19. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne a vážení kolegovia, vcelku krátko k tomuto návrhu zákona.
Viete, v prvom rade si musíme uvedomiť, že či sa to nazýva povinná predškolská dochádzka, ide o predĺženie povinnej školskej dochádzky. Ja si myslím, že tieto úvahy o predĺžení povinnej školskej dochádzky už existujú dosť dlhšie, takpovediac lietajú v povetrí. I keď som presvedčený, že pokiaľ by sme predlžovali povinnú školskú dochádzku, a v mnohých krajinách je dlhšia ako u nás, desaťročná, tak by som to bol za to, aby sme to robili na opačnej strane. To znamená, aby sme predlžovali nie desaťročnú, aby tie deti viac navštevovali stredné školy.
A teraz k samému návrhu zákona. Je celkom iste pravda, že poklesli počty detí, ktoré nastupujú do prvého ročníka a ktoré prešli zaškolením. Ešte pred desiatimi rokmi Slovensko to malo jedno z najvyšších, vyše 91 %, pokiaľ si pamätám, dneska, ako uvádzala pani navrhovateľka, uvádzala, myslím, 80 % rádovo, čiže ten pokles je evidentný. Otázka je, čím je spôsobený? Ja si myslím, že nie ani tak rodičmi a ich nezáujmom, ale situáciou, ktorá existuje v mnohých mestách, kde je niekedy naozaj pre mnohých rodičov problém umiestniť dieťa do materskej školy.
No a teraz, v čom vidím problém. Určite nie v tom, že by sa vytvoril väčší priestor, že by dokonca štát viacej financoval predškolskú výchovu, v tom nevidím problém. Ale problém vidím v tom, že sa zavádza povinnosť. Nie teraz len k tomuto zákonu, ale všeobecne, mám pocit, že tuná máme takú tendenciu každý problém riešiť zavedením ďalšej povinnosti. Jednoducho miesto toho, aby sme uvažovali, ako tých ľudí skôr motivovať. Čiže rodič, ktorý naozaj bude podnetné prostredie vytvárať atď., bude musieť istým spôsobom absolvovať nejaké to, nejakú tú diagnostiku atď., aby to dieťa nemusel dať. Ja si myslím, že, naopak, musí, by malo to fungovať. Ak chceme, aby tam niektoré deti chodili, máme hľadať cestu, aby sme motivovali.
Čiže v čom ja vidím problém a s čím sa nemôžem stotožniť, to je zavedením povinností pre deti od 4 rokov navštevovať predškolskú výchovu. Pokiaľ by to bolo stavané motivačne, áno.
A ešte jedna poznámka, čo sa týka detí z menej podnetného prostredia, teda aby sme nechodili okolo horúcej kaše, väčšinou sa to týka detí z rómskeho prostredia, no nemyslím si, že toto ich nejakým spôsobom bude viesť k tomu, aby chodili na tú predškolskú výchovu, pretože o tom síce nikto nehovorí a zrejme ani nie sú známe žiadne štatistické čísla, ale mnohí vedia, že je nemálo takých detí, ktorí si neplnia ani povinnú školskú dochádzku, a že keď si opakovane neplnia, že to je pre rodičov trestný čin, len nikto do toho vstúpiť nechce. Takže nemyslím si, že tento ďalší, by som povedal príkaz, ich nejakým spôsobom donúti vzorec správania.
Takže pokiaľ rozšíriť, motivovať, vytvoriť priestor pre predškolskú dochádzku, áno, pokiaľ zaviesť povinnosť, tak musím povedať za seba, že nie. Ďakujem.

Pán poslanec, samozrejme, že keby sme žili v ideálnom svete, tak by platilo to, čo ste hovorili vo svojej reči, že by bolo vhodnejšie nerobiť plošný, plošnú povinnosť pre každého, ale targetovať ten zákon konkrétne na tie deti, ktoré to najviac potrebujú, na tých 15 až 20 % detí, ktoré objektívne potrebujeme v škôlkach mať. Len to by sme museli mať prostredie, v ktorom sa vytvára legislatíva, o ktorú sa dá oprieť. Ak by sme mali zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách, všetko by sa dalo nastavovať inak.
Ak by sme mali konkrétne posúdenie každého jedného dieťaťa v štyroch rokoch a vedeli by sme povedať, ktoré deti naozaj potrebujeme do tých škôlok dať a ktoré nie, vedeli by sme ich objektívne rozlíšiť, tak by sem tiež vedeli zákon targetovať úplne inak a dalo by sa ho zacieliť priamo na tie deti, ktoré to potrebujú. Toto všetko ale, bohužiaľ, nemáme a hodiny tikajú. A ak nespravíme niečo, tak sa nám stratí ďalšia jedna generácia a budeme hovoriť o tom, že áno, mali sme začať pri vzdelávaní, ale nemali sme na to nástroje. Tento nástroj nie je ideálny, ale za súčasných podmienok, som presvedčený o tom, že je to najlepšie možné riešenie. A v prípade, že si myslíte niečo iné, tak ocením alternatívny návrh, akým spôsobom dostať tých 15 až 20 % detí, ktoré nutne do škôlok potrebujeme dostať, lebo štatistiky nám jasne ukazujú z OECD, že ak tú škôlku skončia, tak majú veľkú pravdepodobnosť zmaturovať, tam je priama súvislosť. A ak im tie škôlky ale nedáme, tak nám budú vypadávať v prvých ročníkoch do špeciálnych škôl.

Ja si myslím, že líšime sa v pohľade na spôsob riešenia veci. Ja som za to, aby sa hľadali motivačné cesty. Pravdou je, že keby sme pripravili alternatívny návrh, tak skončí ako všetky alternatívne návrhy zatiaľ, ktoré som tuná podával v Národnej rade v tomto období, takže to asi nie je cesta, ktorá tam vedie, ale uvediem aspoň príklady. Pokiaľ som fungoval ako minister, tak som zaviedol pomoc, aby chodili do školy, pomôcky, stravovania, podobné veci, štipendiá, kde sme ich istým spôsobom snažili sa motivovať. Nemyslím si, že by to vyriešilo problém, však to je problém na mnoho, mnoho rokov a nemá také jednoduché riešenie, že ak deus ex machina to rozsekneme, to každý vie, ale myslím si, že toto je cesta, ktorá by skôr viedla k riešeniu, i keď dlhá a ťažšia určite. Ďakujem.

Ďakujem. Mne by na to nestačila faktická, takže nakrátko na vás budem reagovať takto v rozprave. Predĺžiť dlhšie o 2 roky tú povinnú školskú dochádzku, pri všetkej úcte, pán poslanec, podľa mňa to je nezmysel, lebo to porieši len tie deti, ktoré sú schopné sa vlastne dopracovať až po to ukončenie tej povinnej školskej dochádzky niekde na strednú školu. Väčšina tých detí zo sociálne vylúčených spoločenstiev, o ktorých som hovorila, ktoré za sebou nemajú škôlku, tak končia v špeciálnych základných školách, odkiaľ vychádzajú ako 16-roční zo 6. ročníka špeciálnej základnej školy. Oni sa nevedia ani podpísať a ich prvé kroky vedú na úrad práce. Ja si neviem predstaviť, že im by sme akože, ešte ako nadstavbu tam držali dva roky dlhšie, že k čomu by to asi tak pomohlo.
Prečo chodí menej detí do škôlok? Podľa vás to nie je spôsobené rodičmi? Podľa mňa je to spôsobené aj rodičmi a je to krásne vidieť práve na tých sociálne vylúčených spoločenstvách, lebo o tom hovoria štatistiky, ktoré máme k dispozícii, a tie štatistiky naozaj hovoria o tom, že spomedzi všetkých krajín, ktoré majú relevantné zastúpenie rómskej menšiny, rómskeho etnika, tak na Slovensku chodí úplne najmenej detí z nich do škôlok a to, samozrejme, potom spôsobuje to, že sú zapísané do špeciálnej základnej školy a nedokážu si ukončiť ani základné vzdelanie. To, že absolvujú 10-ročnú školskú dochádzku nikomu nepomôže.
Hovoríte o motivácii. Motivácia ako taká zlyháva. Zlyháva hlavne v tomto prostredí. Ja poznám obce, kde sú krásne škôlky, kde sú učiteľky schopné prijať teda deti z týchto málo podnetných prostredí, sú schopné sa im venovať, zavádzajú tam rôzne alternatívne metódy, jednoducho to dieťa príde tak dvakrát do mesiaca a to je všetko. A musím povedať, že k tomu napomohol aj ten spôsob motivácie, ktorý ste zaviedli vy na školách, teda pomôcky a stravovanie. Dnes sa to, viete o tom, že ja som pripravovala aj zmenu toho, čo ste vy zaviedli, ja som to podmieňovala tým, aby tie deti naozaj sedeli v tých školách, pretože tá prax ukazuje, že deti chodia do školy sa akurát najesť a tie pomôcky, ktoré dostanú zadarmo na začiatku školského roka, si zoberú domov, pretože to je prenosné. Ja som navrhovala, aby sa to stalo majetkom školy, aby to bolo neprenosné, aby sa nestávalo práve to, čo sa stáva, že zoberú si tie pomôcky domov a na druhý deň ich majú buď spálené, alebo predané, speňažené. Takže myslím, že, že motiváciu, ja s vami súhlasím, ak by sme vedeli nájsť účinný spôsob, ale konkrétne to, čo ste spomenuli, je absolútne neúčinné a hovorím, poznám ľudí z praxe, ktorí sa snažia všemožnými spôsobmi motivovať tých rodičov, aby deti nosili do škôlok. A nedarí sa to, úplne sa to míňa účinku.
Musím povedať ešte, že aj keby sme mali zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách, samozrejme, by bolo jednoduchšie targetovať tú skupinu, ale aj tak by nám z toho vypadlo veľmi veľa rodín, kde deti žijú a vyrastajú v málo podnetnom prostredí, pretože okrem iného tá definícia sociálne vylúčených spoločenstiev okrem toho sociálneho statusu bola zameraná aj geograficky, to znamená, že opäť by sme tie individuálne rodiny tých sociálne znevýhodnených alebo detí, kde je málo podnetné prostredie zachytiť nedokázali. Napríklad tá utýraná Lucka bola presne z takejto rodiny. To bola rodina, ktorá žila dokonca v centre mesta istý čas, v prenajatom byte. Ja zhodou okolností žijem v tom dome, kde oni žili, a žiadnym zázrakom a žiadnym zákonom o sociálne vylúčených spoločenstvách by sme ani takéto rodiny nedokázali podchytiť.
Ale presne ako povedal Martin Poliačik, ja tu dnes stojím s týmto riešením nie preto, že by som to považovala za 100 % riešenie a ideálne riešenie. Ja som otvorená tomu, aby sme našli spoločne nejaký iný, nejaký iný návrh, ktorým by sme vyriešili to, čo riešiť chceme a čo som spomínala v tej dôvodovej správe, ale ja sa tým zaoberám doslova roky a ja som na nič lepšie neprišla. Ak máte to lepšie riešenie, ale tú motiváciu, čo ste hovorili, tie pomôcky a to stravovanie jednoducho neberiem, lebo aplikačná prax ukázala, že to zlyháva na plnej čiare. Ďakujem.

Nebudem polemizovať, či to zlyháva alebo nezlyháva, nakoľko to bolo účinné. Ja si myslím, že to bol jeden z krokov, ktorý čosi pohol, ale toto nie je pdostatné. Podstatné je niečo iné, pani kolegyňa. Vy robíte zákon pre všetky deti. Pre všetky deti na Slovensku, nielen pre deti z vylúčených spoločenstiev, ale vy týmto zákonom všetky ostatné deti robíte rukojemníkmi tohto vášho návrhu pre tie deti z vylúčených spoločenstiev, takisto ako to robil minister, keď navrhuje povinnú spádovú školu. Jednoducho takto sa to robiť nedá. Ja chcem, aby ste im pomohli, ale nie tak, že urobíme rodičov a všetky ostatné deti rukojemníkmi. Ďakujem.

Ja si cením snahu, ktorá prináša návrhy riešení, pretože naozaj to je veľký problém, ktorý tu máme, a to, čo je podstatné, je, že žiadne jednotlivé opatrenie bez toho, aby bolo spojené s ďalšími, nebude fungovať, ale to vieme všetci. To tu ale neznamená, že ich nemáme robiť a navrhovať tie jednotlivé opatrenia.
Keď sa tu spomínali, keď sa spomínal systém alebo školská dochádzka, teda resp. pomôcky pre deti v školách, ja som ich zavádzal ako minister. Urobili sme to preto, aby sme motivovali, ale zároveň sme tam urobili motivačné štipendiá pre dobrých žiakov, ktoré už neexistujú. Čiže my sa musíme vrátiť k tomu, že musíme motivovať tých ľudí, dobrých oceňovať, zlých nemotivovať alebo potláčať za ich správanie. A to musíme zmeniť v množstve ďalších zákonov. Musíme tak nastaviť celý sociálny systém, aby podporoval snaživých a dobrých a aby odmeňoval prácu a trestal pasivitu, a musíme začať od najranejšieho detstva.
V tomto návrhu, ja si myslím, že do druhého čítania to treba posunúť a tam urobiť zmeny. Ja by som to stlmil, že nie toľko rokov predškolskej povinnej výchovy, ako je navrhované, ale menej. A viem si predstaviť aj, že by to bolo, že by tam bola zakomponovaná možnosť voľby pre rodičov, ktorí nemajú takéto problémy. To sa všetko dá, a preto v tom druhom čítaní, ja myslím, že je priestor na to, aby sa vyladili veci, ktoré dnes povedzme sa zdajú, že narážajú na nejaké problémy. To sa stáva, veď tých názorov môže byť veľa, ale pretože treba urobiť v týchto veciach zmeny a sú naozaj veľmi naliehavé, by som podporil tento návrh zákona, aby prešiel do druhého čítania.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Fronc, nie sú tam žiadni rukojemníci, pretože ako som spomínala, ja chápem, že táto krajina je plná zodpovedných rodičov, ktorí dokážu zabezpečiť to, aby ich dieťa malo dostatok podnetov potrebných pre jeho zdravý vývoj a vývin, a preto po absolvovaní testov v centre bude môcť rodič získať výnimku, aby jeho dieťa nechodilo do žiadnej materskej škôlky. Takže ako som povedala, ja, ja chápem, na čo narážate. Ja si tiež nemyslím, že to je 100 % riešenie, a preto o to viacej oceňujem tú faktickú Ľuda Kaníka, pretože v druhom čítaní, vážení, ja som otvorená akýmkoľvek návrhom, ktoré by to vylepšili. Ja som včera hovorila so štátnym tajomníkom ministerstva školstva. Dohodli sme sa presne na takom istom postupe, že sa s tým teda oboznámi, pretože to ide vlastne presne v tých mantineloch, o ktorých rozpráva aj pán minister Čaplovič a o ktorých rozprával už v roku 2007. Ja som pripravená podporiť akýkoľvek pozmeňovák, či to bude od 5 rokov, ale niečo s tým musíme robiť.
A hovorím, že ako som skúšala, tak som skúšala, toto bol jediný možný spôsob riešenia. Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, v návrhu zákona skôr či neskôr, ja si myslím, že sa dopracujeme k nejakej verzii takej, jak máme teraz doložky vplyvu na rozpočet a súladu s európskym, tak sa dopracujeme, ja ju pracovne nazvem, takej integračnej doložky. To znamená, že ako tento zákon alebo novela tohto zákonu pomôže alebo nepomôže tomu veľkému problému, ktorý sme spôsobili. A ja sa nechcem zfokusovať iba na sociálne vylúčené spoločenstvá, ale v zásade, v zásade pre túto chvíľu to poviem a niektoré veci zopakujem.
Som rád ináč aj, že pani predkladateľka hovorila o tom, že sú tu deti, ktoré trpia, a my si to nevšímame. Mohli ste prípadne nám pomôcť, my sme teraz v nedeľu robili taký protest detí, ktoré trpia, cez Poštovú až k prezidentovi 10-tisíc topánočiek. Lebo oni chúďatá nevedia ísť protestovať, tak sme to urobili za nich, hej, tak symbolicky. A naozaj je to veľká pravda, že aj bola zverejnená určitá štúdia, kde hovorí, že ani by sme neverili tomu, že koľko detí trpí, hej. Proste prostredia v rodinách a už to tie dôvody sú aj možno také, čo sme spomínali v predchádzajúcom, pri návrhu predchádzajúceho zákona, kde ten stres v rodine je tak veľký, že trpí to dieťa. Čiže je to vec, ktorú treba určite riešiť, s tým sa úplne stotožňujem. Ale aj také praktické nejaké by som povedal veci, ktoré na to upozorňujú, aj to bola.
Ale konkrétne ku vášmu návrhu. Tiež zdieľam určité obavy o povinnosti, resp. nepovinnosti. A ja to vymodelujem na jednom konkrétnom prípade. Ja si myslím, že skôr či neskôr sa k tomu dopracujeme, len tu sa všetci budeme trhať, pasovať, že neviem čo. K projektom mobilných škôlok sa skôr či neskôr dopracujeme. Po tých osadách tie mobilné škôlky budú, hej. A bude to jedno z riešení. Bude to síce ako v Palestíne, ale proste nehrajme sa, že sme tu Salzburg, hej, alebo Švajčiarsko. Takí, čo sme sa tu, že Švajčiarsko, tu už boli. Proste bude to tak. Budú tam mobilné kontajnerové škôlky a budeme v nich socializovať ľudí, malé deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev. A keď to budeme robiť, urobíme dobre. Lebo to by som tu, ja som odborník na to není, ale keď to dieťa naozaj socializujete v tom malom veku, v tom mladom veku, tak to má význam, samozrejme, preňho, ale aj pre celú spoločnosť. Čiže je tu otázka, by som povedal, primárnej zodpovednosti a zodpovednosti za krajinu. Skôr či neskôr, a čím skôr, tým lepšie. Preto by som bol aj rád nejakým, by som povedal, výstupom aj zo strany predkladateľov alebo ľudí, ktorí sa venujú tomu, že kedy už chcú začať pomáhať tým deťom? Lebo to je tak. Dneska ju tam postavíte, tú kontajnerovú škôlku a zajtra v nej učíte. Pokiaľ tu budeme sa motať, krútiť, neviem čo, súťaž, hento. Nakoniec batéria bude drahšia ako Fabia, vodovodná v tej škôlke. To tu všetkého sme schopní. Kdežto pri kontajneroch možno aj preto nie je taký záujem, ten kontajner až tak moc neobabrete, lebo ten kontajner stojí plus-mínus 3-tisíc eur. Samozrejme, tu sú experti po všelijakých ministerstvách, ktorí by ho boli schopní kúpiť za 15-tisíc euro. Ale to už ľahšie ustrážime, hej. Čiže možno aj preto je taká nevôľa a nechuť do toho ísť, lebo za tým nevoňajú peniaze, hej. Preto sa tešia veľkej obľube tendre softvérových riešení, lebo to je jedno cédečko. To nikto nikdy nezmeria, že koľko práce sa tam urobilo, preto máme cesty, aké máme, ale ideme dostávať esemeskou výzvu, že máme ísť na STK-áčku, za miliardu. To je proste Slovensko dnešných dní. Čiže možno aj preto identifikujem miernu neochotu sa tomu až tak venovať, lebo ten kontajner neobabrete, hej. Ak sa niekto chystal, jak to obabrem, tak to neobabrem. Ale hovorím, jak sme tu zodpovední, že čo verím, že sme, tak sa k tomu skôr a čím skôr, tým lepšie, dopracujeme.
A k otázke tej povinnosti, resp. nepovinnosti. Tam naozaj, ja si myslím, že môže nastať určitý problém. By ste neverili. My sme si projekt mobilnej škôlky testli v Malackách. A tak jak bol veľký krik, že tam to dieťa nevojde, ani keby ho, ja neviem čo, koňom ťahal, tak by ste neverili, že na druhý deň tam boli všetky. A nikto ich nenútil, nebolo to podmienené žiadnou sociálnou dávkou. Proste tam chceli ísť. A to si myslím, že je cesta, hej, to si myslím, že je cesta, lebo naozaj tie deti, je to pre nich podnetné a čiže ja by som to neuväzoval, môžme ísť pomaly do toho. Nemusíme ísť do toho po hlave, hej. Že keď to dáte tým deťom a poviete im, že tam môžu ísť sa hrať, môžu sa tam ísť socializovať, je tam nejaká animácia, sú tam nejakí ľudia, tak vám garantujem, že tie deti tam pôjdu. A môžme to potom priebežne vyhodnocovať, že aký to má, resp. nemá význam pre to, čo sme si povedali. Ale ja si myslím, že tam to rozporovať nebude hádam nikto, že má význam sa tým deťom venovať. A keď už pre nič iné, tak ešte, keď sa vrátim k tým Malackám, nám vyčítali v Malackách, že prečo v tých kontajneroch neučia alebo sa nevenujú tým deťom Rómovia? Hej, akože rómski školitelia. A ja vravím, že práve nie, že práve to nie je správne. Čiže práve naopak, že práve by tam mali byť ľudia, ktorí nie sú teda nerómskeho pôvodu práve kvôli tomu, aby dochádzalo k tým kontaktom. Lebo častokrát tie deti sú v tom prostredí tak vylúčenom, že častokrát ten človek, ktorý nie je Róm, pre nich je, jak z Marsu keby prišiel. A pokiaľ v tom mladom veku nedôjde k tej socializácii, k tomu kontaktu, tak sa silno posilňujú tie stereotypy, tie obludné stereotypy, ktoré sa častokrát v tých osadách vytvárajú, a to dieťa je poznačené s týmito stereotypmi. Čiže práve naopak. Nikdy by som nesúhlasil s tým, že v kontajnerových škôlkach majú učiť rómski učitelia. Práve naopak. Majú tam učiť nerómski učitelia práve kvôli tomu, aby preskakovali tie mostíky, aby sa neposilňovali tie stereotypy. To je veľmi dôležité. Ale nehovorím, že absolútne, ale to by bolo znova, len taká chyba lávky. Že to znova takto len postavíme. Nie, práve naopak. A ja som ešte, keby sme pokračovali v tej úvahe, že naozaj chceme pomôcť, a nehráme sa len, že chceme pomôcť. Viete, keby niekto povedal, že sa chce tomu naozaj venovať a naozaj mu na tom záleží a naozaj si myslí, že tie deti by mali vedieť, ako sa chodí na splachovací záchod a naozaj ako sa drží ceruzka, hej, a že nechcem na tom zarobiť, ale chcem, aby to bolo, a chcem mať aj v mojej osade, keď je to starosta, že ako dostať ľudí do toho, aby tam šli učiť? A tu už by mal, tu už je aj naša úloha, aj naša možnosť. Jeden z takých, by som povedal, ľahkých, ja viem, že ma ukameňujú všetci, ale my sa k tomu skôr či neskôr dopracujeme, ak niekto, jeden z príkladov poviem. Ak niekto chce dostať internát alebo prednostne internát, tak pokiaľ doloží, že praxoval v mobilnej škôlke v osade, hej, v rámci nejakého, ja neviem, jak to môžme nazvať všelijako. Tak áno, štát bude prednostne mu. Ja viem, že nateraz si budú vlasy trhať, čo to je, ale my sa skôr či neskôr k tomu dopracujeme vzhľadom k tomu, čo sme spôsobili, hej? A teraz to už treba len hasiť a riešiť. A to je jeden zo spôsobov. Naozaj pokiaľ v tých osadách, tých obludných osadách, kde to je, ja hovorím, stredovek, už som dokonca v nejakých novinách čítal, že doba kamenná. Pokiaľ v nich nebudú kontajnerové škôlky so sociálnym zariadením, v ktorých budú čiastočne platení, čiastočne dobrovoľní ľudia, ktorí sa budú venovať tým deťom, tak táto krajina bude mať, aj tak už má zavarené na veľký problém. Ale rádovo to s tým znásobí.
Čiže k vášmu predkladanému návrhu. Beriem to ako vec na otvorenie témy a apel na to, že zakrývanie očí by už v určitý moment mohlo skončiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážená pani predkladateľka, spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, tuším aj študenti hore na balkóne, aj tých vítam. Však aj o nich je reč, lebo mládež je našou budúcnosťou. Ó, mládež naša, tys' buditeľkou rána. Pavol Orságh Hviezdoslav. Chcem hneď v úvode povedať, že úsilie alebo tá snaha predkladateľky týmto zákonom, že ten zámer má dobrý, ale ja si dovolím s ním nesúhlasiť. Chcel som ako prvý vystúpiť, aby to nevyzeralo tak, že som nejak tak ovplyvnený svojimi predrečníkmi, resp. jedným, lebo ono tak tí dvaja predrečníci sa celkom tak nezhodli, ale tá povinnosť aj mne vadí tuná práve, lebo to akoby sa rozšírila povinná školská dochádza, nie od šiesteho, ale od štvrtého roku, len sme to nazvali predškolskou povinnou dochádzkou. A teda tie deti, ktoré by eventuálne rodičia sa rozhodli, že tam nechcú dať, tak sa budú musieť nejak podrobiť rôznym psychologickým testom a možno diagnostikám, analýzam. Má to byť naozaj dobrovoľne. A paradoxne, neodpustím si poznámku, mi to tak prepáčte, že práve liberáli predkladajú takýto zákon - štát musí vedieť, obec musí vedieť, štát sa musí starať, obec sa musí starať. Keby ste si tak pozreli možno tie výroky vaše smerom ako dozadu, tak zase v tej bezbrehej slobode, však nech dieťa sa rozhodne samo, hej, však. Áno, možnože je rozdiel vo veku, lebo je štvorročné dieťa a osemročné dieťa. No ale tak dobre, nájde sa tu možno človek zase taký - no veď však nech dieťa sa rozhodne, či chce chodiť alebo nechce chodiť do škôlky, hej. Keby ste toto možno predkladali, samozrejme, je to nejaký zase v tom prenesenom slova zmysle taký extrém, ale, naopak, ja by som išiel opačnou cestou, nie zavádzaním povinnej školskej dochádzky, lebo tak by som to nazval, od štvrtého roku.
Ale aby tuná, viete, a v tom môžete byť liberálni, aby tu bola sloboda rodičov rozhodnúť sa, že dokonca dieťa, ktoré absolvuje alebo teda chodí do povinnej školskej dochádzky, aby mohlo túto povinnú školskú dochádzku absolvovať doma, v rodine. Sú mnohé rodiny na Slovensku na perifériách okrajových našich regiónov, kde tieto deti majú problém dochádzať do školy, hlavne v zimných mesiacoch. Ale aj v lete je to problém, keď to dieťa má ísť nejakých 7 až 10 kilometrov a veľakrát peši, lebo tam nie je žiaden spoj. Tak aby práve táto školská dochádzka mohla sa absolvovať doma. Čo vy na to, mládežníci hore? Chceli by ste sa doma učiť? Ale museli by ste mať zodpovednú matku a zodpovedného otca, hej. To je podmienené. A aby boli spôsobilí, aby mali adekvátne vzdelanie na to, aby vás mohli vzdelávať. Ja si dovolím povedať, že nie štát ani obec nie je tým primárnym socializačným prvkom vo vzťahu k dieťaťu, ale práve rodina otec a matka. To je ten primárny proces socializácie, kde prebieha. Samozrejme, môže byť tá rodina patologická. Ale presne ako kolega Fronc to tuná spomenul, ako by sme trestali potom všetky rodiny a všetky deti, lebo musia ísť a musia absolvovať túto povinnú predškolskú dochádzku. Ja s tým naozaj nemôžem súhlasiť. Žiaľ, ani nezahlasujem za tento návrh zákona, pretože jednoducho nemá také to ratio, ktoré tuná ako chýba. Dôvodiť tým, že klesajú počty detí v predškolskej výchove. No a teraz o čo ide v podstate, aby sme napĺňali tie škôlky, ktoré sú prázdne? Aby sme zachytili ten trend, aby škôlky sa nestrácali? No veď je to na rodičoch, ako sa rozhodnú, že či teda to dieťa do predškolskej výchovy dajú alebo nedajú.
Ten demografický vývoj. No, možno ako-tak už je teraz stabilizovaný v posledných tých pár rokov, ale tu bol výrazný pokles, hej, počtu detí, takže tie škôlky ešte veľakrát zotrvačne dochádzajú, tak preto sú aj prázdne možno v mnohých mestách. Možno v Bratislave je ten tlak väčší ako na tie škôlky, ale proste zákonom, že by sme to dávali, že tá povinná predškolská dochádzka, že musí to to dieťa absolvovať.
A dovolím si aj nesúhlasiť, nie je na to ani argument na ten príbeh tej Lucky, ktorá tuná bola spomínaná, aby všetci ostatní rodičia mali túto povinnosť. V praxi bežnej, dovolím si povedať, aj tlmočiť tuná možno názory a pohľady mnohých pediatrov, ktorí, naopak, ktorí nedoporučujú takéto predškolské zariadenie, prostredie kolektívu z hľadiska somatického, ja nehovorím z toho psychologického, ale somatického, pôsobí negatívne na to dieťa. Lucia ty si spomínala sama, že máš tu 5-ročnú dcérku (reakcia z pléna), no tak ty si to tu spomenula, ja by som to nerozprával, ale ty si to spomenula, je chorá. No tak možno by bolo zaujímavý pohľad ako lekára, že prečo je chorá, hej? A práve môže to byť to sociálne prostredie, na mnohé deti naozaj negatívne ako pôsobí a to dieťa je sústavne choré a opakujúco. V mnohých prípadoch aj tí pediatri aj hovoria, že aby z takejto škôlky dieťa odišlo. Ono, tak ako to spomenul kolega, aby tá motivácia tuná bola. Áno, súhlasím s tým, ale rovnako, aby to nebol len štát a obce, ktoré tuná budú suplovať možno ten výchovný aspekt rodiny, ale aby materstvo bolo ako také spoločensky docenené, keď už nechceme zaplatiť tú prácu matky v rodine, ale aby sa jej to trebárs rátalo pre započítateľné roky a odpracované roky pre dôchodok. Ak sa stará o to dieťa do veku 6 rokov, tak, hej, to je taký jeden z tých príkladov. Samozrejme, by mohlo byť to, byť to materstvo docenené aj oveľa viac. Spomenuté tu boli tie práve rómske deti a možno práve o to ide predkladateľke, že len 28% rómskych detí chodilo do škôlky. No problém je u rómskych detí, je naozaj ten, že keď oni prichádzajú do školy, tak mnohé tie rómske deti majú problém porozumieť tej slovenčine. Ale tam sa zamyslieť teda nad tým, ako s tými deťmi vhodne komunikovať a pripravovať tých pedagógov, však Nitra je tuná orientovaná práve na týchto pedagógov, ktorí by mohli zvládať práve deti v tých prvých ročníkoch školy, a aby ich dokázali viesť a dostatočne motivovať.
Tiež, kolegovia, tu, dovolím si v rámci rozpravy tuná, keď tu spomenuli , spomenuli ste, že stratí sa ďalšia generácia detí tým, že by sme týmto zákon neuviedli ako do praxe. No toto neboli argumenty. Dovolím si povedať, že tu sa nestratí žiadna generácia našich detí, lebo ja si myslím, že stále ešte v našej spoločnosti drvivá rodín a rodičov je normálnych a vychovávajú tie svoje deti. Sú prípady a práve aj v zahraniční, kde, naopak, je dvojkoľajnosť vo výchove, a škôlka môže byť tá, ktorá vychováva jedným smerom, a rodičia iným smerom. A teraz, kto je ten dobrý? Rodičia hovoria, že vedú tie deti svojím, teda tým správnym smerom a dobre vychovávajú a že tie deti v tej škôlke sú demoralizované a že nie sú vychovávané a vedené správnym smerom. Prečo by sme mali my tuná zavádzať túto povinnosť, že každé dieťa od 4 rokov musí absolvovať predškolskú dochádzku?
Záverom len to chcem povedať, že tuná v podstate nazýva sa to len predškolská povinná dochádzka, ale v podstate ide o predĺženie povinnej školskej dochádzky a uvedenie v tom rannom veku vo veku 4 rokov. Dovolím si ako otec rodiny povedať to, že myslím si, že najlepšie je, ak je to možné, lebo stále to nie je možné, aby to dieťa bolo doma, bolo doma s rodičmi, predovšetkým je to matka, samozrejme, aj ten otec, aby nebol absentujúci, ale aby ten proces socializácie a proces výchovy práve prebiehal v tých ranných štádiách doma. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, ďakujem veľmi pekne aj za toto podnetné vystúpenie pánovi poslancovi. Ja len tak v dobrom to hovorím, že ty žiješ niekde v ideálnom svete. Ja by som sa raz na tú planétu, odkiaľ si prišiel, hrozne rada pozrela, lebo to by bolo skvelé, keby to všetko tak fungovalo, ako ty o tom rozprávaš.
Po prvé tá povinnosť a liberáli, tak k tomu len krátko. Ja sa chcem len opýtať, že či je podľa nás, čo tu sme, liberálne skladať sa na nevzdelaných, ktorí sú výdobytkom špeciálnych škôl, nevedia písať, čítať, či je liberálne, že sa im skladáme na ich živobytie do konca života. Podľa mňa to liberálne nie je, podľa mňa nie je liberálne chcieť od niekoho, kto robí za minimálnu mzdu, aby živil takúto armádu ľudí. To sa ich nikto nepýta, či to chcú alebo nechcú, či to je liberálne, alebo nie je to liberálne.
Všetkých rodičov trestáme. To odznieva. Chcem ti iba povedať, pán poslanec, že 80% tých detí už dnes je v škôlkach, tých zvyšných 25 %, to sú tie deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ktoré chcem podchytiť. To sú tie, ktoré tam nikdy dobrovoľne chodiť nebudú, tak ako tam dobrovoľne nechodia ani teraz, a to napriek tomu, že za tú škôlku by nemuseli platiť.
Pediatri, ktorí neodporúčajú chodiť deťom do škôlok, pretože budú choré, to počujem prvý raz. Ja sa chcem opýtať, ak sú tu vážení páni poslanci, ktorí sú pediatrami, aby sa k tomuto vyjadrili. Ja to počujem ako matka dvoch detí prvý raz. Ja mám pocit, že od tých 4 rokov je práve dôležité budovať ten imunitný systém, a práve preto by deti mali chodiť do kolektívu, aby čelili tým ochoreniam, aby vôbec nejaký imunitný systém mali.
To, že chceš učiť deti rómske v rómskom jazyku, keď teda nevedia po slovensky, považujem za absurdné, pretože potom si neviem predstaviť, keď ich tá škola jedného dňa vypľuje a oni nebudú vedieť po slovensky, že akým spôsobom sa chcú uplatniť na trhu práce napríklad. Ďakujem.