19. schôdza

Ďakujem, pán spravodajca.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala jednu písomnú prihlášku, pán poslanec Jozef Mikloško.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, kolegyne, ďakujem za vyčerpávajúcu prednášku o tomto zákone. Už som sa bál, že nestihneme omšu, lebo dneska katolíci musia ísť do kostola, ale našťastie to stihneme.
Dnes bol celkom pekný deň v parlamente, všeličo bolo zaujímavé a čo súvisí - až teraz som to zistil - s týmto zákonom. Bol napríklad európsky výbor, kde bol pán Maroš Ševčovič, tam povedal zaujímavé informácie priamo súvislé s týmto, potom bol aj Martin Rázus, aj 24. modlenie sme mali, aj tu bola návšteva poľnohospodárov, všetko to s týmto súvisí.
Pán komisár Maroš Ševčovič nám napríklad povedal toto, že dnes 331 miliárd ročne dávajú krajiny v Európskej únii na dlhovú službu. To je katastrofa, čo nie celkom súvisí s týmto, ale je to číslo, ktoré si zapamätajte: 331 miliárd ročne.
Ďalšia zaujímavá vec, že Európska únia - to už súvisí s týmto - eviduje skupinu mladých, označuje nejako na NIITS, to sú nezamestnaní, nie sú ani v rekvalifikácii, nie sú ani v procese vzdelávania, proste vyhorení 20-roční ľudia. Tam sme debatovali, prečo je to tak, ale to tu nechcem hovoriť, ale mrzí ma, že proste sú ľudia, ktorí majú málo rokov, život pred sebou, možno už všetko skúsili, a preto sú takíto, akí sú. S týmto treba niečo robiť.
A to tretie pozitívne, boli tu poľnohospodári a medzi nimi bol pán Gustáv Polák z Bolešova, to je pri Ilave. Teraz som sa s ním pred 5 minútami rozprával, musel už utekať domov. Je to rodinný podnik, čo tam má, súkromný roľník, farmár, sám to robí so štyrmi deťmi od svitu do mrku už mnoho rokov, ale pýši sa tým, že sa mu darí, že mu to sype. Neplače, pracuje. Povedal, že dvakrát denne si urobí krížik na čelo a ide pracovať od rána do večera - a darí sa mu. To je tiež príklad, že už aj bez zákona toto funguje, aj keď so zákonom by to bolo iste omnoho lepšie.
Bol tu aj pán Jahnátek, niekto sa ho pýtal na otázku, ako sa môžu dostať mladí farmári k pôde. Tam tiež povedal niektoré veci, nie všetci ste tu boli. Kratučko ich zopakujem, čo tiež s týmto súvisí. Že poľnohospodárstvo je u nás na úpadku, že 2,8-tisíca hektárov ročne sa stráca, že zamestnanosť v poľnohospodárstve stále klesá, že 80 % dotovaných peňazí z Európskej únie ide do rúk 10 % užívateľov pôdy. To je šokujúce! Že dedina si zvykla žiť na sociálnych dávkach. Že pripravuje nejaký projekt Moja pôda, čo by iste bolo dobré. Neviem, ako to bude ďalej, ale je to v zmysle tohto zákona. Že ani 40-percentná sebestačnosť nie je na naše potraviny, 60 % musíme dovážať, čo je tiež hrozné, my, voľakedy poľnohospodárska krajina. A že naša produktivita v poľnohospodárstve je 40-percentná vzhľadom na porovnanie s Európskou úniou. To sú také fakty, ktoré s týmto možno aj nesúvisia, ale ktoré podporujú to, aby sme takýto zákon naozaj prijali. Podporia sa tým rodinné farmy, prispeje to k zvýšeniu zamestnanosti aj mladých ľudí, prispeje k ekonomickej nezávislosti rodiny, prispeje k sebestačnosti poľnohospodárstva. Určite máme u nás dosť pôdy, ale mnohé je nevyužité a neobrábané. Prispeje k zvýšenej účasti žien a seniorov na trhu práce. Prispeje k tomu, aby ľudia mohli pracovať doma. Aby matky sa mohli popri tejto práci starať aj o svoje deti, ktoré môžu ostať tiež doma, do troch rokov je to veľmi dôležité, a tak ďalej.
Dnes sa hovorí o ekonomickej kríze, o finančnej kríze, ale, samozrejme, aj rodina je v kríze. Tento zákon je určite protikrízový v tomto smere. U nás je 50 % rozvodov, deti sa nerodia, aj z toho vyplýva táto kríza, ale z toho vyplýva aj to, že rodinu treba podporiť, umožniť jej udržanie a rozvoj, sebestačnosť.
Ja som bol svojho času vo Filipínach a tam sa mi niekto chválil, že šesť miliónov otcov sú overseas walkers, to znamená, že pracujú v zahraničí, v Amerike a kde-kade. A donesú veľké peniaze domov a podporujú aj svoje rodiny, ale zas druhý mi povedal, že to je devastačné na krajinu, na rozvody, na nevere a na všeličo možné. Čiže o tom sa tu tiež už hovorilo, ale krajiny, ktoré to zažívajú alebo zažili, vedia, o čom hovorím, aj my by sme to mali vedieť.
No a posledná poznámka. V Taliansku som videl, ako si veľmi cenia podporu malých, stredných podnikov a rodinných podnikov, tam vlastne celá ekonomika z tohoto žije. Veľké firmy ako Fiat skoro žiadne dane neplatia, lebo majú toľko všelijakých nákladov, ale celá ekonomika žije z podpory malých a rodinných a snáď stredných podnikov. Je taký zväz, volá sa Confartigianato, ich generálny sekretár je teraz slovenský honorárny konzul vo Forli, pán, zabudol som jeho meno, no ešte si spomeniem. Špeciálne rodinné podniky majú špeciálne miniúvery pre rodinné podniky a tak ďalej, veľmi sú orientovaní na toto. Ten pán sa vola Alvaro Ravaglioli. Často sem chodieva, veľmi podporuje slovenskú komunitu vo Forli a v Bologni, najmä na univerzite, ale to sem nepatrí.
Záverom vyzývam aj koalíciu k podpore tohto zákona. Iste je to dosť zložitý, dlhý zákon, čiže v druhom čítaní sa ešte dá mnoho všeličoho vylepšiť, ale je to dôležitý zákon, aby sme zdola od rodinných podnikov zvyšovali úroveň našej ekonomiky, nášho života a úroveň našej rodiny. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Boli ste jediný písomne prihlásený.
Dávam možnosť sa prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť sa prihlásiť, šiesti páni poslanci.
Pán poslanec Sulík, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predseda. Na úvod by som rád povedal, že aj Sloboda a solidarita je za podporu rodiny, no myslíme si, že treba to robiť vhodnými prostriedkami. Samozrejme, vždy je lákavé použiť zákon o dani z príjmu na to, aby sme podporili čokoľvek. Ja si pamätám ešte na škole na Ekonomickej univerzite nás učili, že daňový systém má funkciu sociálnu a má funkciu hospodársku. V praxi sa ale nič také nepotvrdilo, že by naozaj fungovali tieto rôzne funkcie daňového systému, a preto bez ohľadu na to, či ide o ľavicovú politiku, alebo pravicovú, alebo aké je teda to videnie sveta, ten daňový systém by mal byť použitý len na výber peňazí, na výber nevyhnutného množstva peňazí, na financovanie verejných statkov. Samozrejme, pred tým je ešte nutné definovať, čo sú to verejné statky. Malo by to byť na akejsi, po akejsi spoločenskej diskusii alebo na základe nejakej spoločenskej zhody, alebo možnože práve tá strana, alebo tie strany, ktoré vládnu, zadefinujú rozsah a typy, druhy verejných statkov, už jedno ako. Každopádne, tie treba financovať, na to sú tu dane a tie dane treba vybrať. Dane treba vybrať efektívne, to znamená s čím menšími nákladmi, treba ich vyberať spravodlivo, to znamená ten, kto má vyšší príjem, by mal platiť vyššiu daň, to je takzvaná vertikálna spravodlivosť. Potom ešte existuje horizontálna spravodlivosť, ktorá vraví, keď majú dvaja ľudia rovnaký príjem, mali by platiť rovnakú daň, už tu narážame na tento problém preto, lebo ten, kto má rodinu, by platil nejakou formou nižšiu daň. Oproti tomu, kto rodinu nemá, mať nemôže, ktorý o ňu prišiel a tak ďalej. Tak isto majú byť dane neutrálne, nemajú rozlišovať medzi druhom podnikania, medzi typom subjektu, dane majú byť účinné, náklady na výber daní majú byť čím nižšie a dane majú byť jednoduché. Toto sú tie štyri princípy, na základe ktorých je postavený slovenský daňový systém vrátane rovnej dane, aspoň teda do konca minulého roku to bolo dôsledne uplatnené. To znamená, tie princípy zdanenia, ktoré sú omnoho dôležitejšie, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať, sú: spravodlivosť, neutrálnosť, jednoduchosť a účinnosť.
No ja zas na druhej strane chápem, že politikov, v tomto prípade pána kolegu Hudackého a kolegov z KDH to zvádza, ten daňový systém, že poďme teda niečo urobiť, lebo chceme podporiť to, čo si myslíme my, že je dôležité. A je to úplne legitímne tento pohľad, len treba si uvedomiť, že to vnáša, vnáša to určitý chaos, určitý neporiadok do daňového systému, komplikuje ho. Aj tento samotný zákon, keď si pozrieme, tak už toto je niekoľko strán do daní, do zákonu o dani z príjmu zrejme by sa preniesli nejaké opatrenia, čo kedy sa smie, kedy sa nesmie, trebalo by tú rodinu definovať a tak ďalej. Toto všetko sú, toto všetko sú veci, ktoré skrátka vnášajú určitú mieru chaosu do daňového systému. O to menej ľudí ho potom chápe, o to viac možností je ten daňový systém obchádzať.
Predkladateľ píše v návrhu zákona o rodinnej, teda o rodinnej paušálnej dani - a to je ďalší problém. Paušálna daň. My máme na Slovensku princíp zdaňovaní taký, že platia sa, platí sa nejaké percento daní z príjmu a potom ešte sa zdaňuje spotreba, zdaňuje sa majetok. Vrátim sa k tomu percentu daní z príjmu. Opäť paušálnou daňou narušíme vertikálnu spravodlivosť preto, lebo paušálnu daň môžu platiť, tú istú daň, ľudia, daňovníci s rôzne vysokými príjmami a špeciálne na Slovensku netreba zabúdať, vždy bude veľká snaha obchádzať daňové zákony, hľadať tie cestičky, ako sa vyhnúť plateniu daní, zneužívať daňový systém. Toto sa do veľkej miery podarilo v roku 2004 odstrániť a práve takýmito krokmi opäť vnášame, respektíve vytvárame motiváciu nejak sa už len tomu plateniu daní vyhnúť.
Kolega Mikloško tu predo mnou hovoril, že treba podporiť rodinné farmy preto, lebo to je odspodu a to je práve to dobré. Ja si myslím, že farma, ktorú obsluhujú alebo teda, na ktorej pracujú dvaja homosexuáli, má tu istú hodnotu ako farma, na ktorej pracuje, na ktorej pracujú dvaja manželia. Ale povedzme, resp. určite, pán Mikloško, sa zhodneme na tom, že treba podporiť rodinné farmy. Treba podporiť rodinné farmy aj preto, lebo Slovensko si nechalo fakticky zlikvidovať poľnohospodárstvo, a to si myslím, je vec, na ktorej sa do veľkej miery zhodneme. Výsledok zlikvidovaného poľnohospodárstva, čo teda pramení najmä zo servilného prístupu voči Bruselu za posledných možnože 15 - 16 rokov, tak výsledok tohto zlikvidovaného poľnohospodárstva je napríklad fakt, že na Slovensku sa predá najmenej, najmenší podiel domácich potravín. Iba 45 % tých potravín, ktoré sa na Slovensku predávajú, boli na Slovensku aj vyrobené, dopestované a tak ďalej.
Teraz trošku odbočím k vzťahu k Bruselu. Ja plne chápem dobu, ktorá nastala v roku 1998 po tom, čo Vladimír Mečiar spravil z Európy, teda zo Slovenska čiernu dieru Európy, že tá spoločenská objednávka dostať sa do Európskej únie bola mimoriadne silná, a preto nechcem žiadneho z tých politikov, ktorí vtedy boli pri tom a ktorí rozhodovali o tom, v čom všetkom my ustúpime - aj keď z dnešného pohľadu veľké množstvo ústupkov bolo jednoducho nesprávnych -, nechcem nikoho z toho viniť. Tá doba, rok 1998, si to jednoducho vyžadovali a nakoniec spoločnosť ako celok - a ukázala to jasne napríklad vo voľbách - mala vyššiu prioritu ako poľnohospodárstvo, a to bolo dostať sa do Európskej únie.
V Európskej únii už sedem rokov sme. Medzičasom sme zistili, že to teda nie je určite spolok nejakých filantropov, že sa tam tvrdo hája a obhajujú vlastné záujmy. Každá krajina tam lobuje za svoje záujmy. Veľa skupín tam lobuje za svoje záujmy. Posledný príklad je olivový olej. Až absurdné nariadenie, že v reštauráciách nesmú byť fľašky s olivovým olejom, ale tam sa už eurohujeri zľakli a tento návrh stiahli. Výsledok je, že, ako som už vravel, slovenské poľnohospodárstvo je na ceste do likvidácie. Či si pozrieme stavy ošípaných, produkciu pšenice, výrobu cukru. Čokoľvek si pozrieme, to všetko ide dole vodou a ide to najmä od roku 2004, odkedy sme vstúpili do Európskej únie. A, samozrejme, podporiť malé farmy - už teraz či rodinné, alebo jedno aké -, ale vôbec podporovať poľnohospodárstvo je správne. Teraz je otázka ako.
Tu kolegovia navrhujú, robme to cez, robme to cez zákon, cez špeciálny zákon, ktorý nazveme zákon o rodinnom podnikaní, kde povieme, rodina bude zvýhodnená v daniach a oni teda už začnú podnikať. A povedzme samostatne hospodáriaci roľník, ktorý práve rodinu nemá, tak ten, ten jednoducho nebude mať žiadne výhody. Ale je tu... (Reakcia navrhovateľa.), prosím, môže mať súrodenca, áno, tak pokiaľ ho má, pokiaľ súrodenec chce podnikať v poľnohospodárstve.
No ale je tu aj iná možnosť, ako podporiť poľnohospodárstvo, a to je tá, že prestať hádzať polená pod nohy poľnohospodárom. My vôbec nepotrebujeme zavádzať ďalšie pravidlá na to, aby sme nejakú skupinu nespravodlivo zvýhodnili voči inej skupine. Nám bohate stačí, keď zrušíme niekoľko existujúcich pravidiel. Úplne nezmyselné opatrenia, keď niekto chce mať nejakú malú výrobu niečoho, musí mať tri rôzne umývadlá. Musí mať rôzne, rôzne clony a rôzne prechody, a rôzne, no tak nezmyselné opatrenia, ako máme my, my sme možnože v polovici opatreniach, ktoré vyžaduje alebo v polovici normách, ktoré Európska únia vyžaduje, sme pápežskejší než pápež. Vyžadujeme úplne nezmysly!
Predávať vlastné výrobky z domu, a teda keď nechceme, aby ten, povedzme tá rodina, ktorá má nejakú malú farmu, aby bola odkázaná na to, že môže svoje produkty predávať len do nejakého poľnovýkupu, kde ich stlačia s cenou, ale chcem tej rodine dovoliť, chceme, aby tá rodina povedzme tvorila vyššiu pridanú hodnotu a napríklad mohla predávať z dvora, tak tam sa treba zamyslieť. Treba si zobrať tie stovky strán nezmyselných opatrení, ktoré sa, ktoré za posledných desať - pätnásť rokov ministerstvo pôdohospodárstva vyprodukovalo a ktoré sú platné. A naozaj ich treba prejsť a pozrieť sa, čo všetko z tohto vieme zrušiť. Potom by sme videli, ako by sa darilo rodinnému podnikaniu, teda rodinným farmám. Toľko k farmám.
Všeobecne k podnikaniu. Áno, podporujeme aj podnikanie. Existuje tam množstvo opatrení, ale nebabrime sa do daňového systému preto, lebo opúšťame tým tzv. Paretovo optimum. To nebudem rozoberať, čo konkrétne pod tým mám na mysli, ale garantujem vám, že ten výnos z daní bude citeľne nižší nielen o to, čo akože sme im uľavili, ale bude nižší. Lebo jednoducho, čím je systém komplikovanejší, tým sa menej platí daň.
Uvediem napríklad jeden príklad, ako je to s tými daňami, aká je to citlivá záležitosť s tým daňovým systémom. Daňový systém je takmer tak citlivý ako dôchodkový, a preto pri všetkej úcte voči kolegom, ja si myslím, že zásahy do daňového systému by nemali byť dovolené robiť politikom. No ale uvediem ten jeden príklad. Naša múdra vláda tu vrátane 83 poslancov SMER-u odsúhlasila, že sa zvýši daň pre právnické osoby z 19 na 23 percent. Človek by si mohol myslieť, že robili to preto, lebo sa ráta aj s vyšším výnosom. Ale priamo vláda vo svojom programe stability, ktorý sme tu, o ktorom sme tu diskutovali pár dní dozadu, ráta s poklesom výnosu dane z príjmov právnických osôb, a tu len vidieť, ako ľahko sa dá opustiť nejaký optimálny alebo lokálne optimálny stav. O to viacej odporúčam nebabrať sa do daňového systému. Stačia bohate tie zásahy, ktoré vo svojej, vo svojej neodbornosti napáchali kolegovia zo SMER-u.
Veľmi pekne vám ďakujem.

Faktická poznámka pán poslanec Fronc, končím možnosť sa prihlásiť. Aj pán poslanec Csicsai chcel asi reagovať. Takže dvaja.
Ako prvý pán poslanec Csicsai. Predpokladám, že to nie je procedurálny návrh, ale faktická.
Tak dajte dve minúty, prosím vás, pánovi poslancovi.

Už to funguje. Dobre. Takže, pán poslanec Sulík, páčilo sa mi vaše vystúpenie, len doteraz stále som si vás vážil ako liberálneho politika a bolo mi tak zaujímavé počúvať, že v tých piatich minútach ohľadom poľnohospodárstva, podpory malých farmárov, čo inak, mimochodom, je správne, že maximálne s vami súhlasím, len problém, že práve ste hovorili voči trhovej ekonomike. Totiž to neobstojí ten fakt, že od 2004, ako ste hovorili, keď sme vstúpili do EÚ, že padá slovenské poľnohospodárstvo. Lenže práve to pôsobí príliš prehnaná liberalizácia trhu v poľnohospodárstve, práve tá trhová ekonomika. Zásadný rozdiel medzi veľkým podnikom a trhovo rozmýšľavým podnikom v poľnohospodárstve a malým farmárom, čo teraz obhajujete, je ten, že podnik na konci roka povie, že chce toľko a toľko zisku, kým malý farmár s rodinou, o kom sa rozprávame, je rád, že zaplatí dane, zaplatí nejaké odvody a na konci ešte nejaké pôžičky a keď nezostane mu nič, ale prežil, už je rád. A to je zásadný rozdiel medzi veľkým podnikom a malým farmárom, resp. malou rodinnou farmou. Takže som rád, že podporujete malých farmárov, len práve poľnohospodárstvo je tá časť, kde treba ustúpiť trošku od tej čiste liberálnej trhovej ekonomiky.

Pán poslanec Fronc.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega Sulík, zaujali ste ma svojím vystúpením aj vašimi argumentami týkajúcimi sa daňovej spravodlivosti pri výbere a aj pri použití daní. Len chcem sa vás opýtať potom na váš pohľad na investičné stimuly pre veľkých podnikateľov a na daňové prázdniny pre nich, keď hovoríme o spravodlivosti.
Ďakujem.

Chcete reagovať? Nech sa páči, pán poslanec Sulík.

Tak, ďakujem pekne za slovo. Pán Fronc, investičné stimuly sú čisté zlo. Sú nespravodlivé voči tým, ktorí ich nedostanú. Deformujú podnikateľské prostredie a navyše donútime platiť tých, ktorí investičné stimuly nedostanú, tak cez dane ich donútime platiť, vlastne si financovať svoju konkurenciu. Aj za našej vlády sa dávali investičné stimuly, ale ich rozsah a počet výrazne klesal. Bohužiaľ, za tejto vlády opäť rastie. Dostávajú to najmä kamoši nejakí. Každopádne, investičné stimuly sú veľmi, veľmi zlé a deformujú podnikateľské prostredie.
Pán kolega Csicsai, no, hovoríte, že som liberálny politik. Ja si myslím, že som, ale to predsa neznamená, že máme si nechať zlikvidovať poľnohospodárstvo. Najväčšia, najväčšia, ten najsilnejší faktor, ktorý likviduje slovenské poľnohospodárstvo, je nerovnosť v dotáciách, v agrodotáciách, ktoré prichádzajú z Európskej únie. Slovensko ešte stále má citeľne menej na hektár napríklad ako Rakúsko, a pritom nie je na to vôbec najmenší dôvod. A áno, ja som za trhovú ekonomiku, ale zároveň za rovnaké podmienky. Čiže buď tie dotácie zrušme úplne, to je to, čo by bolo najlepšie, len to súdruhovia v Bruseli nedokážu, lebo ten lobing je príliš silný. A keď teda nie, v poriadku, ale nech sú dotácie z Bruselu pre všetkých rovnaké. A za toto budem bojovať aj ako liberálny politik, aby agrodotácie boli rovnaké. A keď budú rovnaké a naďalej by povedzme slovenské poľnohospodárstvo malo pokračovať v tomto procese likvidácie, tak potom možno poviem, dobre, tak asi je Slovensku, Slovensku súdené vyrábať autá. Ale teraz, ako som už hovoril v úvodnom mojom prejave, my sme jednoducho súhlasili s tak zlými podmienkami, že to sa nijak netýka či liberálnej, alebo trhovej ekonomiky.
Ďakujem vám pekne.