11. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Ctené dámy, vážení páni, pán minister nám trošku opeknel, tak pani ministerka, rád vás tu vítam. Dovoľte mi, aby som povedal pár slov na tému justícia. Justícia do veľkej miery ovplyvňuje stav podnikateľského prostredia, stav toho, koľko budeme mať na Slovensku pracovných miest, či bude práca odchádzať, alebo prichádzať na Slovensko. Pán spravodajca vo svojom vystúpení hovoril, že diskusia na túto tému je rozvírenie akejsi pokojnej hladiny. Nuž dovolím si nesúhlasiť s tým, pretože vieme, že v súčasnosti máme na Slovensku najvyššiu nezamestnanosť od roku 2004. Od júla 2004 máme najvyššiu nezamestnanosť. Musíme hovoriť o tých príčinách, hľadať, prečo to tak je, a prinášať riešenia práve, aby sme zlepšili tento neradostný stav. Samozrejme, že je to aj kvôli daniam, odvodom. Samozrejme, že je to kvôli zlému pracovnému právu, ale je to aj kvôli zlej situácii v súdnictve, kvôli zlej vymožiteľnosti práva, kvôli situácii s nezávislosťou súdnictva, ktorá je až kritická.
Pomôžem si niekoľkými štatistikami, dámy a páni. Už viackrát spomínaný index globálnej konkurencieschopnosti nás zaradil na 71. miesto na svete v tomto roku, mimochodom, pred šiestimi rokmi sme boli 37. Jednou z položiek, ktorá nás ťahá dolu, je práve nezávislosť súdnictva. V poslednom hodnotení sme boli najhoršie v Európskej únii hodnotení v tomto porovnaní. Čo sa týka nezávislosti súdnictva, sme najhorší v Únii! A keby len to, pri pohľade na túto tabuľku nás predbehli nielen kandidáti do Únie, ale aj rozvojové krajiny. Za všetkých menujem Ugandu, Tanzániu, Zimbabwe, Mali, Mauretániu. Podľa nezávislých hodnotení, podľa svetového pohľadu v týchto krajinách je lepšie súdnictvo ako na Slovensku. Skutočne aj to dokazuje fakt, že niečo je tu zlé, situácia je kritická. A treba sa dívať dopredu, namiesto neustálych osočovaní, kto za to môže. Je realitou, že za posledných dvadsať rokov veľa zmien nenastalo s výnimkou poslednej vlády Ivety Radičovej, keď pani ministerka, teraz exministerka Žitňanská predkladala sériu zákonov, ktoré mali spoločného menovateľa, tlak na súdnictvo cez verejnú kontrolu.
Osobne si myslím, že práve to je spôsob, ako zlepšiť tento stav. Ďalší index, index podnikateľského prostredia hovorí o tom, či sa na Slovensku podniká lepšie alebo horšie, a od roku 2001 sa každého štvrť roka pýtajú tých, ktorí tvoria pracovné miesta, podnikateľov, manažérov, čo sa na Slovensku zlepšilo a čo zhoršilo? Tento index sa skladá z tridsiatich položiek, z ktorých jedna položka je vymožiteľnosť práva a funkčnosť súdnictva.
Dámy a páni, toto je najhoršie hodnotená položka, ktorá má najnižší stav za posledných už teraz jedenásť rokov. Realitou je aj skutočnosť, že index podnikateľského prostredia v skutočnosti dnes je na najnižšej úrovni od roku 2001, čiže inými slovami percepcia podnikateľov je, že dnes sa najťažšie podniká na Slovensku od roku 2001. A jedným z dôvodov, mimochodom, tým najhoršie hodnoteným dôvodom, je zlá vymožiteľnosť práva a nefunkčnosť súdnictva. Aj to bol zrejme dôvod, prečo v tzv. wishliste pred poslednými parlamentnými voľbami sa na poprednom mieste objavila požiadavka od tvorcov pracovných miest, aby vymožiteľnosťou práva a funkčnosťou súdnictva, zlepšením v tejto oblasti sa zaoberali všetky parlamentné strany.
V poslednom období sme boli svedkami skutočne škandalóznych rozhodnutí, ktoré nenechávajú chladným žiadneho slušného človeka, ktoré evokujú dozvuky mečiarizmu. Je dobrou správou, že mečiarizmus odmietli občania v parlamentných voľbách ešte v roku 2010, ale je realitou, že najmä v súdnictve sa toho veľa nezmenilo. Považujem za dozvuk mečiarizmu, keď sa dozvedám, že pán exprezident Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi, aj keď všetci vieme, že čo bolo spôsobené Mečiarovými amnestiami.
Považujem za dozvuk mečiarizmu, keď Mečiarov nominant Štefan Harabin si sťažuje na svoju údajne zlú povesť a všetci sa mu máme skladať. Popritom, ako už viacerí rečníci povedali, je evidentne dokázané, že existuje dokonca v spise nahrávka jeho rozhovoru s Bakim Sadikim. A je do neba volajúce, že už takmer rok a pol nemáme generálneho prokurátora a že pán prezident ignoruje rozhodnutie tejto snemovne, ktorá legitímne zvolila generálneho prokurátora. Aj to prispieva k neistote, aj to prispieva k stavu na Slovensku, ktorý vytvára pocit neistoty. Aj keď boli sľubované istoty v posledných parlamentných voľbách a súčasná vládna strana práve s touto filozofiou uspela.
Je smutným faktom, že na čele Najvyššieho súdu za 24 hodín sme mali menovaného expolitika, ktorý bol ministrom spravodlivosti, a takmer rok a pol nemáme generálneho prokurátora, a teda že pánovi prezidentovi akosi vyschlo pero.
Nezávislosť súdnictva neznamená nekontrolovateľnosť. Preto je potrebné hovoriť o stave súdnictva aj na pôde parlamentu, preto je potrebné prichádzať s návrhmi riešení.
Ako som spomenul, užitočnou cestou je tlak verejnou kontrolou. Ešte pred desiatimi rokmi sme si nevedeli predstaviť, že budeme mať zákon o slobodnom prístupe k informáciám, cez ktorý sa dozvedáme mnohé informácie a vytvárame tlak na verejných predstaviteľov. Ešte pred tromi rokmi sme si nevedeli predstaviť, že budeme mať zmluvy na internete. A dnes máme omnoho viac informácií, ako sa narába s verejnými zdrojmi, ako sa narába s peniazmi občanov. To boli dôležité kroky na to, aby tu bol verejný tlak na politikov správať sa slušne, správať sa korektne. Som presvedčený, že práve tento tlak chýba stále v súdnictve, a preto sme svedkami takých rozhodnutí, ako to bolo v tomto roku.
Preto očakávam zo strany ministra spravodlivosti aj celej vlády takéto konania, ktoré pomôžu zlepšiť stav súdnictva. Očakávam, že reformy, ktoré začala pani Lucia Žitňanská, budú pokračovať, a nie, že ministerstvo spravodlivosti bude prešľapovať na mieste.
Je deväť mesiacov po voľbách, vláda, bohužiaľ, v tejto oblasti nebola aktívna. Je to oblasť, ktorá - či chceme, alebo nechceme - je veľmi citlivo vnímaná občanmi, úplne právom, ale ešte raz to poviem, je to oblasť, ktorá priamo vplýva na stav zamestnanosti, respektíve nezamestnanosti na Slovensku.
Preto budeme veľmi pozorne sledovať kroky vlády a budeme kontrolovať vládu aj v tejto oblasti nielen preto, aby sa zlepšili služby súdnictva pre občanov, ale aj preto, aby na Slovensku situácia, čo sa týka pracovných miest, bola stále lepšia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán poslanec Štefanec, citovali ste tú istú globálnu správu o konkurencieschopnosti, ktorú vydalo Svetové ekonomické fórum a ktorú som na úvod tejto diskusie citoval aj ja.
Súhlasím s vami, že Slovensko je na 140. mieste v oblasti dôveryhodnosti súdnictva podľa tejto správy. Čo nesúhlasím, a to som aj na úvod uviedol, je, že komu túto skutočnosť môžeme klásť za vinu. Vy ako politici, možno každý z nás, si každý týždeň pozriete prieskumy verejnej mienky ohľadne dôveryhodnosti politikov a pozeráte si preferencie jednej alebo druhej politickej strany a dúfate alebo nedúfate, že to tak vo voľbách dopadne. Prečo to hovorím? Pretože prieskumy verejnej mienky reagujú na určitý uplynulý stav, na nejaké obdobie, krátke obdobie pred zberom týchto údajov.
Presne o tom je aj táto globálna správa o konkurencieschopnosti, kde zber dát a údajov bol vo februári až apríli roku 2012. Keď táto správa vyhodnocuje dôveryhodnosť súdnictva a keď táto správa súčasne vyhodnocuje aj dôveryhodnosť politikov, tak ja sa vás pýtam, za aké obdobie vyhodnocuje dôveru ľudí k politikom a dôveru ľudí k súdnictvu.
Odpoviem si sám, pretože vy buď tú odpoveď nechcete počuť, alebo nechcete pochopiť. Táto správa predsa reaguje na minimálne ten dvojročný vývoj pravicovej vlády ministerky Žitňanskej a premiérky Radičovej, ktorí urobili aj so súdnictvom to, čo urobili. Táto správa a dôveryhodnosť reaguje na vaše obdobie. Toto si musíte priznať!

Pán kolega Štefanec, určite ste mali zaujímavé vystúpenie ako obyčajne, len mi prepáčte, lebo ja som ho počúval iba tak na pol ucha. Totiž je tu pani ministerka zdravotníctva a ja sa tiež chcem prihlásiť ústne do rozpravy k stavu justície, a tak som si kontroloval svoj príspevok a ja tam nemám nič o stave spravodlivosti v zdravotníctve. A teraz mám dilemu, pán kolega, čo by ste mi poradili, ako z toho von.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Štefanec, na úvod svojho vystúpenia ste privítali pani ministerku zdravotníctva a tešíte sa, že tu s nami je. Musím povedať, že pre mňa je to sklamanie. Zvolávali sme mimoriadnu schôdzu, hlasmi strany SMER táto schôdza neprešla. Chceli sme na základe toho diskutovať o justícii s ministrom spravodlivosti, a preto sme podali návrh na odvolanie ministra, aby sme si vynútili túto diskusiu. Nakoniec došlo k dohode, že bude predložená správa a že budeme diskutovať.
Ja som očakával, že budeme diskutovať s ministrom spravodlivosti, a nie s pani ministerkou zdravotníctva o situácii v justícii. Ale som ochotný to akceptovať pod tou podmienkou, ak toto delegovanie vlády Slovenskej republiky na túto rozpravu je mienené tak, že vláda vníma, a preto poslala ministerku zdravotníctva, že situácia v justícii je chorá a niekto to musí liečiť. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem všetkým kolegom za faktické poznámky. K pánovi poslancovi Brockovi, nuž to riešenie bude možno v diskusii o jednej zdravotnej poisťovni.
Verím, že aj na tú tému sa strhne diskusia, ktorá je tak isto potrebná.
K pánovi poslancovi Madejovi, ktorý teraz nepočúva, ale rád mu to vysvetlím. Spomínali ste, pán poslanec, index globálnej konkurencieschopnosti. A hovorili ste aj o zbere údajov. Sám ste použili termín apríl tohto roka. Od februára boli posielané dotazníky, zber bol po voľbách, 10. marca boli voľby. Index globálnej konkurencieschopnosti meria percepciu vnímania toho, čo sa deje okolo. Čiže zmeral v stave súdnictva to, čo čaká od tejto vlády. Index globálnej konkurencieschopnosti sa pozerá dopredu. Či budeme mať lepšie školstvo, lepšie dane, pracovné právo, lepšie súdnictvo. A index globálnej konkurencieschopnosti, najmä čo sa týka nezávislého súdnictva, meria aj to, či sa udejú nejaké zmeny za vašej vlády a za šéfovania Štefana Harabina na Najvyššom súde.
Pán poslanec, keď hovoríme o tomto indexe, za šesť rokov sme klesli z 37. na 71. miesto. To viete sami najlepšie. Z tých šiestich rokov to bola z drvivej väčšiny vaša vláda, keby ste sa chceli pozerať dozadu. Ale ja by som stále viac a viac uvítal vaše riešenia, ktoré by posúvali súdnictvo aj ďalšie dôležité oblasti na Slovensku dopredu. A tie riešenia zatiaľ, bohužiaľ, nevidím.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Vážení kolegovia, vážená pani ministerka, poviem možno niečo iného ako, ako moji predrečníci. A na konci toho, čo poviem, ukážem prstom a nebude to na ministerstvo toto, ani na ministerstvo predchádzajúce, ba ani to nebude toľkokrát citovaný predseda Najvyššieho súdu Harabin, hoci aj o ňom tu bude reč.
Tuto sa akosi udomácňuje zvyk zdobiť svoju reč citátmi, tak aby som neporušil tradíciu, aj ja nejaké pridám.
Priznám sa, že ten prvý mi zišiel na um pri pohľade na súčasného predsedu Najvyššieho súdu a pochádza od spisovateľa rakúskeho menom Arthur Schnitzler, ktorý kedysi povedal, že "keď sa nenávisť stane zbabelosťou vyjde do spoločnosti a zmení si svoje meno na spravodlivosť". Podotýkam, že Arthur Schnitzler ešte v tom čase, keď žil, nevedel nič veľmi o slovenskej justícii, ale tá ešte vlastne ani neexistovala, ale nejak mi to pripadá trefné.
Ten druhý citát pochádza od Luciusa Annaeusa Senecu, ktorý vraví, že "štáty bez spravodlivosti nie sú nič iné než rozsiahle bandy", mal na mysli zločinecké bandy.
Konštatujem, že podstupujeme v danej chvíli vzhľadom na stav súdnictva riziko, že sa na nás bude vzťahovať Senecov citát.
Ten tretí citát pochádza od veľkého Winstona Churchilla, ktorý je teda studnicou zaujímavých citátov. Bol to múdry muž, ktorý povedal, že "všetky veľké veci sú jednoduché a mnohé možno vyjadriť jediným slovom: sloboda, spravodlivosť, česť, povinnosť, milosrdenstvo, nádej" a podobne. Dali by sa písať s veľkými písmenami, pochopiteľne.
Konštatujem, vzhľadom na to, že na Slovensku nič nemožno vyjadriť jednoduchým slovom, že na Slovensku niet, zdá sa, veľkých vecí.
Pokračujem ešte jedným citátom, ktorý je inšpirovaný tým, čo kedysi zvykol hovoriť súčasný premiér Robert Fico, vraj "nežijeme v právnom štáte", vravieval. To ma doviedlo k potrebe citovať, čo je to právna istota podľa definície. "Právna istota je jasnosť, určitosť a stálosť štátnych rozhodnutí, ako aj to, že riešenie sporných právnych otázok alebo pomerov sa deje v primeranom čase. Právna istota je dôležitým pilierom ochrany práva. Zjednodušene možno povedať, že je to stav, keď sa človek môže spoľahnúť na právo, teda keď je právo predvídateľné."
Vzhľadom na mnohé, nie viaceré, mnohé rozhodnutia slovenských súdov konštatujem, že na Slovensku nie je právna istota. Nežijeme v stave právnej istoty.
Včera, keď som rozmýšľal o tom, čo poviem v rámci rozpravy okrem iného, tak som sa, by som povedal vlastne v ambícii, ktorá ďaleko presiahla moje možnosti, začítal do skvelej knihy profesora Pavla Holländera Filozofia práva. Tam rieši otázku spravodlivosti a jej definície asi na 50 stranách. No ale potom, keď som si predstavil poloprázdnu sálu a nezáujem všeobecný verejnosti aj tejto snemovne k týmto otázkam, zmocnil sa ma pocit márnosti a do tejto naozaj neľahkej úlohy som sa rozhodol nepúšťať.
Len konštatujem, že spravodlivosť je systém, kde sa môže každý spoľahnúť na rovnakú férovú, jasnú a spoločne zdieľanú a rešpektovanú ochranu svojich práv ako jednotlivca pred každým iným jednotlivcom, ale najmä pred verejnou mocou.
Konštatujem, že spravodlivosť na Slovensku má v tomto smere viac než významné nedostatky a nebude to len zásluhou ministerstiev a striedajúcich sa ministrov. Je to vážnejšie. Konštatujem, že normálne trojdelenie moci má tri piliere. Má moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Pozerajúc na systém, v ktorom žijeme, mi tam prekáža nejaká štvrtá noha. Prokuratúra nezapadá ani do jednej z týchto definícií, tak ako ju zažívame dnes.
Konštatujem, že prokuratúra, a to už konštatoval spomínaný profesor Holländer, keď Mečiar v takej legislatívnej ústavotvárnej tvorivosti dobehol proste s návrhom slovenskej ústavy pred viac než dvomi desaťročiami, tak vtedy Pavol Holländer konštatoval, že tá prokuratúra tam zostala v podobe sovietskej Višinského prokuratúry, monokratická, ničím nekontrolovaná, nespadajúca pod žiadnu demokratickú definíciu.
Konštatujem, že prokuratúra, tak ako ju máme definovanú v ústave, a teraz ukazujem na ústavu, nie na ministerstvo spravodlivosti, je monokratická, to znamená, že strmo zhora nadol riadená, že prokurátori teda nie sú procesne nezávislí vo svojej činnosti a nezastupujú teda vždy záujmy spoločnosti. Prokuratúra je centralizovaná a závislá od vôle jediného človeka - generálneho prokurátora, ktorý v danej chvíli ani nie je.
Konštatujem tiež, že prokuratúra nie je ani nestranná, ani transparentná, ani spoľahlivá, neslúži všetkým rovnako, občanom rovnako a robí rozdiely medzi politikmi a nepolitikmi, medzi politikmi rôznych strán, medzi osobnými známymi a osobnými neznámymi, medzi osobami finančne veľmi vplyvnými a takými, ktoré nemajú nijaký vplyv, a to by nemala. Ale konštatujem tiež, že k zmene tohto stavu, myslím k trvalej zmene asi ťažko dospejeme tým, že na poste generálneho prokuratúra, prokurátora zasadne legitímne zvolený nový generálny prokurátor. Ten by síce veľmi pomohol, ale to by bol zase stav, ktorý by sa mohol meniť. A konštatujem teda to, čo už hovorím ja aj moji mnohí kolegovia aj z týchto parlamentných lavíc, a spomínam si, že to tuná na tejto pôde pred viac než desiatimi rokmi povedal aj náš priateľ Ján Langoš. Treba zmeniť celú hlavu ústavy! Prokuratúra tak, ako je definovaná, neslúži spravodlivosti. Je štvrtou mocou v štáte a v demokratickej ústave takto definovaná prokuratúra podľa mojej neprávnickej mienky nemá čo hľadať.
Česi prešli na štátne zastupiteľstvo, čo dáva z môjho pohľadu zmysel, pretože prokurátor je v podstate štátny žalobca, ktorý v spore zastupuje štát. A domnievam sa, že za normálnych okolností by prokuratúra nemala byť štvrtou mocou v štáte, ale mala by podliehať výkonnej moci, mala by byť súčasťou výkonnej moci, mala by byť pod ministrom spravodlivosti. To by mi dávalo zmysel, lebo zastupuje štát. Ak vám váš inštinkt hovorí niečo iného, poprosím, aby ste si prečítali aj nejaké právne teórie na túto tému. Ja som sa o to pokúsil.
Konštatujem, že naše súdy v danej chvíli nespĺňajú predstavu o moci, ktorá stojí nad politickými svármi aj nad zištnými motívmi. Naši sudcovia nebudia nijaký rešpekt a je medzi nimi len pramálo tých, ktorí si zaslúžia oslovenie "ctihodnosť". Naozaj pramálo, sú aj takí. Ale treba povedať, že súdna moc je jediná, kde neprišlo k žiadnej personálnej výmene po revolúcii v ´89. Chcem povedať, že dobre, nemali sme ten luxus k dispozícii, ako mali Nemci, pretože keď sa Spolková republika Nemecko a bývalá Nemecká demokratická republika spojili do jedného štátu, tak jedna z prvých vecí, ktoré sa tam udiali, bola tá, že všetkých sudcov z komunistického štátu proste vyrazili na ulicu a nahradili ich načas sudcami, ktorí prichádzali z demokratického západného Nemecka. My nemáme staršieho a väčšieho brata, ktorý by nám požičal svojich nepokazených sudcov, no tak sme to nespravili. Podotýkam, že dodnes za to platíme.
Podotýkam tiež, že nezávislosť závislých sudcov sme zvečnili v ústave, ale súdny systém zostal bez vonkajšieho korektívu. To, čo malo byť nezávislosťou sudcov, sa premenilo na ľubovôľu sudcov, na nedotknuteľnosť jednej celej triedy ľudí, ktorí vzhľadom na svoje nečakane nadobudnuté nezávislé postavenie jednoducho sa stali natoľko arogantnými a spupnými zoči-voči zvyšku spoločnosti, že to ohrozuje samotnú podstatu slobody a demokracie.
Už sme tu videli na tamtých obrazovkách krepčiť ministra spravodlivosti bývalého a súčasného predsedu Najvyššieho súdu. Je to hrozná, trápna, zahanbujúca karikatúra! Ale okrem toho už sme mali možnosť vidieť na slovenských obrazovkách aj výbornú scénu, proste tzv. súdneho Oscara v akomsi bare Bonanno. Dámy a páni, ja tieto dve scény: tú krepčiacu karikatúru a tú opitú spoločnosť v tom bare Bonanno považujem, bohužiaľ, za reprezentatívne, reprezentatívny vizuál pre stav slovenského súdnictva. Ja nevravím, že tam nie sú na slovenských súdoch aj ľudia, ktorí patria do talára a ktorí majú aj osobnú statočnosť, aj odbornosť, aj formát na to, aby sme ich volali ctihodnosť. Otázka je, že aké je ich percento.
Spomínam si, že nebohý skvelý právnik Ernest Valko mi vravel, že sudcovia, ktorí neberú úplatky, nie sú vo väčšine na slovenských súdoch a že uznávaným a dobrým právnikom pomaly nie je ten, kto vyniká bystrým umom a znalosťou práva, ale ten, kto dokáže vybaviť a nemusí poznať veľmi dobre nejaké právo.
Dovoľte teda, aby som v konečnom dôsledku namieril ten prst, ale inde, mimo ten stav súdnictva, lebo zdá sa, že číslo vyjadrujúce nedôveru slovenskej spoločnosti voči slovenským sudcom a súdnictvu ako takému je povážlivé, kritické, ale zdá sa, že ten stav vlastne ľudí až tak veľmi neirituje. Oni reagujú na to svojím vyjadrením, len keď sa ich na to opýtajú. Ale v zásade, a teraz dovoľte, aby som citoval iného nášho bývalého kolegu Petra Tatára, ktorý napísal, že: "Na právny štát nestačí mať zákony, ktoré sa volajú ľudské práva, a inštitúcie, ktoré by ich mali či mohli strážiť. Na právny štát treba vedomie občanov, že právny systém je v ich záujme a v ich prospech, a verejne zdieľanú dohodu občanov, že zákony budú dodržiavať a aj ich dodržiavajú a nedopúšťajú ich zneužívanie." To znamená, že ak tuná okrem skorumpovateľných sudcov budú aj občania pripravení ich korumpovať. Ak proste žijeme v spoločnosti, ktorá korupciu považuje za legitímny modus operandi a za prípustnú vec, tak sa k neskorumpovaným súdom a k lepšiemu stavu súdnictva neprepracujeme, jednoducho preto, že inštitúcie vrátane ministerstiev a vrátane troch pilierov moci sú len vyjadrením stavu spoločnosti. A táto spoločnosť, obávam sa, nie je oveľa lepšia, ako sú naše súdy.
Ja viem, že to je hrozne pesimistické, čo vravím, ale tak to pociťujem. Lebo opäť citujem Petra Tatára: "Spravodlivá spoločnosť je taká, v ktorej ľudia nerezignujú na svoje práva, vadí im, ak súdy, prokuratúra a polícia pred nimi a sami pred sebou hrajú divadlo. Verejná mienka v slobodnej a spravodlivej spoločnosti má väčšiu silu ako svojvôľa predsedu vlády, verejný podvod generálneho prokurátora, alibizmus prezidenta alebo verejne známy nespravodlivý rozsudok." No, ale zdá sa, že verejná mienka, hoci je už pobúrená, ešte stále nemá dostatočnú silu na to, aby s takýmito pomermi zatočila. Verejná mienka je štatistická záležitosť. Pobúrená menšina nestačí, pretože, a opäť citujem: "K spravodlivosti sa priblížime spoločenskou dohodou o zdieľaní a rešpektovaní univerzálnych pravidiel a princípov a zároveň ich napĺňaním v praxi. Každý: občan, rodina, obec, štát."
Takže dovoľte, aby som končil tým, že ja som viac ako znepokojený a pobúrený, kto, česť výnimkám, alebo kto prinajmenej v reprezentatívnom počte sú ľudia v talároch. Ja som pobúrený tým, že stovky sudcov má tú neslýchanú drzosť podávať diskriminačné žaloby na štát kvôli svojmu platu, ktorý nie je malý, a že očakávajú, že ich vlastní kolegovia, ktorí tiež podali diskriminačné žaloby, že budú o tejto nehoráznej požiadavke rozhodovať. A som pobúrený tým, že tak malej časti slovenskej spoločnosti táto anomália vadí, že akceptujú, že v talároch sa nachádzajú takíto ľudia. Ale prosím, toto som považoval za potrebné povedať v tejto všeobecnej rozprave o stave justície. Áno, ten stav je hrozný! Ale dámy a páni, stav spoločnosti je hrozný!
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec Šebej, aj vám tak trochu závidím. Teraz je to dosť veľké pokušenie vystúpiť v rozprave na túto tému, práve teraz, keď za vládnu stranu pri rečníckom pulte sedia dve atraktívne dámy. Ale ja som sa rozhodol, že už ústne sa do rozpravy neprihlásim. To, čo som si pripravil, je, myslím si, také nadčasové, že to bude aktuálne a atraktívne aj neskôr, možno o rok, keď sa k tejto téme opäť tu v pléne vrátime.

Ďakujem pekne. To, čo hovoril pán poslanec Šebej, tak k tomu sa chcem pridať, lebo platí, že spoločnosť je riadená alebo sa spravuje písanými pravidlami, ale rovnako sa spravuje aj nepísanými, neformálnymi pravidlami. A veľkú rolu hrajú aj tie kultúrne stereotypy, ktoré si nesieme počas generácií. A naše neformálne pravidlá správania sa sú formované aj celým minulým storočím. Treba si uvedomiť, že v tom minulom storočí náš priestor bol po väčšine času, alebo po veľký čas priestorom, kde vládli totality.
A totality dnes naozajstnému, nezávislému a nestrannému súdnictvu, ako je známe, neprajú. A my si nesieme tieto kultúrne stereotypy a neformálne pravidlá, ktoré si prenášame z minulosti. A poviem to na primere, znárodniť sa dá jedným dekrétom. Vrátiť sa naspäť k fungujúcej trhovej ekonomike trvá roky. A to isté platí aj v iných oblastiach. To isté platí aj v justícii. Takže tých dvadsať rokov bolo asi málo na to, aby sme prekonali toto obdobie.
A možnože k tomu patrí aj to, ja rozumiem, že porady s predsedami súdov sú dôležité, ale parlament je podľa mojej mienky viac. A preto si myslím, že minister by mal byť tu a radšej sa ospravedlniť predsedom súdov, pretože keď rokuje parlament o justícii, miesto ministra je tu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán poslanec Šebej, spomenuli ste tie diskriminačné žaloby sudcov. Ja som vo svojom príhovore hovoril o tom, že tu mi chýba akčnosť ministerstva spravodlivosti. Nestačí to, že pani štátna tajomníčka vzala späť svoj návrh.
Tieto žaloby treba omieľať každý deň, že v čom je ich podstata. Podstata je v tom, že sudcovia sa sťažujú, že nemajú rovnaké platy, že majú rozdielne platy, ako mali sudcovia Špeciálneho súdu.
Ale nesťažujú sa na to, že predseda alebo podpredseda krajského alebo okresného súdu, alebo sudca, aj sudcovia Najvyššieho súdu, majú tiež rozdielne platy. Na to sa už nesťažujú. Čiže platy sudcov nie sú v rovnakej výške. Záleží od toho, v akej funkcii sú, o čom rozhodujú. Čiže nevidieť túto zložku od ľudí, ktorí rozhodujú, aplikujú spravodlivosť, ako, sa mi to zdá také dosť čudné.

Ďakujem. Ja len stručne, že ma naozaj mrzí, ak som kolegu Brocku deinšpiroval.
A druhá poznámka teda k tým diskriminačným žalobám. Pán kolega Gál, ja absolútne s vami súhlasím a dodávam teda, že naozaj je málo veci, ktoré ma do tej miery poburujú ako táto vec.
Ďakujem za pozornosť.