14. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, hneď na úvod chcem oznámiť, že poslanecký klub SaS tento vládny návrh zákona v prvom čítaní nepodporí, nie je totiž kvalitný. Pozrime sa teda na najvypuklejšie problémy, ktoré sa budem tam, kde sa to bude to dať, vždy snažiť vysvetliť aj na príkladoch z praxe.
Problém číslo jeden, výnimky z postupov verejného obstarávania, § 1 ods. 3, písm. c) návrhu novely zákona. Doterajšie výnimky z postupov verejného obstarávania nezahrnovali činnosť zastupiteľských úradov Slovenskej republiky v zahraničí. Súčasný návrh novely do toho ešte zahrnul aj obstarávanie služieb, prác a tovarov, ktoré sú určené na oficiálnu rozvojovú pomoc, medzinárodnú humanitárnu pomoc alebo logistickú podporu ozbrojených síl Slovenskej republiky vyslaných na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky. Odôvodnenie výnimky pre zastupiteľské úrady Slovenskej republiky v zahraničí pokladáme za logické, ostatné však nemá veľké opodstatnenie, keďže sa jedná o verejné zdroje, pričom vo väčšine prípadov sa o týchto prostriedkoch a o tom, ktorý dodávateľ ich zabezpečí, rozhoduje na území Slovenskej republiky. Dám zjednodušený konkrétny príklad. Je plánovaná rozvojová pomoc pre určitú krajinu a obstarávateľ sa rozhodne, že zmluvu podpíše s konkrétnou firmou, ktorej majiteľ mu nejakým spôsobom je blízky alebo niečo podobné. Výsledkom toho môže byť dodávka nákladných automobilov trebárs pre Somálsko v hodnote milión eur bez vykonania postupov verejného obstarávania. A možno, teda nie možno, ale celkom určite by tie automobily vedel dodať aj niekto iný v rovnakej kvalite, avšak za nižšiu cenu. Bohužiaľ, podľa predloženého návrhu nebude to môcť urobiť, nedostane šancu.
Problém číslo dva, finančné limity a bežná dostupnosť na trhu, § 4 ods.1 až 3 a § 9 body 6 a 16. V podstate ide o to, že pokiaľ je tovar, služba alebo stavebná práca bežne dostupná na trhu, ja sa k pojmu bežne dostupná na trhu ešte vrátim potom neskôr, a hodnota je vyššia ako tisíc eur bez DPH, jedná sa o podlimitnú zákazku, ktorú treba obstarať prostredníctvom elektronického trhoviska v prípade, ak je obstarávateľom organizácia podľa § 6 ods. 1 písm. a). Pokiaľ nie je bežne dostupná na trhu, dochádza k zmene finančných limitov. Navyše sa rušia podprahové typy zákaziek a zákazky s nízkou hodnotou, čo evokuje zjednotenie postupov vo verejnom obstarávaní, avšak, a to si ešte vysvetlíme, až také jednoznačné to, čo sa týka transparentnosti, nie je. Podlimitnou zákazkou by po novom v prípade nie bežnej dostupnosti na trhu malo byť dodanie tovarov, služieb v hodnote vyššej ako 20 tisíc eur okrem potravín, stavebných prác v hodnote vyššej ako 30 tisíc eur a potravín v hodnote nad 40 tisíc eur. Postup podlimitnej zákazky je zložitejší ako postup v navrhovanej novele podprahovej zákazky. Avšak to nie je zlé. Rozdelenie limitov v spojitosti s bežnou dostupnosťou na trhu je problém, a to z hľadiska transparentnosti určite. Limity by som preto navrhoval znížiť, k tomu sa tiež ešte vrátim.
Teraz sa vráťme ale k tomu pojmu bežne dostupné na trhu. Toto je veľmi zaujímavá úprava, ktorá je veľmi nejasne definovaná. A preto si môžeme položiť otázku, čo je vlastne pojem bežne dostupné na trhu. Ak sa na príslušnú úpravu zákona pozrieme detailne, zistíme, že bežne dostupné na trhu je to, čo nie je vyrábané na základe špecifických a pre daný prípad jedinečných požiadaviek, čo je ponúkané v podobe bez väčších úprav a zároveň je používané na uspokojovanie bežných potrieb verejného obstarávateľa. A sú to najmä služby a tovary spotrebného charakteru, čo môže byť aj všetko alebo aj nič, podľa toho, ako sa na to pozrieme. Opäť si tu môžem pomôcť praktickým príkladom. Toaletný papier s 200 útržkami nie je štandardný, pretože bežne je dostupný so 400 útržkami. A teraz je alebo nie je bežne odstupný na trhu toaletný papier s 200 útržkami? Takže ho budeme môcť obstarávať klasickou metódou? Ja som presvedčený, že bude táto nejasná definícia pojmu bežne dostupné na trhu dôvodom na špekulácie na strane verejných obstarávateľov, a tým aj priestor na netransparentné a nehospodárne konanie. Koniec koncov mám s viacerými geniálnymi obstarávateľmi ešte z čias prvej vlády Roberta Fica na ministerstve obrany svoje skúsenosti. Keď som ministerstvo obrany od nich vyčistil, tak teraz sa zasa objavili niekde inde. Jeden z nich je tuším v TIPOS-e.
Ale aby som neodbiehal, prestanem sa tváriť špekulatívne a môžem si teda dovoliť tvrdiť, že bežne dostupný tovar na trhu je vlastne „všetko“, čo dokážem kúpiť, keď sa len tak vyberiem do mesta a nezáleží na type verejného obstarávateľa. No ale potom, jednoducho povedané, bežná dostupnosť na trhu je iba zbytočným pojmom v tejto novele zákona a jej priamou úlohou je vlastne naplnenie vybudovania elektronického trhoviska, aby to, čo niekto vyhlási za bežne dostupné, sa dalo „kúpiť“ cez jednotný portál ministerstva vnútra. Som jednoznačne presvedčený, že v návrhu zákona chýba exaktná definícia bežne dostupného na trhu.
Problém číslo tri, centrálny obstarávateľ, § 10a bod 17. Postavenie centrálneho obstarávateľa nie je zle definované až na to, že v prípade nadlimitných zákaziek zadávaných štátom a jeho organizáciami bude centrálnym obstarávateľom ministerstvo vnútra v súčinnosti s ministerstvom financií. V prvom rade je potrebné sa zamyslieť nad odbornosťou takéhoto tímu, ktorý by logicky musel vzniknúť. Na riešenie takéhoto množstva obstarávaní nadlimitným spôsobom by bol potrebný minimálne desaťčlenný skúsený odborný tím. To, bohužiaľ, zatiaľ ministerstvo nemá. Ale to neznamená, že si ho nevybuduje. Alebo si môže na to obstarať firmu, ktorej po novom stačí mať v predmete činnosti poskytovanie poradenstva a poskytovanie konzultačných činností. V roku 2012 sa práve takéto obstarávanie na poskytovanie služieb spojených s verejným obstarávaním a poradenské a konzultačné činnosti vo vestníku verejného obstarávania veľmi rozmohli. A čo je zvláštne? Až 90 % takýchto prípadov sú štátne organizácie, teda obstarávatelia, podľa § 6 ods. 1 písm. a), a nie ostatné subjekty, ako je samospráva a organizácia verejnej správy. Zaujímavé je to, že organizácie štátnej správy, ktoré takéto služby obstarávali, majú zamestnané svoje vlastné odborne spôsobilé osoby. Z právneho hľadiska ide zákon nútiť samostatné právne subjekty k pripojeniu sa k centrálnemu obstarávateľovi, a teda k ministerstvu vnútra. Každá organizácia je pritom samostatnou právnou jednotkou, ktorá je povinná zo zákona nakladať so svojimi prostriedkami hospodárne a efektívne. Pokiaľ v prípade nadlimitných zákaziek presunieme procesy mimo organizácie, kto zaručí, že boli postupy hospodárnosti dodržané?
Čo sa týka odborného hľadiska, podlimitné zákazky, ktoré treba obstarávať postupmi verejného obstarávania, nebudú centralizované na ministerstve vnútra. Ešte by som rád doplnil, že sa to týka tých podlimitných zákaziek, ktoré sa nebudú obstarávať cez elektronické trhovisko ministerstva vnútra a ktoré nebudú bežne dostupné na trhu. Tu logicky vyvstáva otázka, čo chce ministerstvo robiť s nadlimitnými zákazkami. Nadlimitné zákazky sa posielajú do európskeho vestníka obstarávania a môže sa do nich zapojiť ktokoľvek v rámci Európskej únie. Je vari dôvodom toho, že potrebuje ministerstvo vnútra upravovať priebeh verejného obstarávania? Totižto logický dôvod na takéto scentralizovanie absolútne neexistuje, keďže to všetko sa zverejňuje a ide cez vestník verejného obstarávania, národný aj európsky. Proces nadlimitného obstarávania je jednoznačný. Nevylučujem, že niektorí chcú podvádzať dnes, ale na to tu máme kontrolný orgán alebo skôr celú sadu kontrolných orgánov a navyše máme inštitút žiadostí o nápravu a námietky. Poloha centrálneho obstarávateľa mohla byť zadefinovaná inak. A na to by stačila aj súčasná zákonná úprava centrálneho obstarávania. Opäť si pomôžem konkrétnym príkladom. Ministerstvo vnútra ide obstarávať pečivo, osloví organizácie, ktoré sa chcú do toho zapojiť, a následne vykoná nadlimitné obstarávanie spôsobom centrálneho obstarávateľa a zapoja sa doň len tí, ktorí to potrebujú a ktorí na to nemajú kapacity. V tomto prípade je to flexibilné, transparentné a v konečnom dôsledku sa usporí množstvo finančných zdrojov. Veľmi dôležité je, aby účastník postupu centrálneho obstarávania nemal povinnosť odobrať vysúťažený predmet zákazky v tom prípade, pokiaľ si ho vie sám obstarať lacnejšie.
Problém číslo štyri, dodatky k zmluvám, § 10a ods. 5 bod 18. Kvitujeme zmenu, že k návrhu dodatku sa podľa tejto zmeny nebude musieť vyjadrovať súd. Bude o tom rozhodovať rada na Úrade pre verejné obstarávanie. To je fajn, ale lehota je tam 3 až 90 dní. A je to dlhá lehota, náš návrh je, že je vhodnejšie dať lehotu 33 až 30 dní. Opäť použijem konkrétny príklad. Verejný obstarávateľ obstará rekonštrukciu strechy, podpíše zmluvu, dajme tomu, na konci augusta a počas rekonštrukčných prác sa prejavia skryté vady, napríklad statickej povahy, ktoré si vyžiadajú použitie iných technológií, respektíve iných materiálov, a chcel by podpísať dodatok, ktorým dôjde k úprave ceny o 20 % a k zmene ukončenia realizácie diela, na dodatku sa verejný obstarávateľ dohodne v septembri, rada sa k návrhu dodatku vyjadrí kladne, avšak urobí tak až v lehote 90 dní a to už bude december. Následkom takéhoto rozhodnutia síce môže verejný obstarávateľ dodatok podpísať, avšak potreboval by opätovne oproti plánovanému dodatku navýšiť cenu, pretože bude musieť stavbu zakonzervovať a potrebuje predložiť lehotu jej výstavby. Bohužiaľ, v našich geografických podmienkach nie je veľmi reálna rekonštrukcia strešného telesa v zimnom období vzhľadom na poveternostné podmienky. Ak by aj napriek tomu vykonal tieto rekonštrukčné práce, môže tým vyvolať konštrukčné vady, čo by malo za následok dielo, ktoré by po technickej a bezpečnostnej stránke nemuselo vyhovovať, a zo strany verejného obstarávateľa by išlo o zbytočne vyhodené finančné prostriedky.
Problém číslo päť, požiadavka na výšku obratu uchádzača, § 27 ods. 1 písm. d) bod 33. Po novom sa stanovuje požadovaný obrat maximálne do výšky 3-násobku predpokladanej hodnoty zákazky vypočítanej na obdobie 12 mesiacov. Toto môže byť diskriminačné, pretože dobrý a kvalitný dodávateľ pokiaľ by nemal dostatočný obrat, tak bude zo súťaže vylúčený z dôvodu nesplnenia podmienok účasti, ak teda verejný obstarávateľ zadefinuje požiadavku na obrat v maximálnej hranici. Je pravdou, že zákon uvádza, že pokiaľ tieto podmienky splní najmenej 5 uchádzačov, tak to nemožno považovať za diskrimináciu. Napriek tomu náš návrh je posunúť hodnotu obratu na maximálne 1,5-násobok hodnoty predmetu obstarávania, aby sa umožnila účasť v súťaži väčšiemu okruhu záujemcov. Opäť uvediem praktický príklad. Je ním nákup klávesníc pre verejného obstarávateľa a jeho organizáciu v zriaďovateľskej pôsobnosti, nákup plánovaný na 25 tisíc eur. Verejný obstarávateľ tak bude môcť požadovať teoreticky od záujemcu obrat 75 tisíc eur. A menšie počítače spoločnosti sa teda nebudú vedieť do zákazky zapojiť. Pritom by mohli ponúknuť tovar lacnejšie a mnohokrát aj kvalitnejšie. A takýchto spoločností je určite viacero.
Problém číslo šesť, postupy podlimitných zákaziek, § 91 až § 102 bod 95. V prvej časti vystúpenia som sa venoval tomu, čo sú to podlimitné zákazky, teda ich hodnoty. V ďalších častiach zákona je to usmernené viac, pričom keď to zhrniem, tak nám vyplýva z toho, že štátne organizácie od 1 000 eur budú obstarávať cez elektronické trhovisko, to znamená od hodnoty 1 000 do približne 200 tisíc eur bez DPH pri tovaroch a službách a zhruba 4,2 mil. pri stavebných prácach. Hraničná hodnota medzi podlimitnou a nadlimitnou zákazkou je určovaná každoročne, preto neuvádzam presné čísla, tie sú doteraz v platnom zákone. Ostatní verejní obstarávatelia, napríklad samospráva, obchodné spoločnosti a podobne, budú obstarávať klasickou metódou, teda podlimitne, avšak za použitia nových limitov. To znamená tovary a služby od 20 tisíc eur, stavebné práce od 30 tisíc eur a potraviny od 40 tisíc eur bez dane z pridanej hodnoty. Doterajšie limity boli pre tovary a služby vrátane potravín do sumy 10 tisíc eur a stavebné práce do 20 tisíc. eur. Následne nad týmto limitom bola podprahová zákazka, ktorá sa svojím postupom z časti podobala podlimitnej zákazke. Jednoznačne to bolo transparentnejšie. Ale k tomu sa ešte vrátim neskôr. Myslíme si, že by bolo optimálne znížiť limity pre novonavrhovaný postup nasledovne pri dodržaní návrhov, ktoré ešte uvediem, tovary a služby od 15 tisíc eur, stavebné práce od 20 tisíc eur a potraviny od 20 tisíc eur.
Problém číslo sedem, elektronické trhovisko, § 92 až § 99 bod 95. Všetky navrhované zmeny zákona vyúsťujú priamo alebo nepriamo do elektronického trhoviska, ktoré sa bude dotýkať síce len štátnych organizácií, ale aj to je viac než dosť. Podľa tejto legislatívnej úpravy všetko od 1 000 eur do 200 tisíc eur bez DPH pre tovary a služby a od 1 000 eur do zhruba 4,2 mil. eur bez DPH pri stavebných prácach bude spadať do pôsobnosti elektronického trhoviska, pokiaľ to bude bežne dostupné na trhu, tak ako som to už vysvetlil v prvej časti vystúpenia.
Návrh elektronického trhoviska má veľa záporov, ale teraz a tu sa budem zaoberať len tými najhoršími.
V prvom rade je to absolútna kontrola nad procesom verejného obstarávania zo strany ministerstva vnútra. Tento systém bude ovládať politická špička, ktorá si pri troche fantázie bude môcť „robiť čo len chce“. Nebude kontrolovateľný zvonka. A to dáva možnosť so systémom robiť to, čo bude treba, nehovoriac o definícii ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, ktorá je tiež nešťastná, nakoľko medzi hodnotiacimi kritériami je medzi iným aj lehota dodania a podobne. A to sú hodnotiace kritéria, ktoré boli v minulosti veľmi zneužívané, nakoľko často na ich základe vyhrali dodávatelia, ktorí dokázali dodať síce niečo do 24 hodín, avšak verejný obstarávateľ to nepotreboval tak rýchlo. Ale aby predmet obstarávania dodal žiadaný dodávateľ, tak sa to tak dohodlo. Príklad o chvíľku uvediem. V minulosti jednoducho to nebolo transparentné, tak prečo by to malo byť transparentné teraz. To slovo transparentnosť je síce dnes moderné, ale často je len moderné. Tá lehota dodania medzi hodnotiacimi kritériami je absolútne neopodstatnená. Systém by malo ministerstvo sfunkčniť približne za polrok, pričom vraj nie je známe, čo to bude stáť. To je buď nezmysel alebo už je to proste vybraté, pretože vývoj a nasadenie takéhoto robustného systému bude trvať prinajmenšom 12 mesiacov a cena sa bude pohybovať odhadom od 50 tisíc eur vyššie. Podľa posledných informácií z vestníka verejného obstarávania už začalo ministerstvo vnútra súťaž návrhov na tento systém. Rozumné a logické by bolo, keby prevádzkovanie takéhoto portálu mala na starosti iná organizácia ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Odborne by to spadalo do portfólia Úradu pre verejné obstarávanie.
Ale vrátim sa znova k tomu, že je potrebné presne definovať, čo je to bežne dostupné na trhu, napríklad exaktným vymenovaním v prílohe zákona. Veď Úrad pre verejné obstarávanie napokon prevádzkuje aj systém elektronického verejného obstarávania, ktorý dokonca obsahuje aj modul elektronickej aukcie a kompletný systém elektronického verejného obstarávania, a to všetko zadarmo pre verejných obstarávateľov aj obstarávateľov. Tento systém má v súčasnosti z časti určité črty elektronického trhoviska, pokiaľ toto tvrdenie berieme v prenesenom význame slova. Aká je však situácia dnes? Prevažne väčšina verejných obstarávateľov a obstarávateľov systém nevyužíva, nakoľko v zákone nie je táto povinnosť uložená. A tí, čo ho nepoužívajú tvrdia, že nie je funkčný. Ale, schválne, ak si otvoríte tento systém a pozriete sa koľkí, naopak, cezeň obstarávajú, tak zistíte, že nie je ich málo. Preto tvrdenie, že nie je funkčný, neobstojí, pretože ak niekto v nejakom systéme nevie robiť, tak to predsa neznamená, že systém nefunguje. Je to len skrytie vlastnej nevedomosti a nešikovnosti.
Kritérium lehota dodania alebo výstavby, § 35 ods. 8 bod 49. Stanovenie relatívnej váhy každého kritéria, najmä pri necenových kritériách, býva najčastejším terčom žiadostí o nápravu a najčastejším terčom námietok týkajúcich sa kritérií. Napríklad pri stavebných prácach býva nezriedkavé, že k ekonomicky najvýhodnejšej ponuke plánuje verejný obstarávateľ dospieť kombináciou cenového kritéria a kritéria lehoty výstavby. Pokiaľ určí váhu kritérií tak, že v lehote výstavby a podobným kritériám pridelí príliš vysoký podiel z celkového bodového ohodnotenia, povedzme, 50 %, musí mať dostatočne zdôvodnené a podložené, akým spôsobom danú váhu stanovil. Inak riskuje nielen zrušenie súťaže, ale aj manipulatívne cenové ponuky zo strany uchádzačov a vysúťaženie takej ponuky, ktorá bude v konečnom dôsledku ekonomicky menej výhodná ako ponuka ďalších uchádzačov v celkovom poradí. V novele zákona je navrhnuté, aby takéto kritériá, kritériá súvisiace s plnením po dodaní, respektíve v súvislosti s dodaním dosahovali maximálnu hodnotu 30 % zhodnotenia. Zákon však nešpecifikuje, koľko takýchto kritérií môže verejný obstarávateľ zadať. To by mohlo v praxi spôsobiť špekulatívne konanie, v ktorom by verejný obstarávateľ zadal napríklad nasledovné hodnotiace kritériá, opäť si pomôžem príkladom: kritérium jedna = lehota dodania 30 %, kritérium dva = technická pomoc 30 %, kritérium tri = pozáručný servis 30 % a kritérium štyri = cena 10 %. A v tomto prípade zákazku by vyhral dodávateľ, ktorý by dodal predmet do 24 hodín, pričom verejný obstarávateľ by to potreboval o týždeň, technickú pomoc by vedel poskytnúť dodávateľ do 12 hodín, pričom verejnému obstarávateľovi by to stačilo do 24 hodín, a pozáručný servis by poskytol dodávateľ v trvaní troch rokov, ale verejnému obstarávateľovi by na to stačili dva roky, lebo aj tak po dvoch rokoch dochádza k zmene technológie. Cena by v tomto prípade prakticky nerozhodovala, riešením je buď definovať, že takéto kritériá nesmú presiahnuť 50 % kritérií, alebo zaviesť kvalitatívne kritériá, poprípade zadefinovať použitie len jedného kritéria súvisiaceho s plnením po dodaní, respektíve v súvislosti s dodaním a ostatné dať kvalitatívne, napríklad typ materiálu, hustotu a podobne. Tým sa zabezpečí primeraná kvalita aj výhodná cena.
Problém číslo osem, akreditácia a certifikácia, § 116 a §117 bod 112. Novela prináša ďalšiu zaujímavosť, ktorá je prinajmenšom zvláštna. Ide o akreditáciu, a by som to troška vysvetlil, dnes máme systém odborne spôsobilých osôb na verejné obstarávanie, ktoré za proces zodpovedajú, týchto osôb je zhruba 7 700. Všetky z nich, samozrejme nerobia verejné obstarávania a mnohé z nich sú neaktívne a takisto sa medzi nimi ako v každej skupine nájdu aj nečestní ľudia. Hlavnou výhodou je tu, že tieto osoby boli za procesy zodpovedné aj keď len v prenesenom význame, lebo za proces verejného obstarávania zodpovedá verejný obstarávateľ, ale boli pravidelne školené, učili sa, pri zmene zákona boli preškoľované a podobne, takisto rôzne firmy a agentúry či združenia pôsobiace v oblasti verejného obstarávania museli mať zodpovednú osobu, ktorá bola odborne spôsobilou osobou, avšak po schválení tejto novely sa to má diametrálne zmeniť. Z viazaných živností má byť verejné obstarávanie vyškrtnuté. Inštitút odborne spôsobilých osôb má zaniknúť. Verejný obstarávateľ už podľa novely nebude musieť procesy verejného obstarávania vykonávať prostredníctvom na to školenej a odborne pripravenej osoby, školenia, skúšky, preskúšania, to všetko zanikne, verejný obstarávateľ nebude musieť využiť pri procese verejného obstarávania akreditovanú osobu, a to právnickú alebo fyzickú, akreditáciu bude udeľovať Úrad pre verejné obstarávanie tak právnickej, ako aj fyzickej osobe. Avšak táto akreditácia je značne zle nadefinovaná, nie je tam vôbec nič konkrétne, žiadna prax, žiadne skúšky, len nejaké dokumenty, ktoré nie sú ani definované. Voči rozhodnutiu o tom, či záujemcu Úrad pre verejné obstarávanie akredituje alebo nie, sa nebude dať ani odvolať. To navodzuje myšlienku, či nie je cieľom znížiť počet akreditovaných na minimum a možno len na tých vyvolených, na tých blízkych, ktorí si to zaslúžia. Avšak za správnosť procesov, transparentnosť a hospodárnosť v konečnom dôsledku bude zasa ručiť organizácia ako celok, a teda verejný obstarávateľ. Ak je problém s týmito odborne spôsobilými osobami, navrhli by sme skôr sprísnenie pre získanie osvedčenia a tvrdšie sankcie, ako aj ich vyššiu zodpovednosť. Bolo by to jednoduchšie a oveľa efektívnejšie. Rovnako je to aj v prípade akreditácie elektronických aukcií. Je to ten istý problém, výsledkom bude len zopár prevádzkovateľov elektronickej aukcie. Ale je otázka, či títo zrovna nebudú tí správne naladení a správne sfarbení.
Navrhli by sme, aby pôvodná úprava zákona ostala zachovaná a aby Úrad pre verejné obstarávanie preveril odborne spôsobilé osoby a tie, ktoré nevykonávajú činnosti vo verejnom obstarávaní, aby vyškrtol. Ďalej by bolo vhodné, aby za celý proces verejného obstarávania niesla zodpovednosť odborne spôsobilá osoba, a nie verejný obstarávateľ ako organizácia. Súčasná úprava zákona síce definuje aj postupy voči odborne spôsobilým osobám v prípade porušenia zákona, no je to nedostatočné. Poprípade je možné aj zaviesť povinnú certifikáciu a akreditáciu, ale s tým, že je potrebné jasne stanoviť čo a aké postupy, aké dokumenty či činnosti sa budú certifikovať, čo v navrhnutej novele nie je jednoznačne definované. A ten, kto splní certifikáciu, bude na základe žiadosti akreditovaný. Všetky postupy vo verejnom obstarávaní by sme navrhli zastrešiť tak, že ich bude môcť vykonať iba akreditovaná osoba, a to aj v prípade elektronického trhoviska či predkladania zákaziek pod limitom. Takto by sa dala vyvodiť jednoznačná a osobná zodpovednosť akreditovanej osoby, a nie človeka čiže štatutára organizácie, ktorý tomu aj tak nerozumie a nepozná postupy používané vo verejnom obstarávaní.
Problém číslo deväť, zákazky pod definovaným limitom, § 4 body 6 a 9 ods. 9 bod 15. Hovoríme tu o zákazkách, ktoré sú pod limitmi, ktoré som uviedol vo svojom vystúpení a na ktoré sa nevzťahuje postup podlimitné zákazky, či už v prípade využitia elektronického trhoviska, alebo v prípade verejnej správy, samosprávy a obstarávateľov, ktorí nie sú štátnymi orgánmi. Zjednodušene to opíšem asi tak, že sa jedná o zákazky od 0 do 1 000 eur v prípade štátnych organizácii. Avšak toto sú menej zaujímavé čiastky, a teda nie sú až také podstatné, lebo tu ide o drobné nákupy, napr. pier, benzínu a podobne. Navyše novela tu do sumy 1 000 eur bez DPH umožňuje priamy nákup. Pri týchto je efektívnejšie priame zadanie, a teda odbehnutie do obchodu a operatívna kúpa, kde iný postup by bol určite neefektívny, o efektívnosti, hospodárnosti a transparentnosti má zmysel hovoriť len v tom prípade, pokiaľ by ten, kto takto ide niečo kupovať a si zistí, v ktorom obchode sú lacnejší za dodržania rovnakej kvality, kúpil by to tam.
Ja sa však chcem zamerať na druhú časť. A to sú zákazky s limitmi do 20 000 eur za tovary a služby, do 30 000 eur za stavebné práce a do 40 000 eur za potraviny. V prvom rade by bolo treba definovať rozumnú sumu, do ktorej je možné vykonať priamy nákup, priame zadanie tak, aby to bolo pre obstarávateľa efektívne a hospodárne. Podľa nášho názoru by bolo priame zadanie efektívne do sumy 2 000 eur.
Teraz však k tomu, čo hovorí zákon. Na tieto zákazky v limitoch, ktoré som uviedol, platí, že verejný obstarávateľ má povinnosť zabezpečiť, aby vynaložené náklady na obstaranie boli primerané jeho kvalite a cene. A ešte, aby som nezabudol, pripomeniem, tri dni pred zadaním zákazky je povinný zverejniť zadávanie takejto zákazky. No to je zaujímavá transparentnosť a podpora čestnej a hospodárskej súťaže. Obmedzím sa teraz iba na príklad stavebnej zákazky, ale tovary, služby či potraviny sú na tom rovnako. Predstavme si obec, ktorá potrebuje rekonštrukciu strechy materskej škôlky. Jej predpokladaná hodnota je 25 000 eur bez DPH. Takže starosta to urobí takto: Ide za Janom. Ten mu to nacení na 25 000 eur a starosta v profile verejného obstarávateľa to 3 dni pred zadaním zverejní a po troch dňoch podpíše zmluvu alebo objednávku s Janom a obidvaja sú v pohode. Potom Jano dôjde za starostom, obdrží obligátnych 10 až 20 % z ceny ako všimné a obaja sa smejú, ako dobehli a obtiahli daňových poplatníkov. Niekto by mohol namietnuť, že tri dni je dosť dlho na to, aby sa do takéhoto zadania zapojil aj niekto iný, kto si takto vyhlásené zadanie v profile verejného obstarávateľa prečíta. Netvrdím, že čisto teoreticky to nie je možné, avšak prakticky je lehota 3 dni nedostatočná na vypracovanie celej ponuky, ponuky služieb prác alebo tovarov. A finančný limit v tomto prípade, ktorý som spomenul, je dosť vysoký.
Ešte sa vrátim k potravinám. Nie je dôvod na to, aby mali výnimku. Vedia to obstarávať v celej Európe a u nás nie. Z praxe sú známe prípady aj obstarávania pre školské jedálne a šlo to. V predstihu aj dotyční obstarávatelia ušetrili a navyše zabezpečili kvalitné potraviny. Čiže stále je to len o ľuďoch. A, samozrejme, sú známe aj prípady z opačnej strany, keď školské zariadenia alebo sociálne zariadenie vyhlásilo verejné obstarávanie, ktoré mu síce zabezpečilo obstaranie kvalitných potravín, avšak štatutárny zástupca verejného obstarávateľa nechcel vybraného dodávateľa, nakoľko bol o tom dohodnutý s iným dodávateľom, ktorý však nevyhral. Následne tak víťazovi robil prieťahy v rámci celého zmluvného vzťahu počas dodávok a distribúcie. Často sa vtedy objavili obvinenia, že sú dodávané nekvalitné potraviny, myslím, že ste aj o tom hovorili, pán minister, potraviny po lehote spotreby a podobne. Ale potom, keď sa urobila námatková kontrola, nič sa nepreukázalo a navyše dodávateľ vydokladoval dodávanie kvalitných potravín.
Okrem toho si treba uvedomiť, že vďaka financovaniu škôl, školských zariadení, domovov dôchodcov, domovov sociálnych služieb urobila táto vláda zásadné zmeny, ktoré majú za následok nedostatok financií v školskom sociálnom a zdravotnom systéme. Preto si dovolím tvrdiť, že práve tieto zariadenia nemajú finančné prostriedky na to, aby si zaplatili osobu, ktorá im vie vykonať kvalitné a správne verejné obstarávanie bez toho, aby boli zbytočné prieťahy v konaní, nehovoriac o tom, že táto vláda dáva v tejto oblasti tak málo finančných prostriedkov a že vlastne núti týchto verejných obstarávateľov k nákupu nekvalitných potravín. Veď si otvorene priznajme, že všetko niečo stojí a žiadny obchodník nebude predávať kvalitný tovar pod jeho reálnu cenu.
Jednoznačne sme presvedčení o tom, že toto je veľmi netransparentný postup, nehovoriac o tom, že nepodporuje čestnú hospodársku súťaž. Preto by bolo dobré, aby tieto postupy boli síce skrátené, avšak aby sa do systému na Úrade pre verejné obstarávanie dostali informácie prostredníctvom akreditovanej osoby minimálne sedem pracovných dní pred plánovaným zadaním zákazky dodávateľovi alebo zhotoviteľovi s tým, že by boli spracované súťažné podklady a predložená súťažná ponuka, ktorá by bola následne aj vyhodnotená. Tým by sa skrátili lehoty a bolo by to transparentné a podporilo by to čestnú hospodársku súťaž.
Problém číslo desať. menej ako 3 ponuky, § 46 ods. 2 bod 74. V súčasnosti to funguje tak, že pokiaľ v procese verejného obstarávania nie je predložená žiadna ponuka alebo ani jedna z ponúk nevyhovuje z hľadiska kritérií, obstarávanie sa zruší. Po novom sa zruší aj v tom prípade, pokiaľ neboli predložené viac než dve ponuky. Často sa však obstarávajú služby, tovary alebo práce, na ktoré veľmi nemá kto predložiť ponuku. Napríklad pri komunálnych vozidlách na zvoz smetí s rotačným lisovaním neexistuje na Slovensku viac ako jeden dodávateľ. Zákon síce umožňuje, ak verejný obstarávateľ nezruší súťaž s jednou ponukou, to odôvodniť, ale nie je skôr zámerom to, že ak by z dvoch ponúk mala vyhrať ponuka toho dodávateľa, ktorý by nemal byť víťazom, tak to dá šancu verejnému obstarávateľovi zrušiť verejné obstarávanie a začať ho nanovo?
Na záver sa ešte vyjadrím k pripomienkam Transparency International Slovensko, s ktorými sa stotožňujeme. A je ich jedenásť. Je to, po prvé, ponechať povinnosť vykonávať elektronické aukcie tak, ako je to definované v súčasnom znení zákona, to znamená povinne na všetky tovary, nielen na bežné tovary, ako to navrhuje novela, po druhé, zrušiť možnosť, aby kritériom hodnotenia ponúk bol aj počet novovytvorených miest, resp. ich počet spomedzi nezamestnaných, toto je veľmi špekulatívne kritérium hodnotenia, po tretie, jasne v zákone uviesť, že pri centrálnom obstarávaní je odber nepovinný, ak sa preukáže nižšia cena, po štvrté, zmäkčiť definíciu mimoriadne nízkych ponúk na aspoň 50 % menej ako priemer ostatných ponúk a 20 % menej ako druhá najnižšia ponuka a zrušiť pomer k predpokladanej cene, tak ako to definuje návrh novej smernice Európskej únie, v Slovenskej novele sú tie percentá 30, 15 a 15, po piate, zaviesť otvorený výberový proces pre výber predsedu Úradu pre verejné obstarávanie a upraviť jeho postup, po šieste, zúžiť dôvody odvolania predsedu, v súčasnosti sú široko definované, konkrétne navrhujeme vypustiť nasledujúci dôvod, § 111 ods. 2 (zákona o verejnom obstarávaní) písm. e), úrad neplní úlohy podľa tohto zákona, zníži to politický tlak na vedenie Úradu pre verejné obstarávanie, po siedme, zaviesť povinnosť zverejňovať všetky rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, navrhovaná novela plánuje utajiť zápisnice z rokovania rady, teda aj hlasovanie jej členov, po ôsme, zadefinovať prieskum trhu a poveriť Úrad pre verejné obstarávanie definovaním podrobnejšej metodiky jeho vykonávania, po deviate, definovať postup výberu členov rady, upraviť dôvody odvolania člena rady priamo v zákone, vypustiť členstvo vedúceho úradu Úradu pre verejné obstarávanie v rade, po desiate, neobmedzovať riešenie námietok len na zákonnosť postupov, ale aj na vecnú správnosť rozhodnutí, po jedenáste, v kompetenčnom zákone stanoviť ústredný orgán štátnej správy, ktorý bude mať zodpovednosť za problematiku verejného obstarávania.
Vážené dámy, vážení páni, nezapieram, že v zákone sú aj dobré veci, sú to napríklad referencie na dodávateľa, to je dobrá vec, aj keď dnes ešte teda nie je vôbec jasné, ako sa budú tieto referencie zisťovať a získavať, ale nie je našou úlohou ich tu vymenovávať alebo nejako bližšie popisovať. Verejné obstarávanie je mimoriadne zložitá a mimoriadne odborná téma. O to je dôležitejšie pri takýchto náročných témach predkladať stopercentné zákony. Tento návrh zákona takým nie je a, ako som uviedol, klub strany SaS ho v prvom čítaní nepodporí, čím nevylučujem, že ho podporíme v druhom a v treťom čítaní, pokiaľ bude odstránených oných desať problémov, ktoré som uviedol a zároveň bude zohľadnených aj jedenásť vymenovaných pripomienok Transparency International Slovensko, s ktorými sme sa my v strane Sloboda a Solidarita stotožnili. Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda parlamentu, pán vicepremiér, ctené kolegyne a kolegovia, vláda návrhom novely zákona, zmeny zákona o verejnom obstarávaní prichádza s mnohými potrebnými zmenami, ale, žiaľ, nie so všetkými sa dá súhlasiť, respektíve návrh samotný má aj slabé, ba negatívne alebo rizikové miesta. Už tu bolo veľa povedané a tiež by som rád vyzdvihol dôležitosť zlepšenia referencií vo verejnom obstarávaní, úsilia o lepšiu a silnejšiu orientáciu na ekonomicky výhodné obstarávanie, na zverejňovanie alebo otvorenosť štruktúry, majetkovej štruktúry obstarávateľov. Ale sú mnohé súvislosti, ktoré vnímam kriticky, a nie preto alebo možnože aj preto, lebo predsa politika a zároveň istá deľba či zodpovednosti alebo toho, čo znamená verejný záujem, viac očakávala otvorenosť, to časté, čo premiér spomínal, že Úrad pre verejné obstarávanie patrí do rúk opozície, ale aj to, že veľa noviel znamenalo postupný nárast oblasti, ktorá z pôvodne možno tridsiatich paragrafov narástla na stotridsať, ďalej sa zahusťuje. Za tie roky pribudli obrovské možnosti, ale aj zodpovednosť voči spoločnej Európe, eurofondy na úrovni miliárd a miliárd eur. No a pán minister vnútra to všetko berie pod svoj plášť popri iných agendách, popri napríklad aj rómskej problematike. Je to neobvyklá koncentrácia moci a vplyvu, len aby sa to zvládalo. Skôr to vidím kriticky. Nechcem dlho hovoriť, pán kolega Galko mnohé veci vymenoval, až príkladmo alebo s konkrétnosťami.
Tiež by som rád podčiarkol zámer, či výhrady alebo návrhy a očakávania, Transparency International Slovensko. Ale celkovo to volanie po väčšej otvorenosti, transparentnosti, profesionalizácii, predvídateľnosti rozhodnutí, štandardizácii krokov, mechanizmov by malo náš systém verejného obstarávania v podstate, keď to poviem zjednodušene, europeizovať. Stredná Európa je súčasť jedného veľkého trhu, kde sa pohybuje medzinárodné podnikateľské prostredie. A nám ako užívateľom to dáva nielen lepšie záruky, ale aj kvalitnejšie, dostupnejšie služby, tovary a ďalšie výsledky.
To, čo vnímam kriticky, je vytvorenie centrálnej obstarávacej organizácie na ministerstve vnútra, ktorá má po novom obstarávať všetky nadlimitné zákazky na tovary a služby bežne dostupné na trhu. To okrem otáznika okolo definícií môže a logicky aj znamená nárast počtu zamestnancov ministerstva vnútra, ba možno paradoxne ale predsa predĺženie doby obstarávaní. Už v minulosti pri centralizácii nákupov za prvej vlády strany SMER bolo vidieť, že to môže viesť aj k drahším nákupom toho istého tovaru, ako je jeho cena v obchode. Snaha centralizovať verejné obstarávanie môže dokonca viesť v niektorých prípadoch aj k ochromeniu samotnej služby, respektíve potrieb štátnej správy.
Po druhé. Za najväčšie korupčné riziko považujem práve vytvorenie Rady Úradu pre verejné obstarávanie, do ktorej dve tretiny členov bude nominovať, menovať vláda. Táto rada bude pritom rozhodovať len nadpolovičnou väčšinou, nadpolovičnou väčšinou a jej rozhodnutia nebudú predmetom preskúmavania súdu. SMER tejto rade dokonca dáva právomoci schvaľovať dodatky, dodatky, ktoré môžu zvyšovať zmluvné ceny, čo doteraz bolo zakázané. A štát, to znamená spoločnosť, môže takýmto predražovaním zmlúv cez dodatky prichádzať o desiatky, ba i stovky miliónov eur.
Po tretie. Posúva sa tu hranica na zákazky s nízkou hodnotou z desaťtisíc na dvadsaťtisíc eur. Pritom pri tomto type dochádza najčastejšie k priamemu dohadzovaniu zákaziek vyvoleným firmám, a to takmer bez súťaže. Preto sme znížili ich limit z tridsaťtisíc na desaťtisíc eur. Po novom tak mnoho zmlúv na ministerstvách zrazu bude mať hodnotu blízku 19 000 alebo 19 990, prípadne aj nejakých drobných. Tento krok vyzerá ako zvýšenie priestoru na korupciu v štátnych organizáciách a zároveň ako istá náplasť za centralizáciu veľkých zákaziek.
My sme navrhovali, keď sme boli oslovení predsedom vlády, aby sme ponúkli, poskytli naše pohľady a riešenia na konsolidáciu verejných financií, konkrétne námety. A jedným z nich v tejto súvislosti bol benchmarking, konsolidačné opatrenie cez verejné obstarávanie vo forme benchmarkingu, teda porovnávania cien vysúťažených tovarov s cieľom ich postupného znižovania a šetrenia. Toto nebolo prijaté ani vtedy pred rokom, ani dnes. Mne je to len ľúto. Zároveň to potvrdzuje to, čo som na úvod hovoril: neochotu šetriť, skôr pripravenosť míňať. A, samozrejme, to vytvára priestor pre nehospodárnosť, ba až korupciu.
Ctené dámy, vážení páni, tu nejde o drobné, ide, samozrejme, o často detailné návrhy v jednotlivých paragrafoch, ale v rozsahu a obsahu hovoríme o miliardách eur ročne, ktoré vďaka lepšiemu systému budú lepšie využité, pričom každý zlomok takejto hodnoty má už sám osebe obrovský význam pre nielen konsolidáciu, ale aj pre občanov. Môže to viesť a má to viesť nielen k hospodárnosti, ale aj k väčšej zodpovednosti za každé euro, ktoré nepatrí vláde, nepatrí štátu, ale patrí občanom, daňovým poplatníkom. Chcem kriticky nielen tieto body, ale aj ďalšie spomenúť práve preto, lebo neeuropeizujú naše pomery v tých slabých, negatívnych miestach, ale, naopak, môžu vytvárať problémy aj vo vzťahu k Bruselu a k Európskej únii. Za KDH tento kriticky postoj znamená nemožnosť podporiť takéto znenie zákona, dokiaľ nedôjde k úprave tých spomenutých slabých alebo rizikových negatívnych miest. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán minister, niekde prítomný, vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, máme tu ďalší z dôležitých zákonov, ktorý môže zohrávať veľkú úlohu v otázkach šetrenia v štátnej správe aj samospráve, ktorý vedie k transparentnosti, protikorupčnému zameraniu, samozrejme, za predpokladu, že to predkladateľ skutočne myslí úprimne.
S prípravou tohto zákona boli spájané obrovské očakávania odbornej i širokej verejnosti. V čase konsolidácie verejných financií, v čase, keď nemáme dosť prostriedkov na základné veci ako zvýšenie platov učiteľov či lekárov, nemôžeme verejnosť dookola traumatizovať nezodpovedným nakladaním s verejným majetkom. Šetrenie je to, čo od nás ľudia očakávajú, nielen zvýšený výber daní a odvodov, ale aj to, že dohliadnete a budete garantom uprednostňovania transparentnosti.
Myslím, že nie som odkázaná na to, zvoziť pod čiernu zem tento zákon len preto, že to je pre mňa možno politicky výhodné. Ale neurobím to preto, lebo v ňom vnímam aj veľa pozitívnych a dobrých ja neviem ustanovení. V prípade zákona o verejnom obstarávaní sa chcem pozerať na jeho ustanovenia jedine cez tieto základné otázky: Prinesie zákon zmenu úspory vo verejných financiách? Zabezpečí zákon transparentný a férový prístup k verejnému obstarávaniu? Zjednoduší zákon život obstarávateľov a súťažiacich? Toto sú základné parametre, cez ktoré by sme sa na túto normu mali pozerať.
Pán minister sa snažil o dlhú diskusiu k zákonu. Ostatne aj preto je predkladaný s istým zdržaním, avšak napriek tejto dlhej diskusii v zákone zostali body, ktoré podľa môjho názoru výrazne znižujú jeho kvalitu.
Za veľký krok späť považujem zrušenie povinnosti používať elektronické aukcie na všetok tovar, nielen bežný. A rovnako vnímam ako krok späť vyňatie obcí a obecných firiem z elektronického trhoviska. A práve tieto body vnímam ako veľký lobing ZMOS-u. Je preukázateľné, že zvyšovanie súťaživosti vo verejnom obstarávaní prináša znižovanie ceny. Veľká časť našich verejných prostriedkov sa nachádza práve v inom ako bežnom tovare a v našich samosprávach. A práve odtiaľto berieme efektívny nástroj na znižovanie nákladov, často len preto, že je náročnejší. Častým argumentom v prospech vami volaných opatrení je údajná komplikovanosť a nákladnosť elektronických aukčných systémov. Tu mi však príde, že ide len o nevyužitie všetkých možností, ktoré môžeme použiť. Aukčné systémy si môžu obce zdieľať či prenajímať. Nie je to teda v peniazoch. A namiesto toho, aby sme skúšali kreatívne pracovať s dobrými nástrojmi, ktoré máme, zahadzujeme ich, ba priam sa ich vzdávame.
Na druhej strane som rada, že minister ustúpil, od priameho zadávania strategických štátnych zákaziek. To by bol inak priam prešľap, ktorý bol možno aj keď pôvodne dobre mienený, ale zrejme ťažko obhájiteľný.
Zadefinovanie najnižšej ponuky na úroveň o 30 % nižšie ako priemer ostatných ponúk je príliš úzke nastavenie oblasti, kde sa nebude môcť dostatočne prejaviť možná konkurenčná výhoda, podobne i stanovenie hranice ceny o 15 % nižšej ako druhej najnižšej ponuky. Bolo by dobré sa nastaviť v tomto prípade na kopírovanie európskej smernice a napríklad i zrušiť pomer k predkladanej cene.
Ďalšia z často kritizovaných častí súčasného zákona je ekonomicky najvýhodnejšia ponuka, čo si mnohí zamieňajú s najnižšou cenou bez presnejších špecifikácií ďalších parametrov zákazky. Tu vidím jednoznačne zlé čítanie zákona. Ak sa nad tým zamyslíme, vyvstáva otázka: Nestačilo by azda regulovanie elektronickej aukcie alebo rozumné metodické usmernenie, ktoré by malo ísť z Úradu pre verejné obstarávanie? Viem však, aká situácia na úrade existuje. Najnižšia cena by mala byť vo väčšine prípadov hlavným kritériom hodnotenia ponúk, ale určite nie jediným. Preto napríklad nerozumiem tomu, ak dávame prednosť centrálnemu obstarávaniu a po čase zistíme, že vieme tovar kúpiť len lacnejšie inde, prečo musí zostať povinnosť odberu, prečo nemôže zmluva obsahovať pri centrálnom obstarávaní aj nepovinný odber. Stále treba mať na pamäti, že ide predsa o verejné zdroje. Pravdou však je, že podobne ako pri mnohých iných oblastiach legislatívy nastaviť pravidlá môžeme najlepšie, ako vieme, ale pokiaľ nebudeme mať kvalitného strážcu ich dodržiavania, táto diskusia je v podstate zbytočná.
V prípade ÚVO má tento prípad dve dimenzie, zabezpečenie jeho nezávislosti a poskytnutie dostatočných prostriedkov, ktoré umožnia dobré plnenie všetkých jeho úloh.
Začnime tou prvou rovinou. Napriek tomu, že došlo k istým obmenám vo výbere šéfa tohto úradu, stále sa jedná o „dobrú“ voľbu politikov, ktorá by ďalšej voľbe šéfa úradu nemusí byť prítomná. ÚVO je presný druh úradu, ktoré by nemal patriť jednej či druhej strane, ale mal by byť obsadzovaný nezávislým odborníkom, ktorý dokáže riadiť úrad mimo akýchkoľvek politických tlakov. Rovnakým spôsobom by sme mali pristupovať k voľbe členov rady, ktorá po prijatí tejto novely bude mimoriadne vplyvným orgánom. Skrátka, čelní predstavitelia Úradu pre verejné obstarávanie a členovia jeho rady musia byť odborníci, a nie nositelia farebných tričiek. Tento úrad nemá patriť ani opozícii, ani koalícii, ale občanom, ktorých budú zastupovať najlepší odborníci. Preto vás žiadam o zavedenie otvoreného výberového konania na predsedu ÚVO a v podobnom duchu prehodnotiť rozšírenie dôvodov na odvolanie predsedu, pretože inak to vyvoláva obavy zo svojvôle a politického tlaku na osobu predsedu. Budete si ho tak držať pekne v hrsti.
Ak sa už ideme rozprávať o skutočnej transparentnosti, prečo nezavediete povinnosť zverejňovania všetkých rozhodnutí Úradu pre verejné obstarávanie? Interpelovala som predsedníčku ÚVO, rozprávala som sa s ňou o problémoch, ktorým čelí na úrade. Otázka je, či máme skutočnú ochotu riešiť kvalitu na ÚVO, kde však bez finančnej podpory ťažko zabezpečíme správny chod úradu a všetky jeho kompetencie.
Vážení kolegovia, začnime diskusiu o tom, ako nastaviť pravidlá, ktoré budú najlepšie chrániť záujem odbornosti a politiku, naopak, potlačia. Netvrdím, že nastavenie týchto pravidiel je jednoduchá a jasná záležitosť, ale naša demokracia by ukázala dostatočnú vyspelosť, keby mala politikov, ktorí sa dobrovoľne vzdajú vplyvu v niektorých oblastiach.
Druhou lavínou problémov, ktorú vnímam v súvislosti s ÚVO, je slabé finančné a personálne zabezpečenia úradu. Rozumiem potrebe konsolidovať a šetriť, ale negatívna stránka, priškrcovanie verejného sektora sa ukazuje práve v prípade tohto úradu. Ak máme úrad, ktorý nedokáže plniť svoju kontrolnú funkciu, nedokáže včas reagovať na námietky vo verejnom obstarávaní a absolútne rezignoval, ale niežeby zámerne na nejakú výskumnú či metodickú činnosť, máme jasný problém. Úrad má skrátka nedostatok finančných prostriedkov vzhľadom na úlohy, ktoré od neho očakávame. Je nemysliteľné, aby zásadné rozhodnutia v procese verejného obstarávania robili čerství absolventi škôl bez skúseností. Skratka, iných si momentálne úrad nevie dovoliť zamestnať. Je nemysliteľné, aby pracovné miesto na tomto úrade bolo dobré len ako štartovacia línia pre ambicióznych. Je veľkou otázkou pre nasledujúce premýšľanie o štátnom rozpočte, ako pristúpime k financovaniu tohto úradu.
Vážení kolegovia, dobrý systém verejného obstarávania je jeden zo základných nástrojov boja proti korupcii. Bola by som veľmi rada, ak by si vláda vypočula všetky dobre mienené návrhy k zákonu, ktorých cieľom bude vylepšenie. Verím, že v nasledujúcich týždňoch sa nájde aj priestor na konštruktívnu diskusiu o návrhoch, ktoré pripravíme, avšak, opakujem, táto téma si vyžaduje aj vážnu diskusiu o parametroch úradu, ktorá presahuje hranice tejto upravovanej normy. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, pán minister, je to také paradoxné, že dnes zhodou okolností pomerne v krátkom slede za sebou prerokovávame v tejto snemovni dva možno zdanlivo technické zákony, ktoré ale majú v sebe aj isté politikum. A ak platí, a ja si myslím, že platí stále, že moc má ten, kto má peniaze, tak táto snemovňa hlasovaním o novele kompetenčného zákona a hlasovaním o novele zákona o verejnom obstarávaní spraví z podpredsedu Vážneho a tu z prítomného ministra Kaliňaka mocných mužov, z nich tak jeden dostane eurofondy, druhý bude mať kontrolu nad dosť významnou časťou verejného obstarávania na Slovensku. Musím povedať, ak by som bola ministrom financií v tejto vláde, tak aj začnem byť trošičku nervózna.
Ale poďme od politiky preč a možno pár čísiel poviem, aby sme si boli naozaj vedomí, o čom sa rozprávame, keď sa rozprávame o novele zákona o verejnom obstarávaní. V roku 2012 sa na Slovensku uskutočnilo 6 800 tendrov v objeme viac ako 3,9 miliardy eur. Hovorím o viac ako 3,9 miliardy preto, pretože tých 3,9 miliardy je zhruba to, čo bolo obstarávané tak, že to bolo publikované vo vestníku verejného obstarávania, to znamená, to predstavujú všetky nadlimitné, podlimitné a podprahové zákazky, ale neobsahuje to všetky malé tendre, to znamená, pokiaľ ide o tovary a služby do 10 tisíc a pokiaľ ide o stavebné práce do 20 tisíc. Čiže opakujem sumu 3,9 miliardy eur. Pre porovnanie, aby sme mali predstavu, čo to znamená, pretože spravidla, keď povieme veľké číslo, tak si za tým nevieme veľa predstaviť, uvediem, že celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2012 predstavujú podľa zákona o štátnom rozpočte 17,3 miliardy. To znamená, keď sa rozprávame o tomto zákone, rozprávame sa o tom, ako bude distribuovaná suma, ktorá zodpovedá sume zhruba 22,5 % štátneho rozpočtu. Samozrejme, to nie sú prostriedky len štátneho rozpočtu, to sú aj prostriedky verejných financií. A predstavuje to z prostriedkov verejných financií 14 % verejných financií. Čiže, dámy a páni, 3,9 miliardy je suma, ktorá predstavuje skoro štvrtinu objemu štátneho rozpočtu a na verejných financiách predstavuje okolo 14 % verejných financií. O tom sa rozprávame, keď sa rozprávame o tomto zákone. A cítila som za potrebné to povedať, pretože je to zákon zákonov svojím spôsobom.
A keď si zoberieme, že sme v časoch krízy, tak máme v zásade tri zdroje šetrenia. Z toho jeden zdroj šetrenia je naozajstná reforma verejnej správy, druhý zdroj šetrenia je efektívne verejné obstarávanie, tretí veľký zdroj šetrenia sú daňové úniky. Za dva obrovské zdroje šetrenia prevzal zodpovednosť minister Kaliňák. Ministrovi Kažimírovi ostalo už len bojovať s tými daňovými únikmi. Ale len bojom s daňovými únikmi to nespraví. Takže tu je ten, kto rozhodne o tom alebo ktorého práca rozhodne o tom, či dobre šetriť budeme alebo nie. Takže tu je náš minister, od ktorého veľa závisí.
O to viac sa treba dobre pozrieť na novelu zákona o verejnom obstarávaní, a to o to viac, že kontrolné mechanizmy v tomto štáte sú už dlhé mesiace bez účasti opozície, bez účasti verejnosti. Áno, hovorím o tom, ako bol obsadený Úrad pre verejné obstarávanie, kde pôvodne to bola pozícia, ktorá bola ponúkaná opozícii. Ale dopadlo to inak. A hovorím o NKÚ, kde terajší predseda NKÚ presluhuje už niekde okolo roka. Je to pozícia, ktorá patrí opozícii, ale zásluhou poslancov strany SMER táto pozícia dodnes nebola obsadená. A je to o to vážnejšie, že väčšina verejných obstarávaní dnes v tomto štáte na úrovni štátneho aparátu, na úrovni samospráv je v rukách alebo pod kontrolou jednej politickej strany, a to strany SMER. Ja rešpektujem výsledky volieb. A len musím upozorniť na to, že väčšina verejných obstarávaní je pod kontrolou jedného politického subjektu bez náležitej kontroly zo strany ÚVO a NKÚ, kde opozícia nemá riadne páky na to, aby mohla efektívne kontrolovať verejné obstarávanie pod kuratelou jednej politickej strany.
Tretí fakt, ktorý potvrdzuje to, že musíme sa dobre pozrieť na novelu zákona, ktorá je predložená, sú čísla. Podľa zverejnených údajov Transparency priemerná súťaživosť v druhom polroku roku 2012 klesla z 3,22 uchádzača v jednom tendri na 2,85 uchádzača v jednom tendri. Je to malý posun trošku, ale ja si myslím, že dosť na to, aby sme to pozorovali, ako sa nám tieto čísla budú vyvíjať z jedného jediného dôvodu. Súťaž znamená aj vyššiu efektívnosť, nižšiu cenu a súťaž znamená aj konkurenciu a predpoklad efektívnejšieho použitia verejných zdrojov. Tak musím povedať v tejto situácii, ešteže zverejňujeme zmluvy vďaka vláde Ivety Radičovej.
K samotnému zákonu, ostanem, samozrejme, vo všeobecnej rovine, pretože sme v prvom čítaní, ja to poviem úplne férovo, pretože je to tak, áno, novela zákona o verejnom obstarávaní obsahuje aj zmeny, ktoré sú potrebné, ktoré môžu uľahčiť verejné obstarávanie, odstrániť časť byrokracie. A to sú zmeny, ktoré treba uvítať.
A musím povedať aj to, že pán minister Kaliňák ustúpil v rámci pripomienkového konania z niektorých naozaj veľmi kontroverzných návrhov, ktoré boli veľmi kritizované aj nami, aj verejnosťou, aj koniec koncov kolegami vo vláde pána ministra. A vypustil napríklad ten kontroverzný návrh strategických zákaziek, i keď musím poznamenať, keď sa pozerám na vypísané tendre na informačné systémy na ministerstve vnútra, tak vlastne vidím, že kreatívnosťou ministerstva vnútra pod vedením pána ministra Kaliňáka vlastne sa možno, ak budeme akceptovať tieto spôsoby, dopracujeme k tomu, že právnu úpravu strategických zákaziek ani nepotrebujeme, pretože už ich máme v praxi v podobe, ktorá asi vyhovuje tým istým zámerom, aké boli spojené s so strategickými zákazkami.
Ako som povedala, táto novela má aj dobré zmeny, ale, pochopiteľne, ja som opozičná poslankyňa a mojou povinnosťou je, aj vzhľadom na tie riziká, ktoré som pomenovala, upozorniť na všetky diery, ktoré novela vytvára, pomocou ktorých budú môcť politici alebo úradníci objednávať tovary a služby u tých, u ktorých oni chcú, a nie u tých, ktorí dajú naozaj najlepšiu ponuku.
A rovnako musím upozorniť na všetky diery, ktoré obmedzujú alebo rozvracajú kľúčové zlepšenia, ktoré boli zavedené za vlády Ivety Radičovej v tomto zákone. A boli, o čom svedčí minimálne fakt, že výrazne sa zvýšila miera súťaživosti vo verejných obstarávaniach na základe novely zákona, ktorú koniec koncov táto snemovňa schválila. Boli to aj novely tu prítomného pána poslanca Beblavého a Krnáča.
Pre verejné obstarávania sú v našich podmienkach asi dve kritériá naozaj dôležité, cez prizmu ktorých sa musíme na každú novelu zákona o verejnom obstarávaní pozrieť, a síce či novela znižuje korupčný potenciál, pretože všade tam, kde je nerovnováha medzi ponukou a dopytom, a vždy bude väčší dopyt po verejných zdrojoch ako ponuka, tak všade tam je korupčný priestor, a naším cieľom musí byť aj pri novele zákona o verejnom obstarávaní, aby sa tento priestor zužoval čo najviac, ako sa dá, a, druhé kritérium, či znižuje neefektívnosť alokácie zdrojov alebo, preložím to, či znižuje neefektívnosť používania peňazí z verejných zdrojov. Tvrdím, a to, áno napriek dobrým veciam, ktoré v novele sú, že celkovo na obe tieto kritériá odpovedám tak, že skôr by som povedala „nie“, naopak, novela ide opačným smerom. Vychádzam z toho, ako sa novela vysporadúva s hlavnými problémami verejného obstarávania, ktoré na Slovensku máme. Tým jedným hlavným problémom je, že sa nakupuje aj to, čo netreba. To vlastne nie je o procese verejného obstarávania, to je o tom, čo sa deje predtým. Ale môže na to reagovať aj zákon o verejnom obstarávaní tým, že bude klásť nejaké požiadavky na verejných obstarávateľov, aby sa vysporiadali s touto otázkou. To znamená veľký problém, či sa nakupuje to, čo naozaj treba, s týmto sa novela nevysporadúva, hodnotiace kritériá sú v praxi často stále ešte nastavované tak, aby, zjednodušene povedané, mohla byť zákazka ušitá na mieru rôznymi spôsobmi. Musím povedať, že ani tento problém novela zásadne nerieši. A, naopak, tak ako sú nastavené možnosti použitia ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, skoro by som povedala, tuto sa ten priestor až rozširuje.
Nízka miera konkurencie je stále ďalším problémom verejného obstarávania na Slovensku. A tu musím povedať, že, áno, nebudem vymenovávať všetko, rušia sa napríklad elektronické aukcie v podobe povinnosti, čo je, myslím, chyba, pretože práve elektronické aukcie výrazne zvýšili mieru súťaživosti pri verejných obstarávaniach. Áno, fajn zavádzame elektronické trhovisko, určite to kvitujeme, zároveň ale musím povedať, že aj to by sa dalo robiť možno iným spôsobom, a síce elektronické trhovisko by nemuselo byť v štátnom monopole, pretože mohlo by to byť zorganizované inak. Ale poviem aj príklad spoločného verejného obstarávania. Keď ostane, tak ako je nastavené bez možnosti jednotlivých obstarávateľov zapojených do spoločného verejného obstarávania, nakúpiť aj mimo spoločného verejného obstarávania, pokiaľ by bola výhodnejšia ponuka, tak sa podmienky skôr zhoršujú, ako zlepšujú.
A ďalším problémom verejného obstarávania na Slovensku sú nedostatočné kontrolné mechanizmy. A ja som hovorila o obsadzovaní pozícií na ÚVO a NKÚ. Ale vôbec vieme všetci, ktorí už sme s verejným obstarávaním mali niečo dočinenia, že dnes možno najväčším problémom verejného obstarávania na Slovenku nie je ani tak zákonná úprava, ale skôr zle fungujúci Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý nezvláda svoju metodickú rolu a nezvláda ani svoju kontrolnú rolu, tak ako by ju zvládať mal. A musím povedať, že neočakávam po tejto novele výrazné zlepšenie. musím povedať, ja, prívrženec rady, pretože mám pocit, že na Protimonopolnom úrade sa osvedčila, tak ako je dizajnovaná rada ÚVO, keď touto novelou mi neposkytuje žiadne garancie náležitej kontroly procesov verejného obstarávania.
Takže ak to zhrniem. Tak napriek niektorým pozitívnym zmenám v celosti novela zákona o verejnom obstarávaní pre mňa alebo vo mne vyvoláva tento dojem: Po prvé, máme tu fakt, že štátna kasa je prázdna, koniec koncov to povedal premiér Fico učiteľom, kontrolné mechanizmy sú nedostatočné, to je fakt, a zákon ale v tejto v situácii, žiaľ, má vážne diery, ktoré umožnia naďalej politikom úradníkom nakupovať u tých, u ktorých nakupovať chcú, a nie u tých, ktorí ponúkajú vo verejnom obstarávaní najvýhodnejšie ponuky. Znovu si len dovolím upozorniť, hovoríme o sume, ktorá predstavuje vo svojom objeme sumu rovnajúcu sa 22,5 % štátneho rozpočtu. Ja, samozrejme, v rámci druhého čítania budem mať pozmeňujúce návrhy a konkrétne výhrady, ale to v rámci druhého čítania. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem za veľmi osviežujúci prejav, ktorý mal asi veľmi dobre uchopenú ambíciu trafiť klinec po hlavičke. A ja si myslím, že o peniaze ide, ako sa hovorí, vždy až v prvom rade, a teda aj peniaze znamenajú moc.
Mám pocit, že, tak ako ste spomínali vo svojom prejave to, že pokračuje ambícia vlády neumožniť opozícii kontrolovať vládnu moc preto, že je veľmi dobré, že pán premiér Fico nesľúbil opozícii tesne po voľbách viacej kontrolných úradov, či už sa jedná o spomínané ÚVO alebo NKÚ, v tomto duchu aj včerajšieho priebehu voľby do ÚPN napríklad, tak keby bol premiér Fico po voľbách sľúbil viacej kontrolnej moci alebo kontrolnej úlohy pri jednotlivých úradoch, tak asi by na Slovensku existovalo množstvo kľúčových úradov bez riadneho vedenia. Toto považujem za absolútne chorý stav. A myslím si, že čím viac na to budeme poukazovať, tým to bude lepšie aj v duchu obsadzovania ÚVO, kde opozičným predstaviteľom vypálil rybník tým, že nakoniec tú hru obrátil úplne proti nim. A nevieme sa dopracovať k tomu, aby sme mohli aj verejné obstarávanie reálne a efektívne kontrolovať. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážené dámy, vážení páni, pekný večer vám prajem. Veľa vecí, ktoré som tu mal poznačené, už bolo povedaných, ale dovoľte, aby som v mene klubu strany MOST – HÍD aj možno zopakoval niektoré pripomienky mojich predrečníkov a upozornil na to, čo už tu tiež bolo povedané, že čo sa týka verejných financií, tento zákon asi po štátnom rozpočte je najdôležitejším zákonom nakladania s verejnými finančnými prostriedkami.
Už v medzirezortnom pripomienkovom konaní bol tento zákon vystavený ostrej kritike, keď si vezmeme, že tam bolo tých 1 200 pripomienok a tie pripomienky boli vecné, zásadné. SMER si asi predstavoval to, že zmenia verejné obstarávanie podľa svojho gusta a podľa toho tu budú štyri roky gazdovať. Samozrejme, majú oni tiež nejaké mantinely, nejaké limity.
Bolo tu povedané nie raz, nie jeden poslanec opozície to povedal z tohto miesta, že zákon má pozitíva. Má značné pozitíva. Ale vždy tam to „ale“ je. Ja ako advokát vždy si poviem, že keď som na druhej strane barikády, čo by som robil, čo by som vymyslel. A tu je pes zakopaný, že aj tie pozitívne zmeny, napríklad pán poslanec Galko spomenul systém referencií, aj tie pozitívne zmeny už teraz vidíme tak, že ukrývajú v sebe možnosti subjektívneho rozhodovania, subjektívneho posudzovania vecí. A v konečnom dôsledku aj tie pozitívne zmeny môžu byť pod taktovkou úzkeho okruhu ľudí, ktorých nebudeme môcť kontrolovať, veľmi ľahko využiteľné pre prospech ľudí, ktorých tu niektorí ministri alebo poslanci pretláčajú, začali sme tým asi najkontroverznejším zákonom. Keď sa tu opovážia taký zákon, aký bol o podpore obnoviteľných zdrojov, dať do pléna, tak vieme si dobre predstaviť, aké sú možnosti niektorých, keď zákon o verejnom obstarávaní prejde v takejto podobe, v akej je.
Zákon má nedostatky, musíme to zmeniť. Však aj predchádzajúca novela, a to poviem z úprimného srdca, mala za cieľ, aby sme všetky nedostatky odstránili. Vždy sa nájdu spoločnosti, firmy, jednotlivci, ktorí vedia nájsť v zákone dieru alebo vedia vytvoriť systém, ktorým tento zákon obídu. Firmy á la jeden bager, jeden náklaďák a 20 právnikov, poznáme to. Nevedeli sme tento systém a tento zabehnutý systém nejako opraviť. Dúfam, že tento zákon má náznaky, že by to mohlo pomôcť, dúfam, že to bude dostatočné, pán minister.
Zákon by mal sledovať dva ciele, stransparentniť celý proces verejného obstarávania a zefektívniť využívanie finančných prostriedkov, ktoré cez verejné obstarávanie míňa buď štát, alebo samospráva, proste aby verejné financie boli využité čo najefektívnejšie. V časoch tých najväčších finančných nedostatkov v štátnom rozpočte vidím tu veľké rezervy v tom, aby tento zákon mohol slúžiť týmto dvom cieľom.
Ja tam vidím, zopakujem to, pán minister, aj v tých mechanizmoch, v tých inštitútoch, ktoré upravujete nanovo, nebezpečenstvo toho, ako je tento systém nastavený, ako prebiehajú verejné obstarávania, že môžeme sa dostať ešte k horším výsledkom, čo sa týka verejného obstarávania, aké máme teraz.
Viacerí kritizovali to, že elektronické aukcie, to nie je tiež všeliek. Zďaleka to nie je všeliek, lebo nie jedno verejné obstarávanie sa skončilo tak, že vypadol server, odišla elektrina, pokazil sa monitor. Tak načo je nám také verejné obstarávanie cez elektronickú aukciu, keď to takto jednoducho niektorí obstarávatelia alebo uchádzači verejného obstarávania obídu? A práve aj táto novela vytvára právny rámec na to, aby niektorí jednotlivci, obstarávateľ, verejní obstarávatelia alebo aj samotný úrad mohol pár vyvolencom pomôcť. Je tu systém v tejto novele k tomu zabudovaný.
Z tých veľa pripomienok ste pán minister vo svojom rezorte akceptovali viac. Zapracovali ste ich. Ale to je taká vaša známa a veľmi dobrá taktika. Na nás a na mňa určite to neplatí, že nasuniete do nejakého zákona obrovský bordel, čo, samozrejme, kritizujú médiá, opozícia, odborná verejnosť, a potom tie najväčšie odstránite a zostanú vám také, ktoré chcete vy. To poznáme. Aj v tomto prípade sa to tak stalo, strategické zákazky odtiaľ vypadli, ale sú tam veci, ktoré určite chcete, aby tam aj zostali. Nie sú dobré, pre vás sú dobré, podľa mňa pre spoločnosť nie sú dobré. To sme vedeli, ja som aj s pánom poslancom Hrnčiarom sa stavil, že strategické zákazky vypadnú, to sme už povedali ešte na jeseň, to je taká návnada. A aj sa tak stalo.
No aby som išiel do nejakých konkrétností. Pán poslanec Galko tu to rozvinul do absolútnych detailov, ja nechcem po ňom všetky veci zopakovať, ale tie hlavnejšie, o ktorých sa mi zdá, že treba na ne upozorniť, pripomeniem.
Takou vecou je, že ryba vždy smrdí od hlavy. Tak tejto rybe teraz dáme radu, deväťčlennú radu. Tam budú traja ľudia z Úradu pre verejné obstarávania, predseda, ktorý je na návrh volený Národnou radou, podpredseda, ktorý na návrh predsedu úradu je vymenovaný vládou, a vedúci služobného úradu, ktorý už určite bude taký najnezávislejší človek tam. A potom je to šesť členov, ktorých bude menovať vláda. Čiže dnes aký je stav? Všetkých deväť členov bude vymenovávať vládna väčšina strany SMER, ktorá bude mať aj vplyv na obsadenie rady. A kým budete vo vláde, samozrejme, ani tá rotácia na tom nič nezmení. Takže na Slovensku namiesto skupiny sedem statočných bude deväť poslušných podľa mňa, pán minister, a veľmi sa toho obávam.
Samozrejme, sú tu ďalšie konkrétnosti, ktoré z tohto úradu môžu vytvárať aj úrad mlčanlivosti, nebudú sa zverejňovať, kto ako hlasoval, každý sa bude volať, že je kolektívny orgán, je muzikant. Na vláde, samozrejme, zostane najväčší tromf v rukách. A to je, že vládna väčšina môže hocikedy odvolať šéfa ÚVO, lebo v § 111 ods. 2 písm. e) je to tak všeobecne povedané: „... úrad neplní úlohy podľa tohto zákona.“ Čo to je. A tento bod určite potom navrhnem vyňať v druhom čítaní zákona o verejnom obstarávaní.
Diskriminačný charakter zavedenia systému referencií, je to krok k lepšiemu, áno, oproti pôvodnému návrhu, čo ešte bol na jeseň známy, je to určite prepracovanejšie, je to lepšie. Ale ja tam vidím aj možnosť, ako vylúčiť niektorých uchádzačov z verejného obstarávania alebo uprednostniť nejakých uchádzačov verejného obstarávania. Áno, uznávam, že vylúčiť niektorých uchádzačov á la firma jeden bager, náklaďák, 20 právnikov, je veľmi dobré, ale to, kto bude zárukou toho, že sa nevylúčia aj také firmy, ktoré by vedeli zabezpečiť úspory na verejných financiách, to už nikto nezaručí.
Veľmi šalamúnsky je riešené napr., že čo potom, keď verejný obstarávateľ dá alebo nedá tomu uchádzačovi, ktorý to dielo dokončil, nejaké referencie. Keď ich nedá, môže sa obrátiť na ÚVO. Ten dá príslušný počet bodov. Ale keď ten verejný obstarávateľ tie referencie dá a dá ich zle, pán minister, tam už... (Reakcia z pléna.) No ale ak nedostanú toľko bodov, koľko im patrilo, tam už náprava podľa zákona nie je možná, to si pozrite, pán minister, nie je možná. Ja síce môžem namietať, že som dostal zlé referencie, ale keď verejný obstarávateľ mi nedá za pravdu, jednak to odignoruje, tam už reparácia nie je možná. A takému verejnému obstarávateľovi ani nemožno uložiť žiadnu sankciu. Čiže keď niekoho chcem poškodiť, tak recept na to je jednoznačne daný. A, samozrejme, tie referencie môžu mať veľmi negatívne výsledky ako tri verejné obstarávania za sebou a zákaz činnosti na dobu jedného roka.
A je tu ešte jedna vec. Novela v tomto prípade Úradu pre verejné obstarávanie nenechá žiadnu mieru voľnej úvahy, lebo namiesto slov „môže tú sankciu uložiť“, už je tam tá sankcia, už je tam to slovo „uloží“. Čiže ja nemôžem namietať, že neprávom sa ma to dotýkalo, no úrad mi to uloží a hotovo. Čiže celkovo takto tento systém referencií prinesie do praxe verejného obstarávania podľa mňa viac škody ako úžitku. Kebyže fungujeme v čisto sterilnom prostredí, by som povedal, budiž, môže to tak byť, ale žijeme na Slovensku, máme tu veľmi šikovných verejných obstarávateľov a veľmi šikovné firmy. Však kvôli tomu musíme zmeniť zákon, je to kvôli tým špekulantom, a nie kvôli tým statočným a čestným ľuďom, firmám, ktoré nemajú šancu v niektorých zabahnených verejných obstarávaniach obstáť.
Je tu ďalšia taká problematická vec. A to je prezumpcia nediskriminačných podmienok, keď sa navrhuje zaviesť pravidlo nevyvrátiteľnej domnienky nediskriminačnej povahy podmienok účasti. Čiže podľa tejto novely, keď sú podmienky súťaže dané tak, že môže sa tam prihlásiť dostatočný počet uchádzačov, napr. päť, tak už nemôžem namietať, že podmienky boli nastavené diskriminačne, že boli ušité na mieru niekomu. Ale, pán minister, na Slovensku nájsť ďalšie štyri firmy, ktoré mi budú robiť křoví, to je otázkou asi hodiny. Čiže s týmto rátajte, že táto nediskriminačná zásada bude veľmi ľahko obídená a bude to vlastne cez nastrčené firmy aj v praxi tak zavedené.
Úprava príslušných lehôt. Neviem, prečo sa skracujú. Sme ešte v prvom čítaní, ale tuto vidím trošku taký problém, lebo s lehotami aj tak niektorí, ktorí nie sú informovaní dopredu, čo sa bude diať, ako sa bude diať, tak sú v značnej nevýhode. A to tiež môže vyvolať také subjektívne výhody pre uchádzačov, ktorí sú v kurze, ktorí sú mecenášmi, ktorí budú mať informácie dopredu.
Uzatváranie dodatkov k zmluvám. Čo rada povie, to bude Písmo sväté. Čiže keď po povolení uzatvorenia dodatku k zmluve, ktorý by zvyšoval cenu plnenia alebo jeho časti alebo menil ekonomickú rovnováhu zmluvy v prospech uchádzača, bude hlasovať rada, tá keď povie, že je v poriadku, tak to bude v poriadku a šľahačka na torte. Nie je možné napadnúť na súde toto rozhodnutie, nie je napadnuteľné na súde. (Reakcia z pléna.) Áno, ale ak som to vedel, mohol som to napadnúť? (Reakcia navrhovateľa.) V poriadku, veľmi rád s vami o tom podiskutujem aj mimo mikrofónu. Pán minister namieta, že teraz to nebolo možné. Dobre, tak keď to nebolo možné, pán minister, prečo ideme my v týchto intenciách, že 9 smerákov v rade povie, že tento dodatok bude schválený, a navýši sa cena a ten uchádzač, ktorý išiel možno nižšou cenou, ako je konečná cena po dodatku, prečo by to nemohol napadnúť na súde? Prečo nechceme skontrolovať túto transparentnosť? Prečo? (Reakcia navrhovateľa.) Podnikatelia určite boli proti tomu, veľmi mohli byť proti tomu. (Reakcia navrhovateľa.) Čítame.
Identifikácia vlastníckej štruktúry, čo je veľmi potrebné na Slovensku, aby sme vedeli, kto sa zapája do verejného obstarávania, kto stojí za mýtnym tendrom a ďalšími takými zvláštnymi verejnými obstarávaniami. No táto vaša úprava nám tak akurát prezradí to, že za firmou x je firma y a za firmou y je firma xz. (Reakcia navrhovateľa.) Pán minister, však ste právnik, ste advokát. Toto je taký formálny ústavný zákon, však tam nastrčím tam firmu a už o ďalšom vlastníkovi nikdy sa nedozviem. (Reakcia navrhovateľa.) Tak, viete, keď chcem niečo riešiť, tak neriešim to kvôli tomu, aby som vyfajkol úlohu slovami, no veď je to tam v zákone. Môžem to tam dať, aby som ten problém vyriešil, postavil som sa k tomu chlapsky, a poviete, pán minister, že neviem to vyriešiť. Nie je to ľahká záležitosť, samozrejme, ale takto ide to pod vašu úroveň, pán minister. Hlavne keď ide o to, že pri zákazkách do 10 mil. je to fakultatívne až nad 10 mil. to je povinné, no uvidím, koľko zákaziek bude takých, že bude to stáť 9,990 mil. Doteraz to nebolo, ale... (Reakcia navrhovateľa.) Áno, doteraz to nebolo, ale to vás neospravedlňuje z toho, keď poviete: „Doteraz to nebolo a ja to idem riešiť.“ Nebudete geroj, keď ten zákon bude bezzubý aj na toto. Riešme to, sme v prvom čítaní, času máme dosť na to.
Takže, pán minister, treba si vyhrnúť ešte rukávy, my vám veľmi radi pomôžeme z opozície, sme tu viacerí, ktorí sa zaoberáme verejným obstarávaním, kľudne sa na nás môžete obrátiť, aj s takými vecami, ako je nemožnosť podávania námietok pri niektorých obstarávaniach alebo vybrúsenia tej hrany ekonomicky najvýhodnejšej ponuky.
A by som nepokračoval ďalej, mám tu toho dosť, ale bolí ma hlava a v druhom čítaní si to povieme. Ďakujem za pozornosť.

Dobrý večer, dámy a páni, dobrý večer, pán minister. Máme pred sebou návrh zákona, o ktorý sa začalo bojovať dokonca ešte aj pred voľbami Už pred parlamentnými voľbami budúci predseda vlády Robert Fico dával najavo svoje úmysly voči tomuto zákonu. A odvtedy už neskôr poverený pán minister Kaliňák, ale aj s podporou predsedu vlády sa snažia manažovať zmenu tohto zákona s talentom, ktorý je im vlastný a ktorý je v oblasti politiky a komunikácie naozaj úctyhodný.
Tí z nás, ktorí sledovali tento proces, vedia, že celý proces začal ešte pred voľbami a najmä po voľbách takzvaným vypúšťaním balónikov, kde sa skúsia veci od úplných hlúpostí po celkom vážne myslené a sleduje sa reakcia médií, na čo sa chytí opozícia a na čo sa chytia analytici.
Myslím si, že tí z nás, čo sa v tomto naozaj pohybujeme, nikdy nezabudneme na nesmrteľný nápad pána predsedu vlády o povinnom vyškrtnutí najvýhodnejšej ponuky zo zákona, ktorý ste vy, pán minister, neskôr označili za politickú skratku. A teda chceli ste nám vysvetliť, že to vlastne nebolo tak vážne myslené. A môžeme vám garantovať, že tak ako to váš predseda vlády formuloval, to v žiadnom normálnom zákone o verejnom obstarávaní neexistuje a ani existovať nemôže.
Následne sme boli svedkami toho, že už hotový návrh pán minister nedal do pripomienkového konania, kde by sa neprajní analytici či opozícia mohli opierať do toho, čo je tam naozaj napísané. Ale zvolal si novinárov, zvolal si aj iných ľudí a prezentoval im tento návrh. Cieľ bol, samozrejme, veľmi dobrý z jeho hľadiska, aby ovládol mediálny priestor pri predstavení zákona. Dokázal kľúčové slová dostať do médií skôr, než sa druhá strana zorganizuje, než vôbec môže vidieť, čo tam je napísané, a potom už nech neskôr skuvíňajú kritici, keď už to nikoho nebude zaujímať, keď už v novinách a najmä v televíziách bude niekoľkokrát povedané, že novela je v prospech transparentnosti a lepšieho obstarávania. Dnes môžeme konštatovať, že tento cieľ, hoci cieľ bol celkom dobre najprv vykonaný, sa nepodaril. Za ostatné roky pochopilo v tejto krajine mnoho ľudí, že verejné obstarávanie je kľúčovým miestom v boji o efektívne využívanie verejných zdrojov. A táto nudná téma narástla na dôležitosti natoľko, že viacerí ľudia si tú novelu naozaj zobrali do ruky a dokázali aj pomerne rýchlo byt oponentmi návrhu aj predtým, než bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, a aj po tom, čo bol už formálne predložený o niekoľko týždňov neskôr do medzirezortného pripomienkového konania. Preto sme boli svedkami detailnej a vecnej kritiky návrhu aj zo strany niektorých poslancov z opozície, aj zo strany nezávislých inštitúcií. Táto kritika ministra neodradila.
Musím konštatovať, pán minister, že to, čo ste hovorili v úvodnom slove, z môjho pohľadu nie je pravda. Nezapracovali ste doň tie kľúčové kritiky zo strany či už nás. Ale aj keď nás neuznávate, hoci v parlamente ste nám priznali, že v tomto zákone sme mali aj v mnohom pravdu, asi pred pár mesiacmi, napriek tomu ste z našich pripomienok zapracovali len jednu, a to tú, ktorú ste sám pred tým označili za bieleho slona. Ale k tomu sa ešte vrátime. Ale ani väčšinu pripomienok ostatných, by som povedal, serióznejších kritikov, Aliancie Fair-play alebo Transparency International, ste nezapracovali do dnešného dňa azda napriek tomu, že boli predkladané opakovane. Takže z tohto pohľadu musím povedať, že zatiaľ tá novela je veľmi blízka stavu, v ktorom ste ju pôvodne predložili, a na tých niekoľko vylepšení, ktoré ste medzi tým do nej dali, je aj niekoľko zásadných zhoršení, o ktorých budem ešte hovoriť.
Jediná významne pozitívna vec, ktorú vám priznávame, je vyradenie strategických zákaziek z návrhu, ale, ako som už spomenul, tu ste vy sám označili v jednom rozhovore za v podstate takú provokáciu, na ktorú sa majú všetci chytiť, a potom vy ju slávnostne pustíte a zvyšok vám prejde, to, keď ste povedali v rozhovore pre TREND, pán minister, môžeme si to vyhľadať spoločne, ak chcete, váš jazyk je dobrý, ostrý ale niekedy možno až príliš rýchly. Takže to sa aj stalo a možno sa to stalo aj práve preto, že dnes už viete, že strategické zákazky sa naozaj môžu vyskúšať aj znásilnením metódy súťažného dialógu, čo je to, čo práve pilotne skúšate na ministerstve vnútra. Takže naozaj načo ísť do veľkého súboja, keď si to vy urobíte potichu?
Viacerí kolegovia už skonštatovali, že tento zákon neobsahuje len negatíva. A dokonca problém s tým návrhom nie ani to, že by zákon nepotreboval zmeny. Ten zákon zmeny potrebuje, aj keď musím povedať, že odborná obec, s ktorou ja komunikujem, sa zhoduje, že funkčnosť Úradu pre verejné obstarávanie je dnes oveľa dôležitejšia pre verejné obstarávanie na Slovensku ako zmeny v zákone. Ak sa pozrieme na nedávno robený výskum o fungovaní ÚVO, kde boli dopytovaní obstarávatelia a dodávatelia, tak najväčší problém je neistota oboch strán o tom, ako ÚVO interpretuje zákon v konkrétnych situáciách, ktorá sa nedá odstrániť nekonečnou precizáciou tohto zákona, inak by mohol mať 1 500 strán a aj tak by nám nové situácie nevyriešil.
Problém ÚVO je naozaj personálny stav, rozpočet, kvalita riadenia a mnohé iné veci, ktoré sa ťahajú dlhé roky. To teraz nie je vôbec nejakým spôsobom niečo, čo by som hádzal na vašu hlavu, pán minister, len sa snažím upozorniť na to, že zmena tam by mala oveľa väčšie účinky ako zmena zákona a zároveň bez zmeny tam akákoľvek zmena zákona, či už táto alebo oveľa lepšia, veľa neprinesie. Napriek tomu zákon môže veci významne vylepšiť. A tento zákon to aj v mnohých konkrétnych veciach robí. Pripomína mi to však situáciu, keď niekto ide predať svoje dcéry do otroctva a zároveň im dá opraviť zuby a potom hovorí že je to tak fifty-fifty, urobil pre ne jednu dobrú vec a jednu zlú vec, tak je to také vybalansované. (Reakcia z pléna.) A ešte si aj zvýši kúpnu cenu. Takže toto je to, o čo tu ide.
Problém je v tom, že popri týchto konkrétnych technických vylepšeniach zákon vytvára naozaj vážne diery, ako už hovorila kolegyňa Žitňanská, ktoré umožňujú objednávať nie u tých, ktorí dávajú najlepšie ponuky, ale u tých, ktorých si vyberiete vy alebo iní ľudia pri moci, ako napísal nám nijako nenaklonený komentátor Hospodárskych novín Arpád Soltész ešte v júli, keď ste predstavili zákon: „Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by naozaj mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií. Druhá Ficova vláda nastaví pravidlá tak, aby sa pochybné obstarávanie mohlo stať legálnou normou. Toto by si rozhodne zaslúžilo čestný titul oligarcha roka.“ To bolo na vašu adresu, pán minister. Takže musím konštatovať, že táto charakteristika spred pol roka sa nijako významne nezmenila v tom texte, ktorý dnes máme. A vidím aj teraz v praxi pri prvých problematických tendroch vašej vlády, ktoré sa začínajú rojiť, musím povedať, ako huby po daždi, že používanie formulky „nie je to v rozpore s textom zákona, zákon to umožňuje“ začína byť natoľko časté, že text zákona musí byť pre nás ešte viac ako obvykle zásadnou otázkou.
Čo je dlhodobým problémom verejného obstarávania na Slovensku, opäť, kolegyňa Žitňanská už to spomenula. Je to nedostatočná súťaživosť. My máme jednu z najnižších účastí v súťažiach vôbec v Európe, a predtým, než nastúpila Radičovej vláda, sme boli takmer na úplnom konci. To sa potom zmenilo. Ja použijem tie isté čísla, ktoré použila kolegyňa Žitňanská, a dám trošku dlhší časový rad, roku 2009 posledný plný rok vašej vlády priemerná súťaž mala menej ako dvoch uchádzačov (1,89). To znamená, že vo väčšine čiže vo veľkej časti súťaží bol len jeden uchádzač. To je posledný rok vašej vlády. Roku 2010, kde už je to pol na pol, je to 2,11. Roku 2011, je to rok Radičovej vlády, plus už aj efekt zákona, 2,78. Prvý polrok minulého roka je to 3,22, ale v druhom polroku už to potom kleslo na 2,85. A som zvedavý, kam sa dostaneme v prvom polroku tohto roku. To znamená, že stačila zmena vlády, aby súťaživosť začala klesať, ale tento text sa snaží túto situáciu zaklincovať.
Aby som nebol všeobecný, prejdem aj konkrétne na najdôležitejšie inštrumenty, ktoré na to v zákone používate. Prvý, o ktorom neviem, či tu dneska zaznel, snažil som sa buď osobne alebo cez monitor sledovať tú debatu detailne, ale je možné, že mi to uniklo, je vaša snaha obmedziť zásadným spôsobom možnosť Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť neférové súťaže. Vy hovoríte, že v tom návrhu zákona je uvedené, že Úrad pre verejné obstarávanie už nebude môcť kontrolovať nič okrem zákonnosti postupu z hľadiska technického a procesného okrem prípadov, keď postup obstarávateľa je, tam citujem, „celkom zjavne mimo rámcov zákona".
Povedzme si, v praxi čo to znamená.
Váš nominant zo strany SMER v Dopravnom podniku Bratislava teraz kupuje trolejbusy, kde má 20-percentné kritérium päťdverových trolejbusov, ktoré zhodou okolností má len jeden výrobca, ktorý tu funguje v okolí, a ostatní proti tomu namietajú, nehovoriac o tom, že to bodovanie je robené veľmi zvláštnym spôsobom. Dnes Úrad pre verejné obstarávanie môže, ak tento tender začne skúmať, rozhodnúť, že to je neprimerané kritérium, respektíve obstarávateľ nebol schopný zdôvodniť, prečo práve päťdverový trolejbus mu vyšiel. Podľa vášho zákona ÚVO už nebude mať na to žiadnu jurisdikciu.
Takisto vám poviem príklad z vášho vlastného rezortu, to vás možno zaujme viac. Pred Vianocami ste vypísali užšiu súťaž na dodávku hardvéru, v podstate veľkú rámcovú zmluvu s neurčenou sumou na dodávku na, myslím, šesť alebo sedem rokov, možno to viete vy presnejšie z hlavy, všetkých možných hardvérových dodávok pre váš rezort, od počítačov, samotných monitorov ale aj rôznej techniky až po fotoaparáty, ja neviem čo všetko, skenery aj kopírky, na obrovský tender, na obrovský objem techniky. A v tejto súťaži ste dali kritérium 60 % ceny a 40 % rýchlosti dodania. To znamená, že až o polovicu drahší bude môcť byť dodávateľ, ktorý dokáže zabezpečiť to, že vám bude túto techniku počas 6-ročnej plánovanej rámcovej zmluvy schopný dodávať, povedzme, o niekoľko dní neskôr. Je to veľmi, veľmi zvláštne kritérium. A je to napríklad kritérium, ktoré z toho, o čom som komunikovall v minulosti dávno predtým, než ste takúto súťaž vypísali, s Úradom pre verejné obstarávanie, by úrad bez veľmi jasného zdôvodnenia určite zrušil, pretože, samozrejme, takéto kritérium je pochopiteľné, ak riešite nehodu alebo ak si robíte nejaký rezervný kontrakt na krízové situácie alebo na iné, kde naozaj rýchlosť dodávky musí byť úplne základ. Ale pri štandardnom niekoľkoročnom obrovskom, tak asi pravdepodobne v korunách miliardovom kontrakte na hardvér, aby mohol ten kontrakt byť o 40 – 50 % drahší len kvôli tomu, že to bude o niekoľko dní skôr dodané, to je veľmi, veľmi spochybniteľné. A v normálnej situácii dnešnej to Úrad pre verejné obstarávanie môže skontrolovať. Podľa vášho návrhu už ÚVO nebude môcť v tomto pohnúť ani prstom. Bude musieť povedať, sorry, je to mimo našej jurisdikciu.
Druhá vec, ktorú tam robíte, je, že zároveň si poisťujete kontrolu nad ÚVO cez už spomínanú radu, myslím, že sa tu zhodli všetci vystupujúci vrátane, myslím, aj vás, pán minister, že odvolací orgán je v princípe v poriadku a všetky vlády ostatné, teda dve, myslím, tá predchádzajúca a táto hovoria o tom, že treba nejako lepšie prerozdeliť tie kompetencie v ÚVO, aby tam bola lepšia kontrola rozhodovania. Problém je však v tom, že vy tú radu chcete menovať vládou, bez nejakých oddelených funkčných období, bez možnosti nominácií zo strany nejakej inej verejnosti, spôsobom, ktorý umožní vláde sa teda, by som povedal, zaistiť, že keby náhodou ten úrad nesprávne rozhodol, tak má ešte nad ním radu, ktorá rozhodne správne. Zároveň navrhujete utajovať zápisnice rokovania rady, aby ani nikto nemohol skontrolovať, ako kto hlasoval a ako kto rozhodoval. Musím povedať, že tieto dve veci spolu sú tak negatívne, že dokonca aj jeden pozitívny vývoj zriadenia rady, ktorý aj tak podporujem, je v mojich očiach viac, než negujem.
Tretí bod, ktorý už tu spomínali viacerí kolegovia, je rušenie povinnosti obstarávateľov robiť elektronické aukcie. Dovolím si vám odcitovať jedno číslo: „Elektronické aukcie vykázali v roku 2012 v priemere extra úsporu 5 % oproti klasickým postupom verejného obstarávania. Pri celkovom objeme aukcií v roku 2012 zo 732 miliónov eur to znamená 37 miliónov eur navyše úsporu. To je viac ako miliarda korún. Teda minulý rok tento postup preukázateľne ušetril tejto krajine. (Reakcia navrhovateľa.) Preukázateľne, tie čísla tak môžete... (Reakcie z pléna.) Všetky štatistiky, ja neviem, či sú scestné, ale tieto vychádzajú z čísiel ÚVO. A ak mi vysvetlíte, v čom sú scestné, rád sa dám poučiť, ale musím sa priznať, že porovnávame to s klasickými postupmi... (Reakcia navrhovateľa.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Inak, ja rád s vami vediem dialóg, pani podpredsedníčka, mne to nevadí, s pánom ministrom tu viesť dialóg naživo. Nie, porovnávate klasické metódy s elektronickými aukciami. Máte veľmi jednoduché štatistiky, pán minister. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Dobré ráno, pani predsedajúca. Dobré ráno kolegyne, kolegovia, včera som mal možnosť otvoriť problematiku verejného obstarávania a okrem niektorých všeobecných skutočností poukázať aj na prvé konkrétne problémy tohto zákona. Nebudem, samozrejme, dneska túto časť opakovať, ale dovoľte mi len pre úplnosť pripomenúť, že som včera hovoril o zásadnom probléme tohto návrhu, ktorým sa obmedzuje možnosť Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť neférové súťaže, a to tým, že sa zásadne obmedzuje možnosť kontrolovať napríklad diskriminačne nastavené kritériá alebo veľmi zvláštne vybrané formy súťaží. Takže mnohé tie kauzy, ktoré vidíme aj v týchto dňoch, napríklad trolejbusy bratislavskej MHD, už nebudú po zmene tohto zákona skontrolovateľné Úradom pre verejné obstarávanie, čím sa obstarávateľom otvorí voľná cesta pre to, aby nakupovali, ako chcú, nie, ako by mali.
Takisto som včera stručne spomenul, že návrh novely zavádza radu ako odvolací orgán proti rozhodnutiam úradu, ktorá je v princípe v poriadku, ale spôsob, akým ju zavádza, umožní jej politickú, a nie verejnú kontrolu.
Tretí bod, ktorý som spomenul, a posledný, keď bola rozprava prerušená, bolo to, že návrh ruší povinnosť obstarávateľov robiť elektronické aukcie, a to napriek tomu, že tieto elektronické aukcie sa v praxi osvedčili a prinášajú merateľné úspory.
Bohužiaľ, to nie sú všetky významné negatívne zmeny v tomto návrhu. Ďalšia zmena, ktorá bola dokonca do návrhu vložená počas, pred rokovaním vlády, bez toho, aby bola pripomienkovateľná, to znamená, že je to také malé januárové prekvapenie, ktoré nám pán minister doprial do nového roku, je problematika tzv. neprioritných služieb. Ľudia, ktorí sa venujú verejnému obstarávaniu, keď počujú slová neprioritné služby, tak im zastrihajú uši, lebo si ešte pamätajú na slávny nástenkový tender, počas ktorého, ako viete, obrovský kontrakt v hodnote 3,6 miliardy korún bol zadaný politicky spriaznenému subjektu len po tom, čo, údajne dodnes nie je dokázané, bol vyvesený na chvíľku na nástenke ministerstva.
V roku 2011 novela zákona, ktorú predložil pán kolega Krnáč so mnou a ešte s ďalšími, zrušila takéto možnosti a povedala, že tieto služby - právne služby, konzultačné služby a reklamné služby - sa budú nakupovať úplne rovnako, ako sa nakupujú všetky ostatné. Nebudeme im dávať žiadne výnimky umožňujúce netransparentné tendre, a to zjavne vyvoláva nespokojnosť tých, čo by práve na takýchto veciach, na ktorých sa najľahšie odlieva pridaná hodnota do správnych rúk, ju chcú ďalej odlievať.
Preto tento návrh obsahuje veľmi zvláštne ustanovenie, ktoré bude znamenať, že prioritné služby sa opäť vrátia do režimu "zadám, komu chcem", nie tomu, kto dá najlepšiu ponuku. A to tak, že návrh hovorí, že obstarávateľ si bude môcť vybrať z predložených ponúk ktorúkoľvek, ktorú chce, za jedinej podmienky, že tá ponuka nebude o viac ako dvadsať percent drahšia, ako je priemer všetkých podaných ponúk. Pán minister to prezentoval tak, že o trošku drahšie, ako je to najlacnejšie, bude ešte akceptovateľné a že sa zabezpečí aj to, aby si obstarávateľ mohol vybrať dodávateľa, ktorý mu vyhovuje, a zároveň, aby to nebolo príliš drahé pre verejnú kasu. Problém tohto zdôvodnenia je, že v praxi neobstojí, a to hneď z dvoch dôvodov. Ten prvý dôvod je ten, že ako som demonštroval včera nielen ja, ale aj kolegyňa Žitňanská a viacerí iní, základným problémom Slovenska a verejného obstarávania je nízka súťaživosť. Osobitne nízka súťaživosť za vlády SMER-u. Za minulej vlády sme mali na jednu súťaž menej v priemere ako dvoch uchádzačov a začíname sa tam vracať poklesom počtu súťažiacich po zmene vlády. To znamená, predstava, že by sa tu bilo veľa uchádzačov o zákazky, najmä keď stratia dôveru vo férovosť procesu, nie je na mieste. A v tomto prípade oni nemusia stratiť dôveru, oni budú mať istotu.
Pretože predstavte si, že ste právnická firma alebo konzultačná firma, alebo mediálna agentúra, a je súťaž o vaše služby a vy viete, že aj keď dáte najlepšiu ponuku v súlade s kritériami, ktoré si obstarávateľ definoval, ktoré nemusia byť len cenové, môžu byť kvalitatívne, môžu byť to, čo ponúkate, napriek tomu dáte najlepšiu ponuku a obstarávateľ vás môže poslať kade ľahšie len preto, že sa tak rozhodol a má svojho priateľa, ktorému to chce zadať. Ktorá seriózna právnická kancelária a mediálna agentúra alebo ktokoľvek, konzultačná firma pôjde do takejto zákazky, ak bude vedieť, že môže vyhrať súťaž a aj tak ju nevyhrá?
Predstavte si, že máte beh, v ktorom behajú majstri sveta a ustanovenia hovoria, že nevyhráva prvý, ale vyhrá ten, kto je kamarát s rozhodcom, pokiaľ nepríde o viac ako dve sekundy po rozhodcovi, pardon, po tom prvom. No, ktorí najlepší svetoví bežci by išli do takej súťaže? No žiadni. Zostanú tam len práve tí vaši kamaráti.
To znamená, toto ustanovenie už len tým, že bude existovať, zabezpečí, že sa do súťaží na tieto služby prihlásia len tí, ktorí to budú mať vopred dohodnuté s obstarávateľom. Keby to nestačilo, keby náhodou tu bola drzosť, že teda nejakí bežci si povedia, že predsa len to vyskúšajú, možno trhnú ešte aj tie dve sekundy na tých ostatných, tak je tu taká malá poistka, skrytá v detailoch, pretože ten zákon hovorí, že nesmie byť tá ponuka víťazná drahšia o dvadsať percent, ako je priemer ostatných ponúk. To znamená, že jediná vec, ktorú stačí urobiť, je, že dohodnete sa s ďalšími dvoma, tromi kamarátmi bežcami, aby tiež dali ponuky blízke vašej cene a zdvihnete priemer natoľko, že aj keby náhodou tá víťazná ponuka bola oveľa, oveľa lacnejšia, aj tak ju prevalcujete, lebo priemer vašich dvoch, troch, štyroch ponúk a tej jednej úspornejšej bude veľmi blízko vám. To znamená, že je tam dvojitá poistka na to, aby tie služby a hovorím, nejde o malé peniaze, teraz nemusíme tu hovoriť o Tipose a päťmiliónovom tendri na reklamné služby, ktorý by sa už riadil týmito ustanoveniami, keby tento zákon platil. Môžeme hovoriť o nedávno vypísanom 23-miliónovom tendri na poradenské služby pre Úrad vlády na kompletné zabezpečenie najbližšieho eurofondového programovacieho obdobia. Priatelia, o tomto tendri ste ešte asi nepočuli. Úrad vlády vypísal 23 miliónov eur, teda šesťsto, sedemsto miliónov bývalých korún, na poradenské služby, na prípravu, hodnotenie a poradenské služby pri programovacom období 2014 - 2020 len pre Úrad vlády. To znamená, ak bude platiť ten zákon, bude si môcť vybrať Úrad vlády, koho bude chcieť, a preleje mu takmer trištvrte miliardy korún na poradenské služby úplne v pohode podľa svojho rozhodnutia. To však, bohužiaľ, nie je všetko.
Návrh zákona zavádza jednu inováciu, ktorú v zásade považujem za pozitívnu, ale opäť ju zavádza spôsobom, ktorá je veľmi, veľmi riskantná a pán minister v rámci svojej pedagogickej snahy nám už aj predvádza, ako riskantná veľmi je. Je to elektronické trhovisko. Elektronické trhovisko, to znamená možnosť, aby obstarávatelia na jednom mieste dávali bežné zákazky, ktoré chcú kúpiť, a aby uchádzači sa o ne mohli tam uchádzať na jednom mieste, veľmi fajn. Je to niečo, čo na Slovensku ako myšlienka, a nielen na Slovensku, funguje už dlhšie.
Na Slovensku sa dokonca už, ak sa nemýlim, za prvej Ficovej vlády, opravte ma, pán minister, zaplatil za pomerne drahé peniaze systém, ktorý sa volá EVO, ktorý mal slúžiť na niečo podobné, veľmi neslúži, hoci, hoci stál veľmi slušné peniaze, ale napriek tomu elektronické trhovisko ako nápad treba podporovať.
V čom je problém elektronického trhoviska, ako ho navrhuje pán minister Kaliňák? Ten problém je dvojaký. Prvý je problém monopolu. V Českej republike práve zaviedli elektronické trhovisko, máme, môžeme sa učiť, môžeme sa pozerať na tie skúsenosti, hoci je to veľmi čerstvé. A jedna z prvých vecí, ktoré urobili Česi, je, že zaviedli v podstate systém piatich konkurujúcich si elektronických trhovísk. Vyšli z toho, že pri už spomínaných miliardách, ktoré tu lietajú zľava, sprava od včerajška, ktoré sa vynakladajú na verejné obstarávanie, nemusí byť jedno miesto, tak, ako nie je na svete jeden eBay, ktorý tak rád cituje pán minister, a nesmie ich byť, samozrejme, priveľa, aby zase sa nerozptýlili tie úspory, oni ich majú číslo 5, môžeme ich mať číslo 3, to je už jedno, ale konkurencia medzi nimi zabezpečuje dve veci.
Prvá vec je úspornosť, to znamená, že nikto nemá monopol. Nie je tu žiadny štátny orgán, ktorý si povie, že keď to bude stáť aj miliardu, tak ja mám zo zákona na to právomoc si také elektronické trhovisko zriadiť. A druhý, druhá výhoda je obmedzenie korupčného potenciálu a posilnenie klientskeho potenciálu. Pretože, samozrejme, ak viete, že nemáte monopol, tak musíte vyhovieť, musíte sa snažiť poskytovať dobré služby. Naopak, ak máte monopol, ktorý v tomto návrhu zákona pán minister prisudzuje sám sebe, na elektronické trhovisko, tak, samozrejme, môžete robiť podľa seba, môžete robiť draho, môžete ho robiť nekvalitne a nebudú mať veľmi subjekty na výber, osobitne, ak im zákonom prikážete, aby cez to elektronické trhovisko nakupovali tak, ako to v tomto návrhu je.
To znamená, jeden problém je monopol a druhý problém je to, že je opäť taká tá drobná technická vec, ktorá ale má ďalekosiahle následky, a to je to, že zákon hovorí, že pri elektronickom trhovisku sa zo zákona bude musieť používať koncept ekonomicky najvýhodnejšej ponuky. Dovoľte mi trošku sa tu zastaviť a vysvetliť, o čo ide.
Zákon o verejnom obstarávaní pozná dva typy nakupovania. Môžete nakupovať podľa ceny, v tom prípade to väčšinou funguje tak, že si určíte najprv kritériá, pomocou ktorých vyselektujete tých dodávateľov, ktorí sú seriózni, a medzi nimi už sa súťaží len o to, kto to dá najlacnejšie. To je situácia vhodná na množstvo nákupov, ale nie na všetky. Niekedy chcete brať do úvahy aj iné kritériá, teda aj medzi serióznymi dodávateľmi, ktorých si predvyberiete kritériami, chcete mať možnosť hodnotiť aj iné ako cenu. Je to, je to bežné, najmä pri tovaroch a službách, ktoré sú ťažšie merateľné a kvalitatívne kľúčové. Vtedy existuje koncept ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, kde môžete ďalšie kritériá popri cene do toho namiešať tak, aby ste vybrali nie toho, kto vám dá najlacnejšiu cenu, ale kto vám dá najlepšiu ponuku.
Ekonomicky najvýhodnejšia ponuka je tak nástroj, ktorý sa má používať, nie vo všetkých obstarávaniach, ale má existovať ako niečo, čo obstarávateľ má k dispozícii, najmä keď skutočne tá cenníková cena nie je to, čo ho najviac má trápiť pri kvalitnom a dobrom nákupe.
Problém je v tom, že toto nemá veľmi zmysel pri bežných tovaroch a službách, aké sa majú nakupovať podľa zákona práve cez elektronické trhovisko. Inými slovami, keď idete nakupovať papier, keď idete nakupovať pneumatiky a podobné veci, mali by ste, samozrejme, najprv ustanoviť kvalitatívne kritériá, teda že chcete dodávateľa, ktorý spĺňa tieto podmienky, pán minister zavádza referencie, teda ktorý vás v minulosti nepodviedol alebo niekoho iného. Stanovujete, samozrejme, čo chcete kúpiť. Chcete kúpiť nie pneumatiky, pneumatiky, ale môžete si povedať veľmi presne, aké typy pneumatík, alebo aké typy papiera, ale potom už veľmi na nejaké detailné, detailné iné špekulácie o tom, že chcem kupovať dvakrát drahšie, ale ak to bude, ja neviem, dodávané s bielou mašľou, už až taký priestor pri bežných tovaroch, službách nie je. Ale buďme ústretoví, povedzme, že aspoň tá možnosť ekonomicky najvýhodnejšej ponuky by tam mohla byť, keď je zdôvodnená a pán minister ju zavádza ako povinnosť.
A teraz prichádzame od teórie k praktickému príkladu. V auguste, keď toto vyšlo na verejnosť prvýkrát, tak sa ma novinári pýtali, že prečo hovoríme o manipulovateľnom trhovisku, však všetko bude na internete, všetko bude jasné. A ja som im vtedy popísal, môžete si to nájsť v médiách, hypotetickú situáciu, vtedy hypotetickú, som povedal, že predstavte si, že chcete nakúpiť niečo od dodávateľa predražene cez elektronické trhovisko. Ako to podľa tohto zákona budete môcť urobiť? Veľmi jednoducho. Budete to môcť urobiť tak, že stanovíte si kritériá na ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku a jej rýchlosť dodávky, dáte jej veľmi veľkú váhu, neprimeranú váhu, napríklad 40, 50 % a tým pádom ten dodávateľ, s ktorým ste dohodnutý, ktorý má ten kamión pripravený doslova v sklade, tak ten bude môcť dať tej aukcii, bude môcť dať povedzme to, že on to dodá do 24 hodín, ten kamión plný papiera alebo kamión plný pneumatík. Vy dáte na to 50-percentnú váhu, to znamená, že takýto uchádzač bude môcť, takýto uchádzač bude môcť byť možno aj o 50 % drahší ako tí ostatní len preto, že vám sľúbi, že to bude povedzme namiesto o týždeň, o dva týždne, hneď. Nikto iný, samozrejme, takú možnosť mať nebude, lebo uchádzač, ktorý nie je vopred dohodnutý, nebude, nebude ten kamión mať pripravený. Ale to by ma trápilo menej, ako ma trápi z hľadiska verejného záujmu to, že sa tým legalizuje predražovanie do veľmi výraznej výšky.
Vtedy sa na mňa tí novinári tak pozerali, priznám sa, tak trošku zboku, že vymýšľam násilné, hypotetické príklady, ktoré asi v realite sa tak nebudú diať, no a pán minister ako náš skrytý fanúšik sa rozhodol nám pomôcť, takže v decembri vyhlásil obrovskú súťaž, môžem povedať len obrovskú, lebo nie je zverejnená dokonca ani jej výška, súťaž na dodávku hardvérových komponentov pre ministerstvo vnútra, ktorá obsahuje, ako sme už spomínali včera, všetko od počítačov, monitorov, skenerov, fotoaparátov, kopírok a neviem čoho všetkého iného, všetku takzvanú IKT techniku, aká existuje. Keďže pán minister alebo teda len jeho podriadení odmietli dokonca našu žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aby nám dali podrobnejšie informácie o tejto súťaži, čo inak je v rozpore so zákonom, ale k tomu sa vrátime niekedy inokedy, my nevieme viac, ako je napísané v tom oznámení. Ale vieme, že ide o obrovskú súťaž, lebo ide o rámcový nákup pre celé ministerstvo vnútra a možno aj štátnu správu a ide o nákup na niekoľko rokov. Teda je to v podstate veľká rámcová zmluva na nákup na pomerne dlhé obdobie, aspoň z toho, čo bolo zverejnené. A v takejto zmluve, kde nejde o to, že spadol kus diaľnice, treba ho opraviť, nejde o to, že na východnej hranici kolabuje schengenský systém, treba ho rýchlo opraviť, inak máme veľký problém s Európskou úniou, (Reakcia z pléna.) nejde, pán minister. Je tam, nakupujete, (Reakcia z pléna.) pán minister, (Reakcia z pléna.) pán minister, (Reakcia z pléna.) pán minister... (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, ...

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
poprosím vás aj ja...

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
pán poslanec, áno, pokračujte. Dobre.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ak môžem, pani predsedajúca, poproste pána ministra, ja pokiaľ vystupujem v súlade s rokovacím poriadkom.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister. (Reakcia z pléna.) Môžete vystúpiť...

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Nie, vy môžete vykrikovať a ja vás budem ignorovať, to je asi v súlade s rokovacím poriadkom. (Reakcia z pléna.) Takže, takže, pán minister, vy tam v takej situácii, keď ste nám odmietli zverejniť, o čo vám tam ide, a odmietli ste to zverejniť, a nielen neformálne, ale napriek formálnej žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď všetci právnici, na ktorých som sa obrátil, sa zhodli, že je to protizákonné, tak vy tam dávate kritérium 40 % rýchlosť dodávky. A keď sa na to denník SME opýtal vašich ľudí, tak zdôvodnili to nasledovne, ja tu ten citát nemám, ale keďže sa mi tak vypálil do pamäti, tak ho si dovolím citovať z hlavy, povedali, že: No viete, keď sa nám pokazí počítač, tak ho tu chceme mať veľmi rýchlo. Pán minister, to je to, ako bude vyzerať vaše elektronické trhovisko, sami ste nám to pre istotu ukázali na mnohomiliónovom, nevieme ako veľmi miliónovom tendri, ktorého detaily nám zatiaľ úspešne utajujete.
Takže to sú problémy s elektronickým trhoviskom a ukazuje to, že pri verejnom obstarávaní ako pri mnohých iných veciach nie je ani problém toho základného nápadu. Elektronické trhovisko, super nápad, všetci sa zhodneme, asi v tejto miestnosti bude málokto, kto by povedal, že nie. Je to o tom, ako ho vykonáte, a je to o tom, čo som už včera citoval, komentátor Hospodárskych novín, ktorý povedal, že, ja to ešte raz prečítam: "Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií. Druhá Ficova vláda nastaví pravidlá tak, aby sa pochybné obstarávanie mohlo stať legálnou normou." Pán minister, poskytujete nám to, čo sa v pedagogických kruhoch nazýva názorná výuka.
Potom, posledné dve veci, jedna je menej dôležitá, jedna veľmi dôležitá. Menej dôležité sú podmienky kritéria kvalifikácie. Ako som už spomínal, obstarávateľ, keď si chce vyberať z dodávateľov, si ich najprv z nich môže predvybrať, teda povedať, že s ktorými vôbec ide do súťaže, a na to musí používať nejaké objektívne kritériá. Jedno z používaných a používateľných je to, že či ten dodávateľ to už niekedy v minulosti niečo podobné robil. To je úplne legitímne. Keď idete stavať cestu, chcete vedieť, je to stavebná firma, ktorá už má za sebou nejaké cesty, alebo je to garážová firma, ktorá sa len tvári, že to vie urobiť kvalitne? Všade na svete používané, aj u nás v rámci zákona.
Problém Slovenska je v tom, že sa toto zneužíva na to, aby sa tender už vopred úspešne zmanipuloval len pre jedného vopred vybraného uchádzača. Ako sa to robí, je fakt, je spôsob nasledovný. Nájdete si medzi vecami, ktoré sa idú robiť, takú kombináciu činností, ktorú spĺňa nejaká jedna firma, aj s konkrétnymi referenciami a nastavíte tie referencie veľmi, veľmi vysoko, úplne neprimerane vysoko, osobitne v nejakých zriedkavých položkách, ktoré robí málokto a poviete teda, že okej, idete mi postaviť školu a v rámci toho teda budú aj okná, aj dodávka nábytku. Dodávka nábytku bude možno za stotisíc eur z tej celej sumy, ale ja chcem, ja chcem firmu, ktorá má už referencie v tom, že dodávala špeciálny nábytok pre zdravotne postihnuté deti v hodnote aspoň pol milióna eur. A keďže viete, že to na Slovensku robila jediná firma, máte do veľkej miery uprataný ten tender hneď na začiatku.
Aby som opäť nehovoril hypoteticky, za prvej vlády Roberta Fica ministerstvo kultúry nakupovalo poradenskú firmu, ktorá mala písať eurofondové projekty pre organizácie ministerstva kultúry. V tom oznámení súťaže, ktoré bolo, bolo primárne uvedené, že primárna činnosť bude písanie projektov, aby teda organizácie ministerstva kultúry získali eurofondy a popri tom, ako úplne bočná činnosť, je teoreticky možné, že budú vykonávať v malom objeme aj nejaké iné hodnoty. A medzi nimi bolo aj, že pomôžu tým organizáciám lepšie manažovať sa v rezorte kultúry.
Musím poznamenať, že v konečnej zmluve s firmou, ktorá vyhrala tento tender, takáto služba ani nebola. To znamená, že nikdy sa ani nevykonávala reálne na základe tohto obstarávania, že by niekto reorganizoval tieto firmy. Ale podmienka obstarávania bola podmienka za desiatky miliónov korún, podmienka referencií v oblasti organizačných zmien v organizáciách štátnej alebo verejnej správy za posledných x rokov, a to v sume, ktorú spĺňala len jedna organizácia na Slovensku. Nie je to politicky prepojená firma. Je to firma, ktorá to vedela so všetkými vládami, ktoré tu zatiaľ boli, bohužiaľ, a táto firma neprekvapujúco, respektíve dcérska spoločnosť, aby som bol presný, sa prihlásila, "šokujúco", bol to jediný uchádzač v tomto tendri, "šokujúco" to vyhrala a celá vec zbehla k vzájomnej spokojnosti.
Toto by nemalo byť možné, pretože zákon hovorí, aj európska smernica hovorí, že tieto kritériá musia byť primerané. To znamená, je tam také jedno slovíčko a keby Úrad pre verejné obstarávanie slovenský bol v tomto smere dôsledný, tak by napríklad takéto tendre musel rušiť, akonáhle ich niekto bude namietať. Niekedy to robí, niekedy to nerobí. Záleží to od toho, či niekto namieta a ako je to, ako je to zjavné.
Pán minister vo svojej novele navrhuje túto prax legalizovať tak, že hovorí, že sú prípustné referencie, teda aby som nehovoril referencie, lebo to on používa v inom, v inom kontexte, ale sú teda prípustné predkvalifikačné kritériá, ktoré sú do výšky 300 % hodnoty zákazky. To znamená, že môžete chcieť robiť to, čo urobil pán minister Maďarič v ten deň, ktorý som spomínal, ale nesmiete to prehnať na viac ako trikrát toho, čo sa ide nakupovať. To je ustanovenie, ktoré, povedal by som, že vyzerá ako obmedzenie, pričom v skutočnosti rozširuje možnosť zneužívania, lebo ju legalizuje. To znamená, že ak zákon explicitne povie, že do trojnásobku si môžete dať kritériá kvalifikačné, tak samozrejme, samozrejme už ÚVO do toho vôbec nikdy nebude môcť zasahovať, pokiaľ sa toto dodrží.
My sme pánovi ministrovi navrhovali aj v tej pripravovanej, v novom zákone bolo navrhované, aby tá možnosť bola do 50 %, to znamená, že aby tam bola garancia skúseností, ale nie prehnaná v tých jednotlivých oblastiach.
A posledná vec, ktorá sa dočkala veľkej pozornosti, je centrálne verejné obstarávanie. V zákone sa v podstate hovorí, že ministerstvo vnútra spolu s ministerstvom financií budú môcť urobiť centralizované obstarávanie, čo znamená, že budú môcť uzatvárať zmluvy v mene celej štátnej správy na určité, na konkrétne tovary a služby a organizácie verejnej správy, teda myslím, že okrem samosprávy, budú mať povinnosť odkupovať tieto tovary a služby od ministerstva financií, respektíve ministerstva vnútra, respektíve toho, koho tým oni poveria alebo do koho rúk to dajú. To znamená, že, to znamená, že prvýkrát sa zavádza nie možnosť centralizovaného verejného obstarávania, ktoré existuje aj dneska, lebo aj dnes zákon veľmi podrobne upravuje centralizované obstarávanie, vy môžete ho aj dneska robiť, ale je vecou dobrovoľnej dohody. To, čo robí teraz zákon, je, že hovorí, že musíte to, čo nakúpi ministerstvo vnútra s financiami centrálne, budú musieť všetci ostatní kúpiť od nich alebo cez nich, aby som bol úplne presný, cez ich zmluvy.
To má v sebe jedno všeobecné riziko a jedno veľmi konkrétne riziko tak, ako je to tam nastavené. To všeobecné riziko je, že všetci vieme, že centralizované nákupy, keď sú robené rovnako dobre ako decentralizované nákupy, sú lacnejšie. Volá sa to úspory z rozsahu, asi to nemusím kolegom v sále vysvetľovať, je tu dosť ľudí z praxe.
Problém je však v tom, že slovenská prax nám ponúka mnoho iných príkladov. Dnes už dokonca na úrovni médií, analytikov, mimovládok sú spracované štúdie o tom, ako centralizovaný papier nakupovaný je magicky zrazu drahší ako ten, čo je v Tescu tu za rohom, ako centralizované služby sú drahšie ako tie, čo si nakúpite, keď zdvihnete telefón, a takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej. To znamená, že vidíme, že u nás centralizovaný nákup nemusí viesť k efektívnejšiemu nákupu. Ten dôvod niekde môže byť neschopnosť, ale asi častejšie je to schopnosť všetkého. Aj schopnosť obrovsky sa nabaliť na týchto veciach. To je riziko, ktoré je univerzálne, ktoré sa nijako nevzťahuje na túto konkrétnu vládu, riziko existuje vždy. Otázka je, ako sa s ním vysporiadame. Jeden zo spôsobov, ako sa s ním vysporiadať, je taká poistka, ktorá hovorí, že ak ten centrálny nákup je drahší ako to, čo si viete nakúpiť za rohom v obchode alebo čo si viete zabezpečiť sám, tak ho nemusíte používať. To znamená, že ak ste Múzeum obchodu, čo je taká, predpokladám, že vám neznáma malá organizácia pod ministerstvom hospodárstva, ak ste slovenský Domov Speváckeho zboru slovenských učiteľov, čo je dneska trošku známejšia organizácia pod ministerstvom školstva, ak ste Štátny pedagogický ústav alebo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Snine a idete si za svoje peniaze kúpiť ten papier alebo tie pneumatiky alebo niečo iné, tak podľa tohto zákona, ak budete, tak ako by to malo byť, je, že ak to nájdete lacnejšie niekde inde, nebudete musieť ísť cez centrálny kontrakt, ktorý zabezpečí tuto pán minister Kaliňák. To má niekoľko výhod. Prvá tá výhoda je samozrejme v tom, že to motivuje tých samotných malých, nazvem ich, hľadať, či nie je predsa len niekde niečo výhodnejšie a dáva im to možnosť, ak vedia to urobiť lepšie sami, aby si to urobili. Zároveň, a to je možno významnejšia výhoda, to vytvára veľký tlak tuto na pána ministra alebo jeho splnomocnených zástupcov, aby to pri tom centralizovanom obstarávaní nepreháňali. Lebo ak to preženú, tak bude hanba, lebo sa zistí, že spevácke zbory slovenských učiteľov so svojím 0,5 zamestnancom možno, alebo Štátny pedagogický ústav so svojím mikroekonomickým oddelením vedia ten papier nakúpiť lepšie ako mozgový trast pána ministra Kaliňáka. Ak taká poistka existovať nebude, tak v podstate nebude existovať žiadna miera kontroly nad tými centrálnymi nákupmi z hľadiska, keď sa vezme konkurencie, limitovania škôd. Na druhej strane takáto poistka nemá žiadne negatíva pre efektívnosť, a to z jednoduchého dôvodu. Ako sme spomínali na začiatku, ak centralizované obstarávanie je robené dobre, musí byť lacnejšie ako to decentralizované na tú konkrétnu položku čisto z dôvodov objemu. To znamená, že, nazvime to, nenabalené centrálne obstarávanie takúto poistku neumožní využívať, nabalené centrálne obstarávanie ju umožní využívať. Z tohto pohľadu každý minister, ktorý by chcel demonštrovať, že nepredpokladá, že bude realizovať nabalené verejné obstarávanie, ale že bude realizovať to nenabalené verejné obstarávanie, nemá dôvod odmietnuť túto poistku, lebo môže hrdo povedať, že za mňa využitá nebude. My sme tento návrh okrem toho, že sme ho dávali už v tom vecnom zámere nového zákona, sme ho dali aj vo formálnej pripomienke k pánovi, k novele pána ministra a musím povedať, že dôvod odmietnutia bol tak nezapamätateľne formulovaný, že ho tu ani neviem zreprodukovať, takže si ho budete musieť nájsť vo vyhodnotení pripomienkového konania, prečo minister Kaliňák nepovažoval za vhodné, aby tento nápad akceptoval.
Toto všetko nie sú ani všetky problémy v tom zákone, to sú len také väčšie, významnejšie, také, ktoré už máme s nimi reálnu skúsenosť v minulosti alebo zo súčasnosti, čo to znamená. Preto, ako avizovala aj kolegyňa Žitňanská, pripravíme konkrétne pozmeňovacie návrhy, ktoré ich odstránia a už bude na vedomí a svedomí aj predkladateľa, aj kolegov v radoch SMER-u, aby si zodpovedali, ktoré z nich sú schopní podporiť a ktoré nie, a aby to najmä vedeli zdôvodniť, aby to vedeli zdôvodniť možno nielen dnes, ale o pol roka, o rok, o dva roky, keď budú búchať škandály, ktoré budú s tými ustanoveniami súvisieť a mantrou ministerstiev bude, že je to v súlade so zákonom.
Ako povedal jeden Američan a myslím, že to bol Američan, povedal, že v tejto krajine nie je škandál, čo je ilegálne, v tejto krajine je škandál, čo je legálne. A táto novela sa snaží dospieť k podobnému stavu aj u nás vo verejnom obstarávaní. Stratégia ministra je totiž zjavne v tom, že keď do zákona nastrieľam tých dier veľmi veľa, tak mi aspoň polovica prejde bez povšimnutia a tým cieľom naozaj je, aby SMER - sociálna demokracia mohol obstarať v súlade so zákonom, a pritom, ako napísal istý humorista, si na svoje prišla aj bohyňa verejného obstarávania Káli.
Našou úlohou, našou misiou je toto ak nie znemožniť, tak to aspoň sťažiť a obmedziť a o to sa budeme snažiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Kolega Beblavý sa tu dotkol celého radu problémov súvisiacich s praxou verejného obstarávania a s návrhom novej právnej úpravy, ktorá ho má regulovať. Ja to ešte trochu viac skomplikujem, ak dovolíte.
Podľa ústavy budujeme na Slovensku sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Prečo to spomínam v súvislosti s verejným obstarávaním? Preto, lebo to, ako ho nastavíme, bude mať dosah nielen na ekonomicko-trhové, ale aj na sociálne a ekologické aspekty našej reality. Sú tu vcelku dve možnosti, že tie dopady môžu byť negatívne a verejné obstarávanie môže vo svojej výlučnej orientácii na ekonomické, alebo zúžene chápané ekonomické aspekty pôsobiť antisociálne a antiekologicky, alebo, naopak, môže byť nastavené tak, že bude pôsobiť pozitívne, bude aj tieto aspekty brať do úvahy. Aj keď pripúšťam, že to situáciu ešte viac skomplikuje a niekedy to možno aj ohrozí takú tú čitateľnosť, nechcem povedať transparentnosť. Ale myslím si, že je to veľmi žiaduce, pretože naša realita je oveľa komplexnejšia a súčasná kríza je okrem iného dôkazom aj toho, že to naše dlhé ľpenie na tých výlučne ekonomických aspektoch bola cesta do slepej uličky, a to zanedbávanie sociálnych a ekologických aspektov sa nám veľmi vypomsťuje. A toto všetko sú dôvody, prečo vo svete je fenomén zeleného obstarávania stále populárnejší, a dúfame, že sa premietne aj do tejto právnej normy.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, dotknem sa, pokúsim sa dvoch vecí dotknúť. Ja som posledných asi 15 rokov pôsobil v spoločnostiach, kde som mal na starosti verejné obstarávanie, tak ako zo strany dodávateľa, aj zo strany obstarávateľa, takže veľmi dobre poznám tento zákon. Ale jeden konkrétny príklad. Uviedli ste tu pneumatiky. Vy tvrdíte, že pneumatiky sa dajú odsúťažiť na hľadisku ceny, ja tvrdím, že nie. Pretože vy keď dáte na pneumatiky všetky kritériá, ktoré môžete dať podľa dnešného zákona, to sú rozmery a tak ďalej, rýchlostnú kategóriu, ešte ste nezabezpečili jednu vec, a to je kvalita a životnosť tej pneumatiky. Nie je jedno, keď obstaráte do nejakej spoločnosti pneumatiky, ktorá vám vydrží príklad 20-tisíc kilometrov, alebo 60-tisíc kilometrov, to je jedna vec. Čo sa týka rýchlosti dodávky, tak isto, myslím si, že je to veľmi dobrý argument, pretože ak máte na nejakej stavbe stroj, ktorý stojí niekoľko miliónov korún a teraz odíde mu pneumatika a potrebujete rýchlo pneumatiku a teraz máte na to čakať, tak to asi chvíľu trvá. Takže toto kritérium je veľmi dobré. Ja chápem snahu doterajších tvorcov zákona o verejnom obstarávaní o čo najväčšiu elimináciu faktorov, ako sú korupcia, klientelizmus, ale táto snaha prerástla až za hranicu, keď sme vlastne znemožnili obstarávateľovi vôbec niečo obstarať. Prvoradým pohľadom a cieľom zákona by mala byť možnosť umožniť obstarávateľovi obstarávať tovar alebo službu v čo najväčšej kvalite, cene a v čo najkratšom čase, samozrejme s vyvážením, s vyváženým pohľadom na elimináciu rizika korupcie a klientelizmu. A to konečne tento návrh rieši, a preto ho rád podporím.
Ďakujem.