19. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Ja som sa prihlásila s faktickou poznámkou na začiatku tejto diskusie. Pozorne som ju celý deň sledovala, ale stále mám pocit, že sa nikomu nepodarilo vyvrátiť, že táto správa obsahuje hlavne, čo by sme my všetko chceli. Toľko vecí by sme chceli a toľko problémov vidíme, ale keď budeme chcieť riešiť všetko, nebudeme riešiť nič. A preto sa znovu pripájam k tým, ktorí hovoria, fakty, plány, čo urobíte, čo urobíte zajtra, čo urobíte do pol roka, čo urobíte do roka a čo by ste chceli, aby bolo celospoločenským konsenzom.
Nehovorili sme tu o školstve pre talentované deti. Ja som sa tu o tom zmieňovala. A hoci pán minister rečou svojho tela dáva jasne najavo, že to nebude počúvať, ale hovorili sme o tom už niekoľkokrát. Musíme sa rozhodnúť. Budeme chcieť, aby boli všetci priemerne vzdelaní? Alebo budeme vyťahovať talenty a budeme im dávať možnosť?
A posledná vec, o ktorej sme tu za celý deň vôbec nehovorili, a to je jedna z najhorších vecí, ktorá nás stále, každý deň sme s ňou konfrontovaní, a ktorá nás čaká dennodenne, a to je odliv našich mozgov. Mozgy zo Slovenska odchádzajú. A nielen preto, že nemáme ani jednu vysokú školu, nielen medzi 200, ale ani medzi 500 európskymi univerzitami a tak ďalej, ale tie mozgy odchádzajú preto, že v krajinách okolo nás a na západ od nás sú oveľa lepší a angažovanejší učitelia, ktorí priťahujú týchto žiakov. Choďte sa pozrieť, vážení priatelia, ktorí ste nikdy neprednášali, do Brna.

S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem. No ja by som zareagovala na to, že treba regulovať, že máme príliš veľa stredoškolákov, vysokoškolákov. Viete, pán poslanec, no pred, ja neviem, 200 rokmi, bolo nemysliteľné, aby toľko ľudí malo maturitu, koľko má dnes. Ten vývoj ide naozaj tak, že, že kedysi ani to základné vzdelanie nemali ľudia. Mali ho len napríklad, ja neviem, farári, alebo notári, no postupne, nemôžte zastaviť vývoj, to sa nedá proste, ide ďalej. A to, že koľko máme dnes stredoškolákov a vysokoškolákov, nie je vôbec alarmujúce, skôr naopak, ja sa tomu teším, lebo čím budú ľudia vzdelanejší, tým budú vedieť lepšie sa rozhodovať.
A k tomu, že akým spôsobom zreformovať stredné odborné školstvo, ja si myslím, že ak pán minister siahne po švajčiarskom modeli, ktorý funguje, tak neurobí chybu. A viete, ako funguje. To nie je o tom, že sú to žiaci na tej strednej odbornej škole, ale zamestnanci tých firiem, ktoré im poskytujú nielen vzdelanie, ale aj prax. Čiže oni sa učia pre konkrétne, pre konkrétne povolanie, konkrétnu firmu, dokonca sú platení, dostávajú normálny plat. A keď sa to zráta celé, tak stále sa to tomu podnikateľovi alebo tej firme oplatí mať takýchto zamestnancov, ktorých si vychováva. Je to preňho plus. A štát nie je zaťažený nejakým dotovaním nejakých neperspektívnych stredno-odborných študijných smerov.
Čiže poďme na tento model a potom nebude problém so sústružníkmi a neviem kým všetkým, lebo proste tie firmy si budú svojich budúcich zamestnancov vychovávať.

Ďakujem.
Ďalší prihlásený... Teda pardon, o slovo požiadal pán spravodajca.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že máme asi polčas rozpravy za sebou a ja by som si dovolil zareagovať pár slovami na jej priebeh.
Myslím, že všetci, alebo väčšina a drvivá väčšina vystupujúcich sa zhodla na tom, že správa je obsažná. Po obsahovej stránke je aj dobre spracovaná a predovšetkým analytická časť má vysokú výpovednú hodnotu, ktorú hodnotili všetci vystupujúci. Tým, že má dobrú výpovednú hodnotu a súčasne ponúka aj východiská, ktoré samozrejme môžu byť kontroverzné, alebo môžu byť vnímané z jednej strany politického spektra inak, ako sú vnímané z inej strany politického spektra, vytvárajú aj priestor pre to, ako sa táto správa volá, to znamená správa pre verejnú diskusiu.
Ja by som si dovolil zareagovať na pár poznámok, ktoré tu doteraz zazneli.
Financovanie školstva. Problém, ktorý sa v zásade opakuje vo všetkých, vo všetkých vystúpeniach. A treba povedať, že slovenské školstvo je podfinancované, ale zase na druhej strane je treba povedať, že je jasne deklarované aj v tomto materiáli, aj vo verbálnych vystúpeniach predstaviteľov vlády, či už ide o predstaviteľa ministerstva školstva pána ministra Čaploviča alebo premiéra Fica, že vláda má eminentný záujem a hľadá všetky voľné dostupné zdroje na to, aby školstvo bolo dofinancované v horizonte roku 2020 do šiestich percent DPH. Ja na druhej strane chcem povedať to, čo som povedal vo faktickej poznámke. Mohli by sme sa tu všetci tváriť ako populisti, mohli by sme povedať, teraz uvoľníme z akýchkoľvek finančných prostriedkov, či už ide o ročné zvyšovanie o 0,2 alebo o 0,3 % HDP, či to budeme vyjadrovať v absolútnych číslach 200 - 300 mil. eur ročne. Len narazíme na zákon o dlhovej brzde a o rok, o dva, o tri, môžeme sa dostať do reálnej situácie, že bude potreba vytvárať vyrovnaný štátny rozpočet, nie rozpočet s deficitom 2,9, 2,6 alebo 1,5 percenta, a tým pádom sa niekde bude musieť skokovo zobrať a bude sa musieť skokovo zobrať aj v oblasti školstva, čo je nezodpovedné.
Ak by sme hovorili o financovaní originálnych kompetencií v školstve, tak ja vám chcem len pripomenúť rok 2011 a prípravu štátneho rozpočtu na rok 2012, vystúpenie pána ministra Mikloša, ktorý prišiel s tým, že podiel dane z príjmov fyzických osôb a v tom aj financovanie originálnych kompetencií v oblasti školstva sa znižuje zo 70,3 na 65,4 %, a nikoho sa nepýtal na to a nikto z vás, kolegovia z opozície, sa nepýtal na to, aký to bude mať dopad na školstvo. Jediná odpoveď bola, štátny rozpočet potrebuje peniaze, to znamená, najľahšie sa nám zoberie z obcí, miest a regiónov a jednoducho tie peniaze vám berieme a nejak sa s tým vyrovnajte. Takže dneska, ak hovoríte o tom, že sú nedofinancované aj originálne kompetencie v oblasti školstva, tak hľadajte vinníka aj medzi sebou.
Otázka, otázka etatizmu a politizácie školstva. Ja osobne nevnímam a nezaznamenal som problém politizácie školstva. Podľa mňa školstvo je odpolitizované a v tejto oblasti nikto nechce robiť ani žiadne zmeny. To, čo otvára vášne, je otázka spádových škôl. Áno, otázka spádových škôl môže otvárať vášne. Ale na druhej strane si musíme povedať, odpovedať zodpovedne aj na otázku: v prípade, že máme veľké demografické výkyvy a máme pred sebou obdobie populačných, populačného nárastu ročníkov, zhruba o viac ako 50 000 detí do roku 2020 až 2024 v oblasti základného školstva, to je na jednej strane, kde potrebujeme navýšiť, výrazne navýšiť kapacity v základných školách; máme tu populačný boom v oblasti vekovej kategórie 0 až 6 rokov, kde potrebujeme výrazne navýšiť kapacity v oblasti materských škôl; a na ďalšej strane tu máme oblasť prebytkových kapacít v oblasti stredného školstva, kde je takmer 100-percentný prebytok kapacít, jednoducho aj tuto musia nastať jednoduché, jednoduché pohyby. A potom musíme hovoriť o tom, že ak niekde treba tie zdroje dať, tak nezabezpečí nárast priestorov normatívne financovanie, ale musíme nájsť nejaké doplnkové zdroje. A tie doplnkové zdroje môžme v krízových situáciách hľadať buď tým, že povieme, že vy, kde nevieme aktuálne zabezpečiť základnú školskú dochádzku a nechceme prejsť na dvojsmennú prevádzku, budete chodiť do spádových oblastí, alebo musíme nájsť dodatkové zdroje tým, že celkový balík peňazí, ktorý je určený na regionálne školstvo, sa určí nejaká časť na financovanie týchto krízových potrieb a bude sa rozdeľovať rovnomerne na normatívy tá ostatná časť. Aj toto je riešenie. Ale tuto môžme otvoriť úplne kľudne celospoločenskú diskusiu a tento problém si vydiskutovať.
Ďalšia téma, ktorá v zásade významne rozčerila hladinu verejnosti alebo kolegov v tejto sále, je otázka menovania riaditeľa zriaďovateľom, alebo otázka otvorenosti, slobody školských rád a otázka toho, že je potrebné, aby vo zvýšenej miere rozhodovali rodičia. Viete, pravda je niekde uprostred. Ja súhlasím s tým, že starosta, ktorý ukončil šiestu triedu základnej školy a má zriaďovateľskú pôsobnosť základnej školy, nemôže kvalifikovane riadiť túto základnú školu a byť zriaďovateľom. Plne s týmto súhlasím. Na druhej strane vám poviem príklad zo svojej obce, kde bola málotriedka, kde sme sa snažili o to, aby deti dostali nadštandardné vzdelanie individuálnym prístupom. A to znamená, ak sme videli, že dieťa má problémy, je zo sociálne slabšieho prostredia, rodičia nemajú adekvátnu vzdelanostnú štruktúru doma a nie sú schopní zabezpečovať rast dieťaťa v tej miere, na čo to dieťa má, tak pani učiteľka jednoducho zabezpečovala vo vlastnom voľnom čase dovzdelávanie týchto detí a robila si s nimi úlohy. Viete, aký bol výsledok? Niežeby sa tí rodičia tešili, že nemusia s deťmi robiť úlohy doma, desať detí zo štrnástich zobrali preč zo základnej školy a povedali, že ich deti nie sú hlúpe a nepotrebujú dodatočné vzdelávanie a doučovanie. Aj takáto je pravda, ak hovoríme o tom, že si povieme pravdu celú, tak si musíme povedať aj toto. Slovenské prostredie dneska ešte nedorástlo celkom na to, že kvalita vzdelania je to, čo by všetci ľudia vnímali ako niečo, čo je potrebné a čo im prináša prospech v budúcnosti.
Ďalšiu otázku, ktorú by som chcel otvoriť, je otázka tézy, ktorú postavil pán kolega Hlina, a povedal: "Lepšie sú kvalitné montérky ako zlý diplom." (Výkrik z pléna: Nekvalitný!) Alebo nekvalitný diplom. Áno, ja som nedopovedal vo faktickej poznámke celú vetu. Pán kolega, museli by ste mať vybudované učňovské a stredné odborné školstvo, aby ste toto mohli uviesť do praxe, čo tvrdíte. Dneska, a používať opäť slovo dneska, dúfam, že opätovne zaznamenala aj pani kolegyňa Vášáryová, lebo k tomuto slovu sa ešte raz dostanem, je situácia taká, že učňovské školstvo takmer neexistuje a stredné odborné školstvo vychováva viac všeobecne vzdelaných maturantov ako odborne vzdelaných maturantov. A v tomto vidím základný problém. Ja plne súhlasím s tým, čo povedala pani kolegyňa Žitňanská. Ak budeme mať 50 percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí, nebude to na škodu tejto spoločnosti. Lebo, a to nie je cieľom tejto vlády a verím, že to nie je cieľom žiadnej politickej strany a ani žiadneho politika v tejto sále, sa hovorí, že najlepšie sa ovláda hlúpy a chorý národ. A nemôže byť naším cieľom, aby sme mali hlúpy národ, ktorý sa ľahko ovláda, aby sme mali nekvalitné zdravotníctvo a tí ľudia boli v úplnom područí. Toto nemôže, nie je a nebude naším cieľom. A ak hovoríme o tom, že pôjdeme na barikády, tak za túto tézu určite pôjdeme na barikády my zo strany SMER - sociálna demokracia.
Poslednú poznámku k vystúpeniam, ktoré tu dneska odzneli, bude otázka spisovnej slovenčiny, ktorá sa používa v tejto sále.
Pani kolegyňa Vášáryová, ja som si dal jazykovedcami vypracovať, alebo dať, aby mi dali stanovisko k používaniu slova "dneska". Ja vám prečítam stanovisko: "Slovo "dneska" je hovorové slovo a hovorové slová v slovenskom jazyku patria medzi spisovné slová. Slová štylisticky príznakové sa delia na hovorové slová a knižné slová, podľa toho, či sa vyskytujú v ústnej alebo písomnej reči. Hovorové slová predstavujú základ lexiky v hovorových, konverzačných a spontánnych prejavoch." Verím, že moja faktická poznámka sa dá úplne jasne zaradiť medzi spontánny a konverzačný prejav. A ja vám nevyčítam, že vy ste celý život naučená hrať podľa scenárov, to znamená, skôr používate knižný jazyk. Nechcem to povedať pejoratívne, ale chcem povedať tým, že používate celý život knižný jazyk. A v tomto sa možno líšime.
Ale čo chcem dodať, to, ako ste vystúpili, je, problém vidím v tom. Lebo problém je v neznalosti, vašej neznalosti rokovacieho poriadku Národnej rady, lebo vo faktickej poznámke sa reaguje na predrečníka, ktorý vystúpil v rozprave, a nie na predrečníka, ktorý vystúpil vo faktickej poznámke. To znamená, ak je váš život úzko spojený s knižnou podobou, ktorú si naštudovávate počas celého života, ja vám venujem jeden rokovací poriadok, aby sme si vyjasnili aj tieto otázky.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pánovi spravodajcovi. Žiadne faktické poznámky.
Poprosím ďalšieho rečníka, pána poslanca Igora Hraška.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, už som to povedal vo faktickej poznámke kolegovi Hlinovi, že som pôvodne ani nechcel vystúpiť v rozprave ku správe o stave školstva. Pretože mám taký pocit za posledné týždne, že tuná sa veci počúvajú jedným uchom dnu a druhým von. A dokonca, že u pána ministra to ide tak, že jedným uchom dnu a dokonca tým istým von, čiže sa to ani neohreje v hlave. Takže je už v postate zbytočné vôbec niečo komentovať, pretože už sa toho povedalo dosť a stále akoby sa nechceli počúvať argumenty. Argumenty, ktoré vychádzajú zo skúseností, z praxe a z vývoja v poslednom období.
A to všetko súvisí, aj celé vlastne školstvo a reforma školstva, súvisí s jeho financovaním. A financie, to je práve to bolestné, ktoré vlastne s tým celým školstvom dnes zametá. Ja už dávnejšie som tvrdil, že financií máme v našom štáte dosť. Ale sú strašným spôsobom prerozdeľované a veľmi zle rozdeľované. Ony sa strácajú a strácajú sa v nejakej bezodnej studni, v ktorej ich už potom nevieme nájsť. A potom chýbajú niekde inde, kde sú skutočne prepotrebné. Hovorilo sa tuná za posledný čas o tom, že peniaze z rezortu školstva odchádzajú na podivné financovania ešte podivnejších výskumov, prieskumov, podpôr a podobných zaujímavých vecí. Ja by som povedal, že tieto peniaze sú rozkrádané a sú okrádaní občania Slovenskej republiky, pretože oni sú platcami daní, ktoré idú na vzdelávanie. Sú okrádaní rodičia, pretože na deti sa potom nedostáva adekvátne finančné ohodnotenie. Musia doplácať z vlastného. Čiže nielen to, že platia dane, ešte aj musia doplácať za vzdelanie rôznymi spôsobmi. Pretože to sú výdavky nielen priamo na vzdelávanie, ale aj na dochádzanie povedzme detí, na stravu a tak ďalej. Okrádajú sa učitelia, pretože ak sa niekde rozmrhajú financie, tak potom samozrejme, že nie je na zvýšenie platov učiteľov. No a koniec koncov okrádajú sa deti, pretože tým tie peniaze nakoniec chýbajú. Chýbajú im na pomôcky, ktoré by mohli využívať a ktoré by mohli uľahčiť niektoré typy poznania do budúcnosti.
Takže peňazí je dosť, ale sú rozmrhávané. A darmo na to poukazujeme, tu sa niekto tvári, že, hm, veď sa nič nestalo. Takže v tomto pán minister robí naozaj dobrú prácu, ale dobrú len pre niekoho. Niekomu to totižto vyhovuje, že tie peniaze idú na kšefty a nejdú do vzdelávania. A to je práve tá bolesť. Ale to sa tu nepočuje. Ani sa nechce počuť. Lebo ja viem, ono to bolí, ale však už nejako to prežijeme. Preto neviem, či má vôbec zmysel ešte o niečom hovoriť, pretože skutočne to je ako hádzanie hrachu na stenu.
Pán Číž dosť často vo svojich faktických poznámkach používa slovné spojenie "poďme do diskusie", aby sa to vyriešilo v diskusii. No ja súhlasím a tiež som to už viackrát povedal práve na poznámku pána Číža. Je veľmi dobré, keď sa o probléme diskutuje a diskutuje sa v širokom spektre zúčastnených, pretože potom sa môžu nájsť komplexnejšie riešenia. Ale tuná tá diskusia akosi chýba. Tu nám niekto niečo akože pripraví, rovno to predloží a ide to na schválenie. A potom sa to kritizuje, že je to zlé, potom sa nájdu chyby, tak sa opravujú. Opravujú sa chyby už opravených vecí. A takto to potom funguje. A potom príde ďalšia vláda a zistí, že tam sa urobilo ešte viacej chýb, tak poďme to teraz opravovať my. A nič sa systémovo nerieši. To sa netýka teda len konkrétne ministerstva školstva. Len teraz je to najvypuklejšie a okrem toho prejednávame správu o stave školstva na Slovensku. Týka sa to napríklad aj reformy verejnej správy. Takisto mala predchádzať najskôr diskusia a potom nejaké prípravy materiálov. Nie, tu sa to robí opačne. Tu sa najprv niečo pripraví a potom zistíme, že to je zlé.
Bola hodnotená správa. Skutočne (Zaznievanie gongu.) analytická časť je vypracovaná výborne. Analyzovali sa veci, ktoré sa potom ukázali. Ale opäť poukážem na to, čo už, k čomu vlastne dospel kolega Hlina. Poukázal na to, aké sú tam počty. Pokiaľ si to niekto prečíta a zistí, že, a tak, tuná máme štatistický počet takýto, na učiteľa osem žiakov, to je zlé, lebo je to málo, peniaze sa mrhajú. Ale tu práve treba vidieť tie súvislosti! A pokiaľ tie nie sú v tej správe vysvetlené k tým daným číslam, tak v človeku to môže vytvoriť skreslený názor na danú problematiku. A to je presne to, čo som už spomínal. Jedna škola môže mať v jednom ročníku štyroch žiakov, v ďalšom šesť, v ďalšom dvanásť, ale príde ročník, ktorý má dvadsaťdva žiakov. A teraz čo?! Kvôli tým málo, a pred tým ešte povedzme rok to bolo osem žiakov, tak priemer vychádza na šesť, tak ju zrušíme, tú školu? A potom, kam pôjde tých dvadsaťdva žiakov, ktorí práve odchádzajú z materskej školy? Áno, máme teraz zvláštny populačný ročník. Je kríza, ale začína sa rodiť viacej detí. Tak teraz niektoré školy zrušíme. A teraz, potom, čo s tými, ktoré dorastú? A potom sa budú mať niekde zaradiť? Medzitým obce predajú priestory, pretože načo ich budú živiť? A potom zrazu im budú chýbať školy. Takže pokiaľ sa má niečo riešiť systémovo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Prosím vás o kľud v miestnosti, nech môže rečník dokončiť svoju reč.

Hraško, Igor, poslanec NR SR
Blíži sa 17.00 hodina, hodina hlasovania, takže sa sa to tu začína napĺňať, ale páni poslanci sa mohli vyrozprávať aj mimo tejto sály, ak chceli debatovať. Takže tuná sa debatuje k veci a prejednávame správu o stave školstva, takže by som rád pokračoval k tejto správe.
Takže mali by sa veci riešiť systémovo. Už tu padlo zopár názorov, že áno, je to dobré, že je tu výhľadovo niečo spomínané do roku 2020. To je sedem rokov. Ale ak máme riešiť systémovo nejaké kroky, tak si myslím, že je to veľmi krátky čas. My si predsa potrebujeme postaviť cieľ, čo potrebujeme mať tuná za desať, dvadsať, možno aj tridsať rokov. Kam to vzdelávanie má spieť? Čo chceme dosiahnuť? Akých ľudí tu chceme mať? Vieme zhruba, aké sú trendy, aký je vývoj. Bolo tu tiež spomínané, potrebujeme viac možno odborného školstva, možno ukrátiť niekde, možno viacej pridať. Ale čo bude potom, keď sa tuná teraz pridá, tu sa uberie a zrazu potreba vznikne niekde úplne inde? Potom sa to bude zase riešiť opačne?! Opäť by sa to malo riešiť systémovo a v súvislostiach.
A to je to, čo hovorím, a hovoril to aj pán Číž, treba diskutovať. Treba diskutovať naprieč politickým spektrom a dospieť skutočne k takému riešeniu, ktoré bude vyhovovať občanom tejto krajiny, ktoré bude vyhovovať žiakom, študentom a ich rodičom. Lebo mne to teraz pripadá tak, že tieto riešenia, ktoré sú tu pripravované, vyhovujú štátu, vyhovujú samospráve, ale nevyhovujú žiakom alebo tým, ktorí majú študovať a učiť sa, vzdelávať sa, a nevyhovuje ani ich rodičom. Toto sú práve tie zlé riešenia, ktoré sú.
Keďže je 17.00 hodina a mám to ešte na dlhšie, pôvodne som nemyslel, že budem až toľko, tak preruším svoju rozpravu a dám priestor hlasovaniu, ak máme o čom.

Ďakujem, pán poslanec.
Zároveň dávam krátku prestávku, päťminútovú prestávku, kým budeme pokračovať v hlasovaní.

(Päťminútová prestávka.)

(Po prestávke.)

Dámy a páni, budeme pokračovať v prerušenom treťom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, je to tlač 401. V rámci rozpravy vystúpila pani poslankyňa Anna Vitteková, predniesla návrh legislatívno-technických zmien. Vzhľadom na požiadavku porovnania, či naozaj ide o legislatívno-technické zmeny, sme prerušili tretie čítanie, nehlasovali sme o návrhu legislatívno-technických zmien. Bol vám rozdaný tento návrh do lavíc, preto budeme teraz, ako sme sa dohodli, pokračovať.
Pán poslanec Hlina. Chcete do rozpravy?
Pán poslanec, poďte, ale prihláste sa potom vtedy, keď sa treba prihlásiť do rozpravy.

(Pokračovanie v hlasovaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 401.)

Vážený pán predseda, vážení kolegovia, myslím, uznáme vážnosť tejto chvíle. Dovoľte, aby som predložil v mene tridsiatich... (Vystupujúceho ledva počuť. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)