Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja by som chcela zareagovať na to, čo ste mi tu hovorili o tom, teda že kultúra prežije. Ona ako prežije, samozrejme, to vieme, problém je to smutné všetko za tým a celý ten regres, ktorý sa s tým spája.
A ja ešte mám dlhoročnú skúsenosť aj s rôznymi projektami v zahraničí a vlastne veľmi ma bolí to, že vieme už teraz, že mnoho projektov, ktoré sú, ktoré trvajú častokrát aj počas roka, celý rok, niekoľko mesiacov a sú v zahraničí a reprezentujú Slovensko a nahrádzajú kultúrnu diplomaciu napríklad a reprezentujú aj našu krajinu, a tieto projekty proste budú s hanbou zastavené, my budeme musieť s hanbou napísať, že prepáčte, my vlastne nevieme, či do toho môžme ísť, nemôžme, neviem, či dostaneme, nedostaneme, fond je ochromený. Proste to bude akože otrasná hanba! Čiže my si tu postavíme ministerstvo cestovného ruchu, kde chceme teda hovoriť o tom, aká sme skvelá krajina, ale cez konkrétne veci, a nie je ich málo, budeme takýmto vlastne spôsobom reprezentovať našu krajinu, a to je realita, to fakt tak je. Nevraviac o tom, že samotný fond je partnerom medzinárodnej organizácie, ktorá zastrešuje 70 iných medzinárodných inštitúcií, a to bude tiež teda akože celkom celosvetová hanba, že kam ideme, že naše ministerstvo propagandy si povedalo, že chce teda fond mať pre seba a mať na telefón možnosti rozhodovať o financiách. A mňa toto bolí, pretože my naozaj smerom aj do zahraničia vysielame naozaj veľmi negatívny, negatívny signál.
A som presvedčená o tom, že toto nám naozaj – aj nám, aj koalícii, a hlavne teda predkladateľom (povedané so smiechom) – ľudia spočítajú, lebo tie projekty sa reálne podporujú, reálne to funguje, to sa proste nedá iba pojať tým, že sa niečo spomenie tu v pléne pánom Michelkom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, k rozprave, k rozprave ku programovému vyhláseniu vlády som sa vyjadrila, že z ministerstva kultúry bude ministerstvo propagandy, a už to tu aj máme.
A chcela by som teda začať jasným apelom na nepodporenie tohto pozmeňujúceho návrhu predloženého dnes pánom Michelkom. Ak vám, vážené poslankyne, vážení poslanci, čo len trochu naozaj záleží na tradičnej kultúre, na folklóre, na regionálnej podpore tvorivých ľudí, ak vám čo len trochu záleží na dokázateľnej podpore projektov, ktoré rozvíjajú talenty doma, ale aj napĺňajú dobré meno Slovenska v zahraničí, prosím, nezahlasujte za tento návrh. Čo sa zmení? Zmení sa za vlády SMER-u nastavený funkčný systém, ktorý preukázateľne pomohol rozviť kultúrne a umelecké aktivity po celom Slovensku. Návrh neprimerane koncentruje rozhodovacie právomoci do rúk jedného orgánu fondu a to je do rady. V súčasnosti je v kompetenciách orgánov fondu totižto rovnováha. Rada prijíma vnútorné predpisy fondu. Približne tých 70 odborných komisií posudzuje predložené žiadosti v súlade s danými predpismi, a ako sme už spomínali, tých 70 komisií je zhruba 300 odborníkov a odborníčok.
Riaditeľ fondu následne potvrdzuje, že rozhodnutia komisií sú v súlade so zákonmi a ďalšími platnými predpismi a nezávislá dozorná komisia kontroluje činnosť všetkých týchto častí fondu.
Ono navrhované zmeny túto rovnováhu zlikvidujú. Dávajú neprimerané právomoci iba rade. Vo výsledku sa tento systém zrúti. Systém, ktorý bol príkladom transparentného, odborného prístupu, napríklad aj pre Nórsky fond pre umenie či iné inštitúcie. Fond a jeho práca bude takouto zmenou ochromený aj aktuálne a už sme to tu viackrát spomínali v rozprave. Je absolútne nemožné, a na to som tu už upozorňovala, aby pri tejto zmene systém neskolaboval. Rada bude musieť prehodnotiť cirka 5-tisíc žiadostí ročne. Tie doteraz robili odborné komisie, čo je spolu tých 300 ľudí, a tých komisií je 17 a bavíme sa o rade o trinástich ľuďoch. Neexistuje, aby táto 13-členná rada na takéto úkony mala technickú ani časovú kapacitu, a to nehovoríme o hĺbke poznania jednotlivých oblastí podpory.
Neviem, ako ste nás počúvali, keď ste už teda nepočúvali odbornú verejnosť pred tým, ako ste predložili tento návrh, ale tu treba napríklad spraviť to, že treba pripraviť novú schému minimálnej pomoci a štátnej pomoci. To trvá približne štyri mesiace. Treba upraviť interné predpisy, zásady, spôsoby a kritériá hodnotenia žiadostí, smernice na zamedzenie konfliktu záujmov, zásady poskytovania finančných prostriedkov, štatút Fondu na podporu umenia, organizačný poriadok kancelárie FPU, rokovací poriadok rady FPU, smernica o podniku v ťažkostiach, smernica o finančnej kontrole. Treba urobiť interné procesy, ako aj nastavenia v registračnom systéme fondu, keďže rozhodnutia riaditeľa a s tým súvisiace procesy sa vykonávajú priamo v registračnom systéme. Treba nové zmluvy, nové vzory zmlúv.
A vy, teda ja si myslím, že viete, že to je problém. Fakt si myslím, že toto musíte vedieť, že toto je problém. A keď si dáme len také čísla, len také lajtové. Za desať rokov pôsobenia to môže byť 10-krát 2 500 podporených projektov, čo je zhruba 25-tisíckrát aktivity úplne malých, ale aj tých naozaj veľkých rozmerov a dosahov na ďalšie tisíce ľudí.
Ak počítame, že priemerne mohol každý podporený projekt zasiahnuť tak sto ľudí, tak je to 2,5-miliónakrát, čo sa umenie a kultúra dotkli človeka. Strana SNS, ktorá vo voľbách získala 5,6 %, tu máva celou našou krajinou a jej koaliční partneri, kde SMER mal 22,94 % a HLAS 14,7, si nechajú takto bez lásky skákať po hlave. Toto je neuveriteľné, že si to poslankyne a poslanci SMER-u a HLAS-u vôbec necháte! Naozaj, nerozumiem tomu.
Proces, akým sa toto ťaženie Slovenskej národnej strany pod zástavami pána Michelka a spol. deje, je nedôstojný aj voči SMER-u, aj voči HLAS-u a ja sa divím, že vám to nevadí, že takto sa nechať zblbnúť, prepáčte mi za výraz, pretože tí ľudia aj vaši voliči vedia, že nerobíte v ich prospech tú zmenu vo fonde a zmena bude iba v prospech Slovenskej národnej strany a nimi presadzovanej línie chtíču určovať, čo kultúra je, čo kultúra nie je, a nimi presadzovaného chtíču mať moc cez rozdávanie peňazí. Už len ten samotný proces je neúctivý ku kultúrnej obci ako partnerom, ale aj k verejnosti, ktorá je recipientom tvorby aj podporených projektov cez FPU.
Veď si to zhrňme. Namiesto vládneho návrhu zákona predloženého ministerkou nám tu pristál návrh poslancov koalície s nenápadnou zmenou počtu členov dozornej komisie z tri na päť. Obišli sme tak klasické MPK a pán Michelko nám tu popri rozprave deklaroval, že nič vážne sa tam meniť nebude, a aha, prišiel pozmeňovací návrh do druhého čítania a tam sme videli už úplne jasnú politizáciu a ovládnutie fondu, kde sa malo rozhodovať o 20 mil. eur. Dvakrát sme mali výbor pre kultúru a médiá, bola tam prítomná odborná verejnosť aj samotný riaditeľ Fondu pre umenie, nedostali žiadnu možnosť vyjadriť sa.
Zvrátenosť tohoto nápadu, ktorý má byť iba nástrojom pre Slovenskú národnú stranu, aby mohli cez telefón rozhodovať o tom, kto robí prijateľnú kultúru a kto nie, kto si zaslúži a kto nie, si uvedomili aj niektorí členovia koalície, ktorým na funkčnom mechanizme pre rozvoj kultúry, tvorivosti – a to po celom Slovensku – naozaj záleží, a ja chcem povedať, že si to uvedomujeme a ďakujeme za to. Začali sa, žiaľ, tieto debaty až vtedy, nie pred preložením návrhu, ale spoločne sme sa začali o tom rozprávať a hľadať kompromis až potom. Odkomunikovaný kompromis do médií už poznáme, potom bol pondelok, v utorok zase už bolo opäť všetko ináč. Niekoľkokrát kvôli nezhodám koalície sa ohlasovanie odsúvalo a teraz sa nachádzame v úplne najhoršej možnej verzii, v ktorej sme, je fond aj spolitizovaný, aj sa vykašľal na odbornosť a aj má 10 mil. eur na propagandu navyše. V zmysle tejto koalície – čím horšie, tým lepšie – je táto manipulácia jednou stranou fakt nepochopiteľná, úplne nepochopiteľná, a teda nielen pre mňa, ale aj pre tú odbornú obec.
Prosím vás preto, koaličné poslankyne, koaliční poslanci, vo vašom najlepšom záujme, aby ste nezahlasovali za tento návrh zákona, za túto politickú perfídnosť, čo navrhol pán Michelko alebo nevieme kto, lebo hlasovaním za tento návrh by ste sa podpísali pod jednu z najhorších zmien v segmente, ktorý nás tvorí a ktorý nás definuje.
Apelujem na vaše hlasovanie, vy, poslankyne a poslanci koalície, poslanci SMER-u, HLAS-u. Ja stále odmietam uveriť, že kvôli nenaplneným ambíciám či frustrácii jedného človeka chcete zlikvidovať niečo, čo ste sami stvorili pred desiatimi rokmi a čo dokonca odborná obec uznala, že naozaj prispelo aj k rozvoju regiónov a kultúry. Preto vás prosím, poďme sa ešte ďalej rozprávať o kompromise, ktorý už, ako vieme, vieme spoločne nájsť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem vám, milé poslankyne, poslanci, za reakcie. Áno, ja by som chcela k tomu povedať, že my by sme mali už aj novostavby, ktoré sa v budúcnosti budú robiť, plánovať už s ohľadom na čo najväčšiu debarierizáciu. A musíme na to myslieť, že ľudia sme rôzni a v tej jedinečnosti je naša krása a v tom spolužití spoločne je naša krása a vytvárať si bariéry je vlastne úplne zbytočné. A treba na to myslieť už vopred. My máme naozaj konkrétne skúsenosti a ja osobne s tým, že sa školy či už z dôb normalizácie, za komunizmu, ktoré boli stavané tak, že sme vlastne nevideli a neboli tam ľudia s akýmkoľvek postihom, tak tie sa dajú prerobiť takým spôsobom, že sú funkčné a bezbariérové. Ale aj tie historické, ktoré sú tiež celkovou, celkom veľ... veľmi výz... no, sú celkom veľkou výzvou, ale nie je to nerealistické, a to je na tom vlastne celé pekné. A, samozrejme, aj pri samospráve to plánovanie trvá dlhšie, ale práve tomu tento, tento návrh zákona dáva možnosť, tomuto plánovaniu, a preto sa mi to zdá byť veľmi fajn podporiť.
Zároveň teda keď riešime akoby potreby konkrétneho dieťaťa, tak my už tým, že vyriešime tieto potreby tohto konkrétneho dieťaťa, vytvárame cestu pre deti ďalšie, a to si myslím, že je na tom tiež veľmi pekné. A taktiež by som chcela vyzvať aj ostatné samosprávy, a aj teda aj my na tom pracujeme, na pláne bezbariérovosti všetkých našich školských zriadení, tým pádom máme nejaký balík výziev, ktoré musíme vytvoriť, urobiť a vyriešiť, a tým pádom vieme aj lepšie si plánovať aj fundraising a iné zháňanie externých zdrojov, takže poďme do toho.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, vážená pani navrhovateľka, ja by som chcela len krátko sa prihovoriť k nám všetkým, ktorí tu sme, aj tí, ktorí tu nie sme. V tejto chvíli aj ako vicestarostka Starého Mesta v Bratislave, to znamená, že zastupujem zriaďovateľa, čiže samosprávu, ktorá má na starosti aj teda základné, aj materské školy. My v Starom Meste, ale teda každý, akýkoľvek zriaďovateľ, ktorý teda základné alebo materské školy má, vie, že zo zákona mu vyplývajú rôzne povinnosti. Jednou z nich je teda aj to, čo vlastne hovorila aj pani Gažovičová, že škola teda nemôže odmietnuť, tá spádová škola nemôže odmietnuť dieťa len kvôli tomu, že má nejaký hendikep. Ale zároveň my ako zriaďovateľ zo zákona sa musíme starať o fyzické priestory škôl. V Starom Meste to máme aj v rámci toho, že máme historické budovy a zdedený veľký infraštruktúrny dlh, celkom komplikované. Čo ale neznamená, že to je, že riešenie je nemožné a že sa s ním nevieme popasovať. My sa s tým, samozrejme, pasujeme a určite to isté robia aj všetky iné samosprávy na celom Slovensku.
Takže by som sa chcela prihovoriť vlastne zástupcom samospráv po celom Slovensku, ale teda najmä nám tu, aby sme podporili tento návrh zákona, pretože je naozaj rozumný. V tejto chvíli nehovorí, čo musíme urobiť hneď zajtra a čo by sme, koľko financií do toho hneď zajtra by sme mali dať. Pozerá sa veľmi realisticky na tento problém a zároveň teda hovorí nám o nejakej časovej, o nejakých časových rámcoch, ktoré vlastne iba akoby zarámcujú našu, našu ľudskosť, našu láskavosť, naše vychádzanie v ústrety ľuďom, aj tým malým, ktorí majú ísť teda do materskej alebo do základnej školy, teda tu sa bavíme o základnej škole, aby sme jednoducho im vedeli vyjsť v ústrety, aby tie deti nemuseli mať, alebo ísť na školu, ktorá nebola ich prvým možným výberom, prípadne ktorá nie je ich spádová.
Za zriaďovateľa alebo za samosprávu zároveň by som chcela vyjadriť aj to, že cieľom najmä teda v mestách, keď sa teda konkrétne môžem, môžem hovoriť, u nás je, aby deti čo najviac chodili do spádových škôl. To znamená, mali ich čo najbližšie k bydlisku, lebo tak aj lepšie fungujú potom mestá alebo nejaké urbánne priestory, kedy nemusia napríklad rodičia alebo zákonní zástupcovia využívať dopravné prostriedky, aby teda sa presúvali dajme tomu cez celé mesto niekam, aj keď chápem, že to už je len akoby podružná vec, ale súvisia všetky, každá vec súvisí s jednou a s ďalšou, s druhou.
Myslím si, že je veľmi dôležité rozprávať o tom, že tento návrh zákona vytvára naozaj dobrý podporný mechanizmus na uľahčenie prijatia, prijatia dieťaťa do školy a ja napríklad viem deklarovať za, nielen v našej samospráve, ale v iných, čo som sa kde stretla, že riaditeľky a riaditelia škôl naozaj v drvivej väčšine prípadov chcú prijať takého dieťa, ale majú naozaj problém v tom, že škola je nejakým spôsobom bariérová a odhliadnuc od toho, že my by sme sa mali do budúcna pozerať, že všetky školy by mali byť debarierizované, teraz keď sa bavíme o fyzickom priestore, tak myslím si, že tento zákon nám hovorí o tom, že môžeme sa postupne na to pekne pripravovať a môžeme sa pripravovať presne tam, kde je to treba. To znamená, keď vieme o dieťati, ktorého rodičia sa prihlásia na danú spádovú školu a máme ten čas na prípravu, tak v zásade robíme najlepšie možné, lebo nepripravujeme debarierizácie školy, kde vlastne ani nevieme, či sa niekto prihlási. Tu to vieme veľmi konkrétne a to si myslím, že je vlastne realistické riešenie hodné, hodné podpory.
Ja si myslím, že by sme sa mali na to pozerať aj z pohľadu rekonštrukcie škôl takej, ktorá hovorí o dobrých, aj architektonicky vymyslených riešeniach debarierizácie škôl. To znamená, nehovorím napríklad iba o fyzických nejakých kovových rampách, ale keďže máme na to čas, môžeme osloviť architektov, architektky, ktorí by sa vedeli pozrieť, ako napríklad namiesto rampy môžu sa spraviť terénne úpravy, pobytové schody so šikmými plochami, dajme tomu, ktoré by vytvorili oveľa príjemnejší priestor pri školách. Alebo to môže byť debarierizácia iného typu pre iné postihy dieťaťa. Každopádne každý typ debarierizácie nerobí novú bariéru iným deťom, naopak. A ja si myslím, že toto je veľmi veľká výhoda tohto celého, celého návrhu.
Takže ešte raz teda, ja za nás ako za zriaďovateľa hovorím, my túto iniciatívu veľmi vítame, dáva nám možnosť času, dáva nám možnosť konkrétnej prípravy na konkrétnej škole, ale hlavne ponúka možnosť rodičom rozprávať sa o ich potrebách, o potrebách ich dieťaťa a na celom tom pozadí je to dieťa samotné, kde si myslím, že my všetci chceme, aby sa vyvíjalo v čo najinkluzívnejšom možnom prostredí a my pokiaľ čokoľvek vieme pre to urobiť, čo je v našich možnostiach a špecifickým schopnostiach, tak v danostiach, tak ja si myslím, že by sme to urobiť mali.
Takže poprosím vás o podporu tohto návrhu. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja by som chcela opäť zopakovať, že sme tu sekulárna krajina. Po roku 1989 sme sa mohli vrátiť naspäť k slobode vierovyznania a tak je to dobré, samozrejme. Avšak teraz sa dostávame do situácie, kde v tejto krajine ľudia s mocou vnucujú druhým, ako majú žiť podľa toho, ako povedal sám pán Vašečka pred chvíľou, presvedčenia. Čiže keď majú niektorí ľudia nejaké presvedčenie a majú moc, tak neviem, prečo majú zrazu pocit, že potrebujú vnútiť iným ľuďom ich spôsob života a ich presvedčenie. A to nie je správne.
My sme tu počuli viac príbehov, osobne poznáme mnoho transrodových ľudí, ktorí tu desiatky rokov aj s nami žijú. Tí nám hovoria, že im to ubližuje. V tej chvíli by sme ale my mali zahaltovať. Zahaltovať a počúvať, čo tí ľudia potrebujú a aký servis od tejto krajiny potrebujú, pretože okrem obyčajnej vzájomnej rovnosti tu napríklad aj platia dane, z ktorých sme platení my. My tu, my všetci. My by sme mali cítiť pokoru k ostatným ľuďom a ich potrebám a nielen teda k našim vlastným, tým osobným. My tu už máme byť tí, ktorí budú ľuďom naozaj pomáhať a nastavovať zákony tak, ako potrebujú, a nie teda im ubližovať, ako sa tu stále toto spomína. Tvorme pekné veci, dobrý servis, buďme príkladom v rešpekte. Keď chceme pomáhať, tak naozaj pomáhajme, ale toto pomoc nie je, toto je stále to spomínané slovo ubližovať. Prosím vás, neubližujme týmto ľuďom, pomôžme im. (Potlesk.)

Ďakujem ti, Lucia. To, že pán Vašečka povedal, že sa nehnevá, neznamená, že koná racionálne, ale, ako sám povedal, z presvedčenia, ale my tu máme niektorých ľudí, ktorí sú presvedčení aj o tom, že zem je plochá. Ja úprimne nerozumiem, ako môže byť ťaženie voči ľuďom tak intenzívne, voči ľuďom, ktorí sa aj nijako neprevinili. Ako toho môžme byť svedkami tu v roku 2024 v Európskej únii v Národnej rade, pre mňa je to absolútne nepochopiteľné toto a veľmi-veľmi bolestivé.
My sme ľudia rôzni a, pán Vašečka, v našej jedinečnosti je krása. Ja by som to chcela tiež zdôrazniť, že my by sme mali ľuďom pomáhať a my by sme mali byť tí, ktorí hľadajú riešenia na rôzne životné situácie ľudí a nie tým ľuďom ubližovať. Ja nerozumiem, ako môžu predkladatelia niekomu vnucovať ich pohľad na svet, ako teda povedali že z presvedčenia, namiesto toho, aby ľudí naozaj, naozaj počúvali. Nerozumiem, prečo to máte, prečo?
Ja by som chcela vám povedať ako matka troch detí, že láska má byť bezpodmienečná, a hovorím to pani Plavákovej takisto, pretože viem, že jej láska k jej dcére je tiež bezpodmienečná a nikdy ju podmieňovať ničím nebude. Ja hovorím, že stačilo. Vyháňame tu, respektíve navrhovatelia vyháňajú odtiaľto zo Slovenska ľudí, robíme z tejto krajiny smutnú púšť a pustatinu a robíme tu krajinu chudobnú duchom a krajinu bez lásky. A ja vás naozaj ako matka troch detí prosím, fakt vás prosím, nerobte toto, nepredkladajte takéto návrhy, pretože naozaj ľuďom ubližujú. Naozaj. Ďakujem. (Potlesk.)

(prosím vymazať rámček)

Ďakujem veľmi pekne reagujúcim poslancom. Ja by som chcela povedať, že zriaďovateľ má stále tú možnosť, samozrejme, odvolať aj daného riaditeľa, riaditeľku, ale musí mať na to aj pádne dôvody a o to môžu byť pádnejšie, keď vlastne aj prešiel nejakým výberovým konaním, kde deklaroval nejaké ciele, ktoré možno neplní. Mňa trošku mrzí to rozdeľovanie na vaša skupina spokojná, naša skupina spokojná. Keby ste naozaj vedeli, ja nepoznám jediného človeka, ktorý by bol že stopercentne spokojný s výsledkami ich napríklad rozhodovaní napríklad pri fonde pre umenie, a to z jednoduchého dôvodu, že nie všetci vždy dostali napríklad grant alebo podobne. Ale z tejto, ak teda už to delíme na naše skupiny, nikoho nenapadlo ten fond tak rozmontovať, že ho zlikviduje len preto, že je nespokojný. Čiže, prosím, nedeľme to na vaša a naša skupina, ale keď už máme, definujeme si nejaký problém, tak ten potom poďme riešiť. Ale toto riešenie, čo tu je navrhnuté, ten problém naozaj nerieši, iba ho zhoršuje. Problém by vyriešilo navýšenie financovania. My ako politici a političky tu naozaj nie sme na to, aby sme rozprávali o tom, že kto sa nám páči, aká osoba konkrétne bude kam dosadená a že si myslíme, že ten bude ten najlepší. My máme tvoriť najlepšie možné funkčné prostredie a systém a ten bude, ten nastaviť, aby fungoval čo najviac nezávisle od politikov a političiek.
Ak sa tu bavíme o konkrétne napríklad vicestarostovaní mojom, že teda či chceme, alebo nechceme my takéto veci robiť a kto ma obmedzuje v rámci verejných vypočutí. No nikto, to robíme my. Ale mňa to zaujíma, ako to funguje na celom Slovensku. A my ten systém, o ktorom som pred chvíľou hovorila, nejako nastavujeme. A niektorí zriaďovatelia možno nemusia vedieť, ako sa to presne robí, že či toto je štandard už európsky, alebo menej a proste pôjdu s nižšími štandardami. A my tvrdíme, poďte s tými vyššími. Poďte s verejnými vypočutiami. Čiže opäť je to o vytvorení kvalitného, dobrého prostredia, čo najmenej závislého na politikoch a političkách.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, na úvod mojej rozpravy k návrhu zákona, kde, zjednodušene povedané, ide o to, aby si ministerka a jej spriaznení ľudia mohli ľahšie dosadzovať politicky lojálnych ľudí za politicky podmienených štandardov, by som chcela upriamiť pozornosť na jednu vec. Stojím tu dnes v žltej košeli, vo farbe s pracovným názvom benátska žltá – ďakujem, že ste sa pozreli – z kolekcie vytvorenej pre slovenskú reprezentáciu na 60. medzinárodnej výstave umenia Bienále v Benátkach. Je vytvorená slovenskou dizajnérkou Michaelou Bednárovou so značkou, už neviem viac, ako slovenský názov by mohla mať, značka Pôjd, ktorá už v časoch, kedy pani ministerka ani netušila, že niečo ako slovenská kultúra existuje, intenzívne pomáhala a dodnes pomáha obnoveniu slovenskej tvorby a textilného remesla. Na tejto krásnej a hlavne zmysluplnej výstave v Benátkach pracovalo takmer 30 ľudí, pričom hlavným autorom je renomovaný slovenský umelec z Košíc Oto Hudec.
Po dlhšom čase sa tak otvoril česko-slovenský pavilón a naša kvalitná a v medzinárodnom meradle zaujímavá slovenská expozícia. Chcem týmto vyjadriť moju plnú podporu slovenskej kultúrnej obci, ktorú sa nekultúrnym, hulvátskym spôsobom snaží umenšiť, hanobiť či rozoštvať premiér Fico za tľapkania ministerky Šimkovičovej. Premiér Fico, ako aj samotná náhodná ministerka kultúry nielenže nechápu podstatu služby občanom a občiankam Slovenska, v tomto prípade rezortu kultúry, kde ministerka nemá byť ministerkou jej vybraným kamoškám, ale má chrániť, zveľadovať a rozvíjať celý segment. V skutočnosti robia presný opak, vykrikovaním o slovenskosti a odporným hanobením iných ľudí, vulgárnymi rečami a správaním konajú protislovensky, ťahajúc nás niekam do stredoveku a na hanbu celej Európy.
Slovenská kultúra našťastie nie je Fico, našťastie nie je Šimkovičová ani Machala či iní ideologickí nochsledi. Slovenská kultúra tu je a bude a bude po nich a na toto obdobie sa bude spomínať ako na jedno z najhorších, najzbytočnejších, najtrápnejších a v skutočnosti takéto kroky vlády ju samu krok po kroku položia. Jedným z takýchto krokov je aj Fond na podporu umenia a jeho likvidácia a druhý je aj tento predložený návrh zákona. Nielenže ho odborná obec ani nechcela, ale aspoň teda je aj škodlivý. Presne v duchu práce nominantov Slovenskej národnej strany.
Návrh poslaneckého zákona o múzeách a galériách hovorí o potrebe, citujem, pružnejšej manažérskej výmeny. Pod pružnejšou manažérskou výmenou si ministerka kultúry prostredníctvom poslancov a poslankyne podávajúcich tento návrh predstavuje bez udania dôvodu, na ako dlho chce a bez povinného verejného výberového konania vymieňať ľudí vo vedeniach galérií či múzeí.
Inak, tuto by som sa chcela pristaviť ešte na sekundu, lebo na výbore pre kultúru a médiá, pán Michelko, vy ste hovorili teda, že odstránenie nutnosti absolvovať verejné výberové konanie je teda dané aj preto, že nechcete nútiť samosprávy robiť drahé riešenia ohľadne týchto výstupov. No, akože neviem, v akom storočí sa nachádzame, ale na to, aby sme mali verejný výstup, stačí jeden obyčajný smartfón a prístup na internet. Tak to robíme aj my napríklad u nás v samospráve, nestojí to takmer nič.
A skúsim teda podrobnejšie rozobrať tento návrh. Navrhujú sa tu zmeny ako napríklad doplnenie takzvanej legálnej definície pojmu štandardy múzeí a galérií. Citujem: "Štandardy múzeí a galérií sú merateľné, porovnateľné alebo iné hodnotiace ukazovatele odporúčaného priestorového, finančného a personálneho zabezpečenia múzeí a galérií a úrovne kvality plnenia základných odborných činností a iných činností múzeí a galérií." Koniec citátu.
Ruší sa päťročné funkčné obdobie riaditeľa, riaditeľky múzea, galérie predpokladané zákonom. Je tu jedna aj pozitívna vec a to, že sa ruší zákaz odvolania riaditeľky múzea bez udania dôvodov. V danom kontexte je to však pramálo, aj keď teda dá sa tento krok nejako oceniť. Ruší sa verejné vypočutie uchádzačov na post riaditeľa, riaditeľky múzea a galérie. Zavádza sa len výberové konanie bez verejného vypočutia.
No a aké sú naše výhrady voči predloženému návrhu zákona? Zásadné sú napríklad aj tie k zrušeniu verejného vypočutia a päťročného funkčného obdobia štatutárneho orgánu. Mnohé tu už povedala moja kolegyňa Zora Jaurová. Navrhovaná novela popiera základné princípy a postupy týkajúce sa odbornosti, transparentnosti a manažérskej zodpovednosti. Navrhovaný model riadenia je v rozpore aj s programovým vyhlásením vlády; opäť raz tu máme takýto návrh zákona v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Vyhlásenie vlády avizuje systémové opatrenia, navrhovaný model riadenia však, naopak, podporuje nesystémové opatrenia a motivuje k rezignácii na dlhodobé stratégie.
Vyhlásenie vlády avizuje dialóg s kultúrnou verejnosťou, avšak zrušenie verejného vypočutia dialóg s kultúrnou verejnosťou, naopak, úplne vylučuje. Je to práve súčasne platný model, ktorý najlepšie realizuje deklarované ciele v programovom vyhlásení vlády, tak aký je dôvod ho rušiť? Neobmedzený mandát štatutárov sa v minulosti ukázal ako neúčinný a nielen teda že on spiatočnícky pôsobí, on takým aj naozaj je. Stanovenie určitého obdobia funkčného výkonu pôsobí ako efektívny stimul pre motiváciu, umožňuje hodnotenie výkonnosti a úspechu aktuálneho vedenia a smerovania organizácií a inštitúcií. Dlhé roky sa odborná obec snažila presne o to, aby v kultúrnych inštitúciách neboli na dlhé roky či desaťročia zabetónovaní ľudia, ktorí tam našli už len pohodlné miesto bez nejakých špeciálnych nárokov. Pred pár rokmi sa tento systém zaviedol a ukazuje sa ako naozaj dobrá prax, tak prečo teda ho chcete likvidovať?
Limitované obdobie na strane štatutára alebo vedúceho pôsobí na vyššiu motiváciu, akceleráciu v pracovnom výkone. Na strane zriaďovateľa zas vedie k vyššej reflexii stavu a aktivít inštitúcie, aktualizácií vlastných očakávaní a podobne. Odborná, ale aj širšia kultúrna verejnosť Slovenska vníma päťročné funkčné obdobie ako primeraný časový rámec pre realizáciu výziev štatutára, vedúceho predstavenú vo verejnom výberovom konaní. Tento časový limit je na rozdiel od jeho zrušenia štandardným európskym nástrojom kultúrnej politiky, ktorého efekt spočíva okrem iného v možnosti pružnejšej manažérskej výmeny na riadiacich postoch, to znamená, že v praxi maximálne päť rokov s možnosťou opätovnej obhajoby mandátu; pri spochybneniach alebo neplnení cieľov teda je to obdobie aj kratšie, samozrejme. Verejné vypočutie predstavuje kľúčovú časť výberového procesu, kde sa zvyšuje transparentnosť výberu. Verejné vypočutie umožňuje odbornej, ale aj laickej verejnosti, ale najmä tej odbornej, overiť kvalifikáciu kandidátov. Ale dôležité na takomto procese je aj to, že on poskytuje tomu vybranému kandidátovi alebo kandidátke oprávnenú legitimitu, ktorá je na začiatku nového pôsobenia veľmi dôležitá. Ak sa povinnosť verejného vypočutia zruší, hrozí tu reálne riziko nejasného a neodborného postupu pri výbere štatutárnych orgánov alebo vedúcich pracovníkov.
A chcela by som ešte niečo k tým štandardom múzeí a galérií vo svete a na Slovensku. Štandardy nie sú nejakou novinkou, to treba povedať, vždy je však dôležité vidieť kontext. Medzinárodné organizácie, ako napríklad medzinárodná rada múzeí, vytvárajú a aktualizujú svoje štandardy, aby odrážali najlepšie praxe a boli prispôsobené meniacim sa potrebám múzeí a galérií a ich publika. Štandardy, ony pokrývajú rôzne aspekty tejto praxe, napríklad v oblastiach, ako je zbierková politika, výstavná prax, vzdelávanie a verejné programy, starostlivosť o zbierky, dostupnosť a prístupnosť, ale aj etické štandardy, kde sa zaoberajú otázkami, ako sú pôvod a vlastníctvo objektov, transparentnosť v operáciách a integrita vo vzťahoch s verejnosťou a inými inštitúciami. Taktiež aj manažment a financovanie, kde sa riešia efektívne riadenie zdrojov, správne finančné riadenie a strategické plánovanie pre udržateľnosť inštitúcie.
Pokusy o vypracovanie múzejných štandardov v Slovenskej republike trvajú v múzejnej obci už niekoľko rokov, nebol zatiaľ vypracovaný, predložený a schválený žiaden kompletný materiál, s ktorým by sa mohli múzeá zapísané v registri múzeí a galérií Slovenskej republiky oboznámiť a riadiť sa ním. V roku 2017 v rámci projektu zväzu múzeí na Slovensku štandardy odborných múzejných činností na Slovensku, podporenom Fondom na podporu umenia, vypracoval autorský kolektív materiál, ktorý bol predstavený múzejnej odbornej obci. Písomnou i ústnou formou sa odborní pracovníci slovenských múzeí mohli k obsahu vyjadriť a následne bol pôvodný materiál upravený. Ale! Štandardy múzeí a galérií predkladateľ pozmeňovacieho návrhu žiadnym spôsobom neodôvodňuje, bližšie nerozvíja a ani nevysvetľuje. Neboli prediskutované s odbornými organizáciami, ktoré pôsobia v rezorte. A práve sme počuli, že taká iniciatíva tu už bola, respektíve je.
V súvislosti s čerstvou skúsenosťou s Fondom na podporu umenia, s RTVS, s Kunsthalle, s Bibianou, ale aj s množstvom, jemne povedané, nemúdrych verejne vyjadrených názorov a krokov ministerky Šimkovičovej máme veľmi dôvodnú obavu, že štandardy, v úvodzovkách, budú využité, pardon, zneužité ako nástroj politického zasahovania do výstavných programov týchto inštitúcií. Typickými príkladmi, ako by eventuálne mohlo politické vedenie zasahovať cez štandardy do výstavných programov, sú nasledovné. Napríklad financovanie. Štandardy a smernice môžu určovať podmienky pre financovanie, ktoré môžu byť manipulované tak, aby presadzovali určité politické agendy alebo obmedzili výstavu kontroverzného obsahu. Aký obsah to bude, by asi chcela rozhodovať Slovenská národná strana. Je to napríklad výber a cenzúra výstav. Štandardy môžu byť využité na odôvodnenie výberu alebo vylúčenia určitých tém alebo diel z výstavných programov, čím sa politicky ovplyvňuje, čo je verejnosti prezentované. Môže byť ovplyvňovaná zbierková politika, politický vplyv môže zasahovať do toho, aké artefakty sú získavané alebo vylúčené zo zbierok na základe ich kultúrnej, historickej alebo politickej významnosti.
Personálna politika. Štandardy týkajúce sa výberu a pôsobenia štatutárnych orgánov môžu byť ovplyvnené tak, aby zabezpečili, že kľúčové pozície v múzeách a galériách zaujmú osoby s politickými žiaducimi názormi. Tieto praktiky môžu ovplyvniť, ako verejnosť vníma kultúrne dedičstvo a umenie, predpokladám, že asi o to vám tu ide. Preto je dôležité, aby múzeá a galérie udržiavali vysokú úroveň transparentnosti a nezávislosti vo svojom fungovaní, aby sa minimalizoval potenciálny politický vplyv na ich operácie, a preto je opäť veľmi nemúdre ustupovať od zaužívanej dobrej praxe verejných vypočutí.
Ešte by som chcela aj ako vicestarostka mestskej časti sprostredkovať pohľad samospráv. Mestá, obce i samosprávne kraje zriaďujú a majú na starosti správu múzeí a galérií vrátane ich financovania a prevádzky. Výber osoby na pozíciu štatutára alebo vedúceho týchto organizácií vyžaduje dôkaz odbornej spôsobilosti na riadenie múzea a galérie. Transparentný proces výberu, podľa ktorého postupujú samosprávy, je navrhnutý tak, aby zabezpečil kvalitu a odbornosť a zároveň minimalizoval obavy z preferencie určitých politických skupín alebo osobných záujmov. Veď to každý štatutár chce, každý naozaj taký, ktorý by teda nechcel byť spolitizovaný. Zrušenie takéhoto výberového konania by obmedzilo zapojenie odborníkov aj verejnosti do rozhodovacieho procesu, pričom verejné prezentácie a transparentné výberové postupy sú bežnou praxou, ktorá zvyšuje dôveru v účinnosť a transparentnosť miestneho samosprávneho systému. Ak by malo dôjsť k odvolaniu štatutára alebo vedúceho galérie či múzea, malo by sa to naozaj zakladať na konkrétnych dôvodoch alebo preukázateľných odborných chybách a nie inak.
Zhrnula by som teda, že máme tu myšlienky a už aj činy týkajúce sa politického zasahovania do umenia a kultúry. Predchádzajúca rozprava o naozaj zlikvidovaní nezávislosti fondu pre umenie to len dokazuje, tu máme teraz ďalší zákon, ktorý vôbec ničomu nepomáha. A ja tiež rovnako ako pani Jaurová by som sa chcela hlásiť k tomu, že keď už tu toľko debatujeme o kultúre, poďme naozaj tvoriť kvalitné politiky a kvalitný systém pre kultúrnu obec a nielen likvidovať, čo tu sme doteraz mali funkčné. Zatiaľ robíme iba toto, je to veľmi-veľmi frustrujúce. Úsilie týkajúce sa zmien v tomto zákone by malo byť zamerané na celkovú revíziu zákona namiesto obmedzených zmien zameraných len na personálne otázky.
Tento návrh oslabuje dôležitosť kvality a odbornosti v pamäťových inštitúciách a v súčasnej podobe by mal byť naozaj odmietnutý. Navrhované zmeny nijako neprispievajú k zlepšeniu situácie galérií a múzeí na Slovensku. Opäť je asi jasné, komu treba za k ničomu neprospievajúci zákon, v úvodzovkách, poďakovať.
Ďakujem za pozornosť a nezabudnime, bez kultúry nie sme.

Ďakujem. Tak možno nemusíme skončiť tento bod, však veď, samozrejme, môžme o štrnástej skončiť. Ja by som chcela zareagovať na pár vecí. Tá posledná, ktorá bola veľmi silná o tom, ako dať teda politikom do rúk nástroj rozhodovať, keď videli sme, ako sa správajú v našom spoločenskom priestore, tak to naozaj plne podpisujem, že toto nie je dobrá cesta v týchto časoch. Chcela by som povedať aj také, takých pár vecí o nesplnení kritérií, lebo ono častokrát si to ľudia zamieňajú s tým, že ale veď teda povedali, že môj projekt nie je dobrý. Ale tam sa posudzuje viacej kritérií. Tam sa posudzuje obsah, charakter a logika, primeranosť rozpočtu, ale aj komunikácia, hĺbka vizibility alebo počet zasiahnutých ľudí alebo počet médií a tak ďalej. Tam je akože množstvo vecí, ktoré dáva logiku tomu danému projektu v rámci daného programu, v rámci daného podprogramu. Čiže to sú všetko akože odborné veci, kde teda tá komisia nejakým spôsobom rozdeľuje, rozhoduje, pardon.
My sa bavíme o tom, že teda bude viac spokojných ľudí, keď teda budú nepodporení, ale budú mať lepšie, lepšie vyhodnotený, opísaný projekt a tú argumentáciu komisiou? No oni budú rovnako nespokojní, akurát budú možno lepšie akceptovať to, akým spôsobom to komisia opísala a s tým úplne súhlasíme a to sa dá, samozrejme, vyriešiť. Ale to neznamená, že budú spokojní, lebo spokojní budú iba vtedy, keď sa navýšia financie v rozpočte, lebo spokojnosť pri žiadateľoch, ktorí žiadajú o financie, je priamo úmerná tým, či financie dostanú. Tam je tá spokojnosť. Akceptácia nejakého rozhodnutia je iná vec, ako spokojnosť s tým, že či človek uspel, alebo neuspel v danom fonde. Tak poďme toto riešiť.
A preto teda navrhujem, tiež to isté podpisujem, čo ste aj vy povedali, poďme z kratšej cesty preč, poďme sa o tom rozprávať. Zhodnime sa na tom, že sú veci, ktoré treba opraviť, tak to opravme, ale nie takto.
Ďakujem.