21. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, začnem tam, kde kolega Martin Poliačik skončil, že dať si jedného jointa a byť ešte teda spolu s nejakým kamarátom, no, pán kolega, musím ti povedať, že práve tak sa začína drogovať, odtiaľ sa začína. Kdesi začiatok musí byť. A je to veľké šťastie, že ty nie si práve ten, ktorý edukuje mládež našu a nerobí „prednášky" tie protidrogové, lebo ty si, Martin, práve ten, tuná priamo v parlamente, ktorý by nabádal mladých ľudí, aby drogovali. Začína to vždycky od drobnosti tým malým jointom, ktorého spomínaš. Nie je to tak.
Ja budem takto reagovať a ešte takto to pripomeniem. Je rozdiel, hovoril som to už, ale pripomeniem to znova, medzi užívateľom drog a dílerom drog. Drobný díler alebo veľký díler, to je úplne jedno, či je drobný alebo vo veľkom rozsahu, drog ale rozsieva smrť a nešťastie druhým. To je niečo, čo sa nedá tolerovať. A takíto drobní díleri, ktorí budú mať desať, možno jedenásť alebo dvanásť dávok týchto drog, tak budú považovaní za konzumentov. No naozaj je tu veľké nebezpečie, že to budú drobní díleri, ktorí, tak ako kolega Dodo Hlina tu povedal, obídu tie diskotéky a ja neviem kde čo všetko, kde sa stretávajú mladí ľudia. A jednoducho budú takto zásobovať týchto mladých ľudí. Takže tento problém na Slovensku tuná je. No, žiaľ, je aj na našom Slovensku, dokonca aj na Orave, kde by som povedal, že takýto problém nie je a že táto časť Slovenska akoby bola nejako, preženiem to, možno super konzervatívna. Ale práve aj tam majú tieto problémy, a to veľké problémy. A niektoré rodiny tam majú takéhoto drogovo závislého človeka, takéto dieťa, a niekedy to môže byť manžel, manželka. A dovolím si nesúhlasiť tuná s kolegom, lebo ani ty by si netoleroval to, aby tvoja manželka bola drogovo závislá a teraz dlhodobo že by si mal s takýmto človek žiť. No, neviem, či by sa ti to páčilo a či by si to toleroval. Rovnako si dovolím povedať, ani tvoja manželka by netolerovala to, že by si sa stal drogovo závislým. Veľakrát sa manželstvá rozpadávajú, poviem to len, hej, ale nie je to len, ale kvôli tomu alkoholu. Veľakrát tí, ktorí sú alkoholovo závislí, mnohokrát bývajú príčinou rozpadu rodiny.
Drogovo závislí že sú mierumilovní ľudia alebo že nič sa nedeje. Kolega Lipšic to tu spomínal. V priemere je to až 200 deliktov, ktoré spáchajú títo drogovo závislí. (Reakcia z pléna.) Tak mal túto štatistiku, myslím si. Keď by to bolo len sto alebo dvadsať, keď nesúhlasíš tuná, pán kolega, nemusíš súhlasiť, ale keby to bolo len desať, hej, tak je to zvýšená kriminalita. A to je čosi, čo je negatívne v tejto spoločnosti. A s tým sa nedá súhlasiť. Nehovorím celkom tak teoreticky to, čo možno tu je napísané, čo sme si mali možnosť prečítať, ale spolu s bratom, dá sa povedať, vyše dvadsať rokov pracujeme s týmito ľuďmi, stretávame sa s nimi. A dá sa povedať, už pred viac ako 20 rokmi sme sa stretávali s osudmi týchto mladých ľudí. Verte mi, nie je to jednoduché, dostať takého človeka späť, naspäť na tú správnu cestu. Ja na jednej strane naozaj súhlasím s tým, že treba dať mladému človeku a každému človeku šancu na nápravu a opraviť sa vo svojom živote, lebo každý z nás v živote sa môže potknúť, ale pán kolega Lipšic nás tuná ubezpečoval v tom a má skúsenosti aj ako minister vnútra, že nie je ani jeden prípad, a naozaj ste neuviedli tuná takýto príklad, že by ktosi bol odsúdený ako díler a mal trebárs tých desať dávok, alebo dokonca tu hovoril o dvanástich dávkach. Neuviedli ste ani jeden prípad. Verím, že je tomu tak. A jednoducho drobných dílerov nemôžeme kryť ani týmto zákonom.
Ja chcem práve oceniť tuná pána prezidenta. Možno nebudem teraz veľmi politický. Ale ja sa na túto tému naozaj politicky nepozerám. Ale skôr do budúcna hľadím na dobro tejto krajiny skrze mladých ľudí, keď ich tu vidím teraz cez tie prázdniny, keď chodievajú do toho parlamentu. Je šťastie, že možno dneska tuná práve nie sú na balkóne, keď je táto diskusia tuná, a možno pri tom internete ani to toľko tak až nesledujú. Ale boli by veľmi pomýlení z nás poslancov, sú tu ľudia, ktorí reprezentujú túto krajinu. Jeden hovorí, že táto farba je biela. A ďalší poslanec kolega povie a bude tvrdiť svätosväte, že je čierna. Kde si títo mladí ľudia v podstate majú utvoriť obraz a koľkokrát sú naozaj pomýlení? Taká slovná prestrelka tu dnes vznikla, či prezident tejto krajiny je vaším prezidentom alebo tvojím prezidentom, alebo naším. No ja sa priznávam k nemu, že je aj mojím prezidentom, lebo ja som predovšetkým občanom tejto krajiny a máme tohto prezidenta. Už akýkoľvek by bol prezident, či už je hodný alebo nehodný, tak je aj mojím prezidentom. Teda ja hovorím, že pán prezident je naším prezidentom. To, že ako či už politici alebo v tom ľudskom pohľade môžeme mať aj svoje nedostatky, beriem, určite áno. A máme právo sa vo svojom živote aj pomýliť, aj to beriem, lebo to patrí k ľudskému rozmeru. Ja sa, naopak, pozerám aj na tie vystúpenia, ktoré sú tuná. Možno pán kolega Číž sa hneval, že kolega Igor Matovič už je tu viackrát. Ja som tiež teraz tretíkrát pri tomto rečníckom pulte. A nepovažujem túto tému za nejakú menejcennú alebo proste bezvýznamnú. Alebo že rozprávam do prázdnych lavíc? Verím, že nie je to tak, lebo slovo má naozaj veľkú silu. A keby možno sme nevystupovali aj proti tomuto, tak nie je späť tento zákon v parlamente, ako ho pán prezident vrátil.
Keď budeme hlasovať o vrátených týchto návrhoch, ktoré pán prezident vrátil, a tých dôvodoch, ktoré tu dôvodí, tak ja budem hlasovať za všetky tri. Ja som v podstate mal výhrady, či už pri prvom alebo druhom čítaní, práve aj pri tých prípadoch všetkých troch. Zdá sa mi naozaj aj pri zdravotníkoch, že tie tresty sú neprimerane tvrdé. No aby zdravotnícky pracovník alebo lekár za to, že možno bojuje za svoje práva, dostal pokutu 3 300 eur, čo je desaťnásobok toho, čím bežne iní občania sú sankcionovaní, no tak myslím si, že to je aj také neúctivé, aj taký postoj tejto krajiny, nakoľko si skutočne vážime zdravotníkov a lekárov. Ak nám v skutočnosti ide o dobro pacienta, tak ako to možno pán minister Borec aj deklaroval, aj na zdravotníckom výbore, no tak takto sa za práva pacientov určite nebojuje, určite nie tak, že my budeme v podstate zatvárať týchto lekárov. Kam pôjdeš na to ošetrenie, keď tvoj ošetrujúci lekár nebude mať povolenie na vykonávanie svojej činnosti, svojej praxe alebo bude vo väzení tá hrozba, ktorá tu bola od dvoch do piatich rokov? No kde budeme potom chodiť? Do väzníc? Do basy pôjdem za svojím obvodným lekárom, ošetrujúcim lekárom? Myslím si, že nikto z nás by to nechcel.
V dnešnej situácii, ktorá v tom zdravotníctve je, nebudem to posudzovať finančne. Ja si osobne myslím, že peňazí v zdravotníctve je dosť, len sú nespravodlivo prerozdeľované a strácajú sa. Údajne až 40 % z celkového objemu, ktorý ide do zdravotníctva, tak sa stráca, končí mimo zdravotníctva. Na to sa treba pozrieť, kde tých 40 % končí. Myslím si, že peňazí je tam dosť. Ale, tak ako ste to tu aj správne spomenuli, nemôže to by len otázka peňazí. To musí byť aj spoločenské docenenie zdravotníckych pracovníkov a lekárov. A to spoločenské docenenie je aj skrze legislatívu, ktorá sa vytvára v tejto našej krajine. Ak my to spoločensky doceníme, aj tí lekári a zdravotníci sa budú tu cítiť dobre a nebudú utekať do toho zahraničia. Máme akútny nedostatok zdravotných sestier. Prečo utekajú do Rakúska, do Nemecka? Sú to veľakrát matky rodín. Má to aj negatívny dopad na naše rodiny, samozrejme, aj v širšom kontexte, aj na ten sociálny systém, lebo mnohé rodiny sa rozpadávajú. Teda otázka peňazí, to nie je len touto prioritou.
Kolegom liberálom chcem toľko odkázať, že sloboda je ukrytá práve v zodpovednosti, lebo sloboda bez zodpovednosti v podstate neexistuje. Ja sa nemôžem bezbreho správať v nijakom spoločenskom systéme. A demokraciu ak by sme si predstavovali tak, že ja si môžem robiť v demokracii to, čo chcem, čo sa mi páči, to je naozaj veľký omyl. Ak by sme šli touto cestou, je to tá najhoršia cesta, ktorá tu môže byť.
Nikdy som si nemyslel, že v pléne Národnej rady a práve na pôde parlamentu si vypočujem tak dehonestujúce slová na adresu našich vierozvestcov, svätého Cyrila a Metoda. A tu už môže mať každý iný pohľad na týchto vierozvestcov. Áno, sú to nositelia aj kultúry, doniesli nám aj písmo, aj kultúru. Martin, darmo sa smeješ, jednoducho sú týmito nositeľmi. A jednoducho to je neodškriepiteľné. To, že budeme mať slávnostné zasadnutie, tak to nie je náhodou, že ho budeme mať toho 4. júla, aby sme aj tento aspekt tu docenili. Nikdy som si nemyslel, že tak dehonestujúco budem tu počúvať práve o svätom Cyrilovi a Metodovi.
Kolega Vilo Novotný tu spomínal, že hráme futbal a strieľame do tých nesprávnych bránok, momentálne tu nie je. Ja som bol vo vojsku u delostrelcov. (Smiech v sále.) Môžete sa zasmiať. Ale tá dobrá delostrelecká príprava je vždycky dobrou ofenzívou pri ďalšej stratégii. A presne tá delostrelecká príprava, to je aj argument slov. Tu je bitka slov. A vždycky je to lepšie, kým sa križujú tie naše slová, ako keď sa majú skrížiť zbrane v uliciach. A to, že máme iné názory, tak to nás len môže posúvať. A na to, že sa pozeráme rozdielne na túto vec, ja sa nehnevám. Ale to nás jednoducho môže len stále posúvať viac a viac dopredu.
K tým drogovo závislým mladým ľuďom. Sme ich tu dosť často ohýbali. Tak dovolím si s niektorými kolegami nesúhlasiť práve v tom, že by sme boli donekonečna veľmi tolerantní voči drogovo závislému človeku, pretože všetko má svoje hranice. Na to potknutie máš právo. Aj ten probačný dohľad možno, ak by to bolo pri tom konzumentovi, viem si predstaviť. Ale nedá sa donekonečna túto vec tolerovať, pretože aj samotní rodičia v mnohých rodinách sú práve tí iniciátori, ktorí svoje deti jednoducho posielajú na ulici. Nie na úrade práce skončí takýto mladý človek. Ale skončí jednoducho na ulici ako bezdomovec. A veľakrát práve to, že sa ocitne na ulici a opovrhovaný aj spoločenským systémom, práve ten tlak, ktorý je tu, aj ten sociálny, ktorý sa vytvára, posúva týchto mladých ľudí k tomu, aby sa minimálne zamysleli. Padnúť a stať sa závislým od drog je veľmi ľahké. (A to presne tak sa začína, tým jedným jointom.) To je veľmi ľahké a veľmi jednoduché. Ale uzdravieť a získať späť to zdravie a nebyť závislým, no jednoducho to je tak ťažká cesta. Veľakrát títo mnohí mladí ľudia končia smrťou. Jednoducho to je ich vykúpenie. A to, myslím si, nechceme a neželáme si u žiadnych mladých ľudí. Naopak, ak je primeraný ten trest, ak je primeraný ten trest, opakujem, má ten výchovný moment. A je neprimeraný, za čo napríklad považujem aj pri tých lekároch odobratie registrácie na 10 rokov, aj to zníženie na tie 2 roky. Predsa taký lekár potrebuje fungovať v tej praxi. A jednoducho keď lekár aj na rok len vypadne, nie 2 roky, 5 rokov, keď už vypadne, tak to už je hotová katastrofa, to už skončil s medicínskou praxou. A rovnako sa to týka aj zdravotníckeho pracovníka, kohokoľvek v zdravotníctve. Tam sú ľudia, ktorí sa vzdelávajú. Toto je práve zdravotníctvo a všade aj vo svete. Ak raz vstúpiš do systému zdravotníctva, je to tvoja cesta sústavného perpetuálneho vzdelávania sa, samovzdelávania. Akonáhle ty sa nevzdelávaš, tak stagnuješ a strácaš svoju odbornosť. Preto aj to zníženie aj keď je miernejším dopadom, ktoré pán prezident tu navrhuje z 10 rokov na 2 roky, je to tá registráciu, to odňatie, je predsa len zmierňujúce, ale najlepšie by bolo, keby to tam nebolo. Preto ja aj by som odporúčal, aby tento zákon bol stiahnutý späť z tohto parlamentu, z tohto rokovania, tak ako kolega Lipšic to spomenul. Ja viem, že tak to je vec pohľadu. No tak to by bolo to najlepšie, čo by v tejto chvíli sme mohli spoločne urobiť. Ďakujem za pozornosť.

No, pán poslanec Kuffa, pokračujete v zásade v štýle vášho klubu, ale je faktom pozitívne, že aspoň ste neurážali, ale naďalej ste v tých svojich väzbových interpretáciách v skutočnosti, ktoré sú naozaj nesmierne zložité a s ktorými sa spoločnosť musí vysporiadať, pokračovali v tom, že ste rozprávali o tom, ako je to nebezpečné a tak ďalej. Problém je, že dneska musíme riešiť skutočný stav, ako naša mládež sa stavia k týmto veciam, ako užíva tie drogy. Pán Kuffa, aj ste to dokonca vo vzťahu k lekárom povedali, že iba spravodlivý trest má výchovný účinok a predovšetkým musí mať aj výchovný zmysel, aby ten človek mal šancu sa napraviť. Ako je možné, že všetci tak zúfalo klamete a hovoríte o tých troch až štyroch rokoch a nepoviete elementárnu vec? Je to spodná hranica, pán Kuffa. Viete vôbec, aká je tam horná hranica? (Reakcia poslanca.) Vynikajúce. Čiže to je mierne. Obávam sa, že v Európe civilizovanej takto vysoké tresty nie sú. Nemajú žiadny zmysel. Likvidujú ľudí, zatvoríme ich, živíme ich v tých basách, pokazievame totálne životy, hoci často môže ísť o mladícku nerozvážnosť. To je skutočne kresťanský prístup, pán Kuffa? Ja niečo o tom možno tiež viem. A pre mňa je vhodný presne opačný prístup, predovšetkým urobiť všetko pre to, aby tí ľudia tie drogy neužívali, ale aby sme im neukradli ich život nezmyselnými surovými trestami, ako je v arabskom práve. Šaríu potrebujete? Veď trošku rozmýšľajme.
Ak hovoríte o sestričkách rovnakým tónom spolu s vašimi kolegami, nevšímate si, že máme poddimenzované školstvo zásadne, nevšímate si, že dôchodky máme na úrovni vyhladenia druhu, nevšímate si sociálne dávky, ktoré ľudí, ktorí nemajú prácu, dostávajú hlboko pod hranicu biedy, nevšímate si slabé platy vedcov, nevšímate si, že máme obrovský modernizačný dlh v krajine, máme už relatívne veľkú nezamestnanosť? Rovnako jedným dychom vyrevujete, že treba okamžite rokovať, lebo sa dostávame nad hranicu možného dlhu a aj nad hranicu možného deficitu. O čom to je? Postavte to elementárne do zmysluplných logických diskusií. Spravujeme štát, nevyprávame radostne na zhromaždení... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kuffa, no strašne mi odľahlo, keď som sa dozvedel pri návrhu tohto zákona, že ste boli pri tom delostrelectve. Skutočne tak to nejako rozšírilo môj rozhľad a moje poznanie. Teraz mi je už mnoho vecí oveľa jasnejších. Naozaj, skutočne táto informácia je pre mňa veľmi hodnotná, takže, delostrelec, pán Kuffa. Ďakujem pekne za pozornosť.

Takto to chodí, keď sa ide robiť operácia húfnicou, že sa nepozerá na rozmanitosť tých prípadov. Je tu opäť jedna správa, veľmi dôležitá, tiež z roku 2011, o zlyhaní vojny proti drogám, ktorá vyšla v Organizácii Spojených národov. Tam sa konštatovalo, že zhruba 10 % užívateľov drog v celosvetovom merítku sú problémoví jedinci, ktorých treba nejakým spôsobom riešiť, 90 % z nich takými nie je. A tvoj pohľad, Štefan, je pokrivený práve tým, že ty vidíš tých 10 %, lebo keď sa naozaj už niekto dostane k tomu tvojmu bráchovi, tak to je človek, ktorý má problém. Ale sú tu obrovské množstvá ľudí, ktorí problém nemajú. A jednoducho vyhlásiť, že príležitostný užívateľ marihuany je človek závislý od drog, je nepravdivé tvrdenie. To je tak, ako keby si vyhlásil, že človek, ktorý každý deň vypije dve šálky kávy, je závislý od drog a že takému človeku to zničí zdravie. Z medicínskeho hľadiska je to zhruba rovnaká úroveň. To jednoducho nie je pravda. Príležitostný užívateľ trávy nie je človek závislý od drog, je to príležitostný užívateľ trávy, ktorého jediným zásadným problémom je, že užíva substanciu, ktorá v našej kultúre nie je legálna, zatiaľ čo iný človek, ktorý užíva inú substanciu, ktorá legálna je, a pravidelne sa spíja do nemoty, využíva krytie zákonom. A jediný jeho problém je zase medicínsky.
A oprostime, prosím, túto debatu od ideologických nánosov a nezmyslov, ktoré sa šíria ako mýty v spoločnosti, a pozrime sa na realitu, ako naozaj vyzerá, lebo len keď budeme poznať to prostredie, vieme preň nastavovať správne pravidlá. Ďakujem.

Ďakujem. Závislosť začína práve príležitostným užívaním drog. (Smiech v sále.) No môžete sa smiať, pán kolega, koľko chcete, ale tu máme takisto parlamentných guľometníkov, ktorí prídu do parlamentu a strieľajú ako guľometníci, naozaj mi to pripadá, ako keby som bol vo vojsku, a odídu preč a to je všetko.
Ja si myslím, že, pán Jarjabek, by ste mohli zaujať aj postoj, keďže ste šéfom pre kultúru a médiá, to s tým súvisí, však nech je tá kultúra tu taká, ktorá zaujme mladých ľudí. Prečo je na takej nízkej úrovni? A možno aj práve televízia, rozhlas, prečo to také je? Keby tí mladí ľudia zmysluplnejšie využívali ten čas a možno aj aktívne že by boli zapájaní do tých kultúrnych podujatí, no tak by nemali priestor na to, aby v nečinnosti páchali aj kriminálnu činnosť a užívali drogy. Nemali by tu na to ten priestor. Jednoducho rob, čo chceš, len nerob zle. A tu mladých ľudí treba vyťažiť, či už športom alebo kultúrou, všemožne, možno aj všelijakými kvízmi, možno súťažami, aj vedomostnými, zapájať týchto mladých ľudí do činnosti, to je veľmi dôležité.
Čo sa týka lekárov a zdravotníctva, ja som to spomínal, zdôrazním to ešte raz, my máme tak vysoký vekový priemer lekárov, obvodných lekárov, lekárov prvého kontaktu, u pediatrov je to 55 rokov, my o chvíľu budeme mať problém s detskými lekármi, u nás na Slovensku. V Bratislave vy to, samozrejme, nepociťujete, vy sa môžete tak z toho smiať, ale na východe Slovenska a možno na severe a severovýchode Slovenska je s tým problém. Takisto aj sú obvodní lekári, lekári prvého kontaktu, kde je priemerný vek 60 rokov. Je to problém.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka parlamentu, dámy a páni, dovoľte mi dnes zareagovať na niekoľko faktov z tohto zákona. Od rána tu stojíme alebo teda sedíme a počúvame rôzne názory, pokúsim sa byť vecný. A dotknem sa aj niektorých mojich predrečníkov, pretože s niektorými z nich súhlasím, a vážim si ich názor, s niektorými, samozrejme, nesúhlasím, aj keď si vážim ich názor.
V pôvodnom návrhu, ktorý parlament pred mesiacom odobril, sa počítalo s odobratím licencie pre lekára, dneska to už zaznelo, na desať rokov. Prezident republiky vo vrátenom návrhu navrhuje zmierniť tento trest na dva roky. Na jednej strane tento zákon hovorí o tom, že sa idú zmäkčovať tresty za prechovávanie drog vo všeobecnosti, na druhej strane tento zákon je podľa môjho názoru neprimerane tvrdý na určitú skupinu zamestnancov alebo na určitú skupinu zdravotníkov. A v tomto vidím takú skutočne schizofréniu, ktorú tomuto zákonu je nutné vytknúť. A vytýka presne túto schizofréniu aj prezident. Myslím si, že osobne desať rokov takisto je neprimeraný trest.
A problém je v tom, že Národná rada a my by sme túto vec možno vôbec nemuseli riešiť, keby sa tento návrh nedostal do vládneho návrhu poslaneckým pozmeňujúcim návrhom. Toto je niečo, čo je bežná prax vládnej strany SMER. A myslím si, že kvalita týchto návrhov je veľmi zlá, čo dokazuje aj dnešný deň, napríklad. Pri zákone, ktorý bude o chvíľu prejednávaný, zákone z dielne ministerstva zdravotníctva, teda päťstoosemdesiatky, na výbore tento týždeň dal pozmeňujúci návrh poslanec za vládnu stranu SMER, ktorý mal 134 bodov. Čiže, samozrejme, teraz sa môžeme rozprávať o tom, či 134 bodov za päť minút sa pred hlasovaním pozrieť dá alebo nie. Fajn, nás vždycky učili, že Lenin sa pozrel na stránku a hneď vedel, čo tam je. Hneď vzápätí rozdal tento istý pán poslanec ďalší, 135. pozmeňujúci návrh. A dnes som videl na svojom stole poobede rozdaný týmto istým poslancom pozmeňujúci návrh, ktorý ruší niektoré body z tých 134 bodov. A má desať bodov. Keď si toto naozaj pozrie nezávislý pozorovateľ, tak musí uznať, že niečo je hnilé na tom celom vlastne spôsobe, že niečo je zlé alebo aspoň ľudia, ktorí vlastne toto pripravujú, sú v niektorých veciach minimálne nekompetentní. A presne o tomto hovorím aj pri tomto závažnom zákone, ktorý sa má týkať slobody alebo neslobody občanov nášho štátu. Myslím si, že keby tento zákon bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, nemuseli by sme možno riešiť tieto veci, či to má byť desať rokov, dva roky, štyri roky, podmienka. Ale myslím si, že by došlo práve k tej debate, k vycizelovaniu a vycibreniu vecí, ktoré by potom možno prezident nemusel vracať.
Vieme, že táto novela vyvolala veľké emócie u časti zdravotníkov, čo, si myslím, je správne. Možno teraz ma moji priatelia v opozícii budú kritizovať vo faktických poznámkach, lebo poviem a ostanem práve v tej polohe, že poviem, že je správne, že vyvolalo to veľké emócie. Ale musím povedať aj to B, že štrajky lekárov, ktoré boli v minulosti, a vydieranie spoločnosti vyvolali zase veľkú emóciu u obyvateľstva, keď kvôli vyšším platom opustili pacientov.
Dnes tu padli niekoľké názory od pána poslanca Matoviča, škoda, že tu nie je, ktoré sa nezakladali, žiaľ, na pravde a ktoré hovorili o tom, že ak budú napríklad zdravotníci v niektorom oddelení alebo v niektorom malom meste alebo v niektorej nemocnici proti despotovi riaditeľovi, mohol by sa vyhlásiť krízový stav a jednoducho došlo by k naplneniu skutkovej podstaty tohto trestného činu a vlastne k uplatneniu tohto zákona. No nie je to tak. Ak ma pán poslanec počúva, nie je to tak. Tento zákon hovorí o tom, že v prípade, že vláda Slovenskej republiky vyhlási krízový stav, v prípade, že sa dokáže úmysel, tak vtedy až dôjde k uplatňovaniu sankcií z tohto zákona pre konkrétnu skupinu obyvateľstva, v tomto prípade pre zdravotníkov. Ja si naozaj nemyslím, že tento štát má veľkosť typu Lichtenštajnska alebo Andorry, alebo Monaka, kde je možno päť nemocníc. Naozaj, nesnažme sa zavádzať verejnosť takýmito informáciami podobne, ako zavádzal Lekársky odborový zväz, keď hovoril, že tento zákon perzekvuje lekárov vtedy, keď si napália nelegálne CD-čko alebo si idú zachytať ryby bez rybárskeho lístka. Tento list vám môžem ukázať, išiel od vtedajšieho predsedu LOZ-u a súčasného predsedu Slovenskej lekárskej komory Mariána Kollára pre lekárov Lekárskeho odborového zväzu. Je to hrubá demagógia a hrubé zavádzanie. Opakujem, tento zákon je vtedy uplatňovaný, keď vláda sa o tom rozhodne. A verte mi, keďže som bol súčasťou vlády Ivety Radičovej, že to bolo veľmi ťažké, keď sa rozhodovalo o výnimočnom stave alebo o stave, ktorý napĺňal túto podstatu. A verte mi, že keď sa niečo stane, napríklad ako sa dialo v Žiline, a ministerka to riešila a vyriešila, vláda by nezasahovala pri nejakých problémoch v jednej nemocnici.
K poznámke pána poslanca, ktorý tu hovoril dnes, ako si vážime zdravotníkov, keď nám ide o dobro pacienta. No práve ako si vážime ale pacienta, keď sme proti takémuto zákonu? Viete, niektorí poslanci tu hovoria, že nevieme si predstaviť situáciu, keby 50 % lekárov odišlo alebo štrajkovalo. No naozaj si to neviete predstaviť. A poviem dva príklady, s ktorými som sa stretol. Neviete si predstaviť situáciu otca, ktorý dovezie dieťa s úrazom do detskej fakultnej nemocnice, a lekári tam nie sú, resp. lekári, ktorí ho majú uspať, ho nemajú ako uspať, pretože štrajkujú pre svoje vyššie platy. Neviete si predstaviť situáciu syna, ktorý má matku na dýchacom prístroji na ARO, a ráno celé ARO, teda všetci lekári z ARO po službe odídu domov a vypíšu si vzájomne maródky. Neviete si predstaviť tú bezmocnosť ľudí, ktorých sa to dotklo. A ja nechcem, to hovorím ako lekár, ako syn a ako aj otec, aby znova k tomuto došlo. Preto vecne s týmto musím súhlasiť, aj keď niektoré veci sú možno nepopulárne. Kritizujem pozmeňujúci návrh, kritizujem to farizejstvo strany SMER v tom, že na jednej strane zahlasovali alebo boli proti štrajku lekárov a na druhej strane to takýmto spôsobom veľmi ticho dali do zákona. Ale voči vecnej podstate nemôžem zahlasovať, nemôžem byť proti návrhu a musím byť za návrh, pretože povinnosťou štátu okrem zachovania bezpečnosti v tejto krajine, aby len tak ľahko na ulici niekto vás neprepadol alebo si nerobil, čo chce, je chrániť aj zdravie a život občanov. A tento zákon v prípade, že sa nájde skupina ľudí, ktorá ohrozuje zdravie a život občanov, aj keď to budú lekári, tak musí mať nejakú páku. Veď na Slovensku robí v nemocniciach okolo sedemtisíc lekárov. V októbri v roku 2011 zhruba 25 až 30 % z nich podpísalo výpoveď. Ale za tie dva mesiace, keď sme s nimi vyjednávali, tak ostalo už len asi 800 lekárov. To znamená menej alebo okolo 10 %. Čiže nemôžeme to paušalizovať. A ja som naozaj pri stretnutiach v nemocniciach videl, že drvivá väčšina lekárov je proti tejto forme vydierania obyvateľstva a pacientov. Drvivá väčšina lekárov nesúhlasila s takouto formou štrajku. Lenže neviete si predstaviť, keď máte na Slovensku do 500 ľudí, ktorí môžu uspávať pacientov, čiže na ARO, a z toho viac ako 50 % sa jednoducho dohodne, že neprídu do práce alebo si vypíšu maródky. Je to niečo, čo môže ohroziť chod štátu. A v tej dobe sa tak stalo. A zdôrazňujem ešte raz slová „krízová situácia, ktorú vyhlasuje vláda, a úmysel“, pretože práve časť odborárov zavádzala zdravotníkov, že tento, ako som povedal, zákon ich môže postihovať aj pri neúmyselnom čine.
Môžeme diskutovať o výške pokuty, sankcie, dĺžke trestu, ale naozaj si myslím, že keď ideme na pravú podstatu a keď si seba predstavíme ako synov, rodičov, bratov alebo otcov a keby sme sa vžili do tej situácie, že skutočne niekoho práve dovezieme do nemocnice a tam vám povedia, sorry, chceme vyššie platy, tak robíte všetko pre to, len aby ste zachránili svojho blízkeho. A tomuto štát musí zabrániť. Alebo, naopak, štát musí chrániť život a zdravie svojich občanov.
Myslím si, že v tomto zákone treba si naozaj uvedomiť, že v prípade, že ak sa dneska schváli výhrada prezidenta na dva roky a zosúladenie s ostatnými skupinami zamestnancov, ktorí by mohli tiež ohroziť v krízovom stave určité chody štátu, či už sú to policajti, hasiči alebo ja neviem pracovníci jadrovej elektrárne, tak tieto sankcie sú skutočne výnimočný nástroj. Budú hroziť skutočne len vo veľmi výnimočných situáciách, keď bude prioritou štátu chrániť svojich občanov. Podobne majú ošetrenú starostlivosť aj iné krajiny v krízových situáciách. A preto mi je niekedy zvláštne počúvať aj mojich kolegov z opozície, pred dvoma rokmi boli za tento zákon, pretože viete, že tento zákon bol súčasťou návrhu, neprešiel vo vláde, že zrazu tento zákon politicky len, lebo je to výhodné, nejakým spôsobom kritizujú. Nemyslím si, že tá podstata je hodna kritiky. A ja verím, že v najbližších desiatich rokoch alebo možno aj dvadsiatich rokoch nikdy nedôjde k situácii takej, že žiadna vláda nemusí už vyhlásiť krízovú situáciu, a to nielen kvôli platom zdravotníkov, ale napríklad aj v časoch katastrof. A verím, že žiadny zdravotník podľa tohto zákona nebude sankcionovaný. Toto isté zažila ministerka v decembri v Žiline minulého roku. A presne toto isté časti lekárov z Lekárskeho odborového zväzu hovorili. Hovorili to. Stretol som sa s niektorými predstaviteľmi. A povedali to aj mne, že ministerka vôbec s nimi nekomunikovala. A teraz hovorím na obhajobu ministerky. Presne takto isto klamali teraz, ako klamali aj vtedy. To klamstvo je veľmi priehľadné, pretože ktokoľvek príde na ministerstvo alebo na nejaký štátny orgán, samozrejme, sa musíte zapísať a tak ďalej, musí to byť v spisovke, čiže vlastne sú dôkazy presne, kedy dochádzalo k jednaniam s Lekárskym odborovým združením. A takýmto spôsobom zavádzali verejnosť vtedy a zavádzajú ju aj dnes. Čiže skúsme sa na to pozrieť nielen z prizmy zdravotníka, ale ja z pohľadu pacienta, z pohľadu občana, čo by sa stalo, keby naozaj ste si nevedeli rady, a potom posudzujme tento zákon pri hlasovaní.
Ak dovolíte, chcem sa dotknúť veľmi krátko aj druhej veci, ktorá súvisí so znižovaním trestu, prípadne s prechovávaním drog a tak ďalej. Ja si osobne myslím, že všetkého moc škodí. Dneska sme tu asi dve hodiny hovorili o tom, či droga je víno alebo alkohol či je droga a tak ďalej. Samozrejme, keby sme išli na úplnú podstatu veci, aj pán spravodajca, tak na Slovensku máme dnes 5 400 liekov. V prípade, že by ste si pri zhruba pri 3 000 liekoch dali 10-násobok dávky, tak garantujem vám, že všetkým vám, ktorí ste tu, by to poškodilo zdravie. V niektorých prípadoch, keby ste si dali napr. adrenalín alebo kálium, tak by vás to stálo aj život. A presne tu je aj tento problém. Nezľahčujme problém v tom, že veď ide len o jedného alebo dvoch jointov pri grilovačke. Ja si to neviem predstaviť, lebo naozaj sa tu podsúva niečo, že normu, ktorá bola, ktorá aj je podľa mňa v slušnej spoločnosti abnorma, tak sa snažíme dať do nejakej normy. Veď tak ako žena nemôže byť tak trochu tehotná, tak nemôže ani tento zákon byť taký, keď vieme, že môže byť užívanie drogy návykové, povedzme, pri heroíne alebo nejakom pervitíne už po jednej dvoch alebo troch dávkach čiže veľmi obmedzenom počte dávok. Samozrejme, závisí to od osoby. Inak zareaguje 40-kilová osemnástka a inak zareaguje, povedzme, 120 kilový chlap, ktorý, skrátka, si dá jednu a tú istú dávku. Ale presne o tom to je, že touto optikou by sme museli tu zakázať aj cukor alebo soľ ako v tej rozprávke Soľ nad zlato, pretože keby ste si dali 10-násobok soľného roztoku do žily, tak zomriete, keby ste si dali desať násobok glukózy do žily, zomriete. A to je presne o tom. Majme mieru. Naši predkovia hovorili porekadlo alebo príslovie, všetkého moc škodí. A preto hovorím o tom. Nezľahčujme to, veď vyjadríte sa, pán spravodajca, aj vo faktickej určite, v tom, že teraz to budú dva jointy, lebo to zaznelo opakovane dnes od obhajcov tohto zákona. Nie, ide o to, že tak ako alkohol je pri dvoch-troch promile v rukách šoféra zbraňou, ktorá môže zabíjať, tak aj desaťnásobná dávka, povedzme, marihuany u ľudí, ktorí to prechovávajú, môže zabíjať naše deti. Viete, žijem na hranici s Českou republikou v Skalici. A toto mesto je charakteristické aj tým, že každý víkend do skalických lekární a do lekární v Holíči, vidím tu pani poslankyňu z Holíča, z Českej republiky prichádzajú plné autá ľudí, mladíkov alebo teda aj dievčat, ktoré kupujú voľnopredajné lieky v lekárňach s obsahom pseudoefedrínu, z ktorých sa potom robí perník. Je to NUROFEN, PANADOL EXTRA a tak ďalej. Sú to bežné látky, ktoré podľa nášho zákona o lieku lekáreň môže vydať iba ako jedno balenie. To je to, o čom hovoril Lojzo Hlina, že prídu do Oravskej Lesnej na tmavom aute piati díleri, z ktorých každý bude mať 10-násobok dávky, a sú všetci vysmiati a policajti nebudú proti tomu urobiť nič. A presne toto sa deje už dneska. Oni prídu do lekárne piati, každý sa takto otočí, kúpia po jednom a o hodinu prídu znova a otočia sa po všetkých. A keď je v Skalici osem lekární a v Holíči sú štyri lekárne alebo päť, tak majú, to vám garantujem, lebo to tak je, plný kufor týchto liekov, voľnopredajných a policajti v podstate potom môžu ich nejakým spôsobom stíhať, ale nie na základe tohto zákona, pretože budú mať 10-násobok tej dávky u seba. Teraz ich môžu, vtedy ich nebudú môcť stíhať. A oni z toho urobia, teraz naozaj nie som odborník na toto, x dávok pervitínu, ktoré potom budú používať v školách. Veď nezľahčujme veci, ktoré zo zdravého rozumu nemôžeme zľahčovať. To je to, o čom sme hovorili, že vo Francúzsku je tradícia vypitia deci a dvoch vína poobede. A majme tu pol percenta alkoholu, povedzme, u šoférov. Veď tým, že naša kultúra je úplne iná, tak jednoducho vieme, že by to mohlo byť zneužité, tak radšej to neurobme. To znamená, nezľahčujme niekde veci tam, kde vieme, že by to mohlo ujsť. A garantujem vám, že to určite ujde a vymkne sa nám to z rúk a potom bude neskoro. Potom budeme hasiť neprimerane ten požiar, ktorý vznikol.
Tie prirovnania, ktoré som tu dnes počul k liturgii, že vlastne aj v cirkvi alebo teda pri omši sa používa víno, sa mi zdajú veľmi absurdné. Viete, mňa vtedy napadla taká vec, nie preto, že som poslanec za KDH, ale preto, že je to absurdné. To je, ako keby sme my teraz zobrali si tiež určitý výjav z Biblie, že sa podala na zmiernenie bolesti zmes žlče s octom, a teraz si povedali, že z tohto poďme nejakým spôsobom robiť omamné látky. Nevytrhávajme veci z kontextu.
Prečo si myslím, že tie dôsledky budú oveľa horšie. Hovorím to preto, lebo naozaj sa to dnes už stáva pri iných veciach, možno nie pri marihuane, ale, ako som povedal, pri napríklad látkach s obsahom pseudoefedrínu.
Skončím jednou vetou v tom, že myslím si, že ľudia, ktorí tu sedia a ktorí budú hlasovať, skutočne sa pozrú na celé to hlasovanie aj na jednotlivé časti tohto zákona, nie možno z tej politickej, aj keď možno je to utópia, aspoň časť ľudí, ktorí dneska vystúpili, sa na to pozrie z pohľadu pacienta v časti zákona o kriminalizácii lekárov alebo zdravotníkov, pozrie sa na to z pohľadu otca, ktorý má deti v škole a ktorý je konfrontovaný s tým, že tie deti môžu byť už v ranom veku veľmi ľahko a teraz ešte ľahšie v styku s drogami, a podľa toho bude hlasovať. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ono je dobre si vypočuť príspevok niekoho, kto tomu rozumie. A naozaj k tej časti špeciálne o zdravotníctve sme to mali vysvetlené, tak to poviem. A vďaka za tento príspevok.
Ja ešte poviem takú jednu vec, že som si všimol, že je vás tu z tých trinástich poslancov starostov 6. A mám pocit, že ste nalomení, lebo ste už nenechali hrot meča pána Martvoňa, ale poslali ste pána Číža, aby to obhajoval. A pána Petráka tam spracovávajú dokonca z dvoch strán. (Reakcia z pléna.) Ale k čomu ja rozprávam, pán kolega? Vy rozprávate z cesty stále. Prosím vás pekne, čo chcem povedať? Chcem povedať jednu vec, že zdá sa, že je zlé, keď pán Číž sa unúval prísť poctiť nás svojou prítomnosťou. A svojimi bleskovými pripomienkami k veci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

... nás vyvádza z omylu. Ale my nie sme v omyle. A to už, myslím, vedia aj vaši poslanci, pani predsedníčka poslaneckého zboru. Ja neviem, dokedy chcete lakovať tými hlúposťami, že pomáhate tým chlapcom alebo tým dievčatkám, ktoré si na diskotéke kúpili od niekoho jeden joint. Urobili ste si z nich štít a pomáhate tým, ktorí tým chlapcom a tým dievčatkám ten joint predajú a zničia im život. To je celé.

Ďakujem, pani predsedajúca. Je to zvláštne, že človek ako lekár v tejto debate, ktorá sa nepochybne dotýka i tejto špecializácie, má vlastne neustále snahu uvažovať skôr v ústavnoprávnej rovine. Už tu zaznelo, že existujú elementárne práva, právo na zhromažďovanie, slobodu prejavu, ale i právo na štrajk. A obmedzenie týchto práv vyžaduje ústavnú rovinu. Je napísané, kedy možno obmedziť slobodu prejavu. Tým som argumentoval pri zákone o "Osvienčimskej lži". A i verejné zdravotníctvo a stav zdravia je nepochybne jeden z dôvodov, keď sa dá siahnuť na elementárne ústavné práva. Problém je ale iný, a to ten, že, žiaľbohu, zlé je to vtedy, ak sa využije táto ústavná možnosť na vydieranie tých, ktorí sa dožadujú toho istého čo učitelia, železničiari či iní. A musím povedať, že zdravotné sestry a lekári, sestry často vysokoškolsky vzdelané, sú vo vzťahu k obmedzeniu svojich slobôd na tom oveľa horšie ako vojaci či príslušníci represívnych štruktúr, pretože sa pamätáme, ako sa pán Litva vyhrážal štrajkom alebo dokonca tým, že keď nie vy, zaplatí nás mafia. Ale zdravotná sestra, ktorá zápasí s opitým pacientom, ktorý ju prípadne zraní, je na rozdiel od príslušníka represívnych síl bezbranná. Jej ohodnotenie je oveľa nižšie. Jej odchod do dôchodku je oveľa neskorší. Jej zabezpečenie v dôchodku je oveľa horšie. A tu je potom otázka: Kedy sa stáva Hippokratova prísaha alebo prísaha slúžiť pacientom zdrojom vydierania? A preto treba veľmi presne nastaviť túto hranicu spravodlivo.

Ja úplne súhlasím, pán kolega, poznajme mieru. Ale vy ste zároveň si protirečili v tom istom príhovore, lebo na jednej strane nabádate k tomu, aby sme poznali mieru, a na druhej strane hovoríte o nulovej tolerancii. Nulová tolerancia nie je poznaním miery. Nulová tolerancia je nula, to nie je miera, to je proste absolutely not. A ak máme teda poznať mieru ako odporúčanie, tak by sme mali podľa miery nebezpečnosti konania dávať primeraný trest. A presne to je lajtmotív tejto zmeny. Ak je nejaké konanie spoločensky málo nebezpečné, mal by zaň byť nižší trest. To je celé.