Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovolím si predsa len ešte raz vystúpiť k tomuto návrhu zákona a dať pár poznámok z toho, čo som tu všetko počula.
No, vážený pán predkladateľ, aj z toho, z tých reakcií, ktoré ste mohli počuť doteraz, vám musí byť jasné, že pokiaľ sa – koľko ľudí asi? – osem ľudí vystúpilo a nie je im z toho textu jasné to, čo ste sa nám snažili povedať od tohto pultu, tak asi niečo nie je v poriadku. To znamená, že možnože naozaj tá rýchlosť, ktorou ste túto novelu dostali do parlamentu, do Národnej rady, bola zbytočne zbrklá a mohli ste naozaj možno ten čas venovať možnože spolupráci s ľuďmi, ktorí sa tomu venujú.
Prepáčte, ste vládni poslanci, ste poslanci vládnej koalície, ktorá hádam, nám nechcete nahovoriť, že naozaj vašou tendenciou je predkladať nám tu návrhy, ktoré si budete opravovať počas rokovaní? To môžete vyčítať vy nám. Áno, áno, vy vopred viete, že tá novela nie je správne pripravená, dobre urobená, ale chceli ste to mať za sebou, tak ste ju predložili.
Jednoznačne zo všetkých vystúpení, ktoré tu boli povedané, vyplýva, že hlavnou témou toho, prečo tú novelu predkladáte, je jednak odstrániť súčasného predsedu, pritom som nepočula veľmi ľudí, že by hovorili, že neodstraňujte ho alebo teda že pán Krajňák je bezchybný človek, to som tu naozaj od nikoho nepočula povedať. Ale skôr to druhé, že vám ide o utlmenie činnosti alebo presmerovanie aktivít činnosti Ústavu pamäti národa.
Pán Hrnko sa tunák oháňal, že konečne tým, že konečne začne ústav plniť potom svoje úlohy. Vo svojom vystúpení som tie úlohy priamo menovala, nevymenovala som ich všetky, sú od písmena a po písmeno k, vymenovala som ich asi šesť, asi, ja neviem koľko, tri, štyri som nevymenovala, nenašla som tam jednu úlohu, keď som si to preberala, v rámci toho, akú správu o, akú výročnú správu nám predložili do výboru, nenašla som tam jediné písmeno, ktoré by nebolo poňaté v rámci ich činnosti. To znamená, že vy neviete vlastne, alebo viete presne, že tú novelu robíte len kvôli pracovnoprávnym sporom. Ale opäť vám hovorím, toto nie je parketa na riešenie v Národnej rade.
Ten ústav je funkčný, ten ústav robí činnosti, ktoré veľká časť občanov Slovenska kvituje a fandí im a teší sa z toho, že konečne robia niečo v prospech pamäti národa a hlavne smerom do budúcna. Uchováva, archivuje ešte poznatky tých, ktorí zažili priame dehonestovanie svojich rodín, svojich blízkych príbuzných. A vy toto všetko chcete utlmiť.
Naozaj, nepozerajme sa teraz na to, čo sa nám nepáči, na každom jednom by sme našli tisíc vecí, ktoré sa nám nepáčia z toho ľudského hľadiska, alebo sa nám nepáči, ako rozprávame, ako konáme. Ale skrátka teraz sa bavme o činnosti Ústavu pamäti národa a ich úlohou je chrániť pamäť národa. A ja vám tu odtiaľto hovorím, že nenašla som jednu úlohu, ktorú by na základe zákona – a v tomto prípade vy nič nemeníte – neplnili. Oni si plnia všetky ustanovenia, ktoré im zákon prikazuje, podľa toho konajú.
Vy dokonca robíte to, že ak je v tom citovanom paragrafe napísané, že "Ústav pamäti národa sa zaoberá najmä" a sú tam vycitované od písmena a až po k úlohy, tak vy odstraňujete to slovo "najmä". To znamená, že vy budete určovať kto, kým a či, prepáčte, nie vy osobne, ale politická sila, lebo vieme, že súčasťou správnej rady sú politickí nominanti, oni budú tí, ktorí budú určovať, čo úrad, ktoré písmenko si k svojej činnosti vyberie.
A opäť potvrdzujem tú obavu, ktorú som už povedala vo svojom prvom vystúpení, zdá sa mi, že z toho chcete urobiť historický ústav, ktorý ale už na Slovensku máme.
Úlohou Ústavu pamäti národa je nielen robiť tie archivačné ako dôležité veci, hej, vedecké, ale je to jedna z činností. Pre občanov je oveľa dôležitejšie to, aby tú pamäť národa predstavovali verejnosti, a tam sú jednotkou. Akokoľvek sa budete nazerať, budete nazerať na osobu predsedu Krajňáka, a tuná sme boli obviňovaní, že robí nám kampaň, neviem akú, kedy nám robil predseda správnej rady kampaň? Alebo potom ste žiarliví na to, že spolupracujeme, lebo naozaj spolupracujeme, zúčastňujeme sa ich akcií, ktoré; a nie sme to len my, sú to naozaj aj zástupcovia iných politických strán, ktoré nás môžu týmto spôsobom aj vyvzdelať alebo dovzdelať alebo utvrdiť v tom, že pripomínať si takéto zločinné režimy má zmysel, aby sme sa z toho poučili.
Z toho, ako prebieha táto rozprava, sa stále naozaj len môžeme utvrdzovať v tom, že ide o získanie politickej trafiky. A prepáčte, v SNS ste toho boli príkladom ešte za predchádzajúcej vlády so SMER-om alebo za prvej vlády SMER-u, kedy ste boli súčasťou koalície. Išlo vám vždy o trafiky, takto vyzeráte v očiach ľudí a takto, bojím sa, že idete pôsobiť aj naďalej. Prosím vás, Ústav pamäti národa neberte ako politickú trafiku. Aj keď to je mnohým z vašich kolegov nie po srsti, tak skúste sa na to pozrieť tak, že je to vážna vec oživovať a udržiavať pamäť národa.
Ja si dovolím ešte zacitovať z jedného listu, ktorý bol aj zverejnený, nebudem ho čítať celý. Písala ho pani Dagmar Babčanová, možno tiež viacerým ľuďom známa. Pár viet z neho odcitujem: "Úloha inštitúcie, akou je Ústav pamäti národa na čele s predsedom správnej rady, je tŕňom v oku všetkým tým, ktorí stratili cit pre zločiny, ktorí nechcú odpovedať na otázky o vine a zodpovednosti. Najradšej by našu minulosť a z nej prameniace dôsledky zahodili ďaleko od seba a sondu do svedomia národa považujú za zbytočnú agendu. Neuvedomujú si, že bez svedomia a pamäte sa národ transformuje na spoločnosť so stratenou identitou. Nastoľuje sa pritom spoločenská potreba spravodlivo vyhodnotiť vojnový slovenský štát, zabúda sa však na spravodlivé a otvorené hodnotenie našej nedávnej minulosti." Aj s týmto súvisí naša obava o smerovanie Ústavu pamäti národa.
Keď som počúvala prejav pána kolegu Hrnka, zostal mi až trápny pocit, že je niekto schopný niektoré veci naozaj pomenovať tak, ako ich pomenoval. Pán Hrnko, ja vás vyzývam, aby ste sa, páni predkladatelia a pani predkladateľky, zamerali naozaj na vážny problém Ústavu pamäti národa, už som to spomenula. Jednak sídlo, čo predpokladám, že asi nepovažujete za vážny problém. Ale je, bolo by veľmi dôstojné, ak by úrad, ústav získal svoje vlastné sídlo.
Ale čo považujem za ešte oveľa dôležitejšie, je práve zaoberať sa právnym nástupníctvom. Teda aby bolo jasne stanovené, kto je zodpovedný za tie zväzky, ktoré predstavuje, zverejňuje, rekonštruuje Ústav pamäti národa. Podľa mňa je nespravodlivé, že za to práve nesie zodpovednosť Ústav pamäti národa. Skrátka úrad by nemal zodpovedať za prípadné nepravdivé údaje v dokumentoch, lebo pár rozsudkov s odškodnením tento ústav naozaj zlikviduje a chcem veriť, že vám o likvidáciu tohoto ústavu nejde. Chcem to veriť, ale obávam sa, že touto zmenou, ktorou chcete vytvoriť kolektívny štatutárny orgán, lebo tak som to čítala aj ja, dospejete k tomu, že v inštitúcii zavládne chaos a v rámci toho chaosu poviete, takáto inštitúcia nám je nanič. Toho sa obávam.
Ešte, prosím vás, by som chcela presnejšie uviesť, pomýlila som sa pri uvedení svojho, áno, nie je to procedurálny návrh, teda dávam návrh na zmenu uznesenia v duchu, že žiadam stiahnutie tohto návrhu z rokovania, aby sa nepokračovalo v rokovaní. Zasa nemám to pri sebe, môžem si to... (reakcia z pléna), podľa § 73 ods. 3 písm. b). (Reakcia spravodajcu.) Áno, tak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za výpočet analýz svojmu predrečníkovi. Ja som tiež presvedčená o tom, že právne analýzy majú svoj zmysel, pokiaľ sú naozaj robené s cieľom zistiť aktuálny stav a podľa toho sa prispôsobiť v ďalšej situácii. V tomto prípade viem, že tá právnická kancelária robí aj advokáta, to ste zabudli, advokátov práve v prípadoch, ktoré by mohli úrad, Ústav pamäti národa aj úplne, ak by boli súdne spory prehraté, položiť na kolená. A mne je len strašne ľúto, že vám absolútne nezáleží na tom, ako sa s týmto vysporadúva napríklad ministerstvo vnútra. Prečo nespolupracuje ministerstvo vnútra v takýchto prípadoch a neprevezme, neprevezme právne nástupníctvo v určitých veciach práve z Ústavu pamäti národa? Takže aj keď sa vám zdajú možnože tieto peniaze, že pre vás, z vášho hľadiska vyjdú navnivoč, verím tomu, že sú určite použité veľmi efektívne.
Ak ste si všimli, málokedy bolo použité, že niekto obhajuje predsedu správnej rady. Používate to vy. Väčšina z poslancov, ktorým sa nepáči táto novela, obhajujú práve smerovanie Ústavu pamäti národa a jej činnosť voči vonkajšiemu svetu, voči obyvateľom. Tak aktívne činnosti Ústav pamäti národa nemal ako za éry vášho nenávideného predsedu správnej rady.
A prosím vás, pani Šípošovú si neberte už do úst, my ju nepotrebujeme odložiť, ona sa naozaj vie o seba postarať úplne sama – na rozdiel od vašich kolegov a spolupracovníkov. Buďte si istí, že pani Šípošová robí dobrú vec, dlhé roky robí takéto veci úplne nezištne, milý pán Hrnko, ktorý ste bol členom komunisti... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Pfundtner, treba si uvedomiť, že za pád Radičovej vlády hlasovali aj vaši traja poslanci. Plačete naozaj na nesprávnom hrobe. Povalili ste vtedajšiu vládu. Mali ste takisto historickú šancu, aby ten zákon, ktorý bol pripravený, ktorého členom skupiny bol aj Jozef Viskupič... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, nereagujeme na faktickú, ale na...

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ale ja reagujem na svoj, ja som bola v rozprave, takže dovoľte mi reagovať na všetkých, ktorí rečnili k tomu. Takže členom bol aj pán predseda výboru Chmel vtedy a viete sama ako dobre, ako ťažko sa rodila tá novela, že bola naozaj pripravená na podanie a pretože aj vaši traja poslanci hlasovali za pád vlády, tak sa to neuskutočnilo.
Pán Hrnko, som hrdá, že mojou asistentkou je bývalá poslankyňa pani Janka Šípošová, ktorá 25 rokov zastupuje obete trestných činov. Okrem toho takmer 40 rokov sa snaží obhajovať práva obetí komunistického režimu. Vám to neni, samozrejme, jasné ani tomu nerozumiete, lebo vy ste boli súčasťou toho komunistického režimu.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi tiež vystúpiť k návrhu novely zákona, ktorá nás možno ani tak neprekvapila, pretože sme očakávali, že niečo príde, nevedeli sme, kedy to príde a v akej sile to príde.
Ústav pamäti národa je inštitúcia, ktorá má strážiť pamäť národa a nie si ju prispôsobovať podľa aktuálnej politickej situácie. A túto vetu beriem ako alfu a omegu pri debatách o fungovaní o Ústave pamäti národa. Hneď v úvode poviem, že celý klub OĽANO – NOVA nedokáže podporiť takúto novelu, a hneď v úvode poviem aj to, že žiadame predkladateľov o stiahnutie tohto návrhu zákona, poprípade o jeho prepracovanie.
Už od začiatku tohto volebného obdobia sa vo výbore pre ľudské práva opakovane zaoberáme Ústavom pamäti národa, predovšetkým kvôli podaniam zo strany bývalých zamestnancov, dozornej rady i správnej rady, ktoré upozorňovali na nedostatky v tejto inštitúcii. Musím však povedať, že s Ústavom pamäti národa som ako poslankyňa i podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky začala spolupracovať už dávnejšie, teda v predchádzajúcom volebnom období, najmä po tom, ako náš poslanecký klub akceptoval žiadosť vtedy novozvoleného predsedu správnej rady pána Krajňáka o prijatie a prezentovanie činnosti ústavu, vízií nového predsedu. Ako viem, tak nový predseda vtedy oslovoval všetky politické strany, všetky politické kluby vrátane jedinej vládnej strany SMER – SD.
Jedným z výstupov tejto spolupráce bol aj návrh novely zákona o protikomunistickom odboji, ktorým sa pokúšame zmeniť veľmi nespravodlivú situáciu, kedy ľudia prenasledovaní komunistickým režimom, najmä politickí väzni, v súčasnosti poberajú mizerné výsluhové dôchodky a príslušníci komunistickej tajnej polície, ktorí si základ pre svoje aj riadne dôchodky vybudovali práve ich týraním a prenasledovaním, poberajú k tomu ešte tzv. výsluhové dôchodky. Situácia na Slovensku je v porovnaní s porovnateľnými krajinami bývalého tzv. východného bloku naozaj až zahanbujúca. V tomto smere sa Slovensko dodnes nevysporiadalo so smutnou minulosťou eštebáckych dôchodkov.
Ako podpredsedníčka Národnej rady som v minulom volebnom období mala aj príležitosť zúčastňovať sa na mnohých podujatiach, ktoré ústav začal realizovať práve po nástupe nového predsedu. Dostal sa do povedomia širokej verejnosti. Je rovnocenným partnerom a reprezentantom aj v medzinárodnom kontexte. V minulom roku bol napr. spoluusporiadateľom dvojdňovej konferencie ministrov spravodlivosti v rámci slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie, k čomu by iste vedela niečo viac povedať pani ministerka spravodlivosti, ktorá sa, mimochodom, tiež zúčastňuje mnohých spomienkových akcií tohto ústavu.
Sledovala som popritom narastajúcu kvalitu odborných a verejných podujatí a veľký ohlas vo verejnosti, preto som vždy mala záujem na výbore vypočuť si, čo je za sťažnosťami na predsedu správnej rady, a preto som sa nikdy ani nebránila ako predsedníčka výboru prijímať informácie od ktorejkoľvek strany a na výbore som vytvárala priestor na to, aby všetky strany mali rovnaký priestor na vypočutie. V tejto súvislosti sa veľmi často argumentovalo pojmom zlé medziľudské vzťahy. Snažila som sa prísť na to, či to je to, čím sa má skutočne zaoberať zákonodarca a v prenesenom zmysle akoby zriaďovateľ inštitúcie. Tak som si položila otázku, čo by asi robil majiteľ firmy, ktorému by niekto donášal sťažnosti na manažment. Asi by sa zamyslel v prvom rade a nechal si skontrolovať, ako jeho firma prosperuje, či je úspešná na trhu a akú má povesť. A tu mi práve niečo nehrá. Pretože správy o činnosti, ale aj moja vlastná skúsenosť hovorí o narastajúcej kvalite výstupov z činnosti Ústavu pamäti národa voči verejnosti, voči občanom.
Pritom činnosť Ústavu pamäti národa možno chápať v dvoch rovinách. Jednou je klasická práca v archívoch, publikácie, vedecké štúdie, ktoré by sme si vedeli predstaviť možno aj ako náplň historického ústavu. Ale to, čo je naviac, to je výrazné smerovanie k verejnosti a k budúcnosti. Ústav pamäti národa nie je historický ústav pre obdobie rokov 1939 až 1989. Toto je ústav pamäti národa, podčiarkujem, pamäti národa. No a najrôznejšími spôsobmi získavať informácie pre archív a pre historikov a ešte teraz, keď žijú pamätníci, zbierať vzácne osobné svedectvá, ktoré môžu byť zdokumentované a ďalej spracované, ale majú byť predovšetkým posúvané ďalej verejnosti, mladej generácii a budúcnosti. Ako je napísané na pamätníku, ktorý odhalila pod hradom Devín kráľovná Alžbeta II.: Čím ďalej dovidíme späť do minulosti, tým jasnejšie uvidíte svoju budúcnosť.
Novela sa však snaží obmedziť tú činnosť, ktorá smeruje ku komunikácii dedičstva budúcim generáciám, čo je podľa mňa veľká chyba. Nemyslím si teda, že parlament ako zástupca, v úvodzovkách, majiteľa firmy, ktorý nie je zároveň jej riaditeľom, by sa mal zaoberať medziľudskými vzťahmi na pracovisku, ktoré nemôže poznať z vlastnej skúsenosti. Nechcem popierať, že je citeľné napätie medzi predsedom a správnou radou. Premýšľala som, čím môže byť spôsobené. Keď úmyselne vynechám zlé úmysly a intrigy, môžeme predpokladať, že ide o rozdielne predstavy čí vízie, čo má ústav robiť. A ak je to tak, majú tieto vízie právo na súťaž. Tá by sa mala ale realizovať podľa platných pravidiel a ak sa nám zdajú zlé, tak ich zmeňme. Ale po dôkladnom zvážení a najmä bez bočných úmyslov. Ale nemôžeme ich meniť uprostred hry, pretože to je jednoducho nefér a nedáva to hlavne žiadny zmysel, iba ak ide o osobnú pomstu alebo dokázanie vlastnej moci.
Ak predkladatelia úprimne myslia svoje tvrdenie, že im ide o zvýšenie transparentnosti riadenia, nech pripravia a predložia nové pravidlá, ktoré začnú platiť s dostatočným časovým odstupom, tak aby všetci tí, ktorí majú víziu o smerovaní ústavu, ju mohli predložiť a súťažiť o pozíciu, z ktorej ju budú môcť realizovať. Či sa tá pozícia bude volať predseda správnej rady alebo riaditeľ, nie je vôbec podstatné. Isté však je, že to nemôže byť deväťhlavý štatutár, ktorým by podľa predloženého návrhu mala byť správna rada. To nie je reálne, bolo by to vtedy až podľa nás nefunkčné, ale možno aj o to práve niekomu ide.
Súhlasím s názorom, že úloha Ústavu pamäti národa je ťažká. Má skúmať a dokumentovať veci, ktoré sa stali nie až tak dávno, a mnohí protagonisti sú medzi nami a vôbec sa im to nepáči. Chápem, že niektorí politici by Ústav pamäti národa najradšej zrušili. Niektorí si však uvedomujú, že také priamočiare zrušenie ústavu by medzi voličmi nemuselo byť pozitívne prijaté, ale je tu ešte možnosť ho aj znefunkčniť. Táto novela je podľa môjho názoru určená presne na to. Znefunkčniť pracovisko, ktoré má dokumentovať, usvedčovať a udržiavať v pamäti niekedy aj ich osobnú históriu.
Súhlasím s názorom, že mnohí by radi spravili hrubú čiaru za obdobím neslobody a Ústav pamäti národa túto čiaru neustále vymazáva. Takže ešte raz celkom jasne a zreteľne: Žiadam predkladateľov zákona, aby vysvetlili, v čom je súčasná činnosť Ústavu pamäti národa, podotýkam, podľa zákona, ktorým sa riadi, hovorím o činnosti, nedostatočná, pretože to je to, čo nás má predovšetkým zaujímať. Teda aby jasne pomenovali, ktoré zo svojich hlavných úloh ústav neplní.
Pre tých, ktorí problematiku veľmi nepoznajú, si dovolím pripomenúť, čo sú hlavné úlohy Ústavu pamäti národa. Nebudem ich čítať všetky, sú od písmena a až po písmeno k takže zopár: Vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich. Sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní. Zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti. Dávať podnety na trestné stíhanie zločincov a trestných činov podľa § 1, spolupracovať pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Poskytovať informácie orgánom verejnej moci. Propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. Rozhodovať o priznaní postavenia účastníka protikomunistického odboja.
Neprečítala som teda všetky. Prosím, odpovedzte na otázku, v čom z týchto bodov, ktoré som prečítala, ale ktoré máte aj v zákone o Ústave pamäti národa, ústav zlyháva. Alebo je to tak, že predkladateľom prekáža iniciatíva a potrebuje ústav jednoducho skrotiť a dostať pod kontrolu? Tomu nasvedčuje aj to, že práve predkladatelia v § 8 ods. 1 v úvodnej vete chcú vypustiť jedno slovíčko, "najmä". Čiže pracovnú náplň určí niekto, niekto tam hore, možno zákonom a bude – alebo aj nie – dohliadať na jej dodržiavanie. Najmä bude si vyberať, čomu sa má ústav venovať. A možnože bude môcť sankcionovať potom podľa zákona. Takže beriem to ako moc, kontrola a zastrašovanie, a pripomína mi to 80., možno aj 70. roky.
Ako som už povedala, návrh, aby štatutárnym orgánom bola správna rada ako kolektívny orgán, považujem za absurdný a realizovaný nedôstojným spôsobom, pri ktorom si predkladatelia ani trochu neponamáhali mozog, aby vymysleli elegantnejšie a menej priehľadné riešenie, z ktorého by nekričalo na sto honov, že im ide len o odstránenie súčasného predsedu správnej rady. Je neprípustné ukončiť funkčné obdobie súčasného štatutára predčasne a bezodkladne. Je to proste poprava k presne určenému termínu. A je zrejmé, že toto ústav znefunkční. Ale ako som už povedala, možno to je práve zámer novely.
Najmä tieto tri zmeny, o ktorých som teraz hovorila, sú podľa nás neodôvodniteľné, pokiaľ ako dôvody neuznávame prázdne frázy o transparentnosti, kolektívnom štatutárovi a komplexnom odstraňovaní nedostatkov aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie. Pre mňa sú naozaj až trápne. Sú urážkou pre mysliacich ľudí a pre tých, ktorí sa snažia a sú prínosom, nie prísavkami tejto spoločnosti.
V uplynulých dňoch ma ako predsedníčku výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny oslovili dcéry bývalých politických väzňov so žiadosťou, aby som poslancov ľudskoprávneho výboru i ostatných zoznámila s ich výzvou, ktorú vám neskôr prečítam.
Dovoľte mi pripomenúť však, že proces tvorby novely tu nemáme prvýkrát. A dovoľte mi tiež pripomenúť, ako dlho a ťažko sa rodilo znenie novely zákona o Ústave pamäti národa, ktorý sa snažil reformovať inštitúciu, ktorá sa s problémami potýkala naozaj od samotného vzniku. Táto zmena sa mala udiať ešte v roku 2012, nedošlo k tomu. Samotnému Langošovi bolo jasné, že takáto verejná inštitúcia nebude po chuti viacerým. Preto budú na ňu útočiť a vytvárať politické tlaky, aby sa stala menej tvrdou, menej akčnou vo vzťahu k bývalým prisluhovačom režimu. Aj vtedy chceli reformovať ústav, ale s tým rozdielom, že by išlo o zmeny, ktoré boli vopred konzultované aj dolaďované s odborníkmi, zamestnancami, s vedením a títo všetci sa aktívne spolupodieľali, aj s poslancami, a aktívne sa všetci spolupodieľali na príprave tejto novely. Takže prosím vás, aby ste si všetci uvedomili ten rozdiel.
Dnes nám je predstavená novela, ktorá zavádza totálnu podriadenosť predsedu správnej rady členom správnej rady, ktorá je výsostne politicky nominovaný orgán, výsostne politicky nominovaný orgán. Predseda správnej rady sa volí spomedzi členov, takže z doteraz, z funkcie, ktorá bola volená parlamentom, tým jej bola daná dôležitosť a vážnosť, sa stáva človek fixne zavesený na ostatných členov správnej rady.
Uvedomuje si niekto, aké sú skutočné problémy Ústavu pamäti národa? Koľko rokov sa ústav potýka s tým, že nemá svoje sídlo? V úvodzovkách, poneviera sa a žobroní o budovy. Mali sme tu v nedávny, blízky čas, kedy sa naozaj nevedelo, kde bude Ústav pamäti národa prichýlený. Nezamýšľa sa niekto nad tým, že by si zaslúžil naozaj vlastné sídlo? Prečo napríklad toto nerieši novela? Prečo nedáva aspoň závdavok riešenia tejto situácie? V takomto sídle by iste nebol problém zriadiť ani stálu expozíciu múzea zločinov komunizmu. Avšak ako veľmi dôležité tiež vnímam vyriešiť právne nástupníctvo, prenos právnej zodpovednosti na nástupnícky úrad, čo je v podstate štát, ktorý bol zodpovedný voľakedy za všetky archívne zložky v prenesenom; možnože v prenesení na ministerstvo vnútra. Skrátka je dôležité, aby úrad nezodpovedal za prípadné nepravdivé údaje v dokumentoch, ktoré sám nepripravoval a nezostavoval. Lebo ľahko sa stane, že pár rozsudkov s odškodnením zlikviduje celý ústav.
Som presvedčená o tom, že Ústav pamäti národa po rokoch opäť získal kredit u nás i v zahraničí. Organizuje množstvo udalostí, spomienok, konferencií, dokumentuje svedectvá, má medzinárodnú autoritu a je súčasťou Európskej pamäti národa. Toto všetko nás oprávňuje vyjadrovať presvedčenie, že zmena, ktorú kolegovia predstavili, je vysoko politická, účelová, ale najmä neodborná. Nespokojnosť s takouto novelou vyjadrili rôzne organizácie, ako je Svetové združenie protikomunistických bojovníkov, dcéry politických väzňov a niektoré okresné zväzy konfederácie politických väzňov.
Dovoľte mi v závere prečítať výzvu, ktorú podpísalo takmer 1 200 občanov a ktorá bola doručená i všetkých členom výboru, ale teda najmä pánovi predsedovi parlamentu Dankovi: "Vážené panie poslankyne a páni poslanci Národnej rady, žiadame vás, aby ste nepodporili poslanecký návrh novely zákona o pamäti národa, ktorý do Národnej rady Slovenskej republiky predložila skupina poslancov za strany SMER – SD, Slovenskej národnej strany a MOST – HÍD. Predkladatelia údajne chcú zaviesť efektívny a predovšetkým transparentný model riadenia a odstrániť nedostatky aplikačnej praxe, ktoré vznikli počas doterajšej existencie tejto verejnoprávnej inštitúcie.
Ako dcéry politických väzňov pozorne sledujeme činnosť ústavu a jej výstupy. Práve v poslednom období sme začali intenzívne pociťovať zmysluplné aktivity ústavu smerom k širokej verejnosti a aj voči priamym obetiam zločinov totality. Činnosť ústavu nie je zatvorená v archívoch, naopak, aj z našich osobných svedectiev čerpá informácie a nám pomáha hľadať čriepky do mozaiky obrazov našich stratených rodičov, takých dôležitých pre každého človeka. My sme ešte autentickými svedkami zločinov komunizmu ako deti rodičov, ktorí boli nespravodlivo prenasledovaní, mučení, väznení alebo odvlečení do gulagov. Naše rodiny boli rozbité a v detstve sme veľmi intenzívne cítili faloš hesiel o budovaní mieru a šťastnej budúcnosti.
Rovnako falošné nám pripadajú aj dôvody, ktoré uvádzajú predkladatelia novely. Ak by ich návrhy prešli, neviedlo by to k zvýšeniu transparentnosti, ale naopak. Rozhodujúci a zodpovedný by bol kolektívny orgán z pozadia, manipulovaný podľa potrieb držiteľov moci. A o to podľa nás ide. Mať moc manipulovať s pravdou, odmeňovať trafikami našich ľudí a ochraňovať pohrobkov komunizmu a jeho aktívnych pomáhačov. Siahať na pamäť a svedomie národa je trestuhodný čin poškodzujúci odkaz obetí, ktorý je výzvou, aby sa pravda, sloboda a spravodlivosť nemuseli rodiť z ľudského utrpenia.
Vážené panie poslankyne a páni poslanci, svojím rozhodnutím o zrušení Mečiarových amnestií ste urobili významný krok k tomu, aby sa spravodlivosť na Slovensko vrátila a začala platiť pre každého. Nezastavujte ju teraz tým, že likvidáciou nenahraditeľnej činnosti Ústavu pamäti národa zabránite ukazovať na zločiny fašizmu i komunizmu a naprávať krivdy, ktoré nesmú prejsť do zabudnutia. Na našich tričkách máme nápis "Odpustili sme“, ale stále čakáme, že politickým väzňom a ich rodinám niekto povie "prepáčte“. Predložená novela zákona však namiesto "prepáčte“, hovorí "už s tým dajte pokoj“. Prosíme, aby ste nedovolili prijatie likvidačnej novely zákona o pamäti národa."
Jedna zo signatárov petície k svojmu podpisu pripojila aj takýto dôvetok: "Pripájam sa k výzve a k petícií dcér politických väzňov v snahe pomôcť slobodnej vôli a spravodlivosti vo večnom boji proti zlu každého totalitného režimu, proti hlúposti, neznášanlivosti a ľahostajnosti tých, ktorí sa ku svojej moci dostali aj vďaka dlhému a bolestnému zápasu našich rodičov. "
Toto bola teda výzva a zároveň petícia, ktorú môže ktokoľvek na internete podpísať. Bola doručená všetkým poslancom. A ak si uvedomíte, čo obsahovala výzva, na čo som sa rovnako snažila zamerať vo svojom príspevku, tak je to strach o to, že sa zmení smerovanie Ústavu pamäti národa. Je nám jasné, že ide o politický boj. Bohužiaľ, je to politický boj, ktorý môže vyústiť k tomu, že Ústav pamäti národa bude naozaj pôsobiť ako neefektívny ústav, ktorý je odsúdený na ukončenie svojej činnosti.
Takže obraciam sa na všetkých predkladateľov, že či si toto naozaj chcete zobrať na tričko. Apropo, osobne som presvedčená o tom, že tí predkladatelia, ktorí v skutočnosti by mali byť napísaní, nie sú predkladatelia, ktorí sú uvedení na obálke novely zákona.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ja len kratučkú poznámku by som si dovolila. Pani kolegyňa, to mi príde ako taká možno závisť z vašej strany. Ja beriem, že ľudia, ktorí boli spojení s druhou svetovou vojnou, si zaslúžia odškodnenie, ale ja by som sa možnože zároveň cez tento príspevok predkladateľov spýtala, že či tak ako sa snažia vybojovať nejaké prilepšenie pre veteránov vojny a ich blízkych príslušníkov, že či nebudú uvažovať vybojovať takéto zadosťučinenie aj pre tých, ktorí zažili hrôzy iného režimu, komunistického režimu. Bude možnosť hlasovať o takom návrhu zákona na októbrovej schôdzi.
Ďakujem.

Ďakujem. Tiež, takisto chcem pripomenúť poslankyniam a poslancom z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že pokračovanie 26. schôdze bude o jednej hodine v miestnosti č. 30.

Ďakujem pekne. Iba to odôvodnenie druhé som nedokončila, že je nedôstojné a nekorektné voči predkladateľom, ale najmä signalizuje nezáujem parlamentu o to, čo sa deje v štátnych a verejnoprávnych inštitúciách, ba až rezignáciu na kontrolnú funkciu parlamentu. Rovnako vidím v prípade Ústavu pamäti národa, že prerokúva sa veľmi dôležitá zmena tejto inštitúcie a pokiaľ nebude naozaj na tejto schôdzi zároveň prezentovaná ich skutočná činnosť, ktorá sa udiala v priebehu roka, podľa mňa poslanci nedokážu normálnym spôsobom posúdiť ich prácu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Budem mať dva procedurálne návrhy. V jednom žiadam obdobne ako pán poslanec Dostál doplniť do programu schôdze správu o činnosti Ústavu pamäti národa, dopĺňam ročnú uzávierku Ústavu pamäti národa a rovnako správu komisára pre deti na presne stanovený termín.
Druhý procedurálny návrh. Žiadam vedenie Národnej rady, aby správy verejných inštitúcií boli zaraďované vždy priebežne na schôdzu parlamentu hneď po prerokovaní na výboroch, najlepšie vo vopred stanovených či dohodnutých termínoch.
Ako odôvodnenie obidvoch týchto procedurálnych návrhov uvádzam, že naozaj považujem za veľmi zlú prax vedenia Národnej rady presúvať správy verejných inštitúcií na ďalšie schôdze rokovaní, prípadne vôbec, sa valia ako, ako nejaký kameň pred nami a tak sa dostávajú tieto správy na okraj záujmu. Je jednoznačne nedôstojné a nekorektné voči... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)