14. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Uvádzajúci uvádza bod
8.2.2013 o 10:43 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Zákon predkladáme spolu s kolegyňou Jankou Žitňanskou a s Miroslavom Kadúcom. A má byť prvým z krokov zvyšovania miery priamej demokracie v podmienkach Slovenskej republiky. V prvom rade to bola reakcia na zákon, ktorý sme tu mali predtým, ktorý hovoril o automatoch v dedinách a o tom, že by o nich mali rozhodovať miestne zastupiteľstvá alebo by mali o nich rozhodovať občania v referende. My sme vtedy povedali, že ak majú naozaj občania v referende o tom rozhodnúť, tak že je nezmyselné, aby sme im na niečo takéto dávali kvórum. A tým pádom sme zareagovali novelou, ktorú práve teraz máme pred sebou na stole.
Cieľom návrhu zákona je zrušiť referendové kvórum potrebné na platnosť konania miestneho referenda a referenda na úrovni vyšších územných celkov. Na prijatie návrhov tvoriacich predmet referenda bude však aj naďalej potrebný súhlasný prejav vôle nadpolovičnej väčšiny účastníkov referenda. Súčasne v snahe podnietiť vyššiu účasť obyvateľov obce a vyššieho územného celku na aktívnom živote územnej samosprávy a posilniť práva občanov sa navrhuje znížiť percentá potrebné na vyhlásenie referenda na základe petície skupiny obyvateľov obce alebo vyššieho územného celku. Ak bude predložená petícia na vyhlásenie miestneho referenda v obci, ktorá bola vyhlásená za mesto, znižuje sa percento zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 20 % oprávnených voličov a v prípade vyhlásenia referenda na úrovni samosprávneho kraja sa toto percento znižuje zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 10 % oprávnených voličov. Zároveň sa návrhom zákona zavádza podmienka, že referendum (či už miestne alebo na úrovni VÚC) vyhlásené na základe petície určitého počtu oprávnených voličov sa bude môcť konať iba v deň volieb do orgánov samosprávy obcí a krajov, prípadne v deň konania volieb s celoštátnou pôsobnosťou, teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky alebo do Európskeho parlamentu. Dôvodom pre toto opatrenie vzhľadom na zrušenie kvóra pre platnosť referenda je zabezpečiť prítomnosť väčšieho počtu oprávnených voličov na hlasovaní a významne šetriť peňažné prostriedky na uskutočnenie referenda. To znamená, že tieto referendá aj keď budú bez kvóra, budú vždy spájané s väčšími voľbami, ktoré sa budú konať, či už to budú voľby do parlamentu alebo do Európskeho parlamentu alebo prezidentské voľby. Jednak sa ušetria peniaze tým, že ich organizácia bude spojená v jeden deň a jednak bude možné aj viac referend vlastne podobne, ako to majú vo Švajčiarsku, zoradiť do jedného referendového dňa. A tým pádom občania sa budú môcť vyjadriť možno aj k viacerým otázkam naraz. Táto podmienka sa netýka referenda o odvolaní starostu obce či predsedu samosprávneho kraja konaného na základe petície obyvateľov. To tiež dáva zmysel. V prípade, že dávame občanom do rúk možnosť právoplatne odvolať či už starostu alebo predsedu VÚC a ak nastanú tak závažné skutočnosti, že takéto niečo získa dostatočnú podporu vo forme petície, tak by sa potom takéto referendum malo konať bezodkladne, pretože ak občania tohto človeka zvolili a je s ním tak veľká nespokojnosť, že ho chcú odvolať, tak by sa nemalo čakať na najbližší voľný termín pri nejakých väčších voľbách.
Každý štát, ktorý je založený na zásadách právneho štátu a demokracie, by sa mal snažiť vytvárať priestor pre čo najširšiu mieru účasti verejnosti na verejnom živote. Podľa článku 30 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov. Referendum predstavuje formu priamej demokracie, inštitút, prostredníctvom ktorého môžu občania vyjadriť svoje starosti, návrhy, sťažnosti či problémy a aktívne sa zapojiť do fungovania svojej obce alebo samosprávneho kraja. Začíname na lokálnej úrovni aj z toho dôvodu, že sme presvedčení o tom, že aj na priamu demokraciu si občania budú musieť postupne privykať. Napriek tomu, že si myslím, že kvórum by sa malo zrušiť pri všetkých referendách, je, myslím, rozumné začať pri tej lokálnej úrovni, lebo v prípade, že by sa potvrdili obavy niektorých kritikov priamej demokracie a že by sa naozaj stalo, že by v tom referende bol schválený nejaký nezmysel, tak tu máme stále opravné mechanizmy, keď môže zasiahnuť napríklad Národná rada prostredníctvom redefinície nejakého zákona a vrátiť veci do tých koľají, kde si možno my budeme predstavovať, že by mali byť.
V zmysle súčasnej právnej úpravy zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve je však na platnosť referenda potrebné splnenie dvoch podmienok. Sú to účasť aspoň polovice oprávnených voličov a prijatie rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov referenda. Tieto podmienky sú presne to, čo väčšinu referend aj na lokálnej úrovni jednoducho diskvalifikuje, pretože väčšina ľudí vie, že ak oni nepôjdu na to referendum, tak nebude dostatočná účasť a tým pádom na referendum idú iba tí, ktorí so znením otázky súhlasia. Tak sa nám stáva, že sa nám na referende zúčastní možno 46 % obyvateľov obce, všetci hlasujú za návrh, to znamená, že je vyjadrená veľmi výrazná vôľa obyvateľov obce niečo zmeniť, ale kvôli takto nastaveným pravidlám jednoducho toto zmeniť možné nie je.
Slovenská republika má doposiaľ prevažne negatívne skúsenosti s využívaním formy referenda na celoštátnej i lokálnej úrovni, a to práve v dôsledku neplatnosti referenda kvôli nízkej účasti voličov. Z názorov odbornej verejnosti zaoberajúcej sa komparáciami foriem priamej demokracie je však možné vyvodiť záver, ktorý preferuje a snaží sa o aktívnejšie využitie priamej demokracie v rámci menšieho teritória, o čo sa opiera aj predložený návrh zákona. Veľmi často tu počúvame o tom, aká je subsidiarita dôležitá pri tom, akým spôsobom máme rozhodovať o veciach verejných. Podľa mňa oveľa výkonnejšia, resp. účinnejšia subsidiarita než rozhodovanie miestnych zastupiteľstiev je vyjadrenie priamo názoru občanov. Účasť verejnosti na správe vecí verejných, najmä obyvateľov tej-ktorej obce alebo samosprávneho kraja, má pritom určitý sociálnopsychologický aspekt (pocit zainteresovanosti na ovplyvňovaní života obce alebo samosprávneho kraja). Zároveň sa obyvatelia obce alebo vyššieho územného celku nebudú môcť spoľahnúť na to, že referendum bude neúspešné, ak nepôjdu hlasovať. Môže to teda podnietiť vyššiu účasť vzhľadom na to, že sa budú musieť zaujímať aj obyvatelia, aj volení zástupcovia o to, ako dopadne miestne referendum, prípadne referendum na úrovni vyššieho územného celku. Tak ako je tradíciou v iných krajinách, volení zástupcovia, ako aj iniciátori referenda si dajú viac záležať na vysvetľovaní dôvodov referenda a jednotlivých rozhodnutí, ktoré sa majú v referende schváliť alebo odmietnuť.
Som presvedčený o tom, že tento návrh skvalitní verejnú diskusiu. Skvalitní ju z toho dôvodu, že nebude jednostranná, že nebude o tom, aby sme presvedčili iba niektorých občanov, aby sa na referende zúčastnili, ale bude potrebné v serióznej kampani do hĺbky vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „áno“, a iní zas budú vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „nie“. Keďže aj keby sa tohto referenda zúčastnili dvaja občania a ich odpoveď bude zhodná, tak je rozhodnuté, bude podstatné pre každého, kto sa zaujíma o život okolo seba, sa na referende zúčastniť a potom bude oveľa reprezentatívnejší výsledok tohto referenda, lebo reálne bude hovoriť o tom, aký je názor ľudí v danej obci.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet ani rozpočet verejnej správy. Nemá negatívny dopad na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálny vplyv, nemá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Toto všetko, samozrejme, platí za predpokladu, že sa efektívne budú využívať prostriedky, ktoré budú potrebné na organizovanie tých väčších volieb, pri ktorých sa tie referendové dni nejakým spôsobom zorganizujú na tej lokálnej úrovni. To znamená, bude vynaložený rozpočet na organizáciu či už parlamentných alebo europarlamentných volieb, alebo prezidentských volieb a na lokálnej úrovni sa budú využívať tieto momenty na to, aby sa mohli konať tieto menšie referendá. Samozrejme, nejaký vplyv tam bude, ale nie tak významný, aby bolo potrebné spomínať ho v návrhu zákona.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Okrem navrhovanej zmeny bude potrebné ešte novelizovať aj zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a o meste Košice, pretože v čase, keď sme podávali vlastne tento zákon do podateľne, tak tieto zákony boli otvorené a my sme nevedeli, v akej podobe budú nakoniec schválené. V prípade, že tento zákon teda prejde do druhého čítania, tak potom zmeny, ktoré sú potrebné vykonať v zákone o Bratislave a v zákone o Košiciach, navrhneme v druhom čítaní.
Dúfam, že tento zákon nájde svoju podporu, pretože jednak zvyšuje úroveň verejnej diskusie, zvyšuje participáciu občanov na riadení vecí verejných, je prvý krokom k širšiemu zavádzaniu prvkov priamej demokracie do slovenskej spoločnosti a môže byť takým testovacím poľom, na základe ktorého či už priaznivci alebo odporcovia priamej demokracie v budúcnosti už budú môcť na konkrétnych príkladoch ukazovať, či priama demokracia na stav vecí verejných vplýva pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Ja som presvedčený, že ten vplyv bude pozitívny, a preto vás žiadam o podporu tohto zákona. Ďakujem.
Neautorizovaný
Vystúpenia
9:49
Pán poslanec Beblavý pri uvádzaní tohto návrhu spomínal sociálne prostredie, ktoré je na Slovensku zlé, a ťažké časy sa dejú. Preto navrhujú zrušenie povinného dvojpercentného odvodu do fondov. Do umeleckých fondov ďalšia argumentácia. Čiže sú to verejnoprávne inštitúcie,...
Pán poslanec Beblavý pri uvádzaní tohto návrhu spomínal sociálne prostredie, ktoré je na Slovensku zlé, a ťažké časy sa dejú. Preto navrhujú zrušenie povinného dvojpercentného odvodu do fondov. Do umeleckých fondov ďalšia argumentácia. Čiže sú to verejnoprávne inštitúcie, ktoré máme na Slovensku od roku 1954. A zabezpečujú rôzne funkcie. Nezaznelo tu to, že tieto inštitúcie sú verejnoprávne a pôsobia v nejakej určitej sfére, ako keby umeleckej vzájomnosti. Ja som pri návrhoch z dielne SDKÚ zvyknutý, že ak povedia A, tak povedia B. A tuná práve mi to B veľmi chýba. Skôr pri tom akoby sme sa zamerali na to, že je možno neoprávnené, že určitá časť obyvateľstva má vyšší daňový odvod, keďže tento dvojpercentný odvod je povinný a musia ho platiť, tak ako spomínal napríklad môj kolega poslanec Hraško, že ho musí platiť a nevie sa pri činnosti, ktorej sa venuje, je to umenie v oblasti folklóru, dostať k nejakým výhodám, ktoré tieto fondy majú zabezpečovať, a nevie sa na základe toho, ako sú definované, dostať k tým benefitom, ktoré by mali pre umeleckú obec platiť, to je jedna strana mince.
Ja si však myslím, že tento problém by sme mali otvoriť z úplne inej strany. Zákon o týchto fondoch je starý z roku 1993. V roku 1993 sa tento parlament dohodol na tom, že fondy budú financované a všetky režijné náklady budú platené, a to tu teda nezaznelo, z, a teraz sa možno počudujete, kolegovia, príspevkov z tzv. vtedy koncesionárskych poplatkov a teraz na základe tzv. zástrčkového zákona. Zákon z roku 1993 totižto hovorí, že v nejakom podiele, sú, nechcem zaťažovať celé plénum, tieto fondy financované vlastne z toho, čo odvádzajú ľudia na sledovanie, ak sledujú Slovenskú televíziu alebo Slovenský rozhlas. Ja som asi pred pol rokom začal pracovať na tom, aby sme sa presne pozreli na to, či tento spôsob financovania je správny, či je určené presne percentuálne, koľko z odvodov do verejnoprávneho v súčasnosti telerozhlasu na financovanie týchto fondov ide a či tieto fondy z týchto peňazí majú šancu plniť zákonom stanovené povinnosti, ktoré majú. Ešte raz, toto sú verejnoprávne inštitúcie.
Čo sa stalo. Prišiel k nám na výbor pre kultúru a médiá list od pána riaditeľa Hudobného fondu, že hrozí jeho zánik, pretože neexistuje dohoda medzi RTVS a Hudobným fondom a tento fond je existenčne ohrozený. Existenčne ohrozený bol preto, že nebola naplnená litera zákona z hľadiska financovania, z hľadiska percentuálneho odvodu prostriedkov z výberu koncesionárskych poplatkov RTVS. A RTVS a jeho nové vedenie pristúpilo k parciálnym dohodám so všetkými tromi fondmi, či už Literárnym fondom, Hudobným fondom alebo Fondom výtvarných umení. Týmto pádom sa otvára teda tá základná otázka, ktorá tu počas celej tejto rozpravy je vo vzduchu: Potrebujeme tieto fondy, sú na niečo alebo sa budeme baviť o tom, že majú zaniknúť?
Zároveň pri tejto iniciatíve hovoríme o druhej nohe, ktorá je možno v takej tej samosprávnej činnosti, že koľko umelci odvedú, toľko na základe rozhodnutia orgánov, ktoré tieto fondy majú, ešte raz, tie prostriedky nejdú na réžiu, sú to tie dvojpercentné, bude poukázaných späť do umeleckých obcí. Ak tieto prostriedky ale nebudú do fondov poukázané, tak fondy si nebudú môcť plniť zákonom stanovené podmienky. A tým pádom sa teda reálne bavíme o tom, či ich v slovenskej spoločnosti potrebujeme alebo nepotrebujeme, a teda otvárame obrovskú otázku, či v spoločnosti potrebujeme ďalšie tri verejnoprávne inštitúcie, alebo, ako hovoril Igor Hraško možno ešte ďalšiu inštitúciu, ktorá sa bude venovať folklóru, alebo ich vôbec nepotrebujeme.
Myslím si, že otázka rušenia nejakej povinnosti je vždy veľmi populárna. Myslím si, že 1 300 ľudí podpísaných pod zámer, ktorý prezentuje tuná pán poslanec Beblavý a pani poslankyňa Vášáryová, bude mať obľubu medzi jednou časťou dotknutých ľudí, pretože im chce znížiť povinný odvod, chce im zrušiť daň. A argumentácia je z úst pani Vášáryovej aj taká, že je to nejaký relikt, nejaká prežitá vec, ktorú tu máme od komunizmu.
Myslím si, že v tomto bode by sme mali teda naozaj otvoriť tú debatu omnoho širšie, či umelecká vzájomnosť, nechcem používať to veľmi sprofanované slovo solidarita, má nejaké miesto na Slovensku, nemyslím Slobodu a Solidaritu, ale solidaritu už má v ústach každý, či táto vzájomnosť medzi umelcami nejaký význam má alebo nie. Ak sa teda zhodneme, že ho má, tak by sme mali potom pristúpiť k zmene financovania a k zmene odvodu najprv zmenou podľa mňa nevykonávaného zákona z roku 1993. Poviem aj, prečo je nevykonávaný.
Čo sa nám stalo v poslednom polročnom období, to je zaujímavý fakt. Verejnoprávna inštitúcia ako RTVS a všetky tieto tri fondy môžu konať len, keďže sú verejnoprávne, na základe a podľa zákona. Ale my tu sledujeme to, že vedenie Literárneho fondu sa ad hoc dohaduje na odvode z koncesionárskych poplatkov pre Literárny fond. A dohodne sa aj výtvarný, ale nedohodne sa hudobný na tom. A prečo sa nedohodne? Lebo trval na tom, že to, čo je v zákone z roku 1993 napísané, je, že má právo tieto finančné prostriedky dostať. Ale keďže ich nedostáva, ohrozuje svoje vlastné financovanie. Tým pádom ohrozuje to, aby zabezpečoval zo zákona dané funkcie, ktoré má plniť. Čiže ja by som tú debatu potreboval podľa mňa, keby bola úprimná, otvoriť z tejto strany. To znamená, buď ten zákon zrušíme, alebo ho zreformujeme do takej podoby, že tieto fondy môžu byť upravená a bude napĺňaný model financovania presne a do bodky. Dokonca tieto inštitúcie, keďže konajú alebo mali by konať na základe a podľa zákona, sa nemajú ad hoc dohadovať, pokiaľ ide o vedenie RTVS, úhrady za služby verejnosti vyberajú, a na druhej strane tieto fondy sa nemôžu dohodnúť na tom, že máte síce nárok na daný objem finančných prostriedkov, ale RTVS z výberu dane, ktorá je namierená teraz nie na umelcov, ale na všetkých obyvateľov, ktorí majú elektrinu na Slovensku, tak tento odvod nebude napĺňaný podľa znenia zákona, ale podľa toho, čo RTVS má. A toto fondy robiť nemôžu, sú to všetko verejnoprávne inštitúcie. A čo sa tu deje pri predkladaní tohto návrhu? To, že ešte im zoberieme ďalšie finančné prostriedky. Tak potom si myslím, že naozaj rozprávame o tom, že ak im urežeme akúkoľvek možnú bázu financovania, tak sa bavíme o tom, že chceme zánik. Pýtam sa teda aj predkladateľov: Chceme zánik týchto troch verejnoprávnych inštitúcií? Ak áno, tak si to potom v rámci verejnoprávneho priestoru vyjasnime, ako má byť ten verejnoprávny priestor u nás na Slovensku budovaný.
Z hľadiska toho mínového poľa, čo som spomínal na začiatku, je vždy veľmi populárne, ak niekomu chceme znížiť daň. Je to, samozrejme, mínové pole aj preto, že napr. ak sú píšuci autori alebo píšuci redaktori novín, myslím, že podpísaní pod podporou vašej iniciatívy sú mnohí novinári, ktorí sa venujú aj politike, je veľmi ťažké stáť proti tomu, aby sme vysvetľovali, že nie je dobré najprv zrušiť odvod a potom sa baviť o financovaní, ale mali by sme to otočiť na hlavu. Je tu nápad napr., a ja sa s ním stotožňujem, že ak teda je tu takáto dvojpercentná povinnosť, aby sme znížili pre týchto ľudí daň, daňovú povinnosť presne o tieto dve percentá. Samozrejme, nebudú s tým súhlasiť daňoví puristi, ktorí chcú mať jednoduchý systém bez výnimiek. Dá sa súhlasiť aj s tým, ja si myslím, že je to cesta, ale nemusí byť správna. Komentovať to nemusíte, mám pocit, že to hovoril pán Jarjabek. A nie celkom sa viem s týmto stotožniť. Sú tu ale aj iné nástroje, možno zdobrovoľniť odvod do týchto fondov a tým pádom teda prispieť k tomu, že bude to naozaj stáť na nohách nejakej vzájomnosti alebo solidarity. Sú teda možné ďalšie scenáre. Myslím si však, že v súčasnom stave nepripravenosti debaty a podľa mňa otvorenie debaty zo zlého konca je tým, že ohrozujeme verejnoprávnosť, ohrozujeme to, že tieto fondy nebudú môcť byť nejako zreformované.
A ja chcem aj predkladateľov možno vyzvať, aby sme sa na to pozreli tak, že skúsime zmeniť zákon, a teda sa pozrieť na to, či potrebujeme tieto fondy, či musí byť zavesené toto financovanie na odvode iba z používania diel či už literárnych alebo výtvarných, alebo hudobných jedným, a to verejnoprávnym médiom. Ja si na tomto mieste aj kladiem otázky: My sme si nevšimli na Slovensku, že máme duálny systém? My sme si nevšimli, že okrem používateľa týchto diel RTVS máme aj iný sektor, ktorý ich rovnako používa a neodvádza do týchto fondov vôbec nič? V roku 1993 sme nemali duálny systém, mali sme jednu STV a mali sme Slovenský rozhlas. Odvtedy sa s týmto zákonom nestalo nič. Tento zákon platí a ten odvod do týchto fondov zo zástrčkového zákona ide stále potichu. Dokonca je tam nejaké úzusové právo, ktoré je viazané na odvod z použitia diela na haliere, 0,25 haliera na použitie diela. A toto nám do tých fondov ide.
Chcel by som ešte povedať, prečo je to mínové pole. Vy sama dobre viete, pani predkladateľka, že samotná umelecká obec, ktorej sa to najviac dotýka, nie je v tejto otázke jednotná. Ja nepôjdem po ceste pána predsedu výboru, proste tu ako keby pranieroval, jedni sú za to a vymenujeme ich a druhí sú proti tomu. Sú ľudia, ktorí s rovnakou váhou svojho pôsobenia či už v novinárskej oblasti alebo v akejkoľvek umeleckej podporujú tento návrh, pretože sa im zdá neoprávnene platiť o 2 % vyššie dane, ale sú rovnako ľudia, ktorí vidia viaceré benefity používania, ktorých nemôžeme obviniť z toho, že sú len tí zainteresovaní, lebo samotný predkladateľ tohto zákona bol zainteresovaný spôsobom tým, že dostal nejakým spôsobom štipendium pri preklade svojej hry. A vyvážiť to, to je to mínové pole. Proste kde sa, preboha, v SDKÚ vzal ten populizmus, ktorý často vyčítajú nám a úplne všetkým okolo, že teraz my ideme znižovať alebo máme zámer znížiť daň, lebo sa nám toto zdá správne zo sociálnych dôvodov, ako hovoril pán poslanec Beblavý, a z nejakých dôvodov, možno ich nazvať ideologickými, ale z takých, že toto je reliktom minulého režimu? Fondy ako verejnoprávne inštitúcie, ako inštitúcie umeleckej vzájomnosti, nie sú výmysel Slovenska. A musím naozaj povedať, že českí kolegovia nám to, že sme nezlikvidovali tento inštitút, často aj závidia. Ja nehovorím, že fungujú dobre. V rámci slovenského nastavenia fungovania prerozdeľovania prostriedkov v akejkoľvek oblasti je aj toto zahalené rúškom tajomstva. Málo ľudí sa venuje tomu.
Podľa mňa je chorý, a ešte raz to poviem, princíp, že používaním diel či už obrazových, literárnych alebo hudobných, sa tvárime na Slovensku, že ich používa iba verejnoprávna inštitúcia RTVS a z hľadiska toho je pilierovým finančným zdrojom pre tieto fondy odvod z RTVS. myslím si, zo zástrčkového zákona. Čiže ak by som to mal premostiť možno ad absurdum, tak teraz hovorím, že umelci alebo časť umelcov nechce platiť 2 % dane. Ale fondy budú zachované aj po prijatí tohto zákona. A tým pádom budeme musieť tlačiť na to, aby ľudia cez zástrčkový zákon odviedli dostatočné množstvo finančných prostriedkov, lebo RTVS ich inak nebude mať. Kto kedy sa zameral na tú otázku, že naozaj tu máme vysielateľov z licencie či už audiovizuálnych alebo televízie a rozhlasu a tieto sú nie používatelia diel hudobných, literárnych alebo obrazových? Tak skúsme sa teda dostať v roku 2013 k tomu, že sme vybudovali v deväťdesiatych rokoch duálny systém, že máme vysielateľov aj zo zákona, že máme vysielateľov aj z licencie. Teda otvorme otázku, či umelecká vzájomnosť má byť financovaná na základe povinnosti alebo na základe dobrovoľnosti.
Aby som nebol nekorektný. Včera sme sa o tomto bavili. Pri tomto bode mám pocit, že strana SaS má vo svojom programe, keďže mi to včera Martin Poliačik ukázal, presne tento moment. Ak si to správne pamätám, to znamená dobrovoľný odvod a transformácie, možno nadačný model a podobne.
Ešte raz. Chcem povedať, že na spôsob financovania fondov, na ich zotrvanie alebo nezotrvanie si dovolím ohlásiť, že robím na zákone ohľadom financovania fondov a chcel by som možno kolegov, ktorí sa tejto otázke venujú, pozvať, aby sme sa na tento návrh zákona pozreli až následne a otvorili to presne z toho konca, odkiaľ nás tento problém páli. Možno, aj kolegovia z vládnej strany či už vo výbore alebo tí, ktorí sa tejto otázke venujú, mohli by sme pristúpiť k tomu, že pokiaľ ide o zákon z roku 1993, ktorý podľa mojich informácií bol pripravovaný veľmi narýchlo a nikdy nebol vykonaný do dôsledkov, pretože tie odvody, ktoré sú tam, sa nikdy neplnili z tých prostriedkov verejnoprávnych inštitúcií, rozhlasu a Slovenskej televízie, smerom k fondom podľa toho, ako ten zákon znel, ale vždy prichádzalo k dohodám medzi inštitúciami, týmito tromi fondmi, a našimi vysielateľmi, skúsime sa teda naozaj pozrieť na to, či moment, ktorý ohlasujú, a mám pocit, že už sa stáva takou nejakou črtou slovenskej kultúry, že máme tu spoločnosť, ktorá je, chcem používať tie ministerské slová, idiotizovaná, ale asi to je také najviac, čo znie, verejnoprávny rozmer Slovenskej republiky, ktorý máme zachovaný aj v tom, že tieto fondy existujú, by nepotreboval skôr debatu o tom, akým spôsobom ich zreformovať, akým spôsobom ich stransparentniť, akým spôsobom ich viac nasmerovať k skutočnej podpore umelcov, a potom sa baviť o tom, akým spôsobom odľahčiť jednotlivým skupinám obyvateľstva alebo zainteresovaným umelcov, aby sa tu nevytvárali ako keby dve znepriatelené skupiny jedných, podporovateľov zachovania fondov, ktorí boli vymenovaní, a jedných, ktorí sú proti tomu, ktorí teda boli ohlásení v čísle 1 300, ktorí sa podpísali pod tento návrh.
Ja keďže ideovo súhlasím s tým a sme v prvom čítaní, sa zdržím hlasovania pri tomto návrhu zákona, a to hlavne preto, že súhlasím s tým, že fondom sa treba venovať, ale mám pocit, že v tejto otázke sme začali, tak ako býva na Slovensku zvykom, zo zlého konca. Ďakujem.
Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani navrhovateľka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ťažko sa kráča po zamínovanom poli, ktoré tento návrh určite otvára.
Pán poslanec Beblavý pri uvádzaní tohto návrhu spomínal sociálne prostredie, ktoré je na Slovensku zlé, a ťažké časy sa dejú. Preto navrhujú zrušenie povinného dvojpercentného odvodu do fondov. Do umeleckých fondov ďalšia argumentácia. Čiže sú to verejnoprávne inštitúcie, ktoré máme na Slovensku od roku 1954. A zabezpečujú rôzne funkcie. Nezaznelo tu to, že tieto inštitúcie sú verejnoprávne a pôsobia v nejakej určitej sfére, ako keby umeleckej vzájomnosti. Ja som pri návrhoch z dielne SDKÚ zvyknutý, že ak povedia A, tak povedia B. A tuná práve mi to B veľmi chýba. Skôr pri tom akoby sme sa zamerali na to, že je možno neoprávnené, že určitá časť obyvateľstva má vyšší daňový odvod, keďže tento dvojpercentný odvod je povinný a musia ho platiť, tak ako spomínal napríklad môj kolega poslanec Hraško, že ho musí platiť a nevie sa pri činnosti, ktorej sa venuje, je to umenie v oblasti folklóru, dostať k nejakým výhodám, ktoré tieto fondy majú zabezpečovať, a nevie sa na základe toho, ako sú definované, dostať k tým benefitom, ktoré by mali pre umeleckú obec platiť, to je jedna strana mince.
Ja si však myslím, že tento problém by sme mali otvoriť z úplne inej strany. Zákon o týchto fondoch je starý z roku 1993. V roku 1993 sa tento parlament dohodol na tom, že fondy budú financované a všetky režijné náklady budú platené, a to tu teda nezaznelo, z, a teraz sa možno počudujete, kolegovia, príspevkov z tzv. vtedy koncesionárskych poplatkov a teraz na základe tzv. zástrčkového zákona. Zákon z roku 1993 totižto hovorí, že v nejakom podiele, sú, nechcem zaťažovať celé plénum, tieto fondy financované vlastne z toho, čo odvádzajú ľudia na sledovanie, ak sledujú Slovenskú televíziu alebo Slovenský rozhlas. Ja som asi pred pol rokom začal pracovať na tom, aby sme sa presne pozreli na to, či tento spôsob financovania je správny, či je určené presne percentuálne, koľko z odvodov do verejnoprávneho v súčasnosti telerozhlasu na financovanie týchto fondov ide a či tieto fondy z týchto peňazí majú šancu plniť zákonom stanovené povinnosti, ktoré majú. Ešte raz, toto sú verejnoprávne inštitúcie.
Čo sa stalo. Prišiel k nám na výbor pre kultúru a médiá list od pána riaditeľa Hudobného fondu, že hrozí jeho zánik, pretože neexistuje dohoda medzi RTVS a Hudobným fondom a tento fond je existenčne ohrozený. Existenčne ohrozený bol preto, že nebola naplnená litera zákona z hľadiska financovania, z hľadiska percentuálneho odvodu prostriedkov z výberu koncesionárskych poplatkov RTVS. A RTVS a jeho nové vedenie pristúpilo k parciálnym dohodám so všetkými tromi fondmi, či už Literárnym fondom, Hudobným fondom alebo Fondom výtvarných umení. Týmto pádom sa otvára teda tá základná otázka, ktorá tu počas celej tejto rozpravy je vo vzduchu: Potrebujeme tieto fondy, sú na niečo alebo sa budeme baviť o tom, že majú zaniknúť?
Zároveň pri tejto iniciatíve hovoríme o druhej nohe, ktorá je možno v takej tej samosprávnej činnosti, že koľko umelci odvedú, toľko na základe rozhodnutia orgánov, ktoré tieto fondy majú, ešte raz, tie prostriedky nejdú na réžiu, sú to tie dvojpercentné, bude poukázaných späť do umeleckých obcí. Ak tieto prostriedky ale nebudú do fondov poukázané, tak fondy si nebudú môcť plniť zákonom stanovené podmienky. A tým pádom sa teda reálne bavíme o tom, či ich v slovenskej spoločnosti potrebujeme alebo nepotrebujeme, a teda otvárame obrovskú otázku, či v spoločnosti potrebujeme ďalšie tri verejnoprávne inštitúcie, alebo, ako hovoril Igor Hraško možno ešte ďalšiu inštitúciu, ktorá sa bude venovať folklóru, alebo ich vôbec nepotrebujeme.
Myslím si, že otázka rušenia nejakej povinnosti je vždy veľmi populárna. Myslím si, že 1 300 ľudí podpísaných pod zámer, ktorý prezentuje tuná pán poslanec Beblavý a pani poslankyňa Vášáryová, bude mať obľubu medzi jednou časťou dotknutých ľudí, pretože im chce znížiť povinný odvod, chce im zrušiť daň. A argumentácia je z úst pani Vášáryovej aj taká, že je to nejaký relikt, nejaká prežitá vec, ktorú tu máme od komunizmu.
Myslím si, že v tomto bode by sme mali teda naozaj otvoriť tú debatu omnoho širšie, či umelecká vzájomnosť, nechcem používať to veľmi sprofanované slovo solidarita, má nejaké miesto na Slovensku, nemyslím Slobodu a Solidaritu, ale solidaritu už má v ústach každý, či táto vzájomnosť medzi umelcami nejaký význam má alebo nie. Ak sa teda zhodneme, že ho má, tak by sme mali potom pristúpiť k zmene financovania a k zmene odvodu najprv zmenou podľa mňa nevykonávaného zákona z roku 1993. Poviem aj, prečo je nevykonávaný.
Čo sa nám stalo v poslednom polročnom období, to je zaujímavý fakt. Verejnoprávna inštitúcia ako RTVS a všetky tieto tri fondy môžu konať len, keďže sú verejnoprávne, na základe a podľa zákona. Ale my tu sledujeme to, že vedenie Literárneho fondu sa ad hoc dohaduje na odvode z koncesionárskych poplatkov pre Literárny fond. A dohodne sa aj výtvarný, ale nedohodne sa hudobný na tom. A prečo sa nedohodne? Lebo trval na tom, že to, čo je v zákone z roku 1993 napísané, je, že má právo tieto finančné prostriedky dostať. Ale keďže ich nedostáva, ohrozuje svoje vlastné financovanie. Tým pádom ohrozuje to, aby zabezpečoval zo zákona dané funkcie, ktoré má plniť. Čiže ja by som tú debatu potreboval podľa mňa, keby bola úprimná, otvoriť z tejto strany. To znamená, buď ten zákon zrušíme, alebo ho zreformujeme do takej podoby, že tieto fondy môžu byť upravená a bude napĺňaný model financovania presne a do bodky. Dokonca tieto inštitúcie, keďže konajú alebo mali by konať na základe a podľa zákona, sa nemajú ad hoc dohadovať, pokiaľ ide o vedenie RTVS, úhrady za služby verejnosti vyberajú, a na druhej strane tieto fondy sa nemôžu dohodnúť na tom, že máte síce nárok na daný objem finančných prostriedkov, ale RTVS z výberu dane, ktorá je namierená teraz nie na umelcov, ale na všetkých obyvateľov, ktorí majú elektrinu na Slovensku, tak tento odvod nebude napĺňaný podľa znenia zákona, ale podľa toho, čo RTVS má. A toto fondy robiť nemôžu, sú to všetko verejnoprávne inštitúcie. A čo sa tu deje pri predkladaní tohto návrhu? To, že ešte im zoberieme ďalšie finančné prostriedky. Tak potom si myslím, že naozaj rozprávame o tom, že ak im urežeme akúkoľvek možnú bázu financovania, tak sa bavíme o tom, že chceme zánik. Pýtam sa teda aj predkladateľov: Chceme zánik týchto troch verejnoprávnych inštitúcií? Ak áno, tak si to potom v rámci verejnoprávneho priestoru vyjasnime, ako má byť ten verejnoprávny priestor u nás na Slovensku budovaný.
Z hľadiska toho mínového poľa, čo som spomínal na začiatku, je vždy veľmi populárne, ak niekomu chceme znížiť daň. Je to, samozrejme, mínové pole aj preto, že napr. ak sú píšuci autori alebo píšuci redaktori novín, myslím, že podpísaní pod podporou vašej iniciatívy sú mnohí novinári, ktorí sa venujú aj politike, je veľmi ťažké stáť proti tomu, aby sme vysvetľovali, že nie je dobré najprv zrušiť odvod a potom sa baviť o financovaní, ale mali by sme to otočiť na hlavu. Je tu nápad napr., a ja sa s ním stotožňujem, že ak teda je tu takáto dvojpercentná povinnosť, aby sme znížili pre týchto ľudí daň, daňovú povinnosť presne o tieto dve percentá. Samozrejme, nebudú s tým súhlasiť daňoví puristi, ktorí chcú mať jednoduchý systém bez výnimiek. Dá sa súhlasiť aj s tým, ja si myslím, že je to cesta, ale nemusí byť správna. Komentovať to nemusíte, mám pocit, že to hovoril pán Jarjabek. A nie celkom sa viem s týmto stotožniť. Sú tu ale aj iné nástroje, možno zdobrovoľniť odvod do týchto fondov a tým pádom teda prispieť k tomu, že bude to naozaj stáť na nohách nejakej vzájomnosti alebo solidarity. Sú teda možné ďalšie scenáre. Myslím si však, že v súčasnom stave nepripravenosti debaty a podľa mňa otvorenie debaty zo zlého konca je tým, že ohrozujeme verejnoprávnosť, ohrozujeme to, že tieto fondy nebudú môcť byť nejako zreformované.
A ja chcem aj predkladateľov možno vyzvať, aby sme sa na to pozreli tak, že skúsime zmeniť zákon, a teda sa pozrieť na to, či potrebujeme tieto fondy, či musí byť zavesené toto financovanie na odvode iba z používania diel či už literárnych alebo výtvarných, alebo hudobných jedným, a to verejnoprávnym médiom. Ja si na tomto mieste aj kladiem otázky: My sme si nevšimli na Slovensku, že máme duálny systém? My sme si nevšimli, že okrem používateľa týchto diel RTVS máme aj iný sektor, ktorý ich rovnako používa a neodvádza do týchto fondov vôbec nič? V roku 1993 sme nemali duálny systém, mali sme jednu STV a mali sme Slovenský rozhlas. Odvtedy sa s týmto zákonom nestalo nič. Tento zákon platí a ten odvod do týchto fondov zo zástrčkového zákona ide stále potichu. Dokonca je tam nejaké úzusové právo, ktoré je viazané na odvod z použitia diela na haliere, 0,25 haliera na použitie diela. A toto nám do tých fondov ide.
Chcel by som ešte povedať, prečo je to mínové pole. Vy sama dobre viete, pani predkladateľka, že samotná umelecká obec, ktorej sa to najviac dotýka, nie je v tejto otázke jednotná. Ja nepôjdem po ceste pána predsedu výboru, proste tu ako keby pranieroval, jedni sú za to a vymenujeme ich a druhí sú proti tomu. Sú ľudia, ktorí s rovnakou váhou svojho pôsobenia či už v novinárskej oblasti alebo v akejkoľvek umeleckej podporujú tento návrh, pretože sa im zdá neoprávnene platiť o 2 % vyššie dane, ale sú rovnako ľudia, ktorí vidia viaceré benefity používania, ktorých nemôžeme obviniť z toho, že sú len tí zainteresovaní, lebo samotný predkladateľ tohto zákona bol zainteresovaný spôsobom tým, že dostal nejakým spôsobom štipendium pri preklade svojej hry. A vyvážiť to, to je to mínové pole. Proste kde sa, preboha, v SDKÚ vzal ten populizmus, ktorý často vyčítajú nám a úplne všetkým okolo, že teraz my ideme znižovať alebo máme zámer znížiť daň, lebo sa nám toto zdá správne zo sociálnych dôvodov, ako hovoril pán poslanec Beblavý, a z nejakých dôvodov, možno ich nazvať ideologickými, ale z takých, že toto je reliktom minulého režimu? Fondy ako verejnoprávne inštitúcie, ako inštitúcie umeleckej vzájomnosti, nie sú výmysel Slovenska. A musím naozaj povedať, že českí kolegovia nám to, že sme nezlikvidovali tento inštitút, často aj závidia. Ja nehovorím, že fungujú dobre. V rámci slovenského nastavenia fungovania prerozdeľovania prostriedkov v akejkoľvek oblasti je aj toto zahalené rúškom tajomstva. Málo ľudí sa venuje tomu.
Podľa mňa je chorý, a ešte raz to poviem, princíp, že používaním diel či už obrazových, literárnych alebo hudobných, sa tvárime na Slovensku, že ich používa iba verejnoprávna inštitúcia RTVS a z hľadiska toho je pilierovým finančným zdrojom pre tieto fondy odvod z RTVS. myslím si, zo zástrčkového zákona. Čiže ak by som to mal premostiť možno ad absurdum, tak teraz hovorím, že umelci alebo časť umelcov nechce platiť 2 % dane. Ale fondy budú zachované aj po prijatí tohto zákona. A tým pádom budeme musieť tlačiť na to, aby ľudia cez zástrčkový zákon odviedli dostatočné množstvo finančných prostriedkov, lebo RTVS ich inak nebude mať. Kto kedy sa zameral na tú otázku, že naozaj tu máme vysielateľov z licencie či už audiovizuálnych alebo televízie a rozhlasu a tieto sú nie používatelia diel hudobných, literárnych alebo obrazových? Tak skúsme sa teda dostať v roku 2013 k tomu, že sme vybudovali v deväťdesiatych rokoch duálny systém, že máme vysielateľov aj zo zákona, že máme vysielateľov aj z licencie. Teda otvorme otázku, či umelecká vzájomnosť má byť financovaná na základe povinnosti alebo na základe dobrovoľnosti.
Aby som nebol nekorektný. Včera sme sa o tomto bavili. Pri tomto bode mám pocit, že strana SaS má vo svojom programe, keďže mi to včera Martin Poliačik ukázal, presne tento moment. Ak si to správne pamätám, to znamená dobrovoľný odvod a transformácie, možno nadačný model a podobne.
Ešte raz. Chcem povedať, že na spôsob financovania fondov, na ich zotrvanie alebo nezotrvanie si dovolím ohlásiť, že robím na zákone ohľadom financovania fondov a chcel by som možno kolegov, ktorí sa tejto otázke venujú, pozvať, aby sme sa na tento návrh zákona pozreli až následne a otvorili to presne z toho konca, odkiaľ nás tento problém páli. Možno, aj kolegovia z vládnej strany či už vo výbore alebo tí, ktorí sa tejto otázke venujú, mohli by sme pristúpiť k tomu, že pokiaľ ide o zákon z roku 1993, ktorý podľa mojich informácií bol pripravovaný veľmi narýchlo a nikdy nebol vykonaný do dôsledkov, pretože tie odvody, ktoré sú tam, sa nikdy neplnili z tých prostriedkov verejnoprávnych inštitúcií, rozhlasu a Slovenskej televízie, smerom k fondom podľa toho, ako ten zákon znel, ale vždy prichádzalo k dohodám medzi inštitúciami, týmito tromi fondmi, a našimi vysielateľmi, skúsime sa teda naozaj pozrieť na to, či moment, ktorý ohlasujú, a mám pocit, že už sa stáva takou nejakou črtou slovenskej kultúry, že máme tu spoločnosť, ktorá je, chcem používať tie ministerské slová, idiotizovaná, ale asi to je také najviac, čo znie, verejnoprávny rozmer Slovenskej republiky, ktorý máme zachovaný aj v tom, že tieto fondy existujú, by nepotreboval skôr debatu o tom, akým spôsobom ich zreformovať, akým spôsobom ich stransparentniť, akým spôsobom ich viac nasmerovať k skutočnej podpore umelcov, a potom sa baviť o tom, akým spôsobom odľahčiť jednotlivým skupinám obyvateľstva alebo zainteresovaným umelcov, aby sa tu nevytvárali ako keby dve znepriatelené skupiny jedných, podporovateľov zachovania fondov, ktorí boli vymenovaní, a jedných, ktorí sú proti tomu, ktorí teda boli ohlásení v čísle 1 300, ktorí sa podpísali pod tento návrh.
Ja keďže ideovo súhlasím s tým a sme v prvom čítaní, sa zdržím hlasovania pri tomto návrhu zákona, a to hlavne preto, že súhlasím s tým, že fondom sa treba venovať, ale mám pocit, že v tejto otázke sme začali, tak ako býva na Slovensku zvykom, zo zlého konca. Ďakujem.
Skontrolovaný
9:51
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja len veľmi krátko vystúpim. Pán poslanec Viskupič tuná prezentoval istú analýzu fungovania fondov, tú istú analýzu vlastne toho všetkého, čo tie fondy prinášajú, respektíve v čom je aj ich problematickosť. S niektorými vecami, samozrejme, súhlasím, niektoré veci sú tu na debatu. A dá sa s nimi aj polemizovať. Ale najpodstatnejšie z tohto všetkého pre mňa je to, že myslím si, že na základe žiadneho subjektivizmu, na základe žiadneho subjektívneho názoru, že ja som z fondov ešte nič nedostal, ja som fondy nevyužil, pre mňa sú fondy zbytočné, tak ako to prezentovala napríklad pani poslankyňa Vášáryová včera, že teda z tých fondov ešte nič nemala ona, dokonca ešte ani jej manžel, toto predsa nemôže byť dôvod na zrušenie fondov, respektíve zaoberanie sa touto tematikou v takomto prostredí, v akom sme, nehovoriac o tom, že naozaj tá umelecká obec je rozdelená, čo sa týka tejto problematiky. A vidíme to na tom množstve podpisov za návrh a proti návrhu. A pri tom naozaj tuná chýba istá analýza fungovania. Debata v tomto zmysle by mala byť na širšej báze, myslím, že by to mohlo byť jednou z tém aj, povedzme, verejnoprávnej inštitúcie, so zainteresovanými ľuďmi vo fondoch, s ľuďmi, ktorí tieto fondy využívajú, s ľuďmi, ktorí tieto fondy spravujú, vôbec aby bolo nejakým spôsobom obhájené ich miesto v spoločnosti na základe tohto zákona. Čiže, veľmi stručne, myslím si, že subjektívne hodnotenie na základe toho, či som niečo z týchto fondov mal alebo nemal, je v tejto chvíli no, vyjadrím sa slušne, asi nie na pravom mieste. Ďakujem za pozornosť.
Kontrolovaný
10:12
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:12
Renáta ZmajkovičováVystúpenie s faktickou poznámkou
8.2.2013 o 10:12 hod.
JUDr.
Renáta Zmajkovičová
Videokanál poslancaPani poslankyňa Vášáryová.
Skontrolovaný
10:14
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:14
Magdaléna VášáryováAle, pán kolega, ak hovoríte o populizme, prosím vás, pozrite sa do programu našej politickej strany. V každom takom programe nájdete zrušenie 2 % a aj dôvod, prečo sme ich chceli zrušiť. A okrem toho SDKÚ predsa je stranou, ktorá čistila daňový systém. A práve jedna z týchto reforiem, a síce vyčistenie daňového systému, priniesla nebývalý hospodársky rast Slovenska. Takže o akom populizme tu hovoríte? Ja vás nerozumiem. A predpokladám len, že ste predsa len mladší, nepamätáte si, čo bolo v deväťdesiatych rokoch, pretože ste boli mladý človek ešte. Tak o akom populizme tu hovoríte?
Ale druhá vec... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
8.2.2013 o 10:14 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Chcem poďakovať pánu Viskupičovi za jeho vystúpenie. Je vidieť, že sa snaží vniknúť do tej hmlistej a veľmi netransparentnej situácie okolo fondov, na ktorú som upozornila. A som mu aj veľmi vďačná za to, že hovoril o tom, že vlastne sú tu občania tohto štátu, ktorí platia jednoducho viacej. Žiadne iné profesijné skupiny okrem umelcov tu nie sú, na ktoré by niekto tlačil, aby boli solidárne. A toto slovo sa zneužíva voči týmto ľudom. A hovoria: „Vy chcete zrušiť 2 %, vy nie ste solidárni.“ Uveďte mi ešte ďalšie skupiny profesijné občanov tohto štátu, pre ktorých majú byť rovnako nastavené podmienky, ktorým niekto vyčíta, že neplatia 2 % zo svojej hrubej mzdy a zo svojich hrubých honorárov, lebo majú byť solidárni. A to je ten princíp, na ktorý my poukazujeme.
Ale, pán kolega, ak hovoríte o populizme, prosím vás, pozrite sa do programu našej politickej strany. V každom takom programe nájdete zrušenie 2 % a aj dôvod, prečo sme ich chceli zrušiť. A okrem toho SDKÚ predsa je stranou, ktorá čistila daňový systém. A práve jedna z týchto reforiem, a síce vyčistenie daňového systému, priniesla nebývalý hospodársky rast Slovenska. Takže o akom populizme tu hovoríte? Ja vás nerozumiem. A predpokladám len, že ste predsa len mladší, nepamätáte si, čo bolo v deväťdesiatych rokoch, pretože ste boli mladý človek ešte. Tak o akom populizme tu hovoríte?
Ale druhá vec... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
10:16
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:16
Igor HraškoVystúpenie s faktickou poznámkou
8.2.2013 o 10:16 hod.
Ing.
Igor Hraško
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ako som už včera narážal v mojom príspevku... (Reakcie poslankyne Mezenskej.) Teda ja som hlavne narážal na netransparentnosť, neproporčnosť a nespravodlivosť v rámci týchto fondov. Pravda je to, ďakujem kolegynka Mezenská. Na rozdiel od kolegu Jarjabka si myslím, že práve v tomto čase je priestor na diskusiu opodstatnenosti fondov v takejto podobe, v akej sú. Žiaľ, politika strany SMER v tomto ohľade je zvrátená. Ide proti samotným samostatne pôsobiacim umelcom. Ale to sa netýka len samostatne pôsobiacich umelcov, to sa týka napríklad aj živnostníkov, to sú tiež samostatní ľudia, ktorí sa snažia živiť sami, ale systém im sa deformuje zlými rozhodnutiami a krokmi tejto vlády. Takže pokiaľ by sme na jednej strane odstránili daňovú záťaž umelcov, nepotrebujeme fondy, pretože budú zbytočné pre nich. Oni budú vedieť využívať inak svoj potenciál zo svojej vlastnej produkcie a nebudú potrebovať odvádzať ešte nejaké iné dane, ktoré sa im potom môžu vrátiť, nemôžu vrátiť. Hovorím, je to netransparentné, neproporčné a nespravodlivé. Takže naozaj toto je možno prvý krok. Ale, ako hovoril kolega Jofo Viskupič, tak treba možno začať z iného konca. Toto je možno jeden taký malý krok. Ale, skutočne, každý fond, ktorý vstupuje nejakým spôsobom do systému, deformuje prostredie. Takže možno bude tuná polemika naozaj o tom, či sú tie fondy opodstatnené v takej forme, v akej sú. Pokiaľ sú nejaké podporné programy, vždy to môže byť na dobrovoľnej báze, pretože takto sa už v súčasnosti funguje, sú mnohé fondy zriadené pri mnohých firmách, ktoré umožňujú financovanie istých projektov, malých projektov, ktoré práve financovali takéto fondy.
Neautorizovaný
10:18
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:18
Jozef ViskupičK pánovi predsedovi výboru Jarjabkovi. Áno, v duchu tom, v ktorom sa tá debata vlastne viedla doteraz, ako keby východiskom aj tvojho prejavu bolo to, že ide o rušenie fondov. A ak sa teda stotožníme s tým, že jeden z pilierov financovania by mal zmiznúť, tak možnože skutočne sa dá z tohto východiska vychádzať, či o rušenie ide alebo nie. To bolo aj obsahom toho môjho vystúpenia. A možnože v...
K pánovi predsedovi výboru Jarjabkovi. Áno, v duchu tom, v ktorom sa tá debata vlastne viedla doteraz, ako keby východiskom aj tvojho prejavu bolo to, že ide o rušenie fondov. A ak sa teda stotožníme s tým, že jeden z pilierov financovania by mal zmiznúť, tak možnože skutočne sa dá z tohto východiska vychádzať, či o rušenie ide alebo nie. To bolo aj obsahom toho môjho vystúpenia. A možnože v záverečnej reči dostaneme aj naň odpoveď.
Čo sa týka pani poslankyne Vášáryovej, poviem len jednu poznámku k populizmu. Ja si pamätám, ja som štandardne dlhodobejší volič, než som aktívny v politike. Priamo ja sám, SDKÚ, vaše programy veľmi dobre poznám. A práve preto hovorím, že práve pri tomto bode, keďže tomu som sa aj profesijne venoval, som to študoval, ma zaujímalo v tom programe dlhodobo, že vždy ponúkate alebo snažili ste sa ponúkať pri riešení a otvorení otázky aj to B, otvorili ste A, povedali ste B. Tu asi, mám pocit, treba urobiť najprv zmenu zákona a až potom hovoriť o tom, či existuje nejaká neoprávnená daň alebo neexistuje neoprávnená daň. Ak to urobíme inak, tak najprv zrušíme fondy, pretože nebude jeden pilier financovania, a potom sa budeme baviť o tom, či ich nejakým spôsobom potrebujeme. Ja som len preto hovoril, aby sme nezačínali zo zlého konca, lebo rušenie nejakej daňovej povinnosti je vždy populárne. Je preto ten populizmus a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
8.2.2013 o 10:18 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem kolegom za faktické poznámky.
K pánovi predsedovi výboru Jarjabkovi. Áno, v duchu tom, v ktorom sa tá debata vlastne viedla doteraz, ako keby východiskom aj tvojho prejavu bolo to, že ide o rušenie fondov. A ak sa teda stotožníme s tým, že jeden z pilierov financovania by mal zmiznúť, tak možnože skutočne sa dá z tohto východiska vychádzať, či o rušenie ide alebo nie. To bolo aj obsahom toho môjho vystúpenia. A možnože v záverečnej reči dostaneme aj naň odpoveď.
Čo sa týka pani poslankyne Vášáryovej, poviem len jednu poznámku k populizmu. Ja si pamätám, ja som štandardne dlhodobejší volič, než som aktívny v politike. Priamo ja sám, SDKÚ, vaše programy veľmi dobre poznám. A práve preto hovorím, že práve pri tomto bode, keďže tomu som sa aj profesijne venoval, som to študoval, ma zaujímalo v tom programe dlhodobo, že vždy ponúkate alebo snažili ste sa ponúkať pri riešení a otvorení otázky aj to B, otvorili ste A, povedali ste B. Tu asi, mám pocit, treba urobiť najprv zmenu zákona a až potom hovoriť o tom, či existuje nejaká neoprávnená daň alebo neexistuje neoprávnená daň. Ak to urobíme inak, tak najprv zrušíme fondy, pretože nebude jeden pilier financovania, a potom sa budeme baviť o tom, či ich nejakým spôsobom potrebujeme. Ja som len preto hovoril, aby sme nezačínali zo zlého konca, lebo rušenie nejakej daňovej povinnosti je vždy populárne. Je preto ten populizmus a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skontrolovaný
10:20
Vystúpenie v rozprave 10:20
Jozef MikloškoA ďakujem pánovi poslancovi Hlinovi, ktorý nás všetkých vystrašil. Takže je piatok, doobeda je tu úplné eldorádo ľudí, fajn.
A tretie chcem povedať, že možno ste si všimli, že včera bolo objavené 48. Mersennovo...
A ďakujem pánovi poslancovi Hlinovi, ktorý nás všetkých vystrašil. Takže je piatok, doobeda je tu úplné eldorádo ľudí, fajn.
A tretie chcem povedať, že možno ste si všimli, že včera bolo objavené 48. Mersennovo prvočíslo, páni poslanci, počúvajte, to je veľmi dôležitá vec vedecká, to číslo má 17 miliónov cifier, je 48. v tom poradí. Supercomputerom to počítali 38 dní. Keby sme ho mali, tak kryptografia je vyriešenia, WikiLeaks, Gorila nám nehrozia, všetko sa zakóduje a nikto na to nedôjde, no ale musíme to ešte aplikovať v našej praxi.
Tak teraz už k tejto téme. Niekto ma upozorňoval, že nemusím sa ponáhľať. Ale budem sa ponáhľať, musím sa ponáhľať, ja som pod tlakom.
Ja by som teda ešte raz z titulu spisovateľa niečo povedal. Tú situáciu poznám. Samozrejme, cením si veľmi pani poslankyňu, herečku slávnu, že včera napríklad či predvčerom sme tu mali napríklad krásne knižky Jozefa Lettricha, Dejiny novodobého Slovenska, to je vynikajúca knižka tohto politického emigranta a veľkého politika minulého obdobia. Už som do nej začítaný. Je veľmi pekná. A ďakujem, že to aj urobili, aj keď bol to akurát taký deň, tiež páni poslanci boli niekde na iných rokovaniach, takže moc ich tam nebolo. No ale kúpiť si to iste vždy môžeme. Je to pekná kniha.
No a pár slov k pánovi Dušanovi Jarjabkovi, ktorý tu je teda. Je to tiež môj priateľ. No len včera som troška v duchu vyskočil na neho. No tak troška zbytočne politizuje, tú situáciu polarizuje, dramatizuje, delí umelcov na dobrých a zlých: „Tí, čo sú s nami, sú dobrí, tí ostatní sú zlí.“ Bohužiaľ, toto pretrváva od novembra. Ale je to celkom ináč. Ono tu ide skôr o naozaj aj existenčné, ale aj také morálne a iné podporenie ľudí tvorivých, ktoré, žiaľ, po revolúcii silne upadlo. Aj pred rokom 1989 iste bolo treba žiť, pracovať, tvoriť a ľudia talentovaní museli a chceli a tlačilo ich to robiť. A preto aj písali, tvorili. Iné by bolo, keby kolaborovali. Iste, vtedy by sa mali lepšie. Ale mnohí nekolaborovali. To, čo dneska je v umení, napríklad aj v dramatickom ale aj v televíznom, alebo aj v spisovateľskom, sa ťažko dá porovnať s tým, čo bolo predtým, aj keď vtedy to bolo pod podstatne väčším tlakom a s podstatne menšou slobodou.
Ja teda pár slov poviem k slovenskému Literárnemu fondu, lebo ten poznám. No iste mi dobre padlo, keď som v minulosti párkrát nejakú podporu od nich dostal. Dokonca som trikrát dostal aj cenu slovenského Literárneho fondu za svoje monografie. Dve z nich boli aj v zahraničí publikované. Vždy to bol nejaký obed, diplom. Nepamätám sa na to, či aj nejaká obálka k tomu bola. Alebo tak 500, možno aj 1 000 korún sme za to dostávali. (Reakcia z pléna.) Nebola asi. Ale tie knihy si cením. Mám ich odložené. Majú cenu Literárneho fondu. Mám k tomu krásny diplom. Pánboh zaplať za to. Trikrát som dostal aj podporu na konferenciu, chcel som ísť do Berlína, do Moskvy a tak ďalej. Drahé to bolo. Sám som si to platil. Dostal som na cestovné, lebo to dávali. Raz dokonca, sa musím priznať, mi dali aj štipendium tvorivé, asi pol roka 3 000 korún to bolo mesačne na napísanie monografie, ktorú som aj napísal. Volala sa Počítače s umelou inteligenciou. No vtedy mi to dobre padlo, lebo som nemal žiadnu inú robotu, takže som písal knižku. A vďaka im to bolo 3 000, 100 eur dneska. Ale vždy, keď to došlo, bolo to fajn. No ja som ale, žiaľ, do tých fondov prakticky ničím nikdy neprispel, pretože ja som síce napísal sedem kníh, aj sa vydali, aj si, myslím, mali svoj úspech, ale bez honoráru, lebo to som si všetko sám organizoval. Čiže sám sebe som si nemusel platiť honoráre. Samozrejme, honoráre ostatným, ako boli výtvarník obálky, grafik a tak ďalej, tlačiar, som musel platiť. Čiže tým pádom som mohol, ale nemusel platiť tie 2 % do toho. Tu chcem zdôrazniť, že ide o solidaritu, najmä o solidaritu s mladými, ale aj so starými dnes. No treba nájsť taký systém, ktorý zachová podporu najmä mladých talentov. Iste u nás takých máme. Nie veľmi si ich všímame. Potom rýchlo idú ku komercii. A tam si nájdu sponzora. A potom často píšu veci, ktoré už sú slabé. Ale aj starých spisovateľov poznám, chodím občas s nimi kdekade aj na snemy Spolku slovenských spisovateľov, som jeho členom. Oni už nemajú sily naháňať svojich sponzorov na vydávanie svojich kníh a, fakt, žijú z penzie 300 – 400 eur, čiže nemajú ani na živobytie, pravdu povediac. Zase na druhej strane fakt ide o dvojité zdanenie týchto umelcov. Oni si zaplatia svoje dane, pričom ešte dane platia všelikde, keď vydajú knihu, ešte k tomu dôjdem, keď dajú grafikovi niečo a tak ďalej, všade je to zdanené, všade sa tá DPH pripočíta aj teda mnohokrát. Čiže ide o dvojité zdanenie. Čiže tiež by sa mohla snáď zobrať im daň. A potom daniar by mohol vrátiť tie 2 % tvorivých umelcov takých, čo trebárs sú vo zväzoch, alebo dať to na nejaký fond, ktorý ako nazveme, tak ho nazveme. Nie je to zanedbateľná čiastka. Ten Literárny fond z tohto získava 616 tisíc eur ročne čiže temer polovicu z jeho rozpočtu. Iste sa to dá získať aj z iných zdrojov, lebo, viete, druhá polovica je odniekiaľ iná, neviem, odkiaľ, ale proste je to asi polovica napríklad Literárneho fondu, iné podobné fondy sú podstatne menšie. Čiže ja by som tiež si myslel, že po dôkladnej analýze treba z rôznych strán zobrať ľudí, aj tých, čo sú proti tomu, aj tých, čo sú za to, a tak možno nejakú nadáciu spraviť z toho, ale so zárukou, že peniaze, ktoré sa tam dajú na umenie, na vedu, na literatúru, tak sa naozaj vrátia týmto ľuďom, a že to bude transparentné. Ja si myslím, že aj toto je transparentné, niečo na tom webe sa dá prečítať o schôdzach, že Literárny fond dal niekomu nejaké štipendium. To som voľakedy dávnejšie pozrel, iste to je aj teraz tam.
Pár slov teraz ešte k spisovateľom, až dovolíte, poviem. Tam je situácia zlá. Ja neviem, ako je to inde, no možno herci majú dabingy a majú neviem ešte čo. (Reakcia z pléna.) To je chyba, tak vás musíme do niečoho angažovať. Proste herci, si myslím, aj viac protestujú proti tomu, lebo tí majú tých džobov, si myslím, viacej, beží tá televízia stále na mnohých kanáloch, občas nejaký film, možno zahraničný. Ale nie som kompetentný k tomu hovoriť. Ale u spisovateľov je naozaj situácia zlá, by som povedal, až taká ponižujúca. Voľakedy sme im hrdo hovorili inžinieri ľudských duší. Ale dneska by som ich nazval tak, že sú chudáci. Aj výtvarníci, sochári, skladatelia tiež to majú zlé, skôr, by som povedal, v mnohom možno aj horšie ako za minulého režimu, keď aspoň niektorí tí privilegovaní sa dostali k tomu. Dneska sa dostať na nejakú výstavu a niečo predať je veľmi, veľmi zložité. Pamätáte sa, ešte na zjazde v roku 1967 spisovatelia zahájili ten tzv. obrodný proces. Tam vyskočil Vaculík a ďalší. To bolo hrdé, že oni to začali. Aj pred rokom 1989 mnohí zo spisovateľov pripravovali pád komunizmu už cez Kultúrny život alebo iné vystúpenia. Vtedy byť spisovateľom, to bolo iskrenie myšlienok, nových nápadov, ale často nebojácne veci, ale aj lojálne trápne, ale aj nebojácne. Určite za totality boli, dajme tomu, tí lojálni, režimom privilegovaní, ale po roku 1989 nový systém skutočne mlel všetkých rovnako a tlačil tých, ktorí zostali alebo ktorí sa o niečo snažili, aby sa spolitizovali, aby vždy boli kamaráti s tými, ktorí momentálne tie peniaze môžu rozdať. Jasný je cieľ spisovateľa, napísať knihu a vydať ju. Čiže, samozrejme, na to potrebuje v prvom rade peniaze. Dnes bez kampane nepredáte ani budúcu Nobelovu cenu za literatúru. Nikto si ju nevšimne. Dneska ten reťazec, teraz iste je to tak aj u iných umelcov, spisovateľ, vydavateľ, distribútor, kníhkupec absolútne nefunguje, najmä v neprospech spisovateľa, vydavateľa. Celkový rabat napríklad na distribúciu je až 55 %, to znamená, kniha, ktorá sa predáva za 10 eur, stála iba 5 eur, 5 eur si z toho berie vlastne distribútor. Čiže vlastne na knihách zarábajú tí, čo pre ich kvalitu absolútne nič neurobili. Dokonca majú ich vo svojej distribúcii a ani ich nepropagujú, nereklamujú, to nechávajú všetko na vydavateľa a na spisovateľa, ktorí často nemajú na to čas. Čiže model je potom taký, že je 10-eurová kniha, z toho ide jedno euro štátu, dneska je 10-percentná daň, na cenách sa to, žiaľ, neprejavilo, knihy majú to privilégium, 3 eurá na tlačiareň, 5 eur na distribúciu a jedno euro, to posledné, na redakčné úpravy, fotografie, grafiku, obálku a aj spisovateľovi. Potom vidíte, že každý z nich sa teší, že zadarmo, bez honoráru vlastne niečo vydá. A naozaj potom je to tak, že zo 100 ľudí, keď ide o vydavateľov, tak vám 100 ľudí povie: „Berieme knižku, zajtra ju vydáme, o tri dni je tu, to sa digitálne dneska dá, len doneste si peniaze. A, samozrejme, keď si ich donesiete, tu máte 500 kníh a teraz si ich distribuujte.“ Ja som túto metódu použil, myslím si, úspešne, ale nie každý má na to silu a energiu a proste čas.
Vážení, už záverom len ešte snáď trocha to súvisí tiež s fondmi. Viete, že boli veľké diskusie okolo Budmeríc. Ale boli v tom aj hudobníci (Dolná Krupá), výtvarníci (Moravany). Ja som si dovolil napísať ministrovi kultúry tuná otvorenú otázku na túto tému. Okolo Budmeríc boli veľké domnienky o privatizácii, o ich ukradnutí umelcom. A chodili tam delegácie si to pozerať a tak ďalej. No je tomu asi pol roka. Pán minister mi napísal relatívne dobrú odpoveď na tému, čo bude s Budmericami, pričom záver bol asi taký, a to je dobré si zopakovať, že na tento rok sa dalo 1,3 mil. eur na renováciu Budmeríc a Budmerice nebudú patriť, vtedy to bolo spomenuté, slovenskému Literárnemu fondu, ale budú patriť nejakej inej spisovateľskej organizácii, Národnému literárnemu centru. To bola domnienka, a budú tam môcť znova chodiť spisovatelia na tvorivý pobyt alebo na konferencie, semináre a tak ďalej. Dokonca minister povedal, že aj hudobníkov a výtvarníkov a ďalších s ich zväzmi by sa dalo tam dostať, aby tiež tam mohli chodiť, aby to nebolo prázdne, aby to snáď nebolo také, že rum tam stojí desaťkrát menej ako inde.
Ešte posledná vec. V Bratislave, viete, spisovatelia mali krásnu budovu na Laurinskej 2, viem, že budova je už či predaná alebo prenajatá. Tam dole bola dobrá reštaurácia, taká lacná dobrá pre spisovateľov so 400-korunovými penziami, starkí tam vždy chodili. Aj to už je vo veľkom ohrození. A hneď vedľa bola predajňa literatúry, atraktívna na vynikajúcom mieste v strede Bratislave, ktorá už dávno bola likvidovaná. Ale aj to chcem povedať, že dokedy nebola zlikvidovaná, tak to tam bolo tak spolitizované a polarizované ešte od čias pána Mečiara, bohužiaľ, že tam prakticky len kamarátov zobrali. To som ja stokrát hovoril. Hovorili sme, že keď vyprší ich zmluva, tak sa to všetko dá na pôvodnú literárnu tvorbu. Tá zmluva ešte ani nevypršala a celá predajňa sa likvidovala. Myslím, že tam je móda teraz.
Vážení, ja som vlastne chcel povedať len pár aspektov z rôznych strán. Oceňujem to, že sa nájdu nové spôsoby financovania. Nezabudnime na spisovateľov, umelcov, sochárov, hercov a tak ďalej. A keď dáme a), že to chceme takto, tak b) už musíme vedieť, ako to naozaj bude, aby nenastalo nejaké vákuum, do ktorého tí ľudia padnú, pričom financovať sa to bude ešte horšie ako predtým. Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
8.2.2013 o 10:20 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Moji kolegovia ma vyhrešili, že sa pchám do všetkého aj do tohto. Ale som bývalý vedec a spisovateľ, ktorý dostal občas nejakú tú podporu a mal najmä v spisovateľskej obci dobrý prehľad, čo sa tu deje dneska.
A ďakujem pánovi poslancovi Hlinovi, ktorý nás všetkých vystrašil. Takže je piatok, doobeda je tu úplné eldorádo ľudí, fajn.
A tretie chcem povedať, že možno ste si všimli, že včera bolo objavené 48. Mersennovo prvočíslo, páni poslanci, počúvajte, to je veľmi dôležitá vec vedecká, to číslo má 17 miliónov cifier, je 48. v tom poradí. Supercomputerom to počítali 38 dní. Keby sme ho mali, tak kryptografia je vyriešenia, WikiLeaks, Gorila nám nehrozia, všetko sa zakóduje a nikto na to nedôjde, no ale musíme to ešte aplikovať v našej praxi.
Tak teraz už k tejto téme. Niekto ma upozorňoval, že nemusím sa ponáhľať. Ale budem sa ponáhľať, musím sa ponáhľať, ja som pod tlakom.
Ja by som teda ešte raz z titulu spisovateľa niečo povedal. Tú situáciu poznám. Samozrejme, cením si veľmi pani poslankyňu, herečku slávnu, že včera napríklad či predvčerom sme tu mali napríklad krásne knižky Jozefa Lettricha, Dejiny novodobého Slovenska, to je vynikajúca knižka tohto politického emigranta a veľkého politika minulého obdobia. Už som do nej začítaný. Je veľmi pekná. A ďakujem, že to aj urobili, aj keď bol to akurát taký deň, tiež páni poslanci boli niekde na iných rokovaniach, takže moc ich tam nebolo. No ale kúpiť si to iste vždy môžeme. Je to pekná kniha.
No a pár slov k pánovi Dušanovi Jarjabkovi, ktorý tu je teda. Je to tiež môj priateľ. No len včera som troška v duchu vyskočil na neho. No tak troška zbytočne politizuje, tú situáciu polarizuje, dramatizuje, delí umelcov na dobrých a zlých: „Tí, čo sú s nami, sú dobrí, tí ostatní sú zlí.“ Bohužiaľ, toto pretrváva od novembra. Ale je to celkom ináč. Ono tu ide skôr o naozaj aj existenčné, ale aj také morálne a iné podporenie ľudí tvorivých, ktoré, žiaľ, po revolúcii silne upadlo. Aj pred rokom 1989 iste bolo treba žiť, pracovať, tvoriť a ľudia talentovaní museli a chceli a tlačilo ich to robiť. A preto aj písali, tvorili. Iné by bolo, keby kolaborovali. Iste, vtedy by sa mali lepšie. Ale mnohí nekolaborovali. To, čo dneska je v umení, napríklad aj v dramatickom ale aj v televíznom, alebo aj v spisovateľskom, sa ťažko dá porovnať s tým, čo bolo predtým, aj keď vtedy to bolo pod podstatne väčším tlakom a s podstatne menšou slobodou.
Ja teda pár slov poviem k slovenskému Literárnemu fondu, lebo ten poznám. No iste mi dobre padlo, keď som v minulosti párkrát nejakú podporu od nich dostal. Dokonca som trikrát dostal aj cenu slovenského Literárneho fondu za svoje monografie. Dve z nich boli aj v zahraničí publikované. Vždy to bol nejaký obed, diplom. Nepamätám sa na to, či aj nejaká obálka k tomu bola. Alebo tak 500, možno aj 1 000 korún sme za to dostávali. (Reakcia z pléna.) Nebola asi. Ale tie knihy si cením. Mám ich odložené. Majú cenu Literárneho fondu. Mám k tomu krásny diplom. Pánboh zaplať za to. Trikrát som dostal aj podporu na konferenciu, chcel som ísť do Berlína, do Moskvy a tak ďalej. Drahé to bolo. Sám som si to platil. Dostal som na cestovné, lebo to dávali. Raz dokonca, sa musím priznať, mi dali aj štipendium tvorivé, asi pol roka 3 000 korún to bolo mesačne na napísanie monografie, ktorú som aj napísal. Volala sa Počítače s umelou inteligenciou. No vtedy mi to dobre padlo, lebo som nemal žiadnu inú robotu, takže som písal knižku. A vďaka im to bolo 3 000, 100 eur dneska. Ale vždy, keď to došlo, bolo to fajn. No ja som ale, žiaľ, do tých fondov prakticky ničím nikdy neprispel, pretože ja som síce napísal sedem kníh, aj sa vydali, aj si, myslím, mali svoj úspech, ale bez honoráru, lebo to som si všetko sám organizoval. Čiže sám sebe som si nemusel platiť honoráre. Samozrejme, honoráre ostatným, ako boli výtvarník obálky, grafik a tak ďalej, tlačiar, som musel platiť. Čiže tým pádom som mohol, ale nemusel platiť tie 2 % do toho. Tu chcem zdôrazniť, že ide o solidaritu, najmä o solidaritu s mladými, ale aj so starými dnes. No treba nájsť taký systém, ktorý zachová podporu najmä mladých talentov. Iste u nás takých máme. Nie veľmi si ich všímame. Potom rýchlo idú ku komercii. A tam si nájdu sponzora. A potom často píšu veci, ktoré už sú slabé. Ale aj starých spisovateľov poznám, chodím občas s nimi kdekade aj na snemy Spolku slovenských spisovateľov, som jeho členom. Oni už nemajú sily naháňať svojich sponzorov na vydávanie svojich kníh a, fakt, žijú z penzie 300 – 400 eur, čiže nemajú ani na živobytie, pravdu povediac. Zase na druhej strane fakt ide o dvojité zdanenie týchto umelcov. Oni si zaplatia svoje dane, pričom ešte dane platia všelikde, keď vydajú knihu, ešte k tomu dôjdem, keď dajú grafikovi niečo a tak ďalej, všade je to zdanené, všade sa tá DPH pripočíta aj teda mnohokrát. Čiže ide o dvojité zdanenie. Čiže tiež by sa mohla snáď zobrať im daň. A potom daniar by mohol vrátiť tie 2 % tvorivých umelcov takých, čo trebárs sú vo zväzoch, alebo dať to na nejaký fond, ktorý ako nazveme, tak ho nazveme. Nie je to zanedbateľná čiastka. Ten Literárny fond z tohto získava 616 tisíc eur ročne čiže temer polovicu z jeho rozpočtu. Iste sa to dá získať aj z iných zdrojov, lebo, viete, druhá polovica je odniekiaľ iná, neviem, odkiaľ, ale proste je to asi polovica napríklad Literárneho fondu, iné podobné fondy sú podstatne menšie. Čiže ja by som tiež si myslel, že po dôkladnej analýze treba z rôznych strán zobrať ľudí, aj tých, čo sú proti tomu, aj tých, čo sú za to, a tak možno nejakú nadáciu spraviť z toho, ale so zárukou, že peniaze, ktoré sa tam dajú na umenie, na vedu, na literatúru, tak sa naozaj vrátia týmto ľuďom, a že to bude transparentné. Ja si myslím, že aj toto je transparentné, niečo na tom webe sa dá prečítať o schôdzach, že Literárny fond dal niekomu nejaké štipendium. To som voľakedy dávnejšie pozrel, iste to je aj teraz tam.
Pár slov teraz ešte k spisovateľom, až dovolíte, poviem. Tam je situácia zlá. Ja neviem, ako je to inde, no možno herci majú dabingy a majú neviem ešte čo. (Reakcia z pléna.) To je chyba, tak vás musíme do niečoho angažovať. Proste herci, si myslím, aj viac protestujú proti tomu, lebo tí majú tých džobov, si myslím, viacej, beží tá televízia stále na mnohých kanáloch, občas nejaký film, možno zahraničný. Ale nie som kompetentný k tomu hovoriť. Ale u spisovateľov je naozaj situácia zlá, by som povedal, až taká ponižujúca. Voľakedy sme im hrdo hovorili inžinieri ľudských duší. Ale dneska by som ich nazval tak, že sú chudáci. Aj výtvarníci, sochári, skladatelia tiež to majú zlé, skôr, by som povedal, v mnohom možno aj horšie ako za minulého režimu, keď aspoň niektorí tí privilegovaní sa dostali k tomu. Dneska sa dostať na nejakú výstavu a niečo predať je veľmi, veľmi zložité. Pamätáte sa, ešte na zjazde v roku 1967 spisovatelia zahájili ten tzv. obrodný proces. Tam vyskočil Vaculík a ďalší. To bolo hrdé, že oni to začali. Aj pred rokom 1989 mnohí zo spisovateľov pripravovali pád komunizmu už cez Kultúrny život alebo iné vystúpenia. Vtedy byť spisovateľom, to bolo iskrenie myšlienok, nových nápadov, ale často nebojácne veci, ale aj lojálne trápne, ale aj nebojácne. Určite za totality boli, dajme tomu, tí lojálni, režimom privilegovaní, ale po roku 1989 nový systém skutočne mlel všetkých rovnako a tlačil tých, ktorí zostali alebo ktorí sa o niečo snažili, aby sa spolitizovali, aby vždy boli kamaráti s tými, ktorí momentálne tie peniaze môžu rozdať. Jasný je cieľ spisovateľa, napísať knihu a vydať ju. Čiže, samozrejme, na to potrebuje v prvom rade peniaze. Dnes bez kampane nepredáte ani budúcu Nobelovu cenu za literatúru. Nikto si ju nevšimne. Dneska ten reťazec, teraz iste je to tak aj u iných umelcov, spisovateľ, vydavateľ, distribútor, kníhkupec absolútne nefunguje, najmä v neprospech spisovateľa, vydavateľa. Celkový rabat napríklad na distribúciu je až 55 %, to znamená, kniha, ktorá sa predáva za 10 eur, stála iba 5 eur, 5 eur si z toho berie vlastne distribútor. Čiže vlastne na knihách zarábajú tí, čo pre ich kvalitu absolútne nič neurobili. Dokonca majú ich vo svojej distribúcii a ani ich nepropagujú, nereklamujú, to nechávajú všetko na vydavateľa a na spisovateľa, ktorí často nemajú na to čas. Čiže model je potom taký, že je 10-eurová kniha, z toho ide jedno euro štátu, dneska je 10-percentná daň, na cenách sa to, žiaľ, neprejavilo, knihy majú to privilégium, 3 eurá na tlačiareň, 5 eur na distribúciu a jedno euro, to posledné, na redakčné úpravy, fotografie, grafiku, obálku a aj spisovateľovi. Potom vidíte, že každý z nich sa teší, že zadarmo, bez honoráru vlastne niečo vydá. A naozaj potom je to tak, že zo 100 ľudí, keď ide o vydavateľov, tak vám 100 ľudí povie: „Berieme knižku, zajtra ju vydáme, o tri dni je tu, to sa digitálne dneska dá, len doneste si peniaze. A, samozrejme, keď si ich donesiete, tu máte 500 kníh a teraz si ich distribuujte.“ Ja som túto metódu použil, myslím si, úspešne, ale nie každý má na to silu a energiu a proste čas.
Vážení, už záverom len ešte snáď trocha to súvisí tiež s fondmi. Viete, že boli veľké diskusie okolo Budmeríc. Ale boli v tom aj hudobníci (Dolná Krupá), výtvarníci (Moravany). Ja som si dovolil napísať ministrovi kultúry tuná otvorenú otázku na túto tému. Okolo Budmeríc boli veľké domnienky o privatizácii, o ich ukradnutí umelcom. A chodili tam delegácie si to pozerať a tak ďalej. No je tomu asi pol roka. Pán minister mi napísal relatívne dobrú odpoveď na tému, čo bude s Budmericami, pričom záver bol asi taký, a to je dobré si zopakovať, že na tento rok sa dalo 1,3 mil. eur na renováciu Budmeríc a Budmerice nebudú patriť, vtedy to bolo spomenuté, slovenskému Literárnemu fondu, ale budú patriť nejakej inej spisovateľskej organizácii, Národnému literárnemu centru. To bola domnienka, a budú tam môcť znova chodiť spisovatelia na tvorivý pobyt alebo na konferencie, semináre a tak ďalej. Dokonca minister povedal, že aj hudobníkov a výtvarníkov a ďalších s ich zväzmi by sa dalo tam dostať, aby tiež tam mohli chodiť, aby to nebolo prázdne, aby to snáď nebolo také, že rum tam stojí desaťkrát menej ako inde.
Ešte posledná vec. V Bratislave, viete, spisovatelia mali krásnu budovu na Laurinskej 2, viem, že budova je už či predaná alebo prenajatá. Tam dole bola dobrá reštaurácia, taká lacná dobrá pre spisovateľov so 400-korunovými penziami, starkí tam vždy chodili. Aj to už je vo veľkom ohrození. A hneď vedľa bola predajňa literatúry, atraktívna na vynikajúcom mieste v strede Bratislave, ktorá už dávno bola likvidovaná. Ale aj to chcem povedať, že dokedy nebola zlikvidovaná, tak to tam bolo tak spolitizované a polarizované ešte od čias pána Mečiara, bohužiaľ, že tam prakticky len kamarátov zobrali. To som ja stokrát hovoril. Hovorili sme, že keď vyprší ich zmluva, tak sa to všetko dá na pôvodnú literárnu tvorbu. Tá zmluva ešte ani nevypršala a celá predajňa sa likvidovala. Myslím, že tam je móda teraz.
Vážení, ja som vlastne chcel povedať len pár aspektov z rôznych strán. Oceňujem to, že sa nájdu nové spôsoby financovania. Nezabudnime na spisovateľov, umelcov, sochárov, hercov a tak ďalej. A keď dáme a), že to chceme takto, tak b) už musíme vedieť, ako to naozaj bude, aby nenastalo nejaké vákuum, do ktorého tí ľudia padnú, pričom financovať sa to bude ešte horšie ako predtým. Ďakujem.
Neautorizovaný
10:35
Vystúpenie 10:35
Magdaléna VášáryováPrvé, čo musím povedať, je, že tento návrh zákona neruší fondy. Celá debata o tom, či fondy áno alebo nie, je mimo tohto zákona. Dovoľujem si upozorniť, že okrem Literárneho fondu, ktorý čerpá z dvojpercentnej dane okolo 49 %, všetky ostatné fondy z nej čerpajú medzi 7 až 17 %. Toto nijakým spôsobom neruší fondy. Znovu to opakujem. Ja rozumiem tomu politicky, že niekto potrebuje tomuto...
Prvé, čo musím povedať, je, že tento návrh zákona neruší fondy. Celá debata o tom, či fondy áno alebo nie, je mimo tohto zákona. Dovoľujem si upozorniť, že okrem Literárneho fondu, ktorý čerpá z dvojpercentnej dane okolo 49 %, všetky ostatné fondy z nej čerpajú medzi 7 až 17 %. Toto nijakým spôsobom neruší fondy. Znovu to opakujem. Ja rozumiem tomu politicky, že niekto potrebuje tomuto zákonu vsunúť to, že toto je rušenie fondov. Naopak, sú tam aj návrhy, akým spôsobom zabezpečiť ešte iné financovanie fondov.
A pri tejto príležitosti by som sa veľmi chcela poďakovať pánu predsedovi výboru pre kultúru a médiá, ktorý vo svojom vystúpení, asi predpokladám, kto ho napísal, podľa tej dikcie, jasne dokázal, pretože jeho prejav, to normálne ma prenieslo do roku 1976, že to bola presne tá biľakovská dikcia, presne to isté obviňovanie, to isté polarizovanie, triedny boj. Všetko ste tam našli. Tých pár ľudí, čo tu sedelo, bolo šokovaných. A potom som si na sociálnych sieťach pri ľuďoch, ktorí to pozorovali, to prečítala. A preto mu chcem poďakovať, pretože boli tak zdesení z tej dikcie. A to je to, na čo som chcela upozorniť, je to fosília. Je to relikt a pri svojej obrane síce nás robí mladšími, by som takúto omladzovaciu kúru celkom privítala, ale jednoducho nás znovu vracia do dikcie sedemdesiatych rokov. Po päťdesiatych rokoch je to druhé obdobie na Slovensku, ktoré zdecimovalo slovenskú kultúru práve aj týmto jazykom. Takže mu chcem poďakovať.
Ešte by som chcela povedať, tu sa stále hovorí, potrebujeme systémové zmeny, to sa nedá z tohto začínať. Ale na to tu máme ministerstvo kultúry. Snáď nie? Ono musí urobiť reformu. Pán kolega, ako opozičný poslanec chcete vypracovať pre ministerstvo reformu, ktorú vám tu 83 poslancov zmietne zo stola bez akejkoľvek debaty? Takto to v parlamentnej demokracii nefunguje, treba povedať. Čiže všetko to, čo ste povedali, a ja sa pod to podpisujem, musíme jednoducho posielať na ministerstvo kultúry. A tu je ďalší dôkaz toho, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky neprešlo reformami. A toto všetko sú relikty toho, že 22 rokov, skrátka, sme neprešli reformami v kultúrnom sektore. Niektoré z nich sa urobili. Je to napríklad odčlenenie Slovenskej národnej knižnice od Matice slovenskej. No ale jej nová pani riaditeľka pravdepodobne význam tejto inštitúcie mieni teraz absolútne zlikvidovať. Čo sa týka Literárneho fondu, nepočujem, že by nejakým spôsobom vôbec niekto z tohto fondu sa týmto zaoberal.
A nakoniec jednu veľmi dôležitú vec musím povedať. A preto by som vás poprosila, aby sme sa na tomto spojili. Vo včerajšom prejave predsedu výboru pre kultúru a médiá veľmi dehonestujúcim spôsobom boli menovaní ľudia, ktorí žijú v dobrej viere a v presvedčení, že žijú v demokratickej krajine a je na ich slobodnom rozhodnutí, čo podpíšu a čo nepodpíšu. Menoval niekoľkých ľudí a spochybnil ich dobrý úmysel a spochybnil aj ich existenciu. Pán poslanec Hraško hneď reagoval na to, že jedného z tých ľudí pozná. Toto sa nikdy nesmie v parlamente stať, aby poslanec politik bez toho, aby si uvedomil alebo vôbec zistil, že títo ľudia existujú a že máme 22 rokov demokraciu a jednoducho majú právo vyjadriť svoj názor a podpísať to, čo považujú za správne, ich tu dehonestoval s tým, že ktovie, či existujú. Ale mimo politických vecí, mimo akéhokoľvek politického zápasu alebo dialógu toto sa nikdy nesmie v parlamente stať. A preto dovoľte mi, aby som, úprimne verím, že aj vaším menom, sa týmto ľuďom, ktorých existencia bola spochybnená, a bolo spochybnené ich právo vyjadriť svoj názor, sa im verejne za celý parlament ospravedlnila. Ďakujem vám veľmi pekne.
Ďakujem pekne. Dovoľte len na záver to zhrnúť.
Prvé, čo musím povedať, je, že tento návrh zákona neruší fondy. Celá debata o tom, či fondy áno alebo nie, je mimo tohto zákona. Dovoľujem si upozorniť, že okrem Literárneho fondu, ktorý čerpá z dvojpercentnej dane okolo 49 %, všetky ostatné fondy z nej čerpajú medzi 7 až 17 %. Toto nijakým spôsobom neruší fondy. Znovu to opakujem. Ja rozumiem tomu politicky, že niekto potrebuje tomuto zákonu vsunúť to, že toto je rušenie fondov. Naopak, sú tam aj návrhy, akým spôsobom zabezpečiť ešte iné financovanie fondov.
A pri tejto príležitosti by som sa veľmi chcela poďakovať pánu predsedovi výboru pre kultúru a médiá, ktorý vo svojom vystúpení, asi predpokladám, kto ho napísal, podľa tej dikcie, jasne dokázal, pretože jeho prejav, to normálne ma prenieslo do roku 1976, že to bola presne tá biľakovská dikcia, presne to isté obviňovanie, to isté polarizovanie, triedny boj. Všetko ste tam našli. Tých pár ľudí, čo tu sedelo, bolo šokovaných. A potom som si na sociálnych sieťach pri ľuďoch, ktorí to pozorovali, to prečítala. A preto mu chcem poďakovať, pretože boli tak zdesení z tej dikcie. A to je to, na čo som chcela upozorniť, je to fosília. Je to relikt a pri svojej obrane síce nás robí mladšími, by som takúto omladzovaciu kúru celkom privítala, ale jednoducho nás znovu vracia do dikcie sedemdesiatych rokov. Po päťdesiatych rokoch je to druhé obdobie na Slovensku, ktoré zdecimovalo slovenskú kultúru práve aj týmto jazykom. Takže mu chcem poďakovať.
Ešte by som chcela povedať, tu sa stále hovorí, potrebujeme systémové zmeny, to sa nedá z tohto začínať. Ale na to tu máme ministerstvo kultúry. Snáď nie? Ono musí urobiť reformu. Pán kolega, ako opozičný poslanec chcete vypracovať pre ministerstvo reformu, ktorú vám tu 83 poslancov zmietne zo stola bez akejkoľvek debaty? Takto to v parlamentnej demokracii nefunguje, treba povedať. Čiže všetko to, čo ste povedali, a ja sa pod to podpisujem, musíme jednoducho posielať na ministerstvo kultúry. A tu je ďalší dôkaz toho, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky neprešlo reformami. A toto všetko sú relikty toho, že 22 rokov, skrátka, sme neprešli reformami v kultúrnom sektore. Niektoré z nich sa urobili. Je to napríklad odčlenenie Slovenskej národnej knižnice od Matice slovenskej. No ale jej nová pani riaditeľka pravdepodobne význam tejto inštitúcie mieni teraz absolútne zlikvidovať. Čo sa týka Literárneho fondu, nepočujem, že by nejakým spôsobom vôbec niekto z tohto fondu sa týmto zaoberal.
A nakoniec jednu veľmi dôležitú vec musím povedať. A preto by som vás poprosila, aby sme sa na tomto spojili. Vo včerajšom prejave predsedu výboru pre kultúru a médiá veľmi dehonestujúcim spôsobom boli menovaní ľudia, ktorí žijú v dobrej viere a v presvedčení, že žijú v demokratickej krajine a je na ich slobodnom rozhodnutí, čo podpíšu a čo nepodpíšu. Menoval niekoľkých ľudí a spochybnil ich dobrý úmysel a spochybnil aj ich existenciu. Pán poslanec Hraško hneď reagoval na to, že jedného z tých ľudí pozná. Toto sa nikdy nesmie v parlamente stať, aby poslanec politik bez toho, aby si uvedomil alebo vôbec zistil, že títo ľudia existujú a že máme 22 rokov demokraciu a jednoducho majú právo vyjadriť svoj názor a podpísať to, čo považujú za správne, ich tu dehonestoval s tým, že ktovie, či existujú. Ale mimo politických vecí, mimo akéhokoľvek politického zápasu alebo dialógu toto sa nikdy nesmie v parlamente stať. A preto dovoľte mi, aby som, úprimne verím, že aj vaším menom, sa týmto ľuďom, ktorých existencia bola spochybnená, a bolo spochybnené ich právo vyjadriť svoj názor, sa im verejne za celý parlament ospravedlnila. Ďakujem vám veľmi pekne.
Neautorizovaný
10:41
Vystúpenie spoločného spravodajcu 10:41
Ján SenkoNávrhu chýba,...
Návrhu chýba, tak ako to už spomenul aj v diskusii pán poslanec Viskupič, podpredseda výboru, solídnejšia analýza, ktorá by podporila tento návrh zákona. A myslím si, že vo vzťahu k nemu chýbala aj širšia celospoločenská diskusia tak, aby sa v ňom našli všetky tie skupiny umelcov, ktorých sa to týka, a spoločne možno nachádzali aj spôsob a riešenie do budúcnosti, ako sa s financovaním týchto fondov vysporiadať.
Samozrejme, úvahy a inšpirácie, ktoré v rámci rozpravy tu na pôde Národnej rady odzneli, sú myšlienkami, ktoré stoja za úvahu a môžu byť ozaj vstupnou bránou diskusie na predmetnú tému. Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie spoločného spravodajcu
8.2.2013 o 10:41 hod.
PhDr.
Ján Senko
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Len pár poznámok poviem na základe toho, čo tu bolo povedané. Ja chápem tento návrh zákona ako impulz k diskusii o viaczdrojovom financovaní niektorých oblastí kultúry. Chcem len podotknúť, že návrh zákona, tak ako je predložený, neponúka nejaké reálne alternatívy na nahradenie iným spôsobom, financovanie existujúcich fondov, samozrejme, ak sa dohodneme, že život a existencia týchto fondov je opodstatnená.
Návrhu chýba, tak ako to už spomenul aj v diskusii pán poslanec Viskupič, podpredseda výboru, solídnejšia analýza, ktorá by podporila tento návrh zákona. A myslím si, že vo vzťahu k nemu chýbala aj širšia celospoločenská diskusia tak, aby sa v ňom našli všetky tie skupiny umelcov, ktorých sa to týka, a spoločne možno nachádzali aj spôsob a riešenie do budúcnosti, ako sa s financovaním týchto fondov vysporiadať.
Samozrejme, úvahy a inšpirácie, ktoré v rámci rozpravy tu na pôde Národnej rady odzneli, sú myšlienkami, ktoré stoja za úvahu a môžu byť ozaj vstupnou bránou diskusie na predmetnú tému. Ďakujem za pozornosť.
Neautorizovaný
10:43
Uvádzajúci uvádza bod 10:43
Martin PoliačikCieľom návrhu zákona je zrušiť referendové kvórum potrebné na platnosť konania miestneho referenda a referenda na úrovni vyšších územných celkov. Na prijatie návrhov tvoriacich predmet referenda bude však aj naďalej potrebný súhlasný prejav vôle nadpolovičnej väčšiny účastníkov referenda. Súčasne v snahe podnietiť vyššiu účasť obyvateľov obce a vyššieho územného celku na aktívnom živote územnej samosprávy a posilniť práva občanov sa navrhuje znížiť percentá potrebné na vyhlásenie referenda na základe petície skupiny obyvateľov obce alebo vyššieho územného celku. Ak bude predložená petícia na vyhlásenie miestneho referenda v obci, ktorá bola vyhlásená za mesto, znižuje sa percento zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 20 % oprávnených voličov a v prípade vyhlásenia referenda na úrovni samosprávneho kraja sa toto percento znižuje zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 10 % oprávnených voličov. Zároveň sa návrhom zákona zavádza podmienka, že referendum (či už miestne alebo na úrovni VÚC) vyhlásené na základe petície určitého počtu oprávnených voličov sa bude môcť konať iba v deň volieb do orgánov samosprávy obcí a krajov, prípadne v deň konania volieb s celoštátnou pôsobnosťou, teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky alebo do Európskeho parlamentu. Dôvodom pre toto opatrenie vzhľadom na zrušenie kvóra pre platnosť referenda je zabezpečiť prítomnosť väčšieho počtu oprávnených voličov na hlasovaní a významne šetriť peňažné prostriedky na uskutočnenie referenda. To znamená, že tieto referendá aj keď budú bez kvóra, budú vždy spájané s väčšími voľbami, ktoré sa budú konať, či už to budú voľby do parlamentu alebo do Európskeho parlamentu alebo prezidentské voľby. Jednak sa ušetria peniaze tým, že ich organizácia bude spojená v jeden deň a jednak bude možné aj viac referend vlastne podobne, ako to majú vo Švajčiarsku, zoradiť do jedného referendového dňa. A tým pádom občania sa budú môcť vyjadriť možno aj k viacerým otázkam naraz. Táto podmienka sa netýka referenda o odvolaní starostu obce či predsedu samosprávneho kraja konaného na základe petície obyvateľov. To tiež dáva zmysel. V prípade, že dávame občanom do rúk možnosť právoplatne odvolať či už starostu alebo predsedu VÚC a ak nastanú tak závažné skutočnosti, že takéto niečo získa dostatočnú podporu vo forme petície, tak by sa potom takéto referendum malo konať bezodkladne, pretože ak občania tohto človeka zvolili a je s ním tak veľká nespokojnosť, že ho chcú odvolať, tak by sa nemalo čakať na najbližší voľný termín pri nejakých väčších voľbách.
Každý štát, ktorý je založený na zásadách právneho štátu a demokracie, by sa mal snažiť vytvárať priestor pre čo najširšiu mieru účasti verejnosti na verejnom živote. Podľa článku 30 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov. Referendum predstavuje formu priamej demokracie, inštitút, prostredníctvom ktorého môžu občania vyjadriť svoje starosti, návrhy, sťažnosti či problémy a aktívne sa zapojiť do fungovania svojej obce alebo samosprávneho kraja. Začíname na lokálnej úrovni aj z toho dôvodu, že sme presvedčení o tom, že aj na priamu demokraciu si občania budú musieť postupne privykať. Napriek tomu, že si myslím, že kvórum by sa malo zrušiť pri všetkých referendách, je, myslím, rozumné začať pri tej lokálnej úrovni, lebo v prípade, že by sa potvrdili obavy niektorých kritikov priamej demokracie a že by sa naozaj stalo, že by v tom referende bol schválený nejaký nezmysel, tak tu máme stále opravné mechanizmy, keď môže zasiahnuť napríklad Národná rada prostredníctvom redefinície nejakého zákona a vrátiť veci do tých koľají, kde si možno my budeme predstavovať, že by mali byť.
V zmysle súčasnej právnej úpravy zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve je však na platnosť referenda potrebné splnenie dvoch podmienok. Sú to účasť aspoň polovice oprávnených voličov a prijatie rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov referenda. Tieto podmienky sú presne to, čo väčšinu referend aj na lokálnej úrovni jednoducho diskvalifikuje, pretože väčšina ľudí vie, že ak oni nepôjdu na to referendum, tak nebude dostatočná účasť a tým pádom na referendum idú iba tí, ktorí so znením otázky súhlasia. Tak sa nám stáva, že sa nám na referende zúčastní možno 46 % obyvateľov obce, všetci hlasujú za návrh, to znamená, že je vyjadrená veľmi výrazná vôľa obyvateľov obce niečo zmeniť, ale kvôli takto nastaveným pravidlám jednoducho toto zmeniť možné nie je.
Slovenská republika má doposiaľ prevažne negatívne skúsenosti s využívaním formy referenda na celoštátnej i lokálnej úrovni, a to práve v dôsledku neplatnosti referenda kvôli nízkej účasti voličov. Z názorov odbornej verejnosti zaoberajúcej sa komparáciami foriem priamej demokracie je však možné vyvodiť záver, ktorý preferuje a snaží sa o aktívnejšie využitie priamej demokracie v rámci menšieho teritória, o čo sa opiera aj predložený návrh zákona. Veľmi často tu počúvame o tom, aká je subsidiarita dôležitá pri tom, akým spôsobom máme rozhodovať o veciach verejných. Podľa mňa oveľa výkonnejšia, resp. účinnejšia subsidiarita než rozhodovanie miestnych zastupiteľstiev je vyjadrenie priamo názoru občanov. Účasť verejnosti na správe vecí verejných, najmä obyvateľov tej-ktorej obce alebo samosprávneho kraja, má pritom určitý sociálnopsychologický aspekt (pocit zainteresovanosti na ovplyvňovaní života obce alebo samosprávneho kraja). Zároveň sa obyvatelia obce alebo vyššieho územného celku nebudú môcť spoľahnúť na to, že referendum bude neúspešné, ak nepôjdu hlasovať. Môže to teda podnietiť vyššiu účasť vzhľadom na to, že sa budú musieť zaujímať aj obyvatelia, aj volení zástupcovia o to, ako dopadne miestne referendum, prípadne referendum na úrovni vyššieho územného celku. Tak ako je tradíciou v iných krajinách, volení zástupcovia, ako aj iniciátori referenda si dajú viac záležať na vysvetľovaní dôvodov referenda a jednotlivých rozhodnutí, ktoré sa majú v referende schváliť alebo odmietnuť.
Som presvedčený o tom, že tento návrh skvalitní verejnú diskusiu. Skvalitní ju z toho dôvodu, že nebude jednostranná, že nebude o tom, aby sme presvedčili iba niektorých občanov, aby sa na referende zúčastnili, ale bude potrebné v serióznej kampani do hĺbky vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „áno“, a iní zas budú vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „nie“. Keďže aj keby sa tohto referenda zúčastnili dvaja občania a ich odpoveď bude zhodná, tak je rozhodnuté, bude podstatné pre každého, kto sa zaujíma o život okolo seba, sa na referende zúčastniť a potom bude oveľa reprezentatívnejší výsledok tohto referenda, lebo reálne bude hovoriť o tom, aký je názor ľudí v danej obci.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet ani rozpočet verejnej správy. Nemá negatívny dopad na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálny vplyv, nemá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Toto všetko, samozrejme, platí za predpokladu, že sa efektívne budú využívať prostriedky, ktoré budú potrebné na organizovanie tých väčších volieb, pri ktorých sa tie referendové dni nejakým spôsobom zorganizujú na tej lokálnej úrovni. To znamená, bude vynaložený rozpočet na organizáciu či už parlamentných alebo europarlamentných volieb, alebo prezidentských volieb a na lokálnej úrovni sa budú využívať tieto momenty na to, aby sa mohli konať tieto menšie referendá. Samozrejme, nejaký vplyv tam bude, ale nie tak významný, aby bolo potrebné spomínať ho v návrhu zákona.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Okrem navrhovanej zmeny bude potrebné ešte novelizovať aj zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a o meste Košice, pretože v čase, keď sme podávali vlastne tento zákon do podateľne, tak tieto zákony boli otvorené a my sme nevedeli, v akej podobe budú nakoniec schválené. V prípade, že tento zákon teda prejde do druhého čítania, tak potom zmeny, ktoré sú potrebné vykonať v zákone o Bratislave a v zákone o Košiciach, navrhneme v druhom čítaní.
Dúfam, že tento zákon nájde svoju podporu, pretože jednak zvyšuje úroveň verejnej diskusie, zvyšuje participáciu občanov na riadení vecí verejných, je prvý krokom k širšiemu zavádzaniu prvkov priamej demokracie do slovenskej spoločnosti a môže byť takým testovacím poľom, na základe ktorého či už priaznivci alebo odporcovia priamej demokracie v budúcnosti už budú môcť na konkrétnych príkladoch ukazovať, či priama demokracia na stav vecí verejných vplýva pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Ja som presvedčený, že ten vplyv bude pozitívny, a preto vás žiadam o podporu tohto zákona. Ďakujem.
Uvádzajúci uvádza bod
8.2.2013 o 10:43 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Zákon predkladáme spolu s kolegyňou Jankou Žitňanskou a s Miroslavom Kadúcom. A má byť prvým z krokov zvyšovania miery priamej demokracie v podmienkach Slovenskej republiky. V prvom rade to bola reakcia na zákon, ktorý sme tu mali predtým, ktorý hovoril o automatoch v dedinách a o tom, že by o nich mali rozhodovať miestne zastupiteľstvá alebo by mali o nich rozhodovať občania v referende. My sme vtedy povedali, že ak majú naozaj občania v referende o tom rozhodnúť, tak že je nezmyselné, aby sme im na niečo takéto dávali kvórum. A tým pádom sme zareagovali novelou, ktorú práve teraz máme pred sebou na stole.
Cieľom návrhu zákona je zrušiť referendové kvórum potrebné na platnosť konania miestneho referenda a referenda na úrovni vyšších územných celkov. Na prijatie návrhov tvoriacich predmet referenda bude však aj naďalej potrebný súhlasný prejav vôle nadpolovičnej väčšiny účastníkov referenda. Súčasne v snahe podnietiť vyššiu účasť obyvateľov obce a vyššieho územného celku na aktívnom živote územnej samosprávy a posilniť práva občanov sa navrhuje znížiť percentá potrebné na vyhlásenie referenda na základe petície skupiny obyvateľov obce alebo vyššieho územného celku. Ak bude predložená petícia na vyhlásenie miestneho referenda v obci, ktorá bola vyhlásená za mesto, znižuje sa percento zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 20 % oprávnených voličov a v prípade vyhlásenia referenda na úrovni samosprávneho kraja sa toto percento znižuje zo súčasných 30 % oprávnených voličov na 10 % oprávnených voličov. Zároveň sa návrhom zákona zavádza podmienka, že referendum (či už miestne alebo na úrovni VÚC) vyhlásené na základe petície určitého počtu oprávnených voličov sa bude môcť konať iba v deň volieb do orgánov samosprávy obcí a krajov, prípadne v deň konania volieb s celoštátnou pôsobnosťou, teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky alebo do Európskeho parlamentu. Dôvodom pre toto opatrenie vzhľadom na zrušenie kvóra pre platnosť referenda je zabezpečiť prítomnosť väčšieho počtu oprávnených voličov na hlasovaní a významne šetriť peňažné prostriedky na uskutočnenie referenda. To znamená, že tieto referendá aj keď budú bez kvóra, budú vždy spájané s väčšími voľbami, ktoré sa budú konať, či už to budú voľby do parlamentu alebo do Európskeho parlamentu alebo prezidentské voľby. Jednak sa ušetria peniaze tým, že ich organizácia bude spojená v jeden deň a jednak bude možné aj viac referend vlastne podobne, ako to majú vo Švajčiarsku, zoradiť do jedného referendového dňa. A tým pádom občania sa budú môcť vyjadriť možno aj k viacerým otázkam naraz. Táto podmienka sa netýka referenda o odvolaní starostu obce či predsedu samosprávneho kraja konaného na základe petície obyvateľov. To tiež dáva zmysel. V prípade, že dávame občanom do rúk možnosť právoplatne odvolať či už starostu alebo predsedu VÚC a ak nastanú tak závažné skutočnosti, že takéto niečo získa dostatočnú podporu vo forme petície, tak by sa potom takéto referendum malo konať bezodkladne, pretože ak občania tohto človeka zvolili a je s ním tak veľká nespokojnosť, že ho chcú odvolať, tak by sa nemalo čakať na najbližší voľný termín pri nejakých väčších voľbách.
Každý štát, ktorý je založený na zásadách právneho štátu a demokracie, by sa mal snažiť vytvárať priestor pre čo najširšiu mieru účasti verejnosti na verejnom živote. Podľa článku 30 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo prostredníctvom slobodne zvolených zástupcov. Referendum predstavuje formu priamej demokracie, inštitút, prostredníctvom ktorého môžu občania vyjadriť svoje starosti, návrhy, sťažnosti či problémy a aktívne sa zapojiť do fungovania svojej obce alebo samosprávneho kraja. Začíname na lokálnej úrovni aj z toho dôvodu, že sme presvedčení o tom, že aj na priamu demokraciu si občania budú musieť postupne privykať. Napriek tomu, že si myslím, že kvórum by sa malo zrušiť pri všetkých referendách, je, myslím, rozumné začať pri tej lokálnej úrovni, lebo v prípade, že by sa potvrdili obavy niektorých kritikov priamej demokracie a že by sa naozaj stalo, že by v tom referende bol schválený nejaký nezmysel, tak tu máme stále opravné mechanizmy, keď môže zasiahnuť napríklad Národná rada prostredníctvom redefinície nejakého zákona a vrátiť veci do tých koľají, kde si možno my budeme predstavovať, že by mali byť.
V zmysle súčasnej právnej úpravy zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve je však na platnosť referenda potrebné splnenie dvoch podmienok. Sú to účasť aspoň polovice oprávnených voličov a prijatie rozhodnutia nadpolovičnou väčšinou platných hlasov účastníkov referenda. Tieto podmienky sú presne to, čo väčšinu referend aj na lokálnej úrovni jednoducho diskvalifikuje, pretože väčšina ľudí vie, že ak oni nepôjdu na to referendum, tak nebude dostatočná účasť a tým pádom na referendum idú iba tí, ktorí so znením otázky súhlasia. Tak sa nám stáva, že sa nám na referende zúčastní možno 46 % obyvateľov obce, všetci hlasujú za návrh, to znamená, že je vyjadrená veľmi výrazná vôľa obyvateľov obce niečo zmeniť, ale kvôli takto nastaveným pravidlám jednoducho toto zmeniť možné nie je.
Slovenská republika má doposiaľ prevažne negatívne skúsenosti s využívaním formy referenda na celoštátnej i lokálnej úrovni, a to práve v dôsledku neplatnosti referenda kvôli nízkej účasti voličov. Z názorov odbornej verejnosti zaoberajúcej sa komparáciami foriem priamej demokracie je však možné vyvodiť záver, ktorý preferuje a snaží sa o aktívnejšie využitie priamej demokracie v rámci menšieho teritória, o čo sa opiera aj predložený návrh zákona. Veľmi často tu počúvame o tom, aká je subsidiarita dôležitá pri tom, akým spôsobom máme rozhodovať o veciach verejných. Podľa mňa oveľa výkonnejšia, resp. účinnejšia subsidiarita než rozhodovanie miestnych zastupiteľstiev je vyjadrenie priamo názoru občanov. Účasť verejnosti na správe vecí verejných, najmä obyvateľov tej-ktorej obce alebo samosprávneho kraja, má pritom určitý sociálnopsychologický aspekt (pocit zainteresovanosti na ovplyvňovaní života obce alebo samosprávneho kraja). Zároveň sa obyvatelia obce alebo vyššieho územného celku nebudú môcť spoľahnúť na to, že referendum bude neúspešné, ak nepôjdu hlasovať. Môže to teda podnietiť vyššiu účasť vzhľadom na to, že sa budú musieť zaujímať aj obyvatelia, aj volení zástupcovia o to, ako dopadne miestne referendum, prípadne referendum na úrovni vyššieho územného celku. Tak ako je tradíciou v iných krajinách, volení zástupcovia, ako aj iniciátori referenda si dajú viac záležať na vysvetľovaní dôvodov referenda a jednotlivých rozhodnutí, ktoré sa majú v referende schváliť alebo odmietnuť.
Som presvedčený o tom, že tento návrh skvalitní verejnú diskusiu. Skvalitní ju z toho dôvodu, že nebude jednostranná, že nebude o tom, aby sme presvedčili iba niektorých občanov, aby sa na referende zúčastnili, ale bude potrebné v serióznej kampani do hĺbky vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „áno“, a iní zas budú vysvetľovať, prečo je dobré na danú otázku odpovedať „nie“. Keďže aj keby sa tohto referenda zúčastnili dvaja občania a ich odpoveď bude zhodná, tak je rozhodnuté, bude podstatné pre každého, kto sa zaujíma o život okolo seba, sa na referende zúčastniť a potom bude oveľa reprezentatívnejší výsledok tohto referenda, lebo reálne bude hovoriť o tom, aký je názor ľudí v danej obci.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na štátny rozpočet ani rozpočet verejnej správy. Nemá negatívny dopad na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálny vplyv, nemá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Toto všetko, samozrejme, platí za predpokladu, že sa efektívne budú využívať prostriedky, ktoré budú potrebné na organizovanie tých väčších volieb, pri ktorých sa tie referendové dni nejakým spôsobom zorganizujú na tej lokálnej úrovni. To znamená, bude vynaložený rozpočet na organizáciu či už parlamentných alebo europarlamentných volieb, alebo prezidentských volieb a na lokálnej úrovni sa budú využívať tieto momenty na to, aby sa mohli konať tieto menšie referendá. Samozrejme, nejaký vplyv tam bude, ale nie tak významný, aby bolo potrebné spomínať ho v návrhu zákona.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Okrem navrhovanej zmeny bude potrebné ešte novelizovať aj zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a o meste Košice, pretože v čase, keď sme podávali vlastne tento zákon do podateľne, tak tieto zákony boli otvorené a my sme nevedeli, v akej podobe budú nakoniec schválené. V prípade, že tento zákon teda prejde do druhého čítania, tak potom zmeny, ktoré sú potrebné vykonať v zákone o Bratislave a v zákone o Košiciach, navrhneme v druhom čítaní.
Dúfam, že tento zákon nájde svoju podporu, pretože jednak zvyšuje úroveň verejnej diskusie, zvyšuje participáciu občanov na riadení vecí verejných, je prvý krokom k širšiemu zavádzaniu prvkov priamej demokracie do slovenskej spoločnosti a môže byť takým testovacím poľom, na základe ktorého či už priaznivci alebo odporcovia priamej demokracie v budúcnosti už budú môcť na konkrétnych príkladoch ukazovať, či priama demokracia na stav vecí verejných vplýva pozitívnym alebo negatívnym spôsobom. Ja som presvedčený, že ten vplyv bude pozitívny, a preto vás žiadam o podporu tohto zákona. Ďakujem.
Neautorizovaný