21. schôdza

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Priznám sa, zaoberal som sa veľmi podrobne aj touto alternatívou návrhu na zmenu a doplnenie zákona o štátnom podniku z dielne pána kolegu Mičovského a, samozrejme, aj ostatných kolegov. Porovnal som s tou pôvodnou alternatívou tento návrh. Je to v podstate takmer identické, aj keď ste tam niektoré veci doplnili. Preto sa v podstate nebudem vyjadrovať k obsahovej stránke, pretože už vo svojom vystúpení v rozprave, ako taký povedal by som prvý spravodajca tohto zákona, keď si predložil, pán kolega Mičovský, tento zákon, bolo to myslím na ôsmej schôdzi 7. 11. 2012, tam som svoje názory alebo svoj názor, jednoducho aj svoje stanoviská tlmočil a nič sa z obsahovej stránky vzhľadom na obsahovú stránku súčasného návrhu, nič sa na mojich stanoviskách nemení. Pravda je, že vtedy hlasovalo zo všetkých prítomných poslancov nejakých 29 poslancov za to, aby tento zákon bol posunutý do druhého čítania, čiže tá podpora nebola nejaká mimoriadna. Pravdou je aj to, že trošku ma prekvapuje samotná procedúra, pretože dať na jednu a tú istú schôdzu, vtedy, keď je tu vládny návrh zákona o štátnom podniku, aj poslanecký, to je celkom nešikovné. To je môj názor.
Ale čo je podstatné, a to by som sa obrátil na kolegu pána Kadúca. Nezdá sa vám trošku ústavne nekomfortné, vy ste predsa len právnik, pán kolega, aby sme v podstate vyžadovali alebo teda navrhovali, aby prezident republiky menoval dozornú radu a predsedu dozornej rady jedného z množstva štátnych podnikov? Prezident republiky predsa má v článku 102 úplne jednoznačne vymenované ústavné právomoci v ... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Pán poslanec Simon, ja nemám najmenší dôvod spochybňovať to, že lesy by mali na svoju činnosť vždy dostať v prípade, že sa od nich očakáva sanovanie celospoločenských úloh, aj nejakú dotáciu a že v zásade ich samotný kolobeh výrobného procesu je schopný zabezpečiť určitý rozsah zisku. Ale som presvedčený, že očakávať tu nejaké v dnešnej aj v najbližšej dobe enormné dotácie zo strany štátu a podporu nie je možné, a preto bude treba čerpať hlavne z vlastných prostriedkov a vlastných zdrojov. A práve tu sme pri tej podstate, ak by tento zákon prešiel, tak vám garantujem, že schopnosť ešte hlbšie sa zamýšľať nad zdrojmi, ktoré sú k dispozícii, by bola maximálne zvýšená a to v takej miere, že taký prípad, ako ste spomenuli vo vzťahu k Smrečine a ktorého podrobnosti možno celkom nepoznám, ale viem zhruba, o čom ste rozprávali, by bol veľmi prirodzene eliminovaný práve tým, že dozorná rada, ktorá by pozostávala z takých, z takéhoto reprezentatívneho zastúpenia by bola schopná dopredu nevýhodné zmluvy vylúčiť, čo dnes nie je celkom isté.
Čo sa týka pána poslanca Lebockého. Tu by som len zdôraznil jednu vec. Ja si pamätám nielen naše vystúpenie, ale, pán poslanec, aj tvoju reakciu. A celkom rád si spomínam na to, že si ohodnotil viaceré momenty v tomto návrhu za pozitívne a sám si nejak avizoval, že bude dobré, keď sa nimi budú zaoberať jednak príslušné ministerstvo a jednak aj samotný podnik. No ja nevravím, že sa nič neudialo, možnože o niečom neviem, no rozhodne som sklamaný... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No, pán Mičovský, chcem úvodom oceniť, že vy ako lesník, celý život lesník a srdcom lesník, že teda vám na tých štátnych lesoch záleží a že sa snažíte určite v dobrej viere predkladať riešenia, ktoré by mohli pomôcť štátnym lesom, len obávam sa, že vaše riešenia idú zlým smerom a že nebudú v praxi fungovať.
Ako prvé ma veľmi prekvapuje, že opakovane heroizujete štátne podniky, tvárite sa, ako keby to bola spása, a - pri všetkej úcte - hovorí to, hovorí to najmä o vašich naivných predstavách pri spravovaní verejných zdrojov. Štátne podniky sme tu mali a veľa štátnych podnikov sme tu mali 40 rokov a celá ekonomika išla dole vodou. Komplet celá ekonomika. Išla dole vodou znamená, že životná úroveň ľudí rástla veľmi pomaly. Kradlo sa, kradlo sa v malom. Dnes sa kradne vo veľkom, to je pravda. Ale kradne sa preto, lebo stále ešte máme veľa štátu. Kradne sa to, čo nemá pána. A, bohužiaľ, musím konštatovať, že väčšina ľudí, ktorí idú do verejných funkcií, vrátane politikov tam ide preto, aby sa nabalila. V takej dobe žijeme. Teraz tu požadovať, že štátne podniky, alebo tvrdiť, že štátne podniky sú skvelá vec, to je jednoducho mimo realitu. No ale aj keby bolo možné spravovať štátny podnik, tak otázka je, že prečo vlastne, kedy, v akých oblastiach by sme mali mať štátne podniky a kde stačí mať súkromné. A existuje taký pojem, volá sa to teória verejného práva, ktorá pomerne dobre obmedzuje alebo vymedzuje to, kde má zmysel, aby štát vstupoval. Je to pri zabezpečení verejných statkov, najmä takých verejných statkov, kde nie je možná vylučiteľnosť zo spotreby.
Dám vám príklad. Maják, to je taký typický učebnicový príklad, nejaká loď, ktorá pláve okolo, nedokážete ju vylúčiť zo spotreby, nedokážete tej lodi povedať, tak ty neplávaj, nedívaj sa na maják alebo neorientuj sa podľa neho.
V našich končinách reálnejší príklad je armáda. V prípade vojnového stavu armáda nedokáže predsa povedať, že dobre, týchto 100-tisíc obyvateľov my si nebudeme všímať pri, pri nejakom vojenskom konflikte a tých nebudeme chrániť, lebo oni odmietli platiť dane na armádu. Čiže v prípade verejného statku menom armáda nedokážete niekoho vylúčiť zo spotreby, preto má zmysel, že to je verejný statok a že ho teda organizuje štát. Tak isto charita, resp. charita je dobrovoľná, ale solidarita je tiež niečo, kde má zmysel, aby vstupoval štát.
To znamená, to je to prerozdelenie príjmov, niečo zoberieme bohatým, nie príliš veľa na to, aby nám utiekli, a dáme to chudobným, nie príliš veľa, lebo nám inak zlenivejú. Tam má zmysel, že štát zo svojej pozície moci vstúpi do týchto procesov a stanoví pravidlá. Povie 19-percentná daň alebo taký odvod, alebo taká sociálna dávka. A takisto to má zmysel pri verejných statkoch, kde dodatočný spotrebiteľ toho verejného statku nezvyšuje náklady. To je ten maják. Keď tam prepláva jedna loď navyše, tak kvôli tomu maják nie je drahší. Nie je to, ale napríklad nie je to základná škola. Lebo tam, keď máte nejakú triedu, možno jeden žiak sa tam stratí, ale už povedzme desať, pätnásť žiakov potrebujete navyše, potrebujete ďalšiu triedu, čiže tam dodatočný spotrebiteľ zvyšuje náklady. Toto je približne v krátkosti z teórie verejnej voľby a kebyže sa držíme toho, čo už je dávno objavené a aj praxou veľakrát overené, tak by ste, tak by ste tu netvrdili, že štátny podnik je skvelá vec.
Áno. Štát musí vykonávať svoju moc cez nejaké rôzne inštitúcie. Ale štát nemusí podnikať. Štát nemá čo podnikať. Všetko, čo vie štát, všetko, čo vie súkromný sektor zabezpečiť, tak do toho by štát jednoducho nemal liezť. A hlavný dôvod je ten, že ako som už vravel, že chýba vlastník. Tam, kde chýba vlastník, sa kradne. Áno, kradne sa aj v súkromných firmách, to je pravda, ale to nie je náš problém. To nie je problém miliónov obyvateľov a miliónov platcov daní. To je problém vlastníka. Tak keď sa tam kradne, no tak zrejme si tú firmu, ten podnik spravuje zle. Nie je to problém spoločnosti. A veľmi dobrý príklad je Cargo. V Cargu sa neuveriteľne kradne. Nemáte ani len predstavu ako. Cargo je stále v strate. Mali sme v roku 2006 možnosť sa konečne tohto balvanu zbaviť. No len došiel múdry z najmúdrejších, Robert Fico, a zastavil privatizáciu, ktorá bola tesne pred finalizáciou. Namiesto toho, že štát inkasoval 14 miliárd korún slovenských, dnes platí, netvrdím, že každý rok tam dopláca. Ale ten podnik jednoducho odvtedy vyprodukoval stratu na úrovni stoviek miliónov eur. A to znášame my všetci. Keby sa to bolo vtedy privatizovalo, aj za nulu, tie stovky miliónov eur by sme nemuseli splácať my všetci. Toto je problém s tými štátnymi podnikmi.
Preto si myslím, že najlepšie by bolo, keby štát tie Lesy sprivatizoval s určitými podmienkami alebo s určitými povedzme podmienkami, či už možnosť pre cyklistov do nich chodiť alebo turistické chodníky. Ja toto teraz neviem posúdiť konkrétne tento podnik. Ale štát vie predsa dať nejaké, nejaké bremeno, nejakú skrátka súčasť tej privatizácie zo zákona, čo by nový vlastník musel strpieť. Keďže by o tom vopred vedel, tak bolo by to v poriadku. Len takto máme štátny podnik a v tých Lesoch sa kradne, veď vy to musíte veľmi dobre vedieť. Tam sa, tam sa nabaľujú veľké množstvá alebo nejaký počet ľudí a vo veľkých sumách. A je to vždy, za každej jednej vlády. Je jedno, kto bol ministrom práve vtedy. Kradne sa tam. Vy tam sám ste upozornili na to, že sa kradne, pokiaľ sa nemýlim. A viete veľmi dobre, ako to dopadlo.
Teraz, keď poviete, dozornú radu budú skladať takí, takí, onakí, hentakí, bude sa s tými miestami kšeftovať. Určite sa bude s nimi kšeftovať. My v takej dobe žijeme. My žijeme v dobe, kde česť sa nič neráta. Si pozrite, kto vládne v tejto krajine. Tu vládne človek, ktorý zohnal peniaze vlastnou hlavou a na založenie svojej strany. A nič sa nedeje. Je z toho nahrávka a nič sa nedeje. Nič. Gorila vyšetrená? Nevyšetrená. Čo? Prečo si myslíte, že práve štátny podnik, keď tam zriadite nejakú etickú radu, bude fungovať? Nie. Bude sa tam kradnúť ďalej a budeme to platiť my všetci. Preto to treba predať. Rozpredať. Neviem presne ako. Zrejme nie jednému majiteľovi, možno rozbiť na menšie časti. Nemám predstavu o tomto, ale to by sa určite dalo vytvoriť. Ale nemyslite si, že ľudia, ktorí na Slovensku v roku 2013 spravujú verejné majetky, prostriedky, peniaze, že majú v sebe dostatok cti na to, aby to fungovalo. Nemajú! Keď v tomto súdite podľa seba, robíte veľkú chybu.
Na záver by som rád uviedol ešte jeden príklad z mojej osobnej skúsenosti. Bola to spoločnosť OLO, v ktorej som rok a trištvrte šéfoval. Medzi iným muselo odísť 90 ľudí zo 400. Urobilo sa iks opatrení. Výsledok bol taký, že ten zisk sa asi stridsaťnásobil v tom danom roku. A už v ďalšom roku sa podarilo prvýkrát v histórii OLO znížiť poplatky za odvoz smetí. Firma to mala slušne našliapnuté. No prišiel tam môj nástupca a prvé, čo spravil, kúpil nejaký nezmyselný pozemok za niekoľko sto miliónov korún. Kebyže neurobíme tam tie poriadky predtým, on by nemal za čo kúpiť ten pozemok. Áno. Naďalej by 90 zamestnancov a ich rodiny mali nejaké peniaze z OLO. To ešte si môžme povedať, no tak to nie je rozkrádanie, ale plytvanie s verejnými zdrojmi. Ale tak budiš, 90 ľudí má z čoho žiť, hotovo. Takto 90 ľudí alebo 90 rodín, 90 ľudí takto prišlo o prácu a jeden jediný sa nabalil. Toto sa stane. A teraz vy tu hovoríte, že došlo svetielko nádeje 24. júna 2007, kedy teda mohlo sa niečo stať. Keby sa niečo vtedy bolo stalo, pri najbližšej vláde Roberta Fica tam dôjdu nominanti a to vyberú ako vianočnú hus. To, čo by tam tí ľudia povedzme poctivo zanechali a vyhospodárili a vytvorili zisk, opäť by to išlo do mínusu. A v tomto je problém tých štátnych podnikov. Nie je problém nájsť v nejakej dobe manažéra, ktorý to bude robiť poctivo. Ľuboš Lopatka robil poctivo v Sociálnej poisťovni riaditeľa. Nekradol tam, hospodáril, znížil prevádzkové náklady o 20 miliónov eur ročne. No. O to výhodnejšie to bolo pre jeho nasledovníkov, ktorí teraz nemusia sa vôbec snažiť, vôbec šetriť a ešte tam majú aj skvelú možnosť sa na tom lepšie nabaliť. Je úplná chiméra si myslieť, že štátny podnik dokáže niečo vyriešiť.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Budem veľmi stručný. Ak mám byť úprimný, tak z mojej skúsenosti vyplýva, že prax je taká, že prevažne zle sa hospodári ako v štátnych, tak aj v neštátnych lesoch na Slovensku. A zdôrazňujem: česť výnimkám. Kolega Mičovský, ktorý bol mnoho rokov zamestnancom Štátnych lesov, po novom Lesov Slovenskej republiky, má asi najviac skúseností z nás alebo určite najviac skúseností z nás. A pozná aj pozitíva, aj negatíva toho, ako tento veľký a významný štátny podnik hospodári. Určite nie je taký idealista, aby si myslel, že aj v prípade prijatia tohto zákona sa zrazu všetky zlé veci zmenia ako šibnutím čarovného prútika na dobré. A tiež asi vie, podobne ako kolega Sulík, že ten stav spravovania vecí verejných na Slovensku je veľmi ďaleko od ideálneho. Ale myslím si, že to nie je prejavom idealizmu, ale istého odpočtu voči našim voličom, ktorí nás sem poslali - ja to aspoň tak chápem -, práve na to, aby sme veci, ktoré sú ďaleko od ideálnych, posúvali smerom k tomu lepšiemu, nazvime to pracovne ideálnemu stavu. A myslím si, že tento zákon má potenciál čiastočne prispieť k tomu, aby sa to zlé, čo sa v štátnych lesoch deje, zmenilo k lepšiemu. A myslím si, že toto je v podstate naša misia pri každom návrhu zákona. Ani jedným zákonom nezlepšíme realitu z totálne zlej na totálne dobrú alebo ideálnu. Ale všetci to robíme asi s cieľom - a pevne tomu verím, že to robíme, alebo mali by sme to robiť s cieľom - veci meniť tým smerom, smerom k ideálnemu. A v tomto vidím zmysel tohto návrhu.

Nech sa páči, Miroslav Kadúc.

Ďakujem. Pán Sulík, ste povedali, že pán Mičovský heroizuje štátne podniky. No, ja by som len, ja som to tam nezachytil z toho, čo hovoril. Ale minimálne ja ako predkladateľ si dovolím povedať, že určite ja neheroizujem... (Rečníkovi zlyhal mikrofón.)

Výborne. Tak ja sa pokúsim na to nadviazať. No, minimálne ja nie som zástancom štátnych podnikov, by som povedal, že ja som proti štátnym podnikom. Ale je tu nastavená nejaká koncepcia, nejaké historické, historické zriadenie, ktoré tie štátne podniky vytvorilo a udržiavalo. Ja si nedokážem predstaviť, že by sa teraz tá koncepcia mávnutím čarovného prútika len tak zmenila. Že by, že by tu štátne podniky neexistovali. A toto ani nebolo naším úmyslom. My sme chceli ísť, chceli sme dať taký návrh, ktorý by bol, ktorý by prispôsobil súčasnú situáciu alebo by upravil súčasnú situáciu tak, aby, aby, aby bola lepšia. Ja si fakt nedokážem predstaviť, že by, že by prišlo k privatizácii Lesov. To, to fakt, proste neviem si to predstaviť. A vy ste teda, ak som správne pochopil, libertarián a zároveň ste povedali, že, implicitne v jednej vete, že ste za to, nech sa to rozdelí, nech sa to sprivatizuje medzi viacerých vlastníkov. Ale potom nerozumiem tomu, ako zabránite tomu, aby sa tie podniky potom zlúčili do jedného veľkého, keď teda vlastnícke právo by malo byť v zásade neobmedzené. Čiže tuto si možno trošku odporujete.
Spomenuli ste ešte kšeftovanie s funkciami. No. Opäť je tu ten istý princíp, aký tu je teraz. Aký, som hovoril, že máme tu koncepciu, do ktorej zasahujeme a ktorú chceme zmeniť. Opäť tu je nejaké menovanie, nejaké odvolávanie. Beriem, to riziko kšeftovania tam je. Ale je tu jeden obrovský rozdiel, ktorý, ktorý tu doteraz nebol, a to je zodpovednosť. Zodpovednosť tých ľudí za tie funkcie, ktoré vykonávajú. To tu doteraz nebolo. Ak toto bude, trúfam si povedať, že sa veci zmenia naozaj rapídne k lepšiemu.

Ďakujem pekne. Tak. Pán poslanec Huba, hovoríte, že zle sa hospodári aj v súkromných lesoch. Áno, to môže byť. Ale to nie je problém, ktorý by nás trápil. To je problém vlastníka, toho súkromného vlastníka. Kdežto keď sa zle hospodári v štátnych lesoch, tak to trápi mňa osobne, lebo skôr či neskôr sa budem na to musieť cez moje dane poskladať, tak ako sa musím skladať na straty spôsobené Robertom Ficom v Cargu. To po prvé. A po druhé. Aj keby všetky opatrenia, ktoré pán Mičovský aj pán Kadúc, určite nemám, to nemám najmenšie pochybnosti, že ich navrhujú v dobrej viere. Ale uvedomte si, aj keď tie opatrenia hneď začnú fungovať, vymení sa garnitúra, príde banda zlodejov, opatrenia zruší a bude mať čo kradnúť. Toto si uvedomte! Vy nedokážete vaše opatrenia inštalovať na najbližších dvesto rokov. Preto vždy treba zvážiť, a teraz k vám, pán Kadúc, vždy treba zvážiť, kedy štát niečo má vlastniť. Nepovažujem sa za libertariána, a to ale neznamená, že štát má veľa vlastniť. Určite si nemyslím, že mali by sme sprivatizovať súdy napríklad, to netvrdím. Libertariáni by sprivatizovali súdy. Neviem posúdiť, čo by sa stalo, ale nie je to moje presvedčenie, že treba sprivatizovať súdy.
A netvrdím, že vy heroizujete štátne podniky. Ale pán Mičovský už mal dva prejavy a kde, kde to v podstate ospevoval. Tak preto som nazval, že heroizuje, ale myslel som to v dobrom. Nie urážlivo. To, keď si vy neviete predstaviť privatizáciu Lesov, to vôbec nevadí, že si to teraz vy v tomto momente neviete predstaviť, ale možnože stálo by za to naozaj podiskutovať o tom. Možnože spraviť nejakú konferenciu alebo iný druh verejnej diskusie a možnože by sme dospeli k záveru, že dobre, seknime s tým. Aj tých veľa vlastníkov by sa zrejme dalo vyriešiť. Ono môže kúpiť, že keď sa Lesy rozbijú na 50 častí, skrátka by bolo 50 jednotlivých drážb. Áno, môže niekto vydražiť viac, ale to by predsa nemuselo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, zbytok kolegov v sále. V stručnosti a v skratke budem prezentovať pozíciu nás piatich poslancov z Liberálnej dohody. A v podstate zhrniem argumenty pre to, prečo si myslíme, že napriek dobrému zámeru predkladateľa vnímame jeho návrh ako veľmi riskantný, problémový a ktorý môže viesť k ešte väčšiemu neporiadku v tejto organizácii namiesto toho, aby sa tie problémy vyriešili. Takže dôvodom a zámerom rozumieme, zdieľame, zdieľame túžbu po transparentnosti, avšak niektoré z predkladaných opatrení vnímame ako kontraproduktívne. Súhlasíme s tým, aby v tejto oblasti došlo k takým zmenám vzťahov a nastaveniu takých kontrolných mechanizmov, aby sa sprísnila zodpovednosť vrátane politickej zodpovednosti a aby sa čo najviac zamedzilo podozrivým aktivitám. Vyslovujeme však pochybnosť nad tým, či je práve tento navrhovaný model to, čo posúva celú vec dopredu.
Súhlasíme s verejným výberovým konaním v réžii dozornej rady. Nie je však jasné, aký prínos bude mať to, že riaditeľ nemá byť zamestnancom, ale bude vykonávať svoju funkciu v podobnom právnom postavení ako napríklad konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, obmedzeným.
Zodpovednosť za škodu, táto povinnosť bude prinášať to, že riaditelia budú žiadať poistenie voči podobnej zodpovednosti za škodu, čo bude generovať problémy, tak ako sme ich nedávno videli pri Národnej diaľničnej spoločnosti.
Spôsob navrhovania členov dozornej rady, to znamená funkčné obdobie na sedem rokov, spôsob ich menovania robí zo štátneho podniku, to znamená z určitej ekonomickej entity, pomaly ako keby orgán verejnej moci a na takéto priblíženie vôbec nie je dôvod a nevidíme, nevidíme vôbec v tom žiadny posun vpred. Navrhovať prezidentovi republiky dvoch kandidátov na každé miesto, dohromady teda štrnásť kandidátov, a ten bude zo štrnástich menovať sedem, je model, ktorý platí na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Máme za to, že tento model nie je vhodný pri štátnom podniku a už samotné zainteresovanie prezidenta republiky do chodu štátneho podniku hospodáriaceho s lesným materiálom sa nám zdá nenáležité. Mimochodom, menovanie všetkých sudcov Ústavného súdu naraz na celé funkčné obdobie sa veľmi neosvedčilo, ale to je úplne iná téma. Dozorná rada má veľa priamych rozhodovacích kompetencií, čo z nej vlastne robí iný orgán, akým by dozorná rada zo svojej podstaty mala byť. Svojimi kompetenciami sa blíži k predstavenstvu akciovej spoločnosti a z hľadiska efektivity manažovania podniku takéto miešanie kompetencie a zodpovednosti vôbec nevidíme ako prínos. Zákonná zodpovednosť členov dozornej rady ako pri riaditeľovi, platí to isté. Vzniká tam problém s poisťovaním zodpovednosti, na ktorom by určite títo manažéri trvali, a tiež môžu nastávať situácie, že takýto orgán radšej nebude chcieť rozhodnúť, ako by mal rozhodnúť tak, že jednotliví členovia budú potom braní na zodpovednosť vrátane finančnej náhrady, ak by spôsobili galibu v tomto podniku, čo sa v minulosti opakovane stávalo.
Vytvorenie nových orgánov etickej rady a spoločenskej rady; síce chápeme, že ide iba o poradné orgány, na druhej strane tu vidíme dve možné nebezpečenstvá. Spôsob ich zloženia bude kreovať široké a veľmi rôznorodé záujmy, ktoré budú chcieť byť uplatnené, presadené a podobne. V prípade, že sa to nebude dariť, nastane problém s tým, že na čo vlastne tieto dva orgány existujú a na čo tam sú. Takže jeden aj druhý orgán môžu mať opäť negatívny vplyv na riadenie podniku a môžu spôsobovať komplikácie. Konečným dôsledkom môže byť aj to, že sa bude dávať priveľký pozor na vnútorné a zodpovednostné vzťahy, na súboj o kompetencie, avšak samotný dôvod existencie podniku - to znamená vyvíjanie ekonomickej činnosti - pôjde do úzadia.
Náš názor je teda taký, že motivácia pri predkladaní tohto návrhu je v poriadku. Cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, je v poriadku. Otázne však je, že či tie navrhované nástroje nespôsobia viac komplikácií a neprinesú viacej problémov, ako by riešili. V prípade, ak tento návrh postúpi do druhého čítania, bude veľmi potrebné zamyslieť sa nad niektorými navrhovanými inštitútmi a zmeniť ich tak, aby samotnému podniku neškodili.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem. Ja z toho, čo som zachytil teda také tie vecné, že prečo tu nie je v pracovnoprávnom vzťahu, ale je to ako keby konateľ. Odpoveď je veľmi jednoduchá, to je zodpovednosť. Dosah zodpovednosti zamestnanca alebo osoby v pracovnoprávnom vzťahu je pomerne iný a teda omnoho, omnoho užší ako rozsah zodpovednosti človeka, ktorý pracuje na mandátnu zmluvu. Spomenul si, že miešame kompetencie ako keby akciovej spoločnosti alebo dávame tam prvky súkrom... alebo obchodných spoločností do štátneho podniku, ak som správne pochopil. Presne o to išlo, pretože práve teda minimálne ja som presvedčený o tom, že súkromné podniky sú nastavené tak, že tie vzťahy sú vytvárané tiež nejakou históriou, tak aby bolo riadenie čo najefektívnejšie. Preto chceme tieto prvky prevziať do štátneho podniku, aby aj v tom štátnom podniku bolo riadenie efektívne. Trošku som neporozumel tomu, že prečo je negatívny jav zapojenie poradných orgánov. Predsa ide o poradný orgán, kde aj široká verejnosť, sú to isté prvky priamej demokracie, čo aj vy, teda ak sa nemýlim, sa pokúšate presadzovať, aby ľudia mohli participovať a dávať návrhy, stanoviská alebo čokoľvek iné, čím môžu prispieť. Dobre vieme obidvaja, že medzi ľuďmi sú šikovní ľudia, ktorí majú čo povedať, len nemajú možno ten drajv, aby sa presadili do politiky. Čiže chceme dať ľuďom zo záujmových združení alebo iných právnických osôb alebo aj bežným ľuďom možnosť vyjadriť sa k tomu, ako sa, ako sa riadi štátny podnik.