18. schôdza

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, začnem možno trochu netradične tým, že budem súhlasiť so svojím opozičným kolegom pánom Maďaričom, ktorý zhodnotil Zákonník práce ako miesto symbolického zápasu pravice a ľavice, ja si to tiež myslím. A myslím si, že je to tak úplne v poriadku. Nechcem sa vyjadrovať ku kompetentnosti alebo k demagógii, ale myslím si, že toto je téma, kde sa prirodzene sporí pravica a ľavica, a je oveľa lepšie, keď sa pravica a ľavica sporia o to, aká má byť podoba trhu práce a ako má byť regulované pracovné právo, než povedzme o otázke miery práv príslušníkov národnostných menšín pri používaní ich vlastných jazykov.
To, čo vidím trochu inak ako kolegovia z opozície, je, tie strany toho zápasu. Rozhodne to nevidím ako žiadny spor obhajcov ľudí práce a sociálneho darvinizmu, vidím to ako spor socializmu, snahy všetko regulovať, silného etatizmu na jednej strane a viery v princípy slobodnej ekonomiky, rešpektovania zmluvnej voľnosti, dobrovoľných vzťahov a nakoniec aj zdravého rozumu na strane druhej. A som pevne presvedčený, že k prosperite celej spoločnosti vedie tá druhá cesta.
Ten spor nie je iba verbálny, je iba rétorický v čase prijímania takých alebo onakých zmien, ale je aj reálny. Samozrejme, že za druhej vlády Mikuláša Dzurindu boli urobené v Zákonníku práce zmeny, ktoré ho posunuli smerom viac k slobodnej spoločnosti, viac k voľnosti, viac k pružnosti. Za vlády pána Fica musel, samozrejme, to závažie vychýlilo na druhú stranu. Môžme sa sporiť, že aká bola miera deštrukcie, ako to tu predo mnou spomenul kolega Kaník, ale nepochybne snaha vychýliť to na druhú stranu tam bola. Preto celkom nerozumiem tomu, ako sa môže dneska niekto čudovať, že ak tu máme pravicovú alebo pravostredovú vládu, tak sa opäť snažíme urobiť zmenu aj v tejto oblasti, pretože ani v jednom, ani v druhom prípade neboli tie zmeny výsledkom nejakého konsenzu v celej spoločnosti, ani na politickej scéne, ani v tripartite. A ja si tiež myslím, že je ilúziou myslieť si, že nejaká absolútna zhoda, ktorá bude, napriek politickými presvedčeniami v tejto oblasti môže fungovať.
Z tohto hľadiska teda podporujem predložený návrh novely, som presvedčený, že ide správnym smerom, ide tým žiaducim smerom. A ak mu niečo možno vyčítať, tak je to, že nejde dosť ďaleko, pretože si myslím, že by mohol ísť ten návrh ešte ďalej.
Myslím si, že vzťahy medzi zamestnávateľmi na jednej strane a zamestnancami na druhej strane by mali byť ponechané v čo najväčšej miere na ich dobrovoľnú dohodu. Nato, aby sa oni dohodli, akým spôsobom si chcú vzájomné vzťahy upraviť. A ak do toho má štát prostredníctvom zákonov zasahovať, tak by mal zasahovať naozaj iba v nevyhnutej, minimálnej miere.
Veľmi často tu padá slovo sociálna neistota, sociálne istoty, na čo siahame teda zamestnancom. Toto je tiež taký dosť zásadný rozdiel v pohľade pravice a ľavice. Sociálna neistota ako strašiak. No neistota je niečo úplne prirodzené, keď žijeme v slobodnej spoločnosti, keď nežijeme v nejakom autokratickom alebo totalitnom režime, tak aj v ekonomickej oblasti, aj v sociálnej oblasti prirodzeným spôsobom existuje neistota. Je to súčasť, normálna súčasť života.
V čom by teda ten návrh, ktorý teraz prejednávame, mohol ísť ďalej? V ideálnom prípade by sme neschvaľovali novelu tohto zákona, ale prijímali by sme nový Zákonník práce, ktorý by bol rádovo niekoľkonásobne stručnejší, ako je ten súčasný, a ktorý by upravoval naozaj iba tie veci, ktoré je nevyhnutné upraviť, lebo aj po schválení tejto novely, tak ako je predložená, a aj po jej prípadných zmenách ešte stále tá miera zasahovania štátu prostredníctvom zákona do vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, tá miera regulácie a miera podrobnosti regulácie bude ešte stále príliš veľká.
Ak sa mám vyjadriť konkrétne, tak môžem spomenúť tie príklady, ktoré zazneli v prejavoch predrečníkov. Návrh ruší súbeh výpovednej doby a odstupného, čo je iste správny krok. Ale ja sa pýtam, prečo vôbec takáto vec má byť upravovaná zákonom? Prečo, keď dvaja ľudia alebo dva subjekty sú v nejakom vzťahu a jeden z tých subjektov chce ten vzťah ukončiť, prečo ho máme nútiť, aby ten vzťah ešte nejakú dobu pokračoval alebo aby platil niečo tomu druhému subjektu? V normálnej slobodnej spoločnosti by bolo toto ponechané na dohodu, slobodnú dohodu tých dvoch subjektov, ktorí by si to mohli upraviť v zmluve, mohli by si uplatniť sankcie pre prípad odstúpenia od zmluvy, mohli by si upraviť výpovednú dobu, ale nič by im nebolo nariaďované zo zákona, prípadne ak by im zákon niečo upravoval, tak by mali možnosť upraviť si to odchylne jedným aj druhým smerom.
Akýmsi omylom tu zaznelo čosi o zrušení minimálnej mzdy, pritom sa rušia len, len pásma, ktoré to upravujú. Ja hovorím, žiaľ. Myslím si, že pokojne by sme mohli aj zrušiť zákon o minimálnej mzde. Existujú krajiny aj v Európe, kde nemajú zákonom upravenú minimálnu mzdu. Mzda je opäť niečo, čo má byť ponechané na dohodu zamestnávateľov a zamestnancov.
Hovorilo sa tu o tom, že sa prenáša, prenášajú niektoré veci zo zákona alebo zo zákonnej úpravy na dohodu zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov, akoby to bolo niečo zlé. Ja si naopak myslím, že ak sa dáva väčší priestor pre dohodu, pre vyjednávanie, je to dobré, je to, je to pozitívny smer. Je lepšie, keď si zástupcovia zamestnancov a zamestnávatelia môžu niektoré veci upraviť dohodou, než keď je to všetko rigidne napísané v zákone. Je lepšie, keď v tých vzťahoch môžu vystupovať nielen odbory, ale aj zamestnanecké rady. Ale myslím si, že mohlo by to ísť ešte ďalej a ťažisko by malo byť na dohode nie zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov, ale samotných zamestnancov a zamestnávateľov všade tam, kde je to možné.
Z tohto hľadiska by som chcel vysloviť nádej, že táto podoba návrhu novely Zákonníka práce, tak ako bola predložená, nie je zároveň aj výslednou podobou, že ešte budeme diskutovať o predloženom návrhu a odvážime sa ísť ďalej. Aj keď treba priznať, že naše možnosti sú do značnej miery limitované, keďže aj táto oblasť je jednou z tých, do ktorej sa až príliš stará Európska únia, kde neexistuje žiadny reálny vecný dôvod, prečo by oblasť trhu práce alebo pracovnoprávnych vzťahov, aby som bol presný, bola regulovaná z pozície Európskej únie, prečo by si toto nemohli samostatne a suverénne upravovať jednotlivé členské krajiny.
Takže ak sa budeme snažiť o pružnejší trh práce, nestačí to robiť len domácou legislatívou, ale musíme sa snažiť odbúravať regulácie aj na celoeurópskej úrovni, pokiaľ k tomu máme príležitosť. A rozhodne by sme mali brániť akýmkoľvek ďalším snahám o harmonizáciu v tejto oblasti.
Úplne posledná vec. Vytvára alebo nevytvára nový Zákonník práce nové pracovné príležitosti? To tu tiež bolo intenzívne diskutované a myslím, že pani poslankyňa Vaľová nám odporúčala, aby sme sa snažili zvyšovať zamestnanosť a tvoriť pracovné miesta cez iné rezorty, cez hospodárstvo, pôdohospodárstvo, cez investície. No tak toto je úplne pomýlená cesta. Nové pracovné miesta nemá vytvárať štát, nové pracovné miesta vytvárajú podnikateľské subjekty. My, čo môžeme najlepšie urobiť, je, že im v tom nebudeme brániť alebo budeme im v tom brániť oveľa, oveľa menej ako doteraz. A myslím si, že aj predložená novela Zákonníka práce je istým krokom týmto smerom, a preto si zaslúži podporu.
Ďakujem.

S faktickou poznámkou sa prihlásili dvaja poslanci. Uzatváram možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Maďarič.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Dostál, myslím, že my tu nehovoríme o neistote v nejakom metafyzickom význame. Samozrejme, že neistota je podstatou života, nič nie je isté, všetko môže byť inak, s tým s vami súhlasím. Ale my sa tu snáď bavíme o spoločnosti, o civilizovanej spoločnosti, ktorá nie je džungľou a ktorá sa snáď snaží organizovať tak, aby bola súdržná a aby tento cieľ dosiahla, tak musí mieru sociálnej neistoty distribuovať rovnovážne, aj trhovej neistoty, rovnovážne medzi zamestnancov a zamestnávateľov, a to rovnovážne v tomto prípade znamená, že poskytuje nejakú mieru istoty a ochrany tým slabším, to znamená zamestnancom.
A my chápeme v tomto zmysle sociálne práva ako niečo, čo prirodzene vyrastá z práv občianskych, z práv politických, a tá civilizácia postupuje ďalej a dáva nejaké práva sociálne. A ja mám z vašich vystúpení, aj konkrétne z vášho, pocit, že vy tie sociálne práva vnímate ako nejaký apendix, ako slepú uličku, že teda toto dajme preč, zostaňme len na tých právach politických, občianskych a v tom zmysle sociálnom nech sa každý postará sám o seba ako v džungli.
To je naozaj ten ideový, ideologický rozdiel medzi nami, a teda musím v tomto zmysle súhlasiť v tom, kde ste na mňa nadviazali, že toto je naozaj aj zápas symbolický, ale aj faktický, našich pohľadov na to, ako má byť organizovaná spoločnosť.

Pán poslanec Ondruš.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, no, vy ste povedali, teda nadväzovali ste alebo odmietli ste tú interpretáciu tejto debaty ako akéhosi ideologického súboja, ktorú poskytol Marek Maďarič, ale musím povedať, že celým svojím vystúpením ste popreli toto svoje odmietnutie a potvrdili to, čo Marek hovoril.
Ja uznávam takisto, že neistota je súčasťou života, je súčasťou života jednotlivca, ale my hovoríme o právnej norme, ktorá upravuje život spoločnosti, nie jednotlivca. A štáty vznikli práve preto, aby jednotlivci zmenšovali tú mieru neistoty. Tak ako istota je súčasťou nášho života, tak je súčasťou nášho života neustále usilovanie sa o znižovanie tejto miery neistoty a, naopak, o zvyšovanie miery istoty. A z tohto hľadiska majú štáty nezastupiteľnú úlohu, pretože práve legislatívou, práve zákonmi vnášajú do neistoty jednotlivca prvky istoty tým, že určujú nejaké pravidlá ich vzájomného spolunažívania.
To, čo ste vy predstavili, je absolútne legitímny názor a je to legitímny názor skutočne existujúcej, samozrejme, legitímne existujúcej časti spoločnosti, ale my naozaj ako ľavicoví ľudia, ako ľavicoví politici musíme zásadne odmietnuť takéto myslenie, a je to podľa mňa úplne logické, pretože to, čo predstavujete vy, to je egoizmus neoliberalizmu. To, čo predstavujeme my, je posilňovanie súdržnosti spoločnosti. Ak má spoločnosť vydržať, nemôže sa riadiť princípmi, ktoré vy prezentujete, pretože tieto princípy vedú k zničeniu akýchkoľvek väzieb, ktoré spoločnosť udržiavajú pokope.

Pán poslanec Dostál reaguje na faktické poznámky.

Pán poslanec Ondruš, neviem, či som dobre zachytil, ale teda povedali ste, že som odmietol to, čo povedal pán poslanec Maďarič, a potom som svojím vystúpením poprel to odmietnutie a potvrdil to, čo hovoril. Ja práve naopak, ja som na úvod svojho vystúpenia vyslovil súhlas s tou jeho tézou, že Zákonník práce a úprava pracovného práva je prirodzeným miestom stretu pravicových a ľavicových pohľadov, takže som neodmietol odmietnutie, ale potvrdil potvrdenie.
A keď, keď teda, pán poslanec, musím opäť aj súhlasiť s tým, čo povedal pán poslanec Maďarič vo svojej faktickej poznámke, nielen vo svojom vyhlásení. No áno, toto nás odlišuje, ľavica vníma sociálne práva ako pokračovanie politických a občianskych práv, my napravo, ale teda nehovorím teraz za celý pravý stred, ale teda za tú časť pravice, ktorú reprezentujem aj ja, si myslíme, že to tak nie je, že sociálne práva nie sú niečo, nejaké prirodzené pokračovanie vývoja základných ľudských práv. Je to pokus implementovať nejakú sociálnu politiku do roviny ľudských práv, ale v tej polohe to nie je. Ja si, samozrejme, nemyslím, že nemá byť vôbec žiadna sociálna politika, žiadne zasahovanie štátu do tejto oblasti, ale určite to nevnímam ako niečo úplne rovnocenné so základnými ľudskými, politickými alebo občianskymi právami. A na rozdiel od ľavice sa domnievam, že k sociálnej istote, k súdržnosti spoločnosti a k udržaniu väzieb v spoločnosti nevedie zasahovanie štátu, že štát, naopak, často tieto prirodzené väzby deštruuje, že treba to nechať na jednotlivcov a na prirodzene sa vytvárajúce väzby.

Ďakujem. Ďalší rečník v poradí - pani poslankyňa Gibalová, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážené dámy a páni, vážený pán minister, Zákonník práce je norma, ktorá má zásadný vplyv na flexibilnosť trhu práce. Zastávam názor, že vysoká pružnosť trhu práce prispieva k znižovaniu nezamestnanosti, ktorá je, žiaľ, na Slovensku stále vysoká, čo je spôsobené aj tým - a tu chcem sa zastaviť a podčiarknuť dvakrát - aj, aj tým, že množstvo mladých ľudí si nedokáže nájsť uplatnenie, pretože pracovné miesta sú obsadené zamestnancami, ktorí sú už zabezpečení starobným dôchodkom.
Chcem preto, mám taký úmysel v druhom čítaní, podať pozmeňujúci návrh, ktorý umožní, aby pracovný pomer zamestnanca zo zákona bolo možné ukončiť po dosiahnutí nároku na starobný dôchodok. Bolo možné ukončiť. Prijatie tohto návrhu umožní, aby sa zamestnávateľ sám rozhodol, či so zamestnancom, ktorý už dosiahol nárok na starobný dôchodok, uzatvorí zmluvný vzťah, na základe ktorého bude môcť pre neho aj naďalej pracovať. Toto považujem za riešenie, ktoré umožní, aby starobný dôchodca mohol aj naďalej vykonávať svoju prácu v prípade, ak je nenahraditeľný a vyhovujúci pre svojho doterajšieho zamestnávateľa.
Keď som uvažovala nad týmto návrhom, zaujímalo ma predovšetkým to, akým spôsobom sa táto otázka rieši v Európskej únii a v jej legislatíve. Chcem vás uistiť, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pripúšťa ukončenie pracovného pomeru po dosiahnutí dôchodkového veku na základe zákona alebo aj na základe kolektívnych zmlúv. Ale podrobnejšie sa budem tejto téme venovať v druhom čítaní k vládnemu návrhu Zákonníka práce, keď predložím aj návrh znenia príslušného ustanovenia zákona. To je to, čo som vecne chcela k Zákonníku práce povedať, ale nedá mi nepovedať pár poznámok, ktorými sa chcem vyjadriť k diskusii, ktorú tu vytrvalo počúvam.
Niekto tu pripodobnil Zákonník práce k Pandorinej skrine. Je pochopiteľné a správne mať víziu stabilného Zákonníka práce, zas na druhej strane správať sa ako mŕtvy chrobák je nešťastné a v ekonomicky veľmi rýchlo meniacom sa svete nemeniť Zákonník práce je veľmi nešťastné. Čiže prirovnávať Zákonník práce k Pandorinej skrinke len preto, že je potrebné ho meniť, lebo je to potrebné z titulu ekonomických zmien, je veľmi nemúdre.
Zaujala ma odpoveď pani bývalej ministerky Tomanovej vo faktickej poznámke, keď hovorila o tom, že v minulom volebnom období vláda zvýšila platy sestier v sociálnych zariadeniach. Neviem si celkom dobre predstaviť, akým spôsobom to vláda urobila, pretože o tom rozhoduje nie vláda, ale rozhodujú zriaďovatelia týchto zariadení, ale preto chcem upozorniť na túto skutočnosť a som rada, že to pani Tomanová povedala, lebo ak sa tak stalo alebo ak tak ona tvrdí, tak princípom tej ich spravodlivosti v minulom volebnom období bolo to, že áno, jedným zvýšili plat na úkor toho, že druhých zlikvidovali. To je len jeden prípad.
Druhý prípad je prípad sociálnych podnikov. Takisto, umelo vytvorené sociálne podniky, postavené vedľa, zriadené vedľa podniku, ktorý mal podobný druh činnosti, logicky, že ten podnik bol zlikvidovaný a navyše ešte aj sociálne podniky boli vo veľkej strate, lebo boli zle zmanažované a navyše počítalo sa asi s tým, že do tých sociálnych podnikov sa budú ustavične nalievať peniaze, aby nejako prežili.
A tu vidím zásadný rozdiel tej spravodlivosti alebo sociálnej spravodlivosti ponímanej stranou SMER a uplatňovanej v minulom volebnom období a tej sociálnej spravodlivosti, ktorú chceme reprezentovať my. Ubezpečujem vás, že tak, ako sa tu veľmi často používa spojenie sociálna spravodlivosť, sociálna istota, sociálna neistota a podobné zvraty, ja sociálnu spravodlivosť ako takú v princípe veľmi zvažujem a rozhodne by som takýmto ľahkým spôsobom nenálepkovala svojich konkurentov v politike a je to zvrat, ktorý vy veľmi často používate. A to sú len dva príklady vašej sociálnej spravodlivosti. Aj to je dôvod, aj to je konkrétny príklad, pre ktorý chceme Zákonník práce upraviť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásila jedna poslankyňa. Uzatváram možnosť.
Pani Tomanová, máte slovo.