16. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou, Slovenskou kynologickou jednotou, Komorou veterinárnych lekárov a Združením miest a obcí Slovenska z dôvodu akútnej potreby riešenia nárastu nebezpečných útokov psov niektorých plemien, ktoré mali za následok vážne ublíženie na zdraví alebo smrť človeka. Jeho zámerom je preto prednostne riešiť len problematiku držania takých psov, pri ktorých je oprávnený predpoklad zvýšeného rizika útoku na človeka alebo zviera a rizika vážneho poškodenia zdravia či ohrozenia života človeka, a prevenciu týchto útokov.
Návrh zákona zavádza pre držiteľov týchto psov sprísnené podmienky chovu, držania a vodenia psa. Odborné činnosti súvisiace s plnením týchto podmienok bude zabezpečovať organizácia alebo organizácie z oblasti kynológie, ktoré výkonom týchto činností poverí ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. V návrhu zákona sa nevychádza z predpokladu, že určité plemená psov sú prirodzene nebezpečné alebo agresívne, ale vychádza sa zo skutočnosti, že niektoré plemená psov boli šľachtené na účely stráženia pred ľuďmi alebo šelmami, prenasledovania ľudí alebo veľkých zvierat, prípadne dokonca i na psie zápasy. Tieto plemená psov preto disponujú takými vlastnosťami, ktoré boli pri šľachtení cielene posilňované, aby pes čo najlepšie plnil svoju úlohu. Tieto vlastnosti sú preto v prípade útoku na človeka relatívne oveľa nebezpečnejšie, než pri iných plemenách psov.
Účelom návrhu zákona je teda pôsobiť preventívne a eliminovať riziko útokov psov istých plemien s určitými potenciálne rizikovými vlastnosťami na človeka. Má pôsobiť proti zanedbávaniu riadneho výcviku a chovu týchto psov, prípadne proti cieľavedomému posilňovaniu ich potenciálne rizikových vlastností. To si vyžaduje klásť zvýšené nároky na držanie, vodenie a chov týchto psov, ako aj ich evidenciu a spôsobilosť ich držiteľov ovládať ich správanie.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vzhľadom na uvedené, dovoľujem si vás požiadať o prerokovanie navrhovaného zákona a o jeho schválenie.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie svojím uznesením č. 77 z 20. novembra 2012 ma určil za spravodajcu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení zákona č. 102/2010 Z. z. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom vládnom návrhu zákona.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, to je doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej 16. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Zo znenia vládneho návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, o súvislostiach s inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, o zhodnotení súčasného stavu, o dôvode potreby novej právnej úpravy, o hospodárskom a finančnom dopade a vplyve na štátny rozpočet. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Problematika vládneho návrhu zákona nie je upravená v práve Európskej únie a nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3, písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený vládny návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 9. novembra 2012 č. 274 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby vládny návrh zákona prerokovali výbory, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Odporúčam, aby určené výbory predmetný vládny návrh zákona prerokovali v termíne do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Pred istým obdobím sme zaznamenali v médiách správy o agresívnom sa správaní psov a ich útokov na človeka. Vtedy som si pomyslel, že určite príde nejaký poslanecký návrh, ktorý bude chcieť túto situáciu riešiť. Potešilo ma, keď zaznela v médiách informácia, že s takýmto návrhom príde rezort pôdohospodárstva, pretože som si myslel, že to bude novela zákona, ktorá bude veľmi odborná a bude naozaj urobená profesionálne a bude sa snažiť túto problematiku riešiť.
Žiaľ, tešil som sa len krátko, pretože reakcia rezortu pôdohospodárstva prišla v podobe podľa môjho názoru nepremyslenej úpravy zákona, ktorý dokonca navodí stav zhoršenia situácie, ba rozšíri škálu agresívneho správania psov, čo je v úplnom protiklade k pôvodnému zámeru. Táto právna úprava nezníži nebezpečenstvo zo strany psov, ale urobí ich ešte nebezpečnejšími. Ide vskutku o nebezpečný zákon a teraz uvediem prečo.
Osobne nie som proti novým zákonným úpravám chovu psov, avšak predložený zákon o podmienkach držania psov by som porovnal k záplatám niektorého tvorcu operačného, morálne zastaraného počítačového softvéru, ktorý, nakoľko mu unikla realita, a nový moderný produkt nemá pripravený. Je vopred zrejmé, že zaplátaný systém neprinesie to, čo sa od neho očakáva. Navrhované opatrenia vykazujú zásadné chyby, ktorých sa dopustili ich tvorcovia pravdepodobne z dôvodu prílišnej odtrhnutosti od reality, ale aj odbornosti. Inak by nepredkladali nepremyslené opatrenia, ktoré v dôsledku ich nízkej reálnej vykonateľnosti neprivedú stav nápravy.
Ak by totiž tento zákon pripravovali odborníci, nepredložili by opatrenia, ktoré vychádzajú z mylne poňatých príčin agresívneho správania sa psov, ktoré navyše chcú riešiť zbytočnými a dokonca kontraproduktívnymi obmedzeniami, dôrazom iba na výcvik či zmenu vodenia psov na verejné priestranstvá. Každý odborník na správanie psov vie, že navrhované obmedzujúce opatrenia, vodenie psov iba na vôdzke a iba v určených nedostatočných priestoroch, znížia možnosti denného napĺňania všestranných etologických, sociálnych a teritoriálnych potrieb nielen zvolených plemien, ale dokonca úplne všetkých psov, čo v skutočnosti bude znamenať ich narastajúcu frustráciu, ktorá následne môže sa podieľať na zvýšení ich agresívneho potenciálu.
Ako je možné, že odborníci toto vedia a prekladatelia tohto zákona nie? Chcel by som naozaj vedieť, že s kým sa radili pred tým, ako začali písať tieto nebezpečné návrhy. A tiež by som chcel poznať odpoveď na otázku, či vlastne tušia, kam môžu v tomto smere našu krajinu zavliecť. Aj psičkársky amatér vie, že dostatočná voľnosť pohybu pod dozorom vodiacej osoby je nevyhnutným predpokladom pre pohodu psa a je zároveň aj prevenciou voči akejkoľvek forme frustrácie psa, ktorá ho potom robí nebezpečným. Existujú na Slovensku mestá, ktoré prijali veľkorysú stratégiu voľného pohybu psov s minimálnym množstvom zákazov. Výsledky sú vynikajúce, pretože sa počty pohryznutí osôb znížili takmer na nulu, ba znížili sa aj počty sťažností voči chovateľom psov. A toto by mala byť cesta. Chcem však aj podotknúť, že ak aj k pohryznutiu osôb za posledné roky došlo, vždy to bol následok náhodného úteku psa z miesta jeho držania, spojeného navyše s nedostatočnou starostlivosťou. Išlo o psov, ktorým ich držitelia v rodinných domoch a firmách nezabezpečovali denné vychádzky, a psy preto využili prvú príležitosť k úteku, počas ktorého sa snažili agresívne vysporiadať s prostredím, teda osobami a psami, ktoré im náhodne prišli do cesty.
A v tomto spočíva hlavná chyba koncepcie opatrení v rámci navrhovanej zmeny zákona. Mylne sa orientuje na tisícky nevinných psov a ich majiteľov, ktorí sa ničoho nedopustili počas vodenia na vychádzky, a pritom však úplne prehliada hlavné príčiny väčšiny doterajších napadnutí: frustrácie psov zavretých v objektoch spojených s nedostatočným oplotením a so zanedbanou starostlivosťou o nich. Zákon chce obmedziť tisícky nevinných psov a ich majiteľov vo voľnosti ich pohybu, čím stav len zhorší. Veď bez dostatočného vybíjania energie pohybom sa budú navrhované opatrenia priamo podieľať na možnosti zvýšenia ich agresivity. To rovnako platí aj pre vytipované plemená, u ktorých sú neraz temperament a energia geneticky ešte vyššie a rovnako sú tým pádom vyššie aj ich požiadavky na pohyb, teritórium a sociálne vzťahy.
Chcel by som sa opýtať odborníkov, ktorí pripravovali túto novelu, aby mi odpovedali na otázku: Ak začnú naši pitbully chodiť výhradne na vodidle, a podľa dikcie nového zákona nielen oni, ale aj všetci ostatní psi, tak by som rád vedel, aká bude ich psychika už po pár týždňoch, keď si nebudú môcť denne slobodne preskúmať a označiť veľké teritórium, do ktorého sú vodení? Nebudú sa môcť stretnúť s inými psami a vykonať zoznamovacie a pozdravné rituály, pretože vždy im v tom bude brániť nepríjemné vodidlo. Čo sa stane po tom, ak raz zlyhá chovateľ, alebo sa vodidlo pretrhne, je zrejmé. Teda je to zrejmé všetkým, okrem tých, ktorí navrhli tieto nezmyselné zmeny do zákona, a samozrejme okrem tých, ktorí za ne tu v parlamente zdvihnú ruku.
Vyčleňovať malé, etologicky nepostačujúce priestory na voľný pohyb psov v obci, ako je predložené v návrhu, nepridá na šťastí ani psom, ani ich chovateľom. Opäť platí, navodí len stav zvýšeného napätia u psov. Vodiť psa na voľno za mestom taktiež nie je možné, pretože hneď za okrajom sa začína poľovný revír so svojimi písanými a ešte viacej nepísanými pravidlami. Chovatelia psov sa tak po prijatí tohto zákona jednoducho ocitnú v pasci. Dostatočný pohyb pre svojho psa nebudú mať kde zabezpečiť. V meste nie a za mestom tak isto nie. Pričom im to však zákon o veterinárnej starostlivosti a jeho vykonávacia vyhláška 123/2017 priamo ukladá za povinnosť zabezpečiť psovi denne dostatočnú voľnosť pohybu. Ja sa pýtam, že kde? Vláda ide takýmto zákonom priamo proti podstate psov.
Okrem toho nikto nemusí byť zvláštnym špecialistom na správanie psov, aby pochopil, že právna úprava ukladá také povinnosti, ktoré pri celkovom počte päťsto tisíc psov nie je možné tak masovo zvládnuť, napríklad povinnosť naučiť všetkých päťsto tisíc slovenských psov noseniu náhubka, nie je možné. Z uvedených dôvodov prinesie zákon viacej zlého ako dobrého. Ak máme naozaj záujem riešiť chovateľské problémy na Slovensku, tak sa v prvom rade naučme používať už doterajšiu legislatívu, ktorá umožňovala preventívne zabraňovať napádaniu občanov psami preventívnymi kontrolami chovu psov, inštitútom zhabania psa a zákazu chovu. Bohužiaľ, nenašla si svoje miesto v spoločnosti a je používaná len, keď sa medializuje nejaký prípad. Ak sa však prísnejšie sústredíme na jej výkon a uplatňovanie v praxi, dosiahneme rýchlejšie stav nápravy, ako komplikovaným uvádzaním predložených úprav zákona do života.
Opakujem, nie som osobne proti zákonom riadenej regulácie chovu psov. Veď počet psov sa od roku 1990 zdvojnásobil a dosiahol na Slovensku kritickú hranicu pol milióna jedincov. Spoločnosť však bude musieť zanedlho zamerať svoju pozornosť na príčiny problematiky a nie riešiť jej následky, navyše s malými vyhliadkami na úspech. Preto vízia do budúcnosti by mala znieť: pripraviť taký nový zákon, ktorý celoplošne zabráni hlavnej príčine všetkých následných chovateľských problémov. Tou príčinou je popri neregulovanom rozmnožovaní najmä voľné, ničím nepodmienené nadobúdanie psov, neexistujúce kritériá, ktoré by vopred, teda ešte pred nadobudnutím psa, musel splniť záujemca o chov psa. Toto je naozaj náročná úloha, ktorá nás bude čakať do budúcnosti. Má však myšlienku a racionálny zámer. Presadiť ju raz do života bude náročné a bude vyžadovať premyslený systém a metodiku, pretože akákoľvek rozumná právna úprava problematiky chovu psov nemôže byť založená na zbrklom a nepremyslenom zákone na základe urýchlenej politickej objednávky. A práve toho sme tu teraz svedkami.
Považujem ešte za potrebné predstaviť vám, do akého prostredia našej slovenskej reality chcete uviesť navrhovanú úpravu zákona. Súčasná chovateľská legislatíva je doteraz jednou z najignorovanejších právnych noriem. Pre toto moje tvrdenie existuje viacero dôkazov, ktorými sa teraz nebudem detailne zaoberať, ale uvediem jeden konkrétny, výsledky dlhoročného monitoringu uskutočneného v okrese Martin, ktorý na obrovskej 12-tisícovej vzorke respondentov ukázal, že až 93 percent chovateľov zvierat nemá vedomosti o existencii chovateľskej legislatívy, 5 percent chovateľov má obmedzené poznatky zo súvisiacej chovateľskej legislatívy a iba mizerné dve percentá chovateľov legislatívu primerane ovláda aj sa ňou riadi.
Uvádzať akýkoľvek nový zákon do takéhoto neznalostného prostredia, je vopred odsúdené na neúspech, tobôž v prípade, že sa má stať bičom aj na tých chovateľov, ktorí doteraz legislatívu neporušovali. Tí, ktorí ju porušovali a neboli za to potrestaní, sa nám smiali doteraz a budú sa smiať aj naďalej.
O koho ide? O tisícky psov, ktorým nie je poskytnutá starostlivosť v súlade s legislatívne prijatými imperatívmi odrážajúcimi ich biologické i etologické potreby. Ide o tisícky chorých, no neliečených psov, tisícky utečených, vyhodených a túlajúcich sa psov, vzájomne sa páriacich bez akejkoľvek kontroly ich majiteľov a spoločnosti. Ide o tisícky psov celoživotne uviazaných na reťaziach či zavretých v kotercoch. To všetko naša legislatíva už dlhodobo zakazuje. A aké sú výsledky? Výsledky sú žalostné. A práve tieto nedostatočné, no takmer nikým nekontrolované podmienky generujú psov, ktorí sa neskôr dopúšťajú toho, čo sa predložený zákon usiluje riešiť, napádanie a ohrozovanie občanov. Tu vôbec nie je až tak dôležité, či ide o psov, ktorí sú formálne považovaní za nebezpečných. Ide o psov, ktorých nedostatočná starostlivosť zo strany človeka priviedla do stavu zvýšenej iritácie ich psychiky, ktorú pri prvej vhodnej príležitosti, napríklad pri náhodnom úteku, uvoľnia voči prvému subjektu, ktorý sa im ocitne v dosahu.
Druhou nesprávnou rovinou je delegovanie nových, rozšírených právomocí obciam. Ak existuje problém so správaním psov, tak patrí do rúk odborníkom a nie samosprávam. Navrhované úpravy mali rozšíriť právomoci veterinárnych správ a ich inšpektorov ochrany zvierat, a nie starostov obcí, ktorí od roku 2002 až doteraz venovali tejto problematike okrajový záujem, hoci mali na to konkrétne právomoci, najmä v riešení ohrozovania osôb psami a sankcionovaní pohryznutí občanov. Ba obce spravidla nedokážu ani len previesť plošnú kontrolu fyzického stavu psov a ich zaradenia do evidencie obce. Iba 74 percent psov na Slovensku je prihlásených do evidencie.
Ako chce nový zákon riešiť a postihovať tých vlastníkov psov, ktorí nemajú psa ani len prihláseného v evidencii, a teda de jure nie sú ich držiteľmi? Nariaďme najprv výkon plošnej kontroly evidencie psov, ktorá jediná umožní vykonateľnosť akéhokoľvek chovateľského zákona v plnej miere.
Dnešná navrhovaná úprava zákona 282 o niektorých podmienkach držania psov rozširuje právomoci obce, hoci pre obce sa skôr stanú neželanými povinnosťami. Ak by ste sa našich starostov opýtali, čo by si oni sami želali v tomto zákone zmeniť, bola by to zmena nezmyselného paragrafu, ktorý nariaďuje držiteľovi psa ohlásiť stratu svojho psa do tridsiatich dní. Tu sa totiž jednoznačne žiada zmena na okamžité nahlasovanie bezprostredne po zistení straty psa. Tak to potom v našich obciach vyzerá, že sa po nich potuluje množstvo bezprizorných psov, ktorých majiteľ nie je v tom čase známy.
Na záver môjho vystúpenia ešte spomeniem ešte základné chyby v koncepcii predkladaných opatrení. Tento zákon naozaj nemohli pripravovať odborníci, ba aj jeho výkon prenáša na odborne úplne nezdatné obce, zároveň na akési vymyslené poverené organizácie, ktorých ustanovenie nemusí mať vždy dostatočné odborné zázemie. Napriek tomu im zákon prisudzuje výrazné kontrolné a rozhodovacie právomoci, pričom v skutočnosti pôjde o komerčných cvičiteľov, ktorí vo všeobecnosti tak radi cvičia psov na obranu nácvikom útoku psa na figuranta s ochranným rukávom, teda ich cvičia na útok proti človeku, a s tým je vždy spojené dráždenie psa za účelom zvýšenia jeho agresivity. Tieto osoby majú teraz na celom Slovenku učiť chovateľov psa agresivitu znižovať, potláčať a blokovať.
Ostáva nám sa už len naozaj modliť, aby to všetko negatívne, čo som spomenul, sa naozaj nestalo. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré som uviedol, poslanecký klub strany MOST - HÍD túto novelu zákona nepodporí.
A ja dávam procedurálny návrh, aby sme nepokračovali v prerokovávaní tohto návrhu, aby sa uvedená novela stiahla z rokovania tejto schôdze.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, nie celkom dobre som rozumel niektorým veciam, ktoré vo vašom príspevku odzneli. Na jednej strane sa bránite povinnostiam ako predstaviteľ mesta, ako primátor mesta, bránite sa povinnostiam, ktoré z tohto zákona mestám a obciam určite budú vyplývať. Na druhej strane sa môžeme spýtať: Kto vyberá daň za zvieratá, za psa? Myslím si, že mestá a obce. Takže na toto ste trošku pozabudli. Ak vyberáte, alebo ak mestá a obce vyberajú daň za zviera, za zvieratá, aj za psov, tak si myslím, že určité povinnosti im z tohto vyplývajú. Minimálne také, že evidencia by mala byť v poriadku. Keď ste spomínali to, že sa túlajú psy, ako myslím si, že kto má do týchto vecí zasahovať, ak nie mesto, ak to je na teritóriu miest a obcí? Myslím si, že v prvom rade musí samospráva zakročiť a spraviť si poriadok v týchto veciach.
Ale čo ma viacej zarazilo, to bola skutočnosť, že ste sa zamýšľali a kládli ste otázku do pléna, že či sa zamýšľame nad tým, aká bude psychika pitbulla alebo psa, ktorý bude na vôdzke. A opýtali ste sa na druhej strane, aká je psychika napríklad matky, ktorá ide s dieťaťom po parku a vedľa nej prebehne stádo pitbullov alebo vlčiakov? A ich majiteľ sa spoza kríka usmieva a má z toho obrovskú radosť, ako vystrašil bezbranné deti, ako vystrašil bezmocnú matku dieťaťa, ktorá sa nemá šancu nejakým spôsobom brániť a iba tŕpne a možno sa modlí, aby ten pes nezaútočil na jej dieťa a nerozhrýzol ho?! Takže myslím si, že skôr nad tým, ako sa zamýšľať nad psychikou poblázneného pitbulla alebo nejakého agresívneho psa, je skôr zamýšľať sa nad psychikou a obavami bežných ľudí, ktorí sa s takouto problematikou stretávajú v mestských parkoch, v obecných parkoch. Takže treba prehodnotiť tento postoj.
A ja v závere by som snáď len poďakoval ministerstvu, že sa touto problematikou vážne zaoberalo a predložilo takýto vládny návrh zákona.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Úplne ma mráz preskočil pri predstave stáda pitbullov cválajúcich po mestskom parku. Dobre.
Pán kolega Hrnčiar, ja som rád, že konečne niekto spomenul meritum veci, a síce to, že nebezpečný pes je predovšetkým nesocializovaný pes. Pes je sociálny tvor. Pes priviazaný na reťazi, na dvore, v koterci je tvor, ktorý a priori už z povahy veci, kvôli tomu, aké je to zviera, to by vám etológovia vedeli povedať, je pes, ktorý je a priori v prostredí, ktoré ho neurotizuje, ktoré z neho urobí narušeného tvora, narušeného psa, psychicky narušeného psa. A taký je potom nebezpečný.
Pes, ktorý má príležitosť sa socializovať, presne, ako ste to povedali, je potom pes, z ktorého nehrozí nič, a to bez ohľadu na to, akého je plemena a bez ohľadu na to, aký je veľký ten pes. Predpokladom na to, a to by som rád podrhol a poďakoval sa, že ste to spomenuli, predpokladom na to, aby pes bol bezpečný pre svoje okolie, je, aby to nebol narušený, neurotický pes, aby to bol pes, ktorý bol, sa stal sociálnym tvorom. A to nie je možné, keď bude v kuse priviazaný na reťazi, držaný v koterci a inak obmedzovaný v živote. Jednoducho, proste to je, to je, to je stáročná skúsenosť človeka so psami. Prekvapuje ma, že tento zákon ju ignoruje.

Ďakujem, pán predsedajúci. Nuž, vážený pán kolega, dovoľte tiež zopár poznámok k vášmu vystúpeniu. Hneď v úvode ste ma prekvapili, keď konštatujete, že ide o nebezpečný zákon. O akýže zákon nebezpečný ide? Alebo politická objednávka, dokonca zaznelo z vašich úst. Nuž ja si myslím, že útoky psov, ktoré sme v minulosti zaznamenali na človeka, si skutočne vyžadovalo nejaké opatrenie zo strany vlády. A ja vítam a ten zákon predložený tu je. Čiže diskutujme o podmienkach. Ale nazvať ho nebezpečným zákonom, v nijakom prípade nie.
Ďalej, asi trikrát ste spomenuli odbornosť. Spochybňujete odbornosť. Nuž v úvodnom slove pán minister povedal, s kým všetkým prakticky, kto stál medzi spracovateľmi. Mimochodom, bolo to aj Združenie miest a obcí Slovenska, tiež ste jeden z ich reprezentantov. A ja pokladám Slovenskú kynologickú jednotu skutočne za spolok odborníkov, tak isto Štátnu veterinárnu a potravinovú správu. Ja tiež som kynológ - amatér, chovám psov, ale skutočne netrúfam si sadnúť za roveň s tými odborníkmi napríklad z "eskajéčky" (SKJ).
Nuž a ja sa plne hlásim k tomu, čo povedal Vlado Jánoš. Viete, ja keď chodím po našom zoborskom lesnom parku a vidím toho pitbulla, ako ide oproti mne, alebo idú nejaké, dogy bežia, a chovám psov, tak skutočne mám veľký rešpekt. A nehovorím ešte o tom, aká je reakcia tej matky. Krásne to plasticky vystihol.
Prosím vás pekne, my sme povinní urobiť nejaké opatrenia, ktoré samozrejme nikdy nevylúčia, že môže prísť k nejakému útoku, ale rozhodne musíme tú pravdepodobnosť na minimum znížiť. Nuž a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Andrej Hrnčiar, z vášho krátkeho a takého chabého vystúpenia je mi jasné, že skutočne nie ste v obraze. Najprv tu tvrdíte, že to robili neodborníci. Štátna veterinárna správa, Komora veterinárnych lekárov, Združenie miest a obcí a tak isto v spolupráci so Slovenskou kynologickou jednotou. Osobne sa vám čudujem, že si dovolíte nazvať členov aj Slovenskej kynologickej jednoty za neodborníkov. Toľko k vašej odbornosti, respektíve neodbornosti.
Ďalej ste sa veľmi úzko zamerali na priestranstvá pre voľný pohyb psov, že psom sa bráni, keď idú na vôdzke a tak ďalej. Veď v tomto zákone je jednoznačne určené, že priestranstvá pre voľný pohyb psov určí samospráva. Vy snáď ako primátor mesta Martina máte problém určiť priestor pre voľný pohyb psov a zrobiť také opatrenia, aby tieto psy so sprísneným držaním mohli tam mať dostatočne veľký výbeh? Ale na druhej strane tu básnite, ako tí chudáci psi sú bití týmto.
Je problém nejaký, že kto chce držať takéhoto psa, musí prejsť cez kynologický výcvik a mať odbornú spôsobilosť na to? Ako sa budete tváriť, keď budete utekať cez park a pri vás bude nejaká brazílska fila alebo pitbull? Vy viete, že ako bola cvičená, aký je majiteľ, chovateľ, držiteľ? Nemáte prehľad ani o poľovnom revíri, ani o zákone o poľovníctve, kde keď mu dáte obojok iný, od srsti, môže voľný pohyb.
Ďakujem.

V prvom rade by som sa chcel kolegom ospravedlniť za moje chabé vystúpenie, ja sa naozaj budem nabudúce snažiť pripraviť lepšie. V mojom vystúpení som hovoril práve aj osobnú prax z mesta Martin. Ja som to nemenoval, lebo nechcel som to menovať, ale to mesto, ktoré som spomínal s tým voľným pohybom psov, kde sa znížilo pohryznutie takmer na minimum, to je práve mesto Martin. A práve opatreniami, ktoré sme v meste Martin zaviedli, si myslím, že by sa mala uberať aj pripravovaná novela tohto zákona. A stojím si za tým.
A myslím si, že každý z vás, páni poslanci, ste dostali za posledné obdobie stovky e-mailov od chovateľov psov nielen zo Slovenska, ale prvýkrát sa stalo pri prerokovávaní zákona, že som dostal do svojej e-mailovej stránky aj e-maily zo zahraničných odborných organizácií, ktoré sa venujú kynológii a chovu psov. Takže pripravujeme niečo, čo nemá v Európskej únii obdobu. A ja si za svojím vystúpením plne stojím. Pripravoval som si ho spolu s odborníkmi, ktorí sa tejto problematike venujú, a bolo pripravené aj na základe praktických skúseností práve z môjho pôsobenia v meste Martin.
A ja som aj, aby som odpovedal aj pánovi poslancovi Jánošovi, konkrétne povedal, čo by nám ako primátorom a starostom pomohlo, a to je, zmeniť ten paragraf, ktorý prikazuje a nariaďuje držiteľovi psa ohlásiť stratu okamžite, nie do 30 dní. Prečo by mal čakať 30 dní? Preto behajú tie psy. Teda nám nie, lebo my ich odchytávame, ale nie každé mesto má útulok a zabezpečenú službu na odchyt psov. My s týmto problém nemáme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pôvodne so nechcel vystúpiť, ale motivovali ma k tomu také tri veci. Za prvé, pán predsedajúci, ja som si pozrel rokovací poriadok Národnej rady, kde v § 27, rozprava, sa v ods. 8 píše: "Spravodajcovi a navrhovateľovi sa počas rozpravy udelí slovo kedykoľvek o to požiada." Tam nie je napísané, že po faktických poznámkach. Alebo aspoň ja to v tomto origináli nemám napísané. Čiže myslím si, že toto nebol správny postup. Ale to nie je... (Výkrik z pléna.) Vy nevykrikujte, pán poslanec! Pán predseda, môžete zabezpečiť poriadok?

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Nech sa páči, pokračujte! Nech sa páči, pokračujte, pán minister!

Jahnátek, Ľubomír, minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
Zabezpečte poriadok, lebo niektorí poslanci zvyknú nejaké také zvláštne látky používať a potom sa nevedia kontrolovať na verejnosti.
Čo sa týka ale samotného vystúpenia. Pán Hrnčiar, predpokladal som viac, ale dobre. Povedali ste si, čo ste pokladali za potrebné, len chcel by som napraviť niektoré veci. Neviem, kto vám písal ten príspevok, ale vám ho písal na základe informácií, ktoré sa objavovali v médiách, a nie na základe toho, čo je napísané v paragrafovom znení. To je ten základný rozdiel. A to je aj dôvod, prečo som teraz vystúpil, lebo predpokladám, že ako ste tam naškatuľkovaní všetci z opozície, tak asi budete používať rovnakú rétoriku.
Tento zákon, a ja som to v úvode povedal, nerieši problematiku psov ako takých, ale reaguje na akútny stav, ktorý nastal v priebehu minulého roka, kde bolo zaregistrované usmrtenie človeka, vážne ublíženie na zdraví a bolo treba rýchle reagovať na to, aby sa zamedzilo takýmto prípadom. Ešte raz opakujem, neriešime psov ako takých, ale riešime dve kategórie psov. Tento zákon hovorí o dvoch kategóriách psov. Sú to psi, ktorých zákon definuje ako psov so sprísneným režimom, a v zákone máte jasne napísané a bolo to aj v úvodnom slove, sú to psi, ktorí majú vo svojej genetickej výbave, že sú to psi agresívni, ktorí boli šľachtení, aby strážili väzňov, aby zahnali indiánov, aby riešili problém, keď mali policajti zásahy, aby chránili hospodárske zvieratá proti veľkým šelmám.
Čiže jednoducho sú to všetko plemená, ktoré boli špeciálne vygenerované tak, aby mali tieto útočné sklony. A to je tých, ja neviem, 14 psov, či koľko je v tej prílohe jedna definovaných. To je jedna skupina, ktorú rieši.
Druhú skupinu, ktorú rieši, sú tzv. nebezpečné psy, kde sa už nehovorí, aké je to plemeno, či je to kríženec, či je to čokoľvek, ale je to útočný pes, ktorý zaútočil bez zjavného popudu buď na človeka, psa alebo hospodárske zviera. To je pes, ktorý jednoducho zoskratoval, a treba ho dostať pod určitú kontrolu. To sú jediné dve kategórie psov, o ktorých hovoríme.
My nehovoríme o pohybe všetkých psov, len tieto dve skupiny. To znamená, keď mám v genetickej výbave toho psa agresívne prvky, respektíve mám evidované, že ten pes bezdôvodne útočí, no jednoducho myslím si, že je povinnosťou, aby sa takýto pes dostal pod kontrolu.
Tak isto je absolútne nepochopené, čo ste prezentovali v oblasti toho bežného života toho psa. Ešte raz hovorím, my hovoríme len o dvoch skupinách psov a vy to všetko tlačíte na psov ako takých, čo nie je pravda, čo nie je pravda. Toto nie je zákon o psoch všetkých, ale zákon alebo novela zákona o dvoch typoch psov.
Vy vyčítate, že takýto pes, keď bude niekde vo vyhradenom priestore, môže byť agresívny. To je absolútne nepochopenie veci. My práve hovoríme, že pokiaľ v tom režime dňa ten pes má byť v nejakom koterci, ten koterec musí zodpovedať určitým podmienkam, aby ten pes tam mal komfort, aby ten pes tam mal hygienu, aby ten pes tam mal normálny, normálny pocit. Preto hovoríme, nie je možné, aby takéto agresívne psy boli doteraz držané v nejakých malých búdach alebo zavreté v nejakom rohu na dvore alebo nebodaj držané, držané v byte v nejakom paneláku. My hovoríme o tom, aby ten pes dostal takú istú príležitosť, akú si zaslúži na dôstojný život, a aby tie podmienky, v ktorých bude on chovaný, aby ten koterec spĺňal určité podmienky, ktoré vydefinujú kynológovia a príslušná regionálna veterinárna správa. Ak poznáte lepších odborníkov, ako sú kynológovia, ako sú veterinári, dobre, môže to určovať aj primátor Martina. Ale ja si myslím, že veterinári a kynológovia sú tí najlepší odborníci, ktorí povedia, že pre daný druh psa je najvýhodnejší takýto priestor, kde by mal pôsobiť.
Čo sa týka voľného pohybu, jednoducho už to aj v diskusii bolo povedané, no vy znovu zneužívate situáciu a hovoríte o psoch ako takých. O možno poľovných, o rôznych rodinných miláčikoch, ale my hovoríme, ešte raz, len o dvoch kategóriách psov, s genetickou výbavou na agresivitu a nebezpečných psoch, ktoré už preukázali, že sú agresívne. Keď sa tam čudujete, že pri pohybe cez uzavretú obec má mať náhubok a má mať vodítko, no ja som z toho prekvapený, lebo ja by som sa určite bezpečne necítil. A mám doma troch psov, čiže viem, čo je to práca so psami, ja viem, ako sa pes dokáže správať, ale pri voľne pohybujúcom sa psovi niekde po ulici by som určite nemal dobrý pocit. A určite by som nemal dobrý pocit, keby pri mne, stála pri mne dva a pol ročná vnučka a behal by tam nejaký pitbull, určite nie.
Vy ste tu povedali, že ten pes absolútne nemá, nemá kde behať. Keby ste si boli prečítali zákon a nielen to, čo vám niekto napísal, tak by ste zistili, že v § 4 ods. 5 je exaktne napísané, kde pes nemôže ísť, a je to tam jednoznačne napísané: školy, škôlky, detské športoviská a športoviská ako také. A obec si určí výnimky, ktoré môže dať. Čo je na tom zlé?! No mne sa jednoducho nepáči, aby na detské športovisko mal voľný prístup pitbull, tam, kde sa hrajú malé deti. Keď je váš názor, že sa tam môžu s tými agresívnymi psami hrať malé deti, je to váš názor, ale ja v zákone predkladám návrh, že takéto psy by na tých pieskoviskách a priestoroch vyhradených pre deti a pre športovcov nemali vôbec čo robiť. Sme tam v názorovom rozpore, ale ja nesúhlasím s tým, aby ste zovšeobecňovali, že celé to vzťahujeme na všetkých psov. My hovoríme o dvoch kategóriách psov.
Čo sa týka obce, z toho som veľmi prekvapený, že vy ako primátor by ste mali vedieť, že obyčajne tí štatutárni zástupcovia obce majú obrovský problém s tým, lebo nemajú vôbec prehľad o tom, či sa im tieto agresívne plemená vôbec nachádzajú v regióne. Nemajú. Lebo nikto nemá ohlasovaciu povinnosť oznámiť tomu starostovi, len ohlási pri daňovom priznaní, že mám jedného psa, tak mu vyrubím daň za psa, a to je všetko. Ale práve v tomto našom paragrafovom znení my dávame do kompetencie toho starostu alebo primátora, že on môže rozhodnúť o tom, či vôbec niektorý jedinec z tohto definovaného množstva psov, ktoré sú buď v jednej alebo v druhej kategórii, či vôbec majú byť na území daného mesta. Jednoducho, keď tá obec povie, že my tu nechceme pitbullov, no tak nedá súhlas, a tá stanica, alebo ten chov sa tam nemôže vôbec zriadiť. Pokiaľ sa zriadi, porušuje zákon a ide sa buď podľa priestupkového, alebo sa ide podľa Trestného zákona. To je ďalší problém, toto tu my teraz neriešime, to rieši iná legislatíva. Ale práve my posilňujeme kompetenciu obce a obec môže rozhodnúť, či vôbec takého psa tam môže dať.
Viete, bol som veľmi sklamaný z toho, ako ste úvodom začali všetkých urážať, všetkých urážať. Keď pre vás sú neprofesionáli ľudia zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy, keď pre vás sú neprofesionáli a neodborníci ľudia zo Slovenskej kynologickej jednoty, z Komory veterinárnych lekárov, zo združenia miest a obcí, je to poľutovaniahodné. A ja nemôžem za to, že primátor Martina si myslí, že má viac skúseností a viac vedomostí hovoriť o psoch, ako to robia odborní kynológovia, veterinári a ľudia, ktorí sa profesionálne celý život touto problematikou zaoberajú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán minister, tie dve kategórie psov, ktoré ste pomenovali a na základe ktorých vznikla aj tá zákonná predloha, aj ten zoznam, majú jeden zásadný problém. Ja nemám problém s tou kategóriou druhov, čo sú psy s anamnézou útočného správania. Tam predpokladám, že je veľa dôvodov proste ich chov a držanie veľmi prísne regulovať, ktorí majú osobnú tú anamnézu.
Druhá vec je predpoklad, že existujú nejakí psi s genetickou výbavou pre agresivitu. Preto mám, o tomto mám pochybnosti a budem o tom hovoriť vo svojom diskusnom príspevku. Ale celkom takto jednoducho to nefunguje, a sa divím, že na takomto zozname spolupracovala Slovenská kynologická jednota, lebo ten zoznam z tohoto hľadiska, teda z hľadiska genetickej výbavy tých zvierat, je dosť nezmyselný. Potom poviem bližšie prečo.