24. schôdza

Pán poslanec Bugár, súhlasím, že príčinou je neochota urobiť kompromis, ale nezdieľam ten názor, že iba z jednej strany. Myslím si, že naozaj v tomto ste tak spoločne.
A prečo všetky štyri koaličné strany? A prečo som hovoril teda o štyroch koaličných stranách, že to je v prvom rade zodpovednosť vás štyroch? Lebo vy ste štyri koaličné strany, takto ste za ten rok aj štyri mesiace aj voči nám vystupovali, že vy máte tú zodpovednosť, lebo vy ste podpisovali koaličnú zmluvu a vy tu hovoríte všetci, ktorí ste tu, že iba politické strany sú schopné robiť serióznu a zodpovednú politiku. A ja si s tým dovolím nesúhlasiť, a preto vyzývam politické strany, ktoré hovoria, sú jediné pravé, ktoré sú schopné robiť zodpovednú politiku, aby tú zodpovednú politiku robili. Jednoducho nezávislý poslanec ju nemôže robiť, keďže je nezávislý.
A čo sa týka pána poslanca Púčika, trochu ste si pomýlili pojmy a dojmy. Ja som hovoril o tom, že vinníkom, prvým v poradí, bol vstup do eurozóny. Ja som nevynášal rozsudok nad vládou Roberta Fica a vládou Ivety Radičovej a Mikuláša Dzurindu nad tým, že sme vstúpili do Európskej únie. Je dobré a zmysluplné, aby sme boli v Európskej únii. Ja som ale hovoril o eurozóne. A ak by ste nevedeli, aký je rozdiel, tak v Európskej únii je dvadsaťsedem krajín a v eurozóne je sedemnásť krajín. Eurozóna znamená, že to sú krajiny, ktoré platia eurom, ale podľa toho, čo ste hovorili, mám pocit, bohužiaľ, že tieto dva rozdiely nepoznáte. A to je na poslanca Národnej rady trošičku hanba.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážení členovia vlády, ktorí ste prítomní, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne niekoľko poznámok k prerokovanej téme.
Po prvé, myslím si, že spojením hlasovania o súhlase s eurovalom s hlasovaním o dôvere vlády ide premiérka tohto štátu vedome na krajné vyostrenie situácie, nielen vo vládnej koalícii, ale i na Slovensku vôbec. Vyústením zvyšovaného napätia, okrem zhoršenia spoločenskej, ekonomickej situácie, budú aj určité sociálne dopady, ktoré pocítia predovšetkým obyvatelia Slovenska. Konečným vyústením, nie je to pre nikoho tajomstvo, toho, čo sa dnes začína v parlamente, budú zrejme aj predčasné voľby. Otvorene poviem z tohto miesta, nemyslím si, že predčasné voľby sú dnes dobré pre Slovensko, že niečo podstatné vyriešia či zmenia. No na druhej strane, podporovať to, čo nám dnes vláda predkladá a čo je proti zdravému rozumu a svedomiu, mi práve zdravý rozum a svedomie nedovolí. Čiže za ten predložený návrh určite z týchto dôvodov, nie nejakých politických, hlasovať nebudem.
Zamyslime sa nad tým, čo sa nám predkladá podporovať spolu s vládou. Celá dnešná situácia, ktorá vznikla v eurozóne, ale aj v Európskej únii vôbec, nemyslím tým len Grécko, ukázala totiž nahú pravdu, že celá štruktúra ekonomického bloku Európy je doslova, a možno to poviem pre niekoho tvrdo, do zbláznenia byrokratická. To sa už naozaj byrokratizmus dnešnej Európskej únie a európskych štruktúr vôbec vymyká zdravému rozumu. Ak chodíte na služobné cesty do príslušných štruktúr Európskej únie, tak musíte mi dať za pravdu. Jednoducho, tá choroba, ak by sme mali dnes pomenovať, ktorá doslova paralyzuje a požiera Európsku úniu, aj Európsku menovú úniu, je choroba, ktorá sa nazýva byrokratizmus. Jedno emisné finančné centrum, teda emisia peňazí a mnoho fiškálnych centier, teda ministerstiev financií v príslušných štátoch, nemôže spolu dlho existovať, ak sa neurčia jednoznačné pravidlá, ktoré budú štáty Európskej menovej únie rešpektovať, a - a to chcem zdôrazniť - zodpovední úradníci práve týchto štruktúr, kontrolovať ich dodržiavanie. Zvlášť, keď prípad Grécka ukázal naozaj v plnej nahote neschopnosť doslova zbyrokratizovaných európskych štruktúr a ich predstaviteľov, lebo to nie sú anonymné nejaké neživé štruktúry, ktorí neboli buď schopní, alebo sa podieľali na falšovaní ekonomických štatistických údajov. Podľa mňa, ak posudzujeme to, čo sa stalo okolo Grécka, je celé Grécko buď jeden obrovský megapodvod, alebo príklad už chorobnej neschopnosti tých európskych úradníkov, ktorí to mali kontrolovať. A podotýkam, vy dobre viete, že platy týchto úradníkov, od komisárov až dole, sú veľmi, veľmi dobré. A nijaké krízové opatrenia, zníženie ich platov nenastali. Ak napríklad teraz pozeráte na televíznych obrazovkách, už to meno tu bolo spomínané, bývalého premiéra Portugalska pána Barrosa, ktorý vychádza s riešeniami, s úsmevom navrhuje riešenia na záchranu situácie okolo Grécka a ďalších krajín, tak v jednoduchom človeku, ktorý to trochu pozná, musí vzkypieť hnev. Ako môže tento človek, ktorý bol premiérom v čase, keď sa Portugalsko zadlžovalo, teraz prichádzať s riešeniami? Kde bol on a jemu podobní, ako si plnili svoje úlohy, keď sa podávali, vraj sfalšované gréckou vládou, ekonomické údaje o stave ekonomiky Grécka? A to boli rádovo obrovské rozdiely. Čiže mne vychádza, po posúdení, že buď to bol podvod, ktorý bol dopredu pripravený a títo ľudia v tom išli, alebo sú takí, prepáčte, hlúpi a neschopní a potom neviem, ako môže vyzerať Európska únia, Európska menová únia, keď namiesto toho, aby na jej čele boli tí najschopnejší, sú tam tí, ktorí už sú pomaly ako senilní, alebo rozmýšľajú tak, ako keby už proste mali rozum na prázdninách. A potom to aj takto vyzerá. Ale to skutočne. Žiadne dôsledky, a to ma mrzí, neboli vyvodené a títo aktéri, ako som už menovala príklad, napríklad bývalého premiéra Portugalska, teraz s úsmevom navrhujú riešenia. A čo považujem ja osobne za doslovnú nehoráznosť, je, že ešte požadujú ako riešenie, alebo navrhujú riešenie to, že sa vytvorí európsky federálny štát. To znamená, že tí neschopní, ktorí to dovrzali, prepáčte, alebo tí, ktorí robili podvody, do ich rúk máme teraz pri tom nátlaku, áno, treba rýchlo zahasiť ten oheň, treba rýchlo zachraňovať európsku menu ako valutu, tak, lebo neviem aké nešťastie spôsobíme, tak týmto ľuďom máme dať do rúk väčšie právomoci?! Keď pri menších právomociach buď podvádzali, alebo preukázali svoju absolútnu, absolútnu neschopnosť a nezodpovednosť pracovnú.
Viete, poviem príklad. Nedávno som sa trošku pohoršila nad článkom v Novom ČAS-e, tuším, keď starú babičku, ktorá má skoro osemdesiat rokov, za to, že susedovi ukradla teda, možno chudera na to nemala, alebo jej prišlo na chuť, tri strapce hrozna. Má, samozrejme, lebo my sme právny štát, ako tutti-frutti, je trestne stíhaná. Ako babka, ktorá má osemdesiat rokov. A tu, prosím vás, sa robili podvody doslova za miliardy eur a ľudia, ktorí ich robili, berú ďalej svoje veľké platy a smejú sa a kážu nám, aký máme vytvoriť euro štát, ako to má fungovať a oni to ďalej budú mať v rukách.
Viete, to si myslím, že to už nie je normálne. A čo sa prieči zdravému rozumu, to je choré. A čo je choré, to jednoducho nedokáže prežiť. To nedokáže vôbec fungovať. A preto si myslím, že tu nejde už len o krízu, ktorá sa týka Európskej menovej únie. Tu nám sa ukázala, možno cez tú roztočenú svetovú krízu ekonomickú, aj v celej nahote kríza, ktorá je v Európskej únii. A tá kríza v Európskej únii, ona nie je len kríza finančná alebo ekonomická, ale je to aj kríza štruktúr, ktoré sú neschopné života, reálneho života. Nie sú schopné reflektovať a riešiť problémy reálneho života štátov a národov v Európskej únii. Je to kríza, ktorá by sa dala nazvať prebyrokratizovanosti Európskej únie.
A načo netreba zabúdať, vážení kolegovia, je to kríza hodnôt. A ja si myslím, že práve to je tá prapríčina všetkého, pretože kríza hodnôt je vždy vo svete základom všetkých ďalších kríz. My sme urobili tiež chyby, pretože sme, a to teraz bez ohľadu na, koalícia a opozícia, minulá a súčasná, dali sme moc do rúk eurobyrokratom, ktorí buď po prvé, alebo za prvé - to platí aj súčasne - sú neschopní a po druhé, ľudí, živých ľudí si pletú s laboratórnymi krysami. A tu by sa skutočne, už keď sa človek zamyslí nad týmto stavom, žiadalo zakričať, že prestaňte s tým a prestaňte robiť z Európskej únie a z Európy jedno laboratórium na živých ľuďoch, na ich osudoch! Ľudia, ako napríklad na Slovensku, zápasia s existenčnými problémami.
Trošku možno na také odľahčenie. Keď sme hovorili o tých elitách, ktoré stoja na čele Európskej únie vôbec, nedávno som sa pobavila nad vyjadreniami, teraz mi vypadlo meno, jedného predstaviteľa Európskej únie počas návštevy na Slovensku, vtedy ho prijímala pani Radičová, ktorý povedal, keď sa pýtali na stav okolo krízy a stav Európskej únie, povedal, že Európska únia je vo veľmi dobrej kondícii, Európska únia je sexi. Viete, bol to človek, ktorý sa blíži k osemdesiatke. Ja som si myslela, že keď je v takej kondícii a tak sexi ako ich predstavitelia, tak tá Európska únia si toho veľa už neužije. Myslím v ekonomickom zmysle. To len na to, aby niektorí kolegovia nezaspali, keďže máme pokročilé večerné rokovanie.
Ale vážne. Ako dnes ukazuje prípad Grécka, ešte sa vrátim k tomu, čo vám bolo smiešne, pán kolega Gál. No, ja si skutočne myslím, že na čele Európskej únie alebo Európskej menovej únie by mali byť špičky každého národa Európy. V tom môžeme súhlasiť. A nie tak, ako to je, že vlastne tieto štruktúry európske slúžia ako nejaká úschovňa zaslúžilých politikov, ktorých tam možno ešte na vozíku dovezú, aby ešte niečo akože robili. Veď si zoberte, ja nemám nič proti starším ľuďom, bola som aj proti návrhu, ktorí dávali kádeháci, že vo verejných, myslím úradoch, a tam, kde idú financie štátu, by nemali byť dôchodcovia. No, ale choďte sa pozrieť do európskych štruktúr. Veď to je skutočne, že niekedy tí ľudia ani nevedia kde sú. Ako staroba - staroba je staroba. A oni majú rozhodovať o našich osudoch?! Oni majú rozhodovať o budúcnosti Európskej únie, Európskej menovej únie?! Jednoducho, tiež by si mali ísť oddýchnuť. To je jedna zo zmien, ktoré by mali nastať.
Ako dnes ukazuje prípad Grécka, dochádza tu už doslova k tomu, čo sa dá nazvať, k vyvrcholeniu európskeho byrokratického bláznovstva. Myšlienka spoločnej jednej meny pre všetky štáty Európy pritom nie je zlá. Ale chyba je, že neexistuje mechanizmus výstupu alebo odchodu z Európskej menovej únie tých štátov, ktoré jednoducho buď nie sú schopné, alebo nechcú dodržiavať pravidlá, čiže tak ako Gréci klamú, falšujú. Toto, myslím si, to, že nie je mechanizmus, ako ich odtiaľ dostať, ako proste aj pohroziť, že tie pravidlá, na ktorých sme sa dohodli, musia platiť, lebo budú sankcie, to doslova podrýva a ničí celý tento systém. A dokiaľ to nezmeníme, dokiaľ nebude existovať tento systém, ktorý bude riešiť situácie ako Grécko, tak sa situácie ako Grécko budú opakovať, pokiaľ sa to nebude riešiť tým, že teda nedodržali ste pravidlá hry, ako ste to nazvali niektorí moji predrečníci, v tomto klube, čiže odchod z klubu so sankciami: No, zbankrotujte si. Predsa je normálne morálne, že každý žije len z toho, čoho má a dovolí si toľko, koľko má. Keď som hovorila o tom, že Grécko je jeden veľký megapodvod, viete mne to pripadá, že naozaj aj banky nemecké, francúzske, ktoré požičiavali Grékom, nech mi nikto z nejakých veľkých ekonómov, slovenských či zahraničných, sa nesnaží nahovoriť, že nevedeli o situácii. Keď ide obyčajný človek si požičať do banky zopár koruniek, tak vám skontrolujú ešte aj chrup a celý zdravotný stav, či dožijete a budete schopný to vrátiť. Takže určite nemecké aj francúzske banky museli vedieť, že požičiavajú štátu, ktorý nie je v dobrej ekonomickej kondícii, ale rátali s tým, že keď bude zle, to boli ich rizikové investície, tak že pritlačia vlastne celú Európsku úniu ku stene a teda buď padne euro, alebo budete platiť všetci za Grékov. Ale to nie je správny postup.
My ani nevieme odhadnúť situáciu, aká bude ďalej, pretože napr. dnes nie je známe, či sa Grécku bude dávať ešte ďalšia pomoc. Včera sa napr. dohodlo na pokračovaní rozhovorov medzi emisármi Bruselu a gréckom premiérom. Výsledok rozhovorov však nevieme kedy bude a nie je nám ani známe koľko peňazí ešte Grécko bude potrebovať. Vidím, že pomaly vznikajú nové koalície, doba je taká, ale trochu ma rušíte. Nie, rokovací poriadok hovorí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Sulík, Richard, predseda NR SR
Prepáčte, pani poslankyňa, poprosím ctených kolegov, keby buď diskutovali vonku, alebo potichšie. Ďakujem pekne.
Nech sa páči.

Belousovová, Anna, poslankyňa NR SR
Čiže nie je známe a nevieme ani dnes odhadnúť koľko ráz sa tu budeme ešte takto stretať a budeme sa stretávať práve kvôli tejto otázke. A moja otázka je, že či vždy sa bude táto otázka spájať aj s dôverou vlády.
Po ďalšie, dnes je už jasné, že v zóne veľkých rizík je už nielen Grécko. Uznávané ratingové agentúry znížili kreditné ratingy Španielsku, Portugalsku a Taliansku. Ja by som chcela vedieť, koľko bude stáť slovenských daňových poplatníkov záchrana týchto štátov? Čo viac, myslím si, že na ich záchranu - a ide o štáty, ktoré majú dokopy, ak má pamäť neklame, viac ako sto miliónov obyvateľov - a nebude stačiť ani náš rozpočet. Čiže otázka moja znie, odkiaľ sa budú brať peniaze, keď tá kríza bude ďalej rozožierať ďalšie a ďalšie ekonomiky? Proste my hasíme požiar, ale nehasíme, nelikvidujeme príčinu. A o tej som sa snažila rozprávať. Faktom je, že typickou praktikou, typickou praxou alebo praktikou európskych byrokratov je snaha, že musia dosiahnuť svoj výsledok, ktorý chcú, všetkými spôsobmi a za každú cenu. To sa stalo už ich obyčajom. Spomeňme si na nedávnu minulosť, keď občania štátov Európskej únie, demokraticky podľa mňa zablokovali prijatie novej európskej ústavy. A čo sa stalo? Tak Lisabonská zmluva bola prijatá napriek vôli občanov Európskej únie, bez toho, aby sa európski byrokrati ich na to vôbec opýtali. Chcem jasne povedať, že ja som za Európsku úniu, pretože myslím si, že každý, kto rozumne a pragmaticky rozmýšľa, a nemusí to byť práve politik, si uvedomuje, že v dnešnom svete je európska spolupráca jediné riešenie pre Slovenskú republiku. Proste my vývoj nezastavíme. No musíme a máme práve hovoriť k tomu, aká tá spolupráca bude a na akých princípoch bude táto spolupráca postavená. My nemôžeme byť len v situácii, že zrazte naozaj päty a takto sa to nadiktuje, takto to bude a skutočne akože, ako sa dohodnú veľkí, predtým to bolo na východe, teraz je to na západe, to znamená Nemecko a Francúzsko, tak my to vykonáme. To nie je ani demokratické a hlavne to nie je dobré, lebo to zase prevracia ten systém, ktorý mal byť živý, na neživý, ktorý je odtrhnutý od života.
Teda ja vždy som bola a aj budem proti tým tendenciám, ktoré nás tlačia k dnešným riešeniam, pretože tie riešenia nie sú dobré, nie sú po diskusii a nie sú dobré na základe toho, že by zhodnocovali súčasnú situáciu. Viete, niekedy sme sa v škole učili, že vývoj prebieha po špirále. Mne sa zdá, že teraz ten vývoj ide po špirále, ale dole. A tá špirála ide do pekla a to nie je dobre. Pretože v každom prípade bez vôle a podpory slovenského národa tento návrh nemôžem ako poslankyňa podporovať, na to ja mandát nemám. Tento mandát podľa mňa majú len obyvatelia Slovenskej republiky.
Ak je faktom, že nad touto koalíciou sa zmráka a ako som už povedala, situácia zrejme vyústi do predčasných volieb, aby predčasné voľby neboli zbytočným vyhodením peňazí, navrhujem, aby predčasné parlamentné voľby boli spojené s referendom o účasti Slovenska v eurovale. Myslím si, že takýto postup je voči voličom čestný, je demokratický, je morálny a je správny. Ide o Slovensko a Slovensko nie sme len my sto päťdesiati v parlamente. Dovoľte ľuďom rozhodovať o veciach, ktoré sa ich existenčne dotýkajú, zvlášť keď tento môj návrh podopiera aj Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že ak ide o zníženie suverenity Slovenskej republiky, čo euroval je, pretože v konečnom dôsledku vlastne dôjdeme, aj keď sa to možno tak nazývať nebude, k niečomu, čo bude vlastne fungovať ako federálne ministerstvo financií Európy, čo znamená, že Slovenská republika odovzdá už posledné zo zvyškov svojej suverenity Bruselu. A o tomto podľa Ústavy Slovenskej republiky musia rozhodnúť občania Slovenska.
Na záver, ak môže byť účasť Slovenskej republiky v eurovale spojená s hlasovaním o dôvere vláde, logicky je správne a morálne, ak budú prípadné predčasné voľby, ak by boli, spojené s referendom o účasti Slovenskej republiky v eurovale.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pani predsedníčka výboru, treba si dávať pozor, lebo zakladáte novú stranu a máte možnosť získať aj voličov v dôchodkovom veku. A ja si dobre pamätám, že tie najlepšie dohody, povedzme aj medzi Nemeckom a Francúzskom, robili politici, ktorí už mali fakt pokročilý vek, že by som neodpísal tých ľudí, ktorí sú v Európskej únii a už majú troška naviac od nás. Ale chcem na vás reagovať v tom, že my tu rozprávame dnes, že čo bolo, ako bolo, prečo hľadáme nejakých vinníkov, ale my už v tej lodi sedíme. Tá loď má nejaké diery a nehľadajme to, že kto ich spôsobil, ale tie diery zaplátajme. Keď ich zaplátame, potom spravme všetko pre to, aby ďalšie diery nevznikli. A áno, potom, keď už tá loď aj s tou posádkou je zachránená, tak uvažujme nad tým, ako ďalej, ktorým smerom pôjde tá loď, koho si tam necháme a za akých podmienok. Ale teraz otázka nie je o tom, že kto je vinný a kto nie je vinný. Šestnásť štátov čaká na to, že ako sa dnes Slovensko rozhodne. A my tu vedieme také žabo-myšie vojny, je tu televízia, tak sa prezentuje každý nejakými obrovskými megalomanskými názormi a myšlienkami, ale výsledný efekt je, že ten euroval schválený bude. Otázka znie, či počas vládnutia koalície... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Tak v prvom rade ďakujem za tip do programu, verím, že to myslíte úprimne. Čo sa týka dôchodcov, ja som neodpisovala slovenských dôchodcov, pretože som ani nepodporovala návrh, ktorý do vládnej koalície priniesla pani poslankyňa Gibalová za KDH. To znamená, že aby dôchodcovia nepracovali. Bohužiaľ, ako to bol návrh vládnej koalície, čiže kritika do vlastných radov. Ja som kritizovala ten dôchodcovský klub doslova, ktorý je väčšinovo na čele európskych štruktúr. A myslím si, že to, že nefunguje, máme výsledok aj dnes na stole. A myslím si, že každý by mal súhlasiť so mnou, že na čele práve týchto európskych štruktúr by mali byť národné špičky, národné elity, odborníci skutočne, ale zmenilo sa to na odkladací priestor pre vyslúžilých a podľa niekoho zaslúžilých politikov, ako to býva, ktorí nejaký výsledok neurobia.
A tiež nesúhlasím s tým vaším postupom opravy lode. Pretože viete, ak na tej lodi sú aj také červotoče, ktoré stále budú tie diery robiť, tak vy budete len zalepovať, zalepovať a vám za pätami, pán Gál, bude niekto chodiť, kto zasa to, čo zalepíte, pokazí. Tak sa nakoniec tak zoderiete, že nebude stíhať a potopíte sa všetci. Len vy vyšťavený, unavený a ten červotoč dosiahol svoje, čiže o tomto to je. Treba to robiť za pochodu, treba robiť aj systematické opatrenia v rámci týchto európskych štruktúr, lebo ináč sú to zbytočne vyhodené peniaze. A potom na to doplatia naozaj aj tých šestnásť štátov, ktoré čaká na rozhodnutie Slovenskej republiky. A mne to chýba a to sa mi nepáči, že málo nás chcú počúvať. Povedia, dajte toľko, vtedy a nikto sa nepýta, ako si to my predstavujeme.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcela by som pripomenúť našim poslancom čl. 1 odstavec 2 slovenskej ústavy. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Hovorím to v súvislosti s tým, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je viazaná zmluvami a záväzkami, ktoré prijala, a tieto zmluvy a záväzky sú postavené na základe zásady, ktorá je prioritná v Európskej únii, a to je zásada lojality. Podľa tejto zásady musia všetky štáty vystupovať, musia sa ňou riadiť a riadia sa nimi aj právne vzťahy, ktoré... (Hlasy z pléna.) Počuť? Prosím? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Sulík Richard, predseda NR SR
Poprosím pánov kolegov potichšie.

Dubovcová, Jana, poslankyňa NR SR
Čiže to znamená, že aj vláda Slovenskej republiky a jej reprezentanti, ktorí zastupujú Slovenskú republiku, sa touto zásadou, a to je zásada č. 1  medzinárodného práva, pokiaľ ide o zmluvy Európskej únie, musia riadiť. Podľa tejto zásady nás teda reprezentovali, vystupovali a na základe aj našich rozhodnutí, myslím rozhodnutí Národnej rady, potom rokovali.
Ak sme sa v Slovenskej republike dostali do situácie, že v rámci koaličných strán sme nedokázali prijať určité rozhodnutie, tak potom je úplne pochopiteľné, že vláda, ktorá považuje túto vec za maximálne dôležitú a určite prioritnú, podľa čl. 114 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky spojí hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci s hlasovaním o dôvere vláde. My sme teraz v tejto situácii a ja na to chcem reagovať preto, lebo aj v rozhovoroch s kolegami som počula, že niektorí vytýkajú vláde tento postup. Treba zdôrazniť, že to je výslovné právo vlády. Nikto iný nemôže o tom rozhodnúť, ale keď vláda spojí hlasovanie o nejakej veci s hlasovaním o dôvere, je povinnosťou Národnej rady na túto otázku vlády odpovedať a podľa môjho názoru tiež hlasovaním.
To hovorím z toho dôvodu, že opäť niektorí poslanci koaliční a myslím si, že aj koaličná strana vyhlásila, že sa nezúčastní hlasovania o tejto otázke. Ja toto rozhodnutie považujem za veľmi nesprávne. Pretože, opakujem a zdôrazňujem, že ak vláda považuje nejaký predmet, o ktorom má Národná rada hlasovať, za taký dôležitý a prioritný, že spojí toto hlasovanie s hlasovaním o dôvere k nej, tak potom Národná rada má na jej otázku odpovedať hlasovaním. Najmä ak tomu predchádzali situácie, že v koalícii sme nedokázali prijať rozhodnutie. A tu si dovolím poznamenať tiež jednu vec. Je rozdiel, keď si niekto podrží svoj názor v diskusii a v čase  keď sa len diskutuje a tvoria sa názory. Niekedy je na škodu, keď si svoj názor nikdy nezmení, niekedy je to prospešné. Ale proces rozhodovania a prijímania rozhodnutí to je niečo úplne iné ako proces tvorby názorov. Ak sa dostaneme k procedúre rozhodovania, a v koalícii sme sa k nej dostali, tak v takom prípade to rozhodovanie môže byť založené na autoritárstve, to sú v niektorých štátoch aj vojenské režimy a podobne, alebo ide o princíp demokratického rozhodovania. Demokracia zatiaľ, a nikdy doteraz sa nevyskytlo žiadne lepšie riešenie, sa rozhoduje na základe väčšiny. Našej koalícii sa stalo, že jedna z koaličných strán nechce akceptovať väčšinový konečný názor. To znamená, že neprejavila schopnosť prijať väčšinový názor. A preto je tu na stole postup vlády podľa čl. 114 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Z tohoto dôvodu si myslím, že Národná rada a hlavne koaličné strany by mali na túto otázku vláde odpovedať hlasovaním a že rozhodnutie nezúčastniť sa hlasovania je politicky veľmi alibistické a podľa môjho názoru aj nezodpovedné. Ak sme sa dostali do tohoto bodu, že sme neboli schopní prijať rozhodnutie, myslím koaličné strany, tak potom by sme mali sa zodpovedať svojim voličom tak, aby videli naše rozhodnutie, či sme za, alebo proti tejto vláde. Či jej vystavujeme dôveru, alebo nedôveru. Rozhodnutie nezúčastniť sa hlasovania je alibistické preto, lebo de facto vytvára podmienky pre pád vlády. A zároveň táto strana alebo poslanci, ktorí sa nechcú zúčastniť hlasovania, ako keby si mysleli alibisticky, že oni z toho pádu vlády obviňovaní nebudú môcť byť. Naopak! Pretože znížite kvórum! Vláda nemá šancu za takýchto okolností získať väčšinu hlasov. Ešte predtým, ako začneme hlasovať, je jasné, že vláda padne. Myslím si, že zodpovednosť za toto rozhodnutie je na tých z koalície, ktorí sa hlasovania nezúčastnia. Oveľa čestnejšie by bolo zúčastniť sa a povedať jasne svoj názor. Bolo by to čestnejšie aj voči voličom.
A pokiaľ ide o mňa a mojich kolegov, myslím si, že všetci vyslovíme hlasovaním dôveru našej vláde, pretože táto vláda vynaložila toľko úsilia a je rozrobených toľko dôležitých vecí, že zhodiť toto zo stola jedným šmahom ruky, podľa môjho názoru je nehorázna nezodpovednosť. Čo sme my všetko robili a začali v justícii, čo sme všetko robili a začali, čo sa týka rozpočtu, rozpočtovej disciplíny, daňovú, odvodovú reformu robíme, na stole je štátny rozpočet. Vieme si uvedomiť dôsledky tohoto nášho dnešného rozhodovania? Budeme mať provizórium, alebo čo budeme mať? Dnes rozhodujeme o tom, či dôverujeme tejto vláde a tomu, čo všetko sme doteraz urobili. Myslím si, že to dôležité rozhodnutie je také prioritné pre nás, že by sme mali mať v sebe toľko odvahy a mali by sme sa postaviť k tomu tak, aby bolo jasné, kto za čo hlasoval. Hovorím len ku koalícii, pretože koalícia, ako bolo správne povedané, disponuje sedemdesiatimi deviatimi hlasmi.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani kolegyňa, je mi ľúto toho, čo som počul vo vašom prejave, pretože si vás vážim a za tú dobu, odkedy vás poznám, viem, že dokážete a že ste oveľa viac než len hlasná trúba tej mašinérie, ktorá vygradovala súčasnú situáciu až do dnešného stavu, a je zodpovedná za to, kam sme sa dostali. Demokracia, tak ako ste ju zadefinovali, by nebola ničím iným iba tyraniou väčšiny. Demokracia, tak ako ste ju zadefinovali, by nepripúšťala žiaden vzdor voči zlým rozhodnutiam, voči nesprávnym rozhodnutiam, ktoré sú postavené na princípoch a argumentoch, za ktorými si stojíme. Poviem to teda úplne priamo a úplne presne. Celý čas sme sa snažili presvedčiť pravicovú koalíciu, že sú dôležitejšie veci, než euroval na Slovensku. Reformy, princípy, na ktorých stála táto vláda a táto vládna koalícia. Žiaľ, spojením hlasovaní ste túto vládu pochovali. Škoda. Je plným právom členom vlády za KDH, za SDKÚ - DS a za MOST - HÍD pochovať sa. Je však naším plným právom nenechať sa takto vydierať.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Pani poslankyňa Dubovcová, dovoľte mi jednu otázku na základe vášho vystúpenia. Vy ste konštatovali, že oveľa čestnejšie by bolo povedať svoj názor v hlasovaní. Prosím vás, keby ste toľko mohli pomôcť, že na ktorú otázku by bolo oveľa čestnejšie povedať náš názor, na tú prvú alebo na tú druhú?
Ďakujem veľmi pekne.

Tak k tomu prvému vystúpeniu sa nejdem vyjadrovať, pretože ja som nepovedala kto má ako hlasovať, ale aby sme hlasovali a vyjadrili svoj názor.
Otázka je iba jedna. Pretože akonáhle je spojené hlasovanie s otázkou, či dávame dôveru vláde k tejto veci, tak je hlasovanie iba ohľadne dôvery. Buď dôverujeme vláde a súhlasíme s tým, čo vláda robí, alebo jej nedôverujeme a to znamená, že ďalšie hlasovanie by bolo bezpredmetné. Máme len jednu otázku a jednu odpoveď.

Ďakujem, pán predseda. Vážení členovia vlády, vážená vzácna snemovňa, mám vždy to šťastie, že vystupujem pred nabitou sálou. A teraz je tá situácia ešte trošku tristnejšia, pretože to, o čom hovorím a o čom budem hovoriť, budem hovoriť nerád. Budem hovoriť ako smutný Slovák v neradostnej Európe. Bude to, povedané biblicky, možno plač Jeremiášov a ešte raz, nebude to nič radostné.
O pár hodín uplynie čas, teda uplynie presne päťdesiatosem rokov od chvíle, keď som sa narodil. A musím povedať, že tento údaj hovorí o tom, že som väčšiu časť svojho života strávil v zaopatrovacom lágri za ostnatým drôtom. Za ostnatým drôtom som mal zaistené elementárne zaopatrenie, ale napriek tomu som, ako mnoho iných spoluobčanov, pozeral za ten drôt a pravdupovediac takmer sa nenádejal, že ten drôt raz padne a nebude. Keď sa po rokoch "epísmentu" so zlom, ktorý sa prevádzkoval pomerne plošne vo vtedajšej "demokratickej Európe" vo vzťahu ku Kremľu, objavil americký prezident, ktorý začal hovoriť niečo iné a zlé veci pomenúval, naša pomerne malá nádej trochu rástla. Európska únia, ktorá vtedy existovala, bola okrem iného i Európskou úniou Margaret Thatcherovej, bola každopádne Európskou úniou štátov, ktoré mali byť vo svojej podstate zodpovedné. Keď vznikali zárodky Európskej únie, Európa bola po strašnej vojne. I vtedy ale ešte platil dobrý mrav, že sa dlhy a pôžičky splácajú. Ak sa nepletiem, donedávna splácalo Spojené kráľovstvo dlhy, ktoré vznikli v čase, keď platilo v zápase s fašizmom cash and carry. Keď teda impérium potrebovalo a dostávalo pomoc od Spojených štátov. Dlhy sa platili, i keď v impériu bol lístkový systém. Nemecko sa zdvíhalo z nuly, keď ho Konrad Adenauer začal smerovať do mierovej Európy. Nemci netušili, že ich čaká hospodársky zázrak, ale svet bol zdravý, pretože sa dalo zdvihnúť z nuly a svojou prácou k niečomu dopracovať. Neexistovala ešte nároková civilizácia. Nároková civilizácia, ktorej výstrelky sa prejavili na uliciach Londýna a iných britských miest v ostatných týždňoch. Civilizácia, keď je absolútne normálne mať nároky a súbežne absolútne neúnosné niesť zodpovednosť. Európska únia bola pre nás spoza plota nepochybne Európou ideí. Veľmi sa mi páčila Európa slobody pohybu osôb, tovarov, lások, proste Európa slobody, kde každá krajina mala demokratickú ústavu. Možno každá trochu inú, ale každá demokratickú.
Strana, ktorej som bol členom, oponovala prijatiu európskej ústavy bez referenda, pretože nám bolo jasné, že je to prvý, ale nie zanedbateľný krok k odovzdávaniu právomoci. Pamätám sa na to, ako zrejme z úplne protichodných dôvodov túto ústavu zamietlo Francúzsko a Nizozemsko. Pamätám sa, že ich nikto nevylúčil, i keď už vtedy sa toto dielo Giscarda d'Estainga považovalo za alfu a omegu žiarivej budúcnosti. Proste muselo sa niečo urobiť, aby sa veľké Francúzsko stotožnilo. Potom sa ale pamätáme, aký bol osud malého Írska. Osud malého Írska bol menej pekný. Ako malému šteňaťu, ktoré urobí mláčku v predsieni, sa Írom omočil ňufák do prvého nie.
Medzitým sme zažili výroky hegemónov Európy typu, že "sme prepásli možnosť držať hubu". A vtedy, s dovolením, som začal mať pocit, že to nie je celkom to, o čom som rozmýšľal a sníval spoza ostatného drôtu.
Slovensko bol uchádzač. Uchádzač, ktorý prešiel temným obdobím mečiarovskej éry. Uchádzač, ktorý sa z tej diery musel vyhrabať, a ktorý sa musel vylízať z toho, čo vzniklo ako demokratické rozhodnutie voličov tejto krajiny. Bolo mi radosťou a cťou, že som sa mohol v rokoch 1998 až 2002 zúčastniť tohto procesu. I vtedy, musím povedať, som sa viackrát presvedčil, že nie vždy je na strane väčšiny pravda. Nepochybne to bolo v období mečiarizmu, kedy vtedajšia opozícia hovorila, že nemôže byť demokraciou tyrania väčšiny. Boli momenty, keď - tie si spomínam už dnes, dá sa povedať, s radosťou, pretože to dobre dopadlo - keď sme ústami kolegu Tatára navrhli rovnú daň. Boli sme vtedy osočení ako ekonomickí voluntaristi, ako tí, ktorí chcú rozvrátiť štát. Neuplynulo ani jeden a pol roka a rovná daň, i vďaka zásluhe ministra financií Mikloša, tu bola. Vďakabohu zaňho a vďakabohu za ňu. Ale vtedy sme boli v absolútnej menšine a napriek tomu si nemyslím, že sme nemali pravdu. Človeka neteší, keď môže povedať o niečom čo nechcel, "že sme vám to hovorili".
Ak teda bola Európa založená ako Európa ideí a štátov, nie je celkom radostné to, že postupne dochádzalo k odbúraniu tejto idey. Nikto ma presvedčí, že Adenauer a de Gaulle snívali o odovzdávaní právomocí. To, že chceli Európu slobodného trhu, je absolútne v poriadku. To, že sa študentka v  programe Erazmus v Clermont - Ferrand vydá bez veľkej byrokracie a bez veľkého dokazovania na všetkých možných úradoch, je pekné a radostné. To je, že tam mohla ísť študovať, je tiež fajn. Ale to, že sa postupne ukrajuje z rozhodovania o vážnych veciach, pričom, podotýkam, sa jedná o veci, kde je slobodné rozhodnutie parlamentov absolútne štandardné je zlé! My naším postojom nechceme žiadne nadpráva, my chceme hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia v bode, kde sa to predpokladá. My teda nie sme tí, ktoré chcú niečo porušiť. Je všeobecne známe, že OKS bolo to, čomu sa hovorí euroskeptická strana. Naša skepsa nevyplynula z nelásky k Európe, pretože nikto nemôže povedať, že v roku 1998 až 2002 sme neurobili všetko pre to, aby sme sa do tej Európy dostali. Ale mysleli sme, že keď sa tam prebijeme, splniac všetky podmienky, pri ktorých nám reálne málokto máločo uľahčil, ak nesťažil, že máme proste normálne práva v demokratickom spoločenstve. A keď sa prijala euroústava, ktorú sme nepovažovali za potrebnú, tak ako konzervatívci, ktorí ctíme pravidlo, ktoré tu už dnes zaznelo, "pacta sunt servanda", tak si myslíme, že ak v príslušnom paragrafe sa hovorí o nemožnosti bail-outu, tak by to malo platiť. A mrzí nás, že na tom stojíme my, ktorí sme ten dokument presne vzaté nechceli.
Európa bola nepochybne a je ešte stále demokratickým kontinentom. Ale predsa, Slovensko si svoje muselo zaslúžene odcvičiť, Slovensko muselo plniť a plnilo. To nám slúži ku cti, aj keď ma ťažko niekto môže podozrievať, že som čierno-čižmový hejslovák. V podstate sme sa dokázali z tej jamy vyhrabať. Dokázali sme to v zásade vlastnými silami. A ak tu kolega Beblavý hovoril o pomoci pri sanácii bánk, nemyslím si, že to celej Európe neprospelo. Že tí, ktorí dnes tie banky vlastnia, tým snáď utrpeli. A myslím si, že to je ten správny postoj. Minule, na medzinárodnom fóre, som pri večernej debate pri stole spomenul príklad Argentíny. Argentína si musela prežiť svoj štátny bankrot. Prežila si ho. Kolega pri stole mi povedal: ale s akými bolesťami! Nuž áno, Argentína nie je v žiadnej euro- ani v "sol" zóne. Ale jednoducho to bolo na Argentíncoch. A tak si myslím, že existujú veci, kde si krajina má niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Novšou ideou Európy, od Európy de Gaullea a Adenauera, bola Európa spájajúca sa do Spojených štátov európskych, aj keď to tak nie je pomenované. S dovolením sme boli ako konzervatívci skeptickí, pretože sme mali pevné presvedčenie, že ešte dlho bude v Európe platiť bližšia košeľa ako kabát, a že ak pôjde o bližšiu košeľu veľkého, tak mu bude oveľa bližšie ako košieľka malého.
Ukázalo sa to už  v dnes zmienenom prípade, keď dva hnacie motory Európskej únie a jej ekonomiky, v čase najväčšej prosperity tohto kontinentu za posledných dvanásť, pätnásť rokov, dokázali vyprodukovať prekročenie deficitu a maastrichtských kritérií. To bol veľmi významný varovný signál. To sa nedialo v čase dramatickej situácie, to bola púha snaha kupovať si voličov a podporovať nárokovú spoločnosť. Míňať viac, ako produkujeme, pričom sa jedná o kontinent, kde je koncentrované bohatstvo sveta, kde ešte i tí priemerní a biednejší žijú podstatne lepšie ako drvivá väčšina zemegule. A v tomto zmysle to bol skutočne výrazne vážne zdvihnutý prst nad tým, kam spejeme. Keď som pred dvoma rokmi letel na univerzitné podujatie do Tokia,  tak som vo fejtóne Frankfurter Allgemeine čítal okrem iného veľmi pozoruhodný text o dlhoch. Autor si dal tú prácu a po každom odseku tohto päťstĺpcového polstranového článku nás informoval, o koľko vzrástol dlh Spolkovej republiky Nemecka, kým sme sa dočítali do tohto bodu v jeho fejtóne. A keď sme došli na koniec, tak nám oznámil, o koľko za tie minúty, ktoré sme čítali ten článok, vzrástol dlh najprosperujúcejšej a najsilnejšej ekonomiky Európy. Podľa mňa je to desivé. Podľa mňa je to desivé pre budúcnosť sveta. A preto možno chcem, keď je reč o Grécku, ale teraz sa skôr vrátim do Grécka klasickej antickej drámy, proste mám pocit, že tento zlý príbeh potrebuje katarziu. Ten zlý príbeh potrebuje rozuzlenie, tento gordický uzol potrebuje rozťatie a neurobenie ďalšieho uzla na vrch toho, ktorý tam je.
Európa si zvykla byť svetadielom blahobytu. Ale zvykla si byť svetadielom blahobytu bez zodpovednosti. Politici si zvykli kupovať si hlasy voličov prejedaním budúcnosti ich detí. Stalo sa to normou od biednejších až k najbohatším. Existujú výnimky, ale sumárne je desivý pohľad na to, ako sa tento najbohatší kontinent nevedel vpratať do vlastného opasku.
A preto, s dovolením, mám akýsi problém v tom, že ideme robiť ďalší uzol na tento gordický uzol. Mám problém s tým, že tá väčšina, na ktorú sa odvolávame, a ktorá vraj  na nás teraz hnevlivo pozerá, sa hnevlivo pozerá na to, že niekto chce využiť normálne svoje ústavné právo na hlasovanie podľa vedomia a svedomia. Je možné, a akceptujem nikoho neosočujúc, že videnie toho istého pohára môže byť u rôznych kolegov v tomto parlamente rôzne. A ja chápem i argumenty druhej strany. Ale domnievam sa, že ak sa má urobiť prietrž niečomu zlému, tak je takmer jedno kto zakričí, že kráľ je nahý. I keď je to malé dieťa. Pretože musíme povedať, že Európa je nahá a že urobila všetko pre to, aby taká bola. A domnievam sa, že ak to povie malé Slovensko, tak to neprestane byť kvôli tomu pravda.
A Európa taká je, žiaľbohu,  v tomto zmysle nielen ekonomicky, v poslednom čísle Profilu, ktoré som včera čítal, je "krásny" graf zadlženosti. Európa proste stratila v istom smere súdnosť. A nevidím to inak, ako tak, že má prísť katarzia. Mrzí ma, že to hovorím ako ten, ktorý, ako som povedal, tridsaťšesť rokov svojho života pozeral na Európu ako na zasľúbenú krajinu. Ako na niečo, kde by som aj ja rád bol. Ale tá Európa, tá sa rozkysla. Tá Európa stratila to, čo umožnilo Nemecku povstať od roku nula do krajiny hospodárskeho zázraku. To stratila. To, čo tú Európu zničenú vojnou, obeťami pozdvihlo: schopnosť odriekať sa, schopnosť minúť toľko, koľko mám a schopnosť myslieť na blaho svojich detí. Som presvedčený, že tvorcovia hospodárskeho zázraku na tie deti mysleli. A potom sa to akosi zmenilo.
A musím teda povedať, že všetko to, čo hovorím, hovorím nerád. Ako som už povedal vo faktickej poznámke a vzbudilo to salvu úsmevov alebo smiechu, ťažko bude niekto OKS alebo mňa osobne obviňovať z toho, že z toho, čo hovorím, vytĺkam politický kapitál. Nevytĺkam politický kapitál, hovorím to z presvedčenia a uznávam presvedčenie všetkých ďalších, ktorí hovoria opak. Ale s dovolením, nech sa mi nesiaha na moje presvedčenie. A domnievam sa, že je jednoducho právom mať iný názor.
Zakončil by som to, priatelia, opäť vo vzťahu k cirkvi. Ak som začal plačom Jeremiášovým, tak to zakončím slovami Martina Luthera, ktorý povedal: "Tu stojím a nemôžem inak." Zhodou okolností týmto názvom nazval svoju biografiu môj obľúbený americký senátor Jesse Helms, názov biografie ktorého znie: Here´s Where I Stand.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Napadol mi len taký bonmot, že niekedy sa o Rusku hovorilo, že je to krajina, kde zajtra znamená už včera. Na Slovensku sme sa zvykli smiať, že je to krajina, kde už včera zjedli to, čo mali na zajtra. Dnes je však smutnou pravdou, že Grécko je krajinou, kde už predvčerom prejedli to, čo mali mať na budúci týždeň.
Ďakujem.