19. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán minister, pán spravodajca, dobré ráno, kolegyne, kolegovia, keďže sa nám rozprava o tomto bode prehupla aj do ďalšieho dňa, mám tú česť otvoriť tento rokovací deň.
Téma školstva. Keďže som študentom pedagogickej fakulty v odbore história a etika, považoval som si troška za povinnosť vystúpiť. Navštívil som aj výbor, ktorý prejednával predmetnú správu o stave školstva, ktorá bola ponúknutá na verejnú diskusiu. Priznávam, že môj profesijný život a kariéra sa neuberali spôsobom, že by som bol zainteresovaný ako učiteľ, i keď toto vzdelanie mám. Napriek tomu si myslím pri verejnej diskusii o tomto materiáli, že si minister podľa mňa zobral aj trošku neľahkú úlohu, a často to tu zaznelo od mnohých mojich kolegov, hlavne teda z opozície, čo je pre mňa troška škoda, a snažil sa urobiť možno odpočet aj za dosť dlhé obdobie, ten odpočet v takom širšom kontexte možno sa dá vnímať za 23-ročné obdobie. Jeho analytická časť sa venovala možnému popisu stavov, respektíve, ako to nazýva samotná správa, stručným charakteristikám aktuálneho stavu či už regionálneho školstva alebo vysokého školstva alebo iných úsekov, ktoré pán minister riadi a o ktorých mal záujem sa vyjadriť v tejto správe. Zároveň už všetka tá kritika ako keby tejto správy sa orientovala na dôvody. A ja z tohto uhla pohľadu tejto správe venovať nechcem.
Skôr ma zaujímajú dva vypuklé problémy, ktoré my v spoločnosti máme. A jeden môžeme nazvať všeobecne ako keby odtrhnutie vzdelávacieho procesu od reality, čo sa niekedy hovorí aj slovami, že naše školstvo nekopíruje potreby trhu alebo podobne, druhý je konkrétna zlá situácia v jednom z odborov, často to tu bolo spomínané, tzv. učňovské školstvo alebo stredné odborné školstvo.
Často to tu zaznievalo, dokonca cez celé politické spektrum, že táto správa je svojím spôsobom výnimočná, lebo ako keby bola prvým materiálom z hľadiska nejakej ambície urobiť odpočet a načrtnúť ďalšie línie toho vývoja až miestami do roku 2020. Môžeme teda vnímať, a asi tu je všeobecná zhoda na tom, že túto snahu treba privítať.
Kde ja mám problém pri tejto správe z hľadiska tejto všeobecnej ambície, je, že som sa zameriaval na jednotlivé body pri základných otázkach, čo ako a prečo učiť, čo ako a prečo nastavovať procesy. Pri otázke, ktorú by som cez celý tento dokument vedel nejakým spôsobom nájsť, boli odpovede, ako to zabezpečiť.
Problémy pri mne nastávali, keď som pozeral, čo učiť a prečo učiť. Myslím si ale, že toto má trošička hlbšiu príčinu. A tu si ani nemyslím, ako sa hovorí možno obrazne, že má maslo na hlave pán minister školstva, pretože on za svoj rezort nejakým spôsobom prispel do debaty. Ale mám pocit, že tuná sa ani veľmi nedá dať odpoveď na základné, ak nevznikne širšia a hlavne teda medzirezortná debata. Tu často v parlamente zažívame veci, kde máme hospodársku stratégiu štátu, kde máme energetickú stratégiu štátu, kde máme oblasti, ktorým sa ja venujem, mediálnu, kultúrnu. Viem, že niektoré dokumenty existujú. Ale sú veľmi parciálne. A to, o čom sa tu dlhodobo sporíme a podobne, je, či riešenia, ktoré sú presadzované, idú v nejakej danej línii alebo sa tejto línii vyhýbajú. Ak ale nemáme zadefinovanú základnú líniu, potom trpí každý jeden rezort zvlášť. Čiže ambícia, aj minister školstva, ktorú by som teraz chcel možno rozobrať troška na podrobnejšie, je veľmi ťažko odpovedať, čo učiť a prečo učiť. A dám konkrétny príklad. Ak sa z hľadiska národného hospodárstva, ekonomiky a podobne nerozhodneme, či budeme štátom malého a stredného podnikania alebo budeme štátom veľkých investícií a budeme tu naďalej proste využívať lacnú pracovnú silu a investovať a štátom podporovať tieto investície do veľkých, tak pejoratívne ich nazývajú, montážnych hál, tak potom aj pre potreby ministerstva školstva je veľmi ťažké odpovedať na otázku, prečo a čo učiť. Ak by bola jasná línia toho, že budeme do budúcna štátom malého a stredného podnikania, myslím si, že pri tých analytických schopnostiach, ktoré sú ukázané v tejto správe, by bolo aj pre ministerstvo školstva veľmi jednoduché povedať, akým spôsobom sa to bude uberať a aké parametre treba nastaviť na to, aby sme mohli odpovedať na otázku týkajúcu sa stredného odborného školstva. Keďže by to boli malé, stredné podniky, možno je tu riešenie cez vedecké parky, podnikateľské inkubátory a podobne. Ale ak sa štát rozhodne tak a jeho línia bude o tom, že na tento čas riešenia nezamestnanosti je potreba do budúcna uzatvárať zmluvy s veľkými montážnymi linkami, tak potom aj parametre stredného odborného vzdelávania budú musieť byť nastavované nejakým spôsobom inak, budú musieť vznikať pri veľkých fabrikách, možno to bude jednoduchšie a podobne. Čiže ak by sme si mali odpovedať na otázku, prečo niečo učiť a čo vlastne má byť obsahom toho, bude to na tú najzákladnejšiu otázku, či naše školstvo bude zodpovedať potrebám pracovného trhu v tomto prípade, bude musieť byť odpovedané na úplne iné otázky, ako môže odpovedať sám minister školstva, pretože tá východisková situácia nestojí nám.
To isté si môžeme v tejto línii povedať aj o školstve vysokom. Niekto to tu spomínal predo mnou počas včerajšej rozpravy, že sú vlastne len dva parametre, akým spôsobom môže ministerstvo vstupovať do posvätnej akademickej pôdy. A to sú nejakým spôsobom prenesené financie a nejaký spôsob nastavovania, nazvime ho pracovne licenčným procesom, čiže nejaký ten akreditačný, aké parametre si zvolíme, či to bude medzinárodne posvätené a staneme sa súčasťou v rámci našej Akreditačnej komisie nejakej medzinárodnej organizácie a podobne. Sú parciálne veci, ktoré by mohli ako keby legitimizovať tento proces. Ale tú najzákladnejšiu otázku, prečo a čo učiť a ktoré odbory tým pádom reagujú na potreby trhu a ktoré odbory na ne nereagujú, nenastaví ministerstvo, kým nepríde nadrezortná celospoločenská debata o tom, čo vlastne a akým spôsobom majú vysoké školy ponúkať pracovnému trhu.
Môžeme sa na to pozerať aj zo širších možno európskych pohľadov, minimálne čo sa týka teda vysokého školstva, či náhodou nie je aj ten proces, ktorý teraz my zažívame chystaním kapacít pre širší a možno aj európsky pracovný trh. Ak si povieme ale, že aj toto je ambíciou nášho vzdelávacieho alebo celkového školského systému, tak potom z tohto uhla pohľadu by sme si teda mohli hovoriť o niektorých ambíciách vysokých škôl, ktoré by to mohli robiť z pohľadu, že by to bolo legitímne. Ale s tým, že sa nenachádzame v horných priečkach v hodnoteniach univerzít, tak myslím si, že ak by to bolo ambíciou, tak bola by nie celkom uplatniteľná.
Ako z toho von. Myslím si, že sa nám tu stretávajú dve reality. A teraz skôr si dovolím taký apel. Ak vnímame racionálne aj stret politickej reality, ktorý tu zažívame, kde je obrovská dôvera ľudí, ktorú požíva vládna strana, a v podstate jej monolitná vláda urobila na druhej strane alternatívu iba, sú tu v samotnom parlamente, ak by sme to mohli obrazne znázorniť, by to mohlo vyzerať, že sa tu stretla politická realita jedného 83-členného monolitu a na ňu narazila iná a roztrieštila sa na súčasných desať subjektov, ktoré ako alternatívu vládnutiu ponúka samotný parlament, je tu desať opozičných projektov momentálne, vyzná sa v tom ťažko aj samotný poslanec, nieto verejnosť, tak práve v tomto si myslím, že by mohla byť aj snaha vlády kúsok ambicióznejšia možno nastaviť parametre nielen pomenovaním úzko rezortným po rok 2020, ale skutočne nastaviť parametre na to, čo sú línie a záujmy vývoja Slovenska v nasledujúcom období, aby na to mohol výchovno-vzdelávací proces, školstvo ako také reagovať. Ak sa toto nestane, tak potom máme aj my, ktorí nie sme súčasťou súčasného vedenia krajiny, dôvod sa pýtať, aká je teda ambícia tohto obrovského mandátu, či to bude vláda do budúcna iba konsolidácie, či to bude vláda udržiavačov systému alebo bude to vláda architektov, ktorí zoberú ten svoj mandát a pretavia ho na to, že môže vzniknúť skutočná reforma, a to skutočná reforma tam, kde nás naozaj tlačí topánka.
Mal som potrebu vyjadriť sa a nechcem zdržovať, pretože myslím si, že na toto dokážu odpovedať kolegovia pána ministra. A vidím to možno v tých intenciách, že ak by vznikli podobné materiály, z ktorých by mohol aj následne potom čerpať nejaký realizačný plán na úrovni iných ministerstiev a nielen často spomínaného ministerstva financií, ktorý by mal preplácať to, ako sa môžu dodržať tieto ciele, ktoré si tu stanovuje pán minister, tak vtedy verejnosť by možno dokázala skutočne uchopiť to, že táto vláda ako celok má záujem nebyť vládou údržbárov, ale architektov novej budúcnosti, kde samotné školstvo ťažko urobí odpočet za mnohé svoje kroky v rámci jedného volebného obdobia. To bolo priznané alebo všetci to vedia, ktorí majú záujem o relevantnú a racionálnu debatu o tomto, že mnohé veci tu idú cez dekády, idú cez niekoľko volebných období, a preto kým nebudú nastavené parametre nadrezortne a širšie, kým nebude jasné to, či budeme krajina malého a stredného podnikania alebo krajina montážnych liniek, tak veľmi ťažko sa budú akémukoľvek ministrovi nastavovať parametre vzdelávacieho procesu, pretože vlastne z jeho pohľadu nevie, na čo má odpovedať. Čiže pri otázke ako si myslím, že táto správa je vyčerpávajúca a pri súčasnom vnímaní reality a jej analytických potrieb splnila svoj účel. Kríva v otázkach čo a prečo. A tam si myslím, že rezort ministerstva, a to teraz úplne bez urážky poviem, ťahá za veľmi krátky koniec, pretože toto musí odrobiť buď vláda ako celok alebo dokonca, si myslím širšie, celá spoločnosť.
Takže ja správu o stave školstva na Slovensku, ktorá bola poskytnutá na verejnú diskusiu, vítam. Rád sa pri oblastiach, ktorým rozumiem, zapojím. A držím vám palce v tom, pán minister, aby kolegovia, ktorí majú byť do toho zainteresovaní, možno aj na vaše apely, verím tomu, že to tak je, skúsili sa prehodiť z polohy údržbárov a udržiavacieho systému do širšej ambície alebo vyššej ambície architektov systému toho, aby bolo jasné, čo, prečo a ako vzdelávať. Ďakujem.

S faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Huba.

Ďakujem pekne za slovo. Priznám sa, že podobne ako v mojom predrečníkovi, tak aj vo mne vyvolala táto správa trošku nejednoznačné pocity. Na jednej strane podobne ako on oceňujem jej analytický a takpovediac rekapitulačný prínos. Na druhej strane sa pripájam ku kritickým hlasom, ktoré poukazujú na deficity v hľadaní východísk, pričom otázka financovania je len jedna stránka veci.
Kolega Viskupič tu, myslím si, veľmi správne hovoril o potrebe určitej filozofickej a hodnotovej základnej línie, ktorú by malo naše školstvo sledovať. Zdôraznil aj potrebu komplexných prierezových prístupov, pretože školstvo nie je úzko definovaný rezort, alebo by ním nemalo byť, ale prechádza vlastne všetkými odvetviami nášho života alebo školstva, vzdelávania.
V rozprave tu odznelo viacero názorov a návrhov, od čoho sa odpichnúť, alebo k čomu sa vrátiť, čím sa nechať inšpirovať. Často sa tu spomínal fínsky príklad. Ja zostanem doma, pretože často sa spolu s bratmi Čechmi verbálne hlásime k tomu, že sme údajne národy Komenského. V skutočnosti sa však, myslím, odkazu Komenského čím ďalej, tým viac vzďaľujeme. Takže ten môj veľmi jednoduchý všeobecný návrh je vrátiť sa trochu viac ku Komenskému a od neho odvinúť tú základnú filozofiu.
A ešte si neodpustím vec, ktorú som tu už viackrát spomínal, je to environmentálne vzdelávanie, globálne vzdelávanie a vzdelávanie na podporu udržateľnejšieho rozvoja. Sú to nepochybne výzvy, kľúčové výzvy 21. storočia, na ktoré naše školstvo reaguje nedostatočne.

Pán poslanec Petrák.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja len možno dve krátke poznámky poviem.
Prvé, vaše pochybnosti, či chce byť vláda len udržiavačom systému alebo architektom budúcich zmien. Ja si myslím, že rozsah správy, spôsob jej predloženia úplne jasne ukazuje, že vláda má ambíciu byť architektom zmien, a mne sa žiada dodať, architektom zmien, ktoré budú širšie spoločensky akceptované a nebudú podliehať módnym trendom každé štyri roky pri zmene vládnej garnitúry. Takže to je odpoveď, ktorú dáva táto správa.
Vaša poznámka, čo a prečo. To znamená, tá obsahová časť budúcich zmien nejakým spôsobom absentuje v správe, že ju musí dorobiť spoločnosť. No ja hovorím, to nie je otázka toho, že by vláda nemala svoje predstavy. My považujeme akademickú obec, pedagogický zbor za intelektuálnu špičku spoločnosti. My si nemyslíme, že máme patent na rozum a že ľudia, ktorých považujeme za najvzdelanejších a najschopnejších v tejto krajine, nám nestoja za to, aby sme sa s nimi poradili o tom, ako sa má systém usporiadať, tobôž, keď sa ten systém týka ich samotných. Takže pozerajte sa, prosím vás na tento problém aj z tohto pohľadu, že politici nie sú tí, ktorí majú patent na rozum, ale politici sú tí, ktorí sa majú radiť aj s občanmi. Vy to vnímate možno politicky v tom, že ak je vláda, tak automaticky opozícia je hovorcom všetkých tých ostatných. Dnes sa snažíme dostať do polohy, aby aj vládna garnitúra sa nestretávala len na koaličných radách, čo v našom prípade sa ani nedá, ale sa radila s ľuďmi tých, ktorých sa zmeny týkajú.