9. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcem vás poprosiť vzhľadom na to, že sa opäť otvorila rozprava o veľmi dôležitom alebo najdôležitejšom návrhu, vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte, keby mohlo predsa len viac členov vlády sa zúčastniť tejto rozpravy. Je tu len pán navrhovateľ pán minister financií. Nevidím tu žiadneho člena vlády.
A, pán minister, ospravedlňujem sa, ale bolo by vhodné, keby ste zabezpečili vyššiu účasť členov vlády. Ďakujem.

Toto nie je návrh, o ktorom by sa dalo v tomto momente hlasovať. Pán Paška, spravím to, že poprosím môj sekretariát, aby obvolali každého jedného ministra zvlášť a priblížili mu túto myšlienku, iné procedurálne návrhy nemáme, samozrejme, aj pani ministerku.
A, pán Zajac, nech sa páči, keby ste mohli pokračovať v rozprave.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, páni poslanci, poslanci Občianskej konzervatívnej strany podporia vládny rozpočet na rok 2011, hovoríme to už dopredu, lebo je oproti predchádzajúcemu úspornejší a brzdí rast verejného dlhu a verejných výdavkov.
Z pohľadu potreby riešenia vážnych problémov verejných financií a ich príčin, ekonomických a politických možností a žiaducej zmeny si však uvedomujeme, že tie zmeny v rozpočte na rok 2011 nie sú dostatočné.
Tento postoj vyplýva z reálnych ekonomických analýz súčasnej situácie na Slovensku, ale aj zo skúseností z celosvetovej krízy, ktorá sa ešte zďaleka neskončila. A je zrejmé, že zabúdať na to by bolo fatálnou chybou.
Ak sa totiž nechceme naozaj vydať gréckou cestou, ak nechceme ostať len pod rétorikou o vláde rozpočtovej zodpovednosti, musia byť slová o úspore verejných výdavkov v súlade s činmi.
Podstatou problému, ktorý je veľkým problémom najmä pre daňovníkov a ekonomiku, sú extrémne veľké rozpočtové sekery po predchádzajúcej vláde, napr. v podobe deficitov verejných financií, vládneho míňania prostriedkov na úkor a účet budúcnosti. V rokoch 2009 a 2010 to bolo 5 mld. eur za každý rok. To sú strašné sumy.
Príčinou problémov je nadmerná výdavková expanzia, ktorá vyvrcholila v roku 2009. Keď došlo k ekonomickému poklesu, k zníženiu príjmov o 670 mil. eur, tak sa verejné výdavky zvýšili o takmer 2,8 mld. eur až na úroveň 26 mld. eur (teda cca 11 000 eur na jedného pracujúceho).
Práve pre túto výdavkovú expanziu v minulosti vládny návrh rozpočtu na rok 2011 znamená aj nedostatočné zníženie deficitu verejnej správy, zníženie je naplánované na rok 2011 o 1,7 mld. eur (na deficit vo výške 3,4 mld. eur, teda cca 100 mld. Sk), na rok 2012 o 0,6 mld. eur a na rok 2013 už iba o 0,5 mld. eur. Rozpočet zároveň znamená zvýšenie povinného finančného zaťaženia ľudí, lebo vláda sa spolieha na zvýšené príjmy do rozpočtu a nezameriava sa dostatočne na celkový pokles verejných výdavkov.
Nezmenený prístup k tvorbe rozpočtu z výdavkovej strany systémovo udržiava deficitné plánovanie hospodárenia s verejnými financiami. Celkové verejné výdavky sa majú zvýšiť každoročne v rokoch 2011 až 2013, verejné výdavky bez prostriedkov z Európskej únie majú poklesnúť v roku 2011, ale v rokoch 2012 a 2013 sa majú zvýšiť. Pri rozpočte na rok 2011 a pri úvahách na roky 2012 a 2013 nedochádza k systémovej zmene, na základe ktorej by sa pri tvorbe rozpočtu malo vychádzať z reálnych a veľmi triezvo odhadovaných hodnotených príjmov, od ktorých by sa mali potom odvodzovať výdavky.
Stále sa nemení deformovaná štruktúra výdavkov, rozpočet len mierne znižuje nadmernú vládnu spotrebu, prehlbuje dotácie a iné transfery podnikateľských subjektom, neadresný sociálny systém a iné transfery, nezastavuje rast verejného dlhu ani do roku 2013, resp. do konca volebného obdobia, chýba tu doprivatizácia a privatizácia.
Sme si vedomí toho, že vláda nemala na prípravu rozpočtu dostatočný čas, a, ešte raz opakujem, preto rozpočet na rok 2011 podporíme. Sme však presvedčení, že ľudia sú dnes natoľko vyspelí a natoľko tomuto problému rozumejú, aby pochopili jednoduchú pravdu, že udržateľný rast ekonomiky možno dosiahnuť iba znižovaním verejných výdavkov, a nie zvyšovaním daní.
Vláda nemá zdôvodnenie na to, aby dôsledky plytvania verejných financií jej predchodkyňou riešila tým, že viac zaťaží a obmedzí tvorcov zdrojov ekonomiky a tvorcov verejných príjmov. Preto by nemala plátať dieru v rozpočte vyššími daňami a odvodmi na úkor daňového a odvodového zaťaženia, čistých disponibilných príjmov, a tým aj ekonomického rastu v budúcnosti.
Týmto sa budeme riadiť pri tvorbe rozpočtov na roky 2012 a 2013. Chceme využiť hneď čas na ich prípravu tak, aby sme verejnosti ukázali, že pri úsporách verejných výdavkov sú ešte značné rezervy a že zvýšenie dane o 1 % sme prijali len ako núdzové východisko pre rozpočet na rok 2011. Pri tvorbe rozpočtu na rok 2012 budeme teda požadovať jej zníženie na pôvodnú mieru. Rovnako budeme podporovať aj znižovanie odvodov. Neberieme to ako planý sľub, ale ako náš záväzok vyplývajúci z realistického ekonomického uvažovania.
Sme za to, aby bolo Slovensko spravodlivejšie, menej korupčné, vzdelanejšie, zdravšie a kultúrnejšie. Znižovanie, ale tam, kde je to efektívne, a aj navyšovanie verejných výdavkov však bude pre nás v budúcnosti prichádzať do úvahy len v reformne sa správajúcom prostredí, či ide o vzdelávanie, súdnictvo alebo, povedzme, zdravotníctvo. Práve preto budeme dôsledne sledovať reformné kroky v týchto oblastiach a iniciovať v nich aktívne reformné zmeny. Čiernu rozpočtovú dieru už budúci rok celkom iste podporovať nebudeme. Tam, kde uvidíme nezodpovedne natrčenú dlaň, povieme jasné „nie“.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, možno sa pýtate, prečo hovorím pri rozpočte na rok 2011 toľko o rozpočte na ďalší rok. Poviem rovno, že rozpočet na rok 2011 pokladáme aj za akýsi záloh na zmeny v rozpočte na rok 2012, ktoré budú pre nás o rok podmienkou jeho podpory. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
S faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto, na rade s vystúpením je pán poslanec Osuský.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážená snemovňa, dovolil som si vybrať za tému svojho vystúpenia k rozpočtu oblasť vysokého školstva.
Ako poslanec v rokoch 1998 až 2002 som mal vždy to malé potešenie byť konfrontovaný na jednej strane s celkom logickými a správnymi prísľubmi a deklaráciami o tom, že vzdelávanie, veda a výskum sú hnacím motorom pokroku malej, na suroviny nebohatej krajiny a zároveň drsnou realitou, ktorá znamenala napr. potrebu sanácie vytunelovaných bánk Mečiarovej éry, do ktorej štát nalial cez 110 mld. korún, neskôr potreby splnenia podmienok pre vstup do NATO, ktoré zvyšovalo nároky na rezort obrany, v zásade všetko veci, ktoré boli odôvodnené a správne. Teraz som sa vrátil po rokoch do parlamentu a opäť je tu situácia, keď treba sanovať to, čo bolo predtým rozvrátené. A opäť sme teda v oblasti vysokých škôl v situácii, keď ich financovanie nepochybne nenapĺňa ani záväzky, minimálne morálne, Slovenska vo vzťahu k financovaniu v porovnaní so záväzkami Európskej únie a ani, dá sa povedať, očakávateľnými pri náraste počtu študentov.
Zároveň sa však k tým veciam vyjadrím, chcem len teda povedať, že hlasy, ktoré hovoria, že vysoké školy najprv musia zlepšiť kvalitu a potom budú financované, sú oprávnené v tom, že vysoké školy musia zlepšiť kvalitu svojej práce, ale celkom bez súťažného zlepšeného financovania to nepôjde.
Hlavne v médiách, ale i v akademickej obci zaznievajú úvahy o tom, prečo nie je nijaká slovenská univerzita v prvej päťstovke tzv. šanghaiského rebríčka a prečo sa neumiestňujeme ani v rebríčku Times Higher Education Supplement. Odpoveď je pomerne jednoduchá, o. i. je to i preto, že všetky tie univerzity západnej Európy a tobôž Spojených štátov dostávajú na výkonovú jednotku dlhodobo zhruba štyrikrát vyšší obnos. Inými slovami, nech robíte akúkoľvek činnosť na svete a váš konkurent má na výkonovú jednotku štyrikrát viac, nemôžete podávať rovnaké výkony. Ak kupujete hráčov do útoku od ľavého krídla po pravé a máte na nákup sumu x („iks“), sotva kúpite toľko, ako kúpia tí, ktorí majú sumu 4 „iksy“. Jednoduché zdôvodnenie z praxe je to, že Zdeno Chára nehrá za Zvolen ani za Košice. Preto úvahy o tom, prečo k nám nechodia prednášať profesori z Harvardu, sú touto vecou vybavené. Napriek zdanlivo smutnému nádychu toho, čo som hovoril, musím povedať, a hovorím to i pre informáciu kolegov, že vo veľmi uznávanom rebríčku, nedávno publikovanom, leidenskej univerzity sa Univerzita Komenského umiestnila v prvej päťstovke svetových univerzít. I v rebríčku Webometrics je na 540. mieste. A chcem teda povedať, že Univerzite Komenského sa podarilo prebiť sa do leidenského rebríčka a vo viacerých parametroch je napr. pred vynikajúcou a dravo rastúcou Masarykovou univerzitou, ktorej podpora zo strany štátu, ale predovšetkým i zo strany hajtmanstva a celého mesta Brna je neporovnateľná s tým, čo dostáva Univerzita Komenského. Ale toto nie je téma dnešného vystúpenia.
Chcem len teda povedať, že pokiaľ ide o potrebu financovania vedy, vzdelávania na Slovensku, boli urobené v minulosti kroky správnym smerom. V jednej z noviel vysokoškolského zákona prijatej v čase, keď bol ministrom kolega poslanec Fronc, sa aspoň v textovej verzii objavil pojem výskumná univerzita. Malo teda ísť a bolo to nasmerované k tomu, že sa univerzity budú kategorizovať tak, ako sú kategorizované v civilizovanom svete. A istým prísľubom bola v ďalšom období prebiehajúca akreditácia univerzít. Samozrejme, následkom akreditovania univerzít mal vlastne byť reálne ich výkonnostný ranking. A následkom tohto rankingu malo byť diferencované financovanie. Treba povedať, že to dopadlo tak našsky. Pásmo akreditovania sme posúvali, posúvali a posúvali, až tam vošiel každý pomaly, kde kto stál, pričom fakticky treba konštatovať jedno: Na Slovensku je plus-mínus 30 univerzít. Z nich dve dosahujú 60 % citácií vo svetovo uznávaných citačných indexoch vo svojej produkcii a zvyšných 28 sa delí o tých zvyšných 40 % pochádzajúcich zo Slovenska. Je tým zhruba jasne povedané, ako by malo a mohlo prebiehať diferencovanie podpory vedy a výskumu. To, samozrejme, nenastalo. Na stole školského výboru pristáli žiadosti Slovenskej akadémie vied o navýšenie rozpočtu zhruba o 5,7 mil. eur a žiadosti konferencie rektorov zhruba vo výške 9 mil. K tomuto chcem povedať asi toľko: Navyšovanie financovania vysokého školstva je odôvodnené, ale nie vždy je odôvodnené plošne. To znamená, že sypať sa nemôže presne ako v hydinárni, že dostane každý rovnako, ak potom majú existovať tí, ktorí podávajú vrcholné výkony. Iste má Anastasia Kuzminová lepšiu starostlivosť o svoju športovú výkonnosť ako nadšený amatér, ktorý behá na tatranskolomnických lúkach. A je to je celkom normálne a prirodzené. V tomto zmysle treba povedať, že trend masifikácie vzdelania, masového odchovu psedouniverzitne vzdelaných ľudí je chorou cestou, ktorou vykročilo nielen Slovensko, ale, v tomto prípade môžeme smelo povedať, i celá Európa.
Každý má možno nejakú predstavu o univerzitnom vzdelaní. Mnohí z vás vysokoškolským vzdelávaním prešli. V čase, keď som študoval, študovalo na vysokých školách vtedajšieho Slovenska, predpokladám, 10 až 11 % populačného ročníka. A tak sa i vy možno pamätáte, že medzi vami boli kolegovia, a teraz nebudem hovoriť o povinných kvótach ÚV KSS a iných veciach, ktorí boli možno snaživí. A akosi sa tam dostali, ale nemali na univerzitné štúdium. Jednoducho nemali na to a nie je to žiadna hanba, nie každý má na univerzitné štúdium. Dnes sa Európa a Slovensko s ňou zamerali na to, že 40 až 50 % populačného ročníka má mať nejakú formu vysokoškolského vzdelávania, čo je vo svojej podstate rozhodnutie buď proti prírode človeka, alebo proti univerzitnému vzdelávaniu. Ak sa totižto odrazu domnievame, že sa kapacita ľudských mozgov rozhodnutím ideových inžinierov svetlých zajtrajškov Európskej únie a následne papagájujúcich domácich zvýšila natoľko, že to, čo kedysi dokázalo zvládnuť 10 – 12, možno aj 15 % populácie, má dnes zvládnuť 50, je rovnaká hlúposť, ani keby sme ako podmienku akejsi maturitnej skúšky povedali, že každý mladý muž maturant musí skočiť 226 cm do výšky, nie teda ako Sotomayor 242, ale 226. No, pochopiteľne, že každý toľko neskočí. A ak sa teda rozhodneme, že potom uznáme aj 145, tak sme síce vyhoveli percentu, ale znížili sme latku. A toto nastáva pri masovom vzdelávaní. Ale zároveň, a to je zvlášť smutné, nastáva rozptyl peňazí, ktoré sú vždy limitované, na obrovskú masu, v ktorej pravdepodobne nastane to, že tí, ktorí by si zaslúžili podporu, a tých nie je nikdy veľa, jedná sa možno o 5 % a menej študentov, nedostávajú to, čo by vo svojom vlastnom záujme, nielen v ich záujme, mal štát do ich vzdelávania investovať.
Nepochybne existujú v každej oblasti študenti, ktorých hlavným cieľom, a podotýkam, je ich menšina, nie je púhe potvrdenie – s pečaťou a slávnostným odovzdaním – o vzdelaní, ale ktorých životným zmyslom je to, čo chcú robiť. Títo študenti, o ktorých dobrý pedagóg vie, ktorý ich pozná, ktorých môže prstom označiť, a ukázať na nich, by mali a mohli dostávať pri rozumnom vynakladaní peňazí na financovanie vysokého školstva viac ako tí, ktorí celkom jednoznačne smerujú k diplomu ako k hlavnému a jedinému cieľu. Samozrejme, na toto celkom prostriedky nie sú, pretože pokiaľ bude ešte stále významným kritériom počet prijímaných študentov, tak pri poklesávajúcej demografickej krivke a štandardnej krivke schopností, ktoré nám dáva využívanie 10 % mozgových buniek, ktoré každý z nás v priemere využíva, je celkom jasné, že ak bude rásť počet prijímaných študentov, nebude tým rásť kvalita. Bolo by teda primerané, aby sa v budúcom roku a v ďalších rokoch vyvodili dôsledky z kvality vedy, výskumu a vzdelávania na jednotlivých slovenských vysokých školách a úmerne k nim prikročilo k diferencovanému financovaniu tých škôl. Tým nechcem povedať, že to financovanie má opäť prebiehať plošne, teda ak je na dobrej univerzite 6 vynikajúcich a 5 slabších fakúlt, má to prebiehať diferencovane. Dokonca i na univerzite, ktorá ako celok v priemere nepodáva vynikajúce výkony, môže existovať fakulta, ktorá sama vynikajúce výkony podáva. Ide teda o to, aby sme pri budúcom financovaní zohľadňovali kvalitu a výsledky a nesypali systémom hydinárne každému a všeobecne a plošne rovnako, pretože tie zdroje budú limitované i po sanovaní rozpočtu, ktoré chvíľku potrvá. Ale cesta nevedie plošným nasýpaním, ale podporou toho, čo je dobré. Nemá teda zmysel postaviť v každom okresnom meste mostík pre lety na lyžiach. Márne by sme ho stavali v Komárne, nemyslím si, že by z Komárna mali priletieť naši noví tatranskí sokoli, ktorí budú na olympiáde získavať zlaté medaily.
A domnievam sa, že by sme mali celkom jasne na základe merateľných a existujúcich výsledkov cielene financovať a lepšie financovať to, čo je spojené s pokrokom tejto krajiny, spravodlivo financovať ten typ školstva, ktorý je potrebný pre zachovanie chodu krajiny, a prestať nasýpať trvale do tých oblastí, ktoré sú umelo vytvorené, umelo živené a bez ktorých by budúcnosť vzdelávania, vedy a pokroku na Slovensku bola celkom dobre možná. Myslím si, že toto by mal byť plán, ako sa starať o slovenské vysoké školy, akadémiu vied a podobné inštitúcie, tak, aby sme sa k nim správali spravodlivo, aby sme umožnili dobrým, aby rástli, snaživým, aby fungovali, a tým, čo za veľa nestoja, aby odišli. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
S faktickými poznámkami sa prihlásili dvaja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Fronc.

Ďakujem pekne, pán predseda. Veľmi krátko. Pán kolega, plne s vami súhlasím, že naozaj je potrebné diferencovať, naozaj je potrebné motivovať dobrých a jednoducho ak krajina chce ísť dopredu, potrebuje elitu. Na druhej stránke, áno, aj tu prebehla masifikácia vysokoškolského štúdia. Ale takpovediac si myslím, že Slovensko sa tomu aj istú dobu bránilo a nemalo sa šancu tomu ubrániť, pretože to je výsledok celej Európy, Európskej únie a, poviem, aj OECD. A jednoducho vy sa ocitáte asi v situácii, ak na to, aby vám vydali potraviny, potrebujete mať preukaz, všetci v tej Európe ho budú mať, len vy ho nebudete mať. No a z tohto pohľadu sme potom ako obyvatelia Slovenska handicapovaní. Tam vidím ten problém. Ale sú kroky, ktoré môžu aspoň čosi pomôcť. A to už opakujem pomaly ako Cato, ktorý hovoril to známe: „Ceterum autem censeo Carthaginem delendam esse.“ Totiž Slovensko, čo môže urobiť minimálne, je, aby urobili diferenciáciu pri uznávaní vysokoškolskej kvalifikácie a uplatnení sa v zamestnaní, to znamená, aby jednoducho bakalársky stupeň bol tam, kde má byť primeraný a uznaný ako vysokoškolské vzdelanie, a nie stále sa vyžadovalo vzdelanie druhého stupňa, kde tí ľudia ho majú na papieri, ale skutočne ho nemajú kryté vedomosťami. Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Slovo má pán poslanec Burian.

Ďakujem, pán predseda. Vážený pán poslanec Osuský, ja nemám problém s diferenciáciou škôl, ale ja mal som pocit, že vy ste mali prednášku skôr o niečom inom, ako je štátny rozpočet, vzhľadom na to, že keď si pozriete výdavky kapitoly vysokého školstva, tak zistíte, že verejné zdroje výrazne klesajú a všetko to, čo je teda zvýšením týchto príjmov, sú len vlastné zdroje vysokých škôl, nie tým, čo im prispeje v rámci vzdelávania štátny rozpočet, čo malo byť aj z úst pána navrhovateľa ako priorita tohto štátneho rozpočtu a priorita tejto vlády povedané. No nie je to pravdou. Zároveň si pozrite výdavky štátneho rozpočtu aj na vedu a techniku, kde tiež výrazne takmer o 20 % klesajú. A zase je to tzv. dotankované cez zdroje Európskej únie, o ktorých si myslím, že nie sú celkom reálne. Takže najprv sa treba pozrieť na to, či to je štvornásobok toho, čo ste hovorili, toho mužstva, ktoré potrebuje byť to dobré. Ja, naopak, si myslím, že to je nie štvornásobok, ale ešte mínus. To je príklad toho, že keď si pozriete kapitolu vysokých škôl alebo vedy a techniky, uistíte sa v tom, čo hovorím ja. Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Na faktické poznámky reaguje pán poslanec Osuský.