21. schôdza

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán spravodajca, ctené kolegyne, kolegovia, zákon o štátnom podniku č. 111/1990 je zákon, ktorý rieši všetky štátne podniky. Je tu jedna z dôležitých otázok, ktoré by som chcel pri uvádzaní tohto zákona zdôrazniť. Tá otázka sa dá formulovať asi nasledovne: Je vôbec oprávnené domnievať sa, že štátny podnik môže byť zo svojej podstaty efektívnym štátnym podnikom? A túto otázku tak trocha filozofickú môžme rozšíriť aj o ďalšiu otázku: Ak je možné domnievať sa, že existujú oblasti, v ktorých môže štátny podnik fungovať, je možné zároveň vysloviť aj domnienku, že to bude efektívnosť, ktorá spĺňa požiadavky všetkých zúčastnených strán?
Predpokladám, že na odpoveď na takúto zásadnú otázku je nutné veľmi podrobne zanalyzovať oblasť, ktorú môžu štátne podniky svojou aktivitou pokrývať, a je možné veľmi filozoficky sa zamyslieť nad tým, či takýto zákon, takýto pohľad na štátny podnik môže ozaj nájsť argumenty, ktoré sú pre fungovanie štátnych podnikov z pohľadu ich základnej filozofie logické, či môžme povedať, že štátny podnik má tak dôležité úlohy, že môže pracovať v oblasti, kde sa nepracuje s krátkodobou efektívnosťou, s pohľadom ekonomickej návratnosti krátkodobej, ale kde sa pracuje s pohľadom dlhodobej perspektívnej návratnosti, kde dlhodobé ciele treba povýšiť nad krátkodobé a kde pohľad výsledovky a pohľad krátkodobého zhodnotenia fungovania nejakej časti spoločenského života je podriadený perspektívnym zámerom istej oblasti spoločenského života.
Chceme pre zodpovedanie týchto otázok štyria predkladatelia, okrem mňa aj pán poslanec Kadúc, pán poslanec Huba a pán poslanec Procházka, zodpovedať na tieto otázky zmyslu fungovania štátneho podniku a otázky ich efektívnosti prostredníctvom jedného konkrétneho štátneho podniku, ktorý je vlastne, keď to povieme úplne presne a priznáme to, cieľom takto formulovanej novely zákona 111 o štátnom podniku. Je to podnik Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica a je to už druhý pokus o to, aby sme poukázali na to, že práve na tomto podniku štátnom sa dá demonštrovať skutočnosť, že naozaj existujú oblasti, kde spoločnosti je najvýhodnejšie prideliť správu istej časti spravovaného majetku práve štátnemu podniku, a zároveň že je tu možné zdôrazniť aj ten fakt, že štátny podnik je možné spravovať efektívne.
Možno len na úvod jedna dôležitá číselná informácia. V podobe Lesov Slovenskej republiky sa rozprávame o najbohatšom, najvýznamnejšom a najdôležitejšom štátnom podniku, a to číslo, ktoré tu použijem, je jednoduchý fakt, že tento štátny podnik spravuje každý piaty meter územia Slovenskej republiky. Jednoducho 20 % územia Slovenska je v správe štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a už len z tohto jednoduchého a jediného číselného údaja možno vyvodiť záver, že sa v prípade takejto správy s takýmto vysokým podielom jedná o podnik, ktorého fungovanie a efektívnosť fungovania má oprávnený dôvod zaujímať každého z nás. Nástroje, akými by sme chceli dokázať, že je možné štátny majetok spravovať tak, aby bol spravovaný zmysluplne, aby bol spravovaný perspektívne a zároveň efektívne, sú rozdelené v návrhu predkladaného zákona novely 111/1990 do niekoľkých kapitol. Pracujeme tu s návrhom, aby orgány štátneho podniku boli vytvárané iným spôsobom ako doposiaľ, pracujeme tu s presvedčením, že tieto orgány je potrebné rozšíriť o ďalšie inštitúty, ktoré doteraz zákon o štátnom podniku nepoznal, pracujeme tu s dôležitým predpokladom, že na zabezpečenie efektívnosti štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky je potrebné veľmi výrazným spôsobom zvýšiť zodpovednosť ľudí, ktorým bola zverená správa tohto majetku, a pracujeme tu rovnako aj s ďalšími vnútropodnikovými smernicami a inštitútmi, ktoré vkladáme priamo do zákona, ktoré zdôrazňujú jedinečnosť správy lesného majetku štátu.
O týchto veciach budem podrobnejšie rozprávať v rozprave, v tejto chvíli by som si len dovolil vás poprosiť o pozornosť venovanú tomuto návrhu zákona práve z toho dôvodu, že pätina územia, ktoré štátny podnik spravuje, je naozaj dostatočne veľký podiel na to, aby sme jej správe venovali spoločne takú pozornosť, že by sme sa mohli pri obidvoch odpovediach na otázky, ktoré som naznačil, zhodnúť na tom, že možno zvoliť kladné odpovede.
Toľko na úvod. Skončil som, vážená pani podpredsedníčka, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa teda budem hlásiť, ak sa dá, ako prvý.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 180 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Mičovského, Miroslava Kadúca, Radoslava Procházku a Mikuláša Hubu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 540).
Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o cieli predloženého návrhu zákona a o súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a súčasne je v súlade s právom Európskej únie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu. Súčasťou je doložka vybraných vplyvov, doložka zlučiteľnosti s právom Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 31. mája 2013 č. 526 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky budem navrhovať, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 28. augusta 2013 a v gestorskom výbore do 30. augusta 2013.
A teraz, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, zároveň aj vážený pán spravodajca, ospravedlňujem sa, že som vám vstúpil do vašich oprávnení a pokúsil som sa otvoriť niečo, čo nebolo mojím právom navrhnúť.
Chcem na úvod predstavenia tohto zákona zdôrazniť, že predsa len život je najlepší režisér a že do istej miery istú predohru k tomu, ako budeme dnes pojednávať o zákone o štátnom podniku, už sme mali pred niekoľkými dňami, konkrétne 19. toho mesiaca, keď sme sa v úplne inej súvislosti dostali k posudzovaniu zákona o štátnom podniku v súvislosti s návrhom, ktorý hovoril o spôsobe, ako môžu štátne podniky byť rušené, ako majú zanikať. Bola to v podstate relatívne nevinná novela, na ktorú sa dalo pozrieť súhlasným spôsobom, nebol žiadny dôvod predpokladať, že by sme mali mať tam nejaké zásadné rozpory v tejto snemovni. Ale je fakt, že pri posúdení tohto zákona vznikala diskusia o tom, do akej miery je štátny podnik ako samotný úkaz, ako spôsob spravovania istej časti majetku ešte oprávnený fungovať. Či sa náhodou nejedná o vykopávku, ktorá nemá nárok na existenciu, či sa nejedná o typ riadenia istého, istej časti štátneho majetku, ktorý je prežitý, ktorý jednoznačne už nepatrí do modernej krajiny.
Myslím si, že k tejto diskusii, ktorá vznikla, je možné veľmi jednoznačne zaujať stanovisko, že nie je možné štátny podnik a priori posúdiť ako podnik, ktorý je úplne prežitý a zbytočný, pretože určite existujú oblasti, pri ktorých sa dá predpokladať, že správa majetku istého typu bude najlepšie zabezpečená práve štátom. (Ruch v sále.)
Neviem, či budhizmus má štyri vznešené pravdy, alebo ich je viacej, ale ja som si dovolil... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Kolegyne, kolegovia, prosím vás o kľud v rokovacej sále ešte.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
...navrhnúť, aby sme sa skúsili pozrieť na dve pravdy o štátnom podniku ešte z takého všeobecného pohľadu ešte pred tým, ako sa ponoríme do konkrétneho štátneho podniku. A tie dve pravdy by sa dali navrhnúť, aby ich znenie bolo asi nasledovné: Prvá pravda o štátnom podniku znie: Sú oblasti, kde správa majetku štátu bude najlepšie zabezpečená vtedy, keď štát sa tejto správy nevzdá a použije na jej zabezpečenie, na jej riadenie, na jej spravovanie štátny podnik. Druhá pravda o štátnom podniku môže byť formulovaná spôsobom, že keď porovnávame vedľa seba štátny podnik a súkromný podnik s tou istou oblasťou práce, s tým istým zameraním, veľmi ľahko sa môžme dopracovať k poznaniu, že štátny podnik je pri porovnaní s privátnym podnikom v tej istej oblasti menej efektívny.
Ako sa možno pozrieť práve na tento rozpor, je to rozpor, ktorý by sme mohli vyhodnotiť ako ozaj snahu o riešenie dvoch pohľadov na štátny podnik. Na jednej strane hovoríme, že je to podnik, ktorý je pre istú správu nevyhnutný, na druhej strane priznávame, že pri porovnaní s privátnym pohľadom je takýto podnik málo efektívny. Aké tu riešenie prichádza v podobe nášho návrhu? To riešenie je jednoznačne dané tým, že treba pozitíva, ktoré sú pri štátnom podniku, zvýrazniť, zvýšiť ich účinnosť, dať im väčší priestor, a negatíva, ktoré sú spojené so štátnym podnikom, treba minimalizovať.
Skúsim sa pozrieť na tie pravdy spôsobom, ktorý už teraz bude používať príklady zo štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky. Skúsme sa pozrieť najprv na tú časť, ktorá hovorí o tom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, ale zrejme vaše vystúpenie bude trvať viacej ako 5 minút. 17.00 budeme pokračovať hlasovaním, takže po hlasovaní. Vyhlasujem prestávku 17.02. Pokračujeme hlasovaním.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Dobrý deň prajem, chcel by som všetky ctené dámy a ctených pánov pozvať na Deň prvej pomoci zajtra od 10.00 hodiny do 16.00 v knižnici pri kinosále na prízemí. Praktické ukážky, aby ste na dovolenke vedeli zachrániť život, pokiaľ by ste boli svedkom tohto nešťastia.
Ďakujem pekne, zajtra o desiatej.

Ja by som rád pozval všetky pani poslankyne, pánov poslancov na stretnutie, ktoré sa uskutoční zajtra v miestnosti č. 30 na tému ESO. Bude za účasti ZMOS-u, za účasti pána ministra Kaliňáka a pracovníkov ministerstva vnútra. Takže zajtra o 12.00 srdečne pozývam.

Pán predseda, ja by som chcel poprosiť o opravenie hlasovanie č. 213, 214. Hlasoval som pri parlamentnej tlači tejto za, len mi moje zariadenie vykázalo, že som nehlasoval. Tak chcem poprosiť o opravu.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Skončil som zhruba tam, že vznikajú tu ešte pri štátnom podniku dve všeobecné otázky, jedna, či vôbec existuje argumentácia podložená tým, že by sme v niektorých oblastiach spoločenského života mali štátny podnik považovať za najlepšiu formu spravovania čohosi, čo považujeme za dôležité, a to čosi, v tomto prípade nám poslúži najväčšie bohatstvo Slovenskej republiky, ktoré predstavuje pätinu územia našej krajiny spravovanú jedným jediným podnikom ... (Pozn. red.: nezrozumiteľné slovo.) a najvýznamnejším, a to podnikom Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica.
Zároveň tu však vzniká aj otázka, že keď porovnávame štátny podnik v porovnateľnej oblasti s privátnym podnikom, tak sa veľmi pravdepodobne dopracujeme k tomu, že privátny podnik je schopný fungovať efektívnejšie. Z toho vzniká rozpor a ak tieto dve tvrdenia považujeme obidve za oprávnené a správne - a ja ich so svojimi kolegami, ktorí sme vypracovali túto novelu, ich za také považujeme -, ako tento rozpor riešiť? Povedal som, že tento rozpor je riešiteľný, a to tak, že pozitíva, ktoré sú spojené so správou majetku v rukách štátu formou štátneho podniku, treba zvýšiť, podporiť, akcentovať a negatíva treba minimalizovať.
Nuž pozrime sa teraz už konkrétne na spomínaný štátny podnik a pokúsme sa poukázať na to, čo by mohlo argumentačne podporiť skutočnosť, že štátny podnik ako taký nepovažujeme za formu, ktorá je prežitá, nepotrebná a hodná jediného aktu zrušenia.
Ak si poslúžime príkladom lesov - a to si poslúžme -, prídeme k tomu, že je tu niekoľko dôležitých oblastí, kde ozaj privátna sféra, pri všetkej úcte, ktorú chcem prejaviť aj v tejto chvíli voči privátnym podnikateľom, nedokáže plnohodnotne nahradiť štát. Nedokáže to kvôli tomu, že existuje tu pohľad dlhodobý, perspektívny, ktorý zákonne a zákonite má v sebe zabezpečené asi také ponímanie, že zisky sú vzdialené kdesi do budúcnosti, ak vôbec, a povinnosti, ktoré sú spojené s takouto správou majetku, sú tu dnes a zaťažujúce. Logicky, privátny podnikateľ pri takomto rébuse nemôže mať dostatok dôvodov na to, aby sa ujal správy takéhoto majetku s tým, že to teda bude hodnotiť ako oblasť, ktorá je preňho zaujímavá. Nevravím, že sa nenájde ľudomil, nevravím, že sa nenájde ktosi, kto si môže dovoliť pozrieť sa aj na takúto podnikateľskú činnosť s istým nadhľadom, ale predpokladám, že nemožnosť dosiahnuť zisk, alebo až kedysi možno vo vzdialenej mnohodesaťročnej budúcnosti je natoľko významná, že môžme z toho odvodiť tvrdenie, že takáto oblasť je pre súkromný podnikateľský sektor a priori nie vhodná.
A prečo? No preto, lebo pri správe lesov musíme mať na mysli parametre, ktoré sú dnes naprosto na programe dňa. Stabilizáciu krajiny, ekologické argumenty, ochranu proti povodniam, zabezpečenie hradenia bystrín a množstvo ďalších úkonov, ktoré sú jednoznačne spojené s nákladmi a neprinášajú možnosť pozrieť sa na takúto činnosť ziskovým pohľadom.
Na druhej strane, možno ešte budem konkrétnejší, aby som ukázal rukolapnejšie, aby sme to mohli spolu uchopiť, aký je rozdiel medzi tým ziskovým pohľadom v lesníctve a pohľadom dlhodobým. Ja neprezradím veľké tajomstvo, ak poviem, že byť ziskový v lesníctve, keby sme chceli ísť iba práve týmto smerom, nie je žiadny problém, nie je to žiadne umenie a netreba na to žiadneho šikovného podnikateľa. Poslúžme si len takými faktami, ako je otázka tá, že dnes priemerné speňaženie dreva, tak ako napríklad podľa výročnej správy dosiahol práve spomínaný podnik Lesy Slovenskej republiky, je 49 eur a náklady, keď budem zase pracovať iba s hrubými priemermi na ťažbu, približovanie, odvoz, manipuláciu, no, aby sa nám jednoduchšie počítalo, povedzme, že to bude takmer 20 eur. Z toho logicky vyplýva, že ak by sme chceli vniesť len podnikateľský motív do správy lesov, tak nám z každého kubíka vyjde poľahky zárobok, zisk, nebavím sa teraz, nebavím o režijných nákladoch, 30 eur. Keďže kubíkov sa ťaží milióny, ľahko by sme si vedeli predstaviť pri takomto pohľade, že môžme vytvoriť v lesnom hospodárstve veľa milionárov. No ale práve pred chvíľočkou spomínaná, spomínaná oblasť spoločenských dôležitých zámerov, respektíve záujmov v podobe ochrany krajiny, jej stabilizácie, ekologickej, protipovodňovej v podobe potreby úspešne a veľmi cieľavedome pracovať na výchove lesných porastov, na ich ochrane sa ľahko dostaneme k záveru, že tento zisk, ktorý sme tak ľahko vyrobili pri ťažbe, nám nestačí na to, alebo nanajvýš nám na to stačí, aby sme zabezpečili plnohodnotnú správu lesného majetku z pohľadu stability krajiny a so všetkým, čo k tomu patrí.
Možno ešte aj trocha sofistikovanejší príklad. Príklad, ktorý hovorí o jemných spôsoboch hospodárenia, ktoré nie sú povinnosťou lesného hospodára, ale ktoré práve pri štátnom podniku sa predpokladá - a to celkom oprávnene -, že bude pri svojej dlhodobej pôsobnosti v oblasti správy lesného majetku využívať tie najlepšie poznatky, ktoré má k dispozícii na to, aby správa štátneho majetku bola maximálne úspešná, aby jednoznačne pôsobila v prospech dlhodobých cieľov občanov našej krajiny.
Súkromný podnikateľ by si určite nedovolil púšťať sa do tak jemných prístupov k riešeniu hospodárenia v krajine, ako to môžme oprávnene očakávať od štátneho podniku. Ja by som si v tejto chvíli poslúžil aj príkladom, ktorý je veľmi čerstvý, keď sme pred dvomi týždňami urobili z nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie spoločný výjazd a pozreli sme sa práve do výberkového hospodárenia Lesov Slovenskej republiky. To, čo som tam ja aj moji kolegovia, aj zúčastnení poslanci našli, jednoznačne potvrdilo, že sa jedná o vysokú pilotáž o maximálne zužitkovanie najmodernejších poznatkov lesníckej vedy. A veľmi otvorene môžem povedať, že tieto poznatky sú veľmi náročné na čas, vedomosti, aj na peniaze a že asi oprávnene môžme očakávať, že súkromný podnikateľ by práve týmto spôsobom, ktorý môžme z hľadiska celospoločenských dlhodobých cieľov považovať za jediný správny, nemal najmenší dôvod aplikovať vo svojej prevádzkovej praxi. Takže to sú argumenty, ktoré by mohli jednoznačne nám dať za pravdu, že sú oblasti, kde správa istej časti nášho majetku Slovenskej republiky formou štátneho podniku je nenahraditeľná. Je to forma, ktorá má prioritu, forma, ktorá dokáže z hľadiska dlhodobých cieľov oveľa lepšie splniť to, čo považujeme za potrebné pri takomto pohľade. Samozrejme, zopakujem to, krátkodobé ciele, ktoré je možné očakávať od hospodárení v lesoch, je možné niekedy považovať aj za legitímne. Nechcem povedať, že sú všetky a priori zlé, ale rozhodne nie sú v záujme tejto krajiny, a preto zdôrazňujem práve moment, ktorý som už povedal, že štátna forma vlastníctva v prípade správy lesov, v prípade správy pätiny územia Slovenskej republiky, je dlhodobo tou najlepšou správou. Ale to sme len pri tej prvej polovici pravdy. Tá druhá je spojená s tým, že som to už zvýraznil, že máme tam... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, pani poslankyňa Vaľová, kolegyne, kolegovia. Prepáčte, pán poslanec.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Že máme dôvod sa domnievať, že ak porovnávame štátny podnik v istej oblasti - a to aj v oblasti lesníckej s privátnym sektorom - z hľadiska efektívnosti správy, tak sa mnohokrát - a to je tá druhá pravda o štátnom podniku - dostaneme k záveru, že štátny podnik zlyháva, že sa ukazuje ako neefektívny, že sa ukazuje ako poddajný krátkodobým vplyvom a záujmom. A to nie je téza, ktorá tu zaznieva, tak ako keby bola vymyslená pre účel tejto debaty, ale to je téza, ktorá jednoznačne vyplýva zo skúseností. A tá skúsenosť práve v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky je spojená s tým, že v minulosti - a ja som už to z tejto tribúny viackrát zdôraznil a pripomenul - boli zaznamenané výrazné vplyvy politiky, záujmových združení a rôznych zoskupení, ktoré rozhodne neboli v súlade s potrebami nielen tohto štátneho podniku, ale ani všetkých občanov našej republiky. To znamená, že to je negatívum, ktoré priniesol a potvrdil čas a ktoré ani dnes nemôžme tvrdiť, že je odstránené zo života tohto významného podniku.
No a tu sa dostávame k podstate, prečo už druhýkrát predkladáme do siene zákonnosti návrh, aby zákon o štátnom podniku č. 111/1990 bol práve novelizovaný nie pre všetky štátne podniky, ale aby bol uplatnený nový prístup a nové momenty v tomto zákone práve k podniku Lesy Slovenskej republiky. K podniku, ktorý môžme považovať smelo za vlajkovú loď našej krajiny v oblasti lesníctva, a k podniku, ktorý určite je potrebné, aby pretrval nie nejakým krátkodobým spôsobom do najbližšej novely, ktorá by rušila štátne podniky, ale ktorý by potvrdil svoju životaschopnosť, pre - nechcem sa teraz hrať na číselného proroka -, ale na mnoho a mnoho desaťročí, pretože tak to bude pre túto krajinu určite najlepšie.
Prišli sme teda, aspoň ja, v tejto rozprave k presvedčeniu v mene predkladateľov novely, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky je potrebné, aby existoval, ale zároveň je potrebné, aby sa do jeho fungovania vniesli nové prvky, ktoré to pozitívne, čo so sebou tento podnik prináša, zdôrazní a to negatívne v podobe zásadných a veľkých a negatívnych vplyvov záujmových skupín a politických združení rôznych vnáša ako prvok, ktorý robí fungovanie tohto podniku chorým, ktorý tam nepatrí, ktorý - potvrdila to v minulosti prax - je prvkom, ktorý znevažuje prácu lesníkov a nielen tejto generácie, ale mnohých generácií.
Riešením je zákon, ktorý predkladáme, a ja si dovolím ešte predtým, než sa do neho ponoríme, pozrieť sa na niekoľko predkladateľov tohto zákona. Kto je predkladateľom zákona o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, tejto novely? No, sú to predovšetkým občania, ktorým ešte stále, aj k dnešnému dňu, chýbajú zásadné odpovede na to, čo sa v nedávnej minulosti v tomto podniku udialo a akým spôsobom to bude vyhodnotené.
Ja som predvčerom bol v Banskej Bystrici v Národnej ulici pri pamätníku významného lesníka Jozefa Dekréta Matejovie a opäť, tak ako vlani, toho roku trocha intímnejšie, bez nejakej snahy upútať verejnosť, médiá, som položil k tomuto pamätníku významného lesníka kyticu, takú lesnú, a zároveň som si dal otázku, kedy už budú zodpovedané tie otázky, ktoré so správou štátneho podniku sú spojené, otázky, ktoré sú spojené s veľmi negatívnym pohľadom na to, čo sa v nedávnej minulosti v tomto podniku udialo.
Myslím si, že ak pomenujem občanov Slovenskej republiky ako tých, ktorí oprávnene túto novelu zákona spolu s nami predkladajú, tak je v tom iste nadsázka a trocha metafory, ale tá samotná podstata tejto úvahy, že občania majú na to právo a majú právo takýto zákon predložiť, sa veľmi nemení. Je to tak.
Inými predkladateľmi, ďalšími autormi sú možno aj ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že zásadnú prestavbu tohto podniku je treba urobiť nie na základe zmeny reorganizačných opatrení a rôznych zmien, ktoré spočívajú skoro vždy s nastupujúcimi riadiacimi garnitúrami, ale že sú spojené možno s potrebou zmeny v myslení, kde sa vyžaduje nie reorganizácia, ale renesancia lesníckeho pohľadu. Pretože lesníci majú ozaj možnosť načrieť veľmi hlboko do svojich minulostí, do svojich poznatkov a uplatniť ich tým najlepším spôsobom nie pre seba, ale pre našu krajinu.
Autormi sú možno ľudia, tak ako som to spomenul pred polrokom, keď som si dovolil použiť štátny znak, ktorý máme tu pred sebou, ja v tejto chvíli za chrbtom, v ktorom sú tiež status ako Slovenskej republiky hory. Ja som, možno si na to ešte niekto spomeniete, pomenoval niektoré z tých kopcov, vlastne všetky tri, a dal som im svoje mená. Tým dvom nižším som dal meno Odbornosť a Výkonnosť a tomu najvyššiemu som dal meno Morálka.
To sú argumenty, opäť možno poetické, ale predkladám ich do tejto snemovne s absolútnou vážnosťou, že ak nedokážeme do zákona vniesť potrebu a požiadavku práve takéhoto vnímania prístupu k štátnemu podniku a k štátnemu majetku ním spravovanému, potom všetko, čo urobíme, odhlasujeme a povieme, môže dostať patinu falošnosti.
Za autorov tejto novely by som si dovoliť označiť aj možno tak trocha aktuálnejšie novinárov z týždenníka Trend, ktorí pripomenuli prvý neúspešný pokus predloženia tohto zákona a ktorí vo februári tohto roku veľmi podrobne analyzovali hospodárenie štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a vyjadrili viacero motívov, ktoré nazvať inak ako veľmi závažnými, ktoré sa zjavujú pri správe tohto podniku, sa ani nedá. Ba budem ešte aj konkrétnejší možno. Za spoluautora tohto pokusu o zmenu zákona o štátnom podniku by som si dovolil označiť aj pána poslanca Podmanického, ktorý práve v tomto časopise vyjadruje veľmi otvorene, v tomto týždenníku, svoj názor, kde veľmi jasne hovorí, že zasiahnuť a ubrzdiť vplyvných ľudí, ktorí radi hovoria do toho, čo v tom podniku sa má a nemá robiť, bude veľmi ťažké a že sa on o to chce tiež pokúsiť. Takže tiež v tom vidím ako istú podporu, kde by som sa mohol dovolávať súhlasu celej snemovne ctenej, zo všetkých strán. To znamená zľava aj sprava, aj zo stredu.
Je to prvok, ktorý, a ja to zopakujem tak ako pri prvom čítaní, má silnú argumentačnú podporu aj vo vyhláseniach vysokých predstaviteľov Slovenskej republiky, ktorí práve v časoch, keď išlo o veľmi závažné otázky v Lesoch Slovenskej republiky, povedali nasledovné vety. Konkrétne pán predseda vlády vtedajší Robert Fico: "Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazní jeho postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by fungovať mal. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia lesov ako takých a nájsť pre ne nový model."
Nuž, pán vtedajší aj súčasný premiér, nič iné ako práve to nehľadáme aj touto novelou. A nebol v tom sám pán premiér, ktorý mal pocit, že treba dačo zmeniť. Vyjadril sa na tému potreby zmeny riadenia štátnych lesov aj prezident republiky pán Ivan Gašparovič. A do tretice súhlasne sa vyjadril súčasný minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pán Jahnátek, ktorý povedal, že podporí každú novelu, každý pokus, ktorý prispeje k lepšej ochrane štátneho majetku. To znamená aj k majetku v správe Lesov Slovenskej republiky. Takže podpora by tu bola. Je deklarovaná. Otázka je, čo sa s ňou udeje, keď príde k hlasovaniu? Bol by som veľmi rád, keby toto nebolo považované za pokus len zaujať vás istými úvahami o tomto štátnom podniku, ale presvedčiť vás, že táto zmena by naozaj mala dostať podporu zo všetkých strán politického spektra, pretože by slúžila tomu, aby pätina republiky bola spravovaná lepšie ako doteraz.
Ešte skôr, ako pôjdeme k jednotlivým ustanoveniam, dovolím si pomenovať tri etapy, ktoré sú spojené s genézou vývoja tohto zákona, tohto návrhu úpravy zákona. Prvým dejstvom je naozaj sedemstoročná história lesníctva v našej krajine. Ja som vždy tvrdil - a zopakujem to rád aj teraz -, že som len lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom a považujem za svoju povinnosť sa hlásiť k tomu, že táto história je naplnená úžasnými krokmi, ktoré jednoznačne vytýčili v histórii Slovenska veľmi dôležité stopy, ktoré presahujú hranice lesníckej profesie.
Druhým dejstvom je zápletka, ktorá obyčajne vstupuje do každej drámy, do každej hry. A tá zápletka je charakterizovaná tým, čo sa udialo pred tými štyrmi rokmi. Tým, že skupina zamestnancov sa už nebola ochotná ďalej prizerať spôsobu spravovania tohto podniku, ktorý nazvať inak ako deštrukčný, nehospodárny a veľmi zlý sa tiež nedá.
No a tá posledná fáza je ten 24. jún 2009, keď nespokojnosť prerástla a na chvíľočku tu vznikla nádej, že sa dokáže nájsť model, ktorý by v tomto podniku ukázal svetielko nádeje nielen pre samotný jeden podnik, ale pre správu vecí verejných v celej našej krajine. No nestalo sa tak.
Stále sme pri tom jednom podniku a stále sa snažíme práve na jeho príklade ukázať, že je veľmi dôležité, aby sa zmeny pri riadení štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky udiali. Škatule sa vtedy popresúvali, narobilo sa trocha kriku a ľudia ostali sklamaní práve z toho, že sa v zásade nezmenilo až tak veľa.
Nebudem sa k tomu vracať, ale využijem túto chvíľu na jednu poznámku, ktorá zdanlivo s tým nemusí celkom súvisieť, ale je veľmi súvisiaca. A to je poznámka o tom, že existuje aj dnes v našej spoločnosti veľa ľudí, ktorí dokážu prejaviť odvahu a pokúšajú sa zmeniť veci, ktoré meniť je potrebné, práve na poli verejnom. A ja v tejto chvíli chcem len avizovať, že zajtra, ak tu bude hodina určená, alebo čas určený na interpelácie, prednesiem interpeláciu, ktorá ako keby bola déja vu, ako keby sme zase mali čosi, čo tu bolo a čo je tu opäť. A to je prípad pána Ota Žarnaya, učiteľa z Košíc, s ktorým som sa zoznámil len v posledných dňoch a ktorý tentokrát nie v lesníctve, ale v školstve poukázal na veci, ktoré treba jednoznačne v prospech tejto krajiny zmeniť, a ktorý dostal za to zhruba takú odpoveď, akú sme dostali my vtedy na lesoch. Dnes je tento pán profesor z obchodnej akadémie vo výpovednom procese a mne sa zdalo, že celý tento príbeh, ktorý som najprv čítal a potom od neho vypočul, je príbeh, ktorý som už zažil a ktorý sa mi nežiada opakovať. Ale zdá sa, že opakovanie tu bude potrebné, pretože zatiaľ to vypadá tak, že máme tu iba jediné poučenie a to je to, že sme nepoučiteľní.
To bola odbočka do školstva. Vraciame sa nazad k lesníctvu. A pozrime sa už teraz podrobnejšie na motívy, ktoré by mali odstrániť to negatívne a podporiť to pozitívne, čo pri správe štátneho majetku pomocou podniku Lesy Slovenskej republiky je potrebné zabezpečiť.
Tento zákon zavádza niekoľko nových a dôležitých mechanizmov. Tým možnože najdôležitejším je nový spôsob vytvárania dozornej rady, ktorá by mala dostať kompetencie oveľa silnejšie, ako je tomu pri súčasnom chápaní zákona o štátnom podniku. Navrhujeme, aby dozorná rada mala sedem členov, ktorí budú volení na sedem rokov, ale títo nebudú nominovaní tak, ako je to v súčasnosti v plnom rozsahu ministerstvom, zriaďovateľom, ale ten kľúč k obsadeniu tých siedmich členov bude nasledovný: Dvoch členov dozornej rady by nominoval minister pôdohospodárstva, jedného predseda Slovenskej lesníckej komory, jedného dekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, jedného prezident Zväzu spracovateľov dreva, jedného generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody a jeden by bol zvolený zamestnancami podniku Lesy Slovenskej republiky. Máme za to, že takýto spôsob vytvorenia dozornej rady by dal možnosť veľmi reprezentatívne vstúpiť do riadenia tohto podniku tým vrstvám, tým spoločenským zoskupeniam, tým predstaviteľom, ktorí majú najúprimnejší a najvyšší záujem na tom, aby tento podnik fungoval čo najlepšie. Priznávame a je to tak ozaj aj chápané, aj to z toho tak vyplýva, že takýmto kreovaním dozornej rady chceme znížiť vplyv zriaďovateľa na možnosť priamo pomenovať a vytvoriť dozornú radu tak, aby bola bezprostredne podriadená, poslušná svojmu zriaďovateľovi do takej miery, že jej fungovanie sa v niektorých momentoch dá hodnotiť ako formálne. Dozorná rada by nebola chápaná len ako orgán, ktorý má nové zoskupenie, zloženie, ale ako orgán, ktorý bude schopný vygenerovať veľmi závažné rozhodnutia, ktoré v zákone presne sú špecifikované. Možno to najdôležitejšie je schopnosť dozornej rady navrhnúť a vybrať a navrhnúť zriaďovateľovi generálneho riaditeľa, ktorý by pri takejto kuratele, pri takomto zložení dozornej rady mal mať schopnosť odolávať politickým vplyvom, ktoré pri takomto podniku takéhoto významu vždy možno očakávať.
Okrem nového spôsobu vytvorenia dozornej rady navrhujeme aj, aby sa vytvorili nové orgány, ktoré svojím spôsobom doposiaľ neboli v prostredí štátnych podnikov uzákonené alebo ktoré neboli vôbec známe. V tomto prípade budeme hovoriť o dvoch, a to o etickej rade, ktorá by bola deväťčlenná a ktorej formulovanie požiadaviek v súlade s etickým kódexom firmy by bolo jednoznačne zamerané na to, aby odchýlky od normálu z hľadiska etiky, obchodnej, personálnej praxe boli vždy citlivo vyhodnocované a vracané do normálu. A tým orgánom, ktorý je tu pomenovaný úplne, ako doposiaľ v slovenskej praxi nepoznaný, je spoločenská rada. To je ten ďalší orgán, ktorý zatiaľ sme nepoznali. A spoločenská rada by mala zdôrazniť ten argument, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky zastáva záujmy všetkých občanov a títo občania by mali mať možnosť zasiahnuť do správy tohto podniku istým spôsobom. Spoločenská rada nie je početne v zákone obmedzená. Podľa záujmu by mohla mať možnože aj niekoľko desiatok členov. Je presne popísané, z akých zoskupení by sa títo členovia vytvárali. Ale dôležité je to, že by títo predstavitelia spoločenskej rady boli tí, ktorí formulujú stanoviská a požiadavky spoločnosti na správu štátneho majetku v rukách Lesov Slovenskej republiky.
Môžme si poslúžiť príkladmi. Môžu to byť značkári, môžu to byť hubári, môžu to byť zberatelia lesných plodov, môžu to byť cyklisti, môžu to byť predstavitelia rôznych zoskupení, ktoré majú jednoducho záujem na tom, aby správa lesov prihliadla aj na ich predstavy o tom, ako tento majetok sa má spravovať.
Okrem kreovania orgánov treba pristúpiť aj k pohľadu na to, čo je možno najdôležitejšie pri našom návrhu a čo by som vyhodnotil ako podstatu. A tá podstata je nový prístup k zodpovednosti zamestnancov, ktorí sú poverení riadením štátneho podniku. Sme presvedčení, že zodpovednosť by mala byť posunutá do takej roviny, aby sa nemohlo stať, že považujeme zodpovedného pracovníka len za symbolicky zodpovedného za správu majetku, ale že v prípadoch, tak ako je to aj v zákone pomenované, že sa preukáže, že jeho kroky neboli v súlade s riadnym hospodárom, riadnym hospodárením, tak bude povinný škody, ktoré spôsobil svojou neodbornosťou alebo svojím prístupom k správe tohto majetku, povinný nahradiť v plnom rozsahu. Je to niečo, čo sme presvedčení, že by vnieslo do kvality správy štátneho majetku veľmi výrazný motív toho, k tomu, aby sa nemohlo stať, že existuje prístup, ktorý vedome poškodzuje majetok, ktorý treba riadne obhospodarovať, a ľudia, ktorí sú za to zodpovední, konajú priamy opak.
Tu vzniká možno aj taká úsmevná otázka, alebo pochybnosť je, kto by vlastne bol ochotný prevziať na seba riziko, že v prípade, že sa mu preukáže, že pri výkone významnej funkcie v tomto podniku zlyhal a že sa dostavila, dostaví v budúcnosti povinnosť uhradiť škodu v plnom rozsahu, kto by mal ochotu do takéhoto rizika vstúpiť. No, ja som presvedčený spolu s predkladateľmi, že každý, kto by vedel vyhodnotiť takýto princíp ako princíp, ktorý mu pomáha pri správe majetku, pretože veľmi jasne by mohol povedať každému, kto by mal požiadavky na to, aby sa nevhodným spôsobom zasahovalo do správy majetku, účelovým, poškodzujúcim tento majetok, že by mohol odpovedať, ale vážený pán minister, vážení, tí, čo ste ma do tejto funkcie dali, ja predsa nemôžem konať tak, aby som vytvoril riziko, že raz v budúcnosti budem musieť škody, ktoré spôsobím pod vplyvom pokynov, ktoré sú neodôvodnené, aby som musel takéto škody sanovať, uhrádzať. Takže to je veľmi dôležitá súčasť tohto návrhu, ktorá hovorí o veľmi výrazne zvýšenej zodpovednosti za správu majetku, a to teda zodpovednosti hmotnej.
Súčasťou návrhu sú aj ďalšie momenty, ktoré by som pomenoval nasledovne. Sú tam pravidlá, ktoré musia byť spojené a mali by byť spojené s kariérnym rastom zamestnancov, ktoré by jednoznačne mali byť vložené do správy tohto podniku tak, aby to fungovalo. Sú tam pravidlá komunikácie s verejnosťou. Sú tam pravidlá, ktoré hovoria o vytváraní databázy lesníckych pamiatok, o spôsobe vyhlasovania významných lesníckych miest, podrobnosti o výberovom konaní na jednotlivé funkcie. To všetko sú motívy, ktoré možno považovať z hľadiska správy tohto štátneho podniku za dôležité, pretože nepochybne práve podnik Lesy Slovenskej republiky má vo svojom portfóliu povinností aj kultúrny rozmer, a preto napr. tie lesnícke pamiatky a potreba ich riadneho evidovania a opatrovania, ošetrovania je veľmi dôležitá.
Toto sú v zásade tie hlavné kapitoly, ktoré sme vniesli do zákona o štátnom podniku z pohľadu Lesov Slovenskej republiky. Ja by som si dovolil veľmi úprimne poprosiť, aby sme tento zákon, tento návrh vyhodnotili zo všetkých pohľadov, aby sme sa nedostali k záveru, ktorý je možné hodnotiť slovami pána ministra Jahnátka, ako mi to povedal pri prvom predložení tohto zákona, že nech si len pán Mičovský sníva svoje sny, on takéto niečo si nevie predstaviť. Ja som presvedčený, že práve takýto spôsob riadenia štátneho podniku by bol ten spôsob, ktorý by priniesol osoh všetkým zamestnancom a takisto aj všetkým občanom Slovenskej republiky, pre ktorých tento podnik slúži.
Ďakujem pekne za pozornosť, asi toľko.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, chcem si overiť, či po skončení týchto faktických bude výzva na prihlásenie sa do ústnej, ústne na prihlásenie sa do rozpravy.

Nie, nebola, preto lebo pán Mičovský vystúpil z pozície navrhovateľa a to bolo v čase, keď pani Zmajkovičová viedla schôdzu, a ona ešte nevyzvala na ústnu.

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Dobre.

Sulík Richard, poslanec NR SR
Okej, tak ja sa potom prihlásim v ústnej.

Ďakujem pekne. No, pán kolega Mičovský, hovorili ste o tom, či lesy majú byť založené na ekonomiku, na biznis, alebo nie. Osobne si myslím, že je potrebné vykonať rozdelenie prístupu. Lesy majú byť ekonomicky efektívne a majú produkovať zisk a štát si má objednať to, čo niekto mu vykonáva vo verejnom záujme. V prípade štátnych lesov, že spravuje aj drobné vodné toky, ktoré nemajú nič s hospodárením v lese, ale to je nad rámec, alebo spoločenské veci, ktoré zabezpečujú údržbu ciest do malých obcí a podobne, lebo aj takých, takých jesto, ale to treba zadefinovať a potom za to nech štát zaplatí. To znamená, že nech lesy sú ekonomicky ziskové, ale konečne by sme mali povedať aj to, že štát koľko zaplatí za tieto veci? Pretože to sa v tom veľkom balíku kdesi stráca.
Ale taktiež je treba povedať, že len takáto zmena zákona nestačí na to, aby štátne lesy hospodárili správne. Skúste mi povedať, že keby táto novela platila, čo by zabránilo tomu, aby štátne lesy dali firme Smrečina nad úverový limit 600-tisíc eur dreva bez zaplatenia, pretože štátny podnik darmo vykazuje zisk, keď peniaze na účte nie sú.