11. schôdza

Faktické poznámky páni poslanci Brocka a pani poslankyňa Žitňanská a pán poslanec Gál. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Brocka.

Pán poslanec Šebej, aj vám tak trochu závidím. Teraz je to dosť veľké pokušenie vystúpiť v rozprave na túto tému, práve teraz, keď za vládnu stranu pri rečníckom pulte sedia dve atraktívne dámy. Ale ja som sa rozhodol, že už ústne sa do rozpravy neprihlásim. To, čo som si pripravil, je, myslím si, také nadčasové, že to bude aktuálne a atraktívne aj neskôr, možno o rok, keď sa k tejto téme opäť tu v pléne vrátime.

Pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem pekne. To, čo hovoril pán poslanec Šebej, tak k tomu sa chcem pridať, lebo platí, že spoločnosť je riadená alebo sa spravuje písanými pravidlami, ale rovnako sa spravuje aj nepísanými, neformálnymi pravidlami. A veľkú rolu hrajú aj tie kultúrne stereotypy, ktoré si nesieme počas generácií. A naše neformálne pravidlá správania sa sú formované aj celým minulým storočím. Treba si uvedomiť, že v tom minulom storočí náš priestor bol po väčšine času, alebo po veľký čas priestorom, kde vládli totality.
A totality dnes naozajstnému, nezávislému a nestrannému súdnictvu, ako je známe, neprajú. A my si nesieme tieto kultúrne stereotypy a neformálne pravidlá, ktoré si prenášame z minulosti. A poviem to na primere, znárodniť sa dá jedným dekrétom. Vrátiť sa naspäť k fungujúcej trhovej ekonomike trvá roky. A to isté platí aj v iných oblastiach. To isté platí aj v justícii. Takže tých dvadsať rokov bolo asi málo na to, aby sme prekonali toto obdobie.
A možnože k tomu patrí aj to, ja rozumiem, že porady s predsedami súdov sú dôležité, ale parlament je podľa mojej mienky viac. A preto si myslím, že minister by mal byť tu a radšej sa ospravedlniť predsedom súdov, pretože keď rokuje parlament o justícii, miesto ministra je tu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Gál.

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán poslanec Šebej, spomenuli ste tie diskriminačné žaloby sudcov. Ja som vo svojom príhovore hovoril o tom, že tu mi chýba akčnosť ministerstva spravodlivosti. Nestačí to, že pani štátna tajomníčka vzala späť svoj návrh.
Tieto žaloby treba omieľať každý deň, že v čom je ich podstata. Podstata je v tom, že sudcovia sa sťažujú, že nemajú rovnaké platy, že majú rozdielne platy, ako mali sudcovia Špeciálneho súdu.
Ale nesťažujú sa na to, že predseda alebo podpredseda krajského alebo okresného súdu, alebo sudca, aj sudcovia Najvyššieho súdu, majú tiež rozdielne platy. Na to sa už nesťažujú. Čiže platy sudcov nie sú v rovnakej výške. Záleží od toho, v akej funkcii sú, o čom rozhodujú. Čiže nevidieť túto zložku od ľudí, ktorí rozhodujú, aplikujú spravodlivosť, ako, sa mi to zdá také dosť čudné.

Pán poslanec Šebej, reakcia.

Ďakujem. Ja len stručne, že ma naozaj mrzí, ak som kolegu Brocku deinšpiroval.
A druhá poznámka teda k tým diskriminačným žalobám. Pán kolega Gál, ja absolútne s vami súhlasím a dodávam teda, že naozaj je málo veci, ktoré ma do tej miery poburujú ako táto vec.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Huba, do rozpravy.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážená pani ministerka, pani spravodajkyňa, dámy a páni, ťažko nazvať inak ako zákonom schválnosti skutočnosť, že chronická kríza uplatňovania spravodlivosti v tomto štáte, na ktorú začala občianska spoločnosť, médiá a opozícia konečne intenzívnejšie a systematickejšie v poslednom čase upozorňovať, akútne prepukla práve vo chvíľach, keď sme si pripomínali výročie najmasovejšieho vystúpenia proti nespravodlivosti v našich novodobých dejinách.
A do parlamentu sa konečne dostáva v čase, keď sa verejne diskutuje niečo, o čom by sa verejne diskutovať údajne nemalo, a to zjavná nespravodlivosť voči arcibiskupovi Bezákovi. V prvom rade by som chcel povedať to, že mi je jasné, že stav našej justície a tým aj problematika spravodlivosti, ktorú zastrešuje rovnomenné ministerstvo, momentálne vedené pánom ministrom Borecom, začínajú byť znepokojujúce.
Akokoľvek uznávame deľbu moci v jej trojjedinej podobe, a nie sme za to, aby sa ktorákoľvek z troch súčastí moci nadraďovala, alebo dokonca diktovala tým ostatným, je mi zároveň jasné, že ak sa či už výkonná alebo súdna moc dostanú do zjavnej krízy, parlament o tom nemá a nesmie mlčať, lebo ako hovorí hlboko pravdivá ľudová múdrosť, kto mlčí, ten svedčí. Podotýkam, že svedčí v prospech zla a nespravodlivosti!
Skúsenosť nás učí, že nestačí čakať, čo urobia iní, ale treba iniciatívne a zodpovedne konať. Dovoľte mi uviesť len pár dôkazov toho, že viem, o čom hovorím, i toho, že nielen hovorím, ale aj konám. Dávno-pradávno, kedysi v minulom živote som bol vydavateľom, redaktorom a spoluautorom Bratislavy/nahlas, ktorá dovtedy s neslýchanou otvorenosťou pomenovala aj nespravodlivosť páchanú vtedajším režimom na občanoch a prírode na Slovensku. Predtým i potom som spoluinicioval stovky aktivít a podporil tisícky petícií namierených proti rôznym druhom nespravodlivosti okolo nás.
O niečo neskôr som podpísal niekoľko petícií za prepustenie nespravodlivo trestaných Václava Havla, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého a ďalších. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som sa stal predsedom parlamentnej vyšetrovacej komisie na prešetrenie podozrenia z nekalých úmyslov v súvislosti s aférou Tatragate a následným rizikom nespravodlivých skutkov.
Pred rokom som v koncoročnej ankete denníka Sme označil film Zuzany Piussi Nemoc tretej moci, poukazujúci aj na nespravodlivosť páchanú v rezorte spravodlivosti, za jedno z piatich najdôležitejších filmových diel, ktoré sa mi podarilo v roku 2011 vidieť.
Prednedávnom sme spolu s kolegami zorganizovali tlačovú besedu na podporu dvoch bývalých ministrov životného prostredia, ktorí čelia úplne absurdnému a nespravodlivému trestnému oznámeniu za to, že postupovali v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny, a následne sme poukázali na nespravodlivosť, s ktorou sme sa stretli v Národnom lesníckom centre.
Začiatkom novembra tohto roku som bol jedným z iniciátorov petície na podporu nespravodlivo obvinenej Zuzany Piussi na changenete, ktorú do tejto chvíle podpísalo viac ako tritisíc občanov a občianok.
Následne sme v tlačovej správe konštatovali, že stavom nášho súdnictva a nárastom výskytu deformácií a nespravodlivosti v našej spoločnosti by sa mala zaoberať Národná rada Slovenskej republiky.
Vzápätí som hlasoval za to, aby sa stavom nášho súdnictva a výkonom práva a spravodlivosti u nás Národná rada skutočne aj zaoberala.
Až do tejto chvíle mi bolo všetko dostatočne jasné na to, aby som sa vedel bez problémov rozhodnúť. Akceptujem aj skutočnosť, že keď nám nebolo umožnené diskutovať na tejto pôde o stave v našej justícii počas mimoriadnej schôdze, časť opozície bola fakticky nútená siahnuť po návrhu na odvolanie ministra spravodlivosti. Bolo to čosi ako nechcene a kuriózne spoločné rozhodnutie SMER-u - SD a Ľudovej platformy.
Ale napriek tomu všetkému bol samotný návrh na odvolanie pána ministra Boreca prvou skutočnosťou, ktorá ma v celej tejto kauze priviedla tak trochu do rozpakov. Zdalo sa mi byť nie celkom spravodlivé, ba paradoxné, že v čase, keď na odstúpenie či odvolanie je zrelých toľko vedúcich činiteľov na rôznych postoch, a bez toho, aby sme tu o nich takto kriticky hovorili, mám hlasovať za odvolanie človeka, ktorý patrí k tým najslušnejším, zrejme najkompetentnejším a odbornou verejnosťou najviac akceptovaným ľuďom v tejto vláde. A navyše je nestraník, čiže vlastne môj kolega.
Napokon som sa rozhodol, že ak sa predsa len odhodlám a stlačím tlačítko za, nebude to hlasovanie namierené proti osobe tohto konkrétneho pána ministra, ale hlasovanie, ktoré bude mať za cieľ pripomenúť politickú zodpovednosť prvého muža daného ministerstva za to, čo sa v jeho rezorte deje.
Bude to tiež potvrdenie známej pravdy, že najťažšie to majú práve tí, od ktorých sa najviac očakáva. A napokon som v tom videl niečo ako apel na tých, ktorí na svojich stoličkách nemali sedieť už dávnejšie alebo ešte lepšie, nemali na nich sedieť nikdy. Aspoň toľko teda k môjmu osobnému postoju, dnes už len k hypotetickému aktu odvolávania pána ministra spravodlivosti.
Je logické, že dnes sa tu hovorí najmä o kauzách súvisiacich s pánmi Mečiarom, Harabinom, Lexom, Trnkom či Počiatkom. A na druhej strane s menami Kováč, Majchrák, Lauková, Paluda, Malinová, Piussi, Petková, Tuchyňová, Hašto, Bezák, s menami nedávno odvolaných kvalitných členov Súdnej rady a ďalšími.
Ale téma je podstatne širšia. Hovoríme síce o stave súdnictva, ale mne sa zdá, že je treba hovoriť o stave spravodlivosti. Napokon aj názov príslušného ministerstva tomu zodpovedá, keďže ministerstvo pravosúdia je už len historickou reminiscenciou.
Nespravodlivosťou je obsadzovanie postov vo verejnej správe nie na základe odborných predpokladov, ale straníckych nominácií. Nespravodlivosťou je faktické blokovanie voľby či vymenovania odborne ani morálne nespochybnených kandidátov do najvyšších kontrolných orgánov štátu.
Nespravodlivosťou voči všetkým daňovým poplatníkom a občanom je rozkrádanie verejných zdrojov - či už finančných, alebo prírodných. Nespravodlivosťou nielen voči priamo postihnutým, ale voči nám všetkým je hazardovanie s potenciálom ľudských zdrojov. A akékoľvek šikanovanie či bezdôvodné zbavovanie sa schopných a slušných ľudí.
V takomto širšom kontexte by sme mali hovoriť aj o neoprávnených investičných stimuloch, ktoré jedných nespravodlivo zvýhodňujú a iných nespravodlivo diskriminujú. Nie je asi prejavom spravodlivosti ani to, že tu beztrestne vyrastajú obrovské čierne či pochybne pretláčané stavby, kým bežný občan je tvrdo sankcionovaný za to, keď si postaví na záhrade kurín alebo psiu búdu.
Nemali by sme mlčať o faktickej beztrestnosti niektorých zločincov v našej krajine, v ktorej v tom istom čase tvrdo pykajú za svoje bežné delikty nepomerne nevinnejší delikventi. Je to jednoducho nespravodlivé!
Ale kontext spravodlivosti či nespravodlivosti je v mojom ponímaní ešte širší. Mali by sme v jeho rámci hovoriť aj o nespravodlivosti páchanej napríklad na ženách, ktoré za tú istú prácu dostávajú stále ešte citeľne nižšie platy ako muži. Mali by sme hovoriť o nespravodlivosti voči tým občanom, ktorí sú nútení dýchať škodlivý vzduch či obťažujúce výpary, za všetkých spomeniem aspoň obyvateľov Hrboltovej pri Ružomberku, alebo piť nevhodnú vodu v regiónoch, kde sme dlhodobo nie schopní vybudovať vodovod a kanalizáciu, najmä na východnom Slovensku.
Nespravodlivosť je aj ťažba nerastov či lokalizácia veľkokapacitných skládok proti vôli miestnych samospráv a občanov. V najširšom kontexte sú však prejavom systémovej nespravodlivosti aj stále rastúce regionálne a sociálne disparity, teda rozdiely medzi východom a západom Slovenska, Bratislavou a vidiekom, medzi stále bohatšími a stále chudobnejšími, medzi rovnými a rovnejšími.
Prejavom nespravodlivosti je aj to, ako so samozrejmosťou očakávame pomoc od iných, najmä od Európskej únie, a na druhej strane ako odmerane sa správame voči migrantom žiadajúcim o politický azyl alebo inú formu ochrany a podpory.
Nebolo by spravodlivé obviňovať zo súčasného stavu spravodlivosti na Slovensku len súčasnú vládu. Ale veď nielen preto tu dnes diskutujeme na túto tému, že jednofarebná vláda prevzala na seba zodpovednosť aj za stav spravodlivosti v tejto krajine.
Osobne za ešte dôležitejšie považujem, aké posolstvo tá-ktorá vládna moc vysiela, či už slovami a ešte viac praktickými skutkami, či spravodlivosť podporuje, alebo znevažuje a potiera. A tým priamo či nepriamo nahráva nespravodlivosti.
Vďaka moci a autorite, ktorou disponuje súčasná vláda spolu s parlamentnou väčšinou, by mohla a mala vyvíjať podstatne väčšie úsilie v záujme toho, aby sme žili v spravodlivejšej krajine.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)