedieť plávať. Viete, že bude teda ten systém. Nie, od lekára by sme mali očakávať, že bude lekárom, že bude riešiť vcítenie sa do problému, obzvlášť keď bude robiť psychiatriu. Ale aj ten obvoďák podľa mňa tiež potrebuje byť empatický k tomu človeku a nemá riešiť zatekajúci strop.
Pán minister, viete, že my máme, vy ste zle položili tie základné kamene. Tie základné kamene sa položili zle a tie problémy sa len naťahujú tým, že sa tie základné kamene. Nebojte sa, začnete hýbať so základnými kameňmi. Skúste poposúvať základné kamene. Skúste povedať ľuďom, že nie za rok, nie zbohatnúť, stačí zarobiť, keď chce niekto zbohatnúť, nech ide ťažiť ropu. Tá podstata, s tou hýbte a, jak povedala Matka Tereza, si dovolím tak veľkým človekom skončiť moje vystúpenie, že nie je problém nakŕmiť chudobných, problém je nakŕmiť bohatých. A viete, že či ten problém slovenského zdravotníctva nie je celkom aj v tom niekde schovaný, že my tam vlastne máme ľudí, ktorí si zvykli na určitý štandard, na určitý systém a ono sa ťažko zo systému odchádza. Hej, že ťažko sa odchádza, keď ono, keď si zvyknete, už sa potom ťažko odchádza.
Takže to som vás chcel, pán minister, poprosiť, že skúste hýbať tými základnými kameňmi, lebo keď nebudete hýbať, o rok sme tu zas. A o rok a ďalší rok sme tu zas. A zas budú plášte lietať, zas budú odborári. Viete, že my budeme len sa tváriť, že riešime a nevyriešime, pokiaľ nepohneme s tými základnými kameňmi. Aby sme my skutočne povedali, že čo vlastne máme očakávanie od slovenského zdravotníctva. Či chceme, aby slovenské zdravotníctvo liečilo ľudí, alebo slovenské zdravotníctvo vytvorilo systém, ako niekto dokáže zbohatnúť.
Ďakujem pekne.