9. schôdza

Ďakujem. Vážený pán poslanec, ja si myslím, že teraz si naozaj trafil správne to, aká taktika sa v tomto parlamente začína používať.
Ja by som chcel apelovať na všetkých poslancov, ktorí tu teraz sedia a ktorí to aj prípadne počúvajú niekde v kuloároch, že tu sa začala taktika veľkých požiadaviek, aby sme potom mohli ísť na nejaký stret, o ktorom tuná hovoria poslanci zo SaS. Uvedomte si, že sú to krok po kroku stále viac a viac požiadaviek a ja sa bojím toho, kde to potom nakoniec skončí.
Ďakujem.

Pán poslanec Maďarič. Nech sa páči, môžete reagovať na faktické.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Somogyi, nie je výnimkou, že na Slovensku v obciach, na slovenskom juhu Slováci nemajú možnosť chodiť na slovenské omše. Nie je výnimkou, že v daných obciach nemajú možnosť poslať svoje deti do slovenských škôl. Nie je výnimkou, že sa boja uplatniť právo, aby sa na zastupiteľstvách komunikovalo v slovenskom jazyku. A to v určitých prípadoch, a najmä tam teda, kde má menšina väčšinu, je už len malý krok od toho, aby určití ľudia sa úplne tejto situácii prispôsobili a postupne aj v úplnosti komunikovali v maďarskom jazyku a postupne sa odčleňovali od slovenského jazyka, od slovenskej spoločnosti.
Tak som to myslel. A myslím si, že je to veľmi reálny prejav asimilácie.

Ako posledný v rozprave vystúpi, pán poslanec Osuský. Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená snemovňa, nejdem predkladať pozmeňujúce návrhy k predloženému návrhu zákona. Chcel by som, tak skôr predložiť hádam isté zamyslenie na tým, ako to bolo, ako to je, a ako by to mohlo byť. A začal by som tým, že som veľmi rád a vážim si, že je tu prítomný, povzbudil ma faktickou poznámkou, pán kolega poslanec Rafaj s výkladom o Osuských v slovenských dejinách a politike.
Tak, aby som uviedol na pravú mieru, hrdo sa hlásim k svojmu prastrýcovi Štefanovi Osuskému, ktorý bol spolu s Edvardom Benešom signatárom Trianonskej dohody. Bol to múdry človek, ktorý mal svoje skúsenosti s tým v čom žil, a ako ukázal jeho ďalší osud, i s tým, čo tušil, a čo potom prišlo.
Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože vo veku necelých šestnásť rokov odpovedal na otázku školského inšpektora odkiaľ je, odpoveďou, že je Slovák z Brezovej pod Bradlom. Na opakovanú výzvu, v ktorej ho inšpektor žiadal potvrdiť, že je teda Maďar, svoju odpoveď zopakoval. A keď mu tento na to dal facku, tak on mu, pomerne nekonvenčne, tú facku vrátil. To malo preňho následok, ktorý som uviedol.
Odišiel do Ameriky. Vyštudoval vysokú školu, stal sa právnikom. Keď v Trianone podpisoval s Benešom Trianonskú dohodu gróf Aponyi v čase, ktorého sa táto epizóda jeho života odohrala, to celkom zrejme z pochopiteľných príčin nevydržal a krátko pred podpisom Trianonskej zmluvy sa vzdal vedenia delegácie a nakoniec ju za stranu Maďarska podpísali subalternejší predstavitelia ako bol sám veľký Aponyi.
Štefan Osuský vo svojom známom prejave alebo v tom, čo povedal na margo Trianonu, hovoril o tom, že to bolo vlastne také vyúčtovanie. Tak ako povedal Andrej Hlinka, že "tisícročné manželstvo sa nevydarilo". Áno. Nevydarilo sa. I kvôli ére, ktorá nastala koncom 19. a začiatkom 20. storočia a v ktorej bolo nie celkom prijateľné povedať, že si Slovák z Brezovej pod Bradlom.
Štefan Osuský však sa stal následne predstaviteľom Československej republiky, široko ďaleko najdemokratickejšieho štátu vo vtedajšom srdci Európy. Štátu, ktorý i keď vlastne štrukturálne prevzal niečo z toho, čomu sa hovorilo, žalár národov, pretože nebol etnicky čistý, ani jedna jeho časť, ani česká a moravsko-sliezska, ani slovenská, každopádne sa snažil byť vlasťou svojich obyvateľov.
Snažil sa byť demokratickou vlasťou a som hlboko presvedčený, že bol možno i pre demokraticky zmýšľajúcich sudetských Nemcov lepšou vlasťou, ako Hitlerova ríša.
Pravda je taká, že keď republika končila, tak Štefan Osuský bol ten, ktorý nevydal vyslanectvo Československej republiky v Paríži nemeckým diplomatom, ale pohroziac políciou, ich vyhnal z budovy veľvyslanectva. Iná vec je, že Francúzsko zakrátko nato prehralo svoju vojnu s Nemeckom a Osuský odišiel do Ameriky. Nikdy počas tých dvadsiatich rokov však nevidel Maďarsko ako suseda a iste ani nie spoluobčanov v Československej republike maďarskej národnosti ako svojich budúcich nepriateľov. Nemal teda krvavé oči, i keď mohol mať nepochybne isté zážitky zo svojej mladosti. Nebol nepriateľom Maďarov.
A preto je dobré, že si pripomíname jeho podpis pod Trianonskou zmluvou, ale nie je primerané zneužívať ho ako človeka, ktorého používame proti spolužitiu s maďarskými spoluobčanmi. Taký nebol. Nemal rád ešte viaceré veci. Veľmi nemal rád fašizmus. Nikdy by sa nestotožnil s totalitným slovenským štátom a vládou jednej strany. A ako mor nenávidel komunizmus.
Nevrátil sa nikdy do Československa, pretože vedel, čo príde a ono to prišlo. Nikto mu nemôže podsúvať, že bol nacionálne nenávistný šovinista, napriek tomu, že podpísal Trianonskú zmluvu ako výsledok mierových rokovaní vo Versailles.
Toľko to teda k Štefanovi Osuskému a už len pre kolegu Rafaja, službu národu napísal jeho bratranec a môj starý otec biskup Samuel Štefan Osuský. Vyšiel aj druhý zväzok, ktorý ale už bol potom rozmetaný v sadzbe. A hovoril o úlohe evanjelikov v zápase o národ. Toľkoto teda k historickej pozícii Osuských.
Nikto z nich nebol, ešte raz hovorím, ani nacionalista, ani šovinista, a preto sa s hrdosťou na nich môžem pozrieť. A neprijímam obvinenia, že sa mám červenať a oni, že by sa mali pohoršovať nad tým, na akej pozícii stojím.
Tak ako Štefan Osuský pochopil, potom čo tu vládla jedna strana počas slovenského štátu, a potom dlho jedna strana, tá pravá marxisticko-leninská, že toto ťažko môže byť vlasť demokraticky cítiaceho človeka a zrejme v jeho chápaní sa Amerika stala jeho vlasťou, Spojené štáty: ubi bene ibi patria.
Ja sa domnievam, že jeho odkaz je dobrým odkazom, je odkazom človeka, ktorý i v zápase s Benešom chcel autentické spolužitie Čechov, Slovákov a ostatných v jednom štáte, bez poručníkovania najväčších a bez poručníkovania najmenším.
Myslím si, že tá vízia platí dodnes a doteraz. Našou povinnosťou nie je vracať aponyiovské hriechy a chyby dnes a v budúcnosti. Našou povinnosťou by malo byť snažiť sa žiť v civilizovanom demokratickom štáte so všetkými menšinami tak, aby mali pocit, ibi bene urbi patria, kde je dobre, tam je vlasť, aby naši Rusíni, Gorali, či Maďari nemuseli mať pocit, že sú v žalári národov, aby mali pocit, že sú tu s nami, tak ako som vo faktickej poznámke hovoril o mojej manželke, Viliamovi Schrojfovi alebo Václavovi Nedomanskom. Proste, oni všetci sme my. Nie sú o nič menej my ako my, ktorí sme Slováci.
Myslím si teda, že ak tu zaznieva meno Osuského, tak tu má zaznieť meno Osuského ako demokrata a nie ako nacionalistu alebo šovinistu. A bolo by dobré, aby sa i tí, ktorí na obidvoch brehoch vidia krvavými očami, snažili pozerať do budúcnosti tak, aby tento štát fungoval dobre pre všetkých občanov.
Možno, ako správne povedal kolega Blanár, možno nielen na úrovni konzumu, peňazí a podobných vecí, ale i v rovine dobrého pocitu. A keď hovoríme o tom, že navrhovaný zákon vraj bráni našim maďarským spoluobčanom zdokonaľovať sa v štátnej reči, tak na to hovorím jedno. Rodič, ktorý je súčasťou menšiny, nie je dobrým rodičom vtedy, ak sa nestará o to, aby jeho dietky vedeli jazyk, ktorý im otvorí možnosti.
Ja som tu pred časom bojoval za zavedenie angličtiny. Tá nie je u nás menšinovým jazykom, ale je rovnako dobré, aby zodpovedný rodič podporoval túto alternatívu. A príklad elegantnej slovenčiny Edit Pfundtner to ukazuje, že zodpovední rodičia naučili svoju Edit oboje a trvali na tom, aby bola dobrá v slovenčine. Dnes je v laviciach parlamentu a nemá problém.
Môj ctený kolega, profesor László Kováč, doktor medicíny, bývalý prodekan našej fakulty, by nikdy nemohol zastávať významnú rolu v slovenskej pediatrii alebo v akademických funkciách, ak by bol jazykovo obmedzený. Jeho rodičia i on sám to pochopili.
Rodič, ktorý svojmu dieťaťu neumožní vzdelať sa v potrebných veciach, je zlý rodič rovnako ako opilec, ktorý mu nedáva jedlo a nedáva mu odev. To znamená, že to nie je otázka štátu. To je otázka zodpovedného rodiča.
I v Amerike, slobodnej krajine, ak sa rozhodneš, že tvoje deti majú do smrti krájať cibuľu v čínskej reštaurácii v Chinatowne v San Franciscu, kľudne sa môžeš vyhnúť škole, ktorá ich naučí anglicky. Ich kariéra limitovaná na drevenú ťapšu a na nôž krájajúci cibuľu, nebude vyžadovať vzdelanie a znalosť angličtiny. Ale zažil som nasledovnú situáciu na otvorení veľkej svetovej výstavy poštových známok, o mne je známe, že trpím touto zberateľskou mániou. V roku 1997 tú výstavu otvárali dvaja najvýznamnejší predstavitelia americkej pošty. Prvý bol U.S. Post Master General. Človek veľkosti Shaquille O´Neilla, i jeho farby kože. Mal bratru 2,10 a bratru 130 kíl. Vedľa neho stál generálny pošt majster z Kalifornie, veľkého štátu. Ten mal na rozdiel od prvého, asi 156 centimetrov, bol malý, šikmooký, žltý Číňan. Hovoril bezchybne po anglicky. Je to ukážka ako slobodne sa rozvíjajúci človek si zvolí svoju cestu. Tento Číňan, ktorý samozrejme, zrejme netrpel tým, že by mu neumožnil niekto vzdelanie v angličtine, to dotiahol na vysokú funkciu a je možné, že bol pritom prvo generačný.
Chcem teda povedať, že nie štát, ale rodičia majú predovšetkým ručiť za to, že sa dietky naučia to, čo je im potrebné. Tak, ako sme tu hovorili o význame vysvedčení a nie o nejakom papieri, ale o parádnom dokumente, ktoré si v polroku pozrú starostliví rodičia a pozrú sa na známky a pozrú sa na dochádzku svojho dieťaťa a nie, že dostanú nejaké výpisy. Tak takisto sa starostlivý rodič stará, aby to dieťa bolo do života pripravené. A ešte raz hovorím, sloboda a zodpovednosť. Zodpovednosť za svoje deti, to je cesta a nie zákonná reglementácia. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami, štyria. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok, pán poslanec Rafaj.

Ďakujem skôr za historický exkurz, aj teda za to vysvetlenie prínosu mena Osuských. Ja by som si dovolil, keďže sme boli skôr v historickom exkurze vyzdvihnúť, že dnes si ctená snemovňa pripomíname 175. výročie Pavla Mudroňa, iného veľkého muža slovenského národa, ktorý zakladal Maticu slovenskú a bol aj predsedom Slovenskej národnej strany a v roku 1900 bol odsúdený spolu s 22 ďalšími národovcami maďarskou vládou na tri mesiace väzenia za svoje presvedčenie. Takže, to len na margo toho, že boli nepochybne viacerí a máme sa v úcte skláňať pred tými, ktorí si ctili jazyk, jazyk svojich predkov.
My máme jeden problém. Niekedy v 9. storočí sme boli veľmi dobrí kresťania na prvom mieste, potom o 1 000 rokov na to, resp. 1 000 rokov na to, sme chceli byť dobrí Uhri, potom sme boli zapálení čechoslovakisti, potom zasa niektorí väčšinovo internacionalisti, no a dnes to vyzerá, že v kurze sú globalisti. Len kedy už budeme konečne Slováci.

Pán poslanec Zelník.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, naozaj nikto nemá krvavé oči a nemá to byť ani žiadna vendeta, ani žiadny, nejaké vracanie si niečoho a myslím si, že väčšine je jedno, že, či otec alebo matka, alebo rodina vychováva deti alebo učí deti v tom, alebo inom jazyku. Súhlasím s vami, že to je problém každého jedného rodiča. Ale preboha, tento zákon o ochrane štátneho jazyka mal za cieľ iba jedno, ak je na Slovensku právna norma, kde je 20 % obyvateľstva inej národnosti a musí sa teda, používa sa dvojjazyčnosť, ale odmietajú sa v mnohých takýchto lokalitách, aby sa používal vo verejnom styku, v úradných oznamoch, aby sa používala slovenčina, tak toto namietame. Tu ide o tých 80 % obyvateľov, ktorí žijú v daných lokalitách, aby sa aj oni ako občania tohto štátu mohli dostať k údajom, k verejným informáciám. O toto išlo.
Tu vôbec nejde, pán kolega o to, aby sme niekoho nútili, že sa musí učiť po slovensky. Je to jeho problém, on sa potom musí presvedčiť sám v praxi, či urobil dobre. Ale, ale tu je ochrana naozaj tých ostatných, 70 a 80 % obyvateľstva, ktorým sa upiera, aby sa oni dostali v štátnom jazyku k informáciám. Toto sú krvavé oči, a neviem, prečo toto podporujete a touto cestou chcete ísť. Ďakujem.

Pán poslanec Podmanický.