19. schôdza

Ja som chcel povedať dve slová, zaznelo tu meno Emma Bonino. Iste ju poznáte. Je to exministerka, členka transnacionálnej, radikálnej strany v Taliansku, dlhé, dlhé roky pôsobiaca. Táto strana je zásadne proti trestu smrti, s tým som vždy súhlasil. A chodil som na ich kampane. A mám všetky knihy za každý rok za celý svet, čo sa týka trestu smrti. Je silne proti špekuláciám, proti manchesterskému kapitalizmu, s tým som súhlasil. Ale je aj silne, až nekriticky antiklerikálna a je silne za legalizáciu drog. No s tým som nikdy nesúhlasil. A často som tam proti tomuto vystupoval. Majú svoje rádio radikáli, kde som tiež neraz všeličo povedal, aj to, čo sa im nepáčilo, dali to tam. Spomínam to zato, že ona vytiahla tému európskej federácie, ako povedal pán exminister. Je to stála ich téma radikálov. Európa si nevie dať rady s dnešnou situáciou. A smeruje to k tomu, ja len upozorňujem, že keď sme boli v Československej federácii, tak to bol pomer 2 : 1, ako sa hovorilo, teraz by to bol pomer 100 : 1, lebo Európa má 500 mil. obyvateľov. Takže iste treba o tom jednať opatrne a nestratiť subsidiaritu, túto zásadu. A veľmi dôležité je udržanie rozumných hraníc nacionálnej suverenity. Bez toho to nejde. Čiže celkom sa tomu podvoliť by nebolo rozumné.

Pán poslanec Blaha, niekedy tým trouble makerom aj treba byť. Keby sme sa neboli vzopreli na začiatku pri pôžičke Grécku, dovolím si neskromne povedať, že ten proces precitnutia medzi mnohými európskymi krajinami, lídrami by trval dlhšie a by to stálo omnoho viac peňazí. Keby sme sa neboli vzopreli pri Kosove, nebola by taká grandiózna, dovolím si povedať, zmena v Srbsku, čo je absolútne v našom výsostnom záujme a, dovolím si povedať, aj v európskom a v širšom kontexte. Viete, pán kolega, nevystačíme s frázami, ani doma, ani v Európe. Zatiaľ som počul dve myšlienky z pozície slovenskej najvyššej reprezentácie, a síce, že nechceme iba šetrenie, chceme rast (To je aká fráza?), a druhú, že odpoveďou na všetky problémy je prehĺbenie európskej integrácie. No aké je to jednoduché, nevystačíme iba s frázami.
Pán poslanec Blanár, skúste sa zamyslieť nad tým, že nie vždy musí ísť o to, či sme to my alebo vy, o tomto to moje vystúpenie nechcelo byť a podľa môjho názoru ani nebolo. Skúste porozumieť, že na tú istú vec sa môžete pozrieť očami vladára, ale aj očami opozičníka. Keď sa zbavíme pohľadu z pozície opozície, ktorej elementárnou povinnosťou je premýšľať kriticky, dopustíme sa fatálnej chyby. Čiže pokúste sa porozumieť možno aj tomu, prečo som vytiahol ten príklad českej mimovládnej organizácie. To sa iste pánovi ministrovi Schwarzenbergovi nečítalo dobre. Ale v jeho reakciách som nikde nezaznamenal, že by mal s tým väčší problém, pretože tak je to v demokracii prosto prirodzené. Vôbec nejde o to, kto, kedy, ako s eurofondmi naloží, ale ide o to, aby sme menili veci k lepšiemu, aby sme si plnili svoje povinnosti všetci, čo sme na tom procese zainteresovaní, nielen vláda, ale aj opozícia.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja by som sa chcel troška zastať môjho predrečníka v tom, že ja som ho zažil, keď som bol v Ríme v rokoch 2000 až 2005. Vtedy sme naozaj boli v čiernej diere Európy po dvojročnom zdržiavaní od záverov pána Mečiara et company. A skutočne včítane komisára Figeľa a premiéra Dzurindu vtedy sme naozaj sa znova dostali tam, aj čo sa týka diskusií o NATO, aj čo sa týka diskusií o Európskej únii. V tom čase máloktorý premiér bol osem rokov premiérom v Európe, tam sa to rýchlo striedalo. Premiéra aj komisára veľmi uznávali a urobili za 2 roky 31 kapitol po mečiarizme, čo nebolo jednoduché. Ale to je fakt už ďaleko. Tak je to odvtedy už veľa rokov, osem rokov najmenej, takže hovorme radšej o dnešku.
Ja by som chcel začať pozitívnymi správami, keď som sa dozvedal, že máme druhý najväčší hospodársky rast v eurozóne, myslím, od pána premiéra, čo je veľmi pozitívne, teda je to nula celá a niečo. Ale zrejme Európa je na tom omnoho horšie. Ďalšia správa je pozitívna, že sme dosiahli asi v súvislosti neviem s čím teraz 73 % úrovne Európskej únie, čo sa týka životnej úrovne. Tak to je tiež veľmi pozitívna vec. Išiel som autom teraz sem a som počul správu, že Česi sú ohrození platbami z Bruselu, pretože neprijali zákon o odpolitizovaní štátnej správy. Ja som bol milo prekvapený, že my sme ho prijali a že teda nie sme ohrození Bruselom skrz tieto, by som povedal, dotácie, aj keď sme ešte určite ďaleko od odpolitizovania štátnej správy.
No teraz k správe. Pán poslanec Martin Fronc povedal, aby to bolo stručne, jasne a rýchlo, lebo asi aj on sa chystá k tomu vystúpiť.
V správe je napísané, že sa každý rok schvaľujú aj odporúčania pre vládu v nasledujúcom období. To mi v nej chýba, pretože nasmerovanie vlády parlamentom aspoň také veľmi všeobecné by sa tam hodilo.
Ďalej, jadrové elektrárne. Samozrejme bolo chybou, že sme Bohunice zavreli, to všetci dobre vieme, bol to veľký tlak vtedy, najmä Rakúska, je to tak, ako to je. Ale pamätám sa, že ešte v roku 2005 chodili delegácie po Európe a lobovali v jednotlivých štátoch, aby sa toto zrušilo, posunulo, odsunulo, a tak ďalej. Tak neviem, či táto aktivita sa už ukončila, lebo však mnohé iné krajiny jadro majú. A je zaujímavé, že my sme dostali omnoho menej na to odstavenie ako napr. Litva a Bulharsko, neviem o dôvode, či je to preto, že sú na tom lepšie alebo lepšie to vylobovali, ale určite Bohunice ešte mohli do dnešného dňa chodiť.
No, Európa. Tam debatujeme o opatreniach, čo sa týka finančnej konsolidácie a tak ďalej. Je to tak správne, sú to vlastne bruselské body. Málo sa venujeme tomu ozdraveniu finančného systému a tam napr. aj zdaneniu finančných transakcií, obmedzovaniu obchodu s dlžníkmi. Napr. ten zákon, ktorý tu je, ja občas spomínam, je jeden veľmi zaujímavý, volá sa Glass-Steagallov zákon, ktorý v Amerike svojho času bol, teraz ho znova chcú zaviesť. Ide o to, aby sme choré banky s toxickými dlhmi, investíciami nepodporovali, ale iba tie, ktoré sa venujú výrobe, komercii a takýmto úverom, aby sme podporovali a ostatné aby išli svojou cestou a trebárs aj skrachovali.
Systém garancie vkladov je tiež veľmi dôležitý, len po Cypre, čo sa tam stalo, to sa doteraz poriadne nevysvetlilo. Neviem si predstaviť, ako taká malá krajina, ako je Cyprus, mohla urobiť taký strašný veľký dlh. A málo sa o tom hovorí. A otázka je, či to nehrozí aj nám.
Otázka je troška taká, že Európska únia sporí na opatrenia. A niekde som čítal, že platy štyroch tisíc európskych úradníkov sú väčšie ako platy Angely Merkelovej. Ten, kto ide do Bruselu, vidí, že tam sú väčšinou tí úradníci mladí, čo je pozitívne, ale aj negatívne, pretože mladosť je aj pochabosť a neskúsenosť. Čiže keď 4 000 úradníkov EÚ má väčšie platy ako Merkelová, je to naozaj zvláštne a nie je to sporenie.
Veľmi oceňujem ratifikačnú procedúru a prijatie Chorvátska do Európskej únie. Posilní to určite slovanský prvok tam, možno aj by sme ich mohli bližšie k V štvorke pritiahnuť.
Takisto oceňujem, že tie platby z poľnohospodárstva sa podarilo zvýšiť. Voľakedy to bolo 40 % európskeho rozpočtu, neviem, koľko je to teraz, ale stále to bolo veľmi, veľmi veľa a veľmi, veľmi, by som povedal, umelé až dávanie peňazí do poľnohospodárstva, čo sa nás menej dotýkalo.
Samozrejme, po návšteve Cypru, nedávno sme tam boli, veľmi pochybilo to, že sa raz Turecko dostane do Európskej únie. Keď tam vidíte to rozdelenie, to zamínovanie a to absolútne neuznávanie jednej krajiny Európskej únie, to je Cyprus, tak je to veľmi, veľmi zvláštne.
Teším sa, že sa začne onedlho rokovať aj so Srbskom a s ďalšími krajinami Západného Balkánu. O desať dní alebo o dva týždne ideme ako parlamentná delegácia na návštevu Srbska. Som zvedavý, čo tam uvidíme.
Zaujímavá bola poznámka, že bojová skupina V-4 sa tvorí, na rok 2016 sa pripravuje. Tak by ma tiež zaujímalo, ako stojí budovanie bojovej skupiny V-4 a ako stojí budovanie celkovo ozbrojených síl Európskej únie, o ktorých sa dlho, dlho už hovorí.
O rozvoji a spolupráci je tam rad, nie málo, ale sa hovorí, že sa rozvojová pomoc dala aj Bielorusku a Cypru. Tak to som prekvapený, sú taktiež rozvojovými krajinami, na aké projekty sa to dalo.
Je tam na jednej úrovni takáto veta: „V roku 2012 pokračovali aj rokovania o návrhu nariadenia o právomoci, rozhodnom práve uznávania a tak ďalej vo veciach majetkových režimov manželov a o majetkových dôsledkoch registrovaných partnerstiev, kde spolu s inými štátmi zaujímame opatrný postoj.“ Tak ten opatrný postoj by možno bolo dobré aj troška konkretizovať, aký je naozaj náš postoj a aké sú postoje aj iných štátov k tomuto a kto vlastne tak silno podporuje takúto legislatívu.
K azylovej a emigračnej politike pri dnešnej demografii. Tak mnohé štáty riešia tento svoj vážny nedostatok práve azylovou a emigračnou politikou. V tomto smere Slovensko, myslím, je veľmi opatrené. Na jednej strane je to dobré, na druhej strane možno aj utekajú mnohí odborníci, ktorí by mohli naozaj pomôcť a zároveň aj stať sa platnými našimi občanmi.
Je tam veta, že niektoré štáty zneužívajú bezvízový styk. Tak by ma zaujímalo, ktoré sú to teda štáty, aspoň dvojstranne sa potom pána ministra na to opýtam, pretože je to zvláštne.
Eurofondy. Premiér Fico nedávno povedal na našom európskom výbore, že v roku 2013 tuším 1,3 mld. eur sa musí ešte vyčerpať a je to veľmi nahnuté a najmä veda, výskum a vzdelanie zaostávajú. To som veľmi prekvapený, že práve tieto oblasti ako veda, výskum, vzdelanie, akadémia, univerzity, školy základné a tak ďalej veľmi nariekajú pre nedostatok peňazí, a tam ich majú v eurofondoch. A, samozrejme, pred sebou majú aj veľa písania, lebo keby sa nejaký jednotný projekt urobil pre školy, pre všetkých, tak by možno to bolo lepšie. Takto každý si to sám naháňa, sám musí dávať provízie a tak ďalej. Nie je to správne. Ale táto jednotnosť pre eurofondy bola dobrá, aj čo sa týka napr. revitalizácií miest a revitalizácií proste rôznych iných investičných vecí.
Posledná moja poznámka je asi taká, že keď si pozerám, ako to dostávam zo zahraničného výboru, správy zo všelijakých tých komisií, subkomisií (rybolov a tak ďalej), COREPER I, II až VI, tak zdá sa mi, že tých stretnutí je už až príliš veľa. Neviem, či všetci tam cestujú, či všetci dostávajú diéty a tak ďalej, či by sa nedalo napr. alternovať s Českou republikou, alebo s V štvorkou, alebo nejako ináč a teda či tam chodia aj bruselskí ľudia alebo len naši, lebo tam naozaj to tečie veľmi, veľmi zo štátneho rozpočtu.
No a ešte som prekvapený, že Európsky sociálny fond existuje, to som vedel, ale že je tam tuším 30 mld. eur. Čiže neviem, či jeho čerpanie je otázka na vás, ale by bolo tiež zaujímavé vedieť, ako a na čo ho Slovensko čerpá.
Sú tam zaujímavé témy, boj proti dopingu, boj s manipuláciou výsledkov športových stretnutí. Ja si myslím, že to u nás ešte nebolo, až na tie jedny kompóty, čo tam ten jeden pán dostal.
No a ešte ako posledná moja správa, ktorá sa týka aj ministerstva, sú ľudské práva. No patrí to do vašej kompetencie. Myslím si, že sa to netýka správy, ale vždy to zdôrazňujem, že ľudské práva sú veľmi dôležitou témou, ale aj to, že sú veľmi rozdelené medzi mnoho inštitúcií. Predvčerom, alebo včera to bolo, sme tu mali rodovú rovnosť, správu o tom. To je len malý výsek z ľudských práv. A keby sme tam mali menšiny, Rómov, ľudské práva podľa deklarácií OSN a tak ďalej, tak by sme videli, že je o čom hovoriť. Ľudia mnohí sa sťažujú na tému ľudských práv. Dúfam, že raz tu budeme mať niečo komplexné, možno pod egidou ministra zahraničia alebo možno aj premiéra vlády, lebo to je vážna téma, a aj Úrad vlády tam má svoje slovo. Tak to by bolo veľmi, veľmi dobré. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán kolega Mikloško, chcel by som vyjadriť súhlas s istou časťou, o ktorej ste hovorili, najmä s tým, že sa málo venujeme zdaňovaniu finančných transakcií. Plne s vami súhlasím, že daň z finančných transakcií, s ktorou prišla Európska komisia, je jeden z najlepších nápadov, aké mala Európska únia za posledné roky. A treba si uvedomiť, že takúto podobnú daň má dneska 30 až 40 krajín vo svete. Sú to krajiny ako Spojené štáty americké, Veľká Británia, Taliansko, Francúzsko, Brazília, Južná Kórea. A vďaka tejto dani dokáže aj nazbierať veľmi veľa peňazí do štátnych rozpočtov. Európska únia takúto dňa potrebuje nielen preto, aby zvýšila svoje príjmy, ale aj preto, aby odradila finančných špekulantov, ktorí spôsobili krízu ale aj preto, aby zapojila aj ten najbohatší sektor do riešenia tejto krízy. Čiže plne s vami súhlasím, treba posilňovať aj týmto spôsobom európsku solidaritu. A naozaj netreba daňovú problematiku zužovať iba na to, čo chce slovenská pravica, čo tu spomínal aj pán kolega Dzurinda. Iba bojovať proti daňovej harmonizácii, to je celá stratégia slovenskej pravice. Toto je jediná mantra, ktorú dokola, dokola, dokola hovoria, čo je vlastne samozrejmé, veď je to ich radikálny ideologický záujem, ale je to proti nášmu národnému záujmu a je to proti Európskej únii a proti európskemu záujmu, pretože tieto daňové preteky ku dnu nemôžu ďalej pokračovať, lebo nakoniec stiahnu aj nás. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán poslanec Mikloško, dovoľte mi povedať krátku poznámku k úvodnej časti vášho vystúpenia týkajúceho sa toho rýchleho dobehnutia a uzatvorenia všetkých kapitol o vyjednávaní nášho vstupu do Európskej únie, ktoré ja nielen ako mladý človek veľmi oceňujem, a je to zásluha vtedajšej vlády a vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu, čo je naozaj nesporné, lebo som rád, že som po dlhom čase počul to, čo som počul, z úst predstaviteľa Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré v mojich očiach bolo, aké bolo, lebo vtedajší vyjednávač a terajší váš pán predseda spôsobil ekonomickú vlastizradu, za ktorú ja osobne považujem takú slabulinko vyjednanú alebo uzavretú kapitolu Energetika a najmä uzavretie funkčnej a otestovanej jadrovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach, do ktorej pred tým bolo naliatych vyše 10 miliárd korún v rámci projektov REKON 1, REKON 2. Toto je ekonomická vlastizrada. A som rád, že ste povedali, že je vám to ľúto. Ale chýba mi také ospravedlnenie nielen občanom žijúcim v regióne Jaslovských Bohuníc, ale všetkým občanom Slovenskej republiky, pretože sme si zavreli dobrú, kvalitnú, vyskúšanú elektráreň, ktorá mohla ešte najmenej 10 alebo aj 15 rokov vyrábať lacnú elektrickú energiu. A toto je zodpovednosť, pán poslanec Mikloško, vaša a vašej strany a vášho predsedu, ktorý vtedy bol vyjednávačom Slovenskej republiky. Tejto zodpovednosti a hanby sa nikdy nezbavíte.

Pán poslanec Blaha so mnou súhlasí. Neviem, či to neuškodí mojej politickej kariére ďalšej. Ale súhlasím aj ja s ním, že daň z finančných transakcií je veľmi dôležitá vec. A netýka sa to len toho, že niekto sedí pri počítači, spraví trikrát za deň niečo, lebo to sú stotisícové transakcie cez sto komputerov, cez noci a dni 24-hodinová ekonomika. Čiže tam by bolo čo zdaniť, za to dávajú takú malú daň 0,1 %. Ale iba dvanásť štátov Európskej únie to chce, inde vo svete to je veľmi zriedkavé ešte, bohužiaľ. A všetci sa boja, že ľudia tak či tak potom odídu do tých štátov, kde to nemajú, a poškodia potom ešte vlastnej ekonomike. Čiže treba, aby to zobrali všetci. Daňová harmonizácia je pre nás strašná, niektorí majú dane 40 – 45 %. A vtedy ja stále hovorím: Teda harmonizujme aj penzie napríklad, harmonizujme aj sociálne záležitosti v celej Európe a potom uvidíme aj daňovú harmonizáciu.
K pánovi Kolesíkovi. No ja mám veľmi dobrý vzťah s Marilies Flemming. To je vtedajšia ministerka životného prostredia v Rakúsku. Ona je aj podpredsedníčka seniorov Rakúska. Často som s ňou. Ale o tejto téme sa s ňou nedá hovoriť. Vtedy Rakúsko zavrelo Zwentendorf. Proste šalelo vzhľadom na naše fungujúce elektrárne, bolo vtedy po Černobyle. Čiže mali svoje referendum. Mne sa zdá, že tiež sme to nemali urobiť. Ale ináč by sme sa asi nedostali v tom období do Európskej únie. To bol ich blok. Potom začali aj rokovania spätné, ale tie sa už asi pravdepodobne nedokončili. Taliansko je múdrejšie, Taliansko cez nás vstúpilo do európskej loby, lebo oni to majú tiež zakázané tuším od roku 1983 a tiež ich to veľmi, veľmi mrzí, že nemajú atóm, lebo budúcnosť Európy je v atóme.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, dovoľte mi uviesť pár poznámok k predloženej správe o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii za rok 2012, ktorá je predkladaná na základe zákona o vzťahoch Národnej rady a vlády v záležitostiach Európskej únie.
Poznámka číslo jedna. Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii je nespochybniteľné. To je veta, ktorá asi všeobecne platí a ktorú, si myslím, v tejto chvíli a ani do budúcna nebude celkom možné nejakým spôsobom na základe vecných rozumných argumentov spochybňovať.
Ja vítam to, čo tu bolo povedané zo strany pána podpredsedu vlády, pokiaľ ide o tie drobné kozmetické zmeny ja neviem v procese tvorby stanovísk Slovenskej republiky k právnym aktom EÚ a podobne. Ale nedá mi nestotožniť sa s tým, čo povedal môj predrečník pán poslanec Dzurinda, keď hovoril o tom, že nestačí glosovať jednotlivé politiky jednotlivých kapitol, ale že potrebujeme dnes ďaleko-ďaleko viac. A teraz nehovorím o tejto správe. A nehovorím ani o našej vláde, vašej vláde. A nechcem dostať diskusiu do tejto polemiky. Ale domnievam sa, že nepomôže ani odpočet zámery verzus plnenia týchto zámerov. A poviem dôvod. Predovšetkým dôvod je ten, že nevidím už dlhšiu dobu vôbec nejaký ucelený zásadný koncepčný zámer, postoj Slovenskej republiky, pokiaľ ide o to, čo sa deje na pozadí, čo sa deje za oponou, to, čo by sme mohli povedať v súčasnej dobe, akýsi megatrend, ktorý tu na pôde Európy prebieha. A ja si myslím, že tento megatrend, ktorý teraz stručne popíšem, skutočne len slepý nevidí a hluchý nepočuje.
Nechcem ísť úplne ďaleko do histórie, prebehnem len jednu, dve, tri, štyri skratky, päť, šesť, sedem skratiek.
Tak si povedzme, že na úvod sme tu mali naozaj akési Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré sa po krátkej dobe potom zmenilo na Európske spoločenstvá, vypadlo to slovo „hospodárske“, pretože už tam bol jasne naštartovaný akýsi proces, že pôjdeme ďaleko-ďaleko za hranice a rámce hospodárstva alebo, presnejšie povedané, ekonomiky. Potom začali sme pracovať s nejakým novým zoskupením, novým útvarom, ktorý dostal názov Európska únia, zatiaľ čo Európske spoločenstvá boli naozaj spoločenstvami štátov v prípade Európskej únie. Možno všetci cítime, že tie slovíčka „národný, suverénny štát“ idú trochu do úzadia. A dostávame sa tak do akejsi Únie, kde hovoríme o tom okrídlenom more Europe, viacej a viacej Európy, viacej integrácie, ako keby sme tu začali trochu pracovať s takou pre mňa úplne vágnou kategóriou európskeho národa, euroobčana. Ja neviem, kto z vás sa viacej cíti europánom, alebo členom akéhosi pre mňa nedefinovateľného pojmu európsky národ. Asi ten začiatok je vždy niekde, že sme Slováci a že sme proste občanmi suverénneho štátu. A tak sa pomaly takto tie misky váh prekláňajú v prospech akejsi nedefinovateľnej kategórie európsky národ.
No a potom sme pokračovali ďalej, došla Európska menová únia. Zase sme sa všetci tešili, aký je to progres, pokrok, lebo to všetci potrebujeme, aby sme prežili, aby sme prežili v tom brutálnom ekonomickom boji s ostatnými centrami ekonomickej moci. No len ukazuje sa, že teraz po EMÚ prichádza EBÚ, európska banková únia, po ktorej príde EFÚ, európska fiškálna únia, po ktorej príde, a tým krátky historický exkurz skončím, EPÚ čiže európska politická únia.
Toto je úplne jasný proces, kam to všetko smeruje. Dokonca nie som si istý, akokoľvek vyznávam ako ekonóm tú tézu, že nie je možné udržať stabilnú Európsku menovú úniu bez toho, aby sa sme tu mali aj európsku fiškálnu a bankovú úniu. To naozaj jedno bez druhého nie je možné. Mám ale vážne obavy, že tie cesty cez európsku bankovú a fiškálnu úniu sú len preto, aby to niekde skončilo v tej koncovke, no a teraz nám už neostáva nič iné, len tie spomínané spojené štáty európske, teda európska politická únia. A na tento proces, na túto zásadnú kvalitatívnu zmenu mi chýba jasne vyformulované stanovisko Slovenskej republiky. A to vôbec neadresujem tejto správe, to vôbec neadresujem podpredsedovi vlády pánovi Lajčakovi, to hovorím ako poznámku, že chýba mi na Slovensku jasne sformulovaný nie názor jednej politickej strany, SMER – sociálna demokracia, ale naozaj naprieč všetkými relevantnými politickými stranami sformulované stanovisko, po, samozrejme, dlhých diskusiách, širokých, odborných, dlhotrvajúcich diskusiách. Toto je stanovisko Slovenskej republiky k tomuto procesu, pretože od toho sa potom odvíjajú všetky ostatné naše dielčie stanoviská k dielčím politikám až po chov ryby, ktorá sa volá treska niekde v severnom mori. Ale treba vidieť za celou tou salámovou metódou krôčik po krôčiku postupujúci ten proces integrácie, ktorý má pred sebou úplne jasný cieľ, a to je politická federalizácia Európy. A čo je veľmi smutné, je, že tento proces prebieha, a to nie je názor môj osobný, môžete ho počuť z úst stále viacerých a viacerých lídrov európskych, pri obrovskom deficite demokracie, to je holý fakt. Niekto to dokonca nazval ešte trefnejšie a povedal, že máme tu jasnú samitizáciu Európy, keď vždy pred Európskou radou sa stretnú dvaja, niekedy traja, niekedy štyria, podľa toho, kto je v ktorej krajine, ako prebehli voľby a kto je komu bližší, stretnú sa dvaja, traja lídri dvoch, troch kľúčových krajín a v princípe politické rozhodnutie je viac menej na stole, ktoré potom formálne v tom druhom kroku schvália príslušné ďalšie mítingy, nazvime to v tomto prípade Európska rada.
Ja by som chcel pripomenúť, že dnes popoludní, myslím, do 14.00 hodiny je ten dokument ešte utajený, ale mal by byť potom popoludní zverejnený, dokument, kde sú uvedené odporúčania Európskej komisie pre jednotlivé členské krajiny. Dnes popoludní by malo dôjsť k zverejneniu tohto dokumentu, ale Financial Times už tento dokument má dispozícii. Takže kto z vás si ho stihol dnes prečítať, tak určite vie o tom, že napríklad, nebudem ten dokument rozoberať, ja tu nechcem nikoho obťažovať časovo, pravdou je, že dostanú z európskej fiškálnej zmluvy tri krajiny výnimky, pokiaľ ide o konsolidačné úsilie, o tempo ozdravovania verejných financií. A to je Francúzsko, Španielsko a, ak si dobre pamätám, Holandsko. Ja sa pýtam, a možnože v záverečnej reči dostaneme na to odpoveď od pána podpredsedu vlády, aké je stanovisko Slovenskej republiky k udeľovaniu takýchto a v budúcnosti ďalších a ďalších výnimiek, ktoré budú len a len pribúdať, ako je možné že Francúzsko dostáva výnimku z európskej fiškálnej zmluvy, z kľúčového dokumentu, pod ktorým ešte nestihol uschnúť atrament. Nie tak dávno sme ratifikovali tento dokument aj tu v tejto snemovni a už sú na stole prvé výnimky, nieže diskusia o výnimkách.
Ak si pamätáte, pár mesiacov dozadu premiér Fico povedal: „Ak sa v Európe otvorí diskusia o tom podľa môjho názoru veľmi umelom probléme, či Európa potrebuje viac austerity, viac šetriť alebo viacej podporovať a stimulovať hospodársky rast,“ a teda z problému verejných dlhov sa dá aj vyrásť, lebo tie verejné dlhy sú vždy pomerované k hrubému domácemu produktu, keď nám rastie domáci produkt, tak vy môžete ten pomerový ukazovateľ zlepšovať, „tak Slovensko sa veľmi rado takejto diskusie zúčastní.“ Samozrejme, tú vetu bolo potrebné hneď dešifrovať tak, že budeme všetkými desiatimi mávať na podporu udeľovania takýchto výnimiek. Schvaľovali sme európsku fiškálnu zmluvu, fiškálny kompakt s obrovským nadšením, že konečne sa vnesie do Európy viac disciplíny, viac pravidiel, ktoré budú jasné, ktoré transparentné, ale najmä ktoré budú vymožiteľné. Všetci sme tomu fandili, všetci sme tomu tlieskali. Ja som osobne za európsku fiškálnu zmluvu hlasoval tiež v týchto očakávaniach. Už vtedy sa ozývali jasné kritické hlasy, ktoré hovorili o tom, načo nám je európska fiškálna zmluva, načo je nám revidovaný Pakt stability a rastu, keď nevieme dodržiavať aj ten pôvodný Pakt stability a rastu, ten nerevidovaný, ak to môžem takto trošku s nadsázkou povedať, čiže vymýšľame si v Európe stále nové a nové pravidlá so zdôvodnením, že ich potrebujeme, lebo inak nebudeme stabilní, inak neprekonáme dlhovú krízu, inak nebudeme schopní konkurovať ostatným centrám ekonomickej moci na svete. Toto všetko potrebujeme, ale spravidla len čo sa nejaký súbor nových zmlúv ohraničených limitov pravidiel prijme, okamžite prichádza, sa úplne rozsype vrece s výnimkami, ktoré sa len tak sypú jedna za druhou.
A teraz trošku by som chcel stlmiť taký ten vrodený entuziazmus, optimizmus kolegu poslanca Blahu, ktorý tak blahorečí tomu francúzskemu modelu prezidenta Hollanda. Dokonca on si to sám sformuloval do akýchsi troch vízii, ktoré má Európa pred sebou. A ich presne teraz spomeniem. Tá prvá je tá francúzska cesta „viac socializmu a viacej blahobytu a viacej istôt pre všetkých“. Len neviem, odkiaľ sa zoberú na tie zdroje. Potom spomenul pán Blaha tú cestu nemeckú, cestu šetrenia, striedmosti, prísnej fiškálnej politiky. A potom povedal, že tá tretia mala byť tá britská, Cameronova cesta, že Európa má končiť teda niekde na úrovni voľného pohybu kapitálu, tovarov, služieb, pracovných síl (čiže voľný trh) a ďalej sa už ísť nemá a nemalo nikdy ďalej pokračovať v tomto procese.
No tu chcem vás vyviesť z toho vášho sociálneho sna, pán kolega. Pozrite si dnešné vydanie Die Welt, kde nemecký eurokomisár Günther Oettinger povedal, citujem, že Európska únia je Sanierungsfall. Pre tých, čo nehovoria po nemecky, keď sa v bankovom svete nejaký úver označí, že Sanierungskredit, to znamená, že to je už ten úplne najhorší zlyhaný úver. To je proste úver, kde dlžník nie je schopný veriteľovi čiže banke splácať svoje záväzky. A banka, pokiaľ tam má nejaké záložné práva, tak pekne začne tie záložné práva realizovať a vymáhať. A proste ide po dražbách, aukciách, proste ide dlžník do konkurzu, koniec. To je Sanierung. To je proste ten predposledný smrteľný stav alebo to predposledné smrteľné štádium, kde buď dôjde k tej resuscitácii toho pacienta, ho zachránime, alebo naozaj skonštatujeme exit. Toto, pán Blaha, nehovoria žiadni europesimisti, nehovoria žiadni nacionalisti, žiadni extrémisti, toto povedal nemecký eurokomisár v dnešnom vydaní Die Welt Günther Oettinger, že Európska únia je Sanierungsfall. To je proste prípad, kde už dozrel čas na sanáciu. Možno ešte to poviem zrozumiteľnejšie. Keď vidíte, že je nejaký starý rozpadajúci sa dom, ktorý už úplne stratil statiku, už nie je schopný držať nielen obyvateľov v ňom, ale ani sám seba, a príde ten buldozér, to je tiež sanácia. Proste to celé je potrebné zbúrať a vystavať nanovo.
Ten istý nemecký eurokomisár Günther Oettinger pokračoval dnes vo svojich vyjadreniach. A tu chcem tlmiť optimizmus, ako ideme dobre, dobrou cestou, potrebujeme len viacej Európy, more Europe a všetko bude proste ako v raji. Tak povedal, že Francúzi potrebujú uskutočňovať politiku, ktorá je nevyhnutná na prekonanie krízy, a že pripravenosť Francúzska uskutočňovať takéto politiky, citujem nemeckého eurokomisára, je nulová, pretože to, čo dnes potrebuje Francúzsko, je predovšetkým reforma dôchodkov. A tento nemecký eurokomisár hovorí, nazvime to pravým menom, čo je tá reforma dôchodkov, lebo zas keď povieme slovo reforma, to je také fajn, také moderné, však sme progresívni, hovoríme o reformách. No v prípade Francúzska tá reforma znamená zníženie dôchodkov, treba to nahlas povedať, zníženie dôchodkov a hlavne predĺženie pracovného týždňa alebo predĺženie fondu pracovného času. Toto je to, čo dnes Francúzsko nevyhnutne potrebuje ako nevyhnutnú podmienku na to, aby prekonalo problémy, v ktorých už je a ktoré sa budú ďalej ešte zväčšovať.
Takže takto je tá prvá vízia, takto vyzerá v praxi, pán kolega, tá prvá vízia silnej sociálnej Európy. Už dosnívajte ten svoj sen o silnej sociálnej Európe. A čím skôr ho dosnívate, tým lepšie to bude pre nás všetkých aj tu na Slovensku.
A pokiaľ ide o to šetrenie a austerity nazvime to iný prístup, prístup Nemecka, tak nemecký eurokomisár Günther Oettinger povedal, upozornil nemeckú kancelárku Angelu Merkel, že výkonnosť nemeckej ekonomiky začína dosahovať absolútny vrchol, začína dosahovať bod, za ktorým už je len cesta nadol. Inými slovami, to, na čo som aj upozorňoval ostatné dva-tri roky ešte v minulom volebnom období, nechoďme tou cestou, že všetci pomôžu Grékom. Potom všetci okrem Grékov pomôžu Portugalcom. Potom všetci okrem Grékov a Portugalcov pomôžu Írom. Potom všetci okrem Grékov, Portugalcov a Írov pomôžu Španielom. Keď pôjdeme stále takto ďalej, kto pomôže poslednému? Kto pomôže Nemecku? Kto vypne svetlo? Kto bude ten posledný?
Takže no kolega Poliačik možno nie je ďaleko od pravdy, pretože šéf Európskeho mechanizmu pre stabilitu tú Čínu navštívil a hľadal súkromné zdroje aj v Číne. Nepochodil tam. Čína odkázala, že požičia, keď sa začnú v Európe robiť reformy. To odkázala komunistická Čína Európskej únii. To sú paradoxy dnešného sveta.
No a mňa úplne desí takáto téza, že máme tu teda ako keby dva prístupy. Opakujem, ten problém je úplne umelý, ten prístup ďalšieho rozhadzovania peňazí, skracovania pracovného týždňa, zvyšovania dôchodkov. Zase budeme žiť proste na úkor generácií, ktoré prídu po nás. A ako keby v opozite k tomuto prístupu stál ten nemecký prístup austerity, šetrenia a reforiem, reforiem pracovného trhu a ďalších a ďalších.
A teraz som sa dozvedel z tejto diskusie, že Slovensko chce byť akýmsi mostom medzi tým francúzskym a nemeckým prístupom. No ja mám obavy, že tu nejde o žiaden most, ale že toto ak to má byť most, tak je potom naozaj z bezradnosti vystavaný tento most. Prečo sa už raz konečné a jednoznačné stanovisko Slovenskej republiky k týmto veľmi, veľmi nebezpečným trendom, o ktorých hovorím, nevyformuluje a nevyformuluje sa nielen ako politické stanovisko jednej jedinej vládnej strany, akokoľvek vládnej strany, ale nevyformuluje sa naozaj ako stanovisko všetkých relevantných politických strán a navyše urobené ako koncovka na konci širokej spoločenskej a dlhšie trvajúcej diskusie. Naozaj ten čas je nieže o minútu dvanásť, ale je možno minútu po dvanástej.
Dovoľte mi uviesť na záver tri tézy.
Téza číslo jedna. Prebieha jasný a jeden jediný proces v Európskej únii. Nehovorme si tu o troch víziách, o štyroch víziách, o piatich víziách. Ten proces je jeden jediný. A to je proces politickej federalizácie Európskej únie. Čím skôr Slovenská republika k tomuto procesu zaujme jasné, čitateľné, zrozumiteľné stanovisko, tým lepšie to bude pre nás všetkých na Slovensku.
Druhá téza. Tento proces navyše prebieha pri jasnom deficite demokracie. Sú udalosti a sú pohyby na európskej scéne, na ktoré nemá Slovenská republika dosah, buďme realisti.
Ale čo mňa osobne veľmi mrzí, a to je téza číslo tri, pán podpredseda vlády, to sa prihováram vám, absentuje na Slovensku politická vôľa tento deficit demokracie minimalizovať aspoň v domácich slovenských podmienkach. Preto som predoslal tú vetu, že som realista a som si vedomý toho, že vplyv Slovenska iste pokiaľ bude v nejakom strategickom partnerstve tu a tam s ďalšími okolitými krajinami, tak sa dá čokoľvek dosiahnuť. Ale netvárme sa, že je silný náš vplyv na deficit demokracie a jeho minimalizáciu, jeho odstraňovanie hore na tých najvyšších poschodiach Európskej komisie a ďalších poschodiach. Tam ten náš vplyv nejaký brutálne silný nie je. Ale prečo sme si neotvorili dodnes oči aspoň doma na domácej scéne?
A tu konkrétne narážam na to, že súhlasím naprosto s tézou, ktorú povedal ešte za čias vlády Ivety Radičovej kolega Dzurinda, keď hovoril, aby sme sa držali Nemecka. Naprosto s ním súhlasím. Ale sa pýtam, prečo sa toho Nemecka nedržíme aj dnes, prečo sa toho Nemecka nedržíme, keď bolo schopné Nemecko si nastaviť vnútorné rozhodovacie mechanizmy tak, že o schválení každej individuálnej finančnej pomoci (programu pomoci) z Európskeho mechanizmu pre stabilitu novej a novej krajine rozhodujú obidve komory nemeckého parlamentu, Bundestag a Bundesrat. Na Slovensku nielenže o tom nerozhoduje plénum Národnej rady Slovenskej republiky, čo by bola úplne presná analógia Nemecka, na Slovensku ale sme sa bránili a bránime sa tomu, aby o tom rozhodoval čo i len či už výbor pre európske záležitosti alebo výbor pre financie a rozpočet. A mali sme tu na stole na túto tému kvantá všelijakých argumentov. Ja som na tú tému dlhšie diskutoval opakovane aj s ministrom financií Petrom Kažimírom. To nie je možné, lebo finančné trhy horia, my sa musíme rozhodnúť veľmi rýchlo, to rozhodnutie musí byť urobené v nejakej dôvernej uzavretej komore, aby tie informácie rýchlo neunikli, aby sa trhy nestihli prispôsobiť, tieto argumenty padli v okamihu, keď si takto nastavili procesy nielen Nemci, aj Fíni, aj Rakúšania. Aj v Rakúsku existuje taký ten podvýbor, taký ten Unterausschuss pri finančnom výbore Österreichische Nationalrat rakúskeho parlamentu, ktorý o týchto kľúčových veciach rozhoduje. V prípade Slovenskej republiky o tom nerozhodujú ani relevantné výbory, výbor pre európske záležitosti, výbor pre financie a rozpočet, ani plénum Národnej rady Slovenskej republiky, dokonca o niektorých veciach ani nie vláda Slovenskej republiky, ale stačí podpis jedného jediného človeka. Pýtam sa, prečo sa tu nedržíme Nemecka.
Druhý príklad. A tým tieto príklady končím. Spomínate si iste tí, ktorí touto témou trochu podrobnejšie, detailnejšie a dlhšie žijú a zapodievajú sa, ako rezignoval z orgánov Európskej centrálnej banky Jürgen Stark. Rovnako viete, ako hlasoval guvernér nemeckej centrálnej banky Bundesbanky v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom, keď sa hlasovalo o tom Outright Monetary Transactions čiže o nelimitovanom, neohraničenom, neobmedzenom nákupe toxických dlhopisov predložených krajín zo strany Európskej centrálnej banky. Jeden jediný z nich mal odvahu dvihnúť roku proti tomu. A viacerí prítomní vedia, že to je cesta do pekla, ale nepodporil ho nikto. Ja viem, že máme zákon o Národnej banke Slovenska, ktorý jasne a zreteľne hovorí, že centrálna menová autorita bola, je a vždy bude od vlády nezávislá. Rozumiem tomu, že vláda nemôže ukladať nejaké limity alebo podmienky hlasovania nášmu guvernérovi Jozefovi Makúchovi, ktorý hlasuje na Rade guvernérov v ECB. Tomu všetkému rozumiem. Ale je tu obrovský nevyužitý priestor, aby vláda dala jasné stanovisko, či s takýmto smerovaním politiky súhlasí alebo nesúhlasí, alebo či súhlasí s takými a onakými pripomienkami.
Takže toto je téza číslo tri, že absentuje dlhodobo na Slovensku, s troškou nadsázky to nazvem, to držanie sa Nemecka. My nie sme v stave ani v tých oblastiach, kde to ovplyvniť vieme a dokážeme, odstraňovať deficit demokracie, bohužiaľ, ani na národných úrovniach. Ono to krátkodobo síce vyznie tak, že sme konzistentní, že sme na strane tej tézy more Europe a že všetko ide dobrým smerom, ale jedného dňa tá časovaná bomba exploduje. Tak sa teda pýtam ako je možné, že sa Slovenská republika dodnes nevyjadrila k udeleným výnimkám pre tri krajiny z európskej fiškálnej zmluvy. Všetci sme sa nádejali, že máme konečne v ruke dokument, ktorý pomôže zvýšiť disciplínu a ruka v ruke aj prekonať dlhovú krízu v Európe alebo aspoň zmierniť rozsah tejto krízy. Nestalo sa tak. Ja len čakám, no tak potom urobme opak. Tak potom, pán minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, požiadajme aj my Európsku komisiu o výnimku. Načo tu robíte politické vyhlásenia, že dodržíte deficit tohto roku pod 3 %? Poďme so žiadosťou o výnimku, dostali ju Francúzi, dostali ju Holanďania, dostali ju Španieli, dostaneme ju aj my. A potom, samozrejme, všetci cítite tú obrovskú dávku irónie v tom, čo teraz hovorím. A potom o tri roky alebo o dva roky požiadajme o pomoc Európskeho mechanizmu pre stabilitu. Však potom o ďalších sedem rokov nám veritelia odpustia 50 % svojich pohľadávok alebo našich záväzkov. Tak poďme touto cestou. To je cesta do pekla.
Takže chýba mi jasne formulované stanovisko Slovenskej republiky k uvedeným tým procesom, ktoré sú za oponou a ktoré sú megaprocesmi, ktoré budú znamenať, že v relatívne krátkej dobe tu budeme mať úplne inú kvalitu alebo nekvalitu, to ukáže čas, pokiaľ ide o nielen inštitucionálne usporiadanie Európskej únie, stanovisko sformulované na širšom politickom základe, to som hovoril, ale nie v podobe, ako bol ostatne uskutočnený konvent. Vďaka Bohu aj za ten národný konvent, kde sa tak všetci zase pobúchame po ramenách, ako ideme správnou cestou. A verím, že na takúto otvorenú diskusiu budeme pripravení všetci, budú pripravené všetky relevantné politické strany, pretože skutočne nikdy nie je dosť upozorňovania na veľmi nebezpečný smer, teraz nemyslím SMER – SD, ktorým sa, bohužiaľ, Európska únia pohybuje. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja teda musím povedať, že súhlasím s veľkou časťou toho, čo pán kolega povedal vo svojom vystúpení, ale jednu vec by som rád uviedol, hoci viem, že o tom vie, pre poriadok, na zosúladenie s informáciami. Európske hospodárske spoločenstvo sa nazvalo plurálom Európske spoločenstvá jednoducho preto, že tam, samozrejme, okrem spoločenstva pre uhlie a oceľ, pribudlo aj to hospodárske a aj spoločenstvo pre nukleárnu energiu. Čiže už nebolo jedno, ale bolo ich viac. Ale toto ešte podľa môjho názoru nebol začiatok politickej integrácie. Ale, to len pre poriadok, ešte stále sa jednalo o dohody, ktoré sa primárne týkali vecí, ktoré by mohli byť alebo v minulosti už boli zdrojom konfliktov a vojen. Toto bola hlavná motivácia vytvorenia, to bola motivácia Monneta a ďalších, ktorí na tom pracovali, dostať za rokovací stôl tie témy, kvôli ktorým predtým prepukali vojny, napríklad kvôli oceli a uhliu. Ďakujem.

Pán kolega Kollár, budete sa čudovať, ale príjemne ste ma prekvapili svojou rečou, pretože pamätám si, ako ste pred rokom vy a vaši kolegovia zo SaS tu chŕlili síru ako nejaký sedemhlavý drak, že Európska únia sa rozpadne, o maoistoch a lenivých Grékoch, a že všetko je zlé a že všetko zle dopadne. A dneska ako taký malý neškodný bubáčik ste povedali svoje povinné bu-bu-bu, nebola žiadna síra, slová, že Európska únia sa rozpadne, všetko je odrazu v poriadku, len máte zopár výhrad. Namiesto ťažkej a pevnej euroskepsy, ktorú ste predvádzali pred rokom, je tu dneska také eurofrflanie, ktoré ste si asi museli odrobiť, ale mám pocit, že už tomu ani sami neveríte.
Jednu vec ste pomenovali ale správne. Salámovou metódou sa približujeme k čoraz väčšej integrácii. A s tým ja s vami absolútne súhlasím. Ale to nie je nič nové. Už v päťdesiatych rokoch Jean Monnet prišiel s tézou spillover, prelievania. To znamená neofunkcionalisticky, postupne, krok za krokom dospieť až k federácii. Keď vznikala európska integrácia, a to už pán kolega Šebej naznačil, tak tam boli dve vízie, prvá Spinelliho vízia hneď a zaraz spraviť zo dňa na deň federáciu, Spojené štáty európske a tým zabrániť vojnám. Druhá vízia bola tá Monettova, tá neofunkcionalistická, postupne krok za krokom to spraviť. Ale toto nie je nič nové, pán kolega. O tomto všetci vieme už veľmi dávno. Toto tu už funguje desaťročia. A vy ste sa teraz zobudili ako nejaký švárny junák, zoskočili z pece a vykrikujete: „Mama, pozor, berú nám suverenitu!" Takto to proste nie je, pán kolega. Toto je tá vaša provinčná zadubenosť. My tu už budujeme Európu zopár desaťročí a práve to môže pomôcť Slovensku a iným členským štátom v ére globalizácie, ktorá nás, inak, môže zmiesť všetkých. Musíte si toto uvedomiť a prestať s tou provinčnou zadubenosťou. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja chcem reagovať na jednu čiastkovú vec, o ktorej hovoril pán kolega Kollár. A citoval kolegu, že chce byť Slovensko mostom medzi jedným a druhým modelom. Počúvam viacerých politikov, ktorí chcú byť mostom medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou a podobne. No jeden historický príklad uvediem. Eduard Beneš po II. svetovej vojne mal politiku, že bude mostom Česko-Slovensko, nielen Česko-Slovensko, ale aj krajiny strednej Európy, medzi kapitalizmom a socializmom v Sovietskom zväze. Ako ten most dopadol v priebehu dvoch rokov, vieme všetci, a ospravedlňujem sa, pretože to bol jazyk taký írečitý, chcel by som odcitovať čo vtedy, povedal vtedajší minister zahraničných vecí Jan Masaryk o tejto politike a mostoch: „Po můstech se šlape a dokonce se na ně kálí." Ďakujem.