9. schôdza

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja si myslím, že každý, kto vás pozorne počúval, môže s vami len a len súhlasiť. A myslím si, že nikto z nás, či už z jednej alebo z druhej strany, nie je zástanca nejakých sporov medzi jednotlivými národmi, nie je zástanca toho, aby národnosti žili v Slovenskej republike ako v žalári národov. Myslím si, že v tom sa všetci zhodneme a ja by som bol rád, pán poslanec, keby sme sa zhodli aj na tom, že Slovenská republika patrí medzi civilizované štáty a poskytuje národnostiam, ktoré žijú na území Slovenskej republiky nadštandardné podmienky. Ja si myslím, že ani Maďari, ani Rusíni, ani Gorali sa nemôžu sťažovať na podmienky, ktoré im Slovenská republika pre ich činnosť a rozvoj vytvára.
Spomínali ste, že štát nesmie nútiť deti učiť sa štátny jazyk, pretože v konečnom dôsledku je to kontraproduktívne a viac ste apelovali na to, že by mal nejakým spôsobom motivovať, aby sa tie deti učili. Ja si myslím, že tento predložený zákon, tak ako bol pripravený, a ako bol novelizovaný aj za našej vlády, mal za cieľ predovšetkým vytvárať rámec a podmienky na to, aby sa so štátnym jazykom mohli oboznamovať všetci príslušníci národnostných menšín. Ale zásadný prínos tej novely, ktorú sme my predkladali, a ktorá sa teraz mení, bola v tom, že sme vytvárali alebo zabezpečovali dvojjazyčnosť, ale nie v prospech národnostnej menšiny, lebo tá ho mala, ale v prospech toho väčšinového národa v mnohých obciach a mestách na južnom Slovensku.
Ale to nič nemení na tom a nijakým spôsobom to neodporuje tomu, čo ste hovorili vy. Ja si myslím, že keby sme sa počúvali, tak zistíme, že rozprávame o tom istom.

Pán poslanec Senko.

Pán poslanec, určite to boli múdre slová. Hovorili ste o uplatnení sa, hovorili ste o porozumení. Aj tento zákon, v súčasnom období platný zákon, je o porozumení. O tom, aby sme sa chápali, rozumeli si, mali informácie a dostali ich, a aby sme tým informáciám rozumeli, aby nikto nebol v tejto spoločnosti diskriminovaný. O tom je tento zákon aj s tými vnútornými paragrafovými zneniami a súvislosťami medzi nimi.
Ja si myslím, že každý z nás má záujem na tom, aby sme žili vo vlasti, kde si všetci budeme navzájom rozumieť, hoci budeme inej národnosti, že budeme dobre komunikovať, a že sa tu zbytočne nebudú, možno aj takýmto spôsobom vyvolávať vášne, ktoré sú zbytočné.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem kolegom. Chcem povedať toľko, že existujú nepochybne veci, kde by mala mať menšina, možno na viac maďarskými spoluobčanmi osídlenom území slovenská menšina, prístup k zákonným informáciám. To znamená, ak bude v obci slintačka, viem si predstaviť, že neinformovanie v jazyku menšiny, v tomto prípade slovenskej, je vážnym porušením povinnosti voleného zástupcu, ktorý ako to tu zaznelo, používa peniaze občanov z lokálnych alebo iných daní. Tam je to samozrejme bez diskusie, ale aj tam sa musia a majú uplatniť iné kárne metódy.
Pokiaľ niekto poriada diskotéku a nestojí o to, aby tam bolo napísané to isté i v inom jazyku, je to jeho vec. Pokiaľ by sa napríklad SMER rozhodol robiť volebnú kampaň na južnom Slovensku maďarskými billboardmi, nevidel by som v tom nič zvláštneho, ak sa tak rozhodne. Lebo to, verme tomu, nemali platiť daňoví poplatníci, i keď sa o tom dá niekedy pochybovať. A každopádne, ak sestrička, lebo to tu dnes zaznelo, vyjde z ambulancie, napríklad stomatologickej a má tam pacientov, tak je škodca svojho lekára, ak neosloví i v reči slovenskej prítomných, možno slovenských pacientov, pretože je možné, že tí potom odídu inam a ona poškodí i svoju existenciu.
Domnievam sa teda, že máme reglementovať a prípadne trestať, ale nie na základe jazykového zákona, ale na základe zanedbania povinnosti to, čo sa deje za peniaze vybraté od daňových poplatníkov, Slovákov, Goralov a iných a nechať slobodu tomu, na čo neprispievame, nech rozhodne v tomto prípade zdravý rozum.

Súhlasím s vami, pán poslanec. Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán navrhovateľ, pán minister kultúry, sa chce vyjadriť. Nech sa páči, pán minister, máte slovo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, ako predkladateľ zákona chcem oceniť, že diskusia bola naozaj korektná, bez zbytočných vášní, keďže si myslím, že v súvislosti s týmto zákonom tých vášní bolo v minulosti viac než dosť. Možno aj preto je dobré, že o krátky čas budete hlasovať o novele tohto zákona, ktorá má predpoklady na to, aby sa tieto, podľa mňa zbytočné vášne, definitívne utlmili.
Dovolím si, len fakticky reagovať na niektoré názory, ktoré tu zazneli a pokúsim sa ich upresniť. Veľmi často tu zaznievalo z úst mojich predrečníkov stanovisko alebo časť stanoviska Benátskej komisie. Chcem uviesť k tomu len toľko, že Benátska komisia je poradný orgán Rady Európy, jej stanovisko nie je nijakým spôsobom záväzné pre právny poriadok Slovenskej republiky, a to, čo je najpodstatnejšie, stanovisko reaguje na v súčasnosti platný zákon, nie na predloženú novelu zákona. To znamená, že viaceré ustanovenia v tomto stanovisku sú už v tejto chvíli neaktuálne.
Nehovoriac o tom, že to stanovisko je v niektorých bodoch nepresné a dokonca častokrát ide aj nad rámec právneho poriadku Slovenskej republiky, ale to teraz nie je podstatné. Spomenul som to len preto, lebo bolo častokrát používané a možno až trošku zneužívané z jednej, aj z druhej strany v rámci diskusie.
To, čo ja považujem za podstatné a súhlasím v tom s pánom poslancom Osuským, pri predkladaní novely sme sa naozaj snažili riadiť zdravým rozumom a musím povedať, že dokonca aj v takej oblasti, ako je zachovanie sankcií v istej časti s tým, že podotýkam, sankcie neslúžia ako nástroj priamej represie, ale slúžia naozaj, ako krajný prostriedok na vymožiteľnosť zákona aj v tých prípadoch, ktoré spomínal pán poslanec Osuský.
A to, že sme sa naozaj riadili zdravým rozumom, chcem podporiť aj tým, že osobne som presvedčený, že sankcie sa naozaj uplatňujú len v oblasti, kde práva občanov neobmedzujú, ale naopak, ich zabezpečujú. A to opakujem, neobmedzujú práva, ale naopak, ich garantujú, a to práva občanov bez ohľadu na ich národnosť. Čiže aj Slovákov, aj príslušníkov menšín.
Ja len zopakujem, že ide o dve oblasti. Prvou oblasťou je poskytovanie informácií verejnosti zo strany verejnej správy a druhou oblasťou sú informácie, ktoré sa týkajú možného ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov. Naozaj položím otázku: Komu môže prekážať, že v týchto dvoch oblastiach je garantovaná vymožiteľnosť zákona? Som presvedčený, že nikomu, pretože žiadnemu občanovi sa práva neobmedzujú, ale naopak, v širšom slova zmysle ich všetkým občanom garantujeme.
Dovolím si vyjadriť sa aj k niektorým pozmeňujúcim návrhom, keďže o pol hodinu budete hlasovať o tomto návrhu zákona.
Pani poslankyňa Pfundtner predložila pozmeňujúci návrh, ktorý má riešiť pedagogickú dokumentáciu. Chcem podotknúť, že k tomuto návrhu sa negatívnym stanoviskom vyjadrilo ministerstvo školstva. Toto stanovisko ja rešpektujem, čiže neodporúčam akceptovať tento návrh, pričom podotýkam, že v predloženej novele sa časť toho pozmeňujúceho návrhu rieši, týka sa to tej, tzv. ďalšej dokumentácie, čiže v tomto je naozaj ten návrh zbytočný. Ale opakujem, podstatné je naozaj jednoznačne negatívne stanovisko ministerstva školstva.
Ďalšie pozmeňujúce návrhy, ktoré sa objavili, pán poslanec Dostál, čo sa týka tých podujatí, tak niektoré argumenty už zazneli. Rovnako som sa vyjadril aj vo vzťahu k sankciám, takže možno len k tomu jednému pozmeňovaciemu návrhu, ktorý je súčasťou spoločnej správy. Musím povedať, že viem si predstaviť do budúcna riešenie tejto otázky, ale nie spôsobom, ako to navrhol pán poslanec, pretože to riešenie nie je koncepčné, dokonca aj trošku nedokonalé, pretože ono by riešilo, to zrušenie obmedzenia používania češtiny, resp. zavádzania slovenského dabingu len pri televíznej tvorbe. To znamená, že neriešili by sa napríklad projekcie v kinách, čo naozaj nepovažujem za systematické a koncepčné riešenie. Čiže naozaj do budúcna môžeme samozrejme diskutovať aj o takomto návrhu, ale tento predložený návrh, ktorý je súčasťou spoločnej správy aj z tohto dôvodu, neodporúčam akceptovať.
Pani poslankyni Pfundtner, nie je tu, ale naozaj, to myslím len tak v dobrom a s úsmevom, keď tie sankcie, tak veľmi vadia, tak potom, a to naozaj s úsmevom sa pýtam, prečo sú obsiahnuté aj v návrhu vášho pána podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny, v návrhu zákona o používaní jazykov menšín. Ale, ale hovorím to, samozrejme, len s veľmi milým úsmevom. Mimochodom, aj ja oceňujem veľmi dobrú slovenčinu pani poslankyne Pfundtner. Všimol som si to už na prvej schôdzi parlamentu, takže naozaj to skôr formulujem ako kompliment.
Čo sa týka ďalších vystúpení pánov poslancov, pánovi Rafajovi som už povedal, že on sa kriticky vyjadroval k tejto novele zákona, ale vlastne kritizoval súčasne platný zákon, lebo v tých ustanoveniach, o ktorých hovoril, k zmene nedochádza, ale do detailu už nepôjdem, keďže som sa v tomto duchu vyjadril.
Pán poslanec Blanár, kritizoval pozmeňujúce návrhy pána Viskupiča. Ja plne podporujem tieto pozmeňujúce návrhy a chcem len povedať, že oni prakticky vôbec neriešia používanie menšinových jazykov. Čiže, tá vaša kritika, ktorá smerovala k pánovi poslancovi Viskupičovi, nebola celkom presná. Sú to racionálne a dokonca ani nie tak veľmi zásadné zmeny v návrhu zákona. Čiže opakujem, pozmeňujúce návrhy pána Viskupiča v plnom rozsahu podporujem. Koniec-koncov celkom úprimne, boli od začiatku intenzívne konzultované a diskutované s naším ministerstvom.
No, a čo sa týka vystúpenia pána poslanca Maďariča, ktoré tak isto ako v prípade ostatných predrečníkov bolo v zásade korektné, tak len stručná reakcia. V žiadnom prípade, samozrejme, v návrhu tejto novely nejde o nejaké beztrestné porušovanie práv Slovákov. Ja som naozaj uviedol aj v tom svojom predchádzajúcom vystúpení, že tieto práva, a to je jedno, či ide o Slovákov alebo príslušníkov menšín, naopak, sú garantované a práva žiadnych občanov sa neznižujú. No, a argument bol ten, že vypúšťame v § 2 ods. 1. No, ja chcem naozaj povedať, že toto ustanovenie je len deklaratórne v súčasnom návrhu zákona, to podotýkam. A nehovoriac o tom, že ani v pôvodnom návrhu ministerstva kultúry, ktoré viedol v tom čase pán poslanec Maďarič, toto ustanovenie nebolo. Pribudlo na návrh SNS. Čiže, naozaj tým pádom nerobme z toho nejakú závažnú vec, keď to nebolo ani v pôvodnom návrhu predchádzajúceho vedenia ministerstva kultúry.
Čo sa týka šikanovania, no tak jeden príklad poznáme a ja si myslím, že v tomto prípade naozaj išlo o isté šikanovanie a hovorím o ochotníkoch z Klasova. Myslím si, že dobré, že tento rieši aj tieto situácie spôsobom, že nebude dochádzať k zbytočnému zaťažovaniu aktivít v kultúrnej oblasti rôznych skupín obyvateľstva.
No, a na záver, možno by som sa naozaj chcel opýtať, lebo ja nepoznám ani jeden jediný príklad, v čom dochádza k oslabovaniu práv Slovákov. Som presvedčený, že v ničom. Naopak, tak ako som povedal, a to je podstatné v predloženej novele, tento zákon chráni a zabezpečuje práva občanov, a to bez ohľadu na ich národnosť. To považujem za hlavnú devízu tohto návrhu. Ďakujem pekne.

Pýtam sa, či sa chce vyjadriť k rozprave? Áno, pán spoločný spravodajca, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Svoj pohľad na tento návrh zákona som vyslovil pri prvom čítaní. Upozornil som na dôvody, ktoré viedli predkladateľa k jeho predloženiu a na to, že to boli predovšetkým dôvody politické, čomu svojím spôsobom on potvrdil a nenamietal s tým, že aby sa do istej miery naplnila aj agenda ich koaličného partnera.
Ja si myslím, že v súčasnom období platný zákon neobmedzuje používanie menšinových jazykov, skôr naopak. Zákon rozšíril možnosti uplatnenia ostatných jazykov všade tam, kde to predchádzajúce znenie zákona neumožňovalo. Ústretovo sa v ňom dokonca pristúpilo osobitne k jazykom národnostných menšín.
Preto sa pýtam, v čom dochádzalo k oslabovaniu práv národnostných menšín, keď sa napríklad zaviedli zmeny v prospech menšinových jazykov, napríklad pri regionálnom a lokálnom rozhlasovom vysielaní, či pri televíznom vysielaní v jazykoch národnostných menšín alebo v živom televíznom vysielaní, alebo v audiovizuálnych diel pre deti, či pri komunikácii pacientov a klientov v zdravotníckych, či sociálnych zariadeniach.
Niekedy sa mi zdalo, že pri uplatňovaní tohto zákona to bola predovšetkým dobrá politická téma, s ktorou sa spájalo veľké množstvo klamstiev o zákaze používania rodného jazyka, o trestaní, o pokutovaní. To bola dominantná téma v súvislosti s týmto jazykom a zabúdalo sa na jeho obsah a na kvalitatívnu zmenu vo vzťahu k používaniu jazykov národnostných menšín, ako aj používaniu štátneho jazyka ako jazyka integrujúceho spoločnosti. To nebolo potrebné, to nebolo žiaduce.
Myslím si, že tento zákon vyhovuje potrebám praxe a nevyžadoval si novelizáciu. Nakoniec aj vysoký komisár OBSE v júli tohto roku konštatoval, že zákon je v súlade s medzinárodnými štandardmi a rešpektuje všetky zákonné práva národnostných menšín a nespôsobuje obmedzenie existujúcich zákonných jazykových práv národnostných menšín. Pardon, nejednalo sa z júla tohto roku, ale júla roku 2009 stanovisko vysokého komisára. Takže ešte raz, je na vás, ako k tomuto zákonu pristúpite. Verím, že zodpovednosť vo vzťahu k dobrému spolunažívaniu vás k tomu bude viesť. Ďakujem.

Vyhlasujem rokovanie o tomto bode programu za prerušené. Ďakujem pánovi navrhovateľovi, pánovi spoločnému spravodajcovi.
Budeme pokračovať v rokovaní o ďalších bodoch programu 9. schôdze Národnej rady zákonmi, ktoré sú v programe a ďalším je návrh zákona o poskytovaní dotácií v pôsobnosti ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Poprosím, aby z poverenia vlády návrh zákona uviedol a odôvodnil pán minister vnútra Lipšic.
Pán minister, máte slovo.

(Rokovanie o vládnom návrhu zákona o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, tlač 91.)