Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, začnem tam, kde kolega Martin Poliačik skončil, že dať si jedného jointa a byť ešte teda spolu s nejakým kamarátom, no, pán kolega, musím ti povedať, že práve tak sa začína drogovať, odtiaľ sa začína. Kdesi začiatok musí byť. A je to veľké šťastie, že ty nie si práve ten, ktorý edukuje mládež našu a nerobí „prednášky" tie protidrogové, lebo ty si, Martin, práve ten, tuná priamo v parlamente, ktorý by nabádal mladých ľudí, aby drogovali. Začína to vždycky od drobnosti tým malým jointom, ktorého spomínaš. Nie je to tak.
Ja budem takto reagovať a ešte takto to pripomeniem. Je rozdiel, hovoril som to už, ale pripomeniem to znova, medzi užívateľom drog a dílerom drog. Drobný díler alebo veľký díler, to je úplne jedno, či je drobný alebo vo veľkom rozsahu, drog ale rozsieva smrť a nešťastie druhým. To je niečo, čo sa nedá tolerovať. A takíto drobní díleri, ktorí budú mať desať, možno jedenásť alebo dvanásť dávok týchto drog, tak budú považovaní za konzumentov. No naozaj je tu veľké nebezpečie, že to budú drobní díleri, ktorí, tak ako kolega Dodo Hlina tu povedal, obídu tie diskotéky a ja neviem kde čo všetko, kde sa stretávajú mladí ľudia. A jednoducho budú takto zásobovať týchto mladých ľudí. Takže tento problém na Slovensku tuná je. No, žiaľ, je aj na našom Slovensku, dokonca aj na Orave, kde by som povedal, že takýto problém nie je a že táto časť Slovenska akoby bola nejako, preženiem to, možno super konzervatívna. Ale práve aj tam majú tieto problémy, a to veľké problémy. A niektoré rodiny tam majú takéhoto drogovo závislého človeka, takéto dieťa, a niekedy to môže byť manžel, manželka. A dovolím si nesúhlasiť tuná s kolegom, lebo ani ty by si netoleroval to, aby tvoja manželka bola drogovo závislá a teraz dlhodobo že by si mal s takýmto človek žiť. No, neviem, či by sa ti to páčilo a či by si to toleroval. Rovnako si dovolím povedať, ani tvoja manželka by netolerovala to, že by si sa stal drogovo závislým. Veľakrát sa manželstvá rozpadávajú, poviem to len, hej, ale nie je to len, ale kvôli tomu alkoholu. Veľakrát tí, ktorí sú alkoholovo závislí, mnohokrát bývajú príčinou rozpadu rodiny.
Drogovo závislí že sú mierumilovní ľudia alebo že nič sa nedeje. Kolega Lipšic to tu spomínal. V priemere je to až 200 deliktov, ktoré spáchajú títo drogovo závislí. (Reakcia z pléna.) Tak mal túto štatistiku, myslím si. Keď by to bolo len sto alebo dvadsať, keď nesúhlasíš tuná, pán kolega, nemusíš súhlasiť, ale keby to bolo len desať, hej, tak je to zvýšená kriminalita. A to je čosi, čo je negatívne v tejto spoločnosti. A s tým sa nedá súhlasiť. Nehovorím celkom tak teoreticky to, čo možno tu je napísané, čo sme si mali možnosť prečítať, ale spolu s bratom, dá sa povedať, vyše dvadsať rokov pracujeme s týmito ľuďmi, stretávame sa s nimi. A dá sa povedať, už pred viac ako 20 rokmi sme sa stretávali s osudmi týchto mladých ľudí. Verte mi, nie je to jednoduché, dostať takého človeka späť, naspäť na tú správnu cestu. Ja na jednej strane naozaj súhlasím s tým, že treba dať mladému človeku a každému človeku šancu na nápravu a opraviť sa vo svojom živote, lebo každý z nás v živote sa môže potknúť, ale pán kolega Lipšic nás tuná ubezpečoval v tom a má skúsenosti aj ako minister vnútra, že nie je ani jeden prípad, a naozaj ste neuviedli tuná takýto príklad, že by ktosi bol odsúdený ako díler a mal trebárs tých desať dávok, alebo dokonca tu hovoril o dvanástich dávkach. Neuviedli ste ani jeden prípad. Verím, že je tomu tak. A jednoducho drobných dílerov nemôžeme kryť ani týmto zákonom.
Ja chcem práve oceniť tuná pána prezidenta. Možno nebudem teraz veľmi politický. Ale ja sa na túto tému naozaj politicky nepozerám. Ale skôr do budúcna hľadím na dobro tejto krajiny skrze mladých ľudí, keď ich tu vidím teraz cez tie prázdniny, keď chodievajú do toho parlamentu. Je šťastie, že možno dneska tuná práve nie sú na balkóne, keď je táto diskusia tuná, a možno pri tom internete ani to toľko tak až nesledujú. Ale boli by veľmi pomýlení z nás poslancov, sú tu ľudia, ktorí reprezentujú túto krajinu. Jeden hovorí, že táto farba je biela. A ďalší poslanec kolega povie a bude tvrdiť svätosväte, že je čierna. Kde si títo mladí ľudia v podstate majú utvoriť obraz a koľkokrát sú naozaj pomýlení? Taká slovná prestrelka tu dnes vznikla, či prezident tejto krajiny je vaším prezidentom alebo tvojím prezidentom, alebo naším. No ja sa priznávam k nemu, že je aj mojím prezidentom, lebo ja som predovšetkým občanom tejto krajiny a máme tohto prezidenta. Už akýkoľvek by bol prezident, či už je hodný alebo nehodný, tak je aj mojím prezidentom. Teda ja hovorím, že pán prezident je naším prezidentom. To, že ako či už politici alebo v tom ľudskom pohľade môžeme mať aj svoje nedostatky, beriem, určite áno. A máme právo sa vo svojom živote aj pomýliť, aj to beriem, lebo to patrí k ľudskému rozmeru. Ja sa, naopak, pozerám aj na tie vystúpenia, ktoré sú tuná. Možno pán kolega Číž sa hneval, že kolega Igor Matovič už je tu viackrát. Ja som tiež teraz tretíkrát pri tomto rečníckom pulte. A nepovažujem túto tému za nejakú menejcennú alebo proste bezvýznamnú. Alebo že rozprávam do prázdnych lavíc? Verím, že nie je to tak, lebo slovo má naozaj veľkú silu. A keby možno sme nevystupovali aj proti tomuto, tak nie je späť tento zákon v parlamente, ako ho pán prezident vrátil.
Keď budeme hlasovať o vrátených týchto návrhoch, ktoré pán prezident vrátil, a tých dôvodoch, ktoré tu dôvodí, tak ja budem hlasovať za všetky tri. Ja som v podstate mal výhrady, či už pri prvom alebo druhom čítaní, práve aj pri tých prípadoch všetkých troch. Zdá sa mi naozaj aj pri zdravotníkoch, že tie tresty sú neprimerane tvrdé. No aby zdravotnícky pracovník alebo lekár za to, že možno bojuje za svoje práva, dostal pokutu 3 300 eur, čo je desaťnásobok toho, čím bežne iní občania sú sankcionovaní, no tak myslím si, že to je aj také neúctivé, aj taký postoj tejto krajiny, nakoľko si skutočne vážime zdravotníkov a lekárov. Ak nám v skutočnosti ide o dobro pacienta, tak ako to možno pán minister Borec aj deklaroval, aj na zdravotníckom výbore, no tak takto sa za práva pacientov určite nebojuje, určite nie tak, že my budeme v podstate zatvárať týchto lekárov. Kam pôjdeš na to ošetrenie, keď tvoj ošetrujúci lekár nebude mať povolenie na vykonávanie svojej činnosti, svojej praxe alebo bude vo väzení tá hrozba, ktorá tu bola od dvoch do piatich rokov? No kde budeme potom chodiť? Do väzníc? Do basy pôjdem za svojím obvodným lekárom, ošetrujúcim lekárom? Myslím si, že nikto z nás by to nechcel.
V dnešnej situácii, ktorá v tom zdravotníctve je, nebudem to posudzovať finančne. Ja si osobne myslím, že peňazí v zdravotníctve je dosť, len sú nespravodlivo prerozdeľované a strácajú sa. Údajne až 40 % z celkového objemu, ktorý ide do zdravotníctva, tak sa stráca, končí mimo zdravotníctva. Na to sa treba pozrieť, kde tých 40 % končí. Myslím si, že peňazí je tam dosť. Ale, tak ako ste to tu aj správne spomenuli, nemôže to by len otázka peňazí. To musí byť aj spoločenské docenenie zdravotníckych pracovníkov a lekárov. A to spoločenské docenenie je aj skrze legislatívu, ktorá sa vytvára v tejto našej krajine. Ak my to spoločensky doceníme, aj tí lekári a zdravotníci sa budú tu cítiť dobre a nebudú utekať do toho zahraničia. Máme akútny nedostatok zdravotných sestier. Prečo utekajú do Rakúska, do Nemecka? Sú to veľakrát matky rodín. Má to aj negatívny dopad na naše rodiny, samozrejme, aj v širšom kontexte, aj na ten sociálny systém, lebo mnohé rodiny sa rozpadávajú. Teda otázka peňazí, to nie je len touto prioritou.
Kolegom liberálom chcem toľko odkázať, že sloboda je ukrytá práve v zodpovednosti, lebo sloboda bez zodpovednosti v podstate neexistuje. Ja sa nemôžem bezbreho správať v nijakom spoločenskom systéme. A demokraciu ak by sme si predstavovali tak, že ja si môžem robiť v demokracii to, čo chcem, čo sa mi páči, to je naozaj veľký omyl. Ak by sme šli touto cestou, je to tá najhoršia cesta, ktorá tu môže byť.
Nikdy som si nemyslel, že v pléne Národnej rady a práve na pôde parlamentu si vypočujem tak dehonestujúce slová na adresu našich vierozvestcov, svätého Cyrila a Metoda. A tu už môže mať každý iný pohľad na týchto vierozvestcov. Áno, sú to nositelia aj kultúry, doniesli nám aj písmo, aj kultúru. Martin, darmo sa smeješ, jednoducho sú týmito nositeľmi. A jednoducho to je neodškriepiteľné. To, že budeme mať slávnostné zasadnutie, tak to nie je náhodou, že ho budeme mať toho 4. júla, aby sme aj tento aspekt tu docenili. Nikdy som si nemyslel, že tak dehonestujúco budem tu počúvať práve o svätom Cyrilovi a Metodovi.
Kolega Vilo Novotný tu spomínal, že hráme futbal a strieľame do tých nesprávnych bránok, momentálne tu nie je. Ja som bol vo vojsku u delostrelcov. (Smiech v sále.) Môžete sa zasmiať. Ale tá dobrá delostrelecká príprava je vždycky dobrou ofenzívou pri ďalšej stratégii. A presne tá delostrelecká príprava, to je aj argument slov. Tu je bitka slov. A vždycky je to lepšie, kým sa križujú tie naše slová, ako keď sa majú skrížiť zbrane v uliciach. A to, že máme iné názory, tak to nás len môže posúvať. A na to, že sa pozeráme rozdielne na túto vec, ja sa nehnevám. Ale to nás jednoducho môže len stále posúvať viac a viac dopredu.
K tým drogovo závislým mladým ľuďom. Sme ich tu dosť často ohýbali. Tak dovolím si s niektorými kolegami nesúhlasiť práve v tom, že by sme boli donekonečna veľmi tolerantní voči drogovo závislému človeku, pretože všetko má svoje hranice. Na to potknutie máš právo. Aj ten probačný dohľad možno, ak by to bolo pri tom konzumentovi, viem si predstaviť. Ale nedá sa donekonečna túto vec tolerovať, pretože aj samotní rodičia v mnohých rodinách sú práve tí iniciátori, ktorí svoje deti jednoducho posielajú na ulici. Nie na úrade práce skončí takýto mladý človek. Ale skončí jednoducho na ulici ako bezdomovec. A veľakrát práve to, že sa ocitne na ulici a opovrhovaný aj spoločenským systémom, práve ten tlak, ktorý je tu, aj ten sociálny, ktorý sa vytvára, posúva týchto mladých ľudí k tomu, aby sa minimálne zamysleli. Padnúť a stať sa závislým od drog je veľmi ľahké. (A to presne tak sa začína, tým jedným jointom.) To je veľmi ľahké a veľmi jednoduché. Ale uzdravieť a získať späť to zdravie a nebyť závislým, no jednoducho to je tak ťažká cesta. Veľakrát títo mnohí mladí ľudia končia smrťou. Jednoducho to je ich vykúpenie. A to, myslím si, nechceme a neželáme si u žiadnych mladých ľudí. Naopak, ak je primeraný ten trest, ak je primeraný ten trest, opakujem, má ten výchovný moment. A je neprimeraný, za čo napríklad považujem aj pri tých lekároch odobratie registrácie na 10 rokov, aj to zníženie na tie 2 roky. Predsa taký lekár potrebuje fungovať v tej praxi. A jednoducho keď lekár aj na rok len vypadne, nie 2 roky, 5 rokov, keď už vypadne, tak to už je hotová katastrofa, to už skončil s medicínskou praxou. A rovnako sa to týka aj zdravotníckeho pracovníka, kohokoľvek v zdravotníctve. Tam sú ľudia, ktorí sa vzdelávajú. Toto je práve zdravotníctvo a všade aj vo svete. Ak raz vstúpiš do systému zdravotníctva, je to tvoja cesta sústavného perpetuálneho vzdelávania sa, samovzdelávania. Akonáhle ty sa nevzdelávaš, tak stagnuješ a strácaš svoju odbornosť. Preto aj to zníženie aj keď je miernejším dopadom, ktoré pán prezident tu navrhuje z 10 rokov na 2 roky, je to tá registráciu, to odňatie, je predsa len zmierňujúce, ale najlepšie by bolo, keby to tam nebolo. Preto ja aj by som odporúčal, aby tento zákon bol stiahnutý späť z tohto parlamentu, z tohto rokovania, tak ako kolega Lipšic to spomenul. Ja viem, že tak to je vec pohľadu. No tak to by bolo to najlepšie, čo by v tejto chvíli sme mohli spoločne urobiť. Ďakujem za pozornosť.
