16. schôdza

Pán poslanec Jarjabek reaguje na faktické poznámky.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Ďakujem všetkým prítomným, ktorí ma poctili svojimi faktickými poznámkami.
Pani poslankyňa Dubovcová, beriem to, čo ste povedali. Určite v druhom čítaní budete konkrétnejšia a aj tí moji právnici už sú teraz konkrétnejší, pretože ja som sa striktne držal rokovacieho poriadku, preto som nehovoril o konkrétnych paragrafoch, budem o nich hovoriť, ak teda príde čas, v druhom čítaní, to aj k pánovi Dostálovi.
No a, pán poslanec Dostál, ja vašu iróniu jednoducho neberiem, je to nepatričné. Ja by som takisto mohol byť ironický a mohol by som minimálne legitímne polemizovať o vašom postavení, resp. o vašom mandáte poslanca, ktorý sem prišiel na základe inej politickej strany. A vy ste predtým, keď ste boli v rámci volieb v predvolebnej kampani, nikdy nespomínali vašu OKS, lebo keby ste ju boli spomínali, museli by ste mať iné percentá na to, aby ste sa dostali do parlamentu, preto, lebo by ste museli ísť v koalícii. Toto sa nestalo. Vy ste o vašej strane začali hovoriť až vtedy, keď už bolo po voľbách a keď ste boli v prvej televíznej diskusnej relácii v TA3. Vtedy ste si zrazu spomenuli na to, že ste z nejakej inej strany a nie z tej, za ktorú ste kandidovali.
Čiže mohol by som byť v tomto zmysle ironický niekoľko ďalších minút a určite by to bola debata, z ktorej by ste nevyšli ako víťaz, to vám garantujem, preto, lebo jednoducho existuje aj iný názor, ako máte vy, to znamená OKS alebo iná strana.

Ďalší rečník, pán poslanec Matovič.

Pán predseda, milé dámy, milé(milí) páni, môj názor k občianstvu, keď začnem cez občianstvo, je verejne známy. Možno bol trochu prekvapivý pre poslancov vládnej koalície, pre mňa minimálne nie. Každopádne môj cieľ ísť do politiky bol ten, aby sme zo Slovenka takým krôčikom za krôčikom urobili taký rozumný a ľudský štát. Rozumný pre každého občana, ľudský pre každého občana, ktorý nám na Slovensku býva.
Rozumný z pohľadu toho, že nadstaví nejaké správne pravidlá, podľa ktorých sa bude dať čestne hrať, a ľudsky z toho pohľadu, že každému bude vytvárať podmienky na život tak, aby sa cítil príjemne, aby sa necítil v tlaku neprimeranom zo žiadnej strany. Jednoducho, aby sa tu cítil na Slovensku ako doma. Čiže môj cieľ zároveň je naozaj vytvoriť podmienky na Slovensku postupne pre všetkých občanov, ktorí sa cítia občanmi Slovenskej republiky, také, aby sa na Slovensku cítili ako doma. Z toho môžme dedukovať zároveň také, aby sa tu nikto necítil ako v cudzine.
Keď prejdem rovno k veci, myslím si, že predkladaná novela zákona v niektorých bodoch vytvára také podmienky pre občanov Slovenskej republiky, že zrazu by sa začali cítiť ako v cudzine. Jednoducho neviem si predstaviť, že by v takej nejakej malebnej podtatranskej obci so sto domami a so sto obyvateľmi, v takej, kde sa vrany otáčajú a kde doteraz po stovky rokov nebývala žiadna národnostná menšina, zrazu sa prisťahovala jedna mnohopočetná rodina, vzhľadom na to, že tie domy v tej malebnej dedine sú veľmi lacné, a zhodou okolností ich bude 15 a dokopy počet obyvateľov v tej obci bude 100. Čo by nastalo, ak by sme prijali takto navrhnutú novelu zákona o jazykových menšinách, by bolo veľmi jednoduché. Táto menšina by si povedala, že si bude chcieť uplatniť svoje práva a príde na ten úrad za starostom, ktorý tam už je možno štvrté, piate volebné obdobie a jeho otec a jeho dedo, jeden bol predseda MNV, ďalší bol richtárom niekedy za prvej republiky a ani nechyruje o jazyku národnostnej menšiny, ale zrazu príde ten, ten nový občan, ktorý tam možno býva pár mesiacov, a bude chcieť si uplatniť svoje práva na základe takto prijatej novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín.
Vzhľadom na to, že rozpočet tejto obce by bol tak nízky, že si nemôže dovoliť tlmočníka a že vlastne jediným zamestnancom obce je sám starosta, ktorý si ani nevypláca sám sebe plat, lebo jednoducho je natoľko nízky rozpočet, že radšej ten plat obetuje v prospech obce, nebolo by iné východisko, ako ten starosta by musel abdikovať na svoju funkciu a vlastne by tam boli nové voľby a v tých voľbách by robil kampaň niekomu z tejto mnohopočetnej, 15-člennej rodiny, ktorá už má práva národnostnej menšiny v danej obci. Jednoducho robil by kampaň, aby sa starostom stal príslušník tejto národnostnej menšiny.
Jasné, narážam tu na rómsku menšinu. A poviete si, že však v zákone sa hovorí o štandardizovanej a kodifikovanej podobe. A v dnešnej situácii alebo dnes rómsky jazyk nie je štandardizovaný, nie je kodifikovaný, takže toto nehrozí. Ale my vytvárame zákon nie na rok, nie na dva, ale pravdepodobne na desiatky rokov dopredu a raz k tejto kodifikácii a štandardizácii rómskeho jazyka príde. Takže nezamýšľajme sa nad tým, že v súčasnej dobe rómsky jazyk nie je kodifikovaný, ale v budúcnosti určite, alebo bude štandardizovaný.
Jednoducho ten príbeh alebo opis situácie v tej obci, ktorý som popísal, je úplne reálny. Sami vieme, že toto etnikum sa nám postupne sťahuje z miest do práve takýchto malých dedín, v ktorých následne majú problém s týmto etnikom, ale v týchto dedinách by nám na základe tohto zákona mohli spôsobiť veľmi veľký problém. Či už finančný, že tie obce by to neutiahli, alebo naozaj existenčný, že vlastne by sa tam nedalo takýmto spôsobom zabezpečiť naplnenie tohto zákona vzhľadom na to, že obec by si nemohla dovoliť platiť tlmočníka alebo zaplatiť ďalšieho zamestnanca na obci, ktorý by trebárs vedel rozprávať rómskym jazykom.
A keď si myslíme, že toto je možno fikcia, ktorá možno nastane v jednom, v dvoch prípadoch, nie, ako dedín, ktoré majú, alebo obcí, ktoré majú možno sto domov a sto obyvateľov, takých tých vymierajúcich obcí, takých sú na Slovensku stovky. A práve to týchto obcí sa nám budú sťahovať príslušníci tohto etnika.
Z tohto pohľadu by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že možno najväčší problém osobne mám s nejakým percentom. Myslím si, že nie. Práve pre toto etnikum nie je problém byť mnohopočetná rodina v jednom dome pätnásti alebo dvadsiati, takže ako myslím si, že to percento nehrá až takú veľkú rolu. Omnoho dôležitejšie pre mňa sa javí napríklad to ustanovenie, kedy by verejný orgán mal povinnosť zabezpečiť buď tlmočenie, alebo zamestnanca, ktorý ovláda jazyk tejto národnostnej menšiny.
Preto chcem povedať, že z tohto pohľadu navrhovanú novelu zákona považujem za nie práve šťastné riešenie. Beriem to, samozrejme, ako, že to je výsledok kompromisu medzi koaličnými stranami, ale či sa to niekomu páči, alebo nie, mne a takisto mojim štyrom, alebo teda nám štyrom poslancom z hnutia Obyčajní ľudia tento kompromis nepripadá správny.
Na druhej strane chceme vytvárať naozaj, ako som povedal na začiatok, chceme vytvárať také podmienky na život na Slovensku, aby sa tu ľudia cítili doma a aby - v súvislosti s tým chcete dať priestor na to, aby sme prehodnotili práva národnostných menšín. A ak by sme v jazykových právach národnostných menšín im v súčasnosti niekde krivdili, nemám najmenší problém túto krivdu odstrániť. Čiže chceme dať priestor na to, aby sme našli naozaj také riešenie a taký kompromis, a ani nechcem hovoriť o kompromise, ale také riešenie, ktoré odstráni krivdy, ale nebude zavádzať nové krivdy.
Naozaj by som nechcel prispieť svojím hlasom k tomu, aby sa zrazu pri napĺňaní práv národnostných menšín začala, keď tak môžem povedať, národnostná väčšina cítiť na Slovensku ako v cudzine. Toto by sme, myslím si, nemali dopustiť žiadny z nás. A ak si to niektorí koaliční poslanci zatiaľ neuvedomujú, poprosil by som, aby si to začali uvedomovať.
Chceme preto dať priestor na tú ďalšiu diskusiu a my štyria budeme v prvom čítaní hlasovať za postúpenie tohto zákona cez prvé čítanie. Vzhľadom na to, že v prvom čítaní alebo týmto krokom, tento krok v podstate nič iné neznamená, iba že dávame priestor, aby sa parlament rozprával ďalej a hľadal riešenie. Parlament je od slova "parlé", čiže hovoriť. Čiže je priestor na to, aby sme sa tu o tom rozprávali, aby sme to správne riešenie našli. Máme na to možno mesiac a pol. Pevne verím, že to riešenie nájdeme a že bude aj strana MOST, aj koalícia voči nám ústretová a nájdeme také riešenie, ktoré dokážeme v druhom čítaní podporiť.
Taktiež prosím koaličných poslancov, a teda konkrétne aj stranu MOST, aby sme si uvedomili všetci, že pri takto závažných zákonoch, ako bol zákon o štátnom občianstve a taktiež tento zákon o používaní jazykov národnostných menšín, by sme mali hľadať také znenie zákona, s ktorým sa dokáže viac-menej stotožniť, aj keď nie úplne, koalícia aj opozícia.
Nemyslím si, že je správne, aby sme prijímali zákony takéto závažné iba z pozície sily. Iba preto, že máme 79 hlasov, tak si ho pretlačíme a v podstate po nás potopa. Myslím si, že takto, takýto prístup by nám mohol spôsobiť do budúcna, keď nie ani nám, nám by možno pomohol alebo niektorým politickým úmyslom politických strán by ten prístup pomohol, ale ublížili by sme samotným príslušníkom národnostných menšín.
Ak týchto ľudí to budúcna vystavíme pravdepodobnej zmene prijatého zákona, lepšie povedané, postavenie zákona z nôh na hlavu alebo z hlavy na nohy, tak týchto ľudí by sme vlastne, by sme zbytočne vystavili do budúcna stresu. Teraz by sme im z pozície sily dali nejaké práva a pri najbližšej zmene garnitúry, ktorú si, samozrejme, neprajem, aby boli veci jasné, by sme týchto ľudí vystavili tomu, že tieto práva by im mohli byť odobraté. Ako by ste sa vy cítili, naozaj skúste sa vžiť do pozície príslušníka národnostnej menšiny, ktorí si zvyknete na to, že budete chodiť na úrad a budete môcť tam hovoriť svojím jazykom v úradom styku a zrazu po zmene vlády toto právo vám niekto odoberie? Narobíme viacej škody ako osohu.
Čiže postupujme, prosím vás, citlivo. Nechcime zrazu všetko, skúsme ísť naozaj na to tak, aby sa na Slovensku všetci cítili ako doma a nikto sa tu necítil v cudzine alebo ako v cudzine.
Čiže verím tomu, že ste nerozmýšľali z tohto uhla pohľadu nad tým, ale prosím vás, zamyslime sa nad tým, že či v tomto prípade nie je menej viac. Lebo naozaj, keď do budúcna tých ľudí vystavíme riziku, že im niekto tie práva, ktoré im by sme v týchto mesiacoch dali, im niekto odoberie, tým ľuďom ublížime stokrát viac, jako keď teraz im niektoré práva nedáme.
Pri tejto príležitosti ešte by som si dovolil trošku vstúpiť do svedomia kolegu, ktorý tu nesedí napriek tomu, vzhľadom na to, že toto je jeho práca a mal by v práci sa vyskytovať, nemám problém sa mu prihovoriť. Hovorím k Jánovi Slotovi.
Pri tom prejave, ktorý tu mal v stredu, som si tak uvedomoval, že prečo som sa vlastne tešil na ten prejav. Prečo som taký bol nejaký plný očakávaní, že čo nám tu povie. Zle som pochopil, že asi to bude pravdepodobne preto, že naposledy som ho počul niekedy v lete s tou faktickou poznámkou, čo tu povedal. Potom som si pozrel na stránku Národnej rady, áno, bola to pravda, 6. 8. tu vystúpil naposledy a ďalšíkrát potom, alebo prvýkrát potom tu vystúpil teraz túto stredu. Čiže osem mesiacov ticha. Za osem mesiacov ticha tento človek zinkasoval od tohto štátu, od ľudí tejto krajiny skoro milión korún na svojej výplate a paušálnych náhradách a za to sme tu mali možnosť počuť desaťminútový plamenný, vulgárny prejav. A ja už konečne viem, čo to znemená prejav za milión. Jednoducho tento prejav stál daňových poplatníkov Slovenskej republiky milión korún.
Dozvedeli sme sa čokoľvek o mongoloidných ľuďoch, ktoré by som si v živote nedovolil takéto výrazy použiť, a myslím si, že je to nehodné človeka, ktorý sa tvári, že je vlastencom a že mu záleží na Slovenskej republike. Ak by mu záležalo, v prvom rade si myslím, že by tu sedel a nebol by to človek, ktorý má najväčšiu absenciu pri hlasovaniach.
Ak by mu záležalo, v živote by neopľul slovenský parlament tak, ako to urobil v stredu večer. Jednoducho parlament, aj v samotnej ústave je napísané, že to je ústavodarný orgán. A to znamená, že tento parlament prijíma ústavu. Ak Slota opľul parlament, opľul ústavu, opľul základný kameň existencie tohto štátu.
Ak toto má byť predstaviteľ vlastenectva na Slovensku, národnej nejakej hrdosti a obhajca, tak ďakujem pekne. Jednoducho pre mňa je to predstaviteľ, ktorý je nehodný naozaj sedieť v tejto sále. (Reakcia z pléna.)
Pán podpredseda SNS, hovorím k veci. Hovorím k človeku, ktorý sa...

Pokračujeme ďalej v rozprave. Dúfam, že emócie sa trochu ukľudnili. Ako predsedajúci, ktorý túto schôdzu teraz v tomto momente vedie, nemám dojem, že by sa Igor Matovič príliš odchýlil alebo vôbec odchýlil od témy, čiže nesúhlasím s výhradou pána poslanca Rafaja. Na druhej strane, pán Matovič, skúste zohľadniť aj to, že hovoríte o človeku, ktorý tu nie je.
A nech sa páči, pokračujte ďalej.

Ešte raz opakujem... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Tam bol čas. Prepáčte, viete tam dať čas, či to vie iba začať od nuly? Od nuly. Nech sa páči, pokračujte ďalej.

Ešte raz opakujem. Myslím si, že povinnosťou poslanca Národnej rady je byť tu prítomný a hlavne povinnosťou predsedu Slovenskej národnej rady(strany) je povinnosťou byť tu prítomný každú jednu minútu počas prerokovania zákona o jazykoch národnostných menšín. Vzhľadom na to, že tu nie je, alebo ho tu nevidím, tak úplne bez problémov budem hovoriť na jeho adresu, lebo mal by tu byť a za to je platený.
Ale poviem to, teda dobre, poviem to trošku inak. Bol by som veľmi rád, ak by do budúcna nám neprijímali na Slovensku zákony strany jako SMK a SNS. Jednoducho SMK tu už nie je. To sa nám podarilo. Do budúcna, keď sa nám podarí, aby tu nebolo SNS, bude to veľmi dobré a... (Reakcie z pléna.) Kde je SMK? (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Poprosím, páni, poprosím kľud v miestnosti. Pokračujte, pán Matovič.