Videokanál poslanca

Ďakujem pekne.
No, pán Kalivoda, ja som v skutočnosti jedna z tých ľudí, ktorá žije v oblasti, ktorá je zasiahnutá environmentálnou záťažou, a aj sa tejto téme venujem roky, nie dni alebo mesiace, alebo možno týždne. A viete, ono je to také úsmevné hovoriť teraz o tom, ako je to naliehavý problém, keď je to problém, ktorý trvá naozaj desiatky rokov a bol prítomný za vlád SMER-u a teda vtedy, ako hovorím znova, zjavne to nepálilo. Momentálne sa nedeje žiadna mimoriadna udalosť a pre mňa aj ako obyvateľku takejto oblasti je absolútne kľúčové, aby sa najmä tá legislatívna úprava, ktorá sa prijme, no aby bola konečne správna a funkčná. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážené poslankyne, poslanci, ja budem dosť stručná, veľa dobrých myšlienok aj všeobecných princípov ku skrátenému legislatívnemu konaniu tu už padlo v rozpravách k predchádzajúcim bodom. Na dnešnom výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie sme počuli z úst jeho predsedu, že skrátené legislatívne konanie je potrebné, citujem, aby to bolo rýchlejšie, alebo preto, že tak robila aj predchádzajúca vláda. Preto pripomínam, že skrátené legislatívne konanie sa má použiť iba za určitých podmienok a z veľmi špecifických dôvodov, ktoré nie sú splnené, pretože aby to bolo rýchlejšie, ani prípadná zlá prax v minulosti medzi takéto dôvody nepatria. V predmetnom návrhu nejde o mimoriadne okolnosti, nie sú tu ani ohrozené základné ľudské práva a slobody alebo bezpečnosť, ani nehrozia štátu značné hospodárske škody. Ako dôvod pre skrátené legislatívne konanie z pozície ministerstva, teda nie tie, čo sme počuli na výbore, je spomínané riziko vracania eurofondov v prípade, ak by sa zároveň na sanáciu vymáhali aj prostriedky od vlastníka nehnuteľnosti. V ďalšom odseku sa zas spomína ohrozené právo na priaznivé životné prostredie, pretože súčasná úprava vraj úplne blokuje sanácie, vlastníci nehnuteľnosti vraj nie sú ochotní umožniť sanáciu. Len pripomínam, toto je stav trvajúci desiatky rokov a doteraz to nepálilo.
Ale ja sa pýtam iné: Ako to teda je? Hrozia tu milióny vrátených eurofondov, alebo sú envirozáťaže zablokované? Lebo obidve naraz tak celkom nemôže platiť. Ja by som teda naozaj chcela počuť, v koľkých prípadoch je štát v štádiu, že už-už mu vlastník poskytne tú finančnú náhradu a chcela by som to počuť konkrétne, nie len, že taká situácia existuje, a či by hrozilo podľa vašej interpretácie vracanie eurofondov. A naozaj konkrétne, číselne, kvantifikovane. Lebo ako som už viackrát upozorňovala, skutočné dôvody, prečo sa environmentálne záťaže neriešili ani pred prijatím tejto úpravy v roku 2022, tzn. naozaj desiatky rokov, sú úplne iné a o dosť komplexnejšie. Environmentálne záťaže ako také sú naozaj veľmi zložitá problematika, na ktorú sme len tak mimochodom nedostali ani dostatočný priestor na diskusiu na výbore, kde nám bolo oznámené, že musí skončiť do 55 minút a agendy bolo, samozrejme, viac než dosť. Súčasná úprava zákona sa pritom po poslednej zmene prijatej v skrátenom legislatívnom konaní stala dokonca predmetom podania na Ústavnom súde.
Takže naozaj apelujem, aby sme sa tejto problematike detailne venovali, so všetkým, čo k tomu patrí, čiže vrátane pripomienkovania zo strany orgánov verejnej moci či verejnosti. Skrátené legislatívne konanie preto jednoznačne nepodporíme. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne kolegovi Dvořákovi za doplnenie štatistík a vyjadrím sa k pánovi Kalivodovi.
Čo sa týka tej vrakunskej skládky, tak ja tu určite nebudem obhajovať predchádzajúcu vládu, ale myslím si, že všetci dobre vieme, ako dlho je tu v skutočnosti, desiatky rokov tá skládka vo Vrakuni prítomná a môžeme si spočítať, koľko z toho pokryla predchádzajúca vláda a koľko z toho reálne boli vlády pod vedením Roberta Fica, a to sa teda zďaleka netýka len témy environmentálnych záťaží.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a oceňujem aj správnu výslovnosť môjho mena.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, po prečítaní programového vyhlásenia vlády a špecificky časti k environmentálnej politike mám pocit, že táto vláda nepochopila, žiaľ, ani v čase rozbehnutej klimatickej krízy a rapídneho úbytku pestrosti prírody, akú kľúčovú úlohu zohráva ochrana životného prostredia pre budúcnosť Slovenska a pre zdravie jeho obyvateľov a obyvateliek. Programové vyhlásenie až príliš dobre odhaľuje tento fakt. Vláda načrtáva rezort životného prostredia nanajvýš ako pobočku ministerstva pôdohospodárstva alebo hospodárstva a environmentálna politika v jej podaní pôsobí ako obhajoba všetkého iného, len nie záujmov ochrany životného prostredia. Priamo tak popiera samotnú podstatu environmentálnej politiky či štatút ministerstva. Zelenú transformáciu a ochranu životného prostredia vníma vláda ako záťaž. Niečo, na čo treba našetriť. Toto je zastaralý pohľad, ktorý v 21. storočí nemá miesto. Je to totiž presne naopak. Zelená transformácia spoločnosti je príležitosťou, bez ktorej v 21. storočí nebude možné zabezpečiť dlhodobý ekonomický rozvoj, vznik kvalitných pracovných miest ani zabezpečiť zvyšovanie životnej úrovne a konkurencie... konkurencieschopnosti Slovenska. Bez zelenej transformácie sa naše deti budú mať horšie ako my a ich deti sa budú mať horšie ako tie naše.
Zelená transformácia priemyslu ale skutočne neznamená, že environmentálna politika a rezort životného prostredia obhajujú záujmy priemyslu a podnikateľského prostredia, ako to vidíme v programovom vyhlásení vlády. Na to tu máme iné ministerstvá. V čase súčasných environmentálnych kríz zelená politika skutočne nemá spomaľovať nevyhnutnú zmenu, nemá podporovať status quo ani zastaralé znečisťujúce technológie a praktiky s jasným dátumom exspirácie. Nemá prehodnocovať, či v zelenej legislatíve nie sme príliš ambiciózni, keď v skutočnosti čelíme pre nedostatočnú ochranu životného prostredia žalobám a konaniam Európskej komisie a otvorene tak hazardujeme so zdravím a budúcnosťou ľudí na Slovensku. Zelenú transformáciu môžeme vnímať ako nutné zlo, ku ktorému sa naveľa pridáme medzi poslednými, alebo ako príležitosť, aby sa konečne aj Slovensko stalo ako krajina líderkou v perspektívnych odvetviach.
So zelenou transformáciou bytostne súvisí aj klimatická kríza. Koniec koncov práve tento fenomén a jeho škodlivé dopady či rekordné teploty, úmrtia z horúčav, ničivé povodne, sucho alebo požiare, ktoré celosvetovo intenzívne vnímame už dnes, vytvorili dopyt na zásadnú premenu našej spoločnosti.
Boj s klimatickou krízou však nie je len deklaráciou, ako to vidíme v programovom vyhlásení vlády. Nestačí napísať, že sa hlásime k Parížskej dohode a k jej cieľom, ak neprinesieme konkrétne opatrenia, ako to docieliť. Nič o záväznom cieli znižovania emisií na národnej úrovni, nič o posudzovaní zákonov a investícií z pohľadu klímy tu však nenájdeme. Naopak, v rovnakom dokumente vláda deklaruje záujem prehodnocovať environmentálne záväzky, legislatívu aj výšku trestov za environmentálne trestné činy.
Rovnako boj s klimatickou krízou nemôže ignorovať adaptáciu, teda prispôsobenie sa tým dopadom, ktorým už čelíme a ktorým sa už nevyhneme. Strategické uchopenie adaptácie cez ponuku efektívnych nástrojov zadržiavania vody, prírode blízkych protipovodňových opatrení či rozširovanie zelene v sídlach v programovom vyhlásení úplne chýba. A len pripomínam, že pri adaptácii nám nepomôže vyhovárať sa alebo komentovať, ako koná Čína alebo India. Rozhodnutie investovať do prípravy našej krajiny na budúcnosť môžeme urobiť len my a rovnako tak dôsledky tohto rozhodnutia budeme znášať len my.
Nedá sa mi nedotknúť aj témy ochrany prírody a národných parkov. Téma, ktorá by mala byť zdrojom našej hrdosti, sa stala prostriedkom na rozoštvávanie spoločnosti. Ochrana prírody je príležitosťou pre regióny a vidiek, nie hrozbou. Jediná hrozba je v šírení nenávisti a klamstiev o tom, čo predstavuje. Namiesto vyhrážok v prehodnocovaní sústavy chránených území potrebujú národné parky štatút orgánov štátnej správy, aby mohli rozhodovať, čo sa na ich území deje. Potrebujú nezávislé a odborné riadenie, nie dosadzovanie ľudí, ktorí obhajujú všetko, len nie záujmy ochrany prírody. A potrebujú politickú stabilitu, aby mohli rozvinúť svoj potenciál pre rozvoj regiónov, na ktorých území ležia.
Ideologickú zaťaženosť programového vyhlásenia dokladuje aj prístup k našim chráneným šelmám. Vláda deklaruje nulovú toleranciu voči medveďom a vlkom v blízkosti intravilánov. Nie je tu ale nič o prevencii, o odstraňovaní príčin, ktoré menia správanie medveďov, ani nič o špecifickom zameraní sa na problémové jedince. Z pohľadu prírody je to neakceptovateľné a z pohľadu európskej legislatívy nezrealizovateľné. A vlk, pri ktorom nedochádza k nebezpečným stretom s ľuďmi, je v tomto kontexte úplný nezmysel.
A na záver spomeniem ešte dve kritické témy. Environmentálna politika v podaní tejto vlády deklaruje záujem riešiť naozaj hanebné tempo odstraňovania starých environmentálnych záťaží a našu neschopnosť čerpať na tento účel prostriedky Európskej únie. Nespomína však žiadne konkrétne riešenia na tento dlhoročne, dlhoročný problém, ktorý je navyše zložitý, len tradične konštatuje a vyhovára sa na predchádzajúcu vládu. Spomína zákon z roku 2022, pričom najdlhšie obdobie nečinnosti sa dialo práve za vlád Roberta Fica.
Ochranu ovzdušia ako tému som si naschvál nechala na záver. Tá sa do environmentálnej politiky programového vyhlásenia totiž nedostala vôbec. Žiadne opatrenie pre vidiek, ktorým sa tak často a radi zaštiťujú a ktorý znečisteným ovzduším výrazne trpí. Práve v tejto téme čelíme žalobe Európskej komisie pre nedostatočnú kvalitu ovzdušia, pretože znečistené ovzdušie je na Slovensku zodpovedné za viac ako päťtisíc predčasných úmrtí. Je to najviac spomedzi všetkých vplyvov životného prostredia, viac ako v dôsledku automobilových nehôd a pitia alkoholu dokopy. Nepochopiteľné!
Máloktorá téma ovplyvní budúci život ľudí na Slovensku tak dramaticky, ako sú práve otázky súvisiace s environmentálnymi krízami. Pre kvalitu života ľudí na Slovensku je absolútne kľúčové, ako ich zvládneme a zároveň ako využijeme príležitosti, ktoré sa nám spolu s nimi otvárajú. Programové vyhlásenie vlády nám v tomto, žiaľ, ponúka malú nádej. Našu úlohu aktívnej a odbornej opozície to však nijako nemení. V Progresívnom Slovensku budeme napĺňanie programového vyhlásenia vlády, ako aj prácu novozvoleného ministra životného prostredia pozorne sledovať, budeme upozorňovať na prešľapy voči ochrane životného prostredia a využijeme všetky parlamentné možnosti, aby akékoľvek pochybnosti, nečinnosť či chyby nový minister musel pravidelne a verejne vysvetľovať a vykonávať potrebnú nápravu. A najmä budeme ukazovať alternatívu, teda ponúkať skutočne funkčné a efektívne riešenia pre ochranu životného prostredia, ktoré sú kľúčové pre budúcnosť Slovenska.
Ďakujem. (Potlesk.)