19. schôdza

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Začnem od konca. Vôbec som, nemyslím, že taký zákon nie je potrebný, hlavne kvôli tomu, že ľudia, čo aj spomenul pán poslanec Mičovský, že keď sami sa stanú agentmi alebo oznámia korupciu, sú vyobcovaní neprávom alebo je im sťažené spoločenské uplatnenie. To je jedna vec.
Ale netreba sa zamerať len na ad post riešenia, lebo toto už je vtedy, keď je, keď už dôjde k tej korupcii. Treba odstrániť to korupčné správanie. Alebo proste odstrániť sa to neodstráni, lebo aj, aj v najvyspelejších demokraciách, bohužiaľ, sa to vyskytuje.
Pán poslanec Hraško na mňa reagoval s tým, že neobrátili sa na Ľudovú platformu alebo na nás, lebo ich niekedy vylúčime z tých procesov. Ale my sa najprv musíme dohodnúť v rámci Ľudovej platformy, kde sú politické strany, ktoré majú hodnotovo najbližšie. Keď my sa nevieme dohodnúť na nejakej úprave nejakého zákona, tak potom načo ideme ďalej, keď už nemám podporu KDH, nemáme podporu SDKÚ. Tam, keď nájdeme podporu, ideme, ideme ďalej a rokujeme aj ďalšími politickými krokmi.
A, pán poslanec Hraško, ešte tu budete tri roky, keď všetko dobre dopadne, alebo možno, možno len rok, keď ešte lepšie dopadne, že budú predčasné voľby a nebude vláda jednej strany, ale potom môžeme spraviť sumár, že čo všetko sa vám podarilo, lebo 83 poslancov nepustí. Nepustí, tu je vždy nejaká väčšina. Ste kvázi v opozícii, tak uvidíte. A potom si spravíme taký sumár a sadnime si k tomu, aký(aké) máte výsledky, lebo to je len snaha, a výsledok je dôležitý.

Ďalším rečníkom prihláseným písomne do rozpravy je pán Peter Pollák.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte, aby som pred poloprázdnou, poloprázdnou sieňou vlastne povedal zopár slov na (reakcia z pléna), alebo prázdnou teda sieňou, povedal zopár, zopár slov k tejto téme.
Korupcia je neospravedlniteľným činom, korupcia je zločinom, korupcia je činom, ktorý škodí tejto krajine. O tom teda rozprávame takmer všetci. Možno niektorí aj niečo proti tomu robia, možno niektorí o tom iba rozprávajú a niektorí v podstate proti tomu ani nič nerobia alebo niektorí o tom ani rozprávať nechcú.
Korupcia sa dotýka všetkých úrovní. Korupciu nájdete aj na STK. Korupciu nájdete v zdravotníctve, v školstve, nájdete ho(ju) na rôznych ministerstvách, túto korupciu nájdete na rôznych ministerstvách, nájdete ju všade úplne na súdoch, máme teda poznatky, že aj na súdoch. A dokonca korupciu môžte nájsť aj v rómskej problematike.
Korupcia sprevádza každodenný život našich ľudí. Ľudia si na korupciu zvykli a mnohí ľudia považujú korupciu za súčasť svojho života, čo je veľmi zlé, nebezpečné pre túto krajinu. Je na nás, na tých ľudí, ktorí tvoria túto legislatívu na Slovensku, aby sme aj ľuďom otvorili oči a povedali im, že korupcia je zločinom, korupciu nemôžme prepáčiť a korupciu musíme odsúdiť. Ak to neurobíme, tak naďalej budeme presviedčať ľudí, že korupcia je bežnou praktikou každodenného života, bežným, bežným činom v tejto krajine a toto sa nemôže diať. Ak máme teda prvýkrát vyčíslené číslo, že prichádzame každý rok o 500 mil. eur, tak predsa už dnes môžme argumentovať, že tento zločin alebo týmto zločinom páchame obrovskú ujmu tejto krajine, obrovskú ujmu našim deťom.
Mnohí moji kolegovia hovorili, že čo všetko by sme mohli zabezpečiť, ak, ak by sme tých 500 mil. eur ušetrili. A ja som presvedčený o tom, ak by sa iba zlomok tejto sumy použil na riešenie rómskej problematiky, tak dnes by sme nemali problém v tejto krajine v sociálnom systéme, dnes by sme nemali problém s tým, aby sme vybudovali materské školy v osadách. Nemali by sme problém, aby sme naštartovali rôzne opatrenia, ktoré by dostali Rómov na pracovný trh. Nemali by sme problém, aby sme naštartovali opatrenia, aby sme v mnohých lokalitách, v chudobných lokalitách, bez ohľadu na etnicitu, postavili kvalitné bývanie pre ľudí v tejto krajine.
Nepodceňujme tento problém, je na nás, aby sme odsúdili tento problém, a je na nás, aby sme vytvorili legislatívu, ktorá vytvorí predpoklady na odsúdenie tohto činu a vytvorí predpoklady na to, aby sme nebojácnych ľudí, statočných ľudí, ktorí dnes možno na Slovensku sa boja vystúpiť proti korupcii, motivovali, aby sme nebojácne alebo nebojácnym ľuďom dokonca povedali, ak to urobíš, tak nielenže nebudeš potrestaný, ale budeš odmenený. A bez ohľadu, či to bude finančná odmena, alebo akákoľvek iná odmena, alebo morálna odmena, pomôže to ľuďom nebáť sa korupcie, pomôže to ľuďom otvoriť si oči, pomôže to Slovensku vyriešiť si svoje problémy a pomôže to napríklad mnohým ťaživým problémom v tejto krajine tieto problémy v podstate už nemať v tejto krajine.
To, že sa tento problém dotýka každodenného života, čiže aj napríklad na bežnom STK, je úbohosť našej krajiny, že sme to tak ďaleko dopustili. My sme dopustili tak ďaleko zájsť tú korupciu, že dnes je bežnou praxou vypýtať si peniaze za službu, za ktorú má zaplatenú. Vypýtať si odmenu za to, za čo ho už raz platíme. Aj zo štátnych peňazí, lebo teda mnohé pozície, kde sa teda korupcia vyskytuje, sú hradené zo štátnych zdrojov.
Nebojme sa tohto problému, nebojme sa vyriešiť tento problém. Naberme všetci odvahu, neschovávajme sa za prázdne slová. Prázdne slová tejto problematike nepomôžu. Pomôžu iba činy. A ja verím, že nájdeme dostatok poslancov v tomto parlamente na to, aby sme tento boj naštartovali. Ja nehovorím, že zajtra tento problém už nebude, ale niekde musíme začať.
Už prestaňme iba o korupcii rozprávať, prestaňme používať prázdne slová a používajme v podstate činy. A prvý čin v tomto parlamente môže byť to, že pošleme tento zákon do druhého čítania. A ja verím, že z dvoch návrhov zákonov, ktoré sa týkajú tejto problematiky, teda aj z dielne KDH, aj z našej dielne, vytvoríme jeden veľmi solídny predpoklad na to, aby sme korupcii zabránili.
Ďakujem pekne za vaše počúvanie. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Miroslav Kadúc. Nie je tu, stráca poradie.
Mikuláš Huba nasleduje, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený klub OĽaNO (smiech v sále), vážený pán spravodajca, veľa z toho, čo som mal na duši a na jazyku, sa tu už povedalo a sám som dosť veľa povedal na túto tému v tej dávno nedávnej rozprave v bode programu o stave vyšetrovania kauzy Gorila asi pred trištvrte rokom, a preto sa nechcem opakovať. Ale zároveň ako spolupredkladateľ tohto návrhu by som tiež chcel prispieť do diskusie a vychádzať z istých mojich osobných skúseností a zážitkov, ani nie tak zážitkov poslanca, ako skôr občianskeho aktivistu, ktorým som takpovediac celoživotne. Takže sa vrátim do tých čias, kedy som bol v prvom rade občianskym aktivistom a pôsobil som logicky hlavne na území svojho rodného mesta a mesta svojho trvalého bydliska, teda Bratislavy. A keďže sa problematikou najmä životného prostredia, kultúrnych pamiatok, ale aj kvality života, verejných priestorov a mnohých ďalších vecí, ktoré sa týkajú každodenného života Bratislavčanov, keďže sa touto problematikou zaoberám nie roky, ale desaťročia, tak aj o aférach a o kauzách, ktoré zaváňajú alebo, lepšie povedané, zapáchajú korupciou, by sa dalo hovoriť hodiny, možno dni, možno týždne.
Naša taká pošetilá možno vlastnosť bola, že sme väčšinu týchto zážitkov a skúseností sa snažili vždy aspoň stručne dať aj na papier. Tak vznikla Bratislava/nahlas, tak vznikli mnohé texty pred ňou a tak vznikli stovky textov po nej. Takže keby niekto mal mimoriadny záujem, možno sa narodí taký historik, ktorý o to bude mať záujem, tak rád tieto materiály poskytnem. Lebo pravdepodobne najviac z nich zhromažďujem ja, keďže málo aktivistov je takých systematikov, aby si tieto texty archivovalo. Ja teda tiež nie som úplný systematik, ale v tomto patrím trošku k výnimkám, lebo stále verím, že to niekedy niekoho bude zaujímať.
A napriek tomu, že budem teraz chvíľu hovoriť o Bratislave, neznamená to, že sa to netýka celého Slovenska. Lebo asi mi dáte za pravdu, že hlavné mestá spravidla sú akýmisi výkladnými skriňami celého štátu a že veci, ktoré sa dejú, či už dobré, alebo zlé, v hlavnom meste, sa skôr či neskôr prenesú aj do iných miest a dedín toho-ktorého štátu, a myslím si, že to isté platí aj o Slovensku. A preto, aj keď budem hovoriť o komunálnych problémoch a komunálnych poslancoch, budem tým, tak aspoň v zátvorke, myslieť aj tie celonárodné problémy a budem tým myslieť aj nás poslancov a poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky.
A dovolím si odcitovať taký list, v ktorom sa slovo korupcia možno nevyskytuje ani tak často, ako by sa možno od tejto rozpravy očakávalo, ale je to list o korupcii, arogancii moci, klientelizme a podobných spoločenských neduhoch, a adresoval som ho voličom pred komunálnymi voľbami tými predposlednými, teda pred šiestimi rokmi, a dovolím si teraz z neho stručne odcitovať:
"Vážení priatelia a priateľky, občania, občianky mesta Bratislava. V našom meste, hlavnom, najväčšom, najbohatšom a zrejme i najskorumpovanejšom meste tejto krajiny, sa čím ďalej, tým častejšie stretávame s prejavmi arogancie moci, s neefektívnym narábaním s verejnými prostriedkami, so zámernou devastáciou prírodných a kultúrnych hodnôt, s tolerovaním protiprávneho konania a s porušovaním základných práv občanov. Vyššie uvedené má neraz charakter živelnej pohromy." Nemyslím tým povodeň, ani nič podobné.
"Ale na rozdiel od prírodných katastrof za hriechmi páchanými na meste sú konkrétne osoby. Na jednej strane tí, ktorým v honbe za majetkom nič nie je sväté, na druhej strane tí, ktorí im to na úkor mesta a jeho občanov umožňujú, hoci volení a platení sú za to, aby robili pravý opak. Aby strážili, chránili a s citom i rozumom zveľaďovali celospoločenské a celomestské hodnoty.
Tretiu kategóriu vinníkov alebo aspoň potenciálnych vinníkov predstavujeme my, občania, voliči, daňoví poplatníci. Každý z nás, kto vedome zvolil do funkcie poslanca, ktorý je verejne známy svojou skorumpovanosťou, prešľapmi a zlými úmyslami, ako aj každý, kto verejne neprotestuje proti aktivitám aparátu, ktorý mestských funkcionárov obklopuje, pripravuje im podklady a ktorý vopred či dodatočne vymýšľa argumenty alebo "argumenty" na zdôvodnenie ich konania. Výsledok je, že nenávratne prichádzame o stále ďalšie a ďalšie hodnoty, ktoré robili Bratislavu Bratislavou, ale aj to, že z proklamovaného budovania právneho štátu sa stáva fraška, podvodníci dostávajú oficiálne požehnanie od predstaviteľov mesta a to, čo sa upiera jedným, sa bez problémov priznáva druhým. V praxi sa to prejavuje stupídnou architektúrou, na hlavu postaveným urbanizmom, zánikom verejných priestorov, znehodnocovaním siluety mesta, bezhlavou likvidáciou zelene, obetovaním charakteristického pásu vinohradov, devastáciou pamiatok, anarchiou v doprave..."
No a potom som tu vyrátal niekoľko takých markantných príkladov. Ale ja myslím, že keď sa rozhliadnete okolo seba, že vám vyvstanú pred očami a že vám bude jasné, o čom je reč. Nechcem vás zdržovať výpočtom všetkých tých Tatra centier, Auparkov, Towerov a River parkov a podobných káuz, ktorým padli za obeť mnohé hodnoty a ktoré uzreli svetlo sveta za veľmi pochybných okolností.
Ale okrem výpočtu týchto konkrétnych káuz pokračujem aj konštatovaním, že tento stav sa prejavuje tolerovaním a dodatočným legalizovaním čiernych stavieb, ignorovaním hlasu občanov, obchádzaním odborníkov, vyhýbaním sa procedúre posudzovania vplyvov činností na životné prostredie, ako aj ďalších transparentných procedúr, ktoré predpokladajú aktívnu účasť občana a tým pádom znižujú priestor pre korupciu.
"Tí naši komunálni poslanci, ktorí kvôli vlastnému prospechu alebo z púhej nekultúrnosti, nevzdelanosti, arogancie, hlúposti?" - tu by sme mohli pokračovať - "systematicky vystupujú proti jasne deklarovaným názorom občanov, voličov, verejnosti, sa celkom zjavne spreneverujú svojej funkcii a porušujú svoj poslanecký sľub. Nemajú preto právo zotrvávať na svojich miestach a škodiť svojmu okoliu. Keď už sme nedokázali takýchto našich fingovaných zástupcov zbaviť poslaneckého mandátu, máme možnosť povedať im jasné nie aspoň v nadchádzajúcich voľbách a nahradiť ich dôveryhodnými ľuďmi, ktorí v týchto voľbách našťastie tiež kandidujú. Je to nielen našou morálnou povinnosťou, ale mal by nás k tomu viesť pud sebazáchovy, inštinkt občianskej sebaobrany, ako aj celkom pragmatické dôvody zachovania ako-tak znesiteľných podmienok pre život v našom meste pre nás i pre ďalšie generácie." Koniec citátu.
Podotýkam, že v tých voľbách som nekandidoval, čiže nie som v konflikte záujmov. Hovoril som to naozaj ako občan a apel svojim spoluobčanom a spoluobčiankam. A ak sa vám to bude zdať príliš odťažité, tak znovu podotýkam, že kľudne si tam to "komunálny" vyhoďte z toho textu a myslím, že všetko z toho, čo som povedal, je aplikovateľné aj na túto našu národnú úroveň.
Myslím si, že v prípade, že tento návrh zákona bude schválený, veľmi si vydýchnu ľudia nielen v hlavnom meste, ale aj v celej našej republike nie preto, že by sme boli takí naivní a takí idealisti, žeby sme si mysleli, že sa zo dňa na deň zmenia pomery, že tu zanikne korupcia.
Apropo, keby sme išli do hlbšej histórie, tá korupcia tu bola, samozrejme, aj za minulého režimu, akurát sa možno nepoužívalo toto slovíčko. Hovorilo sa o nejakej úplatnosti a úplatkoch, klientelizmus sa nazýval rodinkárstvom a podobne. Takže možno za toho minulého režimu tento fenomén bol ešte viac celoplošný a dokonca ešte viac tolerovaný, že to bola taká "úlitba bohom", ako sa hovorí, za to, že sme tu mali tú totalitu alebo autoritatívny režim, tak režim privieral možno ešte viac oči pred tým, že bolo celonárodným športom rozkrádať ten verejný majetok s takým cynickým dôvetkom, že však štát sme my, všetko, čo je štátne, je vlastne naše, takže vlastne ani nekradneme, ale len si berieme zo svojho. Bola to vlastne taká karikatúra verejných zdrojov a verejných statkov.
Prečo to hovorím? Jednak preto, aby sme si nemysleli, že problém vznikol kauzou Gorila alebo problém vznikol novembrom ´89. Ten problém a možnože aj tá demoralizácia, na ktorú dnes doplácame, a vyznieva to veľmi pravdepodobne, táto moja úvaha, keď sa vrátime k tým porovnaniam, ktoré tu odzneli povedzme s tými škandinávskymi krajinami, kde tá miera korupcie je podstatne nižšia, a zároveň sú to krajiny, ktoré nezažili ten 40-ročný marazmus, tú priam programovú demoralizáciu, akú sme zažili my skôr narodení v tejto krajine, takže nie je od veci sa vracať aj do tej hlbšej minulosti, a nielen v tomto prípade, ale aj v prípade mnohých iných neduhov si pripomínať hriechy toho minulého režimu, aby sme naozaj s vaničkou nevylievali dieťa, aby sme všetko zlo nepripisovali uplynulým 23 rokom, lebo často naozaj ide o zlo, ktoré pramení v tej hlbšej minulosti.
Takže len aby som sa vrátil už k tej záverečnej úvahe, že samozrejme si nemyslím ja a, myslím si, ani kolega Mičovský, ani nikto z nás, že šibnutím čarovného prútika zmeníme realitu prijatím tohto zákona. Ale napriek tomu prijatie ktoréhokoľvek z týchto protikorupčných zákonov a jeho zdokonalenie na najvyššiu možnú mieru a ich, by som povedal, zdokonalenie do polohy čo najväčšej vymáhateľnosti je v prvom rade mimoriadne dôležitý signál verejnosti, že sa nad týmito vecami vážne zamýšľame. Nakoniec preto sme tu boli aj volení, aby sme sa nad týmito vecami nielen zamýšľali, ale niečo v tomto smere robili.
Myslím si, že klub OĽaNO a jeho odborný tím, odborné zázemie v tomto urobili veľmi veľa. To nakoniec ani naši oponenti v tejto rozprave nepopreli. A tiež si preto myslím, že tu nejde v žiadnom prípade o nejakú PR akciu, ale naozaj o seriózne dielo a seriózny čin. A verím, že aj tá reakcia naň bude rovnako seriózna.
Ďakujem za pozornosť.

Na pána Mikuláša Hubu sú dve faktické poznámky.
Nech sa páči, s prvou Ján Mičovský.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.
Pán poslanec Huba spomenul o tom, že ten marketing sa tu spomínal ozaj nespravodlivo a trocha zavádzajúco. Ja som presvedčený, že trafil tú podstatu nielen svojimi slovami, ale že ak by sme raz urobili, vari to aj urobíme, u jednotlivých poslancov bilanciu slov a činov, ktoré povedzme len na tému korupcie mali možnosť povedať a vykonať, tak táto bilancia práve u neho osobne vyznie veľmi pozitívne v prospech činov. A práve preto hovoriť niečo v tejto súvislosti o marketingu, predvádzaní sa je veľmi nespravodlivé.
Ale iné ešte mám na mysli, čo mi pripomenul pán poslanec Huba vo svojom vystúpení, a to je otázka čiernych stavieb a Bratislava. A tak som si hneď spomenul na jednu stavbu, ktorá možno neni úplne čierna, ale ani biela, taká voľáka pološedá a o ktorej sa teraz hodne hovorí, a ja musím si zase povedať: Je to v poriadku, keď stavba syna takto vysoko postaveného predstaviteľa štátu má takéto problémy? Je možné to odbaviť slovíčkom, veď je to svojprávny človek, za ktorého nezodpovedá nikto iný, len on sám? Ja si myslím, že sila týchto signálov je veľmi veľká a je obrovskou chybou, že takéto signály zaznievajú a že ich nevieme vyriešiť úplne zásadným spôsobom, pretože vysoké autority štátu, a ja som tu už dnes hovoril, sú povinné vydávať tieto signály. A to je podstata boja s korupciou možno ešte väčšia ako slová zákona.
Ďakujem pekne.

S ďalšou faktickou Peter Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Môj ctený poslanecký kolega pán profesor Huba je vekovo z mojej kategórie, takže veľmi správne pripomenul, že sme tu 40 rokov žili pod sloganom: "Kto nekradne, okráda svoje deti." A pravda je, že sme len mali ilúziu, že sme nielen národ holubičí, ale že mohol Karol Duchoň spievať, že "v dolinách sa dvere nezatvárajú". Pravda je, že aj vtedy sa aj korumpovalo, aj uplácalo, aj kradlo, ale navonok to vyzeralo tak, že problémom je vodu kázať a víno piť v podobe kožucha, v kožuchu súdružky Litvajovej. Ale boli to iste i poľovačky Babinského a mnohé iné rozkoše, ale mali sme pocit, že to oni.
A ak sa stala po novembri chyba, tak je to to, že volení zástupcovia ľudu neukázali ľudu, že sa to dá aj inak. A vlastne kontinuálne pokračovali možno ešte s drzejším čelom v niečom, čo sme aj predtým poznali. A občania teda nezažili pozitívny príklad, že sa drzosť a kradnutie nevypláca. Naopak, zažili presný opak tohto javu, a to, samozrejme, bolo to najhoršie, čo sa mohlo stať v krajine, ktorá potrebovala čestnú reprezentáciu ako soľ.
A pravda je, že aj tak niet dôvodu na ilúzie, že sme národ statočný a holubičí plošne. Mám obavu, že nie sme. Ale ako som hovoril v súvislosti so zmienenou stavbou, ktorá o 3 metre prekročila určenú, otázne povolenú výšku, začať aj zametať schody aj s čestnosťou sa má od vrchného schodu. (Potlesk.)

S reakciou, nech sa páči, Mikuláš Huba.