18. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, no, vy ste povedali, teda nadväzovali ste alebo odmietli ste tú interpretáciu tejto debaty ako akéhosi ideologického súboja, ktorú poskytol Marek Maďarič, ale musím povedať, že celým svojím vystúpením ste popreli toto svoje odmietnutie a potvrdili to, čo Marek hovoril.
Ja uznávam takisto, že neistota je súčasťou života, je súčasťou života jednotlivca, ale my hovoríme o právnej norme, ktorá upravuje život spoločnosti, nie jednotlivca. A štáty vznikli práve preto, aby jednotlivci zmenšovali tú mieru neistoty. Tak ako istota je súčasťou nášho života, tak je súčasťou nášho života neustále usilovanie sa o znižovanie tejto miery neistoty a, naopak, o zvyšovanie miery istoty. A z tohto hľadiska majú štáty nezastupiteľnú úlohu, pretože práve legislatívou, práve zákonmi vnášajú do neistoty jednotlivca prvky istoty tým, že určujú nejaké pravidlá ich vzájomného spolunažívania.
To, čo ste vy predstavili, je absolútne legitímny názor a je to legitímny názor skutočne existujúcej, samozrejme, legitímne existujúcej časti spoločnosti, ale my naozaj ako ľavicoví ľudia, ako ľavicoví politici musíme zásadne odmietnuť takéto myslenie, a je to podľa mňa úplne logické, pretože to, čo predstavujete vy, to je egoizmus neoliberalizmu. To, čo predstavujeme my, je posilňovanie súdržnosti spoločnosti. Ak má spoločnosť vydržať, nemôže sa riadiť princípmi, ktoré vy prezentujete, pretože tieto princípy vedú k zničeniu akýchkoľvek väzieb, ktoré spoločnosť udržiavajú pokope.

Pán poslanec Ondruš, neviem, či som dobre zachytil, ale teda povedali ste, že som odmietol to, čo povedal pán poslanec Maďarič, a potom som svojím vystúpením poprel to odmietnutie a potvrdil to, čo hovoril. Ja práve naopak, ja som na úvod svojho vystúpenia vyslovil súhlas s tou jeho tézou, že Zákonník práce a úprava pracovného práva je prirodzeným miestom stretu pravicových a ľavicových pohľadov, takže som neodmietol odmietnutie, ale potvrdil potvrdenie.
A keď, keď teda, pán poslanec, musím opäť aj súhlasiť s tým, čo povedal pán poslanec Maďarič vo svojej faktickej poznámke, nielen vo svojom vyhlásení. No áno, toto nás odlišuje, ľavica vníma sociálne práva ako pokračovanie politických a občianskych práv, my napravo, ale teda nehovorím teraz za celý pravý stred, ale teda za tú časť pravice, ktorú reprezentujem aj ja, si myslíme, že to tak nie je, že sociálne práva nie sú niečo, nejaké prirodzené pokračovanie vývoja základných ľudských práv. Je to pokus implementovať nejakú sociálnu politiku do roviny ľudských práv, ale v tej polohe to nie je. Ja si, samozrejme, nemyslím, že nemá byť vôbec žiadna sociálna politika, žiadne zasahovanie štátu do tejto oblasti, ale určite to nevnímam ako niečo úplne rovnocenné so základnými ľudskými, politickými alebo občianskymi právami. A na rozdiel od ľavice sa domnievam, že k sociálnej istote, k súdržnosti spoločnosti a k udržaniu väzieb v spoločnosti nevedie zasahovanie štátu, že štát, naopak, často tieto prirodzené väzby deštruuje, že treba to nechať na jednotlivcov a na prirodzene sa vytvárajúce väzby.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážené dámy a páni, vážený pán minister, Zákonník práce je norma, ktorá má zásadný vplyv na flexibilnosť trhu práce. Zastávam názor, že vysoká pružnosť trhu práce prispieva k znižovaniu nezamestnanosti, ktorá je, žiaľ, na Slovensku stále vysoká, čo je spôsobené aj tým - a tu chcem sa zastaviť a podčiarknuť dvakrát - aj, aj tým, že množstvo mladých ľudí si nedokáže nájsť uplatnenie, pretože pracovné miesta sú obsadené zamestnancami, ktorí sú už zabezpečení starobným dôchodkom.
Chcem preto, mám taký úmysel v druhom čítaní, podať pozmeňujúci návrh, ktorý umožní, aby pracovný pomer zamestnanca zo zákona bolo možné ukončiť po dosiahnutí nároku na starobný dôchodok. Bolo možné ukončiť. Prijatie tohto návrhu umožní, aby sa zamestnávateľ sám rozhodol, či so zamestnancom, ktorý už dosiahol nárok na starobný dôchodok, uzatvorí zmluvný vzťah, na základe ktorého bude môcť pre neho aj naďalej pracovať. Toto považujem za riešenie, ktoré umožní, aby starobný dôchodca mohol aj naďalej vykonávať svoju prácu v prípade, ak je nenahraditeľný a vyhovujúci pre svojho doterajšieho zamestnávateľa.
Keď som uvažovala nad týmto návrhom, zaujímalo ma predovšetkým to, akým spôsobom sa táto otázka rieši v Európskej únii a v jej legislatíve. Chcem vás uistiť, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pripúšťa ukončenie pracovného pomeru po dosiahnutí dôchodkového veku na základe zákona alebo aj na základe kolektívnych zmlúv. Ale podrobnejšie sa budem tejto téme venovať v druhom čítaní k vládnemu návrhu Zákonníka práce, keď predložím aj návrh znenia príslušného ustanovenia zákona. To je to, čo som vecne chcela k Zákonníku práce povedať, ale nedá mi nepovedať pár poznámok, ktorými sa chcem vyjadriť k diskusii, ktorú tu vytrvalo počúvam.
Niekto tu pripodobnil Zákonník práce k Pandorinej skrine. Je pochopiteľné a správne mať víziu stabilného Zákonníka práce, zas na druhej strane správať sa ako mŕtvy chrobák je nešťastné a v ekonomicky veľmi rýchlo meniacom sa svete nemeniť Zákonník práce je veľmi nešťastné. Čiže prirovnávať Zákonník práce k Pandorinej skrinke len preto, že je potrebné ho meniť, lebo je to potrebné z titulu ekonomických zmien, je veľmi nemúdre.
Zaujala ma odpoveď pani bývalej ministerky Tomanovej vo faktickej poznámke, keď hovorila o tom, že v minulom volebnom období vláda zvýšila platy sestier v sociálnych zariadeniach. Neviem si celkom dobre predstaviť, akým spôsobom to vláda urobila, pretože o tom rozhoduje nie vláda, ale rozhodujú zriaďovatelia týchto zariadení, ale preto chcem upozorniť na túto skutočnosť a som rada, že to pani Tomanová povedala, lebo ak sa tak stalo alebo ak tak ona tvrdí, tak princípom tej ich spravodlivosti v minulom volebnom období bolo to, že áno, jedným zvýšili plat na úkor toho, že druhých zlikvidovali. To je len jeden prípad.
Druhý prípad je prípad sociálnych podnikov. Takisto, umelo vytvorené sociálne podniky, postavené vedľa, zriadené vedľa podniku, ktorý mal podobný druh činnosti, logicky, že ten podnik bol zlikvidovaný a navyše ešte aj sociálne podniky boli vo veľkej strate, lebo boli zle zmanažované a navyše počítalo sa asi s tým, že do tých sociálnych podnikov sa budú ustavične nalievať peniaze, aby nejako prežili.
A tu vidím zásadný rozdiel tej spravodlivosti alebo sociálnej spravodlivosti ponímanej stranou SMER a uplatňovanej v minulom volebnom období a tej sociálnej spravodlivosti, ktorú chceme reprezentovať my. Ubezpečujem vás, že tak, ako sa tu veľmi často používa spojenie sociálna spravodlivosť, sociálna istota, sociálna neistota a podobné zvraty, ja sociálnu spravodlivosť ako takú v princípe veľmi zvažujem a rozhodne by som takýmto ľahkým spôsobom nenálepkovala svojich konkurentov v politike a je to zvrat, ktorý vy veľmi často používate. A to sú len dva príklady vašej sociálnej spravodlivosti. Aj to je dôvod, aj to je konkrétny príklad, pre ktorý chceme Zákonník práce upraviť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásila jedna poslankyňa. Uzatváram možnosť.
Pani Tomanová, máte slovo.

Ďakujem pekne. Pani Gibalová, mali by ste vedieť a vzhľadom na to, že sa tejto problematike venujete, zariadeniam sociálnych služieb, že sú odmeňované podľa osobitného zákona za výkon práce vo verejnom záujme a majú osobitnú tabuľku. Čiže jednoznačne do pôsobnosti rezortu práce patrila aj úprava platov týchto ľudí a patrila, patrí a zatiaľ ešte zrejme patriť bude. Čiže je absolútne namieste zvýšiť platy týmto sestrám, aby boli, keďže vykonávajú nielen de facto teraz, ale už aj de iure poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti, riešili sme aj tento problém. Jednalo sa aj o zvyšovanie platov psychológov a taktiež sociálnych pracovníkov v zariadeniach. Určite nie na úkor likvidácie druhých zariadení, myslím tie tzv. neštátne, teda neverejných poskytovateľov. Ja len pripomeniem, že tí sú odmeňovaní podľa Zákonníka práce v prevažnej miere a je využívaný § 120, likvidáciou pôjdu aj títo ľudia len na minimálnu mzdu.
Pokiaľ ide o sociálne podniky, neviem, vy si veľmi často a veľmi rada osobujete preberať z tlače neúplné, nekompletné informácie, pokiaľ hovoríte o píle, ktorá bola neďaleko a týkala sa jednej, rodičov jednej redaktorky, nikdy nebolo dokázané, že táto píla zbankrotovala. Ani nezbankrotovala, nakúpili novú linku automatickú a na základe toho prepustili 11 zamestnancov.
Pokiaľ ide o sociálne podniky, dnes funguje takmer 70 sociálnych podnikov, nehovorím o tých ôsmich pilotných, kde v štyroch pre porušenie zmluvy som odstúpila. Ešte raz, vždy bude lepšie, pokiaľ budete začleňovať ľudí, ktorí dlhodobo nepracovali, do systému a pôjdete cestou inklúzie tak, že im dáte práce a štát bude prispievať na ich mzdu, robíte to v rámci záplav a podnecovania teda... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Tomanová, svojím rozhodnutím ste zlikvidovali neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a tá likvidácia pokračuje. Ja hovorím o tých pilotných projektoch, pani poslankyňa Tomanová, ktoré ste vy zriadili, ja nehovorím o iných sedemdesiatich sociálnych podnikoch. Ako taký sociálny podnik nie je zlý projekt, ja hovorím o tých, ktoré ste vy vytunelovali a ktoré ste vy podarovali svojim straníckym kolegom.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, Zákonník práce je jeden z dlhodobo avizovaných úloh alebo úlohou, o ktorej hovorili vážení kolegovia z pravicových strán, už teda vo voľbách celkom nie ani vo volebných programoch, aj keď v slušných štátoch väčšinou býva, že volebné programy obsahujú ciele, ktoré chce potom strana, pokiaľ získa politický úspech, plniť, kde sme čakali, že rovnako občanom oznámite, že idete popredať opäť zbytky strategického majetku, ktoré na Slovensku máme, a dôsledne naďalej pokračovať v likvidácii čohokoľvek, čo je verejné a čoho výnosy by mali slúžiť na zabezpečovanie verejného záujmu ako nás všetkých.
Jeden z tých momentov, ktoré sa teda objavili v tejto podobe, že dosiahli ste nejakú mieru konsenzu a rozhodli ste sa teda, že naši ľudia sa naozaj potácajú v nezmyselnom blahobyte, že žijú v nadštandardnej sociálnej situácii, že trh práce u nás vykazuje nesmierne vysokú mieru humanizácie a že tento trh práce treba a hlavne hlboko nevyvážený v prospech zamestnávateľov, pretože vlastne zamestnávatelia sú tí, ktorí neprofitujú na tomto type štátu, naopak, sú na hranici svojej existencie a ľudia sa topia v nadbytku. Inak nijak sa totiž, vážené kolegyne, nedá vyložiť takto postavená štruktúra hodnôt, ktoré ponúkate spoločnosti, a takto štruktúrované vnímanie stavu našej spoločnosti a takto vnímaný aj rozmer toho, čo treba v našom štáte zlepšovať.
Vy ste teda zistili, že základnou príčinou hospodárskej krízy, ktorú tu máme, sú vlastne naši ľudia, ktorí poberajú nadštandardné zárobky, a tým, že majú ten raj pri predávaní svojej práce, treba ho obmedziť a treba pomôcť podnikateľom. Výsledkom tohto je Zákonník práce.
Sledovali sme aj tie tance pri príprave, navonok boli všetci zamestnávatelia ako nespokojní a aj doteraz demonštrujú nespokojnosť. Len v konečnom dôsledku ste zase predložili súbor, celý súbor opatrení, ktorých jediným cieľom je jednoznačne obmedziť základné práva ľudí, ktorí predávajú prácu na Slovensku. Ľudí, ktorí sú už dneska vo veľmi zlej sociálnej situácii. Dokonca v medzinárodnom merítku je to tak, že dôsledky medzinárodnej krízy a ten mechanizmus hodnotový, ktorému sa hovorí neoliberalizmus, je dneska predmetom drvivej kritiky v celej Európe. A pokiaľ tu dominoval absolútne v 90. rokoch a spôsobil to, že Slovensko už nemá elementárne inštrumentárium svojho hospodárskeho rozvoja, tu sú tie základné nástroje národných ekonomík, ku ktorým patrí vlastníctvo bankového odvetvia, to, čomu Schuman hovoril kedysi, že národné štáty si financujú rozvoj z národných štátov. To je neuveriteľný rozpredaj národného majetku, ktorý patrí k tzv. strategickým podnikom, a to v podmienkach, kde som sa dočítal, že návratnosť investícií tých, ktorí kupovali u nás strategické podniky, je 26 % ročne. Ktorý z vás predá svoj byt za 26, za štvrtinu jeho hodnoty niekomu ako vlastníctva?
Nehovorím ďalej o tom, že v súvislosti s takto privatizovanými podnikmi, zoberme si len SPP. V tomto SPP tesne po predaji sa zvýšila cena plynu o 40 %. Kto a v mene čoho takýmto spôsobom okradol našich ľudí? V odbornej literatúre európskej, ale aj svetovej, sú popísaní ľudia, ktorí ako vždy tantiémami k investorom priskočia, okamžite sa vložia do služieb a pomáhajú im veľmi dôsledne vytvoriť úplne elegantné prostredie pre ich ekonomické záujmy. Ale problém je, že dneska ešte ste postavili tak, že pravdepodobne my ako politici máme hájiť záujmy našich ľudí predovšetkým. Samozrejme, hájiť ich v prostredí, ktoré je korektné. Ktoré naozaj vyvažuje záujmy všetkých aktérov povedzme že trhu a že hľadá podmienky tak na úrovni dosiahnutého stavu poznania.
To, čo sa deje u nás, je podľa môjho názoru, odpustite mi, jednostranné a bezbrehé okrádanie našich ľudí, ktoré som si ale myslel, že predsa len vzhľadom na to, že definitívny charakter neoliberálneho videnia a jeho neschopnosť v trvalej reprodukovateľnosti je dneska vo svete zrejmá. A v takých krajinách, v ktorých sa dôsledky krízy nedotýkajú úplne strašne, ako napríklad v Nemecku, sú tieto hlasy nesmierne silné. Hovorilo sa o konci kapitalizmu, hovorilo sa o tom, že treba zásadným spôsobom vstúpiť do regulácie na národnej úrovni predovšetkým vo finančných špekuláciách finančného kapitálu, ktorý je hlavným zdrojom ožobračovania ľudí.
Ako vieme, dôsledkom neoliberalizmu je dôsledné odčerpávanie kompletného nadproduktu z jednotlivých krajín. Čo urobia národné monopoly, ktoré skúpili za tú babku, za 26-percentný, ktorý splatia za 4 roky, teda za 26 % ročne túto investíciu? Čo vlastne u nás urobili? Kto sa a ako podieľal na sociálnych nákladoch, ktoré potom s tými následnými reformami boli spojené? Pretože ak kúpila neviem aká firma povedzme že Slovenskú sporiteľňu, v ktorej boli povedzme že 200 mld. vtedajších slovenských korún za 5 mld. slovenských, prosím pekne, ale s veľkou chuťou okamžite prepustili 4 000 ľudí z 5 500 zamestnancov predtým, pričom všetky tieto náklady zostali na bedrách štátu.
Toto isté sa deje vo všetkom. Chcete predávať železnice, chcete predávať nákladnú dopravu s tým, že treba prepustiť 30 000 ľudí a treba dôsledne tieto transakčné náklady preniesť na náklady štátu. Toto je spôsob videnia. Prečo a začo? Pre ktorého "andela" už nevieme si normálnym spôsobom sadnúť, už všetci vieme, jak sa veci majú, už nie sme v tej situácii ľudí, ktorí majú len matné a neprimerané predstavy alebo nedostatočné predstavy o tom, ako vyzerajú štandardné mechanizmy ekonomického prostredia a kde je naozaj miera našej integrácie do prostredia a kde je miera, kde naozaj musíme chrániť vlastné záujmy.
Toto, čo sa deje teraz, a to pokračovanie ďalej s tým, že dôsledne sme sa zbavili všetkého. Predali sme už aj vodu, predali sme, pomaly budeme predávať cesty, teda myslím železničné, zatiaľ, neviem, ako to bude s tými ďalšími. Predali sme banky, predali sme strategické podniky. Jediné, čo nám zostalo ako nástroj, je naše zákonodarstvo, parlament a prijímanie zákonov, ktoré môžu v danom prípade vyvažovať situáciu. A druhá vec je chrániť ľudí a aspoň v národnom zákonodarstve máme k dispozícii mechanizmus daňových povinností týchto ľudí, ktorí dnes kompletne disponujú pôvodným naším národným hospodárstvom. Výsledkom je daňová politika základná, 19-percentná daň jednotná a, samozrejme, to je málo a nepochybne je tu dosť vážených kolegov, ktorí tu budú chodiť s pätnástimi, desiatimi a neviem ešte koľkými percentami v tomto smere.
Prídete a idete do politiky, vážení pravicoví kolegovia, s tým, že ako nesmierne zadlžujeme štát. Ako môže fungovať štát, ako môže plniť elementárne sociálne záujmy svojich ľudí a z 19 %? Ako chcem žiadať aspoň trošku primeraný štandard rakúskeho typu, kde ale 19-percentná daň nie je, kde je daň, ktorá sa blíži minimálne k 30 % a v mnohých prípadoch aj viac. Progresívna daň v Nemecku má až 41-percentnú hranicu. A z týchto daní tí Nemci bez problémov ešte platia obrovské peniaze do obrovského rozpočtu a z toho prichádzajú peniaze k nám na Slovensko. Ako to vyzerá v severských krajinách, ktoré sú posledných 20 rokov v kritériách OSN pre krajiny, ktoré dobre žijú, v súťaži na prvých miestach v prvej desiatke? Častokrát s daňovým zaťažením až 60- až 65-percentným. Jak je to možné? A dokonca sa tam urobí referendum na túto tému a občania potvrdia, áno, chceme to takto, lebo je to spravodlivé. Lebo žiadny trest nevyrieši žiadne problémy v tom prípade, pretože trh má zásadné limity pri tom, ako vníma to, čo sa deje v spoločnosti, čo so všetkými ľuďmi, ktorí pracujú v otázkach bezpečnosti, policajtmi, úradníkmi, učiteľmi, sociálnymi pracovníčkami, sestričkami, o ktorých sme sa tu bavili, ktoré toľko drú. Kde, kto, aký trh určí ich cenu? Aký trh určí ich cenu?
Keď zoberieme, ako zarábajú špekulanti, ďalšia otázka, ak dovolíte, vrátim sa ešte sem. Pán Jurčík tu rozprával o nesmierne poctivej práci, na ktorú nesmie štát siahať nezmyselnou daňovou politikou. Naozaj sa dalo na Slovensku za posledných 20 rokov zarobiť poctivou prácou? Vie to niekto? Existuje poctivá práca, kde niekto zarobí viac ako stotisíc korún mesačne? Ktorá to je? Ja vám poviem, z čoho sa dá na Slovensku zarobiť za posledných nejakých 20 rokov. Čírymi finančnými špekuláciami. Kde sa stratil jeden bilión korún slovenských, hodnoty slovenského majetku, ktorý sa privatizoval? Kde je ten majetok? V základe, áno, treba ho dať preč, okamžite privatizovať, lebo veď bude lepšie spravovaný a v konečnom dôsledku spoločnosť bude mať z neho väčší výnosy. Aké väčšie výnosy?
Prvé, čo sme spravili, aby ten majetok náhodou nebol ničím ohrozovaný. Daň z dedičstva? Nemám čas a nebudem vás otravovať, by som vám ale čítal ústavné ustanovenia z jednotlivých krajín európskej pätnástky, kde sú uvedené konkrétne čísla, že daň z dedičstva je jeden zo základných predpokladov spravodlivosti pre fungovanie štátov a pre prerozdeľovanie, ktoré je nevyhnutným predpokladom dobrej, dobre spravovanej spoločnosti.
Pán poslanec Dostál nám tu rozprával, že z jeho pohľadu, keďže je tu, ďakujem pekne, z jeho pohľadu predsa do vzťahu zamestnávateľa, ten, ktorý predáva prácu, štát nemá absolútne vstupovať, pretože je to nenáležité. To znamená, že pre pána Dostála princíp tzv. ekonomického donútenia neexistuje. Hovoril som už taký malý príklad, no tak minimálne v Latinskej Amerike v päťdesiatych rokoch minulého storočia vlastník, ktorý vlastnil 300, 400 hektárov, tí obyvatelia, ktorí tam boli, mohli, jedine z čoho mohli žiť, mohli žiť z poľnohospodárstva. Jediná šanca, mohli si prenajať od toho veľkého vlastníka, ktorý ju získal, samozrejme, poctivým spôsobom, tých 300, 400, ja neviem koľko hektárov, dostali za 50 % výnosov prenájom tej pôdy. Za tých okolností tí ľudia živorili pre prípad živelných pohrôm a tak ďalej, tí ľudia nemali šancu na vlastnú reprodukciu, dochádzali k stratám. Nebol to problém vlastníka. Vlastník si jednoducho vyžiadal svoje peniaze a týmto spôsobom sa vytváral vzťah. Naozaj tí jednotliví malí ľudia, ten vlastník boli úplne v rovnocennom vzťahu a do toho štát nemal v žiadnom prípade vstupovať.
Vážení páni, áno, takto to fungovalo a boli ale už aj v 19. storočí ku koncu tieto názory označované za okrajové, ale nikdy sa nemohli stať súčasťou hlavného prúdu videnia. Nemohli sa, pretože medzi tým boli dve svetové vojny, ktoré vznikli práve z toho, že vlastníctvo a zisky a majetok sa stali absolútne dominantnými v spoločnostiach a boj o ich rozmnožovanie spôsobil, že zomrelo desiatky miliónov ľudí. Schumpeter, známy to ani zďaleka nie marxistický filozof, hovoril po 1945. roku, že daň z krvi, ktorú podstúpilo obrovské množstvo ľudí, už neumožnilo ani zďaleka organizovať vzťah práce napríklad a výroby na starých princípoch. Vtedy v Anglicku vymysleli tzv. päť obrov, ktoré v Anglicku spôsobili, že jednoducho musia odstrániť nevzdelanosť, psotu, chudobu ľudí a tak ďalej a spravodlivé podmienky na trhu, a na základe toho Churchill prehral a vyhral nový vodca, ktorý začal budovať novú Britániu po vojne. Vtedy v 50. rokoch aj začalo to, čomu sa hovorí dneska raj. Vývoj Európy v 50. až 80. rokoch Európy, sociálneho štátu, Európy, ktorá bola schopná korektným prerozdeľovaním a spravodlivým organizovaním výroby a cielenou politikou, ktorej predmetom bola celá spoločnosť, ale celá spoločnosť ako taká, ten raj, ktorý sme si my tak rôzne vysnívali aj v roku 1989, keď sme chceli do takejto Európy vstúpiť.
Je fakt, že tá Európa už bola odatakovaná neoliberalistickými tézami z tzv. chicagskej školy, ktorá vznikla už niekedy v 30. rokoch minulého storočia, ale v ´84. a ´85. zvíťazila v Spojených štátoch známa, spojená s Reaganom a spoločne chicagská škola: Sadni na bicykel, hľadaj robotu, každý je zodpovedný sám za seba, nejaké spoločenské ciele a nejaký štát, aby sa do niečoho miešal, to treba absolútne vylúčiť, treba len vzťah pracovníka, zamestnanca a toho, ktorý prácu nakupuje, a všetko bude v poriadku a spoločnosť bude prekvitať. Výsledok je, že taký malý dôsledok už máme dneska podľa mnohých komentátorov v Afrike. Princípy toho, čo sme videli u Arabov a v celom tom páse na južnej strane Stredomoria, mnohí pripisujú tomu, že jednoducho devalvovali dolár a zvyšovaním cien potravín spôsobili, že jednoducho v týchto krajinách v masovom merítku nevedeli zabezpečovať ani len potravinovú bezpečnosť svojich krajín.
Aká je situácia v iných krajinách? Okrem Číny, ktorá teda, a Ázie, ktorá profituje z globalizácie ako takej, pretože naozaj tí ľudia vzhľadom na mentalitu sú ochotní za 1, 2 doláre pracovať možno 12, možno 15 hodín denne. Ale čo s Európou? Európou, ktorá naozaj dôsledným analyzovaním situácie a tým, že brala do úvahy myslenie vážnych a veľkých ľudí, dospela k tomu, že dostala do svojich ústav taký drobný, také mechanizmy, ako sú právo na dôstojný život, a dokonca celý súbor sociálnych práv, pre ktoré, pre pána Dostála sú takým akýmsi čiastkovým apendixom, ak to dobre som teda pochopil, že ony síce nejako sú, ale ani zďaleka nepokračujú, nie sú pokračovaním akýchsi tých politických práv. To znamená, všetci majú právo voliť, majú si právo zvoliť svojich predstaviteľov a tým vlastne celé končí. Čo sa my budeme zaoberať nejakým cieleným rozvojom spoločnosti ako takej v oblasti vzdelávania, sociálnej práce, v oblasti verejných stavieb a podobne, veď máme súkromných investorov a tí všetko zorganizujú. A všetko urobia tak, lebo výsledok v konečnom dôsledku bude smerovať k verejnému záujmu a k verejnému blahu. Je to naozaj reálne tak? Je to vôbec možné?
Dovoľte mi k tomu, čo sme už trošku tu začali. S tým neoliberálnym videním má alebo nemá význam polemizovať a, samozrejme, tento priestor na to nie je ani zďaleka vhodný, ale čo je zaujímavé, je iné. V našom politickom spektre máme strany, ktoré sú kresťanské, máme KDH, ktoré je výrazne kresťanské, máme SDKÚ, ktoré je kresťanské, ale s dosť silnými liberálnymi prvkami, a potom máme MOST, ktorého predseda bol predsedom Maďarského kresťanskodemokratického hnutia. Úplne samozrejmé sa mi zdalo a v 90. rokoch som sa aj snažil naiste, že ja som socialista, takže kde sú asi styčné prvky, ako vlastne tá Európa nejakým spôsobom funguje, a úplne prirodzene som narazil na kresťanskú sociálnu náuku vtedy. Čítal som teda toho, kto pre mňa bol absolútnou autoritou, je to Sutor, je to predseda katolíckeho klubu v bavorskom parlamente a, samozrejme, absolútne významný profesor príslušnej univerzity. Čo hovorí napríklad tento v tej kresťanskej sociálnej náuke o trhu, vážení páni. "Aby sme teda porozumeli tejto sociálnej a etickej stránke tržného hospodárstva, musíme sa najprv venovať individuálnej etike trhu. Už sme si povedali, že trh nie je žiadnym mechanizmom, ale je inštitúciou. Ako taká predpokladá určitú morálku tých, ktorí v nej sú a ktorí v nej konajú. Medzi účastníkmi trhu musí platiť pravidlo spoľahlivosti, vernosti, dôvery, čestnosti. Súhrnne to môžme nazývať pravidlami zmeny," hovorí. "Ak celá skupina účastníkov trhu sa však ale proti nim stále previňuje, stráca trh svoje humanistické predpoklady a nemôže plniť svoje funkcie. Z etického hľadiska ovšem nestačí apelovať iba na morálne chovanie alebo na dôveru v jeho lepšej stránke toho trhu, ale si to vyžaduje zákonné a inštitucionálne opatrenia, ktoré smerujú k tomu, aby sa pokiaľ možno obmedzilo morálne zlyhávanie účastníkov trhu a jeho zneužívanie." V tomto hovorí, že tu spočíva dilema tržného hospodárstva. U inštitúcie trhu umožňujú hospodárskym subjektom uplatňovať svoje vlastné záujmy. Nemôže preto sám osebe tento trh zabrániť tomu, aby títo účastníci trhu si nezískavali nečestnými prostriedkami výhodu vo vzájomnej súťaži. A keď sa takéto chovanie rozmáha, tak odstaví sa - kde chcú zostať tiež hlupákmi - a konajú rovnako. A teda tá hraničná morálka, ktorá je nevyhnutná pre trh, naďalej klesá. "Závod, ktorý pracuje bez prachových filtrov," hovorí, "bez čistiacich zariadení, obchodník, ktorý smiešne nízkymi cenami chce ostatných vytlačiť z trhu alebo ktorý predstiera falošnú kvalitu tovaru, núti konkurentov k tomu, aby sa správali rovnako. Zákonodarca preto musí dať súťaži poriadok, aby bolo možné základné pravidlá spravodlivosti výmeny v spoločnosti presadiť. Trh a súťaž musia byť chránené radom ustanoveným politickým rozhodnutím. Tento poriadok musí dávať účastníkom trhu určitú istotu, že morálne a spravodlivé konanie neprináša ekonomické nevýhody." To znamená v opačnom prípade, že musí dať účastníkom trhu možnosť, že korektné a čestné správanie bude viesť k úspechu, k dobrej životnej stratégii. Veď to sú základné etické východiská, ktoré predsa ani pri tom, keď posudzujeme teraz otázky postavenia účastníkov na trhu práce, zvažovať, predpokladať s rizikami. Predsa silný vlastník v prostredí, kde ľudia nemajú prácu a sú vďační za každý kúsok chleba, to je nič iné, len stalinská klasická politika: "Treba sliepku poriadne ošklbať a potom je vďačná za každé zrno." Toto má byť princíp, ktorý má platiť na Slovensku?
Pre sociálno-etnické vzťahy aj v tak zásadnej otázke, ako je organizácia trhu, výroby a pri hľadaní skutočne korektného miesta trhu v spoločnosti, ale aj miesta v občianskej spoločnosti a aj miesta verejného záujmu a verejného dobra.
Osobne sa budem vždy hlásiť k tomu, vážené kolegyne, kolegovia, že predmetom našej starostlivosti musí byť celá spoločnosť. Jej rozkvet, jej rozvoj vo všetkých jej častiach.
Možno si niektorí pamätáte, bol taký veľmi slávny film, ktorý sa volal Dobrý, zlý a škaredý. Bol to ten tzv. špagety western, ale veľmi slávny a je tam známa scéna ako Clint Eastwood s puškou stojí nad zlým Calderom, sa tuším volal, ktorý musí teda kopať a hľadať peniaze a prípadne aj svoj hrob, a mu hovorí: "Vieš, môj zlatý, na svete sú iba dve skupiny ľudí: tí, ktorí majú peniaze, a tí, ktorí kopú."
Ak dovolíte, tento etický rozmer už nepatrí do našej spoločnosti. My už nemôžme rozdeľovať ľudí na tých, ktorí majú peniaze, a tých, ktorí kopú. My už naozaj sme dosiahli vysoký civilizačný stupeň. Naše ústavy už obsahujú ustanovenia o tom, že naši občania majú právo na dôstojný život, majú právo na primeranú odmenu, majú právo na primerané podmienky k výkonu svojej práce, majú právo na to, aby mohli statočne a v normálnom prostredí vychovávať svoje rodiny. Na to im nemôžte pripravovať podmienky jednoznačne iba na to, aby kdesi vandrovali za prácou, vyrábať neúplné rodiny na 3, 4, 5 mesiacov a vyprávať o tom, že chcete rozvíjať rodiny, že chceme zvyšovať populačnú politiku. Musíme tu u nás hľadať prostriedky na to, aby sme ľuďom vytvorili pri tom minime možnosť, aby naozaj pracovali, aby zarábali, aby vlastníctvo naozaj nebolo iba niečím, čo je abstraktné, čo je súkromné, čo vlastní, patrí iba tomu, kto je teda vlastníkom.
Už som tu hovoril o tom, čl. 14 nemeckej ústavy hovorí veľmi jednoznačne: "Vlastníctvo zaväzuje, vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." Dovoľte mi v tejto súvislosti, aby ste mi trošku rozumeli, o čom hovorím, aby ste prípadne nemali pocit, že tu fantazírujem, skúsim vám prečítať niekoľko ustanovení z dvoch ústav z dvoch krajín. Jedna z nich Írsko. O Írsku ste tu neustále všetci hovorili, že to je vynikajúca krajina, ktorá je prokonštruktívna, ktorá teda vníma neoliberálne podnety a implementuje ich do svojich poriadkov. Odhliadnuc od toho, Írsko malo dramatický, náročný prepad svojho hospodárstva pri hospodárskej kríze, a teda v úvodzovkách, keď poviem to škaredé slovo, "zarvalo" ako jeden zo štátov najviac v Európe. Ale čo má predsa len pre zaujímavosť Írsko vo svojej ústave, dovoľte mi prečítať z čl. 45, ktorý má názov Direktívne princípy sociálnej politiky.
"(1) Štát usiluje o podporu blaha" všeho lidu, teraz citujem, "všetkého ľudu čo najúčinnejším zabezpečovaním a ochranou sociálneho poriadku, v ktorom sú spravodlivosť a súcit s blížnymi vodcovskými zásadami všetkých inštitúcií národného života.
(2) Štát zameriava svoju politiku predovšetkým na zaistenie nasledujúceho:
i) aby si občania, z nich všetci muži i ženy mali rovnaké právo na primerané zaistenie životných potrieb, mohli prostredníctvom zamestnania si opatriť dostatočné prostriedky k rozumnému zaisteniu svojich potrieb,
ii) aby vlastníctvo a kontrola hmotných zdrojov spoločnosti mohli byť rozdelené medzi jednotlivcov a rôzne triedy tak, ako to čo najviac slúži záujmom obecného dobra. Aby predovšetkým pôsobenie voľnej konkurencie nemohlo k obecnej ujme prerásť v sústredenie vlastníctva alebo kontroly nevyhnutných statkov v rukách niekoľkých jedincov."
Ešte raz: čítam nie Komunistický manifest, vážené kolegyne, kolegovia, ale ústavu, platnú ústavu Írska.
Dovoľte ďalej: "Aby vo všetkom, čo súvisí s kontrolou útvarov, bolo trvalým a primárnym cieľom blahobyt ľudu ako celku." Štát, samozrejme, podporuje súkromnú iniciatívu v priemysle a obchode tam, kde je to nutné a doplňuje ju.
Ale ďalej: "Štát usiluje sa o to, aby súkromné podnikanie bolo vedené takým spôsobom, aby bola zaistená rozumná efektivita výroby a distribúcia tovarov a verejnosť bola chránená pred nespravodlivým vykorisťovaním. Štát sa zaväzuje, že bude venovať zvláštnu pozornosť hospodárskym záujmom slabších častí spoločnosti a tam, kde to bude nutné, bude prispievať nemocným, vdovám, sirotám a seniorom."
Nemusím ďalej. Chcete talianske? Môžem, ale nebudem vás otravovať. Alebo áno? Veľmi rád. (Reakcie z pléna.)
Takže, vážení páni, to, čo pán predseda zistil s takým prekvapením, že v Európe naozaj funguje sociálny štát, a teda sa to vzoprelo jeho videniu hospodárskej etiky, tak tu naozaj existuje. Na tomto fungovala európska pätnástka a európska pätnástka vytvorila naozaj jedno korektné prostredie pre ľudí, ktoré sa ukázalo, že je vývojovo najvyššieho radu. A preto sme sa všetci s takou veľkou radosťou v tom roku ´89 pripojili s predstavou, že budeme žiť v takomto prostredí. Problém je, že na Slovensku vznikla nová vrstva vlastníkov. Títo vlastníci, samozrejme, pochopili, že keď to vlastníctvo nadobudli, podľa pána Jurčíka, samozrejme, poctivou a serióznou prácou a vôbec nie špekuláciami a vôbec nie z veľkej časti nezákonnými špekuláciami, pán Jurčík, kde dôsledne sa neplnili ani zásadné povinnosti vo väzbe na daňové a iné povinnosti, kde vznikali raje, kde 90 % našich podnikov okamžite zistilo, že dobré je v tých daňových rajoch si tam vytvoriť pobočky a neplatiť dane a podobne. A vzápätí sa podarilo vytvoriť, keďže má, pravda, ... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) majetku, dostatok peňazí na to, aby aj intelekt jej trošku poslúžil, keď treba, úplne náhodou s privatizáciou strategických podnikov sa ako prvé sprivatizovali aj médiá. Médiá ako nositelia verejnej služby, médiá, ktoré v normálnej spoločnosti majú veľmi vážnu úlohu, pretože ony sú prostriedkom pre tvorbu verejnej mienky. A v slušných štátoch ešte je, že verejná mienka je potom niečo, čo je pre vládu aktuálnu jedným zásadným vodítkom pre plnenie jej funkcií.
No, u nás médiá plnia takúto úlohu dôsledne základné otázky, kde Slovensko prichádzalo o obrovské prostriedky. Naposledy, pravda, dôchodková reforma, už je tam neviem koľko, 120 mld., ak som dobre čítal včera. Vynikajúce! Predpokladá sa v roku 2026 sedemsto miliárd, ktoré sme dôsledne vyčlenili z portfólia peňazí, ktoré sa môžu priamo podieľať na rozvoji Slovenska. Možno to nešlo, možno by to šlo len za päť rokov, možno za desať. My sme dôsledne raz a navždy a principiálne aj z titulu ochrany investícií, zmlúv, ktoré máme v tomto smere dvojstranne vytvorených, už nikto nikdy sa týchto peňazí nedotkne, okrem niektorých trúfalcov ako napríklad Viktor Orbán v Maďarsku a, samozrejme, na túto tému sú ešte veľmi zaujímavé diskusie aj v Poľsku.
O krajinách, v ktorých fungovali tieto princípy, ako je Argentína a podobne, kde vznikli, tam sa dávno zbavili zásadným spôsobom akýchkoľvek, takéhoto typu spravovania verejných financií, ale u nás nie. U nás tých nositeľov, ktorí chcú zabezpečiť prostredníctvom toho, že súkromní správcovia týchto peňazí, pričom tieto firmy sa môžu predávať, tými vlastníkmi môže byť za päť rokov hocikto, teoreticky, s kontrolou Národnej banky, ktorá je - ako som sa rozprával so zásadnými odborníkmi na túto tému - len veľmi chabá a v žiadnom prípade nevie zabrániť tomu, aby tieto prostriedky nemohli byť nejakým spôsobom zneužité. Týmto zásadným spôsobom sme ohrozili aj budúcnosť nás všetkých aj našich detí.
Čiže, vážené kolegyne, kolegovia, nemá význam, ani to nechcem robiť, aby som donekonečna vytýkal niektoré veci. Jediný zmysel má, aby naozaj tieto otázky sa stali predmetom korektného posudzovania, aby sme naozaj zistili, že to skutočné poznanie prináša radosť, ale vtedy, keď sú názory každého oponované. Keď naozaj sa oprieme o nejaký kolektívny duch spoločnosti, keď v demokracii sa naučíme využívať domáce kapacity, keď dostaneme do spravovania štátu aj národné elity, ktoré sú v Akadémii, na vysokých školách, v nezávislom prostredí, ale nie tie permanentne účelové, tzv. verejné osoby, ktorých je asi päť, ktoré už asi desať rokov majú permanentné právo na to, aby vbíjali svoje pravdy ľuďom do očí.
Prečo vymizla polemika z novín? Prečo také niečo dneska nepoznáme? Prečo ja ako bývalý predseda klubu poslancov strany, ktorá bola najväčšia v tomto parlamente, som nemal možnosť v tejto spoločnosti vyjadriť to, čo som vyjadriť chcel? Mohol som len odpovedať na vopred pripravené otázky a aj to vždycky s absolútnym právom toho, ktorý tie otázky dával, aby vybral, čo uverejní a čo neuverejní. Prečo tu nie je vytvorený seriózny verejný priestor a poďme spolu v serióznych diskusiách hľadať ten rozmer toho najoptimálnejšieho, práve toho najdôležitejšieho, čo v každej krajine je: dobrým vzťahom medzi ekonomikou a medzi občianskou spoločnosťou. Aby boli tie základné sily, ktoré môžu byť negatívne ekonomiky spútané kolektívnym rozumom. Aby sme v danom prípade mohli veľmi pozorne sledovať aj vývojové procesy okolo nás, aby sme dokázali okamžite dostávať najnovšie impulzy aj do spravovacích procesov našej krajiny. Ale neustálym omieľaním zlých právd a pokračovaním už dneska v umretej neoliberálnej politike Slovensku zásadným spôsobom škodíte a som presvedčený, že škodíte aj sami sebe politicky.
Nie je možné udržať tento rozmer, pretože to zbedačenie našich ľudí je veľké. Je veľké, keď pôjdete naozaj medzi ľudí, uvidíte, že ľudia sú nešťastní, ľudia sú bez pozitívneho vzťahu k životu a jednoducho roztrpčenosť ľudí je relatívne veľmi veľká a čo je najhoršie, výrazne sa rozmáha apatia. Apatia. Dneska sa ľudia boja rodiť deti do tejto spoločnosti, keď nemá zabezpečený byt, nemá zabezpečený štandard a obyčajne vyhodením z práce sa dostáva do neriešiteľnej sociálnej situácie. To predsa musí byť pre nás všetkých základný problém, aby sme takéto situácie, ktoré tu sú, aby sme ľuďom umožnili plynulý život, ktorý je kontinuálny. Aby naozaj, keď skončí náš absolvent školu, či učňovskú, či strednú školu, alebo vysokú školu, aby sme ho postavili do prostredia, kde jednoducho za mzdu, ktorú dostane, si môže kúpiť hypotéku, môže sa nasťahovať do bytu a aj za nadštandardného pracovného úsilia, ale že je vôbec schopný zvládnuť svoju vlastnú reprodukciu. V danom stave, v ktorom sa nachádzame, naša spoločnosť nie je pripravená na reprodukciu. Nevieme sa reprodukovať a fungujeme zatiaľ ako-tak stabilne iba preto, že jednoducho vymierame.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, naozaj poďme spolu k politike, poďme sa zamýšľať nad stavom našej spoločnosti. Porovnávajme veľmi pozitívne základné procesy, či v sociálnej sfére, či v ekonomickej sfére, či v chránení národných záujmov v jednotlivých krajinách Európskej únie. Otvorme politiku, nekategorizujme svoje názory, nechajme ich otvorené, nechajme si ich oponovať a hľadajme niečo, čo má zmysel.
V každom prípade nastúpený kurz, a to, čo robíme, ďalej pokračujeme v tom, že zbedačujeme ešte viacej zbedačených, že ešte aj tie zbytkové štandardy sociálne, ktoré tu sú, takže ich týmto spôsobom likvidujeme. Absolútne nevyvážene vo vzťahu k tým, ktorí sú v spoločnosti úspešní, tí, ktorí majú peniaze, a nie iba k tým, ktorí kopú, že to je základný predpoklad dobrého spravovania krajiny a že nastúpená cesta cez Zákonník práce dobrá nie je.
Pokiaľ aj chceme vstupovať a máte takého názory, nájdite vyvážený mechanizmus, ktorý v každom prípade negatívne momenty, ktoré sú jasne čitateľné, vyváži, a keď nie okamžite, aspoň vývojovo. Nič také tu neexistuje. Je to jednostranné odňatie práv a životných štandardov veľkej časti skupiny ľudí, ktorí na Slovensku predávajú prácu.
Nehovorím o tom, že štát musí oveľa dramatickejšie vstúpiť do situácie, keď napríklad, viete všetci, že podľa štatistických ročeniek máme iba jedno percento pracovných miest pre nekvalifikovanú silu. S tým predsa musíme niečo robiť. Darmo budeme hovoriť o našich menšinách, ktoré sú menej prispôsobivé a o všetkom možnom, o zatváraní a neviem o čom všetkom, keď jednoducho nevytvárame v spoločnosti s prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, alebo sa aspoň nesnažíme o to, aby sme toto prostredie zlepšili.
Vážený pán minister, odpustite mi, považujem tento váš návrh, aby som to zakončil, za sociálne cynický.
Vážené kolegyne, kolegovia, v každom prípade, ak kto toto schváli, sa nemá za čo hanbiť, nastúpená cesta je zlá a jediné, čo ešte zostáva ako malé optimistické svetielko, že zmeniť sa to dá.
Pán minister, tento návrh stiahnite a poďte sa zaoberať, skúste sa zaoberať, pokiaľ je to možné, naozaj komplexne našou spoločnosťou ako takou vyvážene, korektne. Som presvedčený, že Slováci na takýto krok čakajú a ocenia to.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán kolega, ja mám pocit, že niekto, alebo konkrétne vy zapol generátor náhodných slov, pretože naozaj ani pri najlepšej snahe neviem z toho mora vytiahnuť hlavnú myšlienku vášho prejavu, aj keď sa veľmi teda snažím. Ale zachytila som teda v tom mori jednu rečnícku otázku, na ktorú by som si napriek tomu, že bola myslená rečnícky, dovolila odpovedať. Kde sú tie peniaze, ktoré mali slúžiť na rozvoj tejto krajiny? Odpoveď: Nástenkový tender na ministerstve výstavby 350 mil. korún, dotácie pre sociálne podniky 340 mil. korún, tender na elektronické mýto 6 664 mil. korún, súdny spor v kauze TIPOS 483 mil. korún, predaj kvót CO₂ vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu 2 mld. slovenských korún.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán poslanec Číž, nie ste prvý, ktorý v tejto sále hovoril dnes o konci kapitalizmu, dokonca ani nie ste historicky prvý, takéto reči sa trúsili už dobrých 160, možno aj viac rokov dozadu. Karol Marx, Fridrich Engels tiež s takým čímsi operovali, ale napriek tomu ešte stále ten kapitalizmus nejakým spôsobom tu stále je.
Tá vaša rétorika je veľmi podobná, ak hovoríte o zbedačovaní, vojnách, hovoríte o chudákoch v Latinskej Amerike, ktorí si nemajú kde vybrať, no tak to je určite situácia, ktorá je presne u nás, to je, tá charakteristika je asi tak presná, ako bola charakteristika a schopnosť predpovedať ďalší vývoj u Marxa a jeho nasledovníkov.
A lamentujete tu nad tým, že ako môže štát plniť svoje funkcie z 19-percentnej dane. No ale, preboha, však ste štyri roky tu vládli! Prečo ste nezvýšili tú daň? Prečo ste sa nevrátili k progresívnej dani, keď to bolo také strašné a keď tá rovná 19-percentná daň bola taká zlá?
A pýtate sa, kde sa dá na Slovensku zarobiť viac ako 100-tisíc korún mesačne? No skúste sa spýtať pánov Širokého, Poóra a ďalších sociálnych demokratov. Tí určite majú na to nejaký recept a pokojne by som sa s vami stavil, že skutočne bohatí, alebo teda takto nadštandarde bohatí ľudia nie sú tí, ktorí zarobili na nejakých pokútnych finančných špekuláciách, ale sú to ľudia, ktorí vstupovali do pochybných biznisov so štátom a ktorí sa nabaľovali práve na tom, že mali možnosť podieľať sa na obchodoch štátu a mali kontakty na mocných ľudí.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, ja som ťa pozorne počúval, priznám sa, nie všetko som pochopil, ale jednu vec som zaregistroval, keď si hovoril, že kde sa tu dá nadobudnúť, peniaze, mať príjem väčší ako 100-tisíc poctivo, teda viac ako 100-tisíc sa asi ťažko dá získať poctivo. No, neviem. Ja budem mať otázku, pretože tu máš kolegov, pomaly bude polovica, ktorí vstúpili do politiky, predtým ako vstúpili do politiky ako podnikatelia, a, hovorím, úspešní podnikatelia, nebudem menovať, v cestovnom ruchu, v zdravotníctve, reštaurátorstve, farmárstve, v informatike, kde ich majetok bol určite väčší ako tých 100-tisíc nadobudnutých za mesiac, čiže ty si chcel tým povedať, že oni to nadobudli nepoctivo? Alebo inými slovami, toto bola kritika do vlastných radov?