19. schôdza

Ďalším do rozpravy prihláseným poslancom je Alojz Hlina.
Môžte, nech sa páči, pani navrhovateľka.

Ďakujem. Mne by na to nestačila faktická, takže nakrátko na vás budem reagovať takto v rozprave. Predĺžiť dlhšie o 2 roky tú povinnú školskú dochádzku, pri všetkej úcte, pán poslanec, podľa mňa to je nezmysel, lebo to porieši len tie deti, ktoré sú schopné sa vlastne dopracovať až po to ukončenie tej povinnej školskej dochádzky niekde na strednú školu. Väčšina tých detí zo sociálne vylúčených spoločenstiev, o ktorých som hovorila, ktoré za sebou nemajú škôlku, tak končia v špeciálnych základných školách, odkiaľ vychádzajú ako 16-roční zo 6. ročníka špeciálnej základnej školy. Oni sa nevedia ani podpísať a ich prvé kroky vedú na úrad práce. Ja si neviem predstaviť, že im by sme akože, ešte ako nadstavbu tam držali dva roky dlhšie, že k čomu by to asi tak pomohlo.
Prečo chodí menej detí do škôlok? Podľa vás to nie je spôsobené rodičmi? Podľa mňa je to spôsobené aj rodičmi a je to krásne vidieť práve na tých sociálne vylúčených spoločenstvách, lebo o tom hovoria štatistiky, ktoré máme k dispozícii, a tie štatistiky naozaj hovoria o tom, že spomedzi všetkých krajín, ktoré majú relevantné zastúpenie rómskej menšiny, rómskeho etnika, tak na Slovensku chodí úplne najmenej detí z nich do škôlok a to, samozrejme, potom spôsobuje to, že sú zapísané do špeciálnej základnej školy a nedokážu si ukončiť ani základné vzdelanie. To, že absolvujú 10-ročnú školskú dochádzku nikomu nepomôže.
Hovoríte o motivácii. Motivácia ako taká zlyháva. Zlyháva hlavne v tomto prostredí. Ja poznám obce, kde sú krásne škôlky, kde sú učiteľky schopné prijať teda deti z týchto málo podnetných prostredí, sú schopné sa im venovať, zavádzajú tam rôzne alternatívne metódy, jednoducho to dieťa príde tak dvakrát do mesiaca a to je všetko. A musím povedať, že k tomu napomohol aj ten spôsob motivácie, ktorý ste zaviedli vy na školách, teda pomôcky a stravovanie. Dnes sa to, viete o tom, že ja som pripravovala aj zmenu toho, čo ste vy zaviedli, ja som to podmieňovala tým, aby tie deti naozaj sedeli v tých školách, pretože tá prax ukazuje, že deti chodia do školy sa akurát najesť a tie pomôcky, ktoré dostanú zadarmo na začiatku školského roka, si zoberú domov, pretože to je prenosné. Ja som navrhovala, aby sa to stalo majetkom školy, aby to bolo neprenosné, aby sa nestávalo práve to, čo sa stáva, že zoberú si tie pomôcky domov a na druhý deň ich majú buď spálené, alebo predané, speňažené. Takže myslím, že, že motiváciu, ja s vami súhlasím, ak by sme vedeli nájsť účinný spôsob, ale konkrétne to, čo ste spomenuli, je absolútne neúčinné a hovorím, poznám ľudí z praxe, ktorí sa snažia všemožnými spôsobmi motivovať tých rodičov, aby deti nosili do škôlok. A nedarí sa to, úplne sa to míňa účinku.
Musím povedať ešte, že aj keby sme mali zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách, samozrejme, by bolo jednoduchšie targetovať tú skupinu, ale aj tak by nám z toho vypadlo veľmi veľa rodín, kde deti žijú a vyrastajú v málo podnetnom prostredí, pretože okrem iného tá definícia sociálne vylúčených spoločenstiev okrem toho sociálneho statusu bola zameraná aj geograficky, to znamená, že opäť by sme tie individuálne rodiny tých sociálne znevýhodnených alebo detí, kde je málo podnetné prostredie zachytiť nedokázali. Napríklad tá utýraná Lucka bola presne z takejto rodiny. To bola rodina, ktorá žila dokonca v centre mesta istý čas, v prenajatom byte. Ja zhodou okolností žijem v tom dome, kde oni žili, a žiadnym zázrakom a žiadnym zákonom o sociálne vylúčených spoločenstvách by sme ani takéto rodiny nedokázali podchytiť.
Ale presne ako povedal Martin Poliačik, ja tu dnes stojím s týmto riešením nie preto, že by som to považovala za 100 % riešenie a ideálne riešenie. Ja som otvorená tomu, aby sme našli spoločne nejaký iný, nejaký iný návrh, ktorým by sme vyriešili to, čo riešiť chceme a čo som spomínala v tej dôvodovej správe, ale ja sa tým zaoberám doslova roky a ja som na nič lepšie neprišla. Ak máte to lepšie riešenie, ale tú motiváciu, čo ste hovorili, tie pomôcky a to stravovanie jednoducho neberiem, lebo aplikačná prax ukázala, že to zlyháva na plnej čiare. Ďakujem.

S faktickou na predkladateľku, pán Martin Fronc, nech sa páči.

Nebudem polemizovať, či to zlyháva alebo nezlyháva, nakoľko to bolo účinné. Ja si myslím, že to bol jeden z krokov, ktorý čosi pohol, ale toto nie je pdostatné. Podstatné je niečo iné, pani kolegyňa. Vy robíte zákon pre všetky deti. Pre všetky deti na Slovensku, nielen pre deti z vylúčených spoločenstiev, ale vy týmto zákonom všetky ostatné deti robíte rukojemníkmi tohto vášho návrhu pre tie deti z vylúčených spoločenstiev, takisto ako to robil minister, keď navrhuje povinnú spádovú školu. Jednoducho takto sa to robiť nedá. Ja chcem, aby ste im pomohli, ale nie tak, že urobíme rodičov a všetky ostatné deti rukojemníkmi. Ďakujem.

Nech sa páči, Ľudovít Kaník.

Ja si cením snahu, ktorá prináša návrhy riešení, pretože naozaj to je veľký problém, ktorý tu máme, a to, čo je podstatné, je, že žiadne jednotlivé opatrenie bez toho, aby bolo spojené s ďalšími, nebude fungovať, ale to vieme všetci. To tu ale neznamená, že ich nemáme robiť a navrhovať tie jednotlivé opatrenia.
Keď sa tu spomínali, keď sa spomínal systém alebo školská dochádzka, teda resp. pomôcky pre deti v školách, ja som ich zavádzal ako minister. Urobili sme to preto, aby sme motivovali, ale zároveň sme tam urobili motivačné štipendiá pre dobrých žiakov, ktoré už neexistujú. Čiže my sa musíme vrátiť k tomu, že musíme motivovať tých ľudí, dobrých oceňovať, zlých nemotivovať alebo potláčať za ich správanie. A to musíme zmeniť v množstve ďalších zákonov. Musíme tak nastaviť celý sociálny systém, aby podporoval snaživých a dobrých a aby odmeňoval prácu a trestal pasivitu, a musíme začať od najranejšieho detstva.
V tomto návrhu, ja si myslím, že do druhého čítania to treba posunúť a tam urobiť zmeny. Ja by som to stlmil, že nie toľko rokov predškolskej povinnej výchovy, ako je navrhované, ale menej. A viem si predstaviť aj, že by to bolo, že by tam bola zakomponovaná možnosť voľby pre rodičov, ktorí nemajú takéto problémy. To sa všetko dá, a preto v tom druhom čítaní, ja myslím, že je priestor na to, aby sa vyladili veci, ktoré dnes povedzme sa zdajú, že narážajú na nejaké problémy. To sa stáva, veď tých názorov môže byť veľa, ale pretože treba urobiť v týchto veciach zmeny a sú naozaj veľmi naliehavé, by som podporil tento návrh zákona, aby prešiel do druhého čítania.

Ďakujem pekne. S reakciou Lucia Nicholsonová.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Fronc, nie sú tam žiadni rukojemníci, pretože ako som spomínala, ja chápem, že táto krajina je plná zodpovedných rodičov, ktorí dokážu zabezpečiť to, aby ich dieťa malo dostatok podnetov potrebných pre jeho zdravý vývoj a vývin, a preto po absolvovaní testov v centre bude môcť rodič získať výnimku, aby jeho dieťa nechodilo do žiadnej materskej škôlky. Takže ako som povedala, ja, ja chápem, na čo narážate. Ja si tiež nemyslím, že to je 100 % riešenie, a preto o to viacej oceňujem tú faktickú Ľuda Kaníka, pretože v druhom čítaní, vážení, ja som otvorená akýmkoľvek návrhom, ktoré by to vylepšili. Ja som včera hovorila so štátnym tajomníkom ministerstva školstva. Dohodli sme sa presne na takom istom postupe, že sa s tým teda oboznámi, pretože to ide vlastne presne v tých mantineloch, o ktorých rozpráva aj pán minister Čaplovič a o ktorých rozprával už v roku 2007. Ja som pripravená podporiť akýkoľvek pozmeňovák, či to bude od 5 rokov, ale niečo s tým musíme robiť.
A hovorím, že ako som skúšala, tak som skúšala, toto bol jediný možný spôsob riešenia. Ďakujem veľmi pekne.

Ďalším rečníkom v rozprave je Alojz Hlina. Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, v návrhu zákona skôr či neskôr, ja si myslím, že sa dopracujeme k nejakej verzii takej, jak máme teraz doložky vplyvu na rozpočet a súladu s európskym, tak sa dopracujeme, ja ju pracovne nazvem, takej integračnej doložky. To znamená, že ako tento zákon alebo novela tohto zákonu pomôže alebo nepomôže tomu veľkému problému, ktorý sme spôsobili. A ja sa nechcem zfokusovať iba na sociálne vylúčené spoločenstvá, ale v zásade, v zásade pre túto chvíľu to poviem a niektoré veci zopakujem.
Som rád ináč aj, že pani predkladateľka hovorila o tom, že sú tu deti, ktoré trpia, a my si to nevšímame. Mohli ste prípadne nám pomôcť, my sme teraz v nedeľu robili taký protest detí, ktoré trpia, cez Poštovú až k prezidentovi 10-tisíc topánočiek. Lebo oni chúďatá nevedia ísť protestovať, tak sme to urobili za nich, hej, tak symbolicky. A naozaj je to veľká pravda, že aj bola zverejnená určitá štúdia, kde hovorí, že ani by sme neverili tomu, že koľko detí trpí, hej. Proste prostredia v rodinách a už to tie dôvody sú aj možno také, čo sme spomínali v predchádzajúcom, pri návrhu predchádzajúceho zákona, kde ten stres v rodine je tak veľký, že trpí to dieťa. Čiže je to vec, ktorú treba určite riešiť, s tým sa úplne stotožňujem. Ale aj také praktické nejaké by som povedal veci, ktoré na to upozorňujú, aj to bola.
Ale konkrétne ku vášmu návrhu. Tiež zdieľam určité obavy o povinnosti, resp. nepovinnosti. A ja to vymodelujem na jednom konkrétnom prípade. Ja si myslím, že skôr či neskôr sa k tomu dopracujeme, len tu sa všetci budeme trhať, pasovať, že neviem čo. K projektom mobilných škôlok sa skôr či neskôr dopracujeme. Po tých osadách tie mobilné škôlky budú, hej. A bude to jedno z riešení. Bude to síce ako v Palestíne, ale proste nehrajme sa, že sme tu Salzburg, hej, alebo Švajčiarsko. Takí, čo sme sa tu, že Švajčiarsko, tu už boli. Proste bude to tak. Budú tam mobilné kontajnerové škôlky a budeme v nich socializovať ľudí, malé deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev. A keď to budeme robiť, urobíme dobre. Lebo to by som tu, ja som odborník na to není, ale keď to dieťa naozaj socializujete v tom malom veku, v tom mladom veku, tak to má význam, samozrejme, preňho, ale aj pre celú spoločnosť. Čiže je tu otázka, by som povedal, primárnej zodpovednosti a zodpovednosti za krajinu. Skôr či neskôr, a čím skôr, tým lepšie. Preto by som bol aj rád nejakým, by som povedal, výstupom aj zo strany predkladateľov alebo ľudí, ktorí sa venujú tomu, že kedy už chcú začať pomáhať tým deťom? Lebo to je tak. Dneska ju tam postavíte, tú kontajnerovú škôlku a zajtra v nej učíte. Pokiaľ tu budeme sa motať, krútiť, neviem čo, súťaž, hento. Nakoniec batéria bude drahšia ako Fabia, vodovodná v tej škôlke. To tu všetkého sme schopní. Kdežto pri kontajneroch možno aj preto nie je taký záujem, ten kontajner až tak moc neobabrete, lebo ten kontajner stojí plus-mínus 3-tisíc eur. Samozrejme, tu sú experti po všelijakých ministerstvách, ktorí by ho boli schopní kúpiť za 15-tisíc euro. Ale to už ľahšie ustrážime, hej. Čiže možno aj preto je taká nevôľa a nechuť do toho ísť, lebo za tým nevoňajú peniaze, hej. Preto sa tešia veľkej obľube tendre softvérových riešení, lebo to je jedno cédečko. To nikto nikdy nezmeria, že koľko práce sa tam urobilo, preto máme cesty, aké máme, ale ideme dostávať esemeskou výzvu, že máme ísť na STK-áčku, za miliardu. To je proste Slovensko dnešných dní. Čiže možno aj preto identifikujem miernu neochotu sa tomu až tak venovať, lebo ten kontajner neobabrete, hej. Ak sa niekto chystal, jak to obabrem, tak to neobabrem. Ale hovorím, jak sme tu zodpovední, že čo verím, že sme, tak sa k tomu skôr a čím skôr, tým lepšie, dopracujeme.
A k otázke tej povinnosti, resp. nepovinnosti. Tam naozaj, ja si myslím, že môže nastať určitý problém. By ste neverili. My sme si projekt mobilnej škôlky testli v Malackách. A tak jak bol veľký krik, že tam to dieťa nevojde, ani keby ho, ja neviem čo, koňom ťahal, tak by ste neverili, že na druhý deň tam boli všetky. A nikto ich nenútil, nebolo to podmienené žiadnou sociálnou dávkou. Proste tam chceli ísť. A to si myslím, že je cesta, hej, to si myslím, že je cesta, lebo naozaj tie deti, je to pre nich podnetné a čiže ja by som to neuväzoval, môžme ísť pomaly do toho. Nemusíme ísť do toho po hlave, hej. Že keď to dáte tým deťom a poviete im, že tam môžu ísť sa hrať, môžu sa tam ísť socializovať, je tam nejaká animácia, sú tam nejakí ľudia, tak vám garantujem, že tie deti tam pôjdu. A môžme to potom priebežne vyhodnocovať, že aký to má, resp. nemá význam pre to, čo sme si povedali. Ale ja si myslím, že tam to rozporovať nebude hádam nikto, že má význam sa tým deťom venovať. A keď už pre nič iné, tak ešte, keď sa vrátim k tým Malackám, nám vyčítali v Malackách, že prečo v tých kontajneroch neučia alebo sa nevenujú tým deťom Rómovia? Hej, akože rómski školitelia. A ja vravím, že práve nie, že práve to nie je správne. Čiže práve naopak, že práve by tam mali byť ľudia, ktorí nie sú teda nerómskeho pôvodu práve kvôli tomu, aby dochádzalo k tým kontaktom. Lebo častokrát tie deti sú v tom prostredí tak vylúčenom, že častokrát ten človek, ktorý nie je Róm, pre nich je, jak z Marsu keby prišiel. A pokiaľ v tom mladom veku nedôjde k tej socializácii, k tomu kontaktu, tak sa silno posilňujú tie stereotypy, tie obludné stereotypy, ktoré sa častokrát v tých osadách vytvárajú, a to dieťa je poznačené s týmito stereotypmi. Čiže práve naopak. Nikdy by som nesúhlasil s tým, že v kontajnerových škôlkach majú učiť rómski učitelia. Práve naopak. Majú tam učiť nerómski učitelia práve kvôli tomu, aby preskakovali tie mostíky, aby sa neposilňovali tie stereotypy. To je veľmi dôležité. Ale nehovorím, že absolútne, ale to by bolo znova, len taká chyba lávky. Že to znova takto len postavíme. Nie, práve naopak. A ja som ešte, keby sme pokračovali v tej úvahe, že naozaj chceme pomôcť, a nehráme sa len, že chceme pomôcť. Viete, keby niekto povedal, že sa chce tomu naozaj venovať a naozaj mu na tom záleží a naozaj si myslí, že tie deti by mali vedieť, ako sa chodí na splachovací záchod a naozaj ako sa drží ceruzka, hej, a že nechcem na tom zarobiť, ale chcem, aby to bolo, a chcem mať aj v mojej osade, keď je to starosta, že ako dostať ľudí do toho, aby tam šli učiť? A tu už by mal, tu už je aj naša úloha, aj naša možnosť. Jeden z takých, by som povedal, ľahkých, ja viem, že ma ukameňujú všetci, ale my sa k tomu skôr či neskôr dopracujeme, ak niekto, jeden z príkladov poviem. Ak niekto chce dostať internát alebo prednostne internát, tak pokiaľ doloží, že praxoval v mobilnej škôlke v osade, hej, v rámci nejakého, ja neviem, jak to môžme nazvať všelijako. Tak áno, štát bude prednostne mu. Ja viem, že nateraz si budú vlasy trhať, čo to je, ale my sa skôr či neskôr k tomu dopracujeme vzhľadom k tomu, čo sme spôsobili, hej? A teraz to už treba len hasiť a riešiť. A to je jeden zo spôsobov. Naozaj pokiaľ v tých osadách, tých obludných osadách, kde to je, ja hovorím, stredovek, už som dokonca v nejakých novinách čítal, že doba kamenná. Pokiaľ v nich nebudú kontajnerové škôlky so sociálnym zariadením, v ktorých budú čiastočne platení, čiastočne dobrovoľní ľudia, ktorí sa budú venovať tým deťom, tak táto krajina bude mať, aj tak už má zavarené na veľký problém. Ale rádovo to s tým znásobí.
Čiže k vášmu predkladanému návrhu. Beriem to ako vec na otvorenie témy a apel na to, že zakrývanie očí by už v určitý moment mohlo skončiť. Ďakujem.