16. schôdza

Pozdravujem ctených kolegov, otváram ôsmy rokovací deň 16. schôdze Národnej rady.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadal predseda parlamentu Richard Sulík, to bol akože vtip, prvý apríl, hej, požiadal pán poslanec Martinák.
Budeme pokračovať v prerušenej rozprave v prvom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín (tlač 284).
Poprosím podpredsedu vlády Rudolfa Chmela, aby zaujal miesto pre navrhovateľa, a poslanca Ondreja Dostála, aby zaujal miesto pre spravodajcu.
Do rozpravy sú ústne prihlásení dvanásti poslanci, ktorých teraz prečítam: Jarjabek, Matovič, Švantner, Fronc, Somogyi, Kaník, Maďarič, Viskupič, Senko, Podmanický, Želiezka a Galbavý.
Pán poslanec Jarjabek, máte slovo.
Pokiaľ pán poslanec Jarjabek príde k rečníckemu pultu, rád by som teda ešte zopakoval, že dnes budeme rokovať bez prestávky do 16.00 hodiny a bez hlasovania.
Nech sa páči.

(Pokračovanie v rokovaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 284.)

Ďakujem pekne. Príjemný dobrý deň, vážený pán predseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, vážený pán spravodajca, v duchu úvodného slova pána predsedu parlamentu dovoľte, aby som poprial cteným kolegom všetko najlepšie ku Dňu vtáctva, ktorý je dnes. (Reakcie z pléna.) Takže príjemný dobrý deň, príjemné dobré ráno a teraz, dámy a páni, vážne k vážnej téme.
Priznám sa, že, priznám sa, že som si neplánoval toto vystúpenie v prvom čítaní, ale až v druhom čítaní, kde som chcel hovoriť o konkrétnych zákonoch a kde som chcel hovoriť o tom, ako sa konkrétne zákony dajú vysvetliť, ako sa konkrétne zákony dotýkajú napríklad financií, ktoré sú určite spojené s týmto zákonom, ale dve čiernobiele vystúpenia v tomto parlamente ma v podstate donútili, aby som k tomuto návrhu zákona vystúpil v prvom čítaní.
Prvé vystúpenie bolo vystúpenie pána podpredsedu vlády, pána Rudolfa Chmela, a druhé vystúpenie bolo vystúpenie pani poslankyne Dubovcovej s istým právnym názorom. Tieto vystúpenia mali pre mňa jednu spoločnú vec. Obidve boli príliš čiernobiele na to, príliš absolútne na to, aby som na ne nezareagoval preto, lebo si myslím, že určite na tento návrh zákona sa dá pozerať minimálne z dvoch pohľadov.
Dopredu sa ospravedlňujem, pán podpredseda vlády, že budem musieť byť trošku osobný aj vzhľadom na to, o čo v tomto zákone ide, kto tento zákon predkladá, aké reakcie v tomto pléne sú na tento návrh zákona a čo všetko tuná odznieva vlastne bez toho, aby sme si uvedomovali prečo.
Ja som presvedčený, že tento návrh zákona - tak ako je predložený, aj s tými reakciami, ktoré jednotliví kolegovia v tomto parlamente majú - súvisí, stále súvisí s rokom ´93, keď vznikla Slovenská republika, a súvisí to, samozrejme, aj s postojmi jednotlivých kolegov, ctených, ktorí vtedy tieto postoje mali a dodnes sa akosi vnútorne nezmierili s tým, že prešlo skoro dvadsať rokov a by sme sa mali pozerať aj na túto časť našej histórie objektívne, ak sa dá.
Myslím si, že tento návrh zákona je aj dôkazom istej traumy z roku ´93, keď vznikla Slovenská republika, a táto trauma nie je u istých kolegov zažehnaná. Súvisí to, samozrejme, pán podpredseda vlády, aj s tým, že vy tento zákon predkladáte.
Ja si spomínam na rok ´92 - a ešte raz sa ospravedlňujem, že budem trošku osobný, nie je to nič kritizujúce, je to len konštatujúce preto, lebo ja si pána podpredsedu vlády vážim ako literáta, ako jedného šarmantného človeka, ale isté postoje, istý vývoj udalostí v konkrétnom období bol predsa len diametrálne odlišný. Možno aj na isté iné súvislosti, ktorým sme každý prežili.
Kým v roku ´92 pán podpredseda vlády bol signatárom istej iniciatívy za spoločný štát spolu s pani Radičovou a s pani Rosovou napríklad spolupodpísaný. Na Donovaloch vznikala v roku ´92 iná iniciatíva, a to bol Kongres slovenskej inteligencie. Hovorím ešte raz, bolo to v roku ´92, kde som mal tú česť takisto byť popri ľuďoch, ako boli pán Valach, pán Kaliský, pán Mináč, to boli asi tí prví traja hlavní signatári tohto celého stretnutia, no a, samozrejme, ďalších vyše osemdesiat členov, kým tí na tých Donovaloch hovorili o tom, hovorím ešte raz, išlo o rok ´92, kým tí na tých Donovaloch hovorili o tom, že chcú samostatnú armádu, samostatnú menu, chcú samostatnú ústavu a všetko, čo súvisí so samostatným štátom, tí z tej iniciatívy pre spoločný štát, naopak, hovorili o tom, ako ten slovenský štát neprežije, ako po piatich rokoch padne mena, ako bude celosvetovo neuznaný a tak ďalej atď.
Dnes vlastne, pán podpredseda vlády, ste podpredsedom vlády štátu, ktorý ste nechceli. Ste podpredsedom vlády štátu, mohol by som pokračovať takto ďalej aj pri, samozrejme, iných kolegoch, ktorí dnes sú vo vysokých funkciách štátu, ktorý nechceli, ktorí predkladajú iniciatívne návrhy zákonov, ktoré sa dajú vyložiť ako aj istá deštrukcia toho systému, ktorý funguje doteraz. Deštrukcia, ktorá bude mať vážny zásah do chodu štátu. Vážny zásah možno finančný, proste bude jednoducho istým spôsobom nezvládnuteľné.
Hovorím to z toho dôvodu, hovorím to z toho dôvodu, že stále sa hovorí len o jednom aspekte a nespomína sa fungovanie, resp. tá situácia, ktorá panuje dnes. Ja som dodnes, doteraz nedostal odpoveď, prečo vlastne takýto návrh zákona existuje? Prečo tento návrh zákona existuje v tejto dobe, keď sme pred sčítaním ľudu? A v tomto tento zákon hovorí jasne aj okrem iného o nejakých percentách, ktoré sa opierajú o sčítanie ľudu. Prečo tak rýchlo sa ponáhľate s týmto zákonom, pán podpredseda vlády? Z akého dôvodu?
Nuž a aby som ešte doklepol to, čo hovorím z hľadiska istého poznania veci a z hľadiska istej histórie priebehu tohto našeho štátu aj v inej oblasti, ja vždy musím v takejto situácii spomenúť, pán podpredseda vlády, váš postoj, ktorý bol pri novostavbe Slovenského národného divadla, keď ten postoj bol neuverene laxný a keď takisto, ako by ste boli súhlasili s predajom novostavby Národného divadla, takisto ste súhlasili vlastne s jeho dostavbou. Vy ste prišli vtedy ako minister kultúry o kompetencie ministra kultúry, čo sa týka Národného divadla, vlastne bez toho, aby ste o tom vedeli, alebo bez toho, aby ste sa o nich nejakým spôsobom vyjadrili. A môžem to dokladovať aj spolu s mojimi kolegami, s pánom Čaplovičom a ďalšími dvomi, ktorí sme robili poslanecký prieskum na vláde a chceli sme vedieť, ako sa dostali kompetencie od ministra kultúry k ministrovi hospodárstva. No, vzhľadom na to, že sme nedostali zápis - preto, lebo ten zápis neexistoval -, pozreli sme si záznam, vypočuli sme si záznam a ešte raz, kolega Čaplovič je živý svedok v tomto parlamente, preto, lebo v tom zázname sme iba počuli jednu vetu od vtedajšieho premiéra a tá veta znela: "Tak, chlapci, ktorí z vás si to zoberie?" A pretože pán Rusko vtedy povedal, že já a pán minister kultúry za celý čas toho zasadania vlády, ktorý sme mali možnosť počuť, nepovedal jedno jediné slovo, dostali sa z ničoho nič kompetencie ohľadne Národného divadla na ministra hospodárstva a ten ďalší priebeh už všetci poznáme. Musela byť mimoriadna schôdza už k dohodnutým zmluvám, ktoré mali súčasnú novostavbu Národného divadla riešiť ako ďalší komplex nejakého obchodného domu, ako ďalší komplex, kde mali byť kinosály, výstavy, možno nejaké prenájmové priestory, len určite nie Národné divadlo.
Za toto všetko, pán minister kultúry, to k tomuto ste sa nikdy nevyjadrili. Jednoducho ste zmenili názor na isté veci a proste Národné divadlo sa dostavalo. Hovorím, toto v tejto chvíli len konštatujem, že to tak bolo a je to pre mňa istým spôsobom doba, ktorú som vtedy s vami strávil ako opozičný poslanec, ako doba nevysvetliteľná pre mňa. Nuž ale hovorím to len tak na okraj, čo sa týka týchto postojov.
Spomenul som pani poslankyňu Dubovcovú, ktorá vystúpila takisto veľmi čiernobielo a hovorila o istých právnych zásadách tohto zákona. Nuž, pani Dubovcová, ja sa poznám s inými právnikmi, ktorí mi predložili inú analýzu tohto zákona a ja túto analýzu predkladám v tejto chvíli len kvôli tomu, skutočne len kvôli tomu, aby zaznel v tejto sále aj iný názor a, pochopiteľne, budeme sa o tom baviť v druhom čítaní, či patričné paragrafy spĺňajú alebo nespĺňajú kritériá ústavnosti, protiústavnosti, tak ako o tom vy právnici radi čiernobielo hovoríte. Čiže, prosím vás pekne, berte to ako iný právnický názor k tomuto návrhu zákona a budem veľmi rád, keď právnici, dvaja právnici, hovorí sa dosť komicky, že dvaja právnici - tri názory, dúfam, že to tak nebude a v tomto prípade sa na niečom aj dohodnete skôr, ako sa celý návrh zákona dostane na Ústavný súd.
Citujem: "Návrh zákona v predloženom znení prináša niekoľkonásobné neúmerné a neopodstatnené navýšenie povinností vo vzťahu k menšinovým jazykom v porovnaní so súčasnou platnou úpravou. V návrhu sa dostatočne nerešpektuje rozdielny právny stav štátneho jazyka a menšinových jazykov a zásadným spôsobom sa menia doterajšie pravidlá používania týchto jazykov zakotvené v slovenskom právnom systéme. Povinné používanie jazyka v takom rozsahu, ako ho nastoľuje predložený návrh, môže štát vyžadovať len pri jazyku, ktorý je jeho štátnym jazykom a ktorému postavenie štátneho jazyka garantuje ústava štátu. Prikazovanie používania iného ako štátneho jazyka, tak ako ho formuluje predložený návrh, je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky totiž nestanovuje nijaký ďalší štátny jazyk okrem slovenského jazyka. Uplatňovanie menšinových jazykov vo verejnom styku vymedzujú medzinárodné dohovory, ktoré jasne hovoria o potrebe umožnenia použitia menšinových jazykov, ale nie o nariadení ich používania a už vôbec nie vo vzťahu k osobám, ktoré nie sú príslušníkmi menšín. Štát, ak chcete, svojich občanov vystaví diskriminácii, nemôže nijakému svojmu občanovi prikázať používanie menšinového jazyka, ak tento občan k menšine nepatrí. Prijatie takéhoto návrhu nemá oporu v nijakých medzinárodných dokumentoch, pretože v medzinárodnom práve je zakotvené len individuálne právo príslušníka menšiny, ktorý si ho môže uplatniť v istých konkrétnych situáciách. Nastolenie povinnej dvojjazyčnosti verejnej správy, tak ako to zavádza predložený návrh, nemá v Slovenskej republike ústavný základ. Také niečo by bolo možné až po zmene Ústavy Slovenskej republiky, ktorá by umožnila vznik autonómneho územia, na ktorom by bol zavedený druhý úradný jazyk. V súčasnom právnom prostredí Slovenskej republiky sú viaceré ustanovenia predloženého návrhu v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so slobodou podnikania, voľného pohybu tovaru a ďalšími slobodami zakotvenými v práve Európskej únie. Celý návrh je navyše koncipovaný tak, aby sa príslušník menšiny, ktorý žije na území Slovenskej republiky, "nemusel" takmer vôbec dostať do kontaktu so štátnym jazykom, čím sa namiesto začlenenia do štátneho spoločenstva národnostná menšina ešte viac izoluje a dostáva sa do takzvaného, vulgárne povedané, jazykového geta."
Toľko právnici. Nie ja, ja som není právnik. Toľko právnici, nasleduje, samozrejme, ďalší rozbor tých paragrafov, ktoré sú konkrétne menované v danom návrhu zákona, aj s istými dôsledkami výkladu.
Takže, pani poslankyňa Dubovcová, nie je to len jeden váš návrh, pri všetkej úcte, a váš výklad, sú tu aj iné výklady a to bude práve tá polemika, kde vy budete musieť obstáť. A bol by som rád, keby to nebojovalo demagogicky právom väčšiny, ktorá v tomto parlamente existuje, ale právom práva.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. S faktickými poznámkami sa prihlásili štyria rečníci. Slovo má, uzatváram možnosť.
A slovo má pani poslankyňa Dubovcová.

Ja iba stručne chcem kolegu poslanca Jarjabka upozorniť na to, že ja som žiadny právny rozbor tejto predkladanej novely nerobila. Podľa môjho názoru tu nebol priestor na právne analýzy, takže aby toto láskavo zobral na vedomie. A ak by bol taký dobrý, nech si prečíta môj príspevok a uvidí, že môj príspevok sa netýkal právnej analýzy, ale bol to názor, akým spôsobom by sme mali pristupovať a ako by sme mali uvažovať nad obsahom tejto právnej úpravy.

Pán poslanec Rafaj.

Ďakujem, pán poslanec, že si ozrejmil aj to prostredie a začiatky, ktoré sú veľmi dôležité. Ja by som ťa chcel iba doplniť a upozorniť aj na program sebaurčenia maďarskej menšiny z 27. februára 1992, ktorý je v rozpore, a ďalšie aktivity pokračujú, v právnom rozpore s jedine uznávaným kolektívnym právom národa na sebaurčenie, na ktoré sa nemôže vzťahovať aplikovanie práv menšín. Bohužiaľ, aj pri tejto norme, aj pri obhajovaní tejto neprijateľnej normy sa argumentuje s právom, ktoré medzinárodné spoločenstvo a Charta OSN priznáva len národom, nie národnostiam.
Potom by som ešte doplnil január 1995, tzv. komárňanské protestné zhromaždenie, o ktorom sa Ján Čarnogurský vyjadril, škoda, že tu nesedia kolegovia z KDH, že ide o pokus alebo išlo o pokus vyňať časť občanov spod pôsobnosti Ústavy Slovenskej republiky.
Pán poslanec, ja si myslím a dúfam a pevne verím, že nepríde k druhému čítaniu, že Národná rada neodporučí tento návrh do druhého čítania, ako si chcel meniť, pretože mám ten názor, že čo je choré a chybne postavené na plávajúcich pieskoch, jednoducho nemožno opravovať. Pretože tento zákon nie je len likvidátor slovenskej suverenity na juhu, toto je zákon inkubátor, ktorých chce postaviť akýsi obrovský fóliovník, v ktorom a pod ktorým sa bude hovoriť len po maďarsky.

Pán poslanec Dostál.

Pán poslanec Jarjabek, ja nevychádzam z úžasu, s čím všetkým súvisí tento návrh zákona. S postojmi ľudí v roku 1992 k zachovaniu alebo rozdeleniu Československa a vzniku samostatného Slovenska, s postojmi ľudí k dostavbe novostavby Slovenského národného divadla, no, neviem.
Ale k tomu, čo ste povedali k zákonu, lebo toto predchádzajúce k zákonu nijako nesmerovalo. Je fajn, že zrazu vám leží na srdci sloboda podnikania a zasahovanie do slobodného pohybu tovaru, len škoda, že rovnako vám to neležalo na srdci aj pri zákone o štátnom jazyku, ktorý do slobody podnikania zasahuje podstatne viac. Pretože tento zákon niečo umožňuje, kdežto zákon o štátnom jazyku niečo nariaďuje, a netýka sa to len verejnej sféry, nedotýka sa to len orgánov verejnej správy, týka sa to aj súkromných podnikateľských subjektov.
A teda to, čo ste prečítali, no neviem, čo to má spoločné s právnym názorom, lebo povedať, že niečo je v rozpore s ústavou alebo nad rámec ústavy a neargumentovať pritom, s ktorým článkom konkrétne a ako konkrétne je ktoré ustanovenie v rozpore, tak to je také, že názor môže mať každý, na to nemusí byť, na to nemusí byť právnik a nemusíme sa tváriť, že je to právny názor.
Len chcem upozorniť, že v slovenskej ústave je napríklad ustanovenie, že, samozrejme, štátnym jazykom je slovenský jazyk a používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Rovnako sa občanom patriacim k národnostným menšinám zaručuje aj právo za podmienok stanovených zákonom používať ich jazyk v úradnom styku. Čiže zákon môže stanoviť, akým spôsobom sa bude používať jazyk národnostných menšín v úradnom styku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Čaplovič.

Ďakujem veľmi pekne. Dnes som si ráno prečítal správu agentúry MTI, kde maďarská vláda a parlament prijali stanovisko, že akceptujú Trianon, Benešove dekréty, odmietajú Viedenskú arbitráž, sťahujú či rušia zákon o dvojakom občianstve, sťahujú rokovanie ústavy, výrazne posilňujú finančné prostriedky pre národnostné menšiny v Maďarsku pre školstvo, kultúru, tlač a knižnú tvorbu, a potom som si pozrel na dátum a uvedomil som si, že je 1. apríl.