19. schôdza

Príjemný dobrý deň. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, čo sa týka, o správe školstva, ktorá bola predložená do parlamentu na verejnú diskusiu, vnímam ju ako veľmi dôkladne prepracovaný materiál. A vnímam, že veľmi konkrétne pripravený materiál, z ktorého sa skutočne aj laik, nielen poslanci v parlamente, dokáže dočítať, že aký je skutočný stav a čo v školstve plánujeme.
Ak je to predložené na verejnú diskusiu, tak je možnosť o tejto správe ešte diskutovať a možno ju, možno aj doplniť. A v tomto prípade odmietam kritiku, ako ju uviedol pán poslanec Beblavý, ktorá vzišla z rozpravy, že by mala rovno priniesť nejaké nemenné závery. A práve preto oceňujem, že aj sám názov tejto správy uvádza možnosť diskutovať ešte o tejto správe, pretože školstvo sa permanentne vyvíja, permanentne sa vyvíja aplikačná prax a nemôžem povedať, že niečo musí byť nemenné. Pretože ak je niečo nemenné, tak vývojom sa to stane skostlivené.
Vrátim sa k pripomienkam z diskusie, hlavne k takým, s ktorými, si dovolím povedať, že sa s nimi pravidelne stretávam v pôsobení v samospráve. Prvá vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je poznámka v správe, ktorú kritizovali opoziční poslanci, že by malo dôjsť k zmene menovania riaditeľov škôl, ktorí si to vysvetľujú tak, tá opozícia teda, že riaditeľa školy bude menovať jeden človek. Tak to tu zaznelo v diskusii. Zrejme majú na mysli primátora alebo starostu. Nemyslím si, že pán minister mal na mysli zrušenie rady škôl. Myslím si, že asi by uvažoval asi tak, aby primátor a starosta mohol do tejto voľby zasiahnuť svojím názorom. Pretože úrad mesta najlepšie vidí počas školského roka hospodárenie danej školy. Rovnako disponuje počtami žiakov, resp. prijíma podnety a sťažnosti buď na vedenie školy, alebo na školu ako takú.
Mrzí ma, že dochádza k interpretácii v parlamente, že primátor alebo starosta, to je človek, ktorý asi zrejme bude svojvoľne rozhodovať. Veď si povedzme, že primátor alebo starosta, je pravda, že je to jeden človek, ale dostal mandát od občanov, aby presadzoval ich názory, v priamych voľbách tento mandát dostal, a samozrejme určite nevnímam to tak, aby primátor alebo starosta sa snažil rozhodovať proti občanovi. Pretože, ako hovorím, dostáva mandát a vždy ho tí občania musia voliť. A samozrejme, ak prijíma permanentne zlé rozhodnutia, tak samozrejme nemôže čakať, že bude vo voľbách opätovne zvolený. Aj keď nemôžeme možno v ojedinelých prípadoch vylúčiť subjektívne vnímanie a posudzovanie človeka, tak nemôžme to vylúčiť ani v tomto prípade.
Chcem povedať, že dnes sa rada školy skladá zo zamestnancov danej školy. V zákone sa uvádza, že môže mať rada školy od piatich do jedenástich členov. Aj keď si to ľudia, alebo si to daný, aj keď si to volí, táto rada, medzi sebou, tak je to veľmi úzka skupina, z ktorej rada školy pozostáva, a myslím si, že je najviac ovplyvniteľná práve riaditeľom školy.
Keď sa zamyslíme nad jej zložením, tak rada školy, uveďme si príklad, pozostáva najmenej z piatich ľudí. Sú to napríklad dvaja zamestnanci, ktorých priamym nadriadeným je riaditeľ školy, určuje im plat, osobné príplatky a odmeny. Myslíte si, že títo ľudia úplne objektívne ohodnotia stav svojej školy a stav nadriadeného, ako túto školu riadi? Dávam otázku do pléna.
Rovnako sú tam povedzme dvaja rodičia, ktorí, pripúšťam, že majú záujem, aby škola sa pozitívne vyvíjala, veď predsa tam túto školu navštevujú ich deti. Ale zase pripusťme, že rovnako je pre nich dôležité, aby ich deti mali dobré výsledky, a samozrejme tiež nie celkom objektívne pristupujú k hodnoteniu svojich detí.
A potom je na rade riaditeľ. Nechcem nikoho podozrievať, iba navádzam modelovú situáciu z praxe. A ešte povedzme, že poväčšine máme takéto skúsenosti v samospráve, že do školskej rady si volia rodičia, alebo sú navrhnutí takí rodičia, ktorí možno môžu sponzorsky alebo finančne pomôcť škole alebo majú určitý spoločenský vplyv. No a predstavme si, že poslednými členmi školskej rady sú poslanci alebo dvaja poslanci alebo poslanec, väčšinou tí poslanci, a mám takú skúsenosť so správou, pardon, zo samosprávy, ktorí chcú ísť tam, kde chodia ich deti, alebo chcú byť zvolení v mestskom zastupiteľstve, že budú v školskej rade tej školy, ktorú navštevujú ich deti. Nechcem posudzovať objektívnosť alebo neobjektívnosť týchto ľudí, ale pýtam sa: ak sa človek v tejto škole, ak sa čokoľvek v tejto škole bude diať, alebo riaditeľ bude vo svojej funkcii aj 15, 20 rokov, čo je úplne bežné v praxi, nemal by mať primátor alebo starosta tiež možnosť vyjadriť sa k jeho menovaniu? Keď pravidelne spolu spolupracujú a riaditeľ školy spravuje majetok mesta.
Netvrdím, aký model je najlepší, či ten, ktorý majú cirkevné školy, pretože my tu už nový model máme, a to, že ak školská rada zvolí riaditeľa, môže ho primátor, respektíve starosta potvrdiť, alebo nepotvrdiť a nevymenovať do funkcie, a opäť nastáva to, že rada školy si volí nového riaditeľa. Keď som sa rozprávala v kuloároch na chodbe, tak mi kolegovia povedali, že sú aj také prípady, primátori, kde na základe kontroly bol odvolaný riaditeľ, ale školská rada si opätovne zvolila toho istého riaditeľa. Pýtam sa, čo s tým? Čiže ten riaditeľ, ktorý mal zlé výsledky kontroly, ktorý zle riadil majetok, si ho opätovne zvolila rada školy. Starosta, primátor sa k tomu nemôže vôbec vyjadriť. A starosta, primátor, ak si povieme v meste, tak nikto nepovie, že rada školy zvolila tohto riaditeľa. Každý povie: no ten primátor má ale, alebo je nemožný, alebo má zviazané ruky, lebo to nikto ani nevie, pretože nedokáže s týmto riaditeľom školy, proste, jednoducho to hospodárenie zlepšiť. Pretože ak raz to mesto našlo, že sú tam porušené veci, opätovne si ho školská rada zvolila.
Alebo možno model, kde bude väčšie zastúpenie samosprávy v školskej rade. Neviem. A práve preto ma teší, že práve táto správa je daná do diskusie, aby sme sa naozaj všetci zamysleli a povedali si naprieč politickým spektrom, aký model bude ten najsprávnejší. Myslím si, že v tejto správe je správne uvedené, že táto situácia si vyžaduje zmenu. A tak ako správa uvádza, že je na verejnú diskusiu, považujem na mieste o tom diskutovať a považujem na mieste to, že prax sa vždy mení a zákony, ktoré vyhovovali pred niekoľkými rokmi, už nemusia vyhovovať dnes.
Druhú vec, ktorej sa chcem dotknúť, je opäť kritika zo strany opozície, a to vo financovaní centier voľného času. Nehovorím, že mestá a obce by nechceli viac peňazí. Kto by nechcel? Určite aj moje mesto by chcelo, aj moji občania, aj vaši občania. Určite áno. A budem sa určite za to prihovárať, aby sa nám tých peňazí na voľnočasové aktivity dostalo viac. Ale zároveň poviem, že zmenou pravidiel financovania v roku 2013, prideľovania finančných prostriedkov, dôjde určite k nastaveniu a vyčisteniu, poviem v úvodzovkách, tzv. čiernych oviec, ktoré možno urobili zlé meno centrám voľného času. Boli zvyknutí na množstvo finančných prostriedkov, za ktoré nevykonávali kvalitnú prácu.
A uvediem opäť príklady, pretože možno niekedy sa aj v tomto parlamente polemizuje zo strany opozície, že prečo tu sedia primátori, prečo tu sedia starostovia. Ja sa pýtam, prečo tu sedia lekári, prečo tu sedia poľnohospodári? Veď predsa každá profesia v tomto parlamente musí byť zastúpená, aby sme vedeli sa vrátiť do praxe, aby sme tu nesedeli za týmito stenami a nevedeli, čo sa vonku deje. Nehovorím, že nechodíme medzi ľudí, ale ja sa nemôžem miešať do medicíny, pretože som v živote nikoho neliečila, a neviem postupy v praxi. Takže zase poviem, opäť to, čomu rozumiem, a viem, že keď som primátorka, tak sa bežne s týmito problémami stretávam, mám ich na stole, a tak isto s problémami školstva.
A uvediem príklady zo svojho mesta. V meste Humenné máme mestské centrum voľného času, štyri centrá voľného času pri základných školách a súkromné centrum voľného času. Keď sme vykonali kontroly na fungovanie centier voľného času, k čomu, musím povedať, že nás sčasti motivovalo a motivoval nový zákon a teda nové rozdelenie finančných prostriedkov, aj pán minister, doslova poviem, nehovorím, že sme to nekontrolovali, ale možno sme tomu nevenovali takú povinnosť, pretože sme dostali peniaze, tie peniaze sme rozdelili a tie peniaze jednoducho slúžili na to, že dostali sme toľko peňazí, koľko sme dostali v štatistike, že je zapísaných detí. Ale teraz to bolo ináč. Teraz to bolo na žiaka. Tak vám poviem pravdu, že my sme si s tým skutočne lámali hlavu možno aj, aj, aj tri mesiace, lebo my sme všeobecne záväzné nariadenie prijali až v apríli, aby sme neurobili chybu, aby sme nikoho nepoškodili.
Takže sme vykonali kontroly. A urobili sme to tak, že tieto kontroly vykonali v čase dvoch dní, aby sa nikto z centier nemohol na to pripraviť, aby boli objektívne. A zistili sme, že v jednom centre voľného času zo šiestich krúžkov fungoval iba jeden, iba jeden. Mali byť, šesť krúžkov, prišli sme, reálne bol jeden, boli tam štyria žiaci. A toto centrum voľného času v minulom roku malo v rozpočte, vážení, pridelených 145 000 eur. Myslím si, že slušná čiastka, v úvodzovkách poviem, na podnikanie. A tak ako povedala kolegyňa pani Olinka Nachtmannová, tak si vypočujte názvy krúžkov, ktoré sme, skutočne, skutočne ostali prekvapení od danej pani, ktorá bola poslankyňa mestského zastupiteľstva, ktorá bola teda šéfkou toho centra voľného času. A ja vám naozaj prečítam takú, takú, takú normálne úsmevnú vec, lebo nehovorím, že nekontrolujeme, všetky mestá kontrolujú, ale vždycky kontrolujeme, máme toľko agendy, že vždycky kontrolujeme to najdôležitejšie.
Ale teraz vám prečítam krúžky, tak ako povedala Olinka Nachtmannová, to sú skutočne, ja by som povedala, umelecké výtvory, ako tieto krúžky nazvali, aby mali čím viacej peňazí. A teraz čítam: športové všeličo 1, športové všeličo 2, športový krúžok, športový krúžok B, športový krúžok G, športový turistický, turistický, turistický krúžok. A teraz ďalej: PC-grafika, PC-boj priateľ-nepriateľ, PC IKAS, počítačový E, počítačový, počítačový T, internet a počítače, internetový; anglický jazyk - materské školy, anglický jazyk o krok ďalej, anglický jazyk pokročilý, anglický jazyk, angličtina B, angličtina hravá. Toto malo jedno centrum voľného času, vážení. Ja som z toho, sypem si popol na hlavu, že som to tak isto nedala odkontrolovať rok predtým, ale viete, ako sa hovorí, že niekedy vás veci posúvajú dopredu. Čiže myslím si, že aj tento zákon nás posunul dopredu.
Takže asi takéto sme našli veci. Tak, vážení kolegovia, myslím si, že je to na zamyslenie. Verím tomu, že tohto roku sa vody prečistia v centrách voľného času. Centrá voľného času budú viesť ľudia, ktorým naozaj záleží na voľnočasových aktivitách, pretože takých ľudí je skutočne mnoho. A ja ich obdivujem. A obdivujem aj tých učiteľov, ktorí zostávajú poobede, aby sa venovali žiakom, pretože možno skutočne majú nejaké zručností, ktoré tým žiakom chcú odovzdať.
A obce možno aj po takomto vyčistení, ak dostanú viac finančných prostriedkov, o čo sa určite budem ja u pána ministra prihovárať, aby sme ich dostali, tak skutočne tieto prostriedky vynaložia už práve možno na takéto centrá a na takéto krúžky, ktoré naozaj po tomto prečistení budú reálne fungovať, a zostanú tam ľudia, ktorí to s mládežou myslia vážne.
Vážení kolegovia, toto bol taký krátky exkurz do praxe, s ktorou sa pravidelne stretávame primátori, starostovia, učitelia, tí, ktorí tu sedíme a ktorí sa tejto problematike venujeme. A určite zastávam názor, že veci a zákony treba meniť, následne ich analyzovať, aby nám prinášali efektívnosť a kvalitu. A určite aj do školstva.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán poslanec Petrák. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa Vaľová, vy ste úplne presne pomenovali problém centier voľného času. Ja chcem povedať, že dlhodobo komunikujem túto tému, spravodajcoval som tento návrh zákona. A musím povedať, že ako členovi školského výboru mi tento problém aj leží na srdci. Rozprával som sa s viacerými kolegami, takmer so všetkými kolegami, ktorí sú starostovia, primátori v Národnej rade Slovenskej republiky, a všetci mi potvrdili, že pri vykonaní hĺbkového auditu, napriek tomu, že nepredpokladali takýto vývoj, tá skutočnosť a realita zodpovedá vašim skúsenostiam v plnej miere a miera vykazovania čiernych duší sa väčšinou hýbala minimálne na úrovni 50 percent. Čiže toto je realita, ktorá je.
Ja som dneska nestihol zareagovať na vystúpenie jedného kolegu a nechcem ísť do nejakej osobnej konfrontácie. Je to obec, ktorá vykazovala v centrách voľného času počet prepočítaných žiakov, to znamená cez koeficienty, vyše 19 tisíc, takmer 20 tisíc. Nemenovaný kolega dneska hovoril, že majú triedy, málotriedku v zásade, ktorá má v jednej triede 8 žiakov, v druhej triede 12 žiakov a tak ďalej.
Ja si len fakt kladiem otázku, ak sa niekto bije hlava-nehlava o centrá voľného času a povie v živom vystúpení v parlamente, že majú v triede 8 žiakov a majú vyše 19 tisíc prepočítaných žiakov v centre voľného času, no je to na zamyslenie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Chcete reagovať, pani poslankyňa? Nie.
Takže pán poslanec Kuffa do rozpravy.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pán spravodajca, milé kolegyňky, kolegovia, v úvode chcem tak trochu aj naozaj pochváliť toho pána ministra nášho tuná. Myslím si, že celý ansámbel na ministerstve školstva sa potrápil a predložil tuná rozsiahly dokument. Naozaj to oceňujem. Je tam aj tabuľková príloha, grafy, textová časť. Sú niektoré veci, ku ktorým budem mať, pán minister, ak dovolíte, pripomienky. Niektoré, ak budete ochotný, môžte si ich aj poznačiť. Môžem hovoriť aj zo skúseností vlastných skrze detí, ktoré, Gregorko je šiesty v poradí, ktorý maturuje, ak štvrtok zmaturuje z chémie, tak máme šesť maturantov, troch inžinierov, dvoch ešte vysokoškolákov. Máme ďalších, máme celý ansámbel. Ale za tých 20 rokov, chcem povedať, za celých tých 20 rokov, a to boli tie, všetky tie vlády, nebol tu teda predložený takýto dokument, aký máme tuná teraz v Národnej rade.
Myslím si, že mohlo nás byť tuná aj viac, aj počas celej tej rozpravy, a aktívne sa zapájať a dávať prípadne aj návrhy, čo zlepšiť v našom školstve. Ja mám ľahkú úlohu, pán minister, lebo ja som opozičný poslanec a kritizuje sa veľmi ľahko. Tak, rovnako ako aj stavitelia to veľmi dobre poznajú, dom zbúraš v priebehu jedného dňa alebo aj niekoľkých hodín, niekoľkých minút, keď ho dobre navŕtajú, podmínujú a padne. Ale postaviť ten istý dom není také jednoduché. A rovnako dávať tie konkrétne návrhy, ako riešiť. A to školstvo to je tak zvlášť zložité a veľmi citlivá téma. Učitelia a pedagógovia, či už vysokoškolskí alebo v tých materských školách až po vysoké školstvo univerzitné, je to taká zvláštna kategória a veľmi citlivá. Není jednoduchá. Mať toto ako na krku, tak to, pán minister, to vám naozaj úprimne nezávidím.
Vo všeobecnosti, keby som to tak povedal, ja som to už aj tak spomínal, keď mali sme tuná už pána ministra pred nejakým časom, ja to tak všeobecne deklarujem, čo je dobrá škola. A to je jedno, či to je univerzita, či to je, ja neviem, stredná škola, učňovská škola, môžme mať názor, rôzne názory ako na to.
Ale dobrá škola, ak dovolíte, kolegovia, je tá, ktorá ťa pripraví pre život, ktorá ťa pripraví pre konkrétne potreby praxe, aby si ty nezostal s dvoma vysokými školami, alebo dneska aj štyri majú diplomy dnešní mládežníci, tak by som to tak povedal, že je akoby, takí fenomenálni. Ale nie sú. Prečo nie sú? Z jednoduchého dôvodu, keď ja s dvoma diplomami zostanem na úrade práce v evidencii medzi nezamestnanými, no tak potom, čo to je za vysoká škola, ak môžeš skončiť aj s červeným diplomom? Nebudem tu hodnotiť vysoké školy, univerzity žiadne, menovať ich nebudem. Ale dovolím si vo všeobecnosti povedať, a mám to odpozorované a mám to skrze vlastnú empíriu, pán minister, máme troch inžinierov skončených, však sám som bol študentom, a máme ešte študujúcich, maturanta máme, ale za tých 22 rokov, musím sa tak, viete, tak aj povedať, že to školstvo akoby nerástlo, ale akoby padalo dole, čo mi je tak veľmi ľúto.
Ešte niekedy v tých 90. rokoch tak to školstvo nejako, nechcem ten minulý režim vychvaľovať nejako zas, lebo to totalita není žiadna dobrá, určite nie, ale ten systém školstva, keď by naozaj taká skutočná reforma bola a prebehla, dobre vybudované veci, ktoré tu boli zaužívané, naozaj mohli aj pokračovať, poučiť sa so zahraničím. Netreba tu veľakrát vymýšľať vymyslené veci. Dneska to tu aj tak spomenuli, tak o bicykli, tak ja poviem o kolese. My vymýšľame koleso, ktoré tuná poznáme, a naozaj sa ísť pozrieť do toho zahraničia a poučiť sa v mnohých veciach. A to či už je to vzdelávanie na tých základných školách, na stredných školách, učňovských školách, vysokoškolské vzdelávanie prvého a druhého stupňa, doktorandské štúdium, vedecké práce, potom tie ďalšie akademické rasty, docentúry, profesúry a tak ďalej. Myslím si, že naozaj je čo pozerať v zahraničí.
Ja tak mal som možnosť nahliadnuť aj do systému školstva, poviem tak, stredného a vysokého školstva, ale aj doktorandské štúdium, skrze naše deti, keď ony v zahraničí študovali a aj študujú, ešte aj stále, aktuálne. Ja s tými deťmi komunikujem a pýtam sa ich. A taký 17-ročný syn, keď mi povie, hej, chodil na akadémiu v Glasgowe, a teraz sa ho pýtam, no aká je tá akadémia, aká je tá škola, no a tak mi nejako to nevedel povedať, hovorí: "Tatko, ako ti to mám povedať? No je tak, ako keby všetci tí učitelia, pedagógovia prešli špeciálnym výcvikom." Ako to myslíš? "No, vieš, to je taký individuálny aj prístup ku študentovi." A toto zachytil 17-ročný chlapec, hej. Bol som veľmi z toho tak potešený, že v podstate mal ako taký postreh. Ja som si tak pomyslel v duchu, ale som to aj tak povedal, si myslím: Pánimoji, to naše školstvo, tak ešte, tak na 20 rokov! A neviem, či sa vôbec toho dožijem, tých zmien. A ten Gregorko ma povzbudil: "Tatko, neboj sa nič, my tam prídeme, my to zmeníme."
A ja verím, že táto mládež to naozaj zmení, hej. Veď je dobré, že naberajú tieto skúsenosti v zahraničí, hej. Aj jednak osobné skúsenosti, ale aj tie vedomosti, a porovnávajú. Dobre to je. Ale vtedy je dobre, ak sa tí absolventi alebo tí študenti študujúci v zahraničí, ak sa vracajú späť. Veľmi častým javom je to, že tým študentom sa nechce vrátiť už naspäť, nechce sa vrátiť naspäť, lebo ten spôsob jednak aj štúdia, potom aj zamestnania sa a uplatnenia sa v praxi je oveľa jednoduchší, oveľa pohodlnejší, komfortnejší. A ten, by som povedal, ten komfortný spôsob života, tak tých mladých ľudí prirodzene to priťahuje. Keď sa vráti naspäť, tak má samé problémy, hej. Ja to tak veľakrát poviem, že veľakrát tí študenti, ktorí študujú v zahraničí, prídu k nám na Slovensko a sú nezamestnateľní nie preto, že sú hlúpi, ale že sú prevzdelaní. A oni nechcú ísť pracovať za nejakú smiešnu mzdu.
Pán minister v tej správe predkladá, že absolventi druhého stupňa vysokej školy v priemere nástupné platy majú 814 eur, pokiaľ si to dobre pamätám, pozeral som to v tom vašom predkladanom materiáli. Čo nie je malý peniaz, určite nie. No ale keď vám poviem, pán minister, viete, ja mám syna na doktorandskom štúdiu, tak už ani nebudem taký veľmi ako konkrétny, a dotknem sa aj zároveň toho doktorandského štúdia, kde tam spomínate v tej ďalšej subkapitole, že tí denní študenti na doktorandskom štúdiu, že by nemuseli mať všetci to štipendium. Oni majú to štipendium a majú niekoľkonásobne vyššie, ako je ten plat, ktorý je vyčíslený v tých eurách u nás ako na Slovensku. Samozrejme, sme iná krajina, s iným hospodárstvom, kvalitatívne určite sme kdesi inde postavení a peniaze nemôžu byť naozaj všetko. Ale aby aj tí študenti, ktorí tu prídu, aby mali tú prácu a zamestnanie adekvátne svojmu vzdelaniu, aby nerobil toho robotníka v montérkach, čo z neho neodpadne, lebo aj naši chlapci skončili, inžinieri a pracovali ako robotníci. A musím povedať, že jednoducho doma neboli, ja som prísny otec, ja to ani tak netolerujem. Jednoducho musíš pracovať, hej. Nieže ako povinnosť, alebo nejaký taký, by som povedal, no nátlak, ale aby si mladí ľudia nezvykali na to, že jednoducho som skončil školu, však otec, mama, živte nás ďalej, hej, pohodlný spôsob života. Vytvárať aj v tých rodinách istým spôsobom tlak na tých mladých ľudí. Dneska mladí ľudia sa veľakrát aj predbiehajú v tom, že oni sa pretŕčajú, že ako dlho je na úrade práce, alebo ako dlho je nezamestnaný, dokonca obchádzajú aj úrady práce, že nie sú ani v evidencii, ale ani nepracujú. No tak mladí ľudia predovšetkým majú sa pretekať a súťažiť v tom, akí sú usilovní, akí sú pracovití. Ja verím, že ten potenciál v týchto mladých ľuďoch je.
Keď k tomu doktorandskému štúdiu sa vrátim, pán minister, ja som to tuná už tak aj spomínal. Môžem to aj spomenúť, je to Švajčiarsko, majú napr. doktorandi, škola, univerzita dostane peniaze, ale časť peňazí jednoducho z rozpočtu, zo štátneho rozpočtu škola na, nedostane na vykrytie, hej, len toho samotného doktoranda a jeho štúdia, ale ten príspevok dostávajú veľakrát títo zamestnávatelia. Sú to zamestnávatelia, sú to firmy. A firmy sú tie, ktoré dávajú zákazky pre univerzity, dávajú pre vysoké školy. Pán minister, keby ste to tak, neviem či, prepáčte, to som vám len tak chcel poukázať, ako funguje to doktorandské štúdium, že tie peniaze nejdú priamo, hej, z rozpočtu štátu na toto doktorandské vzdelávanie, ale dostávajú to firmy, a tie firmy dávajú konkrétnu zákazku, aj vedeckú úlohu, ktorú majú títo doktorandi vyriešiť. To je super vec. Vyriešil si tú úlohu a ja si to sledujem aj ako zamestnávateľ, akademickej pôde som zadal túto úlohu, no tak uvoľním aj tie finančné prostriedky. Aby to nebolo len také, že sa to minie cieľov. Potom samozrejme je problém, ak máme veľa doktorandov, čo si myslím, že na Slovensku sa to teraz tak rozmohlo, že je veľmi veľa doktorandov, ale za tým je skrytá aj nezamestnanosť, pán minister, aj problém zamestnať sa, hej. Absolventi vysokých škôl nie preto idú veľakrát na to doktorandské štúdium, aby dosiahli to PhD., ale veľakrát je to preto, lebo nemôžu sa zamestnať, hej. A toto je ten problém. A potom samozrejme, že nemáte na to financovanie, na to denné štúdium doktorandov tie finančné prostriedky.
No ale ja by som skôr bol prísny pri tom výbere a tým študentom dať ako ten príspevok a možno to takto, zamyslieť sa nad tým, ako to skumulovať a zapojiť do toho naozaj konkrétne firmy. Ak takýto absolvent skončí aj na tom doktorandskom, alebo aj vysokoškolskom, vo vysokoškolskom vzdelávaní, aj tá firma, keď vidí, že je to schopný, šikovný človek, je to mladý inžinier, ktorý naozaj aj v tom vedeckom bádaní a skúmaní ide do hĺbky, do detailov, a vidia v ňom potenciálny prínos pre tú firmu, oni ho zamestnajú, dostane tú ponuku ešte počas štúdia. A toto by mal byť systém vzdelávania na Slovensku, ale však aj v každej krajine. Ale však predovšetkým pre túto našu krajinu hovorím, aby tá prepojenosť bola, teórie a praxe. To je systém vzdelávania a pracovný trh, ktorý tuná je. Toto sú veľmi, veľmi dôležité veci.
Ja si dovolím spomenúť, pán minister, tiež takýto rozmer, sám som sa aj čudoval, aj veľmi ma to, aj hnevalo. Na jednej strane my by sme chceli od našich detí, žeby boli perfektné, vynikajúce vo všetkom a takto. A oni potom sa tak nastavia a sú akoby také kompjutre, ako také počítače. Vo vašej správe sa oprávnene tam spomína ten nedostatok, počet kníh, učebníc, nemáme učebnice. Náš Gregorko je absolventom gymnázia, teraz končí, hovorím, zajtra, keď zmaturuje z tej chémie, tak môžeme povedať, že máme ďalšieho maturanta v rodine. Ale on celé štyri roky sa učil z počítača. To bolo strašné! Aj mne, aj to liezlo na nervy. Ja sa pýtam, lebo ja som mal stále taký pocit, že pozeráš do toho počítača, že čo tam robíš, čo stále čumíš do toho počítača. A on hovorí, že sa učí. Tak to bolo pre mňa také šokujúce. Tá kniha je vždy potrebná, vždycky je dôležitá, zvlášť učebnica, aby sa deti učili z tých učebníc. Však samozrejme aj tie počítače. Ale uvidíme jaká generácia z tých mladých ľudí bude rásť. Možno budú tridsiatnici, štyridsiatnici v stredne dospelom veku a to budú vyčerpaní ľudia. Z čoho? Pretože to sú aj prebdené noci koľkokrát pri tých počítačoch.
Viete, aj s tým učením, je ťažko sa učiť z toho počítača, keď vám reklamy vybehujú kadejaké, všelijaké, a tie decká to samozrejme láka otvárať to. A možno trojnásobok toho času pri tom vzdelávaní strávia ako pri samotných učebniciach. Učebnice sú veľmi dôležité. Rovnako aj učebnice pre vysoké školy a skriptá, hej. Toto je tiež, aj pri vysokoškolských študentoch máme nedostatok tých učebníc. Naozaj, na to sa treba pozrieť a aby minimálne teda na tých stredných školách, aby sme tie učebnice, pán minister, mali, lebo je to úplne akútny nedostatok.
Keď tie maturity som spomínal, je to teraz také aktuálne. Šesť detí nám maturovalo a šesť detí stále po novom. Ja furt sa dozvedám, aký je nový spôsob maturovania. Toto by malo skončiť. Naozaj nastaviť tie parametre. A keď je toto pre naozaj aj pre tú verejnú diskusiu, možno aj tú odbornú diskusiu, nastaviť tie parametre tak, aby aspoň zo stredne dlhého hľadiska to bolo napasované, a keď aj možno príde aj ďalšia vláda a iný minister, aby to bolo kompatibilné a mohlo to pokračovať. Aj tí študenti, aby zhruba vedeli, ako budú maturovať. V našich časoch, ja keď som maturoval, to už je, pánimoji, no viac než 30 rokov, teraz rozmýšľam, možno aj 35 rokov, už som starý, no, a keď som maturoval, ja som vedel, že moji spolužiaci, starší o rok, maturovali, my sme sa pýtali, ako maturovali. Keď som bol aj prvák na strednej škole, druhák, tretiak, vedel som, že tie maturity, aké sú, čo obsahujú, hej, a zhruba, čo má čaká. Vedel som to, hej. Dnešní študenti stredných škôl a veľakrát tí absolventi tých stredných škôl, veľakrát nevedia. Aj keď oni im potom povedia, že je tá reforma, oni sa aj pripravujú, je to dosť aj stresujúce pre tie deti. A myslím si, že toto by bolo dobré, keby sa to zastabilizovalo.
Kolegyňka Žitňanská, keď tuná spomínala, celkom sa mi páčil tento návrh, aby aj v priebehu štúdia na strednej škole mohol ten študent naozaj prejsť do tej školy, ak sa rozhodne, ak si vybral, ja neviem, odbornú školu, ja neviem, poľnohospodársku strednú, alebo, ja neviem, strojárinu alebo stavebnú a chce ísť na gymnázium, aby to bolo umožnené. Naopak, z gymnázia, keď sa rozhodne, aby to dieťa to mohlo nejak takto prestúpiť. Myslím si, že tá flexibilnosť by tu mala byť. A keď som dával pozor, pán minister, v úvode ste tak hovorili, že aby bola taká tá voľnosť a taká tá sloboda v tej škole a v tom vzdelávaní naozaj bola. Dať ten priestor týmto mladým ľuďom. V takom veku, myslím si, 15-, 16-, 17-ročný chlapec, či dievčina, hľadá seba samého. Veľakrát je to tak, dneska tá psychická zrelosť prichádza akoby neskôr. Myslím si, že my sme boli generácia, keď sme už maturovali, vedeli sme, čo chceme, hej. Ja už som to vedel na základnej škole, ale aj tak síce nie som tým, čím som chcel byť, nevyšlo mi to tak, ale vedel som, čo chcem, hej. A to je také dôležité. Ale dneska sú maturanti, ktorí maturujú, a oni nevedia, čo vlastne chcú ako študovať. A teraz, keď si pozriete aj tie prihlášky, tým, že sa môže dať, ja neviem, aj 5, aj 10 prihlášok, nie je to obmedzené, čo je dobré, hej, veď však nech si to tak dajú, ale sú diametrálne odlišujúce sa tie, by som povedal, študijné zamerania, hej. Tak je to zjavné aj z toho, že potom taký absolvent školy, mladý človek v podstate stále nevie, že čo by chcel študovať.
Ja som si poznačil, pán minister, takú vetu z toho vášho materiálu, z istej štúdie, ktorá tam je napísaná: "Slovenské školstvo patrí z objemu finančných prostriedkov na žiaka medzi najefektívnejšie na svete." To je veľmi zaujímavý poznatok. Verím, že tomu tak je, najefektívnejšie na svete. Možno tu naozaj zamyslieť sa, ale ja som sa nad tým zamyslel, že zamyslieť sa nad tým, aby aj tá efektivita objemu tých peňazí, aby to padlo naozaj na tú úrodnú pôdu. Neviem, v akom štádiu to je, ale tá informácia taká bola, že pán premiér je v Bruseli a v podstate intervenuje o to, aby z prostriedkov Európskej únie, myslím, že v objeme 40 mil. alebo 41 mil. eur z rozpočtovej kapitoly školstvo mohlo prejsť do rozpočtovej kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja by som sa tak skôr prikláňal, aby to... Pán minister mi hovorí, že je to inak. Ale ak to tak je, tak ja sa prihováram viac za to školstvo, lebo áno, aj tie úrady práce, aj keď sa to zdá, že to nesúvisí, ale veľmi úzko to súvisí, lebo tie prostriedky mali byť použité v podstate na ďalšie vzdelávanie, na rekvalifikácie, na zamestnávanie absolventov škôl a pre tú aktivačnú činnosť. No tak, aby sme tak, poviem to tak, neprejedli tie peniaze a neminuli ich tak neefektívne, radšej naozaj nech je to naozaj na vzdelávanie.
Zlá škola je tá, keď absolvent sa nezamestná, sa nezamestná, končí zase na úrade práce, aby sa rekvalifikoval. Tak to, naozaj na to sa treba pozrieť, pán minister. Možnože niektorí sa tak možno aj urazia, ale či máme opodstatnenosť niektorých profesií a profesijných zameraní.
Tu je, aby sme sa neučili len pre známky, padla tu dneska taká veta, alebo včera, už teraz ani nepamätám si to, ale asi dneska. Ale ja hovorím, aby sa študenti na vysokých školách neučili len pre vysokoškolské diplomy. A im je to jedno, aká je to škola. Prepáčte, budem taký celkom konkrétny, letí sociálna práca, no tak to všetci sú na sociálnej práci, či externá forma štúdia alebo denná forma štúdia. Ja sa pýtam, pán minister, koľko tých sociálnych pracovníkov tu reálne potrebujeme? A sa pýtam, kde sú, keď nie sú v praxi? A všetci nemôžu robiť na úradoch. Všetci by chceli mať kancelársku prácu. A to jednoducho nejde. A to naozaj treba prehodnotiť, že či tieto. Áno, ktosi by to zase mohol brať, že to je také zasahovanie do akademickej pôdy, do tej slobody, lebo sme veľmi citliví ako na to, ale niekedy aj tá regulácia asi by tu bola naozaj namieste, aby ma zas niekto nechytil za slovo. Samozrejme, tú slobodu nechať tej akademickej pôde, ale produkovať absolventov škôl takých, ktorých naozaj tento náš trh nepotrebuje, trh práce, mám na mysli, tak je to nelogické. Sú to neefektívne vyhodené peniaze.
Ďalšia vec je tiež taká, keď absolventi škôl, ktorí skončia vysokoškolské vzdelanie, a oni idú pracovať do zahraničia. Bolo by to, pán minister, v poriadku, pardon (Vystupujúci si odkašľal.), do tej miery, ak, ja poviem, lesný inžinier skončí vo Zvolene vysokú školu alebo poľnohospodársky inžinier skončí v Nitre, ide pracovať, ja neviem, už do Škótska alebo do Nemecka alebo do Fínska a pracuje v danom odbore. Tak to by som tak bral, hej. To by som povedal, že je to v poriadku, že sa zamestnal vo svojej kvalifikácii, špecializácii. No ale on ide do bufetu predávať gofry, alebo, ja neviem, hotdogy, alebo proste ide robiť. No to sú neefektívne vynaložené prostriedky nás všetkých, nás všetkých, hej.
V Maďarsku to trošku ináč zrobili, tak zaviazali, to, samozrejme, naráža to aj na tie rôzne ako polemiky, hej, ale je to spravodlivé: keď ja som ťa financoval, mám na mysli teraz štát, hej, takto to hovoríme, a keď som ja ťa teda financoval, ty si povinný to aj vrátiť tejto spoločnosti, tomuto štátu. Ako? Vo forme svojej práce. Ty si povinný, máš povinnosť. To nie je tak, že však ja, dobre, školu si zrobím, lebo je zadarmo a je bezplatné to školstvo. Zadarmo nie je nič, ale je bezplatné denné štúdium stále. A ja teraz jednoducho skončím školu a idem do zahraničia a moja kvalifikácia padá. Ja keď tak päť rokov alebo desať rokov budem v zahraničí a mimo svojej odbornosti, tak tú kvalifikáciu stratím.
Pán minister, vo vašej správe je 22 systémových krokov pre rozvoj regionálneho školstva a 22 systémových krokov pre rozvoj vysokého školstva, spolu je to 44 bodov, hej. Ja vám držím palce, aby sa aj naplnili tie systémové kroky. Aj keď som si dovolil tam niektoré tie veci komentovať a pripomienkovať, možno aj pri tom doktorandskom štúdiu, ale už tú snahu vysoko ako oceňujem.
Rovnako správa spomína stravovanie našich detí. A ja to poviem, našich detí, to jest aj vysokoškolákov, hej, to je od materských škôl cez základné školy, stredné školy, vysoké školy. No to stravovanie je biedne, ak je toto, naozaj sú to pravdivé veci, predpokladám, že sú, však to pracovali odborníci na tom. Škôlky sú v poriadku - 99 stravníkov, 99 % stravníkov máme v škôlkach. Ale v základných školách už je to 60. Či 66? Pozriem sa to, koľko, 66 %, hej. Tak je vidieť, že aký je tam pokles. A v tých základných školách naozaj, tak ako tam to správne, myslím si, že to písali naozaj učitelia aj odborníci, že tam ešte v podstate je ďalší rozmer, že to menu, ktoré sa podá, však sám som chodil do školskej jedálne, aj my sme boli takí, že to prvé jedlo sme vynechali, tú polievku, sme, a myslím si, že to funguje aj ďalej, aj teraz, hej. Ale tá nutričná strava, tá výživa, ktorá je tam ako nastavená, tak je na celú tu porciu, hej. A toto sa vynecháva, čo samozrejme má aj negatívny dopad na tých našich žiakov a tých študentov. Stredné školy sú to, pozrite sa, už len 30 %, 30 %, tak to je strašný pokles. Je to človek, ktorý je v období adolescencie, rozvoja, plný vitality. Pán minister bol športovec, ja tiež, a my sme zjedli všetko, čo nezjedlo nás, hej, na tej strednej škole. A tuná 70 % študentov stredných škôl sa nestravuje. Čiže veľmi zlá vizitka, naozaj na to sa treba pozrieť. Aj zamerať, aby aj táto vec sa zlepšila.
A potom aj správne je to poznamenané v tej správe, aby tam neboli tie bufety a tie automaty, ktoré ponúkajú, v úvodzovkách, jako nejakú stravu alebo nejaký nápoj, ale, ale veľakrát je to, je to hrozná, tá strava, hej, a naše deti, aby nevyrastali na hamburgeroch a Coca-Cole. A radšej nech športujú a nech si dajú trošku tej slaninky s chlebíkom, to je také zdravšie, zdravší spôsob života. Tak mi to, tak som si to tak dovolil ako spomenúť, ale tá strava naozaj nie je, veľakrát v tých automatoch není ani kvalitná. Lebo ako to môže byť kvalitné, keď to tam ten automat, to tam je, to není ani v chladničke, ani v ničom to nie je. Tak myslím si, že je to správne.
Ale dovolím si tu mať malú pripomienku, aby to, pán minister, nebolo len obmedzenie, ale ja by som to zakázal v tých školách úplne, hej. Tak by som bol, vidíte, prísnejší ako vy. Ja by som to neobmedzoval, ale ja by som to úplne zakázal, vylúčil. A ak chceš sa stravovať, máš tam stravovanie na tej strednej škole, máš kvalitnú stravu, môžeš sa tam stravovať. Vidíte, jaký som ja prísny, ja som aj jako otec taký prísny.
Školské rady. Možno ten systém voľby tých riaditeľov, či už na základných školách alebo na tých stredných školách. Stredné školy, tak boli by to župani, ktorí by menovali tých riaditeľov, a na základných školách bol by to teda napríklad Dušan Bublavý ako starosta obce, by vymenoval si riaditeľa v základnej škole. Áno, môže tu byť dvojaký pohľad tak, ako sa to tu rôznilo, podľa toho, kto vystupoval. Ale dovolím si povedať, že tá školská rada má svoje opodstatnenie, aj keď sám mám výhrady voči tomu. Odkedy existuje školská samospráva, ja som stále v tých školských radách bol. Musíte uznať, pri takom počte tých detí, tak som aj prirodzene bol tak. A veľakrát som bol aj predsedom školskej rady. A to rôzne zastúpenie, ktoré tam tá školská rada má, je dobré, ja to vnímam ako dobré. A dovolím si povedať, že to rozhodnutie kolektívne je lepšie, aj keď sú tu možné riziká, ktoré tuná kolegyňka Janka Vaľová spomínala, že sú to manažéri, alebo proste takí, tí, ktorí ako tú školu financujú alebo čosi také. No nech tam by boli aj takíto ľudia. Ale zase na druhej strane, áno, môže to byť riziko také, kde je riaditeľ odvolaný preto, že si neplní povinnosti a je porušenie zákona a je vyhlásená nová voľba riaditeľa, a tá školská rada cez to všetko toho riaditeľa opäť ako tam zvolí. Možnože keby to bolo také percentuálne vyčíslenie, že koľkokrát sa to stalo a kde, v jakých týchto mestách, obciach. Myslím si, že to riziko je tu oveľa menšie. Ako ja sa skôr obávam toho, že potom ten starosta, ktorý bude ako rozhodovať, no ťažko je veľakrát sa ubrániť tým osobným veciam. A taký starosta obce ako tuná Dušan, hej, pozná všetkých a všetci jeho poznajú, no tak skús ma nezvoliť, hej, keď sme kamaráti, hej, tak ti to budem vyčítať celý život tam v tej obci. Není to jednoduché aj potom pre tých samotných starostov, teda vymenovať, nie zvoliť, ale vymenovať, nie je to potom tá pozícia pre tých starostov a primátorov miest, myslím si, že nie je to také jednoduché. Skôr by som to naozaj nechal na tie školské rady, ktoré by skôr mohli vstupovať tuná do toho.
Tiež je v tej správe, tam cez 11 % spomenutých tých zdravotne postihnutých v školách. Áno, to je tak zhruba okolo tých 12 percent. No ono možno sa zdá to číslo také vysoké, ja som sa sám nad tým zamyslel, lebo tu vznikla tiež taká polemika okolo toho, tak mi dovoľte len niekoľkými vetami tuná k tomu ako povedať. Ono je to takto v našich časoch, keď sme chodili my do školy, možnože sme boli disgrafici, diskalkuliju sme mali ako, pardon, za výraz, som to trošku zmotal, sme mali rôzne poruchy, hej, ale sme nevedeli, nikto to nediagnostikoval. Dneska psychológovia vedia to ako určiť, hej, a je to dobré, že to určíme a vieme, že takýto žiak alebo študent má takýto problém. A je to hlavne dobré pre tú rodinu, pre toho rodiča, pre samotného žiaka, ale aj pre pedagóga. A dá sa taký trojuholník, taký tím vytvoriť a špeciálne sa aj venovať takémuto študentovi, takémuto žiakovi. To postihnutie, aspoň teda dúfam, že to dobre chápem, že to sa netýka len detí, ktorí sú vozičkári, telesne postihnutí, ale to sú tie rôzne problémy, ktoré sú tuná. No a tí školskí psychológovia však nech voľačo robia aj na tých školách, čo aj robia a je aj vidieť. Tak preto to percento, si myslím, že je aj také vyššie.
Vzdelávanie teda súvisí veľmi úzko s tou výchovou. A neviem si to predstaviť, že by sme budúcu generáciu my len vzdelávali a sme len zameraní, len na to, na to perfektné, na ten perfekcionalizmus. Ja budem trošku taký skromnejší, vidíte, pán minister, a ja to tak poviem, že nie je všetko len byť vynikajúcim a byť perfektným. Môžeš skončiť s červeným diplomom, môžeš zmaturovať na čisté jednotky a neuchytíš sa v tom reálnom živote. Ten odraz nemusí byť taký. A naopak, hej, tu jak kolega spomínal, aj ten priemerný študent a priemerný žiak naozaj môže byť vynikajúci, môže byť aj úspešný, môže byť úspešný podnikateľ, manažér, dokonca politik, alebo podobne, vie sa presadiť ako vo svojom živote. Ale chcem spomenúť tú výchovu preto, lebo tá je veľmi dôležitá. Akoby možno v poslednom období ako zaostávala. Dneska hrajú prím deti v škole. Ony vedia , že si môžu dovoliť oveľa viac ako učiteľ. Učitelia sú tí, ktorí sú zastrašovaní, koľkokrát samotnými rodičmi. Kedysi to neexistovalo. My sme sa báli domov prísť, keď sme čosi vyparatili v škole, že čo otec doma, hej, čo mama. Dneska sa príde rodič sťažovať, dneska dieťa opľuje toho učiteľa v škole. Dneska toho učiteľa zažalujeme, podáme žalobu. Toto tuná chýba. Potom v podstate, aby som ja mohol učiť v triede, a to veľakrát tu inak vyzerá, v tejto rokovacej sále, tak ja ako učiteľ, keď vchádzam do tej triedy, ja musím mať poriadok, hej. A to nemôže byť tak rušno a teraz, že tuná žiaci by behali, skákali. Tu v tom pléne to je všelijaké, aj vykrikujeme, aj všeličo iné, ale v triede a v škole jednoducho to nie je možné. Ja keď mám tam takého jedného narušiteľa a, nedajbože, keď mám dvoch alebo troch, tak to je veľký, veľký problém potom aj učiť a potiahnuť celú tú, celú tú, naozaj tú triedu. Tak pozrieť sa , pán minister, aj na to, aby aj tú ochranu mali, aj samotní tí pedagógovia. Dneska to naozaj potrebujú.  Nemalé sú prípady, kedy sú aj fyzické ataky zo strany študentov, žiakov na pedagógov, čiže dneska nie je jednoduché učiť v školách.
K málotriedkam. Viedla sa tuná teraz taká polemika, či málotriedky áno, alebo nie. No ale v tej správe je napísané, že je 110 takýchto škôl, pán minister, však? A to sú tak všade. A jedna škola, ktorá má viac ako 1000 žiakov. V Lendaku nemáme viac ako 1000? A ktorá je to škola? (Hlasy v sále.) A stredná škola. No tak tie málotriedky. No samozrejme treba mať na to aj finančné zdroje a prostriedky, ale zamyslel som sa nad takouto cestou, čo by bola možná cesta, to je alternatívna cesta. A ja si viem predstaviť, že rodičia detí na základných školách žijúcich na periférii, na lazoch, aby vzdelávali a vychovávali tie deti doma. Je to, je to taký fenomén, ktorý v zahraničí ako funguje. Viem si to predstaviť aj na Slovensku, aby samotní rodičia vzdelávali tieto deti, idú raz za čas na to preskúšanie. A tak isto aj ich viedli, aj vychovávali. A to by tiež mohla byť, v úvodzovkách, tiež jedna z tých málotriedok, kedy v podstate ten samotný rodič, hej, vzdeláva to dieťa ako doma.
Aby nebola dvojkoľajnosť vo výchove, rodina čosi vedie, vychováva tie deti jedným smerom a škola iným. V minulosti bol to veľmi častý zjav, ale aj teraz sú tuná také hrozby. Veľakrát sa to podarilo tak aj odraziť. Nebudem celkom konkrétny, lebo by som vyvolal asi tým veľkú polemiku, ale mám konkrétne veci ako na mysli. Na to, pán minister, dbajte, aby naozaj ste nás rodičov nedostávali do rozporu so školou. V zahraničí to funguje veľakrát, hej, kde rodičia s tou výchovou a smerovaním svojich detí už v škôlkach, dokonca na základných školách nesúhlasia, aj protestujú, hej. A dokonca sú trestaní a dokonca aj väzením a podobne a sankciami, čo by bolo veľmi, veľmi zlé, keby sa čosi stalo. Aj u nás, aby sa to dialo, boli tuná tieto snahy, dúfam, že sa toho nedožijeme.
Pán Mikloško spomenul, že len 10 % profesorov má titul doktor vied, to bola pre mňa taká zaujímavá informácia. Možno aj pre tých akademikov, pre tých akademikov, že by sa kdesi posunuli a neuspokojili sa s tým ďalším vzdelávaním a zostali len pri tom PaedDr., ale aby naozaj tu kvalifikáciu si vzdeláva, si rozširovali. Spomenul tiež, že to vzdelávanie, alebo tá výchova začína pred tým narodením, keď je tá mamička tehotná. Áno, je to tak, to prenatálne obdobie je veľmi dôležité pre každého človeka do tých troch rokoch. Áno, mnohé veci sú tak zafixované. Ale ešte pred tým, než sa to dieťa narodí, je vychovávané a je vzdelávané. To dieťa pozná hlas svojho otca, matky, svojich súrodencov. Ono nie je to také samozrejmé, že to dieťa do dvoch rokov, alebo do roka dokonca, sú deti aj také, ktoré do roka dokážu ako rozprávať, hej. A to je zo zdravého rodinného prostredia, keď to je tak, naozaj tie deti sú také. Ale to by chcelo potom vzdelávať a vychovávať samozrejme aj tých rodičov samotných, aby to vedeli predovšetkým a aby možno tak podľa toho aj postupovali.
Nie, ešte si pozerám (Smiech v sále.), Martin, ešte vydrž. Nechcem ísť celkom tak podľa tých poznámok, hej, tak išiel som tak voľne, vidíte, tak ešte si tak prejdem, len mi to prepáčte.
Hej, ten strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva je definovaný dvomi slovami: výborní absolventi. Hej, aby sme tu nepostavili len takú métu. Ja som tak aj zapochyboval, aby toto nebolo jediným alebo teda tým prioritným cieľom, že výborný absolvent, ale na to vynikajúce, na ten perfekcionalizmus sa postaviť. Svet je farebný, nie je čiernobiely. A ja napríklad, ja som tak možno tak viac konzervatívny alebo čosi také. Ale teraz vyťahujeme tu nejakú elitu žiakov už na základnej škole, že akí sú vynikajúci a ako keby tí ostatní boli už nejaký priemer alebo podpriemer. A veľakrát v tom uplatnení v živote a vlastne z osobnej skúsenosti môžem to aj potvrdiť, myslím, že aj pán minister, vy takisto, není to stále tak, že ten perfektný aj perfektne sa uplatňuje vo svojej reálnej praxi a vo svojom živote, ale aj tí priemerní.
Zlepšenie kvality externého vzdelávania. To je tiež jedna z vecí, ktoré naozaj sú veľmi ako potrebné, veľmi dôležité. Ono to externé vzdelávanie, naozaj vo všeobecnosti ten úpadok v tom vzdelávaní bol za posledné tie roky. A v tom externom vzdelávaní sú niektoré stredné školy, nebudem to menovať, ale keď mi povedia, že oni tam spievajú?! To nie je len športový krúžok pre všeličo, ako kolegyňka Vaľová to spomínala. Ja by som sa prihlásil do takého krúžku, lebo je to veľmi príťažlivé, že športový krúžok pre všeličo. Takže tam môžete sa asi naplno uplatniť. Ale zlepšenie kvality externého vzdelávania, naozaj je to potrebné, lebo potom, či už tá maturitná skúška alebo vysokoškolský diplom je rovnocenný s tým študentom, ktorý je na dennom štúdiu, rovnako aj na tom externom. Tak byť rovnako spravodlivý aj pri jednej, aj pri druhej forme vzdelávania.
Ty nevtipkuj a nevykrikuj (Vyslovené s pobavením.)! Vidíš, to je toto, Martin, presne. Ako ty môžeš, hej, potom učiť v takej škole, keď tí študenti takto to reagujú? Ale teraz si bol ešte celkom slušný, ale veľakrát naozaj so slušnosťou to má veľmi ďaleko. Ale my chceme od našich detí, aby sa tak správali, aby boli, akí super. My chceme na jednej strane, aby mali ten ľudský rozmer, aby boli naozaj aj trocha ľudskí. A na druhej strane furt sedia, celý čas len pri tých počítačoch. No tak už nebuď ako taký počítač, už nastavený! Len to. Lebo chceme všetko perfektne: to, to, to. Mamy, veď vy to dobre poznáte, hej, jak to vyžadujete. Ja som mal mamičku tiež učiteľku, hej, a tak sa to tiež tak aj odrazí, aj na nás. A to všetko tak by sme chceli. A potom chceme, no, však už nebuď taký, ale buď aj trošku ľudský. No tak, aby sme boli aj ľudskí. No dobre.
Hej, tie štatistiky, ktoré sa tuná uvádzajú, mohli by to byť veľmi zavádzajúce, ako kolega Mamojka to spomínal, že 47 ľudí zo 100. Ja som tými faktickými nereagoval, tak to zhrňujem do tej rozpravy. Tak mi to odpustite, za chvíľu skončím. Takže 47 zo 100 ľudí má vysokoškolské vzdelanie. To nie je obraz kvality, dovolím si povedať. U nás je to len 17. Ja si myslím, že tá kvalita úplne inde rozhoduje. Už som to aj spomínal, to nemôže byť len v tom vzdelaní. Ja si rovnako vážim robotníka, či má montérky. Dodo to tu spomínal, hej, kolega to odoponoval, že ani tie montérky nebude mať kto vyrobiť. No tak bude robiť v kraťasoch, alebo ako bude pracovať. Takže rovnako, aby sme tu mali kvalifikovaných robotníkov, aj samozrejme stredoškolsky vzdelaných a vysokoškolsky vzdelaných absolventov.
"Škola pre všetkých, ktorí budú mať o ňu záujem." To je pekná veta. S ňou aj skončím. Naozaj, aby bolo umožnené slobodne študovať v tejto krajine každému, kto o školu prejaví tento záujem, aby to bola aj tá univerzita tretieho veku, aby som ja mohol študovať v ktoromkoľvek čase v ktorejkoľvek chvíli. Človek je vzdelávateľný tvor počas svojho celého života, počas celej svojej ontogenézy. A jednoducho jednak aj vzdelávateľný, aj vychovávateľný.
Kolegovia, ďakujem vám za pozornosť. A pánu ministrovi držím palce, aby sa mu podarilo tam naplniť aj tie body, opatrenia, ktoré tam sú.
Ďakujem.

S faktickými poznámkami traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Kuffu.
Pán poslanec Hlina.