Videokanál poslanca

Vďaka za slovo. Pán predseda, ďakujem za vaše vystúpenie, v ktorom ste povedali, že sa tešíte na prerokovanie ďalšej správy, ktorú práve teraz na NKÚ finišujete. Ja len chcem pripomenúť, že keby nebolo nás s kolegyňou Hanuliakovou, tak tá vaša predchádzajúca správa Najvyššieho kontrolného úradu by nebola vôbec prerokovaná na výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Až potom čo sme zvolali mimoriadny výbor, ktorý samozrejme nebol otvorený a bola k nemu neoficiálna diskusia, až vtedy bol v úvodzovkách prerokovaný ten váš materiál. Keby teda nebolo nás s kolegyňou Hanuliakovou, tak by na vašu správu padal prach na poličke. Aj to je podľa mňa, opravte ma, ak sa mýlim, ukazovateľom toho, ako tejto koalícii záleží, nezáleží, vyberte si, nehodiace sa škrtnite, na stave kritickej infraštruktúry a ja ďakujem teda nielen za vaše vystúpenie, ďakujem aj vašim kolegom a vašim kolegyniam z Najvyššieho kontrolného úradu za tú mimoriadnu pozornosť a to ako intenzívne pracujete a ako sa kritickej infraštruktúre venujete. Kiež by toľko pozornosti koalícia venovala kritickej infraštruktúre, ktorá sa nevolá kritická len kvôli tomu, že je kritickou infraštruktúrou štátu, ale je aj v kritickom stave.

nemajú dobudované kanalizácie, čiže splašky končia v poliach, čiže opäť degradujú ten vzácny, najvzácnejší vodný zdroj. A rovnako aby toho málo nebolo, majú poddimenzované kapacity čistiarní odpadových vôd. Najväčší príklad, čistiareň Hubice, ktorá by mala fungovať a by mala obsluhovať sedem obcí v okolí, ale nefunguje, lebo nemôžu modernizovať ani postaviť novú, pretože ministerstvo životného prostredia im postavilo legislatívnu bariéru a nemôžu dnes na to čerpať peniaze, a to pod vedením Tomáša Tarabu, ktorý kade chodí, tam sa tvári ako odkanalizováva Slovensko, hej? Majster sveta.
Hubice sú obžalobou tejto vlády. Čistiareň odpadových vôd, ktorá nečistí a splašky púšťa rovno do Malého Dunaja. Na Žitnom ostrove, ktorý je najvzácnejším zdrojom pitnej vody na Slovensku a nielen. Ale tento víkend bude Svetový deň vody a ja sa strašne teším na tie košaté statusy na Facebooku, hej, veľmi sa teším, ako si vážime a ako potrebujeme chrániť slovenskú vodu, tak preto niečo konečne začnite, drahá koalícia, robiť. Robte to, budeme vám tlieskať a budeme vám v tom fandiť. Tu máte náš návrh zákona, počuli sme od koaličného poslanca, že vraj je nerealizovateľný, ja som veľmi zvedavý na názor pána Andrassyho, či povie, či je realizovateľný, alebo nie. Ale viete čo? Aspoň nejaký je, pretože aj vaše sú nerealizovateľné, pretože žiadne nie sú, takže sme si kvit.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Okej, tak spravme si test Žitným ostrovom. Na jednej strane máme politikov, ktorí tvrdia, že Žitný ostrov je náš najvzácnejší zdroj pitnej vody, áno, súhlasím, je. Ale tá voda a Žitný ostrov je ohrozovaný intenzívnym poľnohospodárstvom, fakt prvý. Ale zároveň tam obce nemajú dobudované kanalizácie, čiže splašky končia v poliach, čiže opäť degradujú ten vzácny, najvzácnejší vodný zdroj. Rovnako, aby toho málo nebolo, majú poddimenzované kapacity čistiarne odpadových vôd, najväčší príklad čistiareň Hubice, ktorá by mala...

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec Hazucha, však my sme sa už neraz rozprávali o tejto téme, a viete, že ja vás rešpektujem, za vašu odbornosť, ale možno ste ma zle, chápem, že ste tu celý deň, že možno ste už unavení všetci sme, ale ja som vo svojom vystúpení veľmi zreteľne povedal, že tento návrh zákona nie je útokom na zodpovedné a korektné vodárenské spoločnosti, pretože našťastie aj také na Slovensku máme. Ja som bez toho, aby som povedal konkrétne o ktorej hovorím, lebo naozaj akože ďalšie pozdravy dobre mienené rady v (nezrozumiteľné slovo) nepotrebujem. Ja keby som ukázal tie emaily, ktoré mi chodia a tie trestné oznámenia, za ktoré ma naťahovali na polícii. Akože naozaj by ste, vy by ste prehodnotili, to čo ste povedali. Ale akože bez, neriešme to, že úplne, že v pohode, že naozaj, že my máme toľko skúseností s tou jednou konkrétnou, že naozaj 90-te roky sú šuvix. Ale akože, daj, nefúkajme si boliestky. je tu pán predseda Andrássy, veď on nám povie, hej, aj on má s tým skúsenosti.
K tomu čo vy ste dali ako návrh, veď ok, diskutujme o tom, hľadajme najlepšie možné riešenie, veď od toho sme tu, to je naša práca. To je naša robota hľadať najlepšie možné riešenie.
My sme s kolegyňou Hanuliakovou tento návrh zákona prediskutovali, že nie že s jednotkami, ale že s desiatkami ľudí, ktorí pracujú vo vodárenstve aj so samosprávami, naozaj s odbornými kapacitami a nenašli sme ani jedného človeka, ktorý by nám povedal, že je to zlý nápad.
Ale ak vieme s vašou odbornosťou a s vašimi skúsenosťami z toho celého vyextrahovať niečo čo bude ešte funkčnejšie, ešte lepšie. Veď o. k., tak zbúrajme tú stenu, ktorá je zbytočne medzi nami a poďme na tom pracovať spoločne. Ja sa vôbec neštítim tej naozaj poctivej odbornej diskusii spolu s vami. Ale hovorím, že my máme za sebou desiatky a desiatky rozhovorov, a toto je to najlepšie, čo sme z toho vedeli vyextrahovať. A stojím si za tým, ale o. k., veď keď nájdem lepšie riešenie, my vám veľmi radi náš návrh prenecháme a upravte ho a zoberte si ho adoptujte si ho budeme len šťastný. Konečne to niekto

Tak ešte raz vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, dovoľte, aby som vám úvodným, krátkym slovom predstavil náš návrh zákona, ktorý vznikol z dovolím si povedať z reality dnešného terénu. A to jednak na základe správ a odporúčaní, ktoré dlhodobo publikuje, a na ktoré upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad a tiež zo skúsenosti samospráv, ktoré sme nazbierali za posledné roky pri našich cestách po regiónoch a pri našich stretnutiach. A tiež v rokovaniach s vodárenskými spoločnosťami, a to z jednoduchého faktu, že to si hádam, bez ohľadu na to, do ktorej strany, či hnutia patríme uvedomujeme všetci a rešpektujeme základný fakt, že voda je strategická, naozaj životne dôležitá surovina a že vodovody sú verejnou infraštruktúrou, a nie kulisou pre politické divadlo. A určite by nemali slúžiť alebo neslúžia na to, aby na nich ryžovala nejaká konkrétna jedna vybraná VIP skupina. Zároveň náš návrh zákona vznikol ako reakcia, ako reakcia povedzme odozva na spôsob akým minister životného prostredia, pán Tomáš Taraba dlhodobo pristupuje k téme vody.
Veľmi dlho sme na začiatku tohto volebného obdobia, po tom čo minister Taraba kooptoval ministerstvo životného prostredia, povedzme tak, že zľahčoval situáciu a aj sa vysmieval nám, ale potom sme veľmi hanebne sledovali keď konečne priniesol do parlamentu novelu vodného zákona. Že všetky naše upozornenia, všetky naše alarmy a všetky volania o riešenia situácie nielen nás dvoch s kolegyňou Hanuliakovou, ale aj Najvyššieho kontrolného úradu. Tak on v tej situácii, keď prišiel s novelou vodného zákona vyriešil len jeden zásadný problém z mnohých zásadných problémov, ktoré vodárenstvo dnes má. A všetky ostatné, rovnako vypuklé problémy odložil do kategórie na potom, nabudúce alebo ako sa hovorí do lepšieho počasia. A bohužiaľ boli sme aj svedkami toho ako tu pán minister Taraba na nás vykríkal, že sme v rukách lobistov. Čo je veľmi absurdné tvrdenie vzhľadom na to, že nebyť nás s kolegyňou Hamuliakovou, tak koaliční kolegovia zo strany Hlas by mu vo veľkej tichosti prepašovali pozmeňováky, ktoré zhodou okolností písala vodárenská mafia. A ja sa nebojím to povedať, že vodárenská mafia na Slovensku funguje, úraduje a má silné konexie na najvyššie poschodia slovenskej politiky.
Áno, na Slovensku úraduje vodárenská mafia, ktorá napríklad na mňa s kolegyňou Hanuliakovou podali trestné oznámenia. Zastrašovali nás, rôznymi všemožnými spôsobmi, takými, že by sa nehanbili ani mafiáni z rokov 90. Ale bohužiaľ alebo pre nás našťastie sa prepočítali. Pretože ani hodiny prežité výpoveďami na policajných staniciach, ani rôzne pračudesné nazvime to dobre mienené rady nás nezastavili a nezastavia. My bojujeme naozaj úprimne za bezpečný prístup k pitnej vode. Pretože to považujeme a nielenže považujeme, ale ono to naozaj je základné ľudské právo.
Základné ľudské právo pre všetkých, a bez toho aby na ňu, na našu vzácnu vodu boli nacucnutí arogantní oligarchovia, ktorí sa naozaj neštítia ničoho a dokonca ani hazardovať s tým najvzácnejším čo máme a s čím disponujeme. Aj preto musíme veľmi jasne konštatovať, že vo vodárenstve na Slovensku lepšie počasie nebude kým nebudeme vodárenstvu venovať adekvátnu pozornosť a kým neprejde radikálnou reformou. A kým štát aktuálne nekoná, resp. prehliada tie alarmujúce situácie, tak vodárenská infraštruktúra na Slovensku ďalej starne, rozpadáva sa a vodu strácame v objemoch, ktoré si v 21. storočí a najmä v meniacich sa klimatických podmienkach jednoducho dovoliť nemôžeme. A toto prehliadanie aktuálnej situácie a stavu je jednoducho neobhájiteľné a nemôžeme to žiadnym spôsobom bagatelizovať. A verím, že aj pán poslanec Hazucha, ktorý sa v tejto téme nielen veľmi dobré vyzná, ktorý v nej aj pracuje mi dá za pravdu.
Začnime preto faktami, ktoré sa nedajú ani prekričať, nedajú sa ani zľahčiť. Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe v roku 2024 konštatuje, že vo vybraných vodárenských spoločnostiach dosahujú straty vody od 25 do 33%. To znamená, že v prepočte približne tretina vody, ktorú upravíme na pitnú sa po ceste do kohútika, do slovenských domácností stratí. V roku 2023 išlo na úrovni celej Slovenskej republiky odhadom o viac ako 93 mil. kubických metrov vody. Pri dnešných cenách vody keď to prepočítame, to predstavuje finančnú stratu takmer 120 mil. eur ročne. Tak sa pýtam, že to sme naozaj taká bohatá krajina, že si môžeme dovoliť takéto straty a takéto míňanie nielen financiami, ale aj vzácnymi prírodnými zdrojmi? 120 mil. eur. Opakujem ešte raz ročne strácame kvôli poškodeným potrubiam vodu v hodnote vyše 100 mil. eur, a to nie je environmentálna metafora je to jednoducho ekonomická realita. Prečo sa to deje? No, deje sa to preto, lebo desaťročia vedome, s politickým vedomím sa zanedbávala obnova slovenskej infraštruktúry a neustále sa investície odsúvali na niekedy na lepšie, budúce časy. No, ale ako som bol býval spomínal lepšie časy aktuálne nie že nie sú, ale ani vyzerá že nebudú. Žiaľ, nemenej časté okrem tej ignorácie status quo boli aj rôzne účtovné triky, ktoré umožňuje súčasná legislatíva, ktorá je plná sivých, šedých zón. Tá slovenská legislatíva aktuálne je jednoducho deravá, ako ementál. A práve preto musíme adresovať to, že vodárenské spoločnosti dnes síce majú povinnosť vytvárať finančné rezervy na obnovu, ale zároveň jedným dychom je dôležité dodať, že tieto rezervy sa často počítajú z majetku, ktorý je už dávno odpísaný alebo má naozaj má veľmi symbolickú obstarávaciu cenu, v prepočte napríklad 1 eur. No a výsledok v takejto rovnici, veď to zase akože nemusíme byť matematickí géniovia, aby sme si to vypočítali je žalostný. Pretože na papieri síce rezerva je, v realite peniaze nie sú. A v zemi máme potrubia, ktoré sú dávno, dávno, dávno za hranicou životnosti. No a presne na tento problém dlhodobo upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad, ktorý hovorí práve o tej spomínanej sivej zóne medzi pojmami oprava, údržba a obnova. A hovorí o tom, že vodárenské spoločnosti často vykazujú obnovu ako opravu, aby sa vyhli prísnejším pravidlám. Aby sa vyhli aj plánovaniu a hlavne, aby sa vyhli kontrole.
No, a hovorí to aj o tom, že bez jasných pravidiel a definícií, bez reálneho oceňovania majetku a bez transparentnosti sa investičný dlh bude logicky iba a iba navyšovať a kríza prehlbovať. A teraz si dajme test ministrom životného prostredia. Tak ten namiesto toho, aby zistenia Najvyššieho kontrolného úradu vzal vážne, tak namiesto toho ich spochybňoval. Namiesto toho, aby otvoril otvorenú odbornú diskusiu útočil na kontrolné inštitúcie. Útočil na odborníkov, ktorí dlhodobo pracujú v tomto sektore. Nebudem hovoriť, že útočil aj na nás, veď na to sme zvyknutí. Útočil aj na nás, na poslancov opozície, ktorí sme si dovolili ho upozorniť na problém, ktorý zjavne vo výkone funkcie ministra životného prostredia nemal na radare. No a namiesto systémových riešení boli statusy plné sociálnych sietí dával videjká a statusy na facebook a chválil sa ako on ide zachrániť slovenské vodárenstvo no a tak to presne dopadlo, ako to väčšinou býva. A čo je najhoršie tak namiesto ochrany verejného záujmu dnes pri plnom vedomí vlády a ministra životného prostredia sledujeme snahu mať moc nad systémom a nie ten systém zlepšovať.
No tak to máte odo mňa také že "Long story short", preto prinášame zmenu zákona. Pretože to považujeme za nevyhnutnosť. Považujeme to za nie, že o päť minúť dvanásť, ale päť po dvanástej. Ale radšej neskoro, ako nikdy. A preto tento náš návrh tú zmenu ponúka. A dovoľte, aby som išiel teda do diskusie resp. do detailov.
A my máme návrh, ktorý má totižto odvahu zmeniť všetko to čo minister životného prostredia odvahu zmeniť nenabral alebo zároveň jedným dychom treba aj dodať, že možno pre to nenabral alebo nenašiel politickú podporu, pretože jeho kolegovia z Hlasu hrajú prvú ligu s vodárenskou mafiou.
Takže k nášmu návrhu.
Jeho prvým cieľom je naozaj jednoznačne rozlíšiť, čo je to oprava a čo je to obnova. Preto chcem vám zacitovať z návrhu nášho zákona, aby to bolo úplne zrejmé: "Oprava je odstránenie následkov poškodenia, alebo čiastočného opotrebovania bez technického zhodnotenia. Obnova je technické zhodnotenie, ktoré predlžuje životnosť a zvyšuje hodnotu infraštruktúry. ". Nie je to slovíčkárenie, to určite nie, dámy a páni. Toto, takáto zásadná zmena v legislatíve bude mať priamy vplyv na financovanie na plánovanie a na kontrolu. A je naozaj alarmujúce, že v roku 2026, ešte takto jasno zákonne definované to v zákone nemáme.
Druhým kľúčovým bodom je povinnosť reálne oceňovať vodárenský majetok. Presne to, čo som hovoril pred chvíľou. Jednoducho nemôžete vytvárať finančnú rezervu z nuly alebo z jedného eura. Takže našim návrhom je povinne, reálne oceniť vodárenský majetok. Nie účtovne, nie určite formálne, ale naozaj reálnou hodnotou na základe certifikovaného znaleckého posudku, ktorý zohľadní samotný technický stav, opotrebovanie a samozrejme aj skutočnú hodnotu infraštruktúry. Bez tohto kroku totižto budú všetci naďalej spokojne predstierať, že vytvárajú finančné rezervy, ktoré ale v skutočnosti nie sú dostatočné, vzhľadom na aktuálne potreby celkovej obnovy. A tiež sa tu falošne môžeme naďalej tváriť, že chránime spotrebiteľa nízkou cenou vody, zatiaľ čo v skutočnosti len odkladáme náklady do budúcna. A kto by pred týmto faktom chcel utekať, tak jednoducho klame sám seba. Pretože týmto sa reálne zvyšuje riziko kolapsu kľúčovej infraštruktúry a to si jednoducho nemôžeme dovoliť.
No, a tretím pilierom nášho návrhu, ako som bol býval spomínal transparentnosť. To je presne to, čo vodárenstvo dnes na Slovensku potrebuje. A naozaj skutočne potrebuje, pretože vodárenské spoločnosti, musíme si uvedomiť spravujú verejný majetok. Nie sú to žiadne súkromné spoločnosti, ktoré si môžu fungovať v nejakom režime utajeného tajomstva obchodného. Aj napriek tomu, že jedna konkrétna vodárenská spoločnosť sa tak tvári, že sa tvári ako štát v štáte, a ide si svoje ródeo.
No a práve táto spoločnosť nám bola inšpiráciou pri tvorbe tohto návrhu zákona, ale inšpiráciou v tom najhoršom zmysle slova.
Keď to teda zhrniem, dnes s týmto našim návrhom spoločne s kolegyňou Janou Hanuliakovou navrhujeme zaviesť pre vodárenské spoločnosti povinnosť dopredu zverejňovať investičné plány, vrátane nákladov, vrátane zdrojov financovania a prínosov. Navrhujeme tiež povinne zverejňovať činnosť dozorných rád a zaviesť aj verejné výberové konania pre členov a členky predstavenstiev. Nie preto, že by sme chceli niekoho verejne šikanovať, ale preto aby sa s verejným majetkom nakladalo naozaj verejne a naozaj transparentne.
No napokon veľmi dôležité sú sankcie. Pretože tie sú aktuálne dovolím si povedať, že "motivačné". Dnes sú totižto pokuty za porušovanie povinností často až smiešne, je to až výsmech ako sú nízke v porovnaní so škodami, ktoré pri stave kritickej infraštruktúry dnes môžu vzniknúť. No a ak sa naozaj niekto z pozície sily rozhodne dlhodobo zanedbávať obnovu, dôsledky môžu byť fatálne. Od výpadok dodávok, po havárie, po znečistenie vôd a samozrejme aj po to najhoršie a to je ohrozenie verejného zdravia a bezpečnosti. Preto my sme s kolegyňou Hanuliakovou hlboko presvedčení, že tie sankcie musia mať preventívny účinok a zároveň musia byť pre vodárenské spoločnosti a pre správcov siete jasným signálom, že voda definitívne nie je oblasť kde sa dá hazardovať bez následkov.
Dámy a páni, toľko teda k návrhu zákona.
Na záver si len dovolím povedať, že vás chcem požiadať, aby sme k tomu teraz naozaj s čistým štítom a úplne že bez nejakých ideologických záťaží pristupovali. Pretože voda je len voda. Neexistuje ani progresívna, ani konzervatívna voda, existuje len funkčný alebo nefunkčný systém, nič medzitým. Hej a dnes musíme si úplne úprimne povedať, že máme systém, ktorý funguje čoraz horšie a to aj nie kvôli prírode, ale kvôli politike, a hlavne kvôli tomu, že niekto tu veľmi dlho a veľmi systematicky prikrytý politikou uprednostňoval krátkodobý komfort pred dlhodobou zodpovednosťou, a takto to už jednoducho ďalej ísť nemôže. Aby sme si teda rozumeli, tento návrh zákona nie je útokom na zodpovedné a korektné vodárenské spoločnosti, pretože našťastie aj také na Slovensku máme. A rozhodne to nie je útok na samosprávy, aby sme si rozumeli. Pretože tie fakt dnes robia to, čo môžu v rámci situácie, do ktorej sa dostali. Náš návrh je práve pokusom pomôcť samosprávam. Dať im jasné pravidlá. Dať im predvídateľné prostredie a hlavne všetky dostupné nástroje na to, aby si mohli plánovať obnovu zodpovedne. Je to...
===== nie je útok na samosprávy, aby sme si rozumeli, pretože tie fakt dnes robia to čo môžu v rámci situácie, do ktorej sa dostali. Náš návrh je práve pokusom pomôcť samosprávam dať im jasné pravidlá, dať im predvídateľné prostredie a hlavne všetky dostupné nástroje na to, aby si mohli plánovať obnovu zodpovedne. Je to zákon, návrh zákona, na ktorý sa pozeráme ako na zákon, ktorý má byť v prospech spotrebiteľov, pretože stabilná infraštruktúra skrátka znamená stabilnejšie ceny. No a samozrejme je to keďže reprezentujem zelenú úderku Progresívneho Slovenska je to pochopiteľné aj návrh v prospech životného prostredia, pretože každá jedna ušetrená kvapka vody a každé zníženie strát má reálny ekologicky dopad a o kvalite a dostupnosti kanalizácií preto radšej nezačnem rozprávať, to si necháme nabudúce, ale na záver si dovolím povedať teda kolegovia a kolegyne, že môžeme sa tu pokojne naďalej tváriť, že je všetko v poriadku. Môžeme sa klamať, že všetko tu funguje, ale jednoducho nefunguje to. Choďte sa za ktorýmkoľvek starostom, starostkou spýtať, že či vodárenstvo funguje na Slovensku, všade dostanete tú istú odpoveď. Nie, nefunguje.
Buď si budeme ďalej klamať, alebo si povieme pravdu a budeme konať a tento návrh zákona je práve o tom, aby sme si povedali tú pravdu aby sme sa pozreli na dáta, pretože tie neklamú a hlavne o tom aby sme prevzali na seba politickú zodpovednosť, a ja verím, že v tejto sále, v tejto snemovni je dostatok poslancov a poslankýň, ktorí chápu, že voda si zaslúži viac než len politické frázy a pekné statusy na Facebooku raz za čas. Že voda si zaslúži fungujúci systém, transparentné pravidlá a hlavne dlhodobú ochranu, preto vás touto cestou žiadam najviac najúprimnejšie ako len môžem o podporu nášho návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem.

Tak ešte raz vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, dovoľte, aby som vám úvodným, krátkym slovom predstavil náš návrh zákona, ktorý vznikol z dovolím si povedať z reality dnešného terénu. A to jednak na základe správ a odporúčaní, ktoré dlhodobo publikuje, a na ktoré upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad a tiež zo skúsenosti samospráv, ktoré sme nazbierali za posledné roky pri našich cestách po regiónoch a pri našich stretnutiach. A tiež v rokovaniach s vodárenskými spoločnosťami, a to z jednoduchého faktu, že to si hádam, bez ohľadu na to, do ktorej strany, či hnutia patríme uvedomujeme všetci a rešpektujeme základný fakt, že voda je strategická, naozaj životne dôležitá surovina a že vodovody sú verejnou infraštruktúrou, a nie kulisou pre politické divadlo. A určite by nemali slúžiť alebo neslúžia na to, aby na nich ryžovala nejaká konkrétna jedna vybraná VIP skupina. Zároveň náš návrh zákona vznikol ako reakcia, ako reakcia povedzme odozva na spôsob akým minister životného prostredia, pán Tomáš Taraba dlhodobo pristupuje k téme vody.
Veľmi dlho sme na začiatku tohto volebného obdobia, po tom čo minister Taraba kooptoval ministerstvo životného prostredia, povedzme tak, že zľahčoval situáciu a aj sa vysmieval nám, ale potom sme veľmi hanebne sledovali keď konečne priniesol do parlamentu novelu vodného zákona. Že všetky naše upozornenia, všetky naše alarmy a všetky volania o riešenia situácie nielen nás dvoch s kolegyňou Hanuliakovou, ale aj Najvyššieho kontrolného úradu. Tak on v tej situácii, keď prišiel s novelou vodného zákona vyriešil len jeden zásadný problém z mnohých zásadných problémov, ktoré vodárenstvo dnes má. A všetky ostatné, rovnako vypuklé problémy odložil do kategórie na potom, nabudúce alebo ako sa hovorí do lepšieho počasia. A bohužiaľ boli sme aj svedkami toho ako tu pán minister Taraba na nás vykríkal, že sme v rukách lobistov. Čo je veľmi absurdné tvrdenie vzhľadom na to, že nebyť nás s kolegyňou Hamuliakovou, tak koaliční kolegovia zo strany Hlas by mu vo veľkej tichosti prepašovali pozmeňováky, ktoré zhodou okolností písala vodárenská mafia. A ja sa nebojím to povedať, že vodárenská mafia na Slovensku funguje, úraduje a má silné konexie na najvyššie poschodia slovenskej politiky.
Áno, na Slovensku úraduje vodárenská mafia, ktorá napríklad na mňa s kolegyňou Hanuliakovou podali trestné oznámenia. Zastrašovali nás, rôznymi všemožnými spôsobmi, takými, že by sa nehanbili ani mafiáni z rokov 90. Ale bohužiaľ alebo pre nás našťastie sa prepočítali. Pretože ani hodiny prežité výpoveďami na policajných staniciach, ani rôzne pračudesné nazvime to dobre mienené rady nás nezastavili a nezastavia. My bojujeme naozaj úprimne za bezpečný prístup k pitnej vode. Pretože to považujeme a nielenže považujeme, ale ono to naozaj je základné ľudské právo.
Základné ľudské právo pre všetkých, a bez toho aby na ňu, na našu vzácnu vodu boli nacucnutí arogantní oligarchovia, ktorí sa naozaj neštítia ničoho a dokonca ani hazardovať s tým najvzácnejším čo máme a s čím disponujeme. Aj preto musíme veľmi jasne konštatovať, že vo vodárenstve na Slovensku lepšie počasie nebude kým nebudeme vodárenstvu venovať adekvátnu pozornosť a kým neprejde radikálnou reformou. A kým štát aktuálne nekoná, resp. prehliada tie alarmujúce situácie, tak vodárenská infraštruktúra na Slovensku ďalej starne, rozpadáva sa a vodu strácame v objemoch, ktoré si v 21. storočí a najmä v meniacich sa klimatických podmienkach jednoducho dovoliť nemôžeme. A toto prehliadanie aktuálnej situácie a stavu je jednoducho neobhájiteľné a nemôžeme to žiadnym spôsobom bagatelizovať. A verím, že aj pán poslanec Hazucha, ktorý sa v tejto téme nielen veľmi dobré vyzná, ktorý v nej aj pracuje mi dá za pravdu.
Začnime preto faktami, ktoré sa nedajú ani prekričať, nedajú sa ani zľahčiť. Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe v roku 2024 konštatuje, že vo vybraných vodárenských spoločnostiach dosahujú straty vody od 25 do 33%. To znamená, že v prepočte približne tretina vody, ktorú upravíme na pitnú sa po ceste do kohútika, do slovenských domácností stratí. V roku 2023 išlo na úrovni celej Slovenskej republiky odhadom o viac ako 93 mil. kubických metrov vody. Pri dnešných cenách vody keď to prepočítame, to predstavuje finančnú stratu takmer 120 mil. eur ročne. Tak sa pýtam, že to sme naozaj taká bohatá krajina, že si môžeme dovoliť takéto straty a takéto míňanie nielen financiami, ale aj vzácnymi prírodnými zdrojmi? 120 mil. eur. Opakujem ešte raz ročne strácame kvôli poškodeným potrubiam vodu v hodnote vyše 100 mil. eur, a to nie je environmentálna metafora je to jednoducho ekonomická realita. Prečo sa to deje? No, deje sa to preto, lebo desaťročia vedome, s politickým vedomím sa zanedbávala obnova slovenskej infraštruktúry a neustále sa investície odsúvali na niekedy na lepšie, budúce časy. No, ale ako som bol býval spomínal lepšie časy aktuálne nie že nie sú, ale ani vyzerá že nebudú. Žiaľ, nemenej časté okrem tej ignorácie status quo boli aj rôzne účtovné triky, ktoré umožňuje súčasná legislatíva, ktorá je plná sivých, šedých zón. Tá slovenská legislatíva aktuálne je jednoducho deravá, ako ementál. A práve preto musíme adresovať to, že vodárenské spoločnosti dnes síce majú povinnosť vytvárať finančné rezervy na obnovu, ale zároveň jedným dychom je dôležité dodať, že tieto rezervy sa často počítajú z majetku, ktorý je už dávno odpísaný alebo má naozaj má veľmi symbolickú obstarávaciu cenu, v prepočte napríklad 1 eur. No a výsledok v takejto rovnici, veď to zase akože nemusíme byť matematickí géniovia, aby sme si to vypočítali je žalostný. Pretože na papieri síce rezerva je, v realite peniaze nie sú. A v zemi máme potrubia, ktoré sú dávno, dávno, dávno za hranicou životnosti. No a presne na tento problém dlhodobo upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad, ktorý hovorí práve o tej spomínanej sivej zóne medzi pojmami oprava, údržba a obnova. A hovorí o tom, že vodárenské spoločnosti často vykazujú obnovu ako opravu, aby sa vyhli prísnejším pravidlám. Aby sa vyhli aj plánovaniu a hlavne, aby sa vyhli kontrole.
No, a hovorí to aj o tom, že bez jasných pravidiel a definícií, bez reálneho oceňovania majetku a bez transparentnosti sa investičný dlh bude logicky iba a iba navyšovať a kríza prehlbovať. A teraz si dajme test ministrom životného prostredia. Tak ten namiesto toho, aby zistenia Najvyššieho kontrolného úradu vzal vážne, tak namiesto toho ich spochybňoval. Namiesto toho, aby otvoril otvorenú odbornú diskusiu útočil na kontrolné inštitúcie. Útočil na odborníkov, ktorí dlhodobo pracujú v tomto sektore. Nebudem hovoriť, že útočil aj na nás, veď na to sme zvyknutí. Útočil aj na nás, na poslancov opozície, ktorí sme si dovolili ho upozorniť na problém, ktorý zjavne vo výkone funkcie ministra životného prostredia nemal na radare. No a namiesto systémových riešení boli statusy plné sociálnych sietí dával videjká a statusy na facebook a chválil sa ako on ide zachrániť slovenské vodárenstvo no a tak to presne dopadlo, ako to väčšinou býva. A čo je najhoršie tak namiesto ochrany verejného záujmu dnes pri plnom vedomí vlády a ministra životného prostredia sledujeme snahu mať moc nad systémom a nie ten systém zlepšovať.
No tak to máte odo mňa také že "Long story short", preto prinášame zmenu zákona. Pretože to považujeme za nevyhnutnosť. Považujeme to za nie, že o päť minúť dvanásť, ale päť po dvanástej. Ale radšej neskoro, ako nikdy. A preto tento náš návrh tú zmenu ponúka. A dovoľte, aby som išiel teda do diskusie resp. do detailov.
A my máme návrh, ktorý má totižto odvahu zmeniť všetko to čo minister životného prostredia odvahu zmeniť nenabral alebo zároveň jedným dychom treba aj dodať, že možno pre to nenabral alebo nenašiel politickú podporu, pretože jeho kolegovia z Hlasu hrajú prvú ligu s vodárenskou mafiou.
Takže k nášmu návrhu.
Jeho prvým cieľom je naozaj jednoznačne rozlíšiť, čo je to oprava a čo je to obnova. Preto chcem vám zacitovať z návrhu nášho zákona, aby to bolo úplne zrejmé: "Oprava je odstránenie následkov poškodenia, alebo čiastočného opotrebovania bez technického zhodnotenia. Obnova je technické zhodnotenie, ktoré predlžuje životnosť a zvyšuje hodnotu infraštruktúry. ". Nie je to slovíčkárenie, to určite nie, dámy a páni. Toto, takáto zásadná zmena v legislatíve bude mať priamy vplyv na financovanie na plánovanie a na kontrolu. A je naozaj alarmujúce, že v roku 2026, ešte takto jasno zákonne definované to v zákone nemáme.
Druhým kľúčovým bodom je povinnosť reálne oceňovať vodárenský majetok. Presne to, čo som hovoril pred chvíľou. Jednoducho nemôžete vytvárať finančnú rezervu z nuly alebo z jedného eura. Takže našim návrhom je povinne, reálne oceniť vodárenský majetok. Nie účtovne, nie určite formálne, ale naozaj reálnou hodnotou na základe certifikovaného znaleckého posudku, ktorý zohľadní samotný technický stav, opotrebovanie a samozrejme aj skutočnú hodnotu infraštruktúry. Bez tohto kroku totižto budú všetci naďalej spokojne predstierať, že vytvárajú finančné rezervy, ktoré ale v skutočnosti nie sú dostatočné, vzhľadom na aktuálne potreby celkovej obnovy. A tiež sa tu falošne môžeme naďalej tváriť, že chránime spotrebiteľa nízkou cenou vody, zatiaľ čo v skutočnosti len odkladáme náklady do budúcna. A kto by pred týmto faktom chcel utekať, tak jednoducho klame sám seba. Pretože týmto sa reálne zvyšuje riziko kolapsu kľúčovej infraštruktúry a to si jednoducho nemôžeme dovoliť.
No, a tretím pilierom nášho návrhu, ako som bol býval spomínal transparentnosť. To je presne to, čo vodárenstvo dnes na Slovensku potrebuje. A naozaj skutočne potrebuje, pretože vodárenské spoločnosti, musíme si uvedomiť spravujú verejný majetok. Nie sú to žiadne súkromné spoločnosti, ktoré si môžu fungovať v nejakom režime utajeného tajomstva obchodného. Aj napriek tomu, že jedna konkrétna vodárenská spoločnosť sa tak tvári, že sa tvári ako štát v štáte, a ide si svoje ródeo.
No a práve táto spoločnosť nám bola inšpiráciou pri tvorbe tohto návrhu zákona, ale inšpiráciou v tom najhoršom zmysle slova.
Keď to teda zhrniem, dnes s týmto našim návrhom spoločne s kolegyňou Janou Hanuliakovou navrhujeme zaviesť pre vodárenské spoločnosti povinnosť dopredu zverejňovať investičné plány, vrátane nákladov, vrátane zdrojov financovania a prínosov. Navrhujeme tiež povinne zverejňovať činnosť dozorných rád a zaviesť aj verejné výberové konania pre členov a členky predstavenstiev. Nie preto, že by sme chceli niekoho verejne šikanovať, ale preto aby sa s verejným majetkom nakladalo naozaj verejne a naozaj transparentne.
No napokon veľmi dôležité sú sankcie. Pretože tie sú aktuálne dovolím si povedať, že "motivačné". Dnes sú totižto pokuty za porušovanie povinností často až smiešne, je to až výsmech ako sú nízke v porovnaní so škodami, ktoré pri stave kritickej infraštruktúry dnes môžu vzniknúť. No a ak sa naozaj niekto z pozície sily rozhodne dlhodobo zanedbávať obnovu, dôsledky môžu byť fatálne. Od výpadok dodávok, po havárie, po znečistenie vôd a samozrejme aj po to najhoršie a to je ohrozenie verejného zdravia a bezpečnosti. Preto my sme s kolegyňou Hanuliakovou hlboko presvedčení, že tie sankcie musia mať preventívny účinok a zároveň musia byť pre vodárenské spoločnosti a pre správcov siete jasným signálom, že voda definitívne nie je oblasť kde sa dá hazardovať bez následkov.
Dámy a páni, toľko teda k návrhu zákona.
Na záver si len dovolím povedať, že vás chcem požiadať, aby sme k tomu teraz naozaj s čistým štítom a úplne že bez nejakých ideologických záťaží pristupovali. Pretože voda je len voda. Neexistuje ani progresívna, ani konzervatívna voda, existuje len funkčný alebo nefunkčný systém, nič medzitým. Hej a dnes musíme si úplne úprimne povedať, že máme systém, ktorý funguje čoraz horšie a to aj nie kvôli prírode, ale kvôli politike, a hlavne kvôli tomu, že niekto tu veľmi dlho a veľmi systematicky prikrytý politikou uprednostňoval krátkodobý komfort pred dlhodobou zodpovednosťou, a takto to už jednoducho ďalej ísť nemôže. Aby sme si teda rozumeli, tento návrh zákona nie je útokom na zodpovedné a korektné vodárenské spoločnosti, pretože našťastie aj také na Slovensku máme. A rozhodne to nie je útok na samosprávy, aby sme si rozumeli. Pretože tie fakt dnes robia to, čo môžu v rámci situácie, do ktorej sa dostali. Náš návrh je práve pokusom pomôcť samosprávam. Dať im jasné pravidlá. Dať im predvídateľné prostredie a hlavne všetky dostupné nástroje na to, aby si mohli plánovať obnovu zodpovedne. Je to...
===== nie je útok na samosprávy, aby sme si rozumeli, pretože tie fakt dnes robia to čo môžu v rámci situácie, do ktorej sa dostali. Náš návrh je práve pokusom pomôcť samosprávam dať im jasné pravidlá, dať im predvídateľné prostredie a hlavne všetky dostupné nástroje na to, aby si mohli plánovať obnovu zodpovedne. Je to zákon, návrh zákona, na ktorý sa pozeráme ako na zákon, ktorý má byť v prospech spotrebiteľov, pretože stabilná infraštruktúra skrátka znamená stabilnejšie ceny. No a samozrejme je to keďže reprezentujem zelenú úderku Progresívneho Slovenska je to pochopiteľné aj návrh v prospech životného prostredia, pretože každá jedna ušetrená kvapka vody a každé zníženie strát má reálny ekologicky dopad a o kvalite a dostupnosti kanalizácií preto radšej nezačnem rozprávať, to si necháme nabudúce, ale na záver si dovolím povedať teda kolegovia a kolegyne, že môžeme sa tu pokojne naďalej tváriť, že je všetko v poriadku. Môžeme sa klamať, že všetko tu funguje, ale jednoducho nefunguje to. Choďte sa za ktorýmkoľvek starostom, starostkou spýtať, že či vodárenstvo funguje na Slovensku, všade dostanete tú istú odpoveď. Nie, nefunguje.
Buď si budeme ďalej klamať, alebo si povieme pravdu a budeme konať a tento návrh zákona je práve o tom, aby sme si povedali tú pravdu aby sme sa pozreli na dáta, pretože tie neklamú a hlavne o tom aby sme prevzali na seba politickú zodpovednosť, a ja verím, že v tejto sále, v tejto snemovni je dostatok poslancov a poslankýň, ktorí chápu, že voda si zaslúži viac než len politické frázy a pekné statusy na Facebooku raz za čas. Že voda si zaslúži fungujúci systém, transparentné pravidlá a hlavne dlhodobú ochranu, preto vás touto cestou žiadam najviac najúprimnejšie ako len môžem o podporu nášho návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Tak sme si poriešili všetky boliestky, ktoré sme si poriešiť dnes museli. A teraz ideme do skutočnej práce pre ľudí, ktorí čakajú na skutočnú prácu od poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky a do poctivej práce v legislatívnom procese tak ako má prebiehať. Dovoľujeme si vám predstaviť spoločne s kolegyňou Janou Hanuliakovou na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Zb. z. o verejných odvodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Zb. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov. Cieľom nášho návrhu zákona je vniesť v prvom rade transparentnosť do sektoru vodárenstva tak, aby boli položky oprava a obnova jasne rozlíšené, pretože do dnešného dňa tomu tak nie je a robí to veľké problémy v kritickej infraštruktúre. Našim cieľom je tiež vytváranie účelovej finančnej rezervy na obnovu a na obnovu tak, aby skutočne zodpovedala potrebám a plus tým tretím cieľom, ktorý máme na mysli týmto návrhom zákona je riadenie vodárenských spoločností predvídateľné a kontrolovateľné. Viac vám poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh, ktorý vám budem prezentovať vám možno bude povedomý, ak ste dávali pozornosť pri prerokovávaní vládneho alebo návrhov, ktoré pred časom, na jeseň minulého roka predstavoval minister životného prostredia, pretože vtedy sme sa podobnú úpravu snažili dostať do skládkovej legislatívy cez pozmeňujúci návrh zákona, pričom úplne transparentne poviem, že v kontakte s ministrom životného prostredia bola takmer preddohoda na tom, že táto legislatíva bude podporená aj koaličnou časťou. Nakoniec, ale predpokladám, že to bolo zo strany HLAS, ktorá podporu nechcela dodať. Koalícia sa rozhodla nepodporiť túto legislatívu. Takže nejde o niečo, čo by ste nepoznali alebo čo by ste predpokladám, už nemali v pozornosti. Dnes vám teda predstavujem návrh zákona, ktorý sa na jednej strane môže tváriť ako nejaká technická oprava zákona o odpadoch, prípadne ako niečo, čo sa týka paragrafov, tabuliek a účtov v štátnej pokladnici, ale nie je to tak, pretože v skutočnosti ide o návrh zákona, ktorý naozaj veľmi presne odhaľuje problém slovenského odpadového hospodárstva, ktorému sa venujem už viac ako desaťročie a je to problém, ktorý tu prehliadame, hoci vieme, že súčasná aktuálne platná legislatíva nefunguje správne a že nechráni dostatočne životné prostredie, že nevytvára férové alebo teda, ako som aj pri predchádzajúcom návrhu zákona povedal, spravodlivé podmienky a v konečnom dôsledku ohrozuje dôveru v celý systém. Za posledné roky som osobne navštívil desiatky, nepreháňam, desiatky skládok a nebol som pri nich ani z auta, nebol som pri nich ani prstom na mape, ani len tak že nejako cez plot, ale aktívne priamo na tele skládok a videl som aká je realita odpadového hospodárstva v tom najhoršom, čo si len viete predstaviť. Zároveň som sa aj rozprával so starostami, starostkami, s ľuďmi, ktorí žijú v blízkosti týchto skládok, ale aj s tými, ktorí tieto skládky prevádzkujú a je fakt, že keď sa blíži koniec činnosti, respektíve životnosti skládky, tak systém zlyháva a nemôže to byť viac okatejšie. Nie, že by som si, úprimne povedané nemyslel, že systém zlyháva, už len preto, že sa skládky stretávajú so situáciou, že sa na ne ukladajú megatony a megatony odpadu, ktoré tam nepatria, lebo tento odpad by sa v zdravej a normálne fungujúcej krajine dal recyklovať. To nie je systém Slovenskej republiky a práve preto na základe týchto svojich skúseností predkladám návrh zákona, ktorý si ale nekladie ten odvážny cieľ zlepšiť triedenie alebo recykláciu, lebo na to by sme naozaj úprimne potrebovali veľkú legislatívnu, legislatívnu revolúciu a reformu a to momentálne nie je v mojich kapacitách ako opozičného poslanca, ale samozrejme je to mojím cieľom v budúcnosti a ambíciou a smutné je, že to momentálne nie je cieľom ani ministra životného prostredia a v prípade tohto návrhu zákona ide o dva momenty pri uzatváraní a pri rekultivácii skládok, pri ktorých je možné naozaj jednoduchou, konkrétne touto legislatívnou úpravou dosiahnuť zásadnú zmenu k lepšiemu. Ak dovolíte teda, vysvetlím, dnes má subjekt, ktorý prevádzkuje skládku povinnosť vytvárať účelovú finančnú rezervu na uzatvorenie skládky v budúcnosti, na jej rekultiváciu. To si predstavíte tak, že kde je teraz skládka, tak v budúcnosti vznikne taký akože zelený kopček, hej a potom samozrejme na následnú starostlivosť, čo je, hádam sa zhodneme, správne, je to spravodlivé, je to zodpovedné. No a cieľom je, aby prevádzkovateľ po sebe pochopiteľne nezanechal nejaké environmentálne dlhy, ktoré by sme splácali ešte za nášho života, prípadne generácie, ktoré prídu po nás. Lenže rozdiel medzi dobrým princípom a funkčným systémom je naozaj v detailoch. Ono sa nie nadarmo hovorí, že diabol sa skrýva v detailoch a práve v tých detailoch dnešný systém, tak ako je ukotvený v aktuálne platnej legislatíve zlyháva. Výška tejto spomínanej rezervy totižto stanovuje sa v momente, keď skládka sa iba začína plniť alebo vzniká a keď nikto ani len, že netuší aké budú legislatívne požiadavky o 10, 20, 30 rokov, keď životnosť skládky sa pominie, keď nové technológie, pokrok alebo teda našou rečou progres sa stane štandardom a realitou, respektíve keď naozaj nikto netuší, aké budú v budúcnosti ceny stavebných prác, energií, materiálov a doplňte si, čo len chcete. No a potom sa samozrejme tvárime, že tento odhad, keď skládka vzniká, bude platiť navždy. No len tak logika...
===== našou rečou progres sa stane štandardom a realitou, resp. keď naozaj nikto netuší, aké budú v budúcnosti ceny stavebných prác, energií, materiálov a doplňte si, čo len chcete. No a potom sa samozrejme tvárime, že tento odhad, keď skládka vzniká, bude platiť navždy. No len tak logika hovorí, že to tak nie je, že to tak ani nemôže fungovať. Preto, vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď si uvedomíme, že uzatváranie skládok odpadu neprichádza po roku či po dvoch, musíme na to adekvátne reagovať. Keď vieme, že uzatváranie skládok prichádza o dekádu, o dve dekády, tri dekády, tak ja sa vás naozaj úprimne chcem spýtať, že naozaj si pri všetkej úcte akože myslíme, že nejaký prastarý, desaťročia starý odhad nákladov zodpovedá reálnym nákladom dneška? No ani náhodou. A bude ten prastarý odhad platiť o desať rokov, o dvadsať rokov? No ani náhodou. Za tie desaťročia sa totižto realita zmení. Veď si len pozrime, keď sa začala vojna Ruska proti Ukrajine, ako sa raketovo zmenila situácia so stavebnými materiálmi, s cenami práce a teraz si premietnite túto situáciu v dĺžke desiatich, dvadsiatich rokov, kedy za desaťročia sa zmení naozaj všetko, nielen cena materiálov, cena práce, ale samozrejme sa mení aj legislatíva, ktorá reaguje na európsku legislatívu. Menia sa požiadavky na ochranu vôd, pôdy, ovzdušia, samozrejme odchádzame od starých princípov odpadového hospodárstva, transformujeme odpadové hospodárstvo na cirkulárnu ekonomiku, jednoducho menia sa technické normy a na toto všetko musíme reagovať a na toto všetko musíme brať zreteľ. Pretože to, čo kedysi bolo považované za dostatočné, je jednoducho dnes nielenže nedostatočné, ale aj neakceptovateľné. Zákon však dnes, musíme konštatovať, funguje tak, že sa tvárime, že svet okolo sa nevyvíja, že sa to nehýbe a že vlastne skládky tak, ako kedysi vznikli, tak tak majú byť zakonzervované a že tie skládky a ich realita nemajú reagovať na výzvy 21. storočia. No a čo potom z toho vzniká, z tej ignorácie reality, no vzniká z toho jedno enviromentálne riziko za druhým enviromentálnym rizikom, resp. v slovenských reáliách, povenujme to pravými slovami, vzniká jedna enviromentálny záťaž za druhou enviromentálnou záťažou a nemôžeme sa tváriť, že ich na Slovensku nemáme málo. Keď rezerva nezodpovedá realite, tak potom samozrejme vzniká tlak šetriť na tých najnesprávnejších miestach. A rekultivácia skládok sa robí za minimum, alebo sa odkladá, formálne sa nejako splní zákon aby sa nepovedalo, reálne sa ale stretávame so situáciou, že nám vzniká problém, ktorý potom tlačíme pred sebou a tvárime sa, že neexistuje. Skládka síce nejako zmizne, ako som spomínal, že namiesto skládky vznikne nejaký zelený kopček, ale tá skládka nezmizne z krajiny a toto jednoducho musíme riešiť, pretože zároveň s týmto enviromentálnym problémom vzniká aj ekonomická neistota, pretože prevádzkovateľ, ktorý si roky poctivo plnil svoje zákonné povinnosti zrazu zistí pri tom uzatváraní skládky, že peniaze jednoducho nestačia, rozdiel musí pochopiteľne zaplatiť zo svojho, hoci vznikne tá účelová finančná rezerva z jeho peňazí, tak on je ten, kto musí doplácať ten rozdiel medzi reálnym nákladom a účelovou finančnou rezervou a to je pochopiteľne nepredvídateľný, resp. nepredvídaný výdavok, ktorý musí ten prevádzkovateľ splatiť aj pod časovým tlakom. Preto teda navrhujem prvú zásadnú zmenu, aby sa náklady na uzatvorenie a na rekultiváciu skládky pravidelne prehodnocovali. Navrhujem interval každých päť rokov, čo je systematické riešenie. Nie je to niečo výnimočné, niečo na poslednú chvíľu a hlavne chcem povedať, že systém a priemysel s touto navrhovanou lehotou piatich rokov súhlasí. Mám to odkonzultované aj odsúhlasené. Ja túto úpravu považujem za prevenciu, prevenciu problémov, ktoré dnes vedome odsúvame niekam do budúcnosti a vnímam to ako spôsob, ako zabezpečiť, že keď príde čas, kedy sa skládka má uzavrieť, tak na to reálne budú aj alokované a zabezpečené peniaze, no a tých päť rokov, to je naozaj férová lehota, ktorá dáva jednak aj stabilitu, ale zároveň aj núti systém reagovať na realitu. Druhá vec, ktorú chcem vyriešiť týmto návrhom zákona, tá veľmi úzko súvisí s účelovou finančnou rezervou, ako som ju spomínal, na uzatvorenie a na rekultiváciu skládky, pretože dnes má prevádzkovateľ zákonom stanovenú povinnosť uzavrieť skládku v konkrétnom presnom termíne, v jasne stanovenej lehote, ale na druhej strane štát nemá zákonom stanovenú povinnosť uvoľňovať peniaze z účelovej finančnej rezervy v presne stanovenej lehote. V praxi to teda znamená, že peniaze, často peniaze súkromného prevádzkovateľa skládky, ležia niekde akoby zabudnuté na účte štátnej pokladnice, kam ich roky tento prevádzkovateľ poctivo ukladal. Rekultivácia skládky musí prebehnúť, musí prebehnúť včas, musí prebehnúť v konkrétnom termíne, ale financovanie stojí, lebo ministerstvo nemá žiadnu predpísanú časovú povinnosť, aby tie peniaze uvoľnilo, aby konalo a aby prevádzkovateľ dostal účelovú finančnú rezervu včas. A toto je z môjho pohľadu naozaj systémová chyba, ktorú navrhujem upraviť a jednoduchým pravidlom, ak štát vydá potvrdenie, že skládka sa má uzatvoriť, alebo teda že sa uzatvára, tak musí štát zákonite teda aj do 30 dní uvoľniť účelovú finančnú rezervu.

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec, keď to skončíte do minúty, to úvodné slovo, tak vás nechám dohovoriť, lebo máme plánovanú, termínovaný bod na 10.50, tak sa rozhodnite.

Sabo, Michal, poslanec NR SR
Dve, tri vety, dobre? OK, ďakujem. Na záver chcem povedať, že tento návrh zákona zapadá do takého širšieho obrazu, že Slovensko musí pochopiteľne, vzhľadom na enviromentálne záväzky voči Európskej únii skládkovať menej. K tomu sme sa zaviazali ako členská krajina Európskej únie, musíme viacej triediť, viacej recyklovať a viac predchádzať vzniku odpadu a na tom sa pevne verím zhodneme všetci a tento môj návrh je aj odpoveďou na naše záväzky voči Európskej únii a tým aj teda skončím. Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh, ktorý vám budem prezentovať vám možno bude povedomý, ak ste dávali pozornosť pri prerokovávaní vládneho alebo návrhov, ktoré pred časom, na jeseň minulého roka predstavoval minister životného prostredia, pretože vtedy sme sa podobnú úpravu snažili dostať do skládkovej legislatívy cez pozmeňujúci návrh zákona, pričom úplne transparentne poviem, že v kontakte s ministrom životného prostredia bola takmer preddohoda na tom, že táto legislatíva bude podporená aj koaličnou časťou. Nakoniec, ale predpokladám, že to bolo zo strany HLAS, ktorá podporu nechcela dodať. Koalícia sa rozhodla nepodporiť túto legislatívu. Takže nejde o niečo, čo by ste nepoznali alebo čo by ste predpokladám, už nemali v pozornosti. Dnes vám teda predstavujem návrh zákona, ktorý sa na jednej strane môže tváriť ako nejaká technická oprava zákona o odpadoch, prípadne ako niečo, čo sa týka paragrafov, tabuliek a účtov v štátnej pokladnici, ale nie je to tak, pretože v skutočnosti ide o návrh zákona, ktorý naozaj veľmi presne odhaľuje problém slovenského odpadového hospodárstva, ktorému sa venujem už viac ako desaťročie a je to problém, ktorý tu prehliadame, hoci vieme, že súčasná aktuálne platná legislatíva nefunguje správne a že nechráni dostatočne životné prostredie, že nevytvára férové alebo teda, ako som aj pri predchádzajúcom návrhu zákona povedal, spravodlivé podmienky a v konečnom dôsledku ohrozuje dôveru v celý systém. Za posledné roky som osobne navštívil desiatky, nepreháňam, desiatky skládok a nebol som pri nich ani z auta, nebol som pri nich ani prstom na mape, ani len tak že nejako cez plot, ale aktívne priamo na tele skládok a videl som aká je realita odpadového hospodárstva v tom najhoršom, čo si len viete predstaviť. Zároveň som sa aj rozprával so starostami, starostkami, s ľuďmi, ktorí žijú v blízkosti týchto skládok, ale aj s tými, ktorí tieto skládky prevádzkujú a je fakt, že keď sa blíži koniec činnosti, respektíve životnosti skládky, tak systém zlyháva a nemôže to byť viac okatejšie. Nie, že by som si, úprimne povedané nemyslel, že systém zlyháva, už len preto, že sa skládky stretávajú so situáciou, že sa na ne ukladajú megatony a megatony odpadu, ktoré tam nepatria, lebo tento odpad by sa v zdravej a normálne fungujúcej krajine dal recyklovať. To nie je systém Slovenskej republiky a práve preto na základe týchto svojich skúseností predkladám návrh zákona, ktorý si ale nekladie ten odvážny cieľ zlepšiť triedenie alebo recykláciu, lebo na to by sme naozaj úprimne potrebovali veľkú legislatívnu, legislatívnu revolúciu a reformu a to momentálne nie je v mojich kapacitách ako opozičného poslanca, ale samozrejme je to mojím cieľom v budúcnosti a ambíciou a smutné je, že to momentálne nie je cieľom ani ministra životného prostredia a v prípade tohto návrhu zákona ide o dva momenty pri uzatváraní a pri rekultivácii skládok, pri ktorých je možné naozaj jednoduchou, konkrétne touto legislatívnou úpravou dosiahnuť zásadnú zmenu k lepšiemu. Ak dovolíte teda, vysvetlím, dnes má subjekt, ktorý prevádzkuje skládku povinnosť vytvárať účelovú finančnú rezervu na uzatvorenie skládky v budúcnosti, na jej rekultiváciu. To si predstavíte tak, že kde je teraz skládka, tak v budúcnosti vznikne taký akože zelený kopček, hej a potom samozrejme na následnú starostlivosť, čo je, hádam sa zhodneme, správne, je to spravodlivé, je to zodpovedné. No a cieľom je, aby prevádzkovateľ po sebe pochopiteľne nezanechal nejaké environmentálne dlhy, ktoré by sme splácali ešte za nášho života, prípadne generácie, ktoré prídu po nás. Lenže rozdiel medzi dobrým princípom a funkčným systémom je naozaj v detailoch. Ono sa nie nadarmo hovorí, že diabol sa skrýva v detailoch a práve v tých detailoch dnešný systém, tak ako je ukotvený v aktuálne platnej legislatíve zlyháva. Výška tejto spomínanej rezervy totižto stanovuje sa v momente, keď skládka sa iba začína plniť alebo vzniká a keď nikto ani len, že netuší aké budú legislatívne požiadavky o 10, 20, 30 rokov, keď životnosť skládky sa pominie, keď nové technológie, pokrok alebo teda našou rečou progres sa stane štandardom a realitou, respektíve keď naozaj nikto netuší, aké budú v budúcnosti ceny stavebných prác, energií, materiálov a doplňte si, čo len chcete. No a potom sa samozrejme tvárime, že tento odhad, keď skládka vzniká, bude platiť navždy. No len tak logika...
===== našou rečou progres sa stane štandardom a realitou, resp. keď naozaj nikto netuší, aké budú v budúcnosti ceny stavebných prác, energií, materiálov a doplňte si, čo len chcete. No a potom sa samozrejme tvárime, že tento odhad, keď skládka vzniká, bude platiť navždy. No len tak logika hovorí, že to tak nie je, že to tak ani nemôže fungovať. Preto, vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď si uvedomíme, že uzatváranie skládok odpadu neprichádza po roku či po dvoch, musíme na to adekvátne reagovať. Keď vieme, že uzatváranie skládok prichádza o dekádu, o dve dekády, tri dekády, tak ja sa vás naozaj úprimne chcem spýtať, že naozaj si pri všetkej úcte akože myslíme, že nejaký prastarý, desaťročia starý odhad nákladov zodpovedá reálnym nákladom dneška? No ani náhodou. A bude ten prastarý odhad platiť o desať rokov, o dvadsať rokov? No ani náhodou. Za tie desaťročia sa totižto realita zmení. Veď si len pozrime, keď sa začala vojna Ruska proti Ukrajine, ako sa raketovo zmenila situácia so stavebnými materiálmi, s cenami práce a teraz si premietnite túto situáciu v dĺžke desiatich, dvadsiatich rokov, kedy za desaťročia sa zmení naozaj všetko, nielen cena materiálov, cena práce, ale samozrejme sa mení aj legislatíva, ktorá reaguje na európsku legislatívu. Menia sa požiadavky na ochranu vôd, pôdy, ovzdušia, samozrejme odchádzame od starých princípov odpadového hospodárstva, transformujeme odpadové hospodárstvo na cirkulárnu ekonomiku, jednoducho menia sa technické normy a na toto všetko musíme reagovať a na toto všetko musíme brať zreteľ. Pretože to, čo kedysi bolo považované za dostatočné, je jednoducho dnes nielenže nedostatočné, ale aj neakceptovateľné. Zákon však dnes, musíme konštatovať, funguje tak, že sa tvárime, že svet okolo sa nevyvíja, že sa to nehýbe a že vlastne skládky tak, ako kedysi vznikli, tak tak majú byť zakonzervované a že tie skládky a ich realita nemajú reagovať na výzvy 21. storočia. No a čo potom z toho vzniká, z tej ignorácie reality, no vzniká z toho jedno enviromentálne riziko za druhým enviromentálnym rizikom, resp. v slovenských reáliách, povenujme to pravými slovami, vzniká jedna enviromentálny záťaž za druhou enviromentálnou záťažou a nemôžeme sa tváriť, že ich na Slovensku nemáme málo. Keď rezerva nezodpovedá realite, tak potom samozrejme vzniká tlak šetriť na tých najnesprávnejších miestach. A rekultivácia skládok sa robí za minimum, alebo sa odkladá, formálne sa nejako splní zákon aby sa nepovedalo, reálne sa ale stretávame so situáciou, že nám vzniká problém, ktorý potom tlačíme pred sebou a tvárime sa, že neexistuje. Skládka síce nejako zmizne, ako som spomínal, že namiesto skládky vznikne nejaký zelený kopček, ale tá skládka nezmizne z krajiny a toto jednoducho musíme riešiť, pretože zároveň s týmto enviromentálnym problémom vzniká aj ekonomická neistota, pretože prevádzkovateľ, ktorý si roky poctivo plnil svoje zákonné povinnosti zrazu zistí pri tom uzatváraní skládky, že peniaze jednoducho nestačia, rozdiel musí pochopiteľne zaplatiť zo svojho, hoci vznikne tá účelová finančná rezerva z jeho peňazí, tak on je ten, kto musí doplácať ten rozdiel medzi reálnym nákladom a účelovou finančnou rezervou a to je pochopiteľne nepredvídateľný, resp. nepredvídaný výdavok, ktorý musí ten prevádzkovateľ splatiť aj pod časovým tlakom. Preto teda navrhujem prvú zásadnú zmenu, aby sa náklady na uzatvorenie a na rekultiváciu skládky pravidelne prehodnocovali. Navrhujem interval každých päť rokov, čo je systematické riešenie. Nie je to niečo výnimočné, niečo na poslednú chvíľu a hlavne chcem povedať, že systém a priemysel s touto navrhovanou lehotou piatich rokov súhlasí. Mám to odkonzultované aj odsúhlasené. Ja túto úpravu považujem za prevenciu, prevenciu problémov, ktoré dnes vedome odsúvame niekam do budúcnosti a vnímam to ako spôsob, ako zabezpečiť, že keď príde čas, kedy sa skládka má uzavrieť, tak na to reálne budú aj alokované a zabezpečené peniaze, no a tých päť rokov, to je naozaj férová lehota, ktorá dáva jednak aj stabilitu, ale zároveň aj núti systém reagovať na realitu. Druhá vec, ktorú chcem vyriešiť týmto návrhom zákona, tá veľmi úzko súvisí s účelovou finančnou rezervou, ako som ju spomínal, na uzatvorenie a na rekultiváciu skládky, pretože dnes má prevádzkovateľ zákonom stanovenú povinnosť uzavrieť skládku v konkrétnom presnom termíne, v jasne stanovenej lehote, ale na druhej strane štát nemá zákonom stanovenú povinnosť uvoľňovať peniaze z účelovej finančnej rezervy v presne stanovenej lehote. V praxi to teda znamená, že peniaze, často peniaze súkromného prevádzkovateľa skládky, ležia niekde akoby zabudnuté na účte štátnej pokladnice, kam ich roky tento prevádzkovateľ poctivo ukladal. Rekultivácia skládky musí prebehnúť, musí prebehnúť včas, musí prebehnúť v konkrétnom termíne, ale financovanie stojí, lebo ministerstvo nemá žiadnu predpísanú časovú povinnosť, aby tie peniaze uvoľnilo, aby konalo a aby prevádzkovateľ dostal účelovú finančnú rezervu včas. A toto je z môjho pohľadu naozaj systémová chyba, ktorú navrhujem upraviť a jednoduchým pravidlom, ak štát vydá potvrdenie, že skládka sa má uzatvoriť, alebo teda že sa uzatvára, tak musí štát zákonite teda aj do 30 dní uvoľniť účelovú finančnú rezervu.

Žiga, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec, keď to skončíte do minúty, to úvodné slovo, tak vás nechám dohovoriť, lebo máme plánovanú, termínovaný bod na 10.50, tak sa rozhodnite.

Sabo, Michal, poslanec NR SR
Dve, tri vety, dobre? OK, ďakujem. Na záver chcem povedať, že tento návrh zákona zapadá do takého širšieho obrazu, že Slovensko musí pochopiteľne, vzhľadom na enviromentálne záväzky voči Európskej únii skládkovať menej. K tomu sme sa zaviazali ako členská krajina Európskej únie, musíme viacej triediť, viacej recyklovať a viac predchádzať vzniku odpadu a na tom sa pevne verím zhodneme všetci a tento môj návrh je aj odpoveďou na naše záväzky voči Európskej únii a tým aj teda skončím. Ďakujem.

Ďakujem, vážený pán predseda, vážené kolegyne a vážení kolegovia, som vďačný za to, že sa pri zákone o rozšírení zodpovednosti výrobcov zbehla debata o prečerpávajúcej elektrárni, to som nečakal dnes a každopádne máme tu ďalšiu príležitosť porozprávať sa o odpadoch, Jozef, predkladám na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa opäť, mení, teda navrhujem zmeniť odpadovú legislatívu, zákon číslo 233/2015 a cieľom návrhu zákona je v tomto prípade zabezpečiť, aby účelová finančná rezerva na uzatvorenie a rekultiváciu skládky, ktorú prevádzkovateľ skládky vytvára počas doby životnosti skládky odpadu, čo najlepšie a najefektívnejšie zodpovedala skutočnej výške nákladov, ktorá bude potrebná na uzatvorenie a na rekultiváciu skládky. Tiež je cieľom tohto návrhu zákona zabezpečiť, aby prevádzkovateľ skládky mohol realizovať rekultiváciu skládky z tejto účelovej finančnej rezervy včas a riadne. Viac vám poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim týmto ako prvý. Ďakujem.