23. schôdza

Ďalší, vystúpenie pani poslankyňa Záborská.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Som tak trochu pamätníkom v tomto parlamente a pamätám si to, že prvýkrát táto téma bola otvorená buď za prvej, alebo druhej vlády Mikuláša Dzurindu, ale myslím si, že prvej, čiže v rokoch ’98 až 2002, čiže je to skoro 25 rokov, čo sa nevieme vysporiadať s touto témou. A ja skutočne, Peter, oceňujem tvoju aj trpezlivosť, aj takú cieľavedomosť a vytrvalosť, aby si opakovane podával tento, tento návrh. Musíme si uvedomiť, že to nie sú len, ako si to pomenoval zverstvá nášho komunistického režimu, lebo aj ten, ktorý bol u nás, ale sú to, spomeňme si na Čínu, kde boli nútené sterilizácie robené z rovnakého dôvodu, z toho, aby sa proste, aby sa potlačila demografická krivka tejto, tejto skupiny ľudí. A aj počas môjho pôsobenia v Európskom parlamente som celých 15 rokov dávala v každej jednej správe, ktorá sa týkala rozvojovej politiky, pretože toto sa deje denne aj v krajinách tretieho sveta, v Afrike, v Južnej Amerike.
Čiže dotiahnime to dokonca. Ja skutočne chcem požiadať súčasnú koalíciu, aby za tento návrh zahlasovala, aby sme zo seba zmyli aspoň čiastočne tú vinu, na ktorej sa podieľame.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani poslankyňa.
Reagovať bude ešte pán poslanec Pollák.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem všetkým, ktorí mali faktickú poznámku na mňa. Ďakujem ti, Anička, za podporné slová. Ja by som sa v tomto momente chcel prihovoriť koaličným poslancom. Vidím tu môjho kolegu z ľudskoprávneho výboru pána Hazuchu, o ktorom si nemyslím naozaj nič zlé, skôr ho beriem ako takého prirodzeného partnera aj v ľudskoprávnom výbore, že riešime veci. A môžeme mať odlišné názory na konkrétne veci, ale nikdy tam neprichádza do nejakých sporov. Povieme si svoje a na konci dňa nejakým spôsobom zahlasujeme. Oceňujem naozaj aj váš prístup k ľudskoprávnemu výboru, keďže ste tam podpredsedom, a mali sme možnosť byť aj na nejakom poslaneckom prieskume. Môže, nemusí vám to byť po chuti akože tie poslanecké prieskumy. Aj táto téma môže, nemusí vám byť po chuti.
Ja by som chcel vás požiadať, možno moje slová nebudú vypočuté na ministerstve spravodlivosti, ale verím, že vaše slová budú vypočuté na ministerstve spravodlivosti. Keby ste sa, keby ste boli taký dobrý, pán Hazucha a porozprávali s Borisom Suskom ako s ministrom spravodlivosti, ktorý v minulosti hovoril o tom, že túto tému treba raz a navždy vyriešiť, aby sa jej chopil. Ja som ochotný naozaj tento návrh zákona mu odovzdať, nech ho predkladá, lebo to vypracovali ľudia, ktorí dnes pracujú na ministerstve spravodlivosti.
Ja som si tento zákon osvojil, áno. Ak máte otázky, že v minulom volebnom období a tom som dával, že to neprešlo, tak to neprešlo tesne predtým než schôdza bola zarezaná, vlastne v druhom čítaní sa o tom malo hlasovať. Dnes by som o tejto téme nemal dôvod rozprávať, lebo by sme boli vlastne vyriešení, hej.
Tak vás chcem iba touto cestou požiadať, pán Hazucha, keby ste mohli smerovať túto moju otázku na ministerstvo spravodlivosti, že keby s tým prídu, lebo po roku sa naozaj nič neudialo, hovoria o nejakej pracovnej skupine, že sa vytvorí na ministerstve spravodlivosti s ľuďmi, ktorí tento zákon vypracovali. A keď sa povie v týchto kruhoch vládnych, koaličných, že ide sa vytvoriť nejaká pracovná skupina, to znamená, že toto ide do... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ďalšia v poradí na... v ústnej rozprave je prihlásená pani poslankyňa Škopová, dávam jej slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, dnes pred vás predstupujem nielen ako poslankyňa Národnej rady alebo predovšetkým ako žena, matka, ako Rómka.
V prvom rade by som chcela poznamenať, že v tomto volebnom období majú Rómovia historicky najväčšie zastúpenie v parlamente. A práve vďaka tomuto úspechu môžu tu v Národnej rade Slovenskej republiky zaznievať aj hlasy tých, ktorí sú dlhodobo nevypočutí, utláčaní a diskriminovaní. Spoločne s mojimi kolegami dnes opätovne predkladáme návrh zákona, ktorý je viac než len právnym aktom. Tento návrh zákona je predovšetkým o stovkách rómskych žien, ktorým bolo bezcitne a nezákonne odobraté právo byť matkami, o ženách, ktoré boli v tých najzraniteľnejších okamihoch svojho života ponížené a oklamané. Návrh zákona je snahou uznať hlboké rany, ktoré tieto ženy nosia vo svojich srdciach, a snahou dať im aj symbolické zadosťučinenie.
Aj napriek tomu, že Slovensko je dnes demokratickým štátom, sme v našej krajine roky zatvárali oči pred touto obrovskou krivdou, ktorá postihla mnoho rómskych žien. Skúste si predstaviť tú bolesť, ktorou si museli tieto ženy prejsť bez poznania, že vám bola odňatá možnosť darovať život. Bolesť matky, ktorej telo bolo zneužité systémom, ktorému mala dôverovať.
Po dlhých rokoch prehliadania a mlčania sa štát týmto ženám v roku 2021 konečne ospravedlnil. Uznal, že tieto ženy boli zranené spôsobom, ktorý presahuje hranice fyzického poškodenia. Uznal, že práva týchto žien boli pošliapané, ich dôstojnosť bola potlačená a ich sny o rodine boli nenávratne vzaté. Uznal, že dejiny nášho štátu obsahujú aj takúto čiernu kapitolu, ktorá nás núti priznať si, že ako spoločnosť máme ešte dlhú cestu k úplnému pochopeniu spravodlivosti, rovnosti a rešpektu k právam každého jednotlivca.
Je však dôležité, aby sme pochopili, že táto kapitola v našich dejinách nie je len o nejakom dávnom čine, o niečom, čo patrí do minulosti. Rany, ktoré tieto ženy utrpeli, sa nedajú vymazať. Sú to rany, ktoré sprevádzajú ich každodenný život, a potom, čo boli ich práva pošliapané, mnohé z nich sa stretli s odmietaním, opovrhovaním zo strany spoločnosti, ich partneri ich opustili, ich rodiny sa rozpadli. Stratili nielen možnosť priviesť na svet deti, ale často aj pocit vlastnej hodnoty a miesta v spoločnosti. K týmto nezákonným sterilizáciám dochádzalo v rokoch 1966 až do roku 2004 v bývalom Československu a potom aj na Slovensku. Často k nim dochádzalo pod zámienkou ochrany ich zdravia, ale v skutočnosti išlo o postup, ktorý nemal nič spoločné so zachraňovaním života. Rómky sa stali obeťami diskriminačného systému, ktorý ich vnímal ako problém, ktorý je potrebné riešiť. Odhaduje sa, že počet rómskych žien, ktoré boli nezákonne sterilizované, sa pohybuje v stovkách, pričom mnohé z nich sa spravodlivosti už nikdy nedočkali.
Na základe svedectiev a vyšetrovania dnes vieme, že k sterilizáciám dochádzalo rôznymi spôsobmi, predovšetkým bez riadneho informovaného súhlasu. No existujú aj prípady, kedy bola žena vystavená manipulácii či nátlaku. Častokrát o sterilizácii sa dozvedeli až po gynekologickom zákroku či operácii. Mnoho z týchto žien čelí doživotným zdravotným a psychickým problémom. Znovu pripomínam, že podľa dostupných štatistík boli nezákonne sterilizované stovky rómskych žien. Každá z nich má svoj príbeh a každá z nich má svoju bolesť. Niektoré z týchto žien sa rozhodlo mlčať zo strachu, zo zahanbenia alebo preto, že neveria, že by im niekto bol pomohol. Ďalšie, ktoré sa odvážili hovoriť, rozprávajú o systematickom zneužívaní dôvery, o manipulácii a o tom, ako ich najhlbšie obavy boli využité proti nim. Dovolím si prečítať pár svedectiev týchto žien, ktoré sa nachádzajú v správe vypracovanou poradňou pre občianske a ľudské práva.
Oľga bola donútená k sterilizácii pred dvomi rokmi počas pôrodu druhého dieťaťa a zároveň jej druhého cisárskeho rezu. Nevie, prečo bol potrebný cisársky rez. Keď čakala pred pôrodom na operačnom stole, v novej pôrodnici v Prešove, pristúpila k nej zdravotná sestra s papierom v ruke, povedala mi: „Ak znovu otehotnieš, zomrieš! Môžeš dokonca zomrieť rovno dnes, takže toto musíš podpísať!“ Preľakla som sa a podpísala som. Oľga nerozumela tomu, čo podpisovala. Vie len, že by chcela mať viac detí, a nemôže. Jej lekár ani jej zdravotná sestra Oľge nepodali vysvetlenie o jej zdravotnom stave, o tom, čo jej plánujú urobiť, alebo aké alternatívy má k dispozícii. Vedela len, že zomrie, ak nepodpíše papier, ktorý jej podstrčili. „Povedali, že to mám podpísať, lebo inak zomriem, tak čo som mala robiť? Biele ženy majú viac práv než rómske ženy. Toto by bielej žene neurobili.“ Takže je potrebné dodať, že argumentom o potrebe vykonať sterilizáciu z dôvodu, že išlo o život zachraňujúci úkon, sa štát neúspešne bránil ešte aj pred Európskym súdom. Ten odkázal na stanovisko Medzinárodnej federácie gynekológov a pôrodníkov, že sterilizácia nikdy nie je život zachraňujúci úkon.
Dámy a páni, tieto príbehy sú však ľadovcom vrchu... len vrcholom ľadovca. Mne osobne písalo niekoľko žien, ktoré sa mi s podobnými skúsenosťami zdôverili. Je preto dôležité si uvedomiť, že tieto prípady neboli len individuálnym zlyhaním zo strany zdravotníkov, ale systémovou praktikou štátu, ktorá zasiahla značné množstvo rómskych žien. Boli to obete dlhodobých predsudkov a diskriminácie, ktoré sú v našej spoločnosti, žiaľ, prítomné aj dnes.
Na záver si dovolím poznamenať, že mnohí z koaličných poslancov o sebe hovorí ako o zástancoch života a konzervatívnych hodnôt. Svojím hlasovaním, vážení páni poslanci a poslankyne, máte možnosť tieto slová potvrdiť, pretože hlasovanie o tomto návrhu je aj o vyjadrení nesúhlasu s tým, aby štát svojvoľne odoberal ženám možnosť byť matkami.
V štáte, ktorý si ctí život a jeho ochranu, čo sú hodnoty, ktoré vychádzajú aj z našej ústavy a dohovorov, ktoré boli prijaté, je nutné, aby bolo takéto konanie odsúdené a obete odškodnené. Česká republika si už svoju povinnosť splnila, no Rómky na Slovensku na spravodlivosť stále čakajú.
A pokiaľ ide o predstaviteľov vládnej koalície či ich blízkych ľudí, Robert Fico má ústa plné porušovania ľudských práv. Vláda Roberta Fica napríklad odškodnila rodinu pána Krivočenka a hovorí sa aj o odškodnení ľudí z proruských Nočných vlkov. Zatiaľ čo tzv. „naši ľudia“ dostávajú rôzne formy odškodnenia či amnestie, rómske ženy, na ktorých bola spáchaná obrovská krivda, zostávajú zabudnuté. My však opätovne predkladáme návrh na odškodnenie rómskych žien a budeme ho predkladať dovtedy, kým tieto ženy nedostanú aspoň finančnú formu zadosťučinenia. Teraz má vládna koalícia príležitosť ukázať, že jej záleží aj na právach bežných ľudí.
A rovnako vyzývam splnomocnenca vlády pre rómske komunity pána Daška, aby sa ozval a postavil sa za rómske ženy. Tento zákon je dôležitým krokom k tomu, aby sme sa stali lepšou spoločnosťou, kde práva každej ženy, každého občana sú rešpektované a chránené.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Ďakujem, Anežka, že si vystúpila aj s tým svedectvom, čo si povedala, skutočne že často to bola manipulácia a nátlak, a mnohé tieto ženy sa ani dokonca života nedozvedeli, že v podstate boli sterilizované, pretože ak medzitým nechceli mať deti alebo si to vysvetlili inak, alebo neboli operované, takže možno tie počty boli ďaleko vyššie, ako máme teraz dôkazy.
Ale ešte jedno by som chcela povedať, že aj v súčasnej dobe ženy, ktoré mali dvakrát cisársky rez, sú mnohokrát posúvané gynekológmi k tomu, aby boli sterilizované bez toho, aby sa lekári poskúsili o to, to dieťa zachrániť alebo to, aby tá žena mala aj ďalšie, ďalšie dieťa. Poznám ženy, ktoré šesťkrát porodili cisárskym rezom, čiže aj tu to, že tri cisárske rezy a dosť, a sterilizácia, je niekedy za vlasy pritiahnuté a mali by sme si to uvedomiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ospravedlňujem sa kolegom možno, ktorí si myslia, že zdržujem, ale je to za potreby, tieto veci, akože tento bod návrh, táto téma tu nie je omieľaná stále a Rómovia sa tu málokedy spomínajú v tomto pléne. Áno, je to naša robota. Ak vás s tým otravujeme, tak, bohužiaľ, musíme si na to zvyknúť.
Ja aj v tomto prípade som sa prihlásil do rozpravy kvôli tomu, aby som si vypočul možno názor koaličného poslanca. Ja som rád, že tu sedí pán Hazucha, člen ľudskoprávneho výboru, aby povedal možno svoj názor na túto tému, lebo ja si nemyslím, že táto téma má nosiť nejaké politické tričko. Táto téma tu je. A keď si zoberieme, že Rómovia v histórii stáli vždy na tej správnej strane, alebo teda stáli na strane Slovenskej republiky, či to bolo počas druhej svetovej vojny, či to bolo potom v ´89., a bojovali za Slovensko, za Slovenskú republiku, za Slovákov, tak v tomto prípade, a môžem to povedať na plné ústa, sme dlžní ako Slovenská republika teraz Rómov pri tomto návrhu, napríklad také odškodnenie žien, ktoré boli sterilizované s právom.
A ja som si istý, že aj vy máte vo svojich kruhoch, milí koaliční poslanci a poslankyne, Rómov, ktorí majú tie isté problémy ako ostatní, a môžte mať dnes, ja som pozeral, že v Nižnej Myšli, do Nižnej Myšli, to je taká obec na východnom Slovensku, prišli Rómovia z Anglicka, ktorí si zarobili peniaze a kúpili si tam dom cez realitku, a zrazu sa tam zvolalo obecné zastupiteľstvo, prišla tam celá obec a protestovať proti tej rodine, že oni ich tam nechcú.
Z nášho pohľadu to vyzerá tak môžte mať postavenie, môžte mať peniaze, môžte mať školu, môžte mať čokoľvek stále budete ten istý Cigáň. A povedzte, ako máme my fungovať v tejto republike. Aj napriek tomu. (Reakcia z pléna.) Je to ťažké, áno, ďakujem, pán Hazucha, že to uznávate, a mne nič iné neostáva, a keď som si pozrel, že koho tam tí ľudia volili, tak vy ste tam vyhrali voľby, SMER, druhý skončil HLAS, tretie KDH, že možno ak teda teraz hovoríte, pán Hazucha, že, že to je ťažké akože žiť v takomto, v takejto krajine, aj keby ste mali postavenie, peniaze, školu, čokoľvek, proste tak stále budete tým Cigáňom.
Ja by som vás touto cestou chcel možno tak pekne poprosiť, keby ste išli vy alebo nejaký váš zástupca zo SMER-u a porozprávali s tými ľuďmi, lebo naozaj to sú ľudia, ktorí si zarobili poctivo tie peniaze v tom Anglicku, prišli domov a čakajú, no teda si kúpili ten dom a chcú tam bývať, no lenže, bohužiaľ, obyvatelia tejto obce ich odtiaľ vykázali, alebo teda ich tam nechcú.
S týmito problémami sa predierajú Rómovia už dlhodobo, a keď príde do tuhého, tak Rómovia vedia stáť vždy na tej správnej strane histórie, naozaj. Taký obyčajný hokej, keď sa hrajú majstrovstvá sveta, Rómovia sú neskutoční fanúšikovia slovenského hokeja, slovenského futbalu. Fandia Slovenskej republike, cítime sa tu doma, však spolunažívame v tejto krajine, a keby malo ísť o to, ak by tu bola väčšina parlamentu rómskej národnosti, aby sme mali odškodňovať, naopak, nerómov, tak verte tomu, že by sme zahlasovali za.
Opäť to poviem, že nemyslím si, že táto téma by mala mať politické tričká, preto naozaj, pán Hazucha, chcem vedieť názor koaličného poslanca, lebo dlho som ho nepočul. Ministerstvo spravodlivosti sa k tomu dlho nevyjadrilo. Áno, v tomto prípade minister spravodlivosti Boris Susko, a ešte raz poviem, áno, veľakrát v minulosti počas minulého volebného obdobia boli, za návrhy Borisa Suska som zahlasoval aj ja, aj teraz, keď vy predložíte nejaký návrh zákona, ja nemám problém zahlasovať za. Keď ide o sociálnu pomoc alebo o čokoľvek, čo vyhodnotíme, že to je prospešné pre ľudí, zahlasujeme za. Ja len v tomto prípade nechcem, aby sme delili ľudí na takých a takých, poďme sa baviť naozaj o tejto téme, ako je, a keď sa naozaj chceme vysporiadať s krivkami minulého režimu, tak zahlasujme za.
Ak nie, tak vám dávam k dispozícii naozaj tento návrh zákona, ktorý vypracovali, ešte raz poviem, tí istí ľudia z ministerstva spravodlivosti počas bývalého vedenia ministerstva spravodlivosti, počas našej vlády, ktorí sú tam dnes, a tým iba ušetríme im aj čas, možno aj peniaze ušetríme, a predložíte ten istý návrh zákona. A keď ho predložíte, tak ja vám ho garantujem, že náš klub bude za.
Bol by som naozaj veľmi rád, pán Hazucha, keby ste tú faktickú dali a povedali by ste svoj názor na túto tému, že či súhlasíte, alebo nesúhlasíte s tým, aby sa tieto ženy odškodnili.
Ja veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, je mi cťou, že z tohto miesta môžem hovoriť o udalostiach, ktoré zásadným spôsobom prispeli k pádu totalitného režimu a otvorili cestu k demokracii.
Nedávno sme si pripomenuli 35. výročie Novembra ’89. Rozprávame však aj o tom, čo tejto udalosti predchádzalo.
Rada by som vás požiadala o podporenie novely zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, ktoré predkladáme spolu s pánom poslancom Vašečkom z Kresťanskej únie.
Hovoríme o udalostiach, ktoré vyústili do tichého protestu vo svetle sviečok, v modlitbe veriacich i neveriacich, v pokore, no s odhodlaním proti hrubej sile zriadenia, ktoré desaťročia dusilo ľudskú dôstojnosť a šliapalo po slobode vo všetkých jej významoch.
Je našou povinnosťou, a nielen generácie, ktorá má 25. marec 1988 v živej pamäti, pripomínať tichý protest za slobodu dôrazne a nahlas pripomínať, vysvetľovať a zdôrazňovať význam Sviečkovej manifestácie, ktorej posolstvo vyústilo do pádu komunizmu v novembri 1989. Bolo to prvé takéto verejné vystúpenie občanov vo vtedajšom socialistickom Československu. Totalitný komunistický režim šokovalo a vyslalo jasný, silný signál aj do zahraničia. Sme presvedčení, že takáto prelomová udalosť si zaslúži nielen spomienku, ale aj oslavu.
Spolu s kolegom z Kresťanskej únie Richardom Vašečkom, navrhujeme, aby Deň zápasu za ľudské práva sa stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky bez nároku na pracovné voľno.
Zásadné medzníky našich novodobých dejín nemôžu zapadnúť prachom.
Ak dovolíte, vrátim sa o rok dozadu, kedy sme si pripomenuli 35 rokov od Sviečkovej manifestácie. Médiami sa prehnali autentické zábery z Hviezdoslavovho námestia, kedy proti tichu a pokore tisícok ľudí brutálne zasiahli vodné delá, kropiace autá, slzný plyn, obušky, psy a tajní. Iniciatíva zorganizovať pokojné verejné občianske zhromaždenie vzišla z prostredia tzv. podzemnej cirkvi s cieľom podporiť náboženské i občianske práva. Išlo o menovanie biskupov na uprázdnené stolce, úplnú náboženskú slobodu a úplné dodržiavanie občianskych práv.
Návratom v čase v daždivých uliciach Bratislavy sme začali aj konferenciu Náboženská sloboda vo svetle Sviečkovej manifestácie, ktorú som so svojím tímom a podporou Ústavu pamäti národa zorganizovala ako vtedajšia splnomocnenkyňa vlády pre slobodu vierovyznania a presvedčenia.
Význam tzv. Bratislavského Veľkého piatku zdôraznil vo svojom príhovore aj kardinál Kurt Koch, vatikánsky prefekt Dikastéria na podporu jednoty kresťanov, počas návštevy Slovenska slovami:
„Túto sviečkovú manifestáciu iniciovali veriaci, ale zároveň nechala zaznieť požiadavke plného rešpektovania občianskych práv v Československu pre všetkých občanov, veriacich i neveriacich. Zrodila sa z koreňov náboženského a občianskeho disentu, z tajnej cirkvi, z laického apoštolátu, zo samizdatu, zo zavraždených kňazov a rehoľníkov, z desiatok rokov nespravodlivého väznenia, z utrpenia intelektuálov.“ Toľko citát.
Z kontektu historických udalostí a ich presahu do súčasnosti je zrejmé, že 25. marec ako štátny sviatok nebude sviatkom ideológie, ale ľudskosti, sviatkom, ktorý bude generáciám pripomínať, že ľudské práva náboženské i občianske sú aj dnes krehkou komoditou, ktorú treba chrániť, a vždy sa za ňu oplatí bojovať už len z úcty k tým, ktorí za ňu zaplatili najvyššiu cenu.
Zásahom štátnych bezpečnostných zložiek Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody, najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou Československej socialistickej republiky z roku 1960.
Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý Československá socialistická republika prijala v roku 1976, a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej Madridskej konferencie z roku ’83. Dôsledkom bola perzekúcia mnohých účastníkov a organizátorov Sviečkovej manifestácie.
Tým, ktorí sa pýtajú, prečo si tento deň nestačí iba pamätať, 25. marec je deň, keď sa všetko zmenilo. Definitívne sa ukázalo, že ľudia sa prestali báť a zločinný komunistický režim sa už nevie udržať pri moci inak ako násilím na svojich vlastných bezbranných občanoch. Brutalita tohto zásahu šokovala Slovensko i svet. Už o pár mesiacov sa režim zrútil. Bez odvahy tých, ktorí so sviečkami v rukách vyšli na Hviezdoslavovo námestie brániť svoje občianske a náboženské práva, by to také jednoduché nebolo. Ďakujem za seba, ďakujem za Slovensko. Každý rok pociťujem obnovenú nádej, že spoločné dobro zvíťazí.
Verím, že náš návrh, aby sa 25. marec, deň výročia Sviečkovej manifestácie stal štátnym sviatkom, bez nároku na pracovné voľno, podporíte.
Ďakujem pekne.

203.
Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom pre kultúru a médiá za spravodajcu k uvedeného návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 31. januára 2025 a gestorský výbor do 3. februára 2025, do prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.