16. schôdza

Telegraficky, ďakujem pekne za slovo. Veľmi krátko dve veci. Základné pravidlo do teórie práva. Je dokonalá právna norma a nedokonalá. Dokonalá má za sebou za porušenie aj sankciu. To je vždy taká. Keď niekto má rád nedokonalosť, nech sa páči, to je jeho vec.
Druhá záležitosť, pán poslanec Osuský veľmi dobre povedal, že treba pozerať, aký je ten zákon, nie kto ho predkladá. To pre vás, pán Kuffa. Ale naša averzia vzájomná kresťanská už asi bude pokračovať, kým my tu budeme. Ale nevadí, ja sa tohoto veľmi rád podujmem.
A tretia záležitosť, to sú tie práva a povinnosti rodičov. Dávame tu teraz povinnosť nosiť prilbu na lyžiarskej trati deťom do 15 rokov. Nie každému. Lebo človek už nad tými 15-mi rokmi má sám povinnosť za seba do istej miery. A lyžiarska trať, pán poslanec Kuffa, treba si prečítať zákony a treba si prečítať aj zákon tak, že zákon hovorí o tom, že nie 50-eurová pokuta, ale do 50 eur, čo znamená, že do 50 eur, že môže byť pokuta nula, 5 eur, ale až 50 eur. A je to na nás, v prvom rade rodičov, že ako sa... (Ruch v sále.) Prosím vás, nevyrušujte ma.

Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, prosím vás! Neviem, čo to je dneska, ale... Ale poprosím vás, pán poslanec Kuffa, pán navrhovateľ odôvodňuje veci. Pán navrhovateľ takisto...

Gál, Gábor, poslanec NR SR
Keď sa chcete rozprávať, choďte dozadu!

Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie, tak isto nie, tak isto vás, poprosím vás.

Gál, Gábor, poslanec NR SR
Ja keď ste rozprávali...

Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, majte záverečné slovo.

Gál, Gábor, poslanec NR SR
Ja som tiež, keď ste rozprávali, tu som sedel kľudne a som vás nevyrušoval.

Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán navrhovateľ, prosím vás pekne, povedali ste, dokončte svoje vystúpenie!

Gál, Gábor, poslanec NR SR
Áno, keď dovolíte, dokončím svoj príspevok. Čiže je to aj na nás na rodičoch, že ako sa staviame my k týmto ochranným prilbám. Či ideme našim deťom príkladom, že aj my, keď ideme a obujeme si tie lyže, lyžiarky, či si dáme ochranné prilby na hlavu, alebo nie. Tento zákon nám túto povinnosť neprikáže, ale je to na nás, zodpovedáme za naše deti. Lenže tá pokuta je tam na to, aby sa ten zákon dodržiaval. A tá pokuta je do 50 eur, nie 50 eur.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, dovolím si predložiť návrh zákona, ktorý sa venuje oblasti hudby, kultúry, hudby s textom a venuje sa tomu, či budeme mať, či nám budú utekať peniaze do zahraničia, či iba 20 % poplatkov z autorských zväzov, ako je SOZA, zostane na území Slovenska, či zachováme rovnosť šancí našich umelcov voči umelcom iných krajín, pretože podobný návrh zákona, ktorý predkladám, je platný v súčasnosti v 12-ch krajinách Európskej únie a myslím, si, že sú tým naši umelci znevýhodnení a považujem za potrebné tento stav riešiť.
Mám pocit, že v našich, v našom mediálnom svete sa udomácnil neblahý stav, a hlavne teda venujem sa oblasti hranosti slovenských textov, alebo hudby, ktorá je otextovaná slovenským textom, čiže štandardných pesničiek, alebo akokoľvek to nazveme. Je dlhodobý stav, že nech prepína poslucháč koľko chce, rádiá hrajú to isté. Mám pocit a možno to vyjadrím neskôr, uvidíme, ako sa, či sa rozbehne vôbec rozprava nad týmto bodom, že zaraďovanie skladieb alebo jednotlivé formáty rádií spôsobili neblahý stav, že sa nám naše prostredie zuniformovalo, a tým pádom sú umelci, ktorí tvoria v slovenskom jazyku, vyautovaní. Znamená to, že do rotácií našich rádií sa dostávajú skladby, ktoré prioritne uspeli v iných krajinách, a z hľadiska tohto, že komerčné rádiá alebo vysielatelia z licencie, ale aj verejnoprávny priestor, nechcú riskovať a zaraďujú pesničky, ktoré, alebo skladby, ktoré majú takzvaný rodný list, alebo to, akým spôsobom budú úspešné.
Keďže slovenské alebo tvorba slovenských autorov, keďže na tomto poli sa hlavne pohybujeme a pohybujeme sa na poli tom, aby slovenská tvorba neupadala takým spôsobom, že už tu máme takmer havarijný stav a tieto pesničky sa nedostanú ani do slovenských rádií preto, že neboli otestované inými rádiami a nemá kto ich nasadiť do tých slovenských, je pre vysielateľov teda obrovským rizikom ich nasadzovať. A keďže oni fungujú nie na základe toho, či je skladba kvalitná alebo nekvalitná, slovenská alebo neslovenská, ale fungujú hlavne na tom, aby zarábali peniaze, tak sa stáva neblahý jav, že sa nám daná ponuka, ktorú cez naše FM-rádiá, alebo rádiá vysielajúce na frekvenciách, ktoré vlastní štát, a tieto rádiá ich dostávajú počas licenčného konania na obdobie ôsmich rokov, že táto ponuka je čím ďalej viacej uniformovaná.
Pohybujeme sa teda na pôde rovnosti šancí, rovnosti prístupu k tomu, ako, akým ďalším, alebo aký nástroj zvolíme na to, aby sme danú a slovenskú tvorbu, hlavne teda ako podľa môjho návrhu zákona, čiže je to hudba, ktorá je produkovaná so slovenským textom, ako ďalej bude hrať. S čím to všetkým súvisí, budem sa snažiť vysvetliť neskôr.
Prečo navrhujem riešenie týmto spôsobom? Prečo je zvolené kritérium slovenského jazyka? Disponujem prekladom, ale aj originálnym znením stanoviska, ktoré sme si dali pre tento účel vypracovať na úrovni Európskej únie. Toto stanovisko zodpovedalo dvom, dvom konkrétnym otázkam, prečo teda krajiny Európskej únie navrhujú, alebo majú upravené, a keďže je ich dvanásť, čo je už takmer 50 %, a okrem anglofónnych, ak zarátame aj anglofónne krajiny, tak je to vyšší podieľ ako 50 %, prečo pristúpili niekedy Francúzi, následne krajiny ako Írsko, Holandsko, z našich susedov Poľsko a Maďarsko, k tomu, že musia nejakým spôsobom umožniť rovnosť šancí svojej domácej tvorbe a domácej tvorbe v jazyku členských štátov, jednotlivých členských štátov.
Keďže pri tejto debate sa otvárala otázka práve toho kritéria, prečo to je jazyk, tak na základe otázok, kde nás upozornili, konkrétne pán Xavier Troussard, vedúci oddelenia, ktorý sa venuje kultúrnym otázkam, na to, že nejde použiť žiadne iné kritérium, ani kritérium teritória, ani kritérium pôvodu autora, dokonca, keďže sme si dali preskúmať aj to, či tým kritériom nemôže byť nejaký, či už autorský alebo iný zväz, ani tadiaľto cesta nevedie. A na základe konkrétnych ustanovení, dokonca rozhodnutia judikatúry Európskeho súdneho dvora, je jediné možné kritérium pri zavedení ochrany a možného prerozdelenia finančných prostriedkov, ktoré z tejto ochrany vyplýva, je možné len kritérium jazyka.
Čiže ten systém kvót, ak ho tak nazveme, nie je založený na národnostnej príslušnosti, ale na kultúrnej motivácii ako ochrana jazyka členského štátu. A toto by z hľadiska čl. 49 a 56 bolo v rozpore so základnou zmluvou fungovania Európskej únie, avšak všetky krajiny, ktoré toto zaviedli, sa opreli o judikatúru Európskeho súdneho dvora, kde môže byť takéto obmedzenie odôvodnené, ak sleduje cieľ takzvaného všeobecného záujmu a je vhodné pre dosiahnutie cieľa a neprekračuje rámec toho, čo je potrebné pre dosiahnutie cieľa. Cieľom je ochrana tvorby v jazyku členského štátu. Súdny dvor teda uznal, že ochrana a podpora úradného jazyka alebo štátneho jazyka členského štátu predstavuje cieľ všeobecného záujmu, preto označili nami zamýšľaný návrh za plne kompatibilný s právom Európskej únie.
Podstata môjho návrhu nesúvisí len s tvorbou akou takou, ale ona má niekoľko rovín. Ja by som si v úvodnom slove dovolil zvýrazniť jednu. Jeden dôležitý aspekt. A to je takzvaná nová tvorba a nový autor. Vôbec si neosobujem nejaké právo hovoriť, že tento návrh zákona spĺňa všetky známky dokonalosti. Nemusí byť dokonalý a sme v prvom čítaní. A myslím si, že diskusia, ktorá je potrebná, pretože tejto otázke sa možno rôzne diskusné fóra venujú dlhší čas, ale od či už členstva v európskej, od členstva Slovenskej republiky v Európskej únii od roku 2004 a dlho, dlho pred tým, som nezachytil žiadnu konkrétnu iniciatívu v tom, akým spôsobom funguje náš mediálny priestor. Chcel by som povedať, že náš mediálny priestor, ktorý upravuje zákon 308 o vysielaní a retransmisii z roku 2000, systém kvót by nezaviedol touto novelou. Sme, ak sa pozrieme na tvorbu televíznu, zákon prebral európsku iniciatívu v tomto bode a máme viac ako 50-percentnú kvótu na televíznu tvorbu. Ak by sme išli po citácii zo zákona, je presne určená tým, že musí obsahovať slovenská, vysielanie televízií, či už zo zákona alebo televízií verejnej služby, viac ako 50 percent. Možno si ctení kolegovia budú pamätať debatu z augusta, kedy sme zavádzali 20-percentnú kvótu na takzvané služby on-demand, čiže filmy, ktoré si môže zákazník objednať cez televíziu, kde sme zaviedli tak isto 20-percentnú kvótu na európsku tvorbu do služieb on-demand.
Prečo sa teda Európska únia rozhodla ísť týmto, týmto, touto cestou, je pravdepodobne zrejmé z toho, že jednopilierová agenda Európskej únie, ktorá hovorí o jednotnosti trhu, ktorý spôsobuje mnohé benefity pri zavádzaní jednotných pravidiel, jednotných štandardov, je otázne, do akej miery sa to darí, ktoré prospievajú a mali by prospieť biznisu, obchodu, odstráneniu administratívy a podobne. Na druhej strane spôsobuje unifikáciu, unifikáciu tam, kde zrovna nie je vhodná, a skôr teda spôsobuje ju v oblasti kultúry. Keďže druhý pilier Európskej únie hovorí o zachovaní kultúrnej diverzity, respektíve rôznosti, tak judikatúra, ktorú som odcitoval, umožnila národným alebo členským štátom túto svoju oblasť, ktorá je venovaná práve, alebo teda je zavesená na kritérium jazyka, práve umožňuje a tým pádom zabezpečuje to, aby sme v nejakom 20-, 30-ročnom horizonte nemali unifikovanú aj kultúrnu oblasť, pretože práve to by bola zlá vizitka celého integračného procesu. Integrácia, odstraňovanie bariér v obchode by nemala ísť na úkor rôznosti krajín, jazykov a celého kultúrneho sveta jednotlivých členských štátov.
Chcel by som záverom úvodného slova povedať, že ak príde nejaká kritika tohoto predkladaného návrhu, chcel by som povedať, že neosobujem si to, že návrh je dokonalý. Chcel by som iba otvoriť diskusiu o tom, či cesta cez zákonné vyrovnanie šancí medzi domácou a anglofónnou alebo domácou a zahraničnou tvorbou je možná, aj z pohľadu nejakým spôsobom zavedenia pravidiel možná a schodná. A ak vznikne diskusia, ak vznikne podpora tohto návrhu zákona v prvom čítaní, je možné sa potom zamýšľať nad konkrétnou terminológiou, je možné zamýšľať sa nad časovým pásmom, kedy sa tento ochranný mechanizmus, ktorý má podporiť slovenskú tvorbu, môže zavádzať. Je takisto otvorená otázka, koľko percent tejto tvorby má v rotáciách rádií existovať.
Posledná poznámka pri predkladaní je, chcem zamerať sa na novú tvorbu a nových autorov. Je vyjadrená presne percentom, čiže nie je výrazom, tento predkladaný návrh, nejakého lobizmu starých a osvedčených autorov. Skôr naopak, venuje sa až v miere 40 % zavádzania hranosti novej tvorby. Dokonca zavádza termín nového autora a presne špecifikuje, čo by tieto kategórie mali obsahovať.
Budem vás, vážení páni, kolegyne a kolegovia, žiadať o podporu pri tomto návrhu zákona v prvom čítaní a podporu o to, či slovenská tvorba potrebuje podporu alebo ju nepotrebuje.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani poslankyne, páni poslanci, vážená Národná rada, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslanca Národnej rady Jozefa Viskupiča na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku vybraných vplyvov a doložku zlučiteľnosti právneho predpisu s právom Európskej únie. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 8. februára 2013 č. 370 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do tridsať dní a gestorský výbor do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni, máme pred sebou návrh zákona, ktorý má ambíciu riešiť situáciu, ktorá je v slovenskej pôvodnej tvorbe z hľadiska médií. Je to čin určite veľmi dobrý. Veľmi si vážim kolegu pána poslanca Viskupiča, že sa podujal na takúto ťažkú prácu preto, lebo naozaj je to biely priestor na mape pôvodnej slovenskej tvorby, je to priestor, ktorý určite si žiada reguláciu v tom dobrom slova zmysle. Je to priestor na to, aby podpora slovenskej pôvodnej tvorby bola ešte výraznejšia, ako je doteraz, a aby bola akýmsi návrhom zákona regulovaná.
Na jednej strane veľké áno a veľká vďaka. Ja skôr ale vnímam tento návrh, tento návrh tak, ako to povedal nakoniec aj predkladateľ vo svojom úvodnom slove, ako istý začiatok diskusie, ktorá určite nesmie začať tuná v parlamente, ale ona musí začať v spoločnosti. A ten parlament by mal reagovať na to, čo v tej spoločnosti vznikne takýmto spôsobom a po takejto diskusii. Ona vlastne aj začala. Začala iniciatívou interpretov z pop-music alebo z populárnej tvorby, alebo z toho vyššieho populáru, keď chcete, napríklad s pánom Lipom, pánom Ďurindom, s pánom Rážom, pridávajú sa k nim mnohí a mnohí interpreti. Ale nielen interpreti. Hovorí o tom Boris Filan, hovorí o tom Kamil Peteraj, hovoria o tom všetci tí, ktorých sa táto tvorba týka, všetci tí, ktorí vlastne túto tvorbu produkujú a poukazujú na mnohé štáty iné, kde táto tvorba má, samozrejme, inú podporu. A treba povedať, že v každom štáte je to trošku inak. Porovnávania, ako to už býva zvykom, vždycky krívajú na jednu nohu, čiže v žiadnom prípade sa nedá prebrať taký alebo onaký model.
Bolo by veľmi dobré, keby takáto diskusia v spoločnosti vznikla takým spôsobom, ako bola napríklad diskusia okolo, pred niekoľkými rokmi okolo, ja neviem, Národného divadla, vôbec okolo, vtedy sme diskutovali o tom, vôbec aký význam má kultúra, hovorili sme o tom, aký význam má pôvodná slovenská tvorba, a na základe toho parlament prijal vtedy nejaké uznesenie, ktoré sa potom realizovalo. Čiže po tejto stránke a doteraz ja naozaj vítam túto iniciatívu, ale bavme sa trošku aj o tom, čo okrem tejto iniciatívy, ktorá bola proklamovaná pánom Viskupičom, pánom poslancom Viskupičom ako začiatok diskusie, prináša konkrétny návrh zákona.
No v prvom rade neviem, ja som si to nechal odkontrolovať a teda istým spôsobom odobriť aj mojimi priateľmi z právnickej oblasti vzhľadom na to, že nie som právnik. No a máme taký pocit, že autor návrhu účelovo vybral časti zo správy Kennedy & Radio and Television and Telekommunikation Kommission, pričom ich používa bez uvedenia zdroja, čiastkovo, účelovo neúplne, aby vyvolal dojem istej štátnej regulácie v situovaných krajinách, a neberie pritom do úvahy špecifiká jednotlivých krajín. Ani to, že Kanada okrem iného nie je členom Európskej únie. Tak nám to proste vychádza z toho. Možno je to pravda, možno nie je to pravda. Určite sa k tomu pán poslanec Viskupič vyjadrí.
No k samotnému tomu návrhu ja by som, ak dovolíte, bol konkrétny a vyvolal by som istú aj polemiku. Opäť pre pána poslanca, prešiel by som konkrétne k tomu, čo v tomto návrhu zákona je napísané a prečo sa tento návrh nedá realizovať. Nedá realizovať preto, lebo je v prvom rade akýmsi vyjadrením podpory istého výseku pôvodnej tvorby. Istého výseku, neponíma tu pôvodnú slovenskú tvorbu, hudobnú tvorbu ako celok.
Ja by som bol konkrétny a teraz by som si dovolil odcitovať právne názory. Napríklad v bode 2 navrhovanom § 27b ods. 1 zavádza predkladateľ pojem "pôvodné hudobné dielo v slovenskom jazyku", ktoré vymedzuje "ako hudobné dielo s textom vytvorené v slovenskom jazyku v ktoromkoľvek štáte bez ohľadu na to, z ktorého štátu pochádza autor diela alebo producent diela alebo ich zamestnanec za podmienky, že nositeľa práv pri výkone jeho práv podľa osobitného predpisu zastupuje právnická osoba, ktorej bolo uvedené oprávnenie na výkon kolektívnej správy podľa osobitného predpisu". Toľko citácia. Pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" je v rozpore s terminológiou tak autorsko-právnou, ako aj hudobno-teoretickou. V hudobnej teórii jednoducho pojem "hudobné dielo v slovenskom jazyku" neexistuje. Z hľadiska formy existujú hudobné diela, ktorých súčasťou je text spievaný či hovorený, ale neexistuje hudobné dielo v určitom jazyku, reči, len text hudobného diela môže byť v konkrétnom jazyku. Samotná legálna definícia tak, ako je uvedená v návrhu zákona, diskriminuje hudobné diela bez textu, ktoré majú z hľadiska kultúrneho a autorského rovnakú hodnotu. To znamená, že všetky napríklad orchestrálne diela by z hľadiska tejto textácie neboli považované za pôvodnú slovenskú tvorbu? Teraz to trošku priťahujem za vlasy. Ale tá textácia k tomu napomáha. Toto nám evokuje takýto výklad. Určite autor nemal na mysli diskrimináciu žánrov povedzme v tomto smere.
Diskriminujú sa tiež slovenskí autori a umelci, ktorí tvoria v inom než slovenskom jazyku. Tí, ktorí trošku poznáte hudobnú literatúru a ktorí sa zoberáte vokálnou hudobnou literatúrou, konkrétne, ja neviem, piesňovými cyklami rôznych autorov typu Moyzesa, Cikkera, Zelienku, Ferencziho, Mikulu, atď., atď., viete veľmi dobre, že títo autori netvorili len v slovenskom jazyku. Známe sú napríklad, napríklad je známy piesňový cyklus Otta Ferencziho Shakespearove sonety, ktorý je písaný v angličtine. Pritom Ferenczi je slovenský autor. Tvoril pôvodnú slovenskú tvorbu. Len ju tvoril v originálnom jazyku. To znamená, že táto tvorba by už podľa tejto citácie do tohto návrhu zákona nepatrila? Nehovorme o Proglase v staroslovienčine, atď., atď. Mohol by som citovať, mohol by som citovať ďalších autorov, ktorí tvorili v inom jazyku, ako je slovenčina.
Napríklad, čo s autormi, ktorí tvoria hudobné diela bez textu? Návrh nerieši, ako by sa postupovalo v prípade, ak by časť textu bola v slovenskom jazyku a časť textu v inom jazyku. Podľa tejto právnickej, tohto právnického výkladu by podpora zaraďovania do vysielania takto vymedzených národných hudobných kultúr mohla hraničiť s obmedzovaním slobody tvorby umelcov, ktorých hudobné dielo by sa započítavalo do zákonnej kvóty len v prípade, ak by to bolo dielo s textom a navyše tento text by musel byť v jazyku slovenskom. Vysielatelia rozhlasovej programovej služby by tak logicky boli motivovaní nezaraďovať do vysielania inštrumentálnu hudbu slovenských autorov alebo hudobné diela slovenských autorov napríklad s anglickým textom.
Na dosiahnutie účelu podpory tzv. domácej tvorby sa javí ako nevyhnutné nastaviť iné kritériá, ako sú jazykové, aby sme práve neprichádzali k takýmto hudobným anomáliám. Návrh totižto vychádza z predpokladu, ktorý je v priamom rozpore s autorským zákonom, a to, že každý nositeľ práv je povinný byť zastúpený organizáciou kolektívnej správy. Autorský zákon v žiadnom prípade nestanovuje povinnosť zastúpenia organizáciou kolektívnej správy, nositeľ práv sa môže rozhodnúť, že si bude svoje práva spravovať individuálne. Dokonca ani v prípade povinnej kolektívnej správy v zmysle § 78 ods. 3 autorského zákona nie je ustanovená povinnosť mať uzatvorenú zmluvu o zastupovaní organizáciou kolektívnej správy. Nie je teda možné nositeľov práv diskriminovať na základe toho, že sa slobodne rozhodnú dať, alebo nedať sa zastupovať organizáciou kolektívnej správy. Navyše väčšina začínajúcich či tzv. nových autorov a umelcov na začiatku svojej umeleckej kariéry nie sú zastupovaní organizáciou kolektívnej správy a, naopak, množstvo starších autorov a umelcov trvalo žije v zahraničí a sú zastupovaní napríklad českou organizáciou kolektívnej správy napriek tomu, že tvoria texty hudobných diel v slovenskom jazyku. Takýto prípad bol napríklad nedávno, aj pred rokom 1989, konkrétne, konkrétne pán Pálka, tvoril v slovenčine a pritom to bol autor, ktorý trvalo žil v Prahe. A mohli by sme hovoriť o týchto, o týchto autoroch, hlavne spred roku 1986, 1985, veľmi veľa. Z takéhoto konceptu možností voľby organizácie kolektívnej správy bez ohľadu na miesto jej sídla vychádza aj návrh Smernice Európskeho parlamentu a Rady o kolektívnej správe autorských práv a súvisiacich práv o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva, na využívanie hudobných diel on-line na vnútornom trhu.
Ale poďme ďalej. Po druhé, v navrhovanom § 27b ods. 2 predkladateľ zavádza do právneho poriadku pojem "platinová platňa". Ide o ocenenie, ktoré udeľuje, ten, ten zámer je jasný, proste ten, kto nedostal platinovú platňu, proste... Prosím? (Reakcia na poznámku predkladateľa.) Áno, áno, ten zámer je jasný, len hovorím, ide tuná o zavádzanie proste nového pojmu. Nového pojmu. Ide o ocenenie, ktoré udeľuje hudobné vydavateľstvo výkonnému umelcovi za úspešný predaj jeho hudobných nosičov. Ide o neprávny inštitút, ktorý nie je upravený v zákone, ani inom právnom predpise. Keďže v zmysle čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel vlády možno v zákone používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy, nepovažujeme zavádzanie tohto pojmu do normatívneho textu zákona za vhodné.
Ďalej v § 27c sa navrhuje zavedenie povinného podielu pôvodných hudobných diel v slovenskom jazyku vo vysielaní rozhlasovej programovej služby a vo vysielaní prostredníctvom internetu. Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, ďalej aj zákon č. 308/2000 Z. z. sa vzťahuje len na vysielateľa prostredníctvom internetu, ktorý vysiela programovú službu výhradne prostredníctvom internetu, ale za takéhoto vysielateľa prostredníctvom internetu sa považuje len vysielateľ televíznej programovej služby v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení neskorších predpisov, za vysielanie rozhlasovej programovej služby sa nepovažuje šírenie informácií alebo iných komunikátov prostredníctvom internetu.
Ja budem trošku odborne tieto veci citovať, lebo naozaj tá iniciatíva pána Viskupiča je strašne fajn, len v takomto, v takomto ponímaní, ako ju napísal pán poslanec, je dosť ťažko realizovateľná. Ale ešte raz, pán poslanec, ten úmysel je nespochybniteľný a je fajn, že vlastne táto debata sa začína.
Zákon č. 308/2000 Z. z. sa teda nevzťahuje na vysielanie rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu. Aj keď predkladateľ jednoznačne nešpecifikuje, či má ísť o rozhlasové alebo televízne vysielanie prostredníctvom internetu, je možné vyvodiť, že jeho úmyslom bolo, aby sa táto povinnosť vzťahovala na rozhlasové vysielanie prostredníctvom internetu. Keďže však zákon č. 308/2000 Z. z. na vysielateľov rozhlasovej programovej služby prostredníctvom internetu sa nevzťahuje, nemožno takýmto vysielateľom ukladať povinnosť na základe tohto zákona. A toto je asi pripomienka, ktorá je nesmierne zásadná a možno aj najzásadnejšia. Z legislatívno-technického hľadiska by bolo vhodnejšie upraviť postupné stúpanie kvóty v prechodných obdobiach, v prechodných ustanoveniach, pardon.
Predkladacia správa taktiež obsahuje viacero argumentov odvolávajúcich sa na podporu audiovizuálnych diel v iných krajinách či na medzinárodný audiovizuálny trh. Dovolím si upozorniť, že takáto argumentácia nie je v súvislosti s predkladaným návrhom zákona celkom na mieste, keďže ten sa týka len rozhlasového vysielania. Rozhlasové vysielanie však nie je audiovizuálnou mediálnou službou, keďže mu chýba zložka obrazu, t. j. vizuálna zložka. Z uvedeného dôvodu sa na rozhlasové vysielanie nevzťahuje ani smernica o audiovizuálnych mediálnych službách, na ktorú sa chybne predkladateľ taktiež na viacerých miestach odvoláva, napríklad na strane 8 osobitnej časti dôvodovej správy, kde sa uvádza, že smernica o audiovizuálnych mediálnych službách ponecháva podporu domácej tvorby v oblasti rozhlasového vysielania v právomoci členských štátov Európskej únie.
Dámy a páni, mohol by som pokračovať, ale asi by som bol v tejto chvíli už únavným. Dovoľte mi ešte raz konštatovať: ja beriem tento návrh zákona pána poslanca ako istý začiatok tvorivej diskusie, ktorá bude prebiehať na skutočne hudobno-profesionálnom, kultúrno-profesionálnom poli. A nielen. Verejnosť sa musí taktiež k tomu vyjadriť, či vôbec je tu chcenie, aby sa pôvodná slovenská tvorba v rádiách zvýraznila takýmto spôsobom. Ja si dovolím upriamiť pozornosť, že to má zmysel z toho hľadiska, pamätáme si spred dvadsiatich rokov situáciu v slovenských televíziách, či už verejnoprávnej alebo súkromnej, kde sme boli zahltení tými kadejakými Šeherezá...., Šehera... (Výkrik v sále.), no, Omarmi, áno, aj Omarmi, kde jednoducho sme dostali do vienka čosi, nad čím sme sa všetci čudovali po legendárnych pondelkoch v Slovenskej televízii, kde teda pôvodná tvorba bola zastúpená veľmi výrazne. Čosi, čo tu bolo, zrazu sme sa dostali kdesi do nejakej, nejakej mediálnej spodiny, kde sme teda museli pozerať túto lacnú seriálovú službu. Dnes po dvadsiatich rokoch sme na inej úrovni a bez zákona. Pozrite sa, koľko pôvodnej tvorby je, či už vo verejnoprávnej televízii alebo v súkromných médiách. A predsa je tu, aj v súkromných médiách, je tu dopyt po takejto tvorbe. Tá tvorba má čísla, ktoré sa nedajú len tak hodiť za hlavu. Keby ich nemala, tak by sa asi nevysielala v súkromných televíziách.
Treba sa spýtať, do akej miery z hľadiska, z hľadiska tohto návrhu zákona treba brať na vedomie rozdiel medzi verejnoprávnou inštitúciou a súkromnými médiami. Treba sa opýtať vysielateľov, čo si o tomto probléme myslia. Jednoducho tá diskusia musí tuná zaznieť.
Preto ešte raz, návrh pána poslanca Viskupiča v tomto smere je nesmierne dôležitý, si myslím, ako začiatok istej novej etapy v tomto ponímaní hudobnej kultúry na Slovensku v médiách. Ja verím, že takáto diskusia v médiách prebehne a nielen v médiách preto, lebo je to vecou nás všetkých, tá spoločenská potreba tu asi je.
Takže ďakujem veľmi pekne ešte raz, ale v tejto forme tento návrh zákona nemôžeme podporiť, pretože vlastne by sme podporovali len istú časť hudobnej kultúry.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Chcem oceniť ocenenie, ktoré vyslovil pán poslanec Jarjabek, pretože mne sa tiež princíp zákona, ktorý navrhol pán poslanec Viskupič, páči. Páči sa mi nie ako odborníkovi, ale tak pocitovo, lebo si myslím, že zvyšovanie podielu slovenskej hudby v princípe je správnym úmyslom. Myslím si, že je to celkom pekná analógia s tým, keď hovoríme o tom, že kupujme slovenské výrobky, a asi nikto z nás nepochybuje, že také niečo skutočne podporí veľmi prirodzene a funkčne slovenské ekonomické zdroje a ich hospodárske produkcie.
Je tu len jeden problém, na ktorý som ani neprišiel sám, ale na ktorý ma upozornili niektorí mladší ľudia, ktorí možno majú iné hudobné vkusy. Ja počúvam hlavne stanicu Devín a priznám sa, tam, myslím, že so slovenským slovom není problém. Hudba, ktorá tam zaznieva, je buď krásna a bez slov, alebo, ak je tam slovenská reč, tak je tiež krásna a v dostatočnom rozsahu zastúpená. Ale možno tie modernejšie stanice, tie ozaj produkujú hudbu, o ktorej sa domnievajú títo moji konzultanti mladí, že ak by sme takýto zákon zaviedli, tak tu vzniká nebezpečenstvo, že síce hegemóniu zahraničných muzík trošinka otupíme, ale vznikne tu nová hegemónia istých slovenských šikovných producentov, ktorí zaplavia naše rozhlasové médiá tým, čo veľmi by títo ľudia, s ktorými som to konzultoval, počúvať nechceli.
A tak si myslím, že tento ozaj dobrý nápad pána kolegu Viskupiča by bolo treba dopracovať vlastne v tej podobe, aby sme jednu hegemóniu, tú zahraničnú, nenahradili hegemóniou inou, tých šikovných, v úvodzovkách, producentov slovenskej muziky, ktorí by dokázali tie percentá využiť tak, aby sa tu točili dookola piesne a hudba, ktorú oni veľmi počúvať, teda tí konzultanti, nechcú. Tak ja sa k nim pridávam a dávam takú otázku.

Pán kolega Jarjabek, bol mi sympatický taký váš konštruktívny prístup k veci. A teda páčilo sa mi, skorej ten odborný potom pohľad na to, a teda, že ste to podkuli vlastne takým odborným stanoviskom, čo sa vám na zákone nepáči. Na druhej strane si myslím, že to sú výčitky, ktoré by sa dali bez najmenších problémov za ten mesiac a pol, koľko nás čaká vlastne do ďalšej schôdze, myslím teda do toho druhého čítania, odstrániť. A chápem síce na druhej strane, že chcete teda možno nejakú takú širšiu diskusiu, či s tvorcami, s vysielateľmi, ale myslím si, že určite, ak by bolo trošku dobrej vôle, tak ste ten zákon mohli posunúť do druhého čítania a tieto výčitky sa mohli opraviť alebo teda námietky opraviť v druhom čítaní.
Na druhej strane obávam sa trošku, že keď hovoríte o tom, že to jazykové kritérium, ktoré Jozef vlastne navrhuje, ak by sme išli cestou úplne odstránenia toho jazykového kritéria, tak zase by sme asi nedosiahli úplne to, čo by sme chceli. Že možno by to mala byť taká kombinácia viacerých kritérií, kde by sme vlastne možno určovali pomer slovenskej hudby v prípade inštrumentálnej tvorby a v prípade teda spievanej, alebo neviem jak sa presne nazýva, tvorby, by tam bolo to jazykové kritérium. Lebo ja by som sa nechcel dožiť toho, že už nebudem svojim frajerkám hovoriť "láska", ale budeme im hovoriť "bejby". Nebudeme peniazom hovoriť "peniaze", ale "many", nebudeme namiesto jasné, alebo teda, keď budeme namiesto "jasné" hovoriť "okej", alebo namiesto "ahoj" "helov".
A toto si myslím, že je taký ten druhý prínos, ktorý by tento zákon mohol zabezpečiť, že mladí ľudia žijúci na Slovensku, že by tú slovenčinu počuli možno aj v tej hudbe a nesnažili sa opičiť iba po zahraničných výstrelkoch v zahraničnej hudbe. A vôbec si nemyslím, že mladí tvorcovia majú priestor sa dnes rozvíjať. Určite sú za súčasného stavu znevýhodnení.

Ďakujem. Ospravedlňujem sa, že som si tak zobral kartu. Ja pravdepodobne budem musieť zhrnúť všetky výhrady, aj odborné, ktoré boli. V záverečnom slove, i keď sa budem snažiť byť stručný, ale k jednej fakticky. Ja som sa aj v úvodnom slove snažil naznačiť to, čo nás, čo nás rámcuje a kde sa vlastne z hľadiska toho, kam nás Únia pustí, môžeme pohybovať. Neexistuje teda žiadny iný rámec, ako sa v tomto priestore nejakým spôsobom pohnúť, okrem toho kritéria národného jazyka, keďže ten jazyk národného alebo teda členského štátu Únie je zvolený ako kritérium v ostatných štátoch. Ja sa budem snažiť to odcitovať, i keď je veľmi zložité sa potom dostať na pôdu tvorby bez textu a tvorby v inom jazyku ako v jazyku členského štátu.
Ale chcem iba povedať, že toto bude treba vybojovať na inom fóre ako na fóre národného parlamentu, keďže 12 štátov Európskej únie pristúpilo v rôznych podobách k uplatneniu toho, aby na základe jazyka nejakým spôsobom nastavila kvóty a zostávame jedni z posledných, ktorí vyautovávajú alebo nechávajú pôvodnú alebo slovenskú tvorbu bez akéhokoľvek povšimnutia, bez akejkoľvek, ako vy ste hovorili, regulácie, i keď to je pojem vodohospodársky skôr. Takže budem sa snažiť iba povedať, prečo ten jazyk je jedno z možných a mám pocit, že z jediných kritérií. (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ďakujem všetkým za diskusné príspevky k tomu, čo som povedal.
Áno, pán Mičovský, máte pravdu a treba ísť v tých analýzach ešte ďalej. Napríklad treba si povedať, že koľko sa vysiela tej pôvodnej slovenskej tvorby v skutočnosti. Málokto vie, že v Slovenskom rozhlase, v tej časti RTVS škaredej, sa vysiela 30 až 40 % pôvodnej slovenskej tvorby, hej? To je taký škaredý názov, to RTVS, ja mám radšej Slovenský rozhlas, preto som to tak povedal. Tridsať až štyridsať percent pôvodnej slovenskej tvorby. Devín bol založený donedávna len, len na pôvodnej tvorbe v rámci vážnej muziky. Takže ako treba si zistiť tie, spätne tie, naozaj tie percentá. Analýzu v tomto smere zatiaľ nikto nespravil. Tie analýzy si robia trošku tak ad hoc tie médiá samé.
Aj pán Matovič má pravdu. Opäť sa vrátim ale k tomu, čo som povedal. Je zlé, keď vznikne návrh zákona v parlamente a potom sa aplikuje v spoločnosti. Ja si myslím, že ďaleko lepšie je, keď vznikne návrh zákona na základe toho, keď v spoločnosti sa rieši nejaký problém. Preto tá celospoločenská debata, rozprava, ak chcete, o ktorej hovoril nakoniec aj pán predkladateľ, je nesmierne dôležitá. Je tu vôbec celospoločenské chcenie riešiť tento problém? Alebo len my máme ten pocit? Ja si myslím, že je. Len do akej miery je silné? A keď teda zistíme, že áno, ako ho budeme riešiť? Rovnako pre verejnoprávne inštitúcie a pre súkromné médiá?
To sú proste otázky, na ktoré by som chcel poznať odpoveď skôr, ako sa začnem zaoberať nejakou zákonnou normou, ktorá má reagovať na tento podnet.

Ďakujem. Predsa len, keďže sa do rozpravy zapojil predseda kultúrneho výboru, dovolím si odpovedať na niektoré poznámky, ktoré som si poznačil z tých výhrad k návrhu zákona. Začnem tým posledným.
Áno, je pravdou, že audiozložka, alebo teda Slovenský rozhlas je jedinou zložkou, ktorá vedie nejakým spôsobom dohľadateľnú štatistiku pri nejakej uznateľnej metodológii, a tým pádom vieme, koľko asi tvorby, slovenskej tvorby sa v Slovenskom rozhlase nachádza. U ostatných vysielateľov, existuje tu iniciatíva napríklad Rádia SK, ktorá na základe 64 tisíc účastníkov, ktorých majú na streamoch, vieme, ak toto dáme za nejakú reprezentatívnu vzorku, vieme vyhodnocovať, kto čo zhruba počúva, a zároveň oni si vedú nejaké štatistiky o tom, akým spôsobom sú zastúpené, akým spôsobom je zastúpená hudobná tvorba v jednotlivých médiách vysielateľov z licencie.
Môj návrh zákona práve zavádza okrem iného aj parameter toho, aby, keďže my tu máme orgán, ktorý dohliada nad médiami, je to Rada pre vysielanie a retransmisiu, môžeme si myslieť o jej obsadzovaní čokoľvek, ale nemusíme ho tvoriť tak ako v iných štátoch, ktoré podobný princíp, ako sa snaží môj návrh zákona zaviesť, už zavedený majú, a tým pádom by nám by bolo potrebné viesť nejakým spôsobom metodologicky ustálenú štatistiku, akým spôsobom je vlastne zastúpená slovenská tvorba v rádiách. Momentálny stav je taký, že či už my ako kultúrny výbor, či už poslanci alebo samotné ministerstvo nevieme, koľko hudby sa naozaj v slovenských rádiách hrá. To, že si nejakým spôsobom vedú štatistiky samotné rádiá, je viac-menej jasné.
Zároveň viem, že napríklad SOZA bude musieť takýmto údajom disponovať, ale je veľmi ťažko dohľadateľný, a tým pádom verejnosť ani nemôže byť nejakým spôsobom informovaná a konfrontovaná. A tu súhlasím teda s pánom predsedom, že nie je jasné, koľko sa na Slovensku hrá slovenskej tvorby. Podľa akého kritéria si už stanovíme, je pre tento účel jedno. Čiže jednotná metodika, ustálenosť pojmov a vedenie tejto štatistiky vôbec tej téme pomôže a priori, než do toho vstúpime. Môj návrh zákona zavádza povinnosť, aby táto štatistika bola vedená a odovzdávaná orgánu, Rade pre vysielanie a retransmisiu.
Prečo v dôvodovej správe? Dôvodová správa odpovedá na otázky v tej časti 8, keď som si ju otvoril, kde spomínal pán predseda Jarjabek smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, hovorí o kvótovom systéme ako takom. Nevenovala sa čisto tomu. Lebo mal som pocit, a tu odpoviem na tú zásadnú výhradu, tento návrh zákona nevznikal zo dňa na deň. Diskusia s ľuďmi, ktorých ste spomínali aj vy, či už je to pán Peteraj, či už sú to rôzni umelci, či už je to riaditeľ fondu, bývalý alebo súčasný šéf SOZA, ale aj konkrétni umelci. A ja si teraz dovolím povedať, že o koľko, kto sú vlastne tí, tie subjekty alebo tie skupiny ľudí, ktorých sa návrh zákona dotýka. Je ich sedem. To znamená, že aby mohol vzniknúť nejaký kompromis, a ja považujem aj tento návrh zákona za výraz už nejakého kompromisu, tak tých sedem skupín, sú nasledovné:
Sú to v prvom rade poslucháči, o tých sa hovorilo, či existuje alebo neexistuje objednávka. V druhom rade sú to samotní vysielatelia. V treťom rade umelci. A teraz umelci tuná boli rozdelení medzi umelcov, ktorí tvoria v slovenskom jazyku, tvoria bez textu a tvoria v inom jazyku ako v slovenskom. Potom sú to producenti a dramaturgovia veľkých verejných vystúpení. Potom sú to majitelia, a tu je zásadný, majitelia verejných prevádzok s technickým zariadením. Tu sa odvolám na terminológiu, ktorú používajú naše OKS-ky, alebo teda kolektívne ochranky autorského práva. Odvolám sa ešte raz potom, prečo bol zavedený pojem umelecké dielo, hudobné umelecké dielo s textom, pretože sa priamo odvoláva na ochranky a náš právny systém ich pozná.
Umelecké alebo dokonca autonómne hudobné dielo s textom alebo bez textu je uvedené priamo v poriadku slovenského, jednej zo slovenských kolektívnych ochraniek, ale následne ho preberajú iné, a to je tá najznámejšia a najčastejšie používaná a to je Slovenský ochranný zväz autorský. Ona priamo s týmto pojmom pracuje.
A tu sa chcem teda zastaviť, pri tých majiteľoch verejných prevádzok s technickým zariadením. Ak by sme sa teda zaoberali, že kto všetko toto platí a prečo teda my pristupujeme nie do, a to je aj odpoveď na tvoju, Janko, otázku, my nepristupujeme k pravidlám, kto má čo počúvať. My hovoríme o tom, kto má čo hrať a do miery, ktorá rešpektuje to zavádzanie v krajinách, ako je Írsko, ako je Holandsko, ako je Poľsko, ako je Maďarsko, kde pristúpili vo svojom audiopriestore, pretože mali za to, že potrebujú ochrániť nejakým spôsobom, v miere, akú si stanovili. Ja navrhujem, ja navrhujem nábehovú krivku. To znamená v roku 2014 10 %, v roku 2015 20 % a v roku 2016 tridsať. Je otázne, či neísť napríklad na päťročné obdobie. Ale pristupovali sme k tomu preto tak, že ešte počas funkčného obdobia tejto Národnej rady by sme to mali v rukách a dá sa to vyhodnotiť. Pri desiatich percentách samotní vysielatelia hovoria, že to nie je problém. Čiže dva roky to nie je problém, rok 2013, rok 2014. Pri dvadsiatich percentách by bola dvojročná príprava.
Nemyslím si, že by tu vznikol nejaký lobizmus slovenských autorov, ktorí by ako keby, a to je jedna z najčastejších, pretože tá verejná diskusia začala, a toto sú len, to je stručný súbor článkov, ktorý sa vzniesol ako keby z jednej strany kriticky a z druhej strany podporovaný, a ten kompromis naozaj musí prísť. Musí prísť k tomu, že sa dohodnú poslucháči, vysielatelia, umelci, producenti, majitelia verejných prevádzok a teraz Európska únia a členský štát Európskej únie, čiže tento parlament na nejakom kompromisnom riešení. Únia tým, ako má nastavené parametre, a to som sa snažil v úvodnej reči povedať, ona v mnohých prvkoch budovania jednotného trhu, a keďže komerčné rádiá v prvom ich, ich účel nie je kultivovať, ich účel nie je mať na zreteli kultúru, nikto to od nich ani nemôže chcieť, ich účel je uspieť na trhu, čiže im kategória tvorby jednotného trhu cez celú Európsku úniu výrazne pomáha a nikto proti tomu nemá nič, ani mať nemôže. Preto sme do tej Únie vstupovali.
Ale na druhej strane sa obeťou tohto stáva kultúrna diverzita. A tá kultúrna diverzita na parametroch samotnej Únie stojí na tom, že národné štáty môžu svoj audiopriestor nejakým spôsobom upraviť. Dvanásť štátov už k tomu pristúpilo a sú medzi nimi štáty, ako Francúzsko, ktorí boli prví, kde nebudeme možno nejako ten liberalizmus veľmi hľadať, ale aj štáty ako Holandsko. To znamená, že tvorba v národnom alebo v jazyku členského štátu je pre nich dostatočným výrazom na zabezpečenie do budúcna kultúrnej diverzity, respektíve rôznosti. Čiže aby sa parameter jednotného trhu nestával, nešiel na úkor unifikácie aj toho, čo unifikovať nechceme, a to je kultúrny priestor.
To, že nechali len úzky priestor, po ktorom sa dá kráčať, a to je tak, ako som odcitoval slová pána Xaviéra, to je práve jazyk, tak to, hovorím, je treba vybojovať na úplne inom fóre, ako je fórum členského štátu. Členský štát má iba nástroje, ktoré má, a to je, stanovte pravidlá na základe jazyka, keďže je to vo všeobecnom záujme, ako je odcitované, a s týmto na základe rozhodnutia aj súdneho dvora a jeho judikatúry problém nie je, hovorím, v platnosti.
A ja si pre účely vyčerpanosti tejto debaty, alebo dovolím teda zacitovať: "Prehľad kvót stanovený právnymi poriadkami niektorých štátov: Bulharsko - 50 % rádio, 50 % produkcie. Francúzsko - 40 %, dvadsať z nej je nová tvorba. Írsko - 30 %. Holandsko - 50 % európskej produkcie, od 2011 v rádiách 25 % holandskej hudby. Poľsko - 30 % poľskej produkcie. Portugalsko 25 až 40 portugalčina, minimum 35 % musí tvoriť hudba produkovaná za posledných 12 mesiacov; to je ten nový autor. Rumunsko - viac ako 50 % EÚ produkcie, z ktorej 40 % musí byť rumunskej. Slovinsko - rádio 55 % EÚ produkcie. Španielsko 2- 5 % produkcie v katalánčine. Švédsko - 33 % vysielania musí byť venované lokálnym programom. A tak ďalej a tak ďalej.
To sú vlastne parametre, ktoré si stanovovali, a na základe toho, že Únia im nechala ten úzky priestor, kde to stanoviť môžu. A my teraz zostávame akoby mimo. A teraz, čo to teda spôsobuje, a tu je tá odpoveď, že prečo sa po dvoch rokoch, odkedy sa tou témou zaoberám, ja túto terapiu, alebo nazývam ju, ako keby to bolo s chemoterapiou, prečo sa tomu venujeme, tuná je absolútny pokles vydávania nových slovenských cédečiek alebo novej slovenskej tvorby. Za posledných päť až sedem rokov nastal pokles až o 90 percent.
To znamená, že skutočne tu máme nedobrý stav, keďže rádiá, ktoré používajú svoj priestor, ktorý vysielajú, okrem hovoreného slova, na reklamný priestor, predávajú reklamu, chcú byť úspešní na trhu, tým pádom sa správajú takým spôsobom, aby minimalizovali riziko. Možno ste si viacerí všimli, alebo niekto si všimol tzv. formátovanie rádií. Čo to teda znamená? Niekto stanovil formát rádií, aby bol úspešný pri danej cieľovej a vekovej skupine. Ak vynechám teraz nejakú odbornú debatu na tému formátu, čo to ale znamená úspešné rádio, ktoré je zacielené do vekovej skupiny 19 až 39 rokov, môže niekto v Londýne zobrať a celý jeho playlist a umiestniť ho na Slovensku. Bude vychádzať z predpokladu: to, čo bolo zaradené v Londýne a úspešné bolo, zabezpečovalo predaj reklamného času, sa môže vysielať aj na Slovensku. Nikto mu v tom v súčasnom parametri zabrániť nemôže a on na trhu bude úspešný.
Čo to ale znamená? Nedostane sa tam jeden prvok členského štátu, a tým pádom je to úplne prirodzené z hľadiska rádia, pretože minimalizuje riziko, minimalizuje komerčné riziko, a keď nič iné od neho nečakáme, zároveň nám to ale uniformuje ponuku. Keďže sa tu budú vysielať produkty alebo playlisty, ktoré môžme nazvať produktom zo zahraničia, a nikto do toho zasiahnuť nemôže a budeme sa viesť iba na vlne tej, že ide nám iba o ten jeden pilier, ktorý chce Únia zavádzať, no tak sa nič teda s domácou tvorbou nestane, zmizne úplne z rádií. Potom sa nám teda stáva to, že nebude vydávaná nová tvorba. A argument, že predsa u nás nová tvorba sa objavuje viacej na rôznych streamoch YouTube a podobne, je falošný argument, pretože môže mať niekto dvojmiliónovú klikateľnosť na YouTube, ale jeho všeobecná známosť bude zaradená iba v úzkej skupine. Jeho všeobecnú známosť, kde by mali médiá, ktoré vysielajú na licenciách štátom vlastnených, a dostali a plne to licenčné konanie bolo aj zacielené do podpory domácej tvorby, je podľa mňa falošné. Navyše, o pravidlá do vysielania rádií, klesne nie medzi, lebo budú platiť na všetkých rovnako, ale konkurenčne sa ako keby nebudú biť navzájom, ale prehrajú ako keby s internetom. To znamená, že rádiá, ich všeobecná počúvanosť by klesla natoľko, že by to ohrozovalo ich komerčné fungovanie, pretože všetci by sa posunuli na internet, je tak isto falošná.
Chcem teda povedať a odpovedať aj pánovi predsedovi, že ja diskusiu vítam, i keď ona, nikdy by som si nedovolil predložiť návrh zákona, ak by som všetkých tých sedem kategórií, ktoré sú zaujímavé z tohto pohľadu, alebo ktoré vstupujú do toho procesu, nebol mal prediskutované.
Chcem ešte záverom povedať, že existuje možno aj iná cesta. A pracujem na inom návrhu zákona, ktorý sa venuje priamo teda rádiám a úprave zákona 308, a hovorí, je to téma tzv. umožnenia vzniku monotematických rádiových staníc, alebo tzv. umožnenia krížového vlastníctva. U nás máme síce povolené vlastníctvo alebo teda môžu sa v licenčnom súboji pred Radou pre vysielanie retransmisiu pobiť o licencie, ale hovoríme, že iba jedna právnická osoba môže vysielať jednu programovú skladbu. Chcel by som, a pozývam v rámci tej diskusie aj ostatných poslancov, ktorým leží slovenská pôvodná tvorba na srdci, zamerať sa na to, že môže byť výrazom pomoci našej alternatívnej scéne, ktorá nebude mať kritérium jazyka, ani kritérium inštrumentálneho vyjadrenia a bude teda môcť vyhovieť tým požiadavkám, ktoré tu zazneli, a to je to, že môže tu vzniknúť napríklad Express Jazz Rádio, že sa bude venovať čisto monotematickej hudbe, keďže veľa z tých kritikov hovorí o tom, že aj tak slovenská tvorba väčšinou sa nachádza niekde v alternatíve. Čiže budem sa snažiť predložiť aj iný návrh zákona, ktorý sa bude venovať tomu, že slovenskej tvorbe vie pomôcť aj to, že vzniknú na Slovensku s použitím know - how vysielateľov, ktorí sa teraz venujú mainstreamu, aj tzv. monotypové rádiá, ktoré sa budú venovať rocku, jazzu, metalu a podobne, a nebudú to, nebudeme, a ak sa teda táto snemovňa rozhodne, nebudeme im v tom klásť nejaké prekážky.
Chcel by som teda na záver povedať, že kvóty nikto nechce. Považujem ich za chemoterapiu. A myslím si, že ak pred tým, než k tejto chemoterapii alebo nepopulárnej, nepopulárnemu spôsobu riešenia tohoto problému prídeme, musíme stanoviť dobrú diagnózu. Diagnóza je, že slovenská pôvodná tvorba kolabuje a nachádza sa podľa mňa v dosť zlom stave. A myslím si, že bolo by dobré, aby sme prikročili k nejakej dohode, či už to bude spôsobom tým, že uvoľníme na jednej strane ruky komerčným vysielateľom, na druhej strane presne zadefinujeme, akým spôsobom by sa mali, s majetkom štátu, ktoré sú teda, medzi ktoré frekvencie patria, bude nakladať.
Takže dúfam, že tá diskusia nezanikne a nebudeme sa tu baviť o ďalší rok, dva o tom, že otvárame nejakým spôsobom diskusné fóra, pričom 60 % prostriedkov, ktoré odovzdajú cez zaplatenie ochranným zväzom tí majitelia verejných prevádzok s technickým zariadením, odchádza mimo územie štátu. Šesťdesiat percent prostriedkov odchádza mimo Slovenska, 60% prostriedkov, ktoré by mohli použiť naši autori. Pre porovnanie, v Českej republike je to okolo 27,3.
Takže odchod peňazí, agónia slovenskej tvorby a prostredie, ktoré nám umožňuje nejakým spôsobom zadefinovať pravidlá, sú výzvou. A dúfam, že sa v dohľadnom čase dopracujeme k riešeniu tohoto problému.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, impulzom pre návrh novely zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike bol schválený zákon o obnoviteľných zdrojoch energie na minulej schôdzi Národnej rady. Na Slovensku je už zvykom, že do tejto snemovne prichádzajú zákony týkajúce sa energetiky, ktoré majú obrovský dosah na ceny energií na dlhé obdobia a na obrovskú podporu jednotlivých firiem, respektíve osôb. Tak to bolo pri podpore výroby elektrickej energie z fotovoltaických panelov, alebo, ako som spomínal na minulej schôdzi, podpora fosílnych palív, konkrétne zemného plynu. Takéto konanie vyvoláva dojem, že ide o zákony a nariadenia, ktoré sú účelové, ktoré môžu zvýhodňovať konkrétne spoločnosti, respektíve osoby, a ak hovorím o osobách, tak tieto sú ukryté za spoločnosťami a verejnosť sa nemá šancu nikdy dozvedieť, o koho konkrétne ide.
Preto predkladáme návrh zákona, ktorý sme avizovali už na minulej schôdzi, a som rád, že ho podporili aj kolegovia z opozičných politických strán Ján Hudacký, Juraj Miškov a Gabriel Csicsai.
Novela reaguje na súčasné znenie predmetného zákona, podľa ktorého v prípade žiadosti o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zdroja, žiadateľ, pokiaľ ide o právnickú osobu, uvádza svoje vlastné osobné údaje. Ministerstvo hospodárstva, ktoré osvedčenie vydáva, nemá v súčasnosti zákonnú možnosť byť informované o tom, kto v týchto prípadoch skutočným konečným žiadateľom je.
Poslanecká novela zákona ustanovuje novú obsahovú náležitosť žiadosti o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zdroja alebo zariadenia v prípade práve v tom, keď je žiadateľom právnická osoba. Povinnosťou takéhoto žiadateľa bude v predmetnej žiadosti taxatívne uviesť meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu trvalého pobytu konečného žiadateľa. A práve definíciou konečného žiadateľa, alebo definícia konečného žiadateľa bude zakomponovaná v uvedenej navrhovanej novele. Návrh zákona tak zabezpečí väčšiu mieru transparentnosti v súvislosti s vydávaním osvedčení na výstavbu energetických zariadení.
Podľa súčasného platného znenia zákona ministerstvo takýchto žiadateľov, respektíve zoznam vydaných osvedčení zverejňuje na stránkach svojho vestníka a na webovej stránke ministerstva. Novelizáciou ustanovenia § 12 budú tieto informácie, ktoré hovoria o konečnom žiadateľovi, nasledovne aj zverejnené.
Ďakujem pekne. Chcem požiadať kolegov poslancov o podporu navrhovanej novely. Ďakujem.