11. schôdza

Ďakujem pekne. Áno, pán kolega, myslím, že dá sa vo veľa veciach s vami súhlasiť. Tiež tvrdím, že financie, ktoré idú do športu, sa nám stopercentne vracajú. Vracajú sa v dobrom zdravotnom stave našej ďalšej generácie, ktorá by mala tiež v tom športe sa trošku rozvíjať.
Áno, máme športoviská, sú postavené, videli sme ich alebo vidíme ich, ale ich využitie je také, ako povedal kolega Hraško, dá sa povedať, v mnohých prípadoch o ničom. A tu by som chcel apelovať, aby sme hlavne tým nadšencom, tým trénerom po tých obciach, po tých malých dedinkách, ktorí chcú možnože dať trošku svojho voľného času a v súčasnosti niektorí to robia aj v rámci svojej, by som povedal, nejakej časovej rezervy, ktorú majú, aj z vlastných financií, starostovia obcí by vedeli povedať, ako mnoho tých klasických športov, hlavne futbal, na tých obciach, ako musia teraz dotovať, pretože, aj z vlastných peňazí, lebo ináč by to tam neprežilo.
Uvažujem teraz trošku nahlas. Možno, keď hovoríme, že máme tu také nejasné finančné toky, ako sú tie naše športové, by som povedal, vyžitia financované a teraz nehovorím iba o tých vrcholových športovcoch, ale všeobecne o športe, neviem, či by nebolo možnože v budúcnosti možno uvažovať aj o nejakom ministerstve športu, ako to majú iné krajiny. Ale hovorím, to uvažujem iba nahlas.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Pánovi Érsekovi by som chcel povedať, pán Érsek, nezavádzajte, ja som nepovedal, že som proti rente olympionikov. Ja som tvrdil, že som, aby dostali aj majstri sveta a majstri Európy. Pretože ja medzi tou olympijskou zlatou medailou a majstrovskou svetovou alebo európskou nevidím rozdiel. Takže keď, tak všetkým. Ďakujem pekne.
Pán Hraško, ja s vami nesúhlasím, pretože mám možnosť tiež sledovať tieto ihriská a musím povedať, že veľký záujem je obcí, aby sa ešte stavali. Ale záleží aj na starostoch, jako sa starajú, čo urobia, aký program pre deti. Čiže len nechať samotné deti tam, aby to rozbili, to je v poriadku, ale ja sa pýtam, prečo tam nemajú nejakého občana z obce, ktorý by sa o tieto ihriská staral.
K pánovi Šebejovi. Pán Šebej, máte pravdu, bolo to drahé. Len viete čo? Cez komín vyletelo 10 mil. euro za daňový úrad a za platinu, ale tú ani nevidíme. Ale tu aspoň vidím každý týždeň, že sú ľudia šťastní, že na koncerte Mikiho Žbirku bol plný štadión. A to bude trvať desať rokov, ten štadión si na seba zarobí. A keď aj to je zlé, tak potom, no, lepšie nerobiť nič. To je najlepšie, nerobiť nič a potom povedať, no však niekto to po nás urobí. Čiže za daňový úrad a za platinu zmizlo toľko peňazí, že sme mohli mať pokryté celé Slovensko takýmito multifunkčnými ihriskami.
Čo sa týka pána Hlinu, no, samozrejme, že, pán poslanec, tak sú ľudia, čo všetko vedia, všade boli, a kde neboli, tam sa chystajú - a vy ste jeden z nich.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, prerokovávame zákon zákonov, a to rozpočet na rok budúci, ale indikatívne aj na roky 2014 - 2015.
Dovoľte, aby som zareagoval nielen na samotný materiál, ale aj na spôsob, akým vláda a jeho predstavitelia predniesli tento materiál a vyjadrujú sa k nemu. Vo výbore sme mali možnosť si vypočuť zo strany pána ministra životného prostredia a štátneho tajomníka, že kapitola ministerstva životného prostredia bola podhodnotená v roku 2010, keď ministerstvo životného prostredia vzniklo. Považujem to za absolútnu drzosť od predstaviteľov súčasnej vlády, pretože bola to vláda Roberta Fica, ktorá v roku 2010 ministerstvo životného prostredia zrušila. Aj ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja zrušila. Odôvodňovala to tým, že dôjde k šetreniu 13 mil. euro tým, že zrušíme ministerstvo životného prostredia.
Pán minister, keď naozaj zrušenie ministerstva životného prostredia by malo cieľ zrušiť alebo ušetriť 13 mil. eur, tak prečo druhá vláda Roberta Fica nepristúpila k tomuto istému kroku? Ja vám poviem. Preto, lebo v tom čase politická strana SMER mala na krku niekoľko veľkých káuz: Interblue, emisie. Na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja mala nástenkový tender. Obidva(Obidve) ministerstvá bolo potrebné zrušiť nie preto, aby ste šetrili, ale preto, aby ste čo najviac zakryli stopy po tom, aby sa tieto prípady nedali poriadne vyšetriť.
To, že vláda Ivety Radičovej sa rozhodla obnoviť ministerstvo životného prostredia a stálo to niečo a museli sme to urobiť v rámci rozpočtu, ktorý bol daný na rok 2010, je pravda. Prosím, ale buďte korektní a povedzte, že to nebolo podhodnotené. Priznajte si, že bol zlý krok prijať rozhodnutie zrušiť ministerstvo životného prostredia. Pretože keby to bol správny krok, tak to zopakujete ešte raz. Vy ste namiesto toho na ministerstvo životného prostredia dali ešte jedného štátneho tajomníka naviac. Toto nie je spôsob šetrenia.
Teraz k tomu, že máme problém s rozpočtom a ten problém s rozpočtom budeme mať nielen v roku 2013, ale aj v následných rokoch. Už včera som sa vyjadril pri otvorení tejto rozpravy kriticky, že vláda si kupuje pochvalu od svojich sponzorov SCP Ružomberok, pána Fila. Ale táto vec je oveľa komplikovanejšia a ešte morbídnejšia. Pretože SCP Ružomberok viac ako investičný stimul potrebuje surovinu pre svoju výrobu. Viete si vy predstaviť fabriku vyrábajúcu papier alebo celulózu z dreva v púšti? Asi nie. Darmo by ste im tam sypali peniaze, nikto vám tam nepríde. Nepostavia tú fabriku, lebo nemajú surovinu.
Táto spoločnosť sa obrátila na vládu Ivety Radičovej začiatkom tohto roku, kde žiadala, keďže im končí zmluva v roku 2014, aby štátny podnik im dal prísľub, že budú mať surovinu aj pre ďalšie obdobie. Nie cenu, ale surovinu na výrobu celulózy. Štátny podnik nedal tejto spoločnosti ani jeden deravý cent, ale tento prísľub dal, pretože v tejto krajine štátny podnik má drevo a potrebuje partnerov, ktorí to spracujú, medzi ktorých určite je možné zaradiť, a je aj potrebné zaradiť, SCP Ružomberok. V tom čase sa už rozhodlo o tom, že táto investícia sa urobí v rámci koncernu na Slovensku. Žiadna žiadosť na investičný stimul, žiadne daňové úľavy, len garancia suroviny.
Nastúpila vláda Roberta Fica a pre svojho sponzora bez mihnutia oka dala 25 mil. daňovú úľavu vtedy, keď táto spoločnosť už od začiatku tohto roka má vydané stavebné povolenie, pretože len v tomto roku podľa materiálu, ktorý predložil minister hospodárstva do vlády, má v tomto roku preinvestovať 15 mil. eur. Keď spoločnosť chce v priebehu roka preinvestovať 15 mil. eur, neurobí to za dva mesiace. To znamená, že len veľkoryso ste dali ponuku 25 mil. zo štátnej kasy tejto spoločnosti.
Pôjdem ďalej. Dnes tejto spoločnosti zo štátneho podniku Lesy SR predávate drevo oveľa výhodnejšie. Jedna vec je, ktorá sa deklaruje v centrále, a druhá je realita, za koľko sa predáva toto drevo. Toto drevo dnes sa predáva lacnejšie pre SCP Ružomberok, ako sa predáva palivové drevo pre občanov, ktorí majú minimálnu mzdu a sú na najnižších dôchodkoch. Pri milión kubíkoch, čo táto spoločnosť do roka zoberie, je ľahko si vypočítať, koľko bonusu ešte dostane. No, je samozrejmé, že je ochotná zafinancovať aj konferenciu o daniach pre túto vládu a aj s úsmevom na tvári vystúpi a povie, že zvyšovanie daní nie je problémom. Bodaj by.
Ja viem, že pán minister to ťažko počúva, radšej odíde zo sály, ale tak či tak je to pravda, dámy a páni, a hovoríme, že nemáme peniaze. No tak, ako zderme ľudí z kože, ale tam, kde máme a kde máme spravovať štátny majetok, tak tam ho nevyužime. Je namieste otázka, že prečo bolo možné do štátneho rozpočtu v roku 2012 odviesť do štátneho podniku 20 mil. eur a na budúci rok už nie je možné sotva 5 mil. Aj to len preto, aby sa nepovedalo. No prečo? No lebo keď sa peniaze rozutekajú, keď sa tam kupujú kvetináče, jeden kvetináč obyčajný za 500 euro, však bodaj by nie. Obyčajný človek z 500 euro má vyžiť dva mesiace a štátny podnik, na závodoch riaditelia si dovolia kúpiť takýto kvetináč, jeden za 500 euro, obyčajný. Tak keď takto sa má pristupovať k správe štátneho majetku, tak potom musíme zodrieť z kože každého jedného občana tejto krajiny, pretože nevieme naplniť štátnu kasu tam, kde by sme mali a kde by sme sa mali správať ako riadny hospodár k svojmu majetku.
Táto vláda sa nespráva k svojmu majetku racionálne a efektívne a nevyužíva i v prospech občanov tejto krajiny, pričom mnohokrát poukazuje na to, že ako hospodári SPP, ako hospodária zdravotné poisťovne, ale pritom sa neobáva povedať, že majiteľom zdravotnej poisťovne je ochotná zaplatiť 400 mil. alebo možnože aj viac peňazí, ale za to my nebudeme mať ani lepšie ošetrenie v nemocnici, ani nič viac.
Pričom je treba povedať, že keď sa pozrieme, a budúci rok dostaneme správu, ako hospodárili štátne podniky v tomto roku a príspevkové organizácie, tak určite sa prekvapíme, pretože tá sekera bude značne veľká. Podľa mojich informácií, ktoré už dnes disponujem, aspoň z rezortu pôdohospodárstva sú tie škody oveľa vyššie.
Teraz ku kapitole ministerstva pôdohospodárstva. Kapitola ministerstva pôdohospodárstva je podhodnotená ako nikdy predtým. Minulý rok, keď sa schvaľoval rozpočet pre tento rok, tak politická strana SMER a jeho predstavitelia sypali na nás kritiku, ako podhodnocujeme vidiek, prečo nedáme im peniaze. Dnes im znížili peniaze oveľa viac, v oveľa väčšej miere a vidíme, že ani odborárski bosovia z SPPK sa nevyjadrujú. Áno, páni, máte moju pochvalu. Kúpiť si odborárskeho bosa tým, že zmením výnos a dám im peniaze zo štátnej kasy, z daňových poplatníkov, aby čušal a neprehovoril o tom, že sú podhodnotené peniaze a kde odchádzajú peniaze, je tým krokom, aby tu bol kľud. Ale nie je to riešením pre agrárny rezort a sektor ako taký. Je to treba úprimne si povedať, že táto vláda si takýmto spôsobom kupuje svojich odborárskych bosov, kupuje si svojich kritikov, aby čušali a neprehovorili.
V minulom roku sme pripravili program vidieckej zamestnanosti. Odnotifikovali sme tento program, pripravili sme, nechali sme tam pre túto vládu prostriedok, ako lacno vytvoriť asi 10-tisíc nových pracovných príležitostí na vidieku. Minister peniaze z tohto opatrenia dal radšej na zaplatenie odborárskym bosom, než na vytvorenie pracovných miest. Tento program na budúci rok v rozpočte má alokovaných nula eur. Pýtam sa, či je to normálne od vlády, ktorá deklaruje, že chce za všetku cenu vytvárať pracovné miesta tam, kde máme nezamestnaných na vidieku, kde je mobilita problém pre nich, lebo dnes rušíme aj železničné spojenia, rušíme autobusové spojenia, majú problém s dochádzkou a my tam, kde môžeme vytvoriť pracovné miesta za najlacnejších, najjednoduchších podmienok, my na to peniaze nedáme.
Ale nedáme farmárom ani na podporu živočíšnej výroby, ktorá by vytvárala ďalšie pracovné miesta, čo je umožnené a vyrokované, že pre rok 2013 ešte je možné dať 93 mil. euro a vláda minulý rok na tieto účely dala 18 mil. euro, tak Ficova vláda, ktorá si kladie za cieľ podporovať aj poľnohospodárstvo, dáva nulovú hodnotu.
Národné podpory sú taktiež podhodnotené a sú o 3 mil. nižšie, než boli za Ivety Radičovej. Minister pôdohospodárstva sa prezentuje enormným množstvom kontrol, ale aby sme priplatili našim veterinárom na to, aby to mohli robiť a mohli robiť rozbory, tak to táto vláda už v svojom rozpočte nezohľadňuje.
Pán minister financií doniesol a žiadal, aby Národná rada prerokovala rad zákonov, ktoré sa dotýkajú príjmov štátneho rozpočtu, pred týmto zákonom. Áno, je treba povedať, že je to oprávnená požiadavka a bolo to tak aj v minulosti, ale nechápem, prečo takisto pán minister nežiadal, aby pred týmto zákonom bol prerokovaný zákon o potravinách. Do zákona o potravinách táto vláda dáva oveľa násobné zvýšenie pokút zato, že niekto predáva nekvalitné potraviny. V opakovanom prípade a minister už len v tomto roku niekoľkokrát zopakoval, že skoro každá táto spoločnosť opakovane porušovala zákon, tak je možné udeliť 5 mil. eur.
Pán minister, žiadajte od ministra pôdohospodárstva, nech udelí minimálne štyrikrát takúto pokutu, máte príjem do štátneho rozpočtu 20 mil. a dajte ich poľnohospodárom. Nemáte problém povedať ministrovi vnútra, že musí vybrať pokuty a v akej výške, tak naberte odvahu a povedzte to isté aj ministrovi pôdohospodárstva, keď chce zvyšovať pokuty vo vzťahu k obchodným reťazcom, nech vyberie od nich 20 mil. na pokutách a nech to je príjem štátneho rozpočtu. Docielime aj navýšenie štátneho rozpočtu a docielime aj to, že nebudeme mať nekvalitné potraviny na obchodných pultoch! Preto by som očakával, že pán minister požiada pred záverečným hlasovaním, aby ešte bolo prerokované najskôr aj zákon o potravinách v tejto Národnej rade, a tým získali peniaze.
No musím povedať, že, pán minister, vy ste boli ten, ktorý v júli na Rade zahlasovali v mene Slovenskej republiky, že súhlasí Slovenská republika, súhlasí s uplatňovaním modulácie pre farmárov na rok 2013. Je to čiastka 4 % z priamych platieb. Aby som to premenil pre vás ako pre ministra financií, je to, s úsmevom na tvári ste vyhodili 16 mil. eur z európskeho rozpočtu a vrátili ste ich do Bruselu. Preto ste to tak urobili, lebo o modulácii sa rozhodovalo v roku 2009, keď sa samotné nariadenie prijímalo. Vtedy Slovenská republika si mala uplatniť požiadavku smerom k Európskej únii, Európskej komisii, že je možné tieto peniaze, ktoré sa ušetria z modulácie, presunúť do druhého piliera. Vtedy minister Becík, lebo on, ak si dobre pamätám, tak bol minister Becík, túto požiadavku smerom do Bruselu alebo možnosť nepredložil. A dnes, keď v júli ste rozhodli a podporili moduláciu v rámci Európskej únie, tak ste rozhodli o tom, že 4 % budeme krátiť na Slovensku, ale my ich nemáme de facto kam posunúť. To znamená, že z ročného balíka 400 mil. euro 4 % poputujú priamo naspäť do kasy Európskej únie.
Keď takýmto spôsobom sa budeme stavať k rozpočtu a k správe verejných financií a k možným príjmom tohto rozpočtu, tak nemôžme očakávať, že v skutočnosti budeme mať dobrý stav financií a nebudeme musieť zvyšovať dane. Očakával som, že vláda bude viac šetriť aj na svojej vlastnej strane. Šetriť tým, že bude financie vynakladať len efektívne a obmedzí v dostatočnej miere aj štátnu správu. No darmo hľadám tento stav v štátnom rozpočte, vidím, že stav pracovníkov v štátnej a verejnej správe zostáva stále rovnaký, s rovnakým počtom. Tak takýmto spôsobom nie je možné pristupovať k správe verejných financií.
Musím povedať, že táto vláda, samovláda SMER-u nastúpila príliš skoro po tej prvej. Dobieha ho tieň minulosti. Keď som nastupoval ako minister v roku 2010, tak som našiel také míny, že nadkontrahácia v programoch pre obce, renovácia škôl, obnova verejných priestranstiev 354 mil. eur. Podarilo sa nám to znížiť na nejakých 100 mil. eur, ale tých 100 mil. eur dnes nie je dofinancované a nie je riešené ani v tomto štátnom rozpočte. Minister pôdohospodárstva sa snažil svojimi listami ovplyvňovať, aby obce nestavali, resp. odložili ich realizáciu, ale toto vytvorilo len druhotný problém a dnes mnoho týchto obcí musí platiť pokuty, penále smerom k investorom, pretože ony mali podpísané platné zmluvy. Ten záväzok vznikol z konca roku 2009, začiatkom roku 2010. Dnes obce majú problém so svojím vlastným financovaním v objeme minimálne 100 mil. eur aj vďaka tomu, že nehospodárne a nie úplne korektne sa pristupovalo k eurofondom a k ich správe v roku 2009, začiatkom roku 2010.
Záverom dovoľte mi, aby som zhrnul, ako sa pozerám na tento rozpočet. Tento rozpočet má niekoľko cieľov: zvýšiť dane obyčajným občanom tejto krajiny, dať vysoké bonusy sponzorom politickej strany SMER-u, zodrieť z kože aj pracovníkov, pretože vyháňame podnikateľov z tejto krajiny, ktorí zamestnávajú ľudí, a tým pádom zvýšiť počet nezamestnaných, a to všetko preto, aby táto vláda mohla urobiť pár veľkých obchodov so svojimi sponzormi.
Keď chceme naplniť túto kasu, tak pán minister by mal prehodnotiť, dať návrh na prehodnotenie aj rozdelenia investičných stimulov na zachovanie pracovných miest, o ktorom vláda rozhodla v tomto roku, prerokovať všetky ďalšie zákony, ktoré majú vplyv na zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu, ako príklad som uviedol zákon o potravinách, kde sú vyššie pokuty inkorporované. A keď vláda chce zvýšiť pokuty, tak nech naberie odvahu a, rovnako ako ministrovi vnútra, nech dá príkaz, že aj minister pôdohospodárstva má rovnako vybrať, a nech prehodnotí správu všetkých štátnych podnikov a štátneho majetku tak, aby odvádzali peniaze do štátneho rozpočtu, pretože na tejto strane je niekoľko sto miliónov eur, ktoré nie sú využité a sú v neprospech občanov, ktorí musia platiť vyššie dane, odvody a poplatky.
Ďakujem pekne.

Áno, pán kolega, ďakujem pekne. Máte pravdu, tie absurdity, že človek, ktorý dostane daňové stimuly, na konferencii povie, že zvyšovanie daní nie je problém pre túto krajinu. To je fakt výsmech. Ale znova, sú len určité geograficky položené krajiny, kde takéto veci sú možné.
A ja chcem ešte iný fakt spomenúť, že odborári, lebo tuná vládny SMER s nimi obcuje často, že keby boli féroví voči svojim kolegom, tak kým sa napríklad nedorieši štrajk kamionistov, tak si s nimi nesadnú za jeden stôl. Neviem, či si spomínate, keď kamionisti štrajkovali, tak smerácky chránenec Filo vtedy proste využil maximálne, čo mohol. Tým ľuďom, ktorí boli na to odkázaní, zobral vstupky do SCP-čky. Ale tam bol aj iný faktor, na ktorý som aj ja vtedy upozorňoval, že ako je možné, že polícia vedela, kto je kde a kto to je. Tam došlo podľa mňa k jednoznačnému zneužitiu mýtneho systému a zberu údajov a došlo vlastne k tomu, čo sme, je bezprecedentný krok, to znamená, štátna pomoc sa spojila s prevádzkovateľom mýta na to, aby potlačila štrajk.
Takže pokiaľ odborári majú nejakú stavovskú česť, tak kým sa toto nedorieši, čo bolo spáchané na ich kolegoch, keď boli v uliciach a mrzli, tak by si nemali v zásade sadnúť za jeden stôl s ľuďmi, ktorí sú schopní takého niečoho. Ale nuž, tu sme krajina, aká sme, ba práve naopak, hej, SMER posilnený výsledkami letargie ľudí pokračuje v spanilej jazde podpory a inkubátora niektorých vybraných firiem a pán Filo len už nestíha rozmýšľať, že čo by si mohol ešte zmyslieť, aby od tohto štátu dostal.
Čiže okrem stimulov tu za chvíľku začne pán Počiatek nás presviedčať zľahka a jemnučko, že mýto pre osobné autá je v zásade správnym riešením, dokonca budeme konfrontovaní s tým že spravodlivým riešením, už som na to zvedavý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Chcem poďakovať pánovi poslancovi Simonovi za jeho vystúpenie a povedať, že v jednej veci s ním hlboko nesúhlasím a v druhej veci s ním hlboko súhlasím.
Tá prvá vec sa týka toho, že spomínal rozdiel medzi mimoriadnym odvodom zo zisku v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky v tomto roku, keď za jeho pontifikátu dosiahol čiastku 20 mil. eur, a na budúci rok teda kritizuje, že jeho nástupca tu dosahuje len štvrtinu, 5 mil. eur. Chcem povedať, pán poslanec Simon, že hlboko nerozumiete podstate lesníctva a tento odvod či vo výške 20, alebo 5 mil. je zlovestným posolstvom pre všetkých ľudí, ktorí sa pozerajú na túto krajinu vo väčších dimenziách časových, ako sú štyri roky volebného obdobia.
S čím však s vami hlboko súhlasím, je to, čo ste hovorili o cenách, ktoré sa vytvárajú v niektorých silných korporáciách, ktoré odberajú produkciu slovenských lesov. Áno, myslím, že skutočný šéf slovenského lesníctva nesídli v Bratislave na Dobrovičovej ulici, ale sídli kdesi na nejakej menej známej ulici v Ružomberku. Sú to veci, ktoré prechádzajú naprieč volebnými obdobiami a o ktorých sa domnievam, že sú obrovským poškodzovaním skutočných záujmov tejto krajiny. Pretože mám len jednu spomienku, ktorú na záver poviem, je to spomienka na človeka, ktorý sedel vo vysokých funkciách v štátnom podniku v minulosti, sedí tam aj dnes a bude tam sedieť ešte aj v budúcnosti a ktorý mi len raz pri náhodnom stretnutí povedal takú strašnú vetu: "Pozri sa, toto je faktúra, v ktorej sme kvôli Ružomberku prišli zase o milióny." Bola to, vážené kolegyne, kolegovia, len jedna faktúra z desiatok, zo stoviek. Násobte.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na kolegu Hlinu nebudem reagovať, ale na kolegu Mičovského musím povedať, že ja chápem, že lesníci majú bližší cit k tomu, že štátny podnik koľko odvádza alebo koľko neodvádza do štátnej kasy. Ja len na prirovnanie chcem povedať, že Slovenský pozemkový fond aj dnes do verejných financií dal za minulý rok viac ako 9 mil. eur. Práve v štátnom podniku je zhruba rovnaký počet alebo rovnaká výmera lesov. Je pochopiteľné, aby aj tento majetok slúžil občanom a odvádzal dane. 20 mil. je suma, za ktorou si stojím, že tento štátny podnik dokáže bez akého ublíženia a ujmy lesníckych činností platiť a odvádzať do štátnej kasy systémovo. Systémovo. A keď sa o to budú správať správne a nebudú také faktúry, ako vy ste povedali. A musím povedať, že za mojej éry vplyv ani SCP Ružomberok, ani vplyv nikoho iného tam takýmto spôsobom sa neprejavoval. Pretože tie predajné ceny v štátnom podniku stúpali a dnes máme možnosť vidieť, ako tieto ceny klesajú a sponzori SMER-u dostávajú aj takýmto spôsobom plus odmeny a bonusy.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, keď som pred pár dňami hovoril na tému vzťahu medzi sadzbami zdanenia a príjmami štátneho rozpočtu, tak som povedal niekoľko vecí, za ktoré som si vyslúžil kritiku, že nerozumiem americkej histórii a podobne, ale len jednu vec z toho, čo som povedal, zopakujem.
Domnievam sa na základe nielen skúseností Spojených štátov z 20. storočia, ale ďalších skúseností vrátane našej vlastnej, že čo je na tomto rozpočte nerealistické, je to, ako štát prognózuje svoje príjmy z daní či už právnických osôb, spotrebných daní, alebo daní obyvateľstva, ktoré platia obyvatelia. Ja sa domnievam, že v skutočnosti toto je slabé miesto rozpočtu, že jednoducho štát nedostane toľko peňazí, s koľkými počíta, že bude musieť robiť korekcie a to podľa mňa nie je dobré. A akože môžme sa sporiť o tom, že však uvidíme, povieme si o rok, že ako to vlastne dopadlo s tými daňovými príjmami štátu, ale vravím, že tento rozpočet počíta s vyššími príjmami, ako v skutočnosti štát dostane. A čiastočne si to môže pripísať na vlastné tričko, pretože urobil množstvo krokov, ktoré to spôsobia, že vyberie menej daní. To nie je len zlý výber daní, o ktorom tu včera hovoril pán poslanec Matovič a ktorý je notoricky známy. Samozrejme, že to je súčasť problému a zlý výber daní nie je čosi, za čo je zodpovedná primárne v tejto chvíli táto vláda, lebo ona ten problém zdedila, samozrejme. Ale tie príjmy budú nižšie.
Čo ma však mrzí viac, je, že ako štát vydáva peniaze. To ma mrzí ešte viac než to, že vlastne koľko peňazí vlastne štát dostane z tých svojich štandardných príjmov. Pretože som jeden z tých ľudí, tak ako vy všetci ostatní, ako ktokoľvek v tejto krajine, v ktorého vrecku ten štát má svoju ruku. Áno, aj v mojom vrecku má štát ruku a v takejto chvíli, keď rozprávame o štátnom rozpočte, mne nezostáva, len sa zamýšľať, že teda čo mi z toho vrecka vyberie ako daňovému poplatníkovi a ako to minie. Nezdá sa, že sa štát, ako je to vyjadrené v tomto rozpočte, chystal nejako zvlášť šetriť napriek teda tej núdzi. Síce deklaruje, že šetriť chce, ale v skutočnosti toho veľa neušetrí.
Tak napríklad počet štátnych úradníkov alebo zamestnancov vo verejnej správe má vzrásť, ak tomu dobre rozumiem. Čo by mi nevadilo, keby výsledok bol, že občan dostane lepšie služby. Ale ja garantujem, že zvýšený počet štátom platených ľudí vo verejnej službe nespôsobí, že budú lepší štátni úradníci a budú nám lepšie slúžiť. Pravdepodobne nebudú. Ale na to nemá vplyv ten objem peňazí, na to má vplyv zase čosi iného, za čo nemôže ministerstvo financií, ale váham, či z vrecka vytiahnuť tie peniaze a minúť ich týmto spôsobom.
No ale váham pri viacerých veciach. Tak napríklad váham, či sú ako položka po položke, ak pôjdeme po číslach v štátnom rozpočte, tak váham, či ako daňový poplatník súhlasím s tým, že sa minú peniaze pre nezamestnaných, podotýkam, bez zmeny sociálneho systému. To neviem, či sú celkom rozumne minuté peniaze, hoci nemám najmenšie pochybnosti o tom, že štát musí dať nejaké peniaze na nezamestnaných. Ale bez zmeny sociálneho systému, neviem.
Neviem, či peniaze na vzdelávanie míňam radostne, hoci som teda naozaj presvedčený, že každá koruna investovaná do vzdelania je investovaná dobre, každý cent, každé euro. Ale nie som si istý, či peniaze vynaložené na napríklad univerzity pochybnej povesti a ešte pochybnejšej kvality sú dobre vynaložené verejné peniaze. Ja mám o tom pochybnosti. Neviem, či produktom takýchto univerzít, ktorých je na Slovensku dobrá polovica, je čosi, čo by som nazval vzdelaním. Pravdepodobne nie, teda ako daňový poplatník neviem, či sa moje peniaze v tejto chvíli míňajú efektívne.
Neviem, či som šťastný z toho, že ideme vydať peniaze na rezort spravodlivosti a na súdnictvo a na nezávislosť súdnictva bez jeho zmeny.
Neviem, či radostne vydám peniaze ako daňový poplatník na platy sudcov, ktorí zároveň žalujú štát, že sú diskriminovaní v porovnaní s platmi špeciálnych sudcov, ktorí majú tú nehoráznu drzosť, že žalujú štát a chcú odo mňa ako od daňového poplatníka peniaze za fiktívnu diskrimináciu a očakávajú, že ich vlastní kolegovia, ktorí podávajú také isté žaloby, rozhodnú v ich prospech. Neviem, či chcem dávať peniaze na toto súdnictvo v tejto podobe.
Neviem, či chcem dať peniaze, či som spokojný s kapitolou, alebo teda so sumou peňazí, ktorú má dostať prokuratúra. Neviem, či chcem prispievať na činnosť Generálnej prokuratúry v tom personálnom zložení, podotýkam, v hanebnom, v ktorom sa nachádza teraz. Neviem, či tá prokuratúra vôbec plní úlohu, ktorú má zoči-voči spoločnosti a ktorú predpokladá ústava.
Ja neviem, či peniaze na rozvoj priemyslu a podnikania vlastne nedeformujú trh, nebrzdia ekonomiku a či neznehodnocujú poctivú prácu.
Už dávno som vravel, že som zároveň v rozpakoch, a mi kolega Zsolt Simon prepáči, z dotácií na poľnohospodárstvo. Ja si myslím, ale toto nie je kritika na nášho ministra financií, samozrejme, že celá poľnohospodárska politika Európskej únie je ale úplne zlá. Aj to rozhadzovanie peňazí spôsobom, ktorý nie je ospravedlniteľný. Jednoducho Európska únia míňa polovicu svojho rozpočtu na dotácie poľnohospodárom, ktoré sú neodôvodniteľné žiadnou poctivou logikou. Jednoducho podpláca farmárov, vďaka čomu má Európa drahé potraviny a vďaka čomu poškodzuje vlastne poľnohospodárstvo mimo Európskej únie. Poškodzuje najmä, najmä tretí svet. No a, samozrejme, Slovenská republika musí doplácať našim poľnohospodárom, aby akosi vykompenzovala ten hendikep z toho, že dostávajú menej peňazí zo zdrojov Európskej únie v porovnaní povedzme s francúzskymi alebo talianskymi farmármi. No dobre, chápem, ale hlboko s tým nesúhlasím. Sú to rozhádzané peniaze, naše peniaze daňových poplatníkov. Neviem, čo sa v tejto chvíli dá s tým urobiť, ale pre budúce rozpočty by bolo naozaj rozumné, keby sa aj Európska únia ako taká rozhodla s týmto bláznovstvom skončiť.
Neviem, či peniaze, ktoré majú ísť do vedy, sú skutočne investované do vedy. Ja som strávil väčšinu svojho života ako vedecký pracovník, ako výskumník na Akadémii vied, neviem, čo z tých peňazí, ktoré idú týmto smerom, a teda aj na vysoké školy, má za výsledok poznanie. Teda produktom vedy, ktorý chcem dosiahnuť a do ktorého investujem peniaze, je poznanie, ľudské poznanie, je výdobytok nejakej vedy. Ja neviem, či financujeme pokroky vedy, ktoré posúvajú ľudstvo dopredu, alebo financujeme inštitúcie. To teda neviem.
Neviem, či peniaze na zadlžené štátne nemocnice sú peniaze investované do zdravia pacientov. To neviem, mám o tom pochybnosti.
No ale môžem ísť ďalej. Sú tu zo zákona štátne inštitúcie, ktoré financujeme a pri ktorých mám rovnako čudný pocit.
Tak zmyslom napríklad katastra je chrániť náš majetok, teda majetok ľudí, ktorí majú svoj majetok evidovaný v katastri. Neviem, či to ten kataster robí efektívne alebo či je tam veľa peňazí minutých. Neviem, či peniaze, ktoré štátny rozpočet im predpokladá pre, čo ja viem, Protimonopolný úrad, sú skutočne peniaze investované do ochrany hospodárskej súťaže. Neviem, či náš Protimonopolný naozaj tak účinne chráni hospodársku súťaž, alebo živíme kamennú inštitúciu.
Ja neviem, či Úrad pre priemyselné vlastníctvo a vôbec teda patentové záležitosti naozaj chráni priemyselné vlastníctvo v prospech rozvoja našej ekonomiky.
Mohol by som pokračovať. To isté neviem o NKÚ.
Chápem, že všetky tieto subinštitúcie musia mať svoju rozpočtovú kapitolu. Bolo by však fajn, keby už pri príprave budúceho rozpočtu tomu predchádzalo, predchádzala akási analýza účelnosti a efektivity ich činnosti.
Domnievam sa, že v tomto rozpočte existujú veľké rezervy, pretože vláda nebola ochotná, ani tá predchádzajúca nebola veľmi ochotná, ale predsa len o čosi viac, ale táto už vôbec, na redukciu výdavkov na seba samú, teda na štátnu a verejnú správu. Tam podľa výpočtov, no, prosím, libertariánskeho konzervatívneho fintingu, ale je rezerva rádovo v stovkách miliónov euro, o ktoré by sa dali znížiť tie výdavky. A ja neviem napríklad, či je také dobré, že štát v tejto chvíli má taký až alergický postoj k privatizácii, ale k doprivatizácii jednak podielov štátnych podnikov, alebo k privatizácii štátnych podnikov ako takých. Ja sa domnievam napríklad, že neexistuje jediný rozumný, logický dôvod, prečo má štát vlastniť nákladné vagóny. Naozaj neviem o takom dôvode. Pričom k sume, ktorú by štát získal predajom napríklad Carga, by celkom určite pribudli peniaze, ktoré by ušetril na dotáciách pre ten podnik. A vôbec odbúraním dotácií štátnym podnikom a racionalizáciou dnes dotovanej dopravy by podľa prepočtov konzervatívneho inštitútu štát mohol ušetriť 350 až 500 mil. euro a tak ďalej a tak podobne.
Ja tiež neviem, či peniaze na investičné stimuly sú rozumne vynaložené peniaze. Ja sa pýtam ako daňový poplatník, že či to nie sú peniaze rozdané kamarátom, ktoré okrem toho, že sú bohapustým míňaním peňazí, nevytvárajú pracovné miesta, čo je ich jediný zmysel, ani nechránia pracovné miesta, iba deformujú trh. Ja naozaj neviem. Investičné stimuly sú vždy pre mňa niečo, čo je, čo je krajne podozrivé. Ja neviem, či sú, či je dobré alokovať peniaze do podpory cestovného ruchu. Rád by som videl predtým, než za to radostne zdvihnem ruku ako poslanec, že do akej miery takto investované peniaze, povedzme do Agentúry pre podporu cestovného ruchu, naozaj čokoľvek pozitívneho urobili s cestovným ruchom. Mám o tom svoje pochybnosti.
Ja by som mohol pokračovať aj ďalej, ale myslím, že už by som len opakoval stále to isté, čo som povedal doposiaľ.
Dámy a páni, skutočne by bolo fajn, keby sme sa takto o rok pri prerokúvaní toho ďalšieho štátneho rozpočtu teda po prvé bavili o realistickejších číslach, čo sa týka plánovaných príjmov štátneho rozpočtu z daní a iných, a po druhé, keby sme sa o výdavkoch bavili s plným vedomím toho, že či sú efektívne, alebo nie.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi v krátkosti vyjadriť sa k predloženému návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015. Nedá mi totiž nepoukázať na financovanie, resp. na nefinancovanie v oblasti ľudských práv.
Pri kreovaní útvaru podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny na Úrade vlády v druhej polovici roku 2010 bolo mojím prioritným cieľom vytvoriť profesionálny funkčný mikrorezort, ktorý by zaštíťoval problematiku ľudských práv v celej šírke, ako aj práva národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Po neľahkých rokovaniach, ktoré odzrkadľovali snahu vlády šetriť verejné financie, sa nám napokon podarilo dospieť ku konsenzu presadiť síce malé, ale predsa len rozšírenie útvaru aj o odbor zaoberajúci sa právami národnostných menšín. Presadzovanie ľudskoprávnej a menšinovej agendy bolo však neraz priam sizyfovské tak na poli ideologickom, ako v oblasti rozpočtu, keď sa nám podarilo presadiť zavedenie dotačnej schémy s celkovým finančným objemom 4,5 mil. eur na oblasť podpory kultúry národnostných menšín a 2,5 mil. eur na podporu projektov v oblasti ľudských práv a rodovej rovnosti.
V roku 2011 bola vyhlásená výzva na projekty mimovládnych organizácií na presadzovanie ľudských práv, ochranu slobôd, interetnický dialóg, boj proti diskriminácii v sume približne 2,2 mil. eur. Stovky projektov boli odbornými komisiami podporené. V roku 2012 bolo celkove podporených vyše 1 000 projektov v celkovom objeme 6 mil. eur, teda aj za oblasť ľudských práv, aj v oblasti podpory kultúry národnostných menšín.
Mnohé organizácie, združenia, obce by bez poskytnutej dotácie neboli schopné uskutočniť svoje projekty, festivaly, koncerty, divadlá, semináre, vzdelávacie aktivity a podobne. Bohužiaľ, hodnoty ľudských práv a slobôd, pomoc zraniteľným skupinám spoluobčanov, dôstojnosť ľudí, prezentovanie menšinovej kultúry sú podmienené práve ekonomickým aspektom.
Súčasná vláda už vo svojom programovom vyhlásení túto oblasť de facto obišla. Zrušením podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny túto oblasť vyhnala na okraj záujmu. Dotačná schéma bola v novele kompetenčného zákona presunutá na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, no na vymedzenie konkrétnych kompetencií už ľavicová vláda silu nenašla. Nie je doposiaľ zrejmé, prečo agendu ochrany ľudských práv, takpovediac, zaparkovala práve na tomto rezorte. No čo je horšia správa, dotačná schéma bude disponovať značne nižšou sumou. Keďže sa ešte tohtoročné dotácie dokončovali na Úrade vlády, v tomto rozpočte by sme ich hľadali márne. Opieram sa preto o delimitačný protokol uzatvorený medzi Ministerstvom zahraničných vecí a Úradom vlády Slovenskej republiky, ktorý bol dňa 27. septembra podpísaný ministrom Miroslavom Lajčákom a vedúcim Úradu vlády Igorom Federičom.
Dňa 3. októbra bol tento delimitačný protokol zverejnený v Centrálnom registri zmlúv. Sú v ňom uvedené výdavky kapitoly na realizáciu programov na roky 2013 až 2015, a to v oblasti tvorby a implementácie politík v oblasti ľudských práv. Ide o sumu 1 281 256 eur. Z približne dvoch miliónov eur je to značný pokles vo financovaní ľudskoprávnych projektov. Z tejto sumy, ktorá je uvedená v delimitačnom protokole, bude presunutých ešte 200-tisíc eur na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, a to na základe uznesenia vlády zo 14. novembra tohto roku. V danom uznesení sa táto úloha ukladá ministrovi zahraničných vecí, a to do 15. januára 2013. Čiže po znížení o túto sumu občianske združenia, obce a vôbec žiadatelia prídu o granty temer o polovicu pôvodnej výšky dotačných financií. Uvidíme, aký dopad budú mať tieto ekonomické škrty na činnosť ľudí, ktorí ešte stále majú na zreteli krehkú, touto vládou odsúvanú snahu o podporu tých najzraniteľnejších skupín či jednotlivcov.
Finančne poddimenzovaná je - treba priznať, že už dlhodobo - aj inštitúcia verejného ochrancu práv. V rozpočte pre kanceláriu ombudsmanky síce došlo k navýšeniu, no je to len o mizivé pol percento. Vláda síce v uznesení navrhuje zvýšiť počet zamestnancov kancelárie na 50, no zároveň sa nenavýšili prostriedky na mzdy, odvody, a to na najnižšiu úroveň od roku 2008, ako aj na nižšiu úroveň ako v predchádzajúcich rokoch, keď bol počet zamestnancov 41, resp. 38. Na program Ochrana základných práv a slobôd žiadala kancelária ombudsmanky na priority s cieľom zabezpečiť podporu regiónov v oblasti dodržiavania ľudských práv a slobôd, na realizáciu monitoringu Implementácia medzinárodných zmlúv, na šírenie osvety v oblasti podpory ľudských práv a slobôd. Napriek tomu, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, financovanie tejto veľmi nie populárnej témy medzi politikmi, ktorí chcú byť častokrát skôr pragmatickí ako ľudskí, je stále mizivé.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak v tejto rozprave používam čísla, ktoré v rozpočtoch štátov možno považovať za zanedbateľné, neznamená to, že agenda, v ktorej sa tieto čísla používajú, je zanedbateľná. Svojho času, keď premiér Fico zdôvodňoval zánik postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, naznačil, že ľudské práva sú u nás už vraj vyriešené.
Nie dlho predtým, 5. marca 2012, bývalý ústavný sudca, dnes poradca premiéra Fica, Eduard Bárány však varoval, že, citujem: "Finančná, dlhová, hospodárska, skrátka, súčasná kríza zatlačila do úzadia ľudské práva aj ich vedúcu myšlienku - ľudskú dôstojnosť." A nie náhodou v tom marcovom volebnom virvare Eduard Bárány dodáva: "Ústretovosť voči finančným trhom a ratingovým agentúram prekrýva otázku vplyvu reforiem, čítaj šetrenia, na ľudskú dôstojnosti časti spoločnosti. Zdá sa, že ľudská dôstojnosť musí ako zvyčajne ustúpiť moci, tentoraz moci finančných trhovníkov a ratingových agentúr." Koniec citátu.
Ľudská dôstojnosť je dnes naozaj možno najohrozenejšou kategóriou, u dôchodcov takisto ako u čerstvých absolventov vysokých škôl, o nezamestnaných a iných marginalizovaných ani nehovoriac. Zrejme preto je fakt, že ekonomická moc je nadradená ľudským právam a ľudskej dôstojnosti. Ľudskoprávne organizácie tretieho sektoru, ktoré sú odkázané na skúpe štátne granty, takisto ako úrad verejnej ochrankyne ľudských práv, sú len jedným segmentom podcenenia tejto agendy v štátnom rozpočte. Lebo ako vraví už citovaný ústavný právnik: "Logika spoločnosti, v ktorej žijeme, nie je postavená na záujmoch a právach človeka, ani na jeho dôstojnosti." Dodajme, že je skôr postavená na logike privatizačnej rabovačky, ktorú sme tu absolvovali viac ako výdatne a ktorej dôsledkom je, že nám tu nevyrástli bohatí ľudia, ale nech to znie akokoľvek paradoxne, chudobní ľudia, ktorí majú veľa peňazí. Tých by možno bolo treba... (Potlesk.)
Tých by možno bolo treba, pán minister, zdaniť aj spätne a možno by ten rozpočet vyzeral lepšie nielen pre ľudské práva.
Ale ako vraví jeden múdry český filozof: "Toto je nová identita občanov neoliberálnej demokratickej spoločnosti, ktorí si osobujú slobodu za hranicami akejkoľvek slobody." Dodajme, že aj preto je dnes v našej spoločnosti blahobyt viac ako morálka a morálka menej ako ekonomika a peniaze a oveľa menej ako politika.
Takže ľudská dôstojnosť ako výsledok uplatnenia ľudských práv v praxi života by sa mala odrážať aj v takejto technokratickej oblasti, akou je rozpočet. Lebo ľudská dôstojnosť nie je abstraktný pojem - a mohol by som teraz iste uviesť veľmi pregnantné definície zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948, ale v tejto chvíli, samozrejme, sa tomu vyhnem. Ľudská dôstojnosť sa totiž týka každého jednotlivca veľmi konkrétne. Žiť ľudsky dôstojne nám síce garantujú mnohé základné medzinárodné dokumenty a dohovory, ale aj také zákony, ako je dnešný rozpočtový, by sa tomu nemali vyhýbať. Nechcem tu teraz vyratúvať, koľko občanov, skupín, menšín, spoločenstiev a indivíduí dnes zápasí s tým, aby mohli svoj život prežiť dôstojne. Dôstojne, nie v bohatstve.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovolil som si tento malý dôvetok k môjmu rozpočtovému príspevku do rozpravy rozšíriť možno o nie celkom striktne finančnú reflexiu i preto, že som si uvedomil, že náš zákon zákonov prejednávame práve v čase, takmer, by som povedal, v predvečer, keď si v pondelok 10. decembra budeme pripomínať Deň ľudských práv. Na deň, keď bola v roku 1948 v OSN prijatá Deklarácia ľudských práv. V tomto čase možno priamo symbolicky podpora ľudskoprávnej agendy v nej, v rozpočte, je nie symbolická, už asi skrátená oproti minulému roku takmer o polovicu, a to je vari dôvod zamyslieť sa aj nad takou zdanlivo akoby len technokratickou témou, ako je štátny rozpočet aj sub specie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti.
Ďakujem vám, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som len doplnil, že keď vláda hovorí o zdaňovaní bohatých, treba povedať jednu zásadnú vec, že vysoký plat, keď má niekto vysoký plat a je zamestnaný, vôbec nie je bohatý. Bohatý je ten, kto má velikánsky majetok. A pôvod, väčšina pôvodu velikánskeho majetku, žiaľbohu, na Slovensku je z privatizácie a z tunelovania a zo štátnych zákazok. Ďakujem.

Dobrý deň. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, ja by som sa chcel venovať, resp. rád by som upriamil vašu pozornosť k jednej veci v rámci rozpočtu, všeobecne o rozpočte veľa sa nahovorilo a ešte sa veľa nahovorí, predpokladám, aj budú celkom slušné hádky. Ale ja budem sa venovať tomu, čo myslím, že rozumiem, a to je pôdohospodárstvo.
Pomaly tridsať rokov venujem sa pôdohospodárstvu a myslím si, že celkom sa v tom vyznám. A absolvoval som od najnižších úrovní až po najvyššie všeličo, ale jednu vec som nechápal po celý čas, že ako je možná diskrepancia medzi vyjadreniami každej vlády, resp. činmi každej vlády. A teraz musím povedať, že najmä súčasnej vlády, že na jednej strane hovorí sa o kritickom stave v poľnohospodárstve, o nutnosti podpory pôdohospodárstva a na druhej strane to vôbec sa neodzrkadľuje, a najmä na rozpočte.
Keď som otvoril rozpočet, pozrel som si kapitolu pôdohospodárstvo, a keď som si všimol tam jedinú položku takú relevantnú, to je štátna pomoc vo výške 10 mil. eur, tak jednoducho som nepochopil. Nepochopil, jak je možné, že pred pol rokom tu úplne v raketovej rýchlosti schvaľujeme zákon o ochrane alebo o pomoci poľnohospodárom v suchu, čo je chváliteľná vec. A vtedy som sa aj vyjadril, že klobúk dole pred ministrom pôdohospodárstva, takisto pred ministrom financií, ktorý pochopil, že pôdohospodárom treba trošku pomôcť. No ale keď som prečítal ten návrh zákona, tak tiež ma trošku tak zarmútil, lebo ten zákon bol úplne bezzubý. A výsledok aj vidíme, že napriek tomu, že je pomaly storočné sucho, podľa toho takto rýchlo schváleného zákona 35 subjektov malo vážny problém z toho, takže myslím, že není to bohviečo. Ale na druhej strane hovorím, že žiadne finančné možnosti neexistujú pre poľnohospodárov.
A jednu vec som po čase pochopil, a preto som vlastne aj tu, že tu nejde o to, že niekto nechce. Nejde o to, že hádame sa o peniazoch, ale ja som o tom presvedčený, ide o to, že málokto chápe poľnohospodárov a málokto chápe systém, za akých musia oni pracovať, za akých ťažkostí. Tak som si povedal, že dneska využijem túto možnosť z tohto miesta, posnažím sa vysvetliť posledných sedem rokov, resp. zložitý systém dotácií a peňazí v poľnohospodárstve. A na záver, keď sa mi to podarí, tak apelujem na pána ministra, že keď ho trošku presvedčím, tak budem žiadať nejaké navýšenie určitej pomoci.
Takže rád by som išiel trošku dozadu a je to rok 2007. To iste viete, že poľnohospodárstvo sa financuje v sedemročných cykloch. Prvý cyklus bol 2007 - 2013. A ide teraz tzv. nová spoločná poľnohospodárska politika od roku 2014 - 2020.
Roky 2005, 2006 boli o takzvaných negociáciách. Išlo o vyjednávanie podmienok pre poľnohospodárstvo na ďalších sedem rokov. Čiže aké dotačné tituly vlastne budú mať nárok na čo a z akých peňazí budú žiť. Nikto nemal vtedy skúsenosti s poľnohospodárstvom, takže povedzme si na rovinu, že Európska komisia robila s nami, čo viac-menej chcela. A jeden známy, keď mi tak povedal, že keď prišli naši páni z vyjednávania a povedali, že aké podmienky pre Slovensko vyjednali, tak povedali, že keby to bolo v západných krajinách, tak ich vyženú čiapkami naspäť. No ale stalo sa, čo sa stalo, jednoducho boli určité pravidlá podľa toho, z čoho by peniaze mali tiecť do poľnohospodárstva.
A tu je ten podstatný moment, že, isteže, staré členské štáty na čele s Európskou komisiou nedopriali nám alebo nemali ani najmenšiu šancu dopriať nám také finančné možnosti, aby sme ich prerástli. Ony nás tlačili do minimálnych možných financií, aby sme nie že dotiahli na nich, ale nejakým spôsobom prežili, aby sme fungovali. Takže to, čo bolo vynegociované, tie finančné podmienky, boli, myslím si, že minimálne pre slovenské poľnohospodárstvo. Cieľom spoločnej poľnohospodárskej politiky aj vtedy, aj teraz bolo to, že aby každý poľnohospodár v rámci Európy mal zhruba podobnú štartovaciu čiaru, aby mohli produkovať zhruba na rovnakej úrovni, aby ten konkurenčný boj bol ako tak zachovaný.
Takže ak financovanie, tzv. prechodné obdobie, vlastne tých sedem rokov, čo bolo minule, ako to, čo skončíme na druhý rok, bolo o tom, že náš systém poľnohospodárstva aby sa dotiahol doslova na systém západnej úrovne, aby sme boli v roku 2014 už konkurencieschopní, keď nastúpi nová spoločná poľnohospodárska politika.
Pre poľnohospodárov tam boli dve základné veličiny. Ináč sa to financuje z prvého a druhého piliera, ale v rámci týchto dvoch pilierov, čo bolo podstatné, to bola tzv. platba na plochu, tzv. SAPS. A ešte vypichnem tzv. VDJ-čka, čo ste iste o tom počuli, to sú veľké dobytčie jednotky, a zároveň tam sú nejaké maličkosti, ako červená nafta, o(pri) čom tiež by som sa chcel chvíľku pozastaviť.
Takže princíp SAPS-u, platby na plochy, bol ten, aby každý poľnohospodár, kto sa venuje poľnohospodárstvu, mal určité istoty v rámci produkcie, že nepríde, nemusí začať z nuly, alebo nejaké garancie o tom, že keď sa venuje pôde, tak nejaké peniaze mu tečú. A to je ten systém, že Európska únia povedala, že niektoré peniaze dodá a zvyšné peniaze musí dodať štát, alebo ako vtedy sa vynegociovalo, že, áno, doplatíme zvyšné peniaze do určitej úrovne. A ten systém bol taký, že začalo sa na úrovni, sa mi zdá, 50 : 50 a každým rokom peniaze z Európskej únie sa zvýšili o 10 %, takže peniaze zo štátneho rozpočtu sa znížili, čo je ako v prospech nás. To zatiaľ musím povedať, že celkom to ide, celkom to funguje.
Ale avšak čo nefunguje, a to je podstatné, čo je vlastne kameň úrazu aj v súčasnosti, sú tzv. VDJ-čka. A musím povedať, že vtedy bola vláda vedená SMER-om, teraz takisto ako pri moci, a jednotlivé platby si vysvetľovali celkom ako svojsky, po svojom. Keď zoberieme, že celý balík peňazí smerom do toho SAPS-u, do tej plochy, bolo zhruba tých 330 mil. eur, z toho polovičku zaplatí v prvom roku Európska únia a druhú polovičku tých 150-160 mil. mohol byť doplatený zo štátneho rozpočtu, a to je podstatné, že to sú tzv. doplatky na plochu, doplatky na pôdu. Takže každý poľnohospodár, ktorý ako mal aj hektár pôdy minimálne, dostal peniaze z Európskej únie, čo každého tešilo. Predtým nebolo. Plus ešte štát mal doplatiť do tej výšky vynegociovanej.
Popri tom, a teraz sa dostaneme k ďalšej veci, boli tie VDJ-čka takzvané, ktoré mali za úkol podporiť živočíšnu výrobu, a to bolo zhruba v balíku nejakých 57 až 60 mil. Lenže, a to bolo zaujímavé šetrenie, do tých doplatkov, nakoľko výška tých doplatkov v balíku bola dostatočne veľká, terajší ministri zaradili aj tzv. VDJ-čka. Takže napriek tomu, že by slovenský poľnohospodár mohol dostať tých 150 plus 60, jednoducho dostal tých 150, na 60 sa zabudlo, lebo v rámci toho balíka jednoducho sa zmestilo. Z hľadiska štátneho rozpočtu bolo to veľmi jednoduché, dobré, lebo nebolo treba vyplatiť tie peniaze, ale zároveň nikto si nevšimol, lebo bol to úplne nový systém, každý bol rád, že vôbec nejaké peniaze prišli z Európskej únie. A ešte keď navyše prišli nejaké peniaze zo štátu, tak všetci sa tešili.
No lenže problém zase vlastne nastal pred tromi rokmi, jak som povedal, že akým spôsobom sa zvyšuje podiel Európskej únie, takým spôsobom sa znižuje podiel Slovenska. Keď tých, už hovorím konkrétne, 20 %, čo mal doplatiť štát, a 80, čo dala Európska únia, poklesli pod tých 60 mil., čo boli VDJ-čka, a jednoducho nepríjemne sme zistili to, že nemôžme vyplácať VDJ-čka, lebo doteraz sa to platilo v balíku. A jednoducho, že sa to nevynegociovalo v rámci Európskej únie každý rok, zabudlo sa na to, tak už ani nemáme šancu.
Takže preto došlo k určitým - nie že k určitým - došlo k skráteniam nie v prospech živočíšnej výroby, takže tie VDJ-čka zase začali kresať už aj minulý rok, no a tohto roku sme sa dostali tam, že tá nešťastne zvládnutá modulácia dodala, že VDJ-čka ako doslova dotácie, podpora pre živočíšnu výrobu jednoducho neexistuje. Neexistuje napriek tomu, že prežívame fakt najťažší rok, možnože posledných 20-30 rokov najväčšie sucho. A už som aj raz povedal, že to sucho nepostihuje len klasických poľnohospodárov, ktorí pestujú na pôde, lebo klasické obilniny sa dajú vypestovať hoc aj v hocijaký ťažký rok a je, resp. čím ťažší rok, tie ceny idú hore, takže všeobecne ten poľnohospodár, ktorý má len pôdu, ten nejakým spôsobom vyžije. Problémy majú vždy tí, ktorí majú živočíšnu výrobu, lebo jednoducho objemové krmivá, ktoré sú vypestované na ploche, takisto majú o hodne zníženú úrodu, takže nedostatok tých objemových krmív zase pôsobí na živočíšnu, len úplne negatívne. Takže tie náklady sú na úrovni, že mnoho hospodárov rozmýšľa o tom, že jednoducho prestane chovať hovädzí dobytok. A myslím, že toto je začiatok konca živočíšnej výroby na Slovensku, lebo tento rok kto prežije, tak neviem, klobúk dole. A myslím si, že minimálne 20-30 % ľudí alebo 30 % podnikov povie si, že načo by som mal chovať ten dobytok, keď štát vôbec nepomáha. Napriek tomu na jednej strane hovorí, že hej, na druhej strane ako vôbec nepomáha.
No. A to je zásadný problém. Je potom ďalší, že okrem tých tzv. VDJ-čiek boli vynegociované podpora, štátna pomoc vo forme tzv. červenej nafty. Červená nafta je veľmi chúlostivá otázka, lebo nikto o tom nechce rozprávať, ale myslím si, že je treba si povedať na rovinu, že to bol jeden z tých nástrojov, ako kompenzovať určité straty v rámci poľnohospodárstva. A teraz budem trošku hovoriť voči starostom, voči dedinám a nebudú ma mať radi, ale odvody alebo daň z pôdy v rámci starých členských štátov za pôdu neexistuje. To je také niečo ako, neviem, nejakému remeselníkovi fúrik alebo, ja neviem, chce sa zdaniť, poľnohospodárovi sa takým spôsobom zdaní pôda, jednoducho zaťažuje tú výrobu. Ja chápem, že - chápem. Tohto roku sme boli svedkami, že ZMOS povedal, že pomôže štátnemu rozpočtu. Pustí nejaké peniaze. Nebude žiadať od štátu. Ale zároveň čo sa deje? A už sme svedkami toho a niektoré dediny, niektorí starostovia už k tomu ako pristúpili. Kto nepristúpil, klobúk dole. A z tohto miesta som veľmi rád, že to neurobili. Začínajú zvyšovať daň z pôdy pre dediny. Tým zase sťažujú malým poľnohospodárom. Opakujem, v rámci Európskej únie možno dokopy tri štáty existujú, ktoré majú nejakú tú daň, daň z pôdy je najviacej na Slovensku, staré členské štáty nemajú daň z pôdy. A to je obrovský problém, lebo navyše tie podmienky pre slovenských poľnohospodárov sa sťažujú.
No a preto hovorím daň z pôdy, lebo tzv. červená nafta bola viac-menej, resp. poľnohospodári vnímali tak, že, dobre, máme červenú naftu, nebudeme frflať proti dani z pôdy, a kým to tak bolo zhruba v ažurite egale, takže všecko bolo.
Lenže prišiel rok, teraz nepamätám sa presne, nejaký 2009 alebo 2008, a zase vláda vedená SMER-om červenú naftu znížila zhruba na polovicu. Vtedy bolo nejakých, ešte budem hovoriť v korunách, desať slovenských korún na liter. Prišlo to na päť. No a musím sa priznať, že minulý minister financií tiež nebol nejaký veľmi štedrý k poľnohospodárom, takže sa to znížilo na nulu.
A teraz zase... (Reakcia z pléna.) Hm, tak veď sa k tomu priznávam. Ale toho roku tá červená nafta sa vrátila. Lenže ja si myslím, že to je politický populizmus, povedzme si na rovinu. Lebo keď vyrátame reálne tú sumu na hektár, resp. liter nafty, to je také symbolické, že mnohé podniky si povedali, že radšej sa na to vykašlú, nebudú vôbec nič robiť, lebo to je urážka poľnohospodárskeho stavu. A nič iné není, len ako naháňanie politických bodov smerom k verejnosti.
Dobre, sú tam nejaké peniaze, berme to, to je tých 10 mil. nejakého s... (pozn. red.: rýchlo povedané). Ale čo stále chýba, čo najviac chýba, tzv. to VDJ-čko. A teraz z tohto miesta hovorím, že, aj pán minister, aj vláda, keď sa chce, jednoducho tie peniaze, tých 50 mil. sa nájde v rozpočte. Nebudem hovoriť, že skade, lebo nie som ani minister financií a nenáleží mi to, a myslím si, že pán minister je natoľko šikovný, že by... (Reakcia z pléna.) Keď sa to chce, tak sa to urobí.
A ešte raz opakujem, že z priorít, myslím si, že druhá priorita je poľnohospodárstvo. (Reakcia ministra.) Áno, áno. To i 40 stačí. (Smiech v sále.) Takže tých 10 už je v tej červenej nafte.
Takže toto by malo byť ako hlavný bod môjho vystúpenia, že poľnohospodári úplne ozaj potrebujú tú podporu, lebo nemajú. A čo je najhoršie, a to ešte nikto o tom nerozprával, tým, že tie VDJ-čka boli vypočítané úplne iným spôsobom, počas tých siedmich rokov pôdohospodárstvo prišlo o 300 mil. euro, vážení.
Tristo miliónov euro vtedy, keď celá tá doba siedmich rokov bola o tom, aby sme sa dostali približne na úroveň starých členských štátov. A teraz trošku predbehnem, ale hrozí nám to, že Európska komisia napriek pôvodnému sľubu, že dorovná tie tzv. SAPS platby na plochu na pôvodnú úroveň, chce nám ponechať stále tú pôvodnú úroveň. A zase sme pri tom, že tí, ktorí majú teoreticky obrovské plochy poľnohospodárske, bež živočíšnej výroby, bez rastlinnej výroby, takého charakteru, ktorý by zamestnával ľudí, budú na tom oveľa horšie, ako normálni, len čiste rastlinná výroba.
Takže preto by som vás chcel požiadať, že ak máte, si myslite to s tou živočíšnou výrobou vážne, čo tu bolo deklarované už vlastne počas posledných dvoch mesiacov, čo ešte raz kvitujem, tak, prosím vás, trošku niečo na to vymyslite, nejaký 30-miliónový balík, to nám stačí.
Takže na záver, dúfam, že sa mi podarilo trošku objasniť genézu toho, prečo poľnohospodári zakaždým kričia, poľnohospodári chcú tie peniaze. Lebo, no, ešte mi nedá... (Reakcia z pléna.) Prosím? No nediskutujem, bolo mi povedané.
Skrátka, ide o to, že prišli sme poľnohospodári o 300 mil. eur za 7 rokov a táto doba mala byť o tom, aby sme sa dostali na úroveň starých členských. Nedostali sme sa. Táto doba mala byť o tom, aby poľnohospodárstvo sa reštrukturalizovalo na tú úroveň, aby mohli konkurovať západným starým členským štátom. Je to aj, je to aj, jak by som to povedal, vina vôbec vnímania poľnohospodárstva. Poľnohospodárstvo je taký istý segment ako hociktorý segment hospodárstva, to znamená, že inovácie a technologické vybavenie je priamo úmerné efektivitou poľnohospodárstva. A počas tých siedmich rokov, žiaľ, poľnohospodárstvo je v takom stave, že tie peniaze neminulo na inovácie, ale minulo na vyriešenie starých problémov. Lebo ešte takisto mi nedá, keď už mám trošku priestoru, najväčší problém bol, že poľnohospodárske podniky sa transformovali takým veľmi divným spôsobom. Kým niekedy banky štát sanoval vo výške nejakých 100 mld., ešte vtedy, korún, keď si pamätám, poľnohospodárov nútili vyplatiť z vlastných zdrojov krivdy za 40 rokov, štát do toho nedal ani halier. A jednoducho táto doba bola zameškaná a tieto peniaze, ktoré by sa mohli vyslovene využiť na inovačné technológie, na nákup nových strojov, zvierat vôbec, jednoducho minuli sa úplne vo vreckách iných ľudí, takže teraz sme v takom stave, v akom sme. Áno, došlo ako, jak by som to povedal, v rámci transformačného procesu, že okrem zahraničného kapitálu v poľnohospodárstve sa objavil aj, objavil aj slovenský kapitál, čo je na jednej strane ako chváliteľné, lebo došli peniaze, dá sa investovať do inovatívnych technológií a pravdepodobne tá výroba pôjde vyššie, ale stratili sme charakter. Stratili sme charakter pôdohospodárstva. A myslím si, že hrozí nám jedna vec, že budeme vyrábať základné komodity na Slovensku, pšenicu, jačmeň, obilie, čo len chceme, ale nebudeme mať na nadstavbu, na živočíšnu výrobu, rastlinnú výrobu, ovocinárstvo, zeleninárstvo. Takže preto poľnohospodárstvo potrebuje tie dotačné stimuly a, hovorím tu, tzv. VDJ-čka, čo nám chýbajú v tomto smere.
Dobre. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)