24. schôdza

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som môj príspevok už prispôsobil prebiehajúcej diskusii. Pôvodne som mal pripravené viaceré komentáre, ale myslím si, že je dobré, aby tá diskusia sa vzájomne dopĺňala. V prvom rade chcem oceniť, že takýto zákon je z rezortu ministerstva predložený na rokovanie Národnej rady, pretože môžem povedať, že konečne reflektuje na skutočné požiadavky pedagogických zamestnancov vôbec v školstve. Veľa vecí sa urobilo, a možno neboli až také citeľné, možno budú neskôr. Nechcem krivdiť, pán minister, lebo veľa rozhodnutí má určitú zotrvačnosť, kým sa dostanú do života, ale určite toto rozhodnutie, ktoré predovšetkým vnímam v oblasti zvýšenia príjmov pedagogických zamestnancov, hodnotím ako veľmi pozitívne a hovorím to aj preto, lebo mám skúsenosti z návštev mnohých škôl, predovšetkým stredných, kde je tento problém. A vnímame ho aj celospoločensky. Ale rovnako mám výhrady k takému akémusi, stále takému, ako by som to nazval, príliš tvrdému duálnemu pohľadu niektorých kolegov-poslancov, ktorí predložili tie pozmeňujúce návrhy, o ktorých sa tu rozvinula diskusia. A vnímam to práve preto, že, negatívne práve preto, že stále je tu taký pohľad, ktorý sa snaží využívať ustanovenia ústavy, že všetci žiaci, alebo presnejšie občania Slovenskej republiky, v tomto prípade už aj občania, majú rovnaké právo na vzdelávanie. A to je nepochybné, ale ako to dosiahnuť a akým spôsobom vytvoriť tie podmienky, je určite rozdiel medzi nami a tými, ktorí predložili alebo obhajujú predovšetkým tú časť pozmeňujúcich návrhov, ktorá hovorí o osobitnom hodnotení pedagógov súkromných škôl. Ja vôbec sa nebránim tomu, aby tu mohlo byť osobitné hodnotenie škôl, pedagógov v školách. Ale ak, tak to má byť pre všetky školy. A pokiaľ nebola táto dohoda na tom, aby sa to urobilo pre všetky školy, tak nevidím absolútne dôvod, ale absolútne žiadny dôvod, prečo by to malo byť urobené len pre súkromné školy. Pretože predsa pohľad na vzdelávanie nemôže byť taký, že musia mať, ako to povedal pán kolega Poliačik, všetci občania rovnaké práva. Oni ich majú. Štát ich tu zabezpečuje. Preto máme školy verejné, ktoré sú na to, aby ľudia sa mohli vzdelávať. Lenže pohľad, predovšetkým pravicový a neoliberálny, je taký, že pri tom zabezpečovaní tých základných práv ústavných občanov do toho vnášate obchodné princípy, a to nie je len v školstve. Pretože ja za to nemôžem, že niekto, alebo ani vy, že niekto sa rozhodne podnikať v súkromnom školstve, lebo je to podnikanie, to si povedzme otvorene. Možnože to nie je s vysokou pridanou hodnotou a je v prenajatých priestoroch, lebo nemá vlastné, a potom má problémy s tým, že nemôže si opraviť okno alebo niečo podobné. Verejné školy majú rovnako tento problém, a len preto, že sa do týchto škôl 20 aj 30 rokov neinvestovala ani koruna. A pritom sa nesťažujú, pretože to majú priamo zo zákona, aby toto robili. Ale ja poviem ďalší príklad, že aký je ten pohľad. To nie je len v školstve. Ten pohľad váš je aj v zdravotníctve. Presne taký istý. Pretože všetci majú nárok z ústavy, aby dostali primeranú zdravotnú starostlivosť, ale vy opäť ste do toho vzniesli biznis, pretože to zabezpečovanie sa najlepšie robí cez biznis, za štátne peniaze. Preto napríklad aj dnes súkromné zdravotné poisťovne, ktoré sú v povinnom systéme zdravotného poistenia, môžu tvoriť zisk. Tak to teda nie, ten pohľad náš je úplne iný. Štát je tu na to, aby predovšetkým zabezpečil to, čo treba. Ak tu niekto chce mať čosi nadštandard, tak si musí priplatiť, a preto aj zákonodarca v zákone o súkromných školách jasne dal do zákona, že si môžu vyberať školné tieto školy. Verejné školy si to nemôžu robiť. Tak kto je teraz diskriminovaný? A paradoxom je to, že tie súkromné školy vo väčšine to nerobia, pretože sa tvária, že v podstate načo by sme to robili, veď my sme platení z rozpočtu a mali by dať všetci tí, ktorí sú za to zodpovední, ministerstvo cez krajské školské úrady a prípadne samosprávne kraje pri tzv. neštátnych školských subjektoch, ktoré sú súčasťou väčšinou týchto súkromných škôl, nám to zaplatia. Ale prečo my sme boli by tí nepopulárni? No, ale tu si treba uvedomiť, že ak som sa rozhodol, že jednoducho táto úroveň vzdelania mi nepostačuje, či rodič alebo hoci kto iný, a chcem inú, no tak si za to musím aj priplatiť. Lebo, keby sme sa na to pozerali takým spôsobom, ako povedal pán kolega Poliačik, to znamená, že všetky verejné školy sú zlé. Ja to tak cítim, že takým spôsobom sa na to pozeráme, lebo my neumožňujeme, aby súkromné školy tu mohli byť konečne tie, ktoré poskytnú tým talentovaným vzdelanie, pretože jedine tie sú schopné to urobiť, ale pritom opak je pravdou. Pretože je tu množstvo naozaj špičkových škôl a môžeme byť pyšní v mnohých oblastiach, že sú, sú tu a dôkazom toho je aj mnoho ľudí, ktorí sú absolventmi týchto škôl. Čiže toto je rozdiel pohľadu na verejné školy a na súkromné školy. Preto ešte raz podotýkam, nemám problém s tým, aby sme mali voľnejšiu možnosť ohodnocovania pedagógov v školstve, pretože je to určitá forma motivácie. Plne s tým súhlasím. Poznám to, ale nemôžeme vytvárať práve teraz komparatívnu výhodu iba jednej z oblastí, a to je súkromných škôl, ktoré si to môžu dovoliť, a tí ostatní si to nebudú môcť dovoliť, a to je problém. To je naozaj problém. Čiže poďme sa skôr dohodnúť na tom, že to uvoľníme všetkým, ale zrejme tu nie je dohoda, tak to, prosím vás, nerobme u tých súkromných škôl, lebo naozaj ich, tie ostatné školy, znevýhodňujeme, a to nie je určite cieľom. Pretože tých problémov v tom školstve je ešte mnoho iných, nielen ohodnotenie samotných pedagógov, ale je tu aj problém vôbec financovania školstva cez normatívy, ktorí sa ukazujú už dnes naozaj ako neúčinní, pretože nám klesá demografická krivka, a keď to pôjde takto ďalej, tak zavrieme školy takmer možno už všetky a bude, budeme mať problém, keď sem príde, keď príde nárast demografie, a to predsa nikto nechce. Chceme udržať kvalitné stredné vzdelávanie.
Takže ešte raz, vážené poslankyne, vážení poslanci, chcem podotknúť aj slová mojich kolegov, pána Čaploviča a pani Obrimčákovej, určite za jednotku a trojku sme pripravení zahlasovať, ale za dvojku určite nie. A chcel by som vás poprosiť, aby ste to zvážili a naozaj nevytvárali tuto tieto dve kategórie v školstve, ktoré absolútne neprinesú nič pozitívne.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa vyjadril aj k predneseným pozmeňujúcim návrhom. Budem predovšetkým hovoriť ako o prvom o návrhu, ktorý predniesol pán poslanec Chaban. Pretože týka sa to samosprávnych krajov práve v čase, kedy samosprávne kraje sú nútené rovnako do transformácie nemocníc, ako aj štátne nemocnice. Len, bohužiaľ, na rozdiel od štátnych nemocníc, pohľad štátu, teda vlády bol taký, že zatiaľ čo štátne nemocnice budú vyriešené tak, že budú oddlžené. Všetky práva a povinnosti automaticky vyplývajúce z povolení na poskytovanie akútnej zdravotnej starostlivosti, mám na mysli teraz rýchlu lekársku pomoc a rýchlu zdravotnú pomoc, automaticky prejdú na právneho nástupcu, zatiaľ čo u nemocníc v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov samosprávne kraje nebudú mať nemocnice oddlžené a zároveň ani nebudú môcť, licencie na rýchlu lekársku zdravotnú pomoc a ďalšiu pomoc nebudú môcť vykonávať po 1. 1., pretože im zanikne. Čiže tu sa vytvoril naozaj, dvojkoľajnosť nepochopiteľná, pretože tak samosprávne kraje, ako aj štát vykonávajú zdravotnú starostlivosť v podstate v zastúpení štátu podľa rovnakých zákonov ako v štátnych nemocniciach a podľa rovnakých pravidiel zdravotného poistenia, ktorého pravidlá neurčujú zastupiteľstvá samosprávnych krajov. Čiže ergo, mali by mať rovnaké podmienky pri tejto transformácii, ktorá je, mimochodom, nie celkom dobre nastavená, k tomu sa vyjadrím neskôr, by mali mať rovnaké podmienky. Ale ako vidíte, ich nemajú. Čiže sú výrazne diskriminované a budú musieť, bohužiaľ, do toho sú nútené, že v prípade, keď nebudú oddlžené ich nemocnice, budú to musieť prenášať na bedrá všetkých, všetkých obyvateľov krajov na rôznych iných veciach, že napríklad sa budú zvyšovať poplatky v sociálnych službách, že sa bude zvyšovať cestovné v prímestskej autobusovej doprave, nebudú sa opravovať cesty atď., čo zásadne odmietam. Prečo by to malo byť takto? Všetci občania, aj tí, čo chodia do krajských nemocníc aj tí, čo chodia do štátnych nemocníc koncových, si platia predsa rovnaké zdravotné poistenie a mali by mať rovnaké podmienky. A v tomto prípade musím naozaj vyzdvihnúť tento pozmeňujúci návrh pána poslanca Chabana. Rieši práve túto jednu deformáciu, týkajúcu sa rýchlej lekárskej a zdravotnej pomoci, kde dáva len do súladu stav, ktorý je v súčasnosti v štátnych nemocniciach, so stavom, ktorý by mal byť aj v krajských nemocniciach, a to si myslím, že je dobre. Bohužiaľ, zrejme už oddlženie v tejto snemovni a touto vládou už asi nebude možné, pretože už snemovňa rozhodla o oddlžení len štátnych nemocníc a krajské budú diskriminované. Budú sa musieť s tým nejako vysporiadať. Budeme musieť možno zvoliť aj iné formy, ktoré veľmi nerád aj ako predseda samosprávneho kraja budem musieť použiť, ale asi ináč nepôjde, aby sme mohli obhajovať záujmy občanov našich krajov, že sa budeme musieť obrátiť na medzinárodné inštitúcie, aby táto diskriminácia bola jednoducho odbúraná. Čiže podporujem naozaj tento pozmeňujúci návrh, má svoje ratio a som presvedčený, že nikto z nás, ktorí žijete v krajoch a kde chodíte do krajských nemocníc, nechcete, aby rýchla lekárska alebo zdravotná pomoc skončila, pretože kým sa urobia výberové konania nové na ďalších poskytovateľov, tak medzitým sa môže veľa vecí negatívnych stať, a to nikto nechce. Som presvedčený, že pán minister tomuto dá zelenú, lebo chápem to, že teraz je predovšetkým diel zodpovednosti na neho, pri jeho zákone, že uvoľní takéto niečo. Ale je to pokus, ktorý naozaj môžeme urobiť len teraz. V opačnom prípade už by sa to nestihlo, pretože koniec decembra je tu čo nevidieť a kým sa to zverejní v zbierke zákonov, to bude chvíľočku trvať. Nuž a nakoniec sa chcem vyjadriť rovnako k pozmeňujúcemu návrhu pána kolegu Rašiho. Toto je naozaj situácia, ktorá je pre všetkých nás veľmi zlá. Vy si to uvedomujete, páni poslanci, aj z koalície, pretože ak nedokážeme zastaviť výpovede dvetisíc štyristo lekárov v nemocniciach, a teraz vôbec nemusíme rozdeľovať, či v štátnych alebo v krajských nemocniciach, pretože výpovede dali aj v krajských, čiže VÚC-kárskych nemocniciach, aj keď zriaďovatelia to nespôsobili, tento stav. Ale máme výpovede rovnako. A ak sa tento stav nezastaví, tak budeme všetci trpieť, verte mi. A pritom vieme všetci, že jednoducho z hľadiska európskeho práva je potrebné zmeniť príspevkové organizácie na inú právnu subjektivitu, to je nespochybniteľné. Ale nie takýmto spôsobom, ako je to urobené teraz, že nie je vyriešené to najzákladnejšie, čo v zdravotníctve je problematické, a to je financovanie. Môžeme zmeniť naše nemocnice na akékoľvek právne subjektivity, pokým nebude vyriešené financovanie, tak môže sa tam manažér trápiť a robiť, čo chce, aj neviemaké geniálne myšlienky bude mať, tak nie je schopný to jednoducho zvládnuť v čase, keď zdravotné poisťovne platia diametrálne odlišné platby za jednotlivé zdravotné výkony. Niekoľkonásobne odlišné medzi jednotlivými nemocnicami, a pritom tí lekári vykonávajú rovnakú zdravotnú starostlivosť, majú rovnakú atestáciu ako v štátnych, súkromných alebo aj VÚC-kárskych nemocniciach, a pritom majú platby nižšie. Nie je možné za podmienok, kedy z ústavy všetky nemocnice musia poskytnúť akútnu zdravotnú starostlivosť, oni ju poskytnú, revízny lekár zdravotnej poisťovne ju uzná, ale zdravotná poisťovňa nemusí zaplatiť tieto výkony. No prirodzene potom, že nemocnice sa zadlžujú. A toto je práve ten najkľúčovejší problém, ktorý treba v prvom rade vyriešiť, až potom ísť na inú právnu subjektivitu. A preto aj predkladateľ, pán kolega Raši a poslanci, ktorí sme tam podpísaní, sme to predložili, aby sa to posunulo a hľadala sa iná forma právnej subjektivity potom, ako tu bude nové financovanie zdravotníctva, ktoré ja podporujem. A napokon táto vláda a tento parlament, predovšetkým koaliční poslanci, ste súhlasili s tým, že od 1. 1. 2014 tu bude nový systém financovania na diagnózu. Čo si myslím, že je naozaj spravodlivejšie a toto by mohlo vyriešiť ten problém. Takže vážené pani poslankyne, páni poslanci, chcem vás požiadať, aby ste si uvedomili, akú máte zodpovednosť v rukách, akú máme všetci zodpovednosť v rukách za to, že či dvetisíc štyristo lekárov dá výpoveď a bude tu ohrozená zdravotná starostlivosť, že či nemocnice, ktoré od 1. 1. budú akciovými spoločnosťami, nebudú mať dostatočné financovanie, sa stanú ľahkou korisťou veriteľov a prídu o majetok a o mnohé veci, ktoré im neumožnia poskytovať zdravotnú starostlivosť, a to už bude len krôčik k tomu, ako spomínal pán kolega Kalist, že nikto nehovorí o privatizácii. Dnes nie, ale o rok, keď budú na kolenách, keď budú mať veritelia väčšinu hnuteľného majetku v centrách mesta, kde je to väčšinou lukratívne, keď si tam postavia súkromné kliniky a oslabia štátne nemocnice natoľko, že potom príde niekto osvietený z ministerstva a povie, no už sa nedá nič robiť, ak to vieme zachrániť, tak jedine, že odpredáme podiel akcií, a to už je privatizácia. A to nikto nechce, pretože ja si myslím, že zdravotná starostlivosť by nemala byť motivovaná financiami, mám na mysli platením, súkromným platením. Mala by to byť verejnoprospešná služba, ktorá je zabezpečená cez povinné zmluvné poistenie. Takže vážené panie poslankyne, páni poslanci, zhrniem na záver. Určite podporím zákon o pedagogických zamestnancoch až na pozmeňujúci návrh, o ktorom som hovoril, lebo myslím si, že nie je dobrý. A som presvedčený, že všetci pedagógovia to prijmú v záujme postavenia, ale aj ich motivácie do ďalšej práce. A zároveň vás chcem poprosiť, aby ste podporili aj pozmeňujúce návrhy pána poslanca Chabana aj pána poslanca Rašiho a všetkých, ktorí sa podpísali pod to, aby sme zastavili hroziacu krízu, ktorá v zdravotníctve naozaj hrozí.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega Blanár, no trošku ste si pošliapali po jazyku, musím povedať. Jednak ste zase dokázali, že ste vôbec nepočúvali to, čo som rozprával, ale tak na to sme si už mohli zvyknúť. Ale keby sme mali sledovať vašu logiku ďalej, tak potom vlastne všetko, čo je platené zo strany štátu alebo samosprávy, by malo byť platené rovnako. To znamená, že všetci lekári, ktorí pracujú v zdravotníckych zariadeniach zriadených samosprávou, presne takisto ako všetci učitelia, ktorí pracujú v školách zriadených samosprávou, tiež mali mať tabuľkové platy. Ale nič také na Slovensku nie je. Každý zriaďovateľ si podľa svojich možností lekárov vo svojej nemocnici, vo svojej pôsobnosti platí inak. Takže, niekde tá vaša logika proste kríva a opäť zopakujem to, čo som povedal už predtým, vo vašom rovnostárskom chápaní sveta je každá výnimočnosť, snaha alebo prejavenie toho, že chce niekto byť trochu lepší ako ostatní a dať nejakú pridanú hodnotu, trestaná. Keď každý, keď niekto čo len trošku povystrčí zo šedého priemeru hlavu, tak mu je okamžite zoťatá. Vy budete najradšej, keď všetci budeme rovnako zlí, len aby medzi nami proste nikto nebol čo i len trošku lepší. A ja osobne mám radšej taký svet, kde sa snaha, kvalita a potreba robiť veci lepšie, ukazovať veci lepšie, učiť lepšie a byť za to primerane odmenený, chváli, pretože ak by sme mali byť všetci rovnakí, tak sa nikdy žiadneho pokroku ani inovácie nedočkáme a ostaneme stále na tom istom statuse, kde si budeme iba pekne jeden druhého čapkať po pleciach, ako nám je tu pekne v tom šedom priemere, dobre.
Ďakujem.

Pán poslanec Blanár hovoril v dvoch rovinách, hovoril v rovine vzdelávania a takisto v rovine zdravotníctva vo vzťahu k predloženým návrhom, ktoré odzneli vo všeobecnej rozprave. Ja naozaj pociťujem, to, to sa týka aj v niektorých oblastiach školstva, tie návrhy, ktoré sa prijali, s ktorými mám problém a, samozrejme, aj zdravotníctva, že škriabete sa na plot, obrazne povediac, a neviete, čo je za ním. Aké dopady to má, v tomto prípade, samozrejme, na budúcnosť, jednej strane regionálneho školstva a na druhej strane verejného zdravotníctva a súčasne chcem naozaj v tomto svojom krátkom vystúpení v rámci faktickej poznámky upozorniť, že nám musí ísť aj o vysokoškolské ško..., vysoké školy a hlavne o lekárske fakulty. Pán minister, vy ste dostal listy, ja som ich dostal ako predseda výboru od obidvoch dekanov lekárskych fakúlt, od rektora Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, takisto pána profesora medicíny, ktorý dlhé roky v tejto oblasti strávil, pána profesora Miroššaya a znovu opakujem, nikde v Európe nie sú univerzitné nemocnice akciovými spoločnosťami. Ako je možné na týchto špičkových pracoviskách zabezpečovať špičkový klinický výskum cez rôzne súkromné vstupy, alebo pôjdeme cestou do záhuby, že tieto nemocnice premeníme na jednoduché sanitárne podniky, kde sa bude zarábať na hlavu, podobne ako vo vojnovom stave... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No, ja oceňujem kolegov, neviem, či bol brept, ale rozhodne priznanie faktu, že zmena právnej formy nemocníc je nevyhnutným faktom. Sám ste to, sám to priznal predrečník a som veľmi rád, že to priznal. Na druhej strane musím ale skonštatovať, že aj v druhej veci máte pravdu, zdravotná starostlivosť na Slovensku je aktuálne v ohrození, ale to ohrozenie vyplýva z toho, že istá skupina lekárov, ktorí podali výpovede, majú nejaké požiadavky a na základe tých požiadaviek sú ochotní štrajkovať. To akože plne priznávame všetci asi, kto vieme alebo vieme, o čom hovoríme, že je to náročné a vyžaduje to a bude to vyžadovať ešte kopu práce, aby sa, aby sa táto vzniknutá vyhrotená situácia ukľudnila. Ale opakujem, čo som už povedal aj predtým. Ja si vôbec nemyslím, že to má akýkoľvek súvis s právnou formou. Má to súvis s tým, že slovenskí zdravotníci sú dlhodobo nedocenení, či už sa jedná o sestry alebo lekárov, určite to je pravda, ale s právnou formou nemocníc som presvedčený, že to nemá absolútne nič spoločné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, vážený pán predsedajúci. Naozaj, dovolil by som si nadviazať na pána poslanca Blanára. Ako vravel, vyššie územné celky sú nútené k transformácii, nebudú vôbec oddlžené, čiže naozaj, toto je transformácia nemocníc a jej zakomponovanie do legislatívy je uzákonenie eutanázie týchto nemocníc v našej legislatíve. Niekoho donútite sa stransformovať, necháte mu dlh, okrem toho mu zdravotné poisťovne nepreplácajú ani výšku nákladov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti ako, to je, to je, jediný výsledok toho bude exitus daných nemocníc. A čo sa týka tých sanitiek a respektíve zborov záchrannej zdravotnej služby, ktorý, ktoré pán poslanec Blanár spomínal, naozaj, to je neodpustiteľná chyba, čo urobilo ministerstvo zdravotníctva, že dalo schváliť zákon, ktorý nemyslel na to, že po 1. 1. 2012 by mali v transformovaných nemocniciach fungovať aj body záchrannej zdravotnej služby. A tých bodov je toľko, len v Žilinskom vyššom územnom celku je ich sedem, že sa nedajú ničím iným nahradiť. Pretože keď sa, keď vypadol jeden bod záchrannej zdravotnej služby kvôli technickej poruche sanitky v kraji, v rozsiahlom kraji ako je Žilinský kraj, ho bolo veľmi ťažké nahradiť. A to nehovorím ešte o siedmich bodoch, takže ja naozaj gratulujem k tomu, že napriek týmto faktom stále dokážete tvrdohlavo trvať na transformácii, aj keď si musíte byť vedomí, keď rozmýšľate, keď aspoň trošku rozmýšľate alebo keď používate sedliacky rozum, že vediete do záhuby nemocnice. A nemocnice vyššieho územného celku do záhuby vediete stopercentne.
Ďakujem.

Ja by som si dovolil poďakovať pánovi kolegovi Blanárovi, že vo svojom príhovore pripomenul ctenej snemovni, že štátne nemocnice sa chystajú transformovať, budú sa oddlžovať a nemocnice, ktoré patria pod vyššie územné celky, tie necháme zadlžené. Veď keď si to vezmeme z logického hľadiska, čo tí ľudia, ktorí chodia do nemocníc, ktoré patria pod vyššie územné celky, tie, tí ľudia sú menej hodnotní? Ako dopadnú potom tie nemocnice? Veď ja som tu nepočul zatiaľ za rok a štvrť, čo som poslancom Národnej rady, nepočul som žiadne nejaké logické riešenie, aké bude v budúcnosti a ako sa vyriešia nemocnice, ktoré patria pod VÚC. Veď veľký problém je tu aj s ohodnocovaním výkonov, tie výkony nie sú jednotné a zase na to doplácajú len krajské nemocnice. Kedy s týmto sa nejakým spôsobom vysporiadame, aby naozaj tie nemocnice sa mohli, aby, aby mohli pokračovať. Aby tí lekári, ktorí teraz dávajú výpovede, aby mohli pokračovať vo svojej plnohodnotnej práci aj v takých nemocniciach, ktoré patria pod kraje.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Poliačik, nebudem na vašu ekvilibristiku, ktorú máte z hľadiska rečníckeho, pretože to chodíte trénovať, pokiaľ som počul, vôbec odpovedať, ani nebudem reagovať na to, ako hodnotíte moje selektívne počúvanie, pretože to nie, to sa nehodí. Ale poviem vám, že som zásadne proti rovnostárstvu, ako ste to vy nazvali, som proti rovnostárstvu, aby pri zabezpečovaní vzdelávania mali rovnaké podmienky tí, čo robia z toho biznis, a tí, čo to robia ako verejnoprávnu službu. Som proti rovnostárstvu, aby pri poskytovaní sociálnych služieb mali rovnaké podmienky tí, ktorí to robia z hľadiska biznisu, a tí, ktorí to robia ako verejnoprávnu službu. Som proti rovnostárstvu medzi tým, aby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bol, aby oni mali rovnaké podmienky, ktorí podnikajú v zdravotníctve, a tí, ktorí to robia, verejnoprávnu službu. Čiže, pán poslanec, toto je medzi nami rozdiel, ktorý jednoducho nezmeníme, ja si myslím, že štát je tu na to, aby práve zabezpečoval základné funkcie. A ak je tu niečo, čo chce niekto naviac, tak je prirodzené, že môže si za to priplatiť, nikto mu nebráni. Ale žiadne rovnostárstvo, aby tí, ktorí podnikajú, ktorí musíte povinne odviesť finančné prostriedky na účet, napríklad ako je zdravotné poistenie, potom oni mohli z toho tvoriť zisk. Prijal by som to v tom prípade, keby všetci tí poistenci, ktorí sú napríklad v zdravotnej poisťovni, boli aj akcionármi, ale to tu nie je. Ale podnikáte za štátne peniaze a za povinné peniaze, ktoré dostane od daňového pokladníka, to vie každý. A proti takémuto rovnostárstvu som, pán Poliačik, to vám môžem povedať. No a pán kolega Kalist, my sme nikdy nezamlčovali, ale sme proti akciovým spoločnostiam, ktoré robia biznis v zdravotníctve, to je rozdiel medzi nami.

(Smiech.) Že ešte euroval by som mal tiež okomentovať. Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, v prvom rade sa chcem ospravedlniť za neskorý príchod, dostal som stopercentnú informáciu, že začínam o 15.00 hodine, takže mrzí ma to. Potom skúsime na začiatok vybaviť to zdravotníctvo, tak neinformovanému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že tá tristosedemnástka je rezortom a školským výborom pripravená tak dobre, že keď sa chce niekto rozprávať o problémoch týkajúcich sa školstva, musí zabrúsiť do zdravotníctva. Ale vieme, že, že, že až tak dokonalá určite nebude.Teraz pár poznámok k diskusiám, ktoré tu boli vedené.
Sedemročný limit. Predkladateľ nebol šťastný z toho, že by sa mal zrušiť. A súčasne sme nechceli sťahovať zákon len kvôli tomu, takže výsledok je taký, že v prechodných ustanoveniach je posunutá účinnosť a, a nová vláda so silnejším politickým mandátom sa rozhodne, ako, ako narobí, ako, ako, ako sa postaví k tomu sedemročnému limitu.
Pokiaľ ide často, o často diskutovanú tému liberalizácie platov v súkromných školách, tam len doplním argument, ktorý neodznel. Štátne peniaze sa dávajú aj súkromným firmám, ktoré stavajú diaľnice, a nie s podmienkou, že by museli mať tabuľkové platy... (Hlasy v sále.)

Hort, Milan, podpredseda NR SR
Pán kolega Čaplovič, poprosím. Je záverečné vystúpenie pána ministra. Ďakujem za porozumenie.

Jurzyca, Eugen, minister školstva, vedy, výskumu a športu SR
Potom sa chcem vyjadriť ešte ku, k tomu, že učitelia by nemali byť platení podľa toho, koľko študujú, ale podľa kvality. No, súhlasím, že by mali byť platení podľa kvality, ale tú kvalitu treba merať, a nikde na svete ju nevieme, nevedia merať dostatočne dobre. Snažíme sa v tom zlepšovať. Zavádzame okrem takzvaného Monitora 9 aj Monitor 5, aj ďalšie bude treba zaviesť a nemonitorovať len slovenský jazyk a matematiku. Rozširujeme ten monitoring na oblasti, ale to trvá nejaký čas a, a pokiaľ ide o meranie toho, ako učitelia majú v láske svoje deti, tak tam si viete predstaviť, že to bude trvať ešte dlhšie, kým, kým sa to naučíme, a zatiaľ nejako tých učiteľov platiť treba. A, a takéto sekundárne ukazovatele nám poslúžia. Zatiaľ, zatiaľ nemáme nič lepšie.
V zásade ten zákon prináša vyššiu transparentnosť, znižuje formalizmus v kreditovom systéme a naozaj aj zvyšuje platy učiteľom. Tam chcem uviesť argument, že podľa OECD publikácie Education at the glands 2011 platy učiteľov v krajinách OECD sú na úrovni približne 75 percent platov vysokoškolsky vzdelaných ľudí. My sme v tej tabuľke poslední pod hranicou 50 percent. Podľa mňa je toto relevantný ukazovateľ a jednoduché porovnanie platu nášho učiteľa s učiteľom v Nemecku nie je správne. Aj tie podiely na hrubom domácom produkte niečo hovoria, ale, ale tiež sú ďaleko od optima, pretože jednoducho vyberáme menej peňazí, máme nižšie daňovo-odvodové zaťaženie na hrubom domácom produkte, ale porovnanie s vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi už hovorí o niečo viac. A potom ďalší ukazovateľ je ešte dôležitý, pretože my síce dávame menej z hľadiska podielu na hrubom domácom produkte na školstvo než iné krajiny, ale hovoril som, prečo to je. Lenže my dávame podpriemer aj ako podiel na verejných financiách, asi 75 percent priemeru úrovne OECD. Čiže z viacerých dôvodov to školstvo má, má v OECD krajinách v priemere viac peňazí.
Takže aj vzhľadom na tieto argumenty, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, verím, že tristosedemnástku podporíte.
Mal by som sa vyjadriť aj k tým návrhom, ktoré sa týkajú zdravotníctva. To, to znamená novely o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. A tam chcem povedať, že to môže byť zaujímavá poznámka k tomu, ako sa treba principiálne rozhodovať. Ja, mne sa páči princíp, veľmi sa mi páči, že by sa cez taký zákon, ako je zákon o pedagogických zamestnancoch, nemal novelizovať zdravotnícky zákon. Myslím si, že by to tak malo byť, ale súčasne vidím, že od januára by nejazdili sanitky. Mne sa zdá, že toto je vyšší princíp a že musím s tým svojím pôvodným princípom ustúpiť a niesť, niesť tú zodpovednosť za, za poškodenie možno aj troška tej legislatívnej kultúry.
Takže pokiaľ ide o ten návrh pána poslanca Chabana, dobre, súhlasím, mimochodom, aj preto, nielen preto, že, že je to o sanitkách, ale aj preto, že včas za mnou prišli poslanci z viacerých klubov, a teda my sme si ešte včera večer, v noci mohli obtelefonovať aj právnikov a zistiť, aké dopady by takéto skríženie mohlo, mohli mať, mohlo mať.
Pokiaľ ide o návrh pána poslanca Rašiho, tak to, to vie asi aj pán poslanec Raši, že to nie, s takým niečím nemôžem súhlasiť. To, to je príliš veľká zmena a okrem toho, ja som aj na strane reformy zdravotníctva. Takže toľko k zdravotníctvu.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladám vám na prerokovanie vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 11/2004 Z. z. o obrannej štandardizácii, kodifikácii a štátnom overovaní kvality výrobkov a služieb na účely obrany v znení zákona č. 277/2009 Z. z.. Účelom návrhu zákona je zosúladiť vnútroštátnu legislatívu o obrannej štandardizácii s požiadavkami Severoatlantickej aliancie po prijatí novej spojeneckej publikácie pre tvorbu, udržiavanie a spravovanie štandardizačných dokumentov aliancie. Navrhovaná právna úprava súčasne reaguje na doterajšie skúsenosti z aplikačnej praxe v oblasti štátneho overovania kvality produktov, slúžiacich na účely obrany a zameriava sa aj na zdokonalenie kodifikačného systému Slovenskej republiky v súlade s kodifikačným systémom NATO. Návrh zákona obsahuje tiež niektoré legislatívno-technické úpravy.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľujem si vás požiadať o prerokovanie predmetného návrhu zákona a jeho postúpenie do tretieho čítania.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som vás zoznámil so spoločnou správou Výboru Národnej rady pre obranu a bezpečnosť, ktorý je gestorským výborom k návrhu tohto zákona.
Národná rada sa uznesením č. 587 rozhodla prideliť vládny návrh zákona č. 11/2004 Z. z. o obrannej štandardizácii, kodifikácii a štátnom overovaní kvality výrobkov a služieb na účely obrany v zákone č. 277/2009 Z. z. ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady pre hospodárstvo a výstavbu a Výboru Národnej rady pre obranu a bezpečnosť ako gestorskému výboru.
Výbory prerokovali predmetný návrh zákona v stanovenej lehote.
Čl. II. Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Čl. III. Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť neprijal platné uznesenie, keďže navrhnuté uznesenie nezískalo potrebný súhlas požadovanej väčšiny poslancov podľa § 52 ods. 4 rokovacieho poriadku. Za návrh hlasovali 5, proti nehlasoval nikto, hlasovania sa zdržali 5 poslanci.
Ostatné výbory, ktoré rokovali o uvedenom vládnom návrhu zákona, súhlasili s vládnym návrhom zákona a odporúčali Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť.
Čl. IV. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 11/ 2004 Z. z. o obrannej štandardizácii a ktorý ďalej, a tie, a zákona č., ktorý je uvedený pod tlačou č. 472, a na základe uznesení vyjadrených v predošlom čl. č. 3 tejto správy navrhuje, aby Národná rada predmetný vládny návrh zákona schválila. Spoločná správa výborov Národnej rady republiky, Národnej rady Slovenskej republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení zákon č. 11/2004 Z. z., bola schválená uznesením výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre bezpečnosť a obranu č. 110 na 26. schôdzi.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto návrhu zákona.