Ďakujem veľmi pekne. Trošku ste mi zobrali náboj, lebo som to chcel sám skonštatovať. Ako som si teda pred ukončením rozpravy teda chválil, že mám plnú sálu pred hlasovaním a môžem o tak dôležitej téme, ako je duševné zdravie, rozprávať pred plnou sálou, tak teraz aspoň ďakujem kolegom z Progresívneho Slovenska, teda ktorí tu ako jediní sedia v sále, tak môžeme teda aspoň my spoločne upozorniť na dôležitosť tejto témy. Ja som končil moje,...
Ďakujem veľmi pekne. Trošku ste mi zobrali náboj, lebo som to chcel sám skonštatovať. Ako som si teda pred ukončením rozpravy teda chválil, že mám plnú sálu pred hlasovaním a môžem o tak dôležitej téme, ako je duševné zdravie, rozprávať pred plnou sálou, tak teraz aspoň ďakujem kolegom z Progresívneho Slovenska, teda ktorí tu ako jediní sedia v sále, tak môžeme teda aspoň my spoločne upozorniť na dôležitosť tejto témy. Ja som končil moje, dobre, aby som bol korektný, už prišli aj nejakí ďalší kolegovia, ale už vás nebudem osobitne zdraviť teda.
Ja teda, späť na tú vážnu tému, ja som ukončoval moje vystúpenie v rozprave tými hrôzostrašnými štatistikami a ja som chcel upriamiť tú pozornosť hlavne na duševné zdravie detí, adolescentov, kde naozaj nám kriticky stúpajú, zdvojnásobujú sa počty samovražedných pokusov za posledné roky. Je to spôsobené do veľkej miery aj tým covidom. Ten covid vlastne nám poukázal na to, ako je to nebezpečná celá tá téma, tá izolácia, samota, oveľa väčšie fungovanie v online priestore. Pre mňa je to, táto téma, o to viac dôležitejšia, pretože ja som rodič, ja som rodič dcéry, špecificky dcéry, a preto to tu spomínam, pretože tie štatistiky ohľadom tých samovražedných pokusov alebo dokonaných samovrážd, alebo rôznych ťažkostí sa týkajú troj- až štvornásobne častejšie teda dievčat ako chlapcov. Vidíme to aj v tých štatistikách v tých pokusoch. Čiže treba proste citlivejšie aj rodovo k tomu takto pristupovať. Treba pozerať na to, že to je rodovo tiež citlivá tiež záležitosť, že sa dotýka jedného pohlavia viac ako druhého.
Ja teda to beriem na extrémne dôležitú váhu práve preto, pretože moja dcéra má štyri roky. A keď sa pozerám na tie trendy, čo sa tu dejú, tak ja sa obávam, že keď príde do školy, tak či tá téma nebude stigmatizovaná, ja, v prvom rade je dôležité, aby sme o tom hovorili, aby sme to nestigmatizovali, ja som to poukazoval aj tuto, že tie vyjadrenia o tom, že sa mi tu pán Danko vysmieval o tom, že nech si tu nerobím z toho psychologickú poradňu alebo počúvali sme tu o jeden o druhom, že choďte sa liečiť na psychiatriu a podobné veci. Pani Šimkovičová kádrovala svojich zamestnancov na základe toho, kto bol psychiatrickým pacientom alebo nebol. Ja tu chcem z tohto miesta povedať a všetkým aj odkázať, čo to možno pozerajú cez online prenos, je v poriadku riešiť svoje duševné problémy, je v poriadku ísť k psychiatrovi, k psychológovi, je v poriadku vyhľadať psychoterapiu. Ale zároveň druhým dychom dodávam, že zároveň s tým, ako tu my robíme osvetu a snažíme sa teda možno tu destigmatizovať túto tému, tak zároveň to vytvára aj väčší, ešte väčší nápor na ten systém a možno keby všetci teraz začali, lebo my naozaj máme štatistiky o tom, že množstvo ľudí tie svoje problémy nerieši a keď ich začne riešiť, tak ten nápor na ten systém to môže urobiť ešte väčším a môže tá starostlivosť byť v niečom ešte, žiaľ, nedostupnejšia.
Ja teraz idem k štatistikám, ktoré sú trošku ešte už konkrétnejšie, na našich policy makerov, na našu vládu. My keď sa pozrieme dlhodobo napríklad, ako ostatné krajiny vynakladajú, koľko zdrojov na starostlivosť o duševné zdravie, tak my vidíme, že ony z celkových výdavkov na zdravotnú starostlivosť dávajú možno 6-7 % zo všetkých. My sme krajina, ktorá dáva tak 3 %. My sme podobne na tom aj v prevencii. My zaostávame aj v postupoch. Niekde robia tie skríningy duševného zdravia napríklad už pediatri, všeobecní lekári a starajú sa o to a snažia sa to odchytiť čo najskôr. Ostatné krajiny sú oveľa ďalej v psychoterapii, napríklad preplácaného zo zdravotného poistenia, sprístupnenie, púšťanie ostatných povolaní do toho zdravotníckeho sektora, do tej psychoterapie, do tej psychológie, čo najviac otváranie toho systému. No a tu sa dostávam k tomu samotnému zákonu, aké mám ja s tým problémy.
My teda vieme, že tie problémy v tej psychoterapii sú naozaj obrovské. Tie problémy sú, tie čakačky, všetko, čo som tu ja spomínal, ako sú, dlhé mesiace čakajú tí ľudia, keď už sa odvážia ísť riešiť, nemajú priestor, čas, peniaze na to, psychoterapia to je drahá záležitosť. Ak teda už naberú nejakú odvahu, že sa už dostanú k tomu riešeniu tých problémov, naozaj tých odborníkov je nedostatok. Nie sú na to peniaze. Musia si to sami platiť, dlho čakajú, nevedia sa dostať. A tie štatistiky, čo som hovoril o tých psychiatroch, špecificky o detských psychiatroch, to si predstavte, že to už sú ako kebyže deti, ktoré sú v akútnej fáze a ony už ako kebyže naozaj potrebujú naozaj pomoc, to sa tu bavíme o jednotkách hodín, o dňoch, to sa nebavíme o tom, ony musia čakať niekedy až pol roka.
No čiže ak by som k tomu pristupoval, že ako sa to má riešiť, tak má sa riešiť hlavne teda nedostatkový personál a má sa riešiť nedostatkové financovanie. Ja keď si pozriem tento zákon, ktorý tu predkladáte ďalej na rokovanie Národnej rady, tak mne to príde ako akýsi, sformalizovanie psychologickej komory do zdravotníctva a ako akýsi nejaký rokovací poriadok a súbor postupov, ako bude tá komora postupovať, koho bude registrovať, kto sa v nej bude združovať, ako bude postupovať, ako bude riešiť spory, ako bude vydávať licencie, aké má právomoci, ako bude financovaná, aké budú vysoké členské príspevky. Toto iba ten zákon rieši. To je moja najväčšia výhrada voči tomu zákonu, že ja to považujem za akýsi iba rokovací poriadok, to je čistá formalita, to je súbor byrokratických pravidiel administratívnych, ale vôbec nerieši to, ani nehovorí nám, ako získame viac tých odborníkov do toho systému alebo ako viac financií.
A ja zároveň, viete, ja keď sa pozriem aj na, a vy tam riešite napríklad aj vzdelávania odborníkov, ja keď sa pozriem, keď sme sa tu rozprávali o tom záchranárskom zákone, ešte aj tam tie niektoré nariadenia o tom boli konkrétnejšie, aspoň ich priložili niektoré mimo tej siete, čo som ja vytýkal, oproti tomuto, čo tu máme v tomto zákone. Tento zákon sa pri vzdelávaní buď odkazuje na staré, neaktuálne normy, staré, neaktuálne zákony, ktoré už dlhé roky, dlhé desiatky rokov neboli aktualizované, alebo sa odkazuje na niečo, čo ešte má vyjsť a nevieme vôbec, ako to bude vyzerať a to až možno zmení ten systém. Ono ešte naopak aj betónuje niektoré tie neblahé trendy, ktoré sa nám tu vyvíjajú, kolega Sabo o tom hovoril. My namiesto toho, aby sme ten systém otvárali a povedali, že tak máme množstvo expertov psychológov mimo sektoru zdravotníctva, v školstve, na ministerstve vnútra, ministerstvo sociálnych vecí, to sú tie najväčšie rezorty, odkiaľ vieme čerpať tie zásoby tých odborníkov, a namiesto toho, aby sme tú psychologickú komoru viac otvárali, to zdravotné poistenie, tie výkony, čo sa týkajú duševného zdravia, otvárali, tak namiesto toho to vyzerá tak, že ešte viac betónujeme a robíme, dávame oveľa viac prekážok, aby sa tí odborníci do toho systému dostali. A toto je že obrovský problém, pretože my by sme mali robiť úplný opak. My by sme to mali otvárať, liberalizovať.
My sme tu dlhé roky mali problémy s tým, že ak niekto chce byť, naozaj vykonávať psychoterapiu a má byť zaplatená tá psychoterapia aj z verejného zdravotného poistenia, tak ten človek si musí prejsť normálne nejakým medicínskym vzdelaním, keď si prejde tým medicínskym vzdelaním a tou atestáciou, tak potom si ešte robí psychoterapeutický výcvik. To je vyše desať rokov, sa tu bavíme, naozaj to sú akože mnohé roky. A potom keď sa dostane do toho systému, tak oni sú väčšinou, tí ľudia, potom zahltení akútnymi problémami, nemajú čas často na prevenciu a keď chcú byť platení teda zo verejného zdravotného poistenia, tak tá poisťovňa im často preplatí tak nízke marže, že keď chcú robiť aj tú psychoterapiu, tak nemajú preplatené z toho základné náklady.
A čo sa teda v tom systéme deje, je, a to si myslím, že mnohí majú skúsenosti, že najčastejšie sa stretávate so psychoterapiou takou, že niekto si vyštuduje, že to predávajú ako koučing a každý si to musí platiť vlastne samostatne, nedostanete sa k tomu zo zdravotného poistenia. A toto je trend, ktorý nám ukazuje, že tí odborníci, tí vzdelaní ľudia v tom systéme sú, akurát ich tam nevieme dostať. Ja vám poviem, a toto ja najviac vytýkam, ja keď sa pozriem na celý ten zákon, ja tam nevidím ten nárast, nejaké tie opatrenia, ktoré by nám náhle teda priniesli týchto odborníkov do toho systému, ktorý by to sformalizovali. Nevidím tam nič, že by sa zvyšovali financie na starostlivosť o duševné zdravie. Jediné financie, jediné dopady, ktoré tam vidím, a vy to vlastne, ten zákon tak aj pôsobí, že vy ten zákon vlastne prijímate preto, aby ste mohli vyčerpať pol milióna z plánu obnovy. Jediné finančné dopady, ktoré sú v tomto zákone uvedené, sú 500-tisíc na zriadenie nejakého registra a ten register nie, ja sa pýtam, ako ten register, teda tie peniaze pomôžu teda zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ja tam nevidím nikde peniaze, žeby sme povedali dajme tomu, ja neviem, napríklad keď sa pozerám na západnejšie krajiny, ako ony napríklad fungujú, fungujú s takými akože, by som povedal, odvážnejšími, modernejšími metódami, napríklad takými, že psychoterapeutov oveľa jednoduchšie dostávajú do toho systému a majú napríklad prvých desať probačných sedení, ak niekto má problémy a potrebuje vyhľadať psychoterapiu, tak má desať probačných sedení, kde ten psychoterapeut, ten odborník má to automaticky preplatené a potom sa vyhodnocuje, či sa pokračuje ďalej v tých terapiách, toto na Slovensku sa absolútne vôbec nedeje. Vy tu máte takú bariéru, že vy sa k tomu človeku ani nedostanete. Ak sa k nemu náhodou dostanete, tak potrebujete si to zaplatiť sami. A potom ani štát vám to veľmi neprepláca. Ale zároveň ja sa aj pýtam samotného ministerstva, že ja teraz neviem, že kde je presne ten problém, pretože keď si pozrie človek tú dôvodovú správu a pozrie si tie doložky zlučiteľnosti a pozerá sa na tie alternatívy riešenia, opis problému, ktorý rieši tento zákon, tak to ministerstvo si očividne uvedomuje ten problém. Tí úradníci tam napísali, že je problém s nízkym personálom, je problém s čakacími lehotami, je problém s financiami, že tu máme nízke financie. Ale následne, akože to sú veľké problémy naozaj, a keď sa pozriete na ponúkané riešenia, tak oni tam naozaj ponúkajú, no tak zriadime register, zriadime certifikáciu, zriadime komoru. Ja sa pýtam, to nie sú, ako to sa tam opisujú nástroje, to neopisujú vôbec ciele.
A ja teraz sa pýtam, že tak je ministerstvo, že uvedomuje si ten problém a nemá naňho zdroje, peniaze alebo ja neviem, čo iné, prečo to nerieši, alebo naozaj nie sú schopní adresovať ten problém. Lebo naozaj tento zákon, čo nám jediné spôsobí, a ja to hovorím vopred, neočakávajme od tohto, že toto nám nejako zlepší starostlivosť o duševné zdravie, že nám to navýši odborníkov. Nie, toto je jediný zákon na to, jediný účel tohto zákona je to, aby sme vyčerpali peniaze na nejaký register, ktorý nám vychádza teda z plánu obnovy. A je to teda veľká škoda, pretože ja som si tu zažil teda tie výsmechy, že sa tu nazývajú navzájom psychiatrickými pacientami. Pani Vaľová na mňa, neviem, čo tu kričali rôzne, pán Danko si tu z toho robil srandu. Ale, samozrejme, aj z opozície, však akože občas zbytočné narážky a zbytočná stigmatizácia. Ja, keď už nejdeme apelovať na takúto ľudskosť, že správajme sa k sebe lepšie, nestigmatizujme to, tak ja chcem apelovať aspoň na ekonomickú výhodnosť riešenia duševného zdravia.
My tu máme od 2020 štúdiu ÚHP, ktorá hovorí, že to, že sa nestaráme o duševné zdravie, tak Slovensko prichádza približne o nejakého 2,4 % HDP. To sú všetko tie, keď sa pozriete na zníženú práceschopnosť, ten prezentizmus, že ľudia sú menej výkonní, znižuje sa produktivita. Keď sa pozrieme na sociálny systém, že péenky sa čerpajú a podobne, alebo priamo starostlivosť zdravotníctve, to sú všetko tie peniaze, keď ich narátame, tak to je niekoľko miliárd eur, to je vyše dvoch miliárd eur, ktoré my takto ako kebyže strácame. Tie výskumy, ktoré už sú zverejnené, aj v tej ÚHP štúdie, ale ktoré sa tu zverejňujú už posledných desať rokov, tých výskumov bolo množstvo, ukazujú, že rôzne intervencie, napríklad v Anglicku, že keď sa vláda rozhodla že zainvestuje jedno euro do duševného zdravia, tak tie investície, špeciálne u detí, špeciálne u detí a u dievčat, kde je tá populácia najzraniteľnejšia, dokážu vrátiť deväť eur tomu systému alebo desať eur. Čiže desaťnásobne sa tá investícia vráti. A ona sa vráti preto, pretože ten človek, to dieťa, ten človek s tými problémami nemusí čerpať zdravotnú starostlivosť, nemusí využívať sociálny systém, má oveľa väčšiu produktivitu a následne teda ako kebyže ten systém celý z toho profituje. A my to vidíme, tých peňazí, a keď sa napríklad pozrieme na ten, už nemám veľa času, ale keď to spojím s tým rozpočtom. My to vidíme aj v tom rozpočte, pre tú vládu asi pravdepodobne tá starostlivosť o duševné zdravie nie je priorita.
A ja apelujem, že poďme za tými trendmi, ktoré napríklad nadstavuje aj Európska komisia vo svojich rozpočtoch, ktorá si nastavuje rozpočty, masívne zvyšuje peniaze na starostlivosť o duševné zdravie, my sme krajina, ktorá to podceňuje. Už len keď si nevieme uvedomiť tie argumenty tej ľudskosti a starostlivosti o druhého, aby sa nám tu v tomto štáte žilo lepšie, tak aspoň uvedomme si, prosím, tie ekonomické benefity, ktoré môžeme mať z toho, ak začneme masívnejšie investovať a starať sa o duševné zdravie.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
