11. schôdza

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán poslanec Mikloš veľmi jasne deklaroval na príkladoch, v čom je rozpočet zlý, ale osobitne cenné bolo jeho vystúpenie aj v tom, že odhalil chyby prvej Ficovej vlády, ktoré momentálne súčasnú vládu jednej strany dobiehajú. Nebol to len dvojnásobný rast výdavkov oproti priemeru výdavkov v krajinách Únie, ale boli to aj ideologické rozhodnutia, ktoré teraz sa ukazujú ako chybné, osobitne čo sa týka zrušenia privatizácie Carga, zrušenia privatizácie letiska. Evidentne vláda nevie, čo s tým. Evidentne vláda na to dopláca. Mimochodom, upozorňujem, že práve dlhy Železníc spolu s dlhmi nemocníc zhoršili deficit verejných financií minulý rok.
Vláda nevie, ako ďalej. A práve tým, že nestanovuje priority na budúci rok a vidí rozpočet len v horizonte jedného roku, správa sa k tomu rozpočtu, ako keby bol budúci rok koniec sveta. Len ten koniec sveta našťastie nebude, o tom som presvedčený, kolega mi tu hovorí, že bude o dva týždne, verím, že ani o dva týždne to nebude. Ale je potrebné sa pozrieť do budúcna, je potrebné zlepšovať našu konkurencieschopnosť. Ja chcem upozorniť, vážené kolegyne, kolegovia, v konkurencieschopnosti za 6 rokov sme sa prepadli z 37. priečky na 71. priečku. To je z veľkej časti obraz prvej Ficovej vlády. Bohužiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa mali po týchto opatreniach a po tomto rozpočte zlepšiť. Aj rozpočet veľmi prispieva k tomu, aké sú vyhliadky krajiny, či budeme investovať viac do vzdelania, či budeme zlepšovať podnikateľské prostredie, či budeme vytvárať nové pracovné miesta. Tento rozpočet k tomu neprispieva. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa dotknem len tej časti vystúpenia pána kolegu poslanca Mikloša, kde hovoril o náraste výdavkov za prvej Ficovej vlády. No realita je, pán poslanec, taká, že tam sa prejavilo práve víťazstvo ideológie nad ekonomikou. To znamená, prejavila sa tam v rokoch 2008 a 2009 obrovská viera, že vlastne tou spotrebou, ktorú udržíme na úver, budeme čeliť kríze. Ja upozorňujem na to, že aj tento rok bol plán, že ďalších 300 mil. pôjde na rozvojové impulzy. Niečo podobné sa chystá na budúci rok. To všetko, samozrejme, kvôli kríze padlo. Ale aj tento rok sme svedkami toho, keď ideológia víťazí nad ekonomikou. A to je práve v tom, že sa tu zvyšujú dane, ktoré brzdia konkurencieschopnosť a tvorbu pracovných miest, že sa tu sťažuje zamestnávanie nových ľudí prostredníctvom Zákonníka práce a že sa tu ohrozuje rovnako aj strednodobé financovanie alebo strednodobé financie cez vlastne branie úspor z 2. piliera. Čiže my stále narážame na to, že darmo tu vedieme takúto ekonomickú debatu, darmo tu dokonca už dokazujeme z vlastnej praxe strany SMER, že nie je správne povyšovať ideológiu nad ekonomiku, stále sa s tým stretávame aj pri tvorbe tohtoročného rozpočtu. A myslím si, že stále menej počujem, a to je pre mňa také povzbudivé, tých ideologických hlasov ich tu obhajovanie, že je to viacej v takej silnej defenzíve. Nepočul som veľa zástancov tohto rozpočtu, ktorí obhajovali, že tento rozpočet na ideologickej báze spolu so všetkými týmito opatreniami vyvedie krajinu z krízy. Skôr tu cítim také napäté očakávanie, kedy príde ďalšia rana, kedy príde ďalšia zlá prognóza a čo s tým vlastne budeme robiť a ako so všetkými tými rezervami, ktoré si aj ty popísal, resp. rizikami, mimochodom, aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ich popísala, budú nakladať ďalej.

Ďakujem veľmi pekne. Nie všetko som počul, ale k tomu, čo som zachytil, len takú drobnú poznámku poviem. Som rád, že pán Mikloš pripomenul, že Čína, to nie sú len predavači sandálov. To je dobre. A je dobre, keď prípadne to odkážete aj kolegovi, ktorý je pod vami. A mne prišlo úplne zbytočné politické gesto neprijatia čínskeho veľvyslanca v tomto kontexte. A ešte jednou drobnou poznámkou si dovolím na záver povedať, že ja som ten posledný, ktorý by boľševika či už čínskeho alebo hocijakého obhajoval. Ale tie zvláštne paradoxy, ktoré sme mali možnosť aj vidieť v novinách, ako tá diaľnica obchádzala ten jeden dom, to je taký režim, ako tam je. Ja si neviem predstaviť, kto by sa tu vzoprel nieže štátnej moci, kto by sa tu vzoprel jednej firme. Však by nestihol ani dvere zatvoriť. Čiže to sú také tie zvláštne paradoxy, ale naozaj to som chcel teda oceniť, že si všímam to, že Čína sa mení a nie sú to predavači už len sandálov. Ďakujem.

Ďakujem. Zaujal ma jeden bod, ktorý sa týka motivácie. A chcel by som sa vyjadriť možno z viacerých tých pohľadov, ktoré ste povedali, pán poslanec, kde stále tvrdíme, že z piatich šestín, ako bolo veľmi dobre spomenuté, si pýta SMER od občanov nové peniaze, v rámci konsolidačného úsilia viac peňazí od občanov. Konsolidačné úsilie tým pádom sa netýka vlády, ale deje sa na chrbtoch ľudí živnostníkov, podnikateľov, všeobecne občanov Slovenskej republiky. A v tomto momente to zvýraznenie tej motivácie investovať, pracovať, vzdelávať sa a vôbec snažiť sa je pre mňa aj pri čítaní a pozeraní si parametrov tohto rozpočtu takisto otázne. Vôbec snaha o zlepšenie postavenia občana v krajine, ktorá by mala stáť na ňom samom, pre mňa zostáva záhadou, ak sú kolegovia pána ministra financií takí, ktorí ohlasujú v rozhovoroch pre rôzne denníky tú motiváciu 40- až 75-percentných daní. Pri tom istom sledovaní médií som zachytil, že aj pôvodne francúzsky a známy herec Gérard Depardieu sa stal Belgičanom, pretože 75-percentné dane boli moc aj na neho. Takže z hľadiska motivácie by sa malo aj ministerstvo zamyslieť, aby nie z piatich šestín to konsolidovalo na úkor občanov, ale aby sa zameralo na šetrenie, ktoré ohlasujete často aj vy.

Pán kolega Mikloš, škoda, že tu nesedel pán poslanec Blaha počas vášho príhovoru. Ja verím tomu, že z tohto vášho, ako on to pejoratívne povedal, krochkania by si veľmi veľa zobral, aj keď obávam sa, že on je voči faktom ako teflón. Jednoducho po ňom stečú a nič sa neprichytí. A minulý týždeň som mal diskusiu s pánom Kukanom, aj s pánom Geistom, aj s pánom Karpišom o budúcnosti Európskej únie. A popri nej sme pozerali film o stave v Grécku. A ako som ho tak pozeral, tak som si uvedomil, že vlastne to, čo tam tí Gréci pomenovávajú ako základ súčasnej krízy, znamená príliš veľa populizmu. To, že sa sľúbilo viac než štát reálne mohol dať, to, že je tam prebujnený verejný sektor a že sa neriešili ozdravné programy v ekonomike, tak to sú presne veci, ktoré my zažívame teraz. A keď sa pozrieme, akým spôsobom sa pritom zadlžujeme, keď sa pozrieme na to, že kríza všetky tieto procesy urýchľuje, tak sa bojím toho, že ak bude Slovensko pokračovať pod vedením tejto vlády rovnako ako doteraz, tak to, čo Grékom trvalo možno tridsať, možno štyridsať rokov, my sme schopní zvládnuť za pätnásť rokov. Ďakujem.

Áno, ďakujem pekne kolegom za ich príspevky a vyjadrenia. Doplnil by som ich o jednu vec, ktorú som zabudol povedať v rozprave a ktorá mi pripadá dôležitá, pretože vláda sa tvári, ako keby sa naozaj šetriť nedalo. Tak chcem ponúknuť údaje. OECD vydalo teraz nedávno analýzu fiškálnych systémov členských krajín. A OECD odhaduje mieru neefektívnosti a plytvania v slovenskom zdravotníctve vo výške 2,7 % HDP, čo je, mimochodom, až takmer dvakrát toľko, ako je odhad v iných okolitých krajinách. Je to v Poľsku 1,5 %, v Česku 1,3 % a v Maďarsku 1,7 %. Inými slovami, za peniaze, ktoré do zdravotníctva idú, ak by sa využívali efektívne, tak by sa dalo ten istý výsledok zdravotníctva dosiahnuť s úsporou 2,7 % HDP. To je len na margo toho, ak by minister alebo vláda tvrdila, že vlastne niet kde šetriť, že sa ťažko šetrí. Len čo ide vláda v tom zdravotníctve robiť? Čiže je evidentné, že v zdravotníctve sú obrovské rezervy, obrovské plytvanie, ale aj tu sa vláda vydala presne opačným smerom. Pokiaľ ide o zrušenie transformácie nemocníc, či sa vám to páči alebo nie, transformované nemocnice znižujú dlh a zvyšujú efektívnosť. Či sa vám to páči alebo nie, konkurujúce si zdravotné poisťovne vytvárajú tlak na vyššiu efektívnosť a nižšie náklady. Takže nielenže nerobíte to, čo by bolo treba, a sú tam rezervy obrovské, odhadnuté OECD vo výške 2,7 % HDP, ale vy dokonca aj tu idete presne opačným smerom. Žiaľbohu, neteší ma to, ale je to tak.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, zároveň podpredseda vlády, milí kolegovia, kolegyne, dovoľte mi niekoľko slov povedať, podobne ako moji predrečníci povedali k štátnemu rozpočtu. No nebude to ľahké rozprávať po dvojnásobnom premiérovi a dvojnásobnom ministrovi financií, ale predsa len nejaký ten pohľad trošku bude taký iný. Možno začnem tak netradične, nemal som to tak v úvode, ale tu už nám horí druhá adventná svieca a ten veniec nedá sa nazvať inak ako veniec alebo nejaký ten pás, ale naozaj symbolizuje ten advent. Ja chcem pánu ministrovi poďakovať predovšetkým za to, že zostalo nám v tom štátnom rozpočte na ten adventný veniec, ale nielen na ten, ale aj na vianočný stromček, lebo v Bruseli už nemajú ani na ten vianočný stromček. Takže chcem sa aspoň touto cestou takto poďakovať.
Keď som dával pozor ešte minulý týždeň, pán minister keď tu vystúpil a predložil štátny rozpočet. Jeho úvodné slová boli také, že predkladá ambiciózny štátny rozpočet. Ja som si ten štátny rozpočet aj pozeral, aj počúval som aj kolegov. Niektorí kolegovia hovoria, že je to zákon zákonov. Ja som si stále myslel, že zákon zákonov je ústava, a nie štátny rozpočet. Ale je to zákon roka. No myslím si, že by sme sa na tom mohli zhodnúť, tak ako to už aj bolo spomenuté, že štátny rozpočet je veľmi dôležitým zákonom a môžeme ho označiť za zákon roka.
K tej ambícii mi dovoľte môj taký pohľad, ktorým sa na to pozerám. Ja som to tak spomínal aj rozprával. No pre mňa osobne, aj keď nie som ekonómom ani ministrom financií, ani nikdy ním nebudem, ja naozaj nazvem štátny rozpočet ambicióznym, ktorý bude predložený v tejto Národnej rade, ktorý bude minimálne vyrovnaný, resp. taký, ktorý bude plusový. Cez tie mínusy a tie schodky štátneho rozpočtu vytvoril sa tu už nejaký dosť veľký mínus, tak myslím si, že treba naozaj konsolidovať tie verejné financie s plnou vážnosťou.
Naozaj, nepopierateľná je aj tá skutočnosť, že vláda bude musieť vládnuť zodpovedne a bude musieť aj skutočne vládnuť, naplniť aj tento štátny rozpočet v tak ťažkej situácii, tak aj teraz signalizovala, že je kríza vôbec v Európe a vo svete, rovnako ani nás táto kríza nemíňa.
Keď človek si tak odmyslí tých ďalších deväť čísiel za tým, tak ani nie sú také veľké tie čísla, ale znie to dosť hrozivo: Príjmy sú 13,916 mld. a výdavky sú 17,001 mld., zhruba takto, čo pri predpoklade, že sa naplní tento štátny rozpočet, tak deficit štátneho rozpočtu by zostal na úrovni kdesi 3,085 mld., čo by malo predstavovať 3,94 %.
Dovoľte mi taký môj osobný pohľad uviesť, ja keďže som si tak pozrel ten štátny rozpočet. A v prílohe č. 4, tam sú výdavky štátneho rozpočtu na realizáciu programov vlády Slovenskej republike a časti programov vlády Slovenskej republike na rok 2013. To je položka 01, 02 Kancelária Národnej rady, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky a 03 Úrad vlády Slovenskej republiky. Som sa tak na to pozrel a porovnal som si tie čísla. Toľkokrát sú tu pertraktovaní aj v médiách, aj vo verejnosti poslanci Národnej rady, prepáčte mi za výraz, keď ja to poviem tak hovorovo, ako to aj ľudia hovoria, akí sme darmožráči a pohlcovači štátneho rozpočtu. Ale mne z toho vychádza, že sme najlacnejší, a to niekoľkonásobne. Najdrahšia je z toho Kancelária prezidenta Slovenskej republiky. Ja som urobil ten prepočet na počet tých ľudí. Pána prezidenta máme jedného a jeho rozpočet je 4 258 904. Ak by sme to vynásobili 150 poslancami vychádza to viac ako pol miliardy, to by bol náklad na poslancov alebo Kanceláriu Národnej rady Slovenskej republiky. Tak pozrite sa, koľkonásobne sme lacnejší. Teda najlacnejší sme my poslanci alebo Kancelária Národnej rady, po čom nasleduje Úrad vlády v prepočte na členov vlády a tak je to potom Kancelária prezidenta Slovenskej republiky. Ja som nedokázal rozanalyzovať toľko tých čísiel, koľko ich tam je. Verím, že pán minister ich vie analyzovať. A on aj v skutočnosti, myslím si, možno jeden z mála ľudí v tejto republike je, ktorý aj vie, čo v skutočnosti skrývajú tieto čísla, samozrejme, aj tie plusy, aj tie mínusy. Dovolím si povedať, že sú tam aj rezervy, kde by sa dalo aj škrtať na tých výdajoch, možno aj tá príjmová časť aby sa dala naplniť. Nebudem tak sa viac nejako hlbšie týmto veciam venovať.
Tak ako to už aj predrečníci spomínali, tak naozaj v tom štátnom rozpočte je potrebné, však aj v budúcnosti, aj v minulosti bolo potrebné sa zamerať na to šetrenie. Šetrenie, to je to, čo by pomohlo ozdraviť aj tie verejné financie.
Jedna z vecí, ktoré si tu neodpustím podotknúť. Takisto sme mali tuná takú šnúru zákonov navrhovaných, zákon o dani z príjmov, kolegovia tu spomínali Zákonník práce, ďalšie veci. Ja tu spomeniem jeden zákon, ktorý tu nebol spomenutý, zákon o hazarde, sme v podstate prijímali tiež ten zákon ešte pred prijatím zákona o štátnom rozpočte, pretože sa ráta z hazardu zhruba ten príjem okolo nejakých 90 mil. eur. No myslím si, že ten skutočný výdaj v tom kontexte toho celého hrubého rozpočtu, ktorý tu máme predložený, nebude 90 mil., resp. 100 mil. eur, ale 600 mil. Cez čo? Cez jednotlivé kapitoly tohto štátneho rozpočtu, ktoré sú tuná, t. j. ministerstvo vnútra, ministerstvo zdravotníctva, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, možno ministerstvo školstva, výchovy, vzdelávania a športu. Tam budú tieto výdaje, kde budeme musieť riešiť dopady a negatívne veci, ktoré z toho budú plynúť.
Jedna z vecí, ktorá tiež tu bola spomenutá, aj mňa to tak zarazilo, je, že celkový nárast štátnych zamestnancov alebo zamestnancov vo verejnej správe pre rok 2013 má nárast v celkovom počte o 7 000. To, si myslím, by bolo veľmi, veľmi veľa. Naopak, v tej verejnej správe, myslím si, sú tiež veľké rezervy, kde by sa dalo šetriť, prijímať teda aj racionálne opatrenia, prípadne tie personálne audity. Tu by som skôr odporúčal ísť cestou znižovania zamestnancov vo verejnej správe ako cestou toho navyšovania. Dobrý štátny rozpočet je ten, ktorý motivuje podnikateľské prostredie, občanov, živnostníkov, ale aj zamestnancov práve aj v tej verejnej a štátnej správe.
Štátny rozpočet má byť spravodlivý. Spravodlivý štátny rozpočet je taký, ktorý ja osobne považujem za taký, keď je minimálne vyrovnaný, resp. mal by byť ten štátny rozpočet taký, ja viem, že sa to ľahko hovorí a ťažko sa napĺňajú tieto skutky, no tak prepáčte, alebo potom taký, ak by sme ho dokázali vytvoriť prebytkový.
Dovolím si povedať, napriek tomu, že aj mnohí tu v tejto sále so mnou nebudete súhlasiť, jedna z prvých slovenských vlád tu bola, nastupovala po roku 1989, taká, že bola miera nezamestnanosti viac ako 20 %. Bola tu taká vysoká miera nezamestnanosti. Napriek tomu vláda Slovenskej republiky aj predložila vyrovnaný štátny rozpočet. Mala tú ambíciu. Toto je naozaj tá zodpovednosť. A to je tá ambícia, ku ktorej by sme mali smerovať, nie tá, či ten deficit bude 3 mld. alebo 4 mld., alebo koľko, ale tá, aby bol minimálne vyrovnaný ten štátny rozpočet.
Zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov vplýva negatívne na hospodársky rast, ale aj na rodiny a naše domácnosti. Kolega Dzurinda spomínal tú možnú hrozbu nepokojov na východom Slovensku, ak by U. S. Steel skončil, resp. ak bude prepúšťať v týchto Východoslovenských železiarňach, resp. U. S. Steel zamestnáva skutočne veľmi veľa ľudí. A prevažná drvivá väčšina sú tam práve východniari. Sú to občania východného Slovenska. Malo by to veľmi negatívny vplyv práve na región východného Slovenska, samozrejme, aj na tie rodiny, tak ako to hovorili aj iní, že, samozrejme, sú tam napojení ďalší subdodávatelia. Zvyšovanie daní vytvára práve opačný efekt, znižuje sa príjem do štátneho rozpočtu, zvýšením daní sa sťažuje už dosť ťažké podnikateľské prostredie a mnohé firmy aj na Slovensku u nás už zareagovali na to odchodom z našej krajiny do susedných krajín. Spomínali sme to aj v predchádzajúcich diskusiách, debatách. Padlo tu aj konkrétne číslo, 700 firiem odišlo do susedného Maďarska.
Naopak, treba vytvárať podmienky, aby nerástli skupiny ľudí, ktoré budú závislé od dávok, ktoré zaťažujú štátny rozpočet. Áno, je to taká obyčajná vec, ale tým, že sa tvoria nové pracovné miesta, tak znižuje sa výdaj štátneho rozpočtu a zvyšuje sa jeho príjem. Je to síce obyčajná vec, ale na druhej strane veľmi náročná, veľmi ťažká vec. Vláda nie je tá, ktorá bude, alebo parlament nie je ten, ktorý bude vytvárať nové pracovné miesta. Toto nie sú tie očakávania. Ale aj od vlády, aj od parlamentu sa očakáva, že budú vytvárať podmienky na tvorbu nových pracovných miest. A to je tvorba nových pracovných miest tak, že nielen zamestnancov firmy budú prijímať, ale že sa aj mnohí ľudia rozhodnú podnikať, živiť seba samého, to sú tí živnostníci respektíve, živiť svoje vlastné rodiny.
Rozpočet by mal byť hlavne zameraný na tie výdaje, to sme tu už spomínali.
Ak v podstate skrze tento štátny rozpočet cez zvyšovanie daní a odvodov poplatkov to zaťaženie je tu 83-percentné, čo je dosť značné, tak mnohé podnikateľské subjekty v podstate, ako som to spomínal, reagujú negatívne a odchádzajú od nás.
Chýbajú rozvojové impulzy, impulzy pre občanov, ktorí chcú tvoriť hodnoty, ktorí chcú a majú chuť pracovať, vytvárať tie podmienky, kreativita, ktorou si človek vytvára prácu pre seba, ale i ďalších ľudí, ktorých človek zamestná, impulzy poskytovať finančné, ale i odvodové stimuly pre tvorbu nových pracovných miest. To nie sú len finančné, stimuly ale aj tie odvodové stimuly pre tvorbu nových pracovných miest. To nie sú len finančné stimuly ale aj tie odvodové stimuly, ktoré tiež pomáhajú vytvárať nové pracovné pozície a pracovné miesta.
Stúpajúca miera nezamestnanosti je veľmi zlým signálom. Za október sú tuná informácie, a teda i štatistiky, že stúpol počet nezamestnaných zhruba o desaťtisíc občanov, čo je veľmi zlým ukazovateľom. Tú prognózu tu pán Dzurinda predkladal. Tak hovoril o možnom náraste do konca roka 2013 o ďalších 12 000 ľudí zamestnancov občanov a 14 000živnostníkov skončí so svojou živnosťou, a teda taký je odhad a predpoklad, že toto by malo do konca roka takto skončiť. Dúfajme, že to také nebude. Prognóza je taká.
Čo bude ťahať v budúcnosti slovenskú ekonomiku. Spomínané boli tuná tie automobilky, automobilový priemysel, U. S. Steel, Delphi a podobne. No aj bolo tu spomínané, aby Slovensko nebolo len nejakou montážnou dielňou. Kým by bolo Slovensko ešte montážnou dielňou, to by nebolo to najhoršie, čo by mohlo postihnúť túto krajinu, len aby sme neostali montážnou dierou, montážnou dierou takou, kde naozaj skrze zhoršujúce sa podnikateľské prostredie firmy sa rozhodnú odísť z tejto krajiny, demontovať stroje, zariadenia, technológie. A nebudeme už tak montážnou dielňou, ale montážnou dierou.
Rovnako keď som mal možnosť počuť pána kolegu Daniela Duchoňa, tak som bol tak pozorný. A bol som prekvapený, že spomenul vo svojom vystúpení, že v budúcnosti alebo v budúcom roku 2013 nás čaká, že Slovensko bude sa uberať v podstate tou čiernou a šedou ekonomikou, teda spomenul to tak, že čierna a šedá ekonomika bude rásť, čo by bol veľmi zlý signál. A to je zamyslenie nad spätnou väzbou, prečo to tak je alebo prečo sú tieto signály. Obyčajne je to cez to, že sa vytvárajú nie dobré a priaznivé podmienky na to.
Rovnako tiež aj ja som zachytil informáciu, že 24 firiem oznámilo útlm, respektíve pozastavuje nejako rozvoj, plánuje prepúšťať, čo súvisí s nie s krízou ktorá je tu toľkokrát pertraktovaná, ale s opatreniami vlády a zákonmi, ktoré sme prijali, ktoré zhoršujú podnikateľské prostredie na Slovensku.
Spolu s eurovalovými záväzkami sa očakáva rýchly rast verejného dlhu, ktorý bude podľa Medzinárodného menového fondu v roku 2012 na úrovni 37,4 mld. No raz príde a musí prísť generácia, ktorá sa bude musieť vyrovnať aj s dlhom, ktorý my teraz vyrábame. Za posledné roky a obdobia sme vytvárali dlh. Ten dlh ktosi bude musieť raz zaplatiť. Znova sa zopakujem, že je potrebné čo najrýchlejšie sa dostať na úroveň toho vyrovnaného rozpočtu. Ale to je nedostačujúce. Naozaj treba, aby ten rozpočet bol v plusových číslach.
Na záver by som chcel len tu tak parafrázovať pána ministra, ktorý ešte minulý týždeň vystúpil a hovoril v súvislosti so štátnym rozpočtom, poznačil som si tú vetu, veľmi ma tiež tak zaujala, že bude to náročné a vzrušujúce, bude to ťažké a so šťastím to šťastne prežijeme, hovoril v množnom čísle, aj tento štátny rozpočet dotýka sa nás všetkých, nedotýka sa to len ministerstva financií alebo vlády, ale aj tohto parlamentu, aby sme aj my všetci priložili ruku k dielu a možnosti, ak je predkladaný tento štátny rozpočet s deficitom 3,9 %, tak aby Pán Boh dal, aby sa to podarilo dosiahnuť, aby ten deficit do budúcna alebo teda v tom roku 2013 nebol ešte väčší. Ďakujem za pozornosť.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani predsedníčka, ja by som vás chcel poprosiť, keby ste boli taká dobrá a zavolali pána ministra, ja som ho prosil aby tu bol pri mojom vystúpení, lebo ja nebudem hovoriť dlho, aby počul, čo chcem povedať. Ja predpokladám na to 5 – 6 minút. Naozaj by som mu bol veľmi vďačný, keby tu bol. Peťko, keď ma niekde počuješ, tak, prosím ťa, príď do sály. Naozaj sa chcem len na teba obrátiť. No tak sa budem na opozičných poslancov teda obracať, keď tu nie je pán minister.
Vážené dámy a páni, dávam boľševikovi rok, maximálne dva roky. Poznáte túto vetu? Niektorí si myslia, že táto veta je vrcholná veta z filmu Pelíšky. A ona zľudovela, ľudia si ju rozprávajú. Ale ja si nemyslím, že je to vrcholná veta. Je tam ešte jedna, ktorá je ešte lepšia, hneď sa k nej dostanem.
A chcel by som začať epizódou z tohto filmu, ktorý súvisí s tým, o čom tu dnes hovoríme. Tá scéna je taká, že žiaci sú v škole, v triede, je tam príslušník Zboru národnej bezpečnosti súdruh kapitán a diskusia je o Zbore národnej bezpečnosti a žiaci spia, samozrejme, a učiteľ, ktorý chce, aby ich to zaujalo, tak hovorí: „Súdruh kapitán, vy ste určite plný napínavých príbehov, povedzte nám nejakú dobrodružnú históriu, nejaký dobrodružný príbeh.“ Ale ten kapitán na to hovorí: „To je všetko len taká mravenčia práca, papierovačky.“ A nechce sa dať chytiť. No tak učiteľ sa tak obráti na žiakov a hovorí, naznačuje im, aby ho prosili. A tí žiaci teda hovoria: „Prosíme vás o to, soudruhu. A on sa na to chytí a začne rozprávať jednu historku: „Dostali jsme rozkaz zlikvidovat diverzanta na motorce, muže s koženou brašnou na zádech. Zaujali jsme pozice v jedný nepěhledné zatáčce a zkryli jsme sa u rybníka na skále. To mohlo bejt tak kolem půl třetí. A k nám přijíždí motorka a na ní muž s koženou brašnou.“ A teraz je prestrih, zaznie dávka. A ten muž na motorke padá mŕtvy. Zdesený učiteľ chce nejako zachrániť situáciu, chce to nejako zľahčiť a hovorí: „Jistě to byl narušitel a nejspíš vrah. A s takovými se musí jednat bez milosti. To není jako práce s buzolou, děti.“ No ale ten príslušník to nepochopí a pokračuje ďalej a hovorí: „Jen co dozněly výstřely, ozval se další motocykl a na něm muž s koženou brašnou. Rozkaz ten zněl jasně, nesmí projet za žádnou cenu! Nebyl čas lámat si hlavu, kdo je kdo.“ A učiteľ úplne zhrozený ostane ticho a otočí sa na súdruha kapitána a hovorí: „Chceš říct, soudruhu kapitáne,...?“ Potom je chvíľa ticha a ten kapitán hovorí: „Jo, dvě dávky, no tak já už musím běžet, služba je služba.“ No a v tomto príbehu je tá vrcholná veta tohto filmu, nie o tom boľševikovi, aj keď tá je dobrá, ale tá vrcholná veta je že rozkaz ten znel jasne.
A keď som ja bol minule 29. novembra na schôdzi hospodárskeho výboru, tak jednoducho vystúpenie šéfa, predsedu Správy hmotných rezerv mi pripomenulo túto epizódu z filmu. Pán minister, už to hovoril pán poslanec Miškov, jednoducho vy máte takéhoto úradníka alebo takéhoto šéfa orgánu ústrednej správy, ktorý je pripravený plniť rozkazy. Na mimoriadnom rokovaní hospodárskeho výboru sme sa ho hodinu pýtali všetci, dolovali sme z neho, aby nám povedal, ako chce jednoducho zabezpečiť plánované kapitálové príjmy, ktoré ste mu vy predpísali, aký hmotný alebo nehmotný majetok plánuje predať. On nám povedal, že o predaji hovoríme my, že on nepredá nič, ale úlohu, ktorá znie jasne, on splní. Tak ja som sa ho opýtal: A keby vám pán minister predpísal, že to má byť nie 101,15 milióna eur, ale 150 miliónov eur, splnili by ste tú úlohu? A on tak povedal, že no keby to bola úloha, tak no. Jednoducho ja som sa nestačil čudovať. Pán predseda, na tom by možno ani nebolo nič, zlé, ale on povedal, že tá úloha je taká ťažká, že si to zaslúži Nobelovu cenu. To povedal on, nie my. No tak my sme sa pýtali, že kto ho bude navrhovať na tú Nobelovu cenu. No teraz pán premiér Fico išiel prevziať Nobelovu cenu, možno o rok pôjde preberať tú Nobelovu cenu pán predseda Správy správnych hmotných rezerv. Ja neviem, kto ho bude na ňu navrhovať. Ale, opakujem, všetci opoziční poslanci sme sa snažili vydolovať z neho, aby nám povedal, ako získa tie peniaze. Dokonca pán predseda hospodárskeho výboru sa tak rozčúlil, že mu hovorí: „No tak keď nič nepredáte, tak povedzte, pôjdete ukradnúť tie peniaze a prinesiete ich do štátneho rozpočtu? Mlčal ako partizán. Ja som myslel, že ho obmäkčí aspoň žena pani kolegyňa Mezenská. No tá sa ho pýtala, či chce teda predať ropu, ropné zásoby. A jeho odpoveď bola taká, že no je to dobrá otázka, ale že rope na Slovensku rozumejú až 4 – 5 ľudia, a teda naznačil, že sa on o rope rozprávať nebude. Pán minister, opoziční poslanci na výbore, my sme navrhovali uznesenie, aby nám šéf Štátnych hmotných rezerv do hlasovania prezradil alebo povedal, ako získa 3 miliardy slovenských korún alebo teda 100 miliónov eur. Ale boli sme prevalcovaní, boli sme prevalcovaní jednoducho poslancami strany SMER, ktorí uznesením z toho 29. 11. uložili predsedovi výboru požiadať Kajetána Kičuru, predsedu Štátnych hmotných rezerv, aby podal poslancom výboru informáciu o tom, ako chce teda správa zabezpečiť objem prostriedkov, ktorý predpokladá v položke kapitálové príjmy. Ale dali mu na to termín do troch mesiacov. Ja si myslím, že budeme hlasovať o rozpočte nie o tri mesiace, ale teda, počítam, skôr, o tri dni. Takže ja verím, že vám to ten pán predseda prezradil, že vy to viete, čo chce spraviť. Ale strašne rád, aby som mal všetky informácie, by som vedel, čo tento pán, ktorý bude zrejme nositeľ Nobelovej ceny za Slovenskú republiku, hodlá učiniť. A keď mi to prezradíte vo vašom záverečnom slove, tak vám budem veľmi vďačný, pán minister. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, ja milujem české filmy, také romantické. Ale jednu scénu aj mne to vybavilo, ako nás aj vníma verejnosť. To je z filmu Slovácko sa nesúdi, kde Krónera poslali strážiť kurín a sa z kurína vrátil do tej krčmy a tam tí kolegovia mu vyčítajú: „Šak čo nestrážiš?“ A on povie na to: „Šak kto by kradel, šak sme šetci tu.“ (Smiech v sále.) Niekedy sa bojím, aby sme aj my takto nedopadli. Ďakujem.

Pán poslanec Lojzo Přidal, ja som si myslel, že máš lepšiu češtinu, ale myslím si, že vždy budeme radšej mať šéfa Štátnych hmotných rezerv s Nobelovou cenou ako šéfa Štátnych hmotných rezerv, ktorého vyšetruje prokuratúra napríklad kvôli platinovým sitkám. Ďakujem. (Potlesk.)