23. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
10.9.2013 o 9:13 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe, ktorá sa už opakovane neteší, myslím si, tomu záujmu, ktorý by si zasluhovala vzhľadom na to, o akých dôležitých veciach hovorí. Takže pokúsim sa to spolu s kolegami, ktorí sa ďalší asi prihlásia do rozpravy, to aspoň trochu kompenzovať.
Svoj príspevok by som si dovolil rozdeliť do troch častí. V prvom, v prvej časti budem hovoriť o makroekonomických aspektoch a makrofinančných aspektoch. V druhej sa budem venovať spotrebiteľským záležitostiam a v tretej inštitucionálnym záležitostiam.
Takže začnem tou stručnou časťou, ktorá sa týka makro pohľadu.
Stručne možno povedať, že slovenský finančný sektor, najmä bankový sektor je v porovnaní s mnohými inými krajinami Európskej únie skutočne zdravý. Ešte stále čerpáme ovocie z toho, že pred viac ako desaťročím sme ho pomerne draho, ale účinne vyčistili, a najmä bol vtedy odpredaný strategickým finančným investorom, ktorí ho odvtedy spravujú, a čokoľvek im môžeme vyčítať a k niektorým veciam sa aj dostaneme, držia ho v podstate v rámci zdravého a opatrného pôsobenia na finančnom trhu. To znamená, náš bankový a celkový finančný sektor je pomerne zdravý, a hoci to znie samozrejme, je to niečo, čo dnes veľa iných krajín, najmä na juh od nás, ale čiastočne aj v okolí by rado mohlo povedať.
Zdravý finančný sektor, aj bankový sektor je kľúčový pre financovanie ekonomiky a ekonomický rast. Tu však prichádzajú dve "ale". Prvé "ale" je niečo, o čom hovoril aj pán guvernér vo svojom úvodnom slove. Hoci zlepšovanie situácie na úrokoch, teda zlepšovanie, znižovanie úrokových sadzieb a ich udržiavanie na veľmi nízkej úrovni a zlepšovanie konkurencie na maloobchodnom trhu sa premietlo do nižších sadzieb pre domácnosti a do rapídneho rastu úverov pre domácnosti najmä v oblasti hypotekárnych úverov, tak v prípade financovania podnikateľov to tak nie je, ako pán guvernér uviedol. Tam skôr zaznamenávame pokles úverovania.
Môže to znieť ako jedna z mnohých nudných makroekonomických štatistík, ale ak prestanú podnikatelia mať prístup k dostatočnému množstvu finančných zdrojov na prefinancovanie zásob, prevádzky i ďalších investícií, tak to má zásadný a rýchly vplyv na ekonomiku a na Slovensku to môže byť, a opakujem, môže, a dostanem sa k hlbšej analýze o sekundu, aj jeden z dôvodov, prečo našej ekonomike sa nedarí tak, ako si myslíme, že by sa jej malo.
Na dôkaz, alebo teda na to, čo to môže spôsobiť v prípade vážnejších problémov, sa stačí pozrieť do Talianska, Grécka, čiastočne do Španielska, kde práve to, čo nazývajú finanční odborníci credit crunch, teda obmedzovanie úverovania cez kvantitatívne obmedzovanie úverovania, teda nie cez zvyšovanie úrokových sadzieb, spôsobuje zásadné problémy najmä malým a stredným podnikom a dusí tamojšiu ekonomiku minimálne rovnako, ak nie viac, ako rôzne iné reštriktívne kroky.
Problém na Slovensku je však v tom, že nevieme dnes rozoznať, kde je sliepka a kde je vajce, teda inými slovami, či je pravda to, čo povedal pán guvernér, teda že znížené úverovanie podnikov je spôsobené horšou ekonomickou situáciou v eurozóne a nižším dopytom podnikov, respektíve nižšou kvalitou žiadateľov o úvery, v čom, v prípade reakcie bánk je pomerne zdravým, zdravým reakčným spôsobom na takúto situáciu, alebo či ide naozaj o nezdravé obmedzovanie z prílišného opatrníctva, z dôvodu možno aj odlievania určitých kapitálových tokov a podobne. Je to naozaj kľúčové pre budúcnosť našej ekonomiky, najmä v krátkodobom horizonte a málo sa o tom debatuje.
Takže moja prvá otázka, pán guvernér, na vás je, do akej miery Národná banka vykonala detailné štúdie, ktoré sa snažili pozrieť sa na dôvody tohto poklesu podnikania? Do akej miery to, čo ste hovorili, je len výsledok určitej voľnej úvahy? Do akej miery je to podložené a čím je to podložené? Teda to tvrdenie, že je to v podstate, ak nie teda zdravý, ale teda minimálne nie na Slovensku spôsobený pokles, ktorý je spôsobený len extrémnym prostredím.
Druhý, druhá otázka, o ktorej by som chcel hovoriť v súvislosti s makrorozmerom, sa týka zdravia našich bánk. Spomenul som to, že náš veľmi chorý bankový sektor, vtedy ešte dominantne štátom vlastnený, sme vyliečili a predali strategickým finančným investorom, zahraničným štandardným bankám, talianskym, rakúskym, belgickým, ktoré sa dodnes oňho napriek rôznym výhradám, ktoré môžu mať, minimálne opatrne a starostlivo starajú.
Máme však dve banky, banky strednej veľkosti, ktoré vlastnia domáce podnikateľsko-finančné skupiny, a pri týchto bankách si musíme byť vždy vedomí iných rizík. Tie riziká spočívajú v tom, že banka je veľmi zvláštna inštitúcia na rozdiel od iných podnikov v tom, že pracuje primárne s cudzími zdroje. To je vôbec ratio pre existenciu banky. Banka na jednu, jej jedno euro, ktoré má vlastného kapitálu, má minimálne desať v praxi, niekedy aj viac, podľa toho, ako je ten parkový efekt nastavený, eur od vkladateľov, či fyzických osôb, malých, právnických osôb alebo dnes často aj od centrálnych bánk. To znamená, že banky primárne pracujú s cudzími zdrojmi.
Čo to znamená? Znamená to fakt, že banka samotná nemusí byť nielen likvidná, ale nemusí byť ani solventná, nie je to vidieť. Povedzme si modelový príklad. Predstavte si banku, ktorá má portfólio vo výške miliardy eur, z toho je 100 mil. eur jej vlastný kapitál a 900 mil. eur sú požičané zdroje od vkladateľov drobných aj väčších. V takej situácii, a povedzme, že tá banka tých 100 mil. eur nejakým spôsobom prehajdáka, vlastného kapitálu, možno aj 150, investuje nesprávne. V tej chvíli banka v podstate stratila vlastné imanie, je de facto v bankrote. Keby to bol normálny podnik, musel by ísť do bankrotu a bolo by to vidno, pokiaľ by to veľmi starostlivo nezakrýval. V prípade banky to však tak byť nemusí, pretože povedzme, že majiteľ banky toto prizná a povie, že nebojte sa, ale ja tam vložím ďalších 100 mil. eur a tým i vykryjem tú stratu a postavím nové základné imanie, nové vlastné zdroje. Všetko vyzerá fajn, pokiaľ nezistíme, že tie zdroje nepriamo pochádzajú zo zdrojov tejto samotnej banky. Inými slovami, táto banka týchto 100 mil. alebo 150 mil. požičala právnickej osobe X, ktorá ich požičala právnickej osobe Y, ktorá ich požičala právnickej osobe Z, ktorá ich požičala vlastníkovi banky, ktorý ich do banky vloží ako zvýšenie základného imania. Banka v tej chvíli pôsobí solventne, majiteľ nemá peniaze, všetko je v poriadku. V skutočnosti banka je zbankrotovaná, len to nevieme.
Toto je scenár, ktorý sa odohral mnohokrát na celom svete vrátane vyspelého sveta a v mnohých obdobiach a nie je naňho nejaký jednoduchý liek. Lieky, ktoré používajú vyspelé štáty, sú dva. Je to všeobecne prísny, samozrejme, bankový dohľad, ktorý stráži to, čo sa v banke deje, ale je to aj, povedal by som, osobitný dohľad a osobitné predpisy regulujúce expozíciu banky voči firmám spojeným s jej vlastnými akcionármi. To znamená, že banka nemôže len tak požičať svojmu vlastnému akcionárovi, ani s ním spriazneným osobám, je tam limit. Je tam limit, ktorý je daný jednak zákonom a jednak potom vykonávacími predpismi Národnej banky, a to by malo v prípade, že sú tieto predpisy dodržiavané, zabezpečiť, že takéto niečo nenastane.
Samozrejme, toto platí len potiaľ, pokiaľ tie finančné toky od banky k jej klientom a od jej klientov späť sú transparentné, teda pokiaľ vieme zistiť, či naozaj medzi bankou, firmou X, firmou Y, firmou Z a akcionárom banky, aké toky prebiehajú, respektíve minimálne ak bankový dohľad s istotou vie, kam odišli peniaze z banky a že sa nepresúvajú v prípade úverov nejakým spôsobom ďalej.
Toto, hovorím, je všeobecné riziko. Ono platí pre banku, ktorá je vlastne na, najväčšou bankovou skupinou na svete, aj pre banku, ktorá je vlastne na, posledným podvodníkom, len tá pravdepodobnosť a tie riziká sú iné. Tie riziká, vieme, historicky sú vyššie v prípade bánk, ktoré sú vlastnené finančno-priemyselnými skupinami, ktoré ich používajú na to, aby financovali svoje developerské aktivity, výrobné aktivity, obchodné aktivity a podobne. Zažili sme na Slovensku napríklad prípad Investičnej a rozvojovej banky, takisto sme zažili v Čechách prípad Priemyselnej banky, kde toto jej majitelia, pardon, alebo manažéri, dokonca nie vždy aj majitelia, pri IRB-čke bol majiteľom vtedy ešte štát, ale aj manažéri to vo veľkej miere spravili, a my všetci sme to zaplatili.
Vieme, že tieto riziká tu sú. Vidíme, môžeme pozerať takisto niektoré nadštandardné rizikové faktory, ktorými sú napríklad nadštandardné úroky ponúkané na vkladoch pre obyvateľstvo, ktoré sú nástrojom, ako aj riziková banka môže pritiahnuť financovanie. To, prečo môže pritiahnuť financovanie, je dôsledok takzvaného morálneho hazardu spočívajúceho v poistení vkladov. Poistenie vkladov je potrebná vec, ktorú ale nebudem teraz bližšie rozoberať. Poistenie vkladov má však aj jednu negatívnu vec. A to je to, že klient, ktorý vloží peniaze do banky, vie, že ich dostane späť, aj keď banka padne. To znamená, že v poistení vkladov, sa pozriete na banku A a na banku B. Banka A ponúka jednopercentný úrok na termínovanom účte na jeden rok, povedzme banka B ponúka tri roky, a hoci viete, že banka B je riziková, počuli ste, že sa tam dejú divné veci, viete, že pokiaľ vložíte do limitu poistenia vkladov, ste pokrytí. To znamená, že nemáte žiadnu motiváciu zvažovať rizikovosť tej banky. Máte motiváciu dať to do banky B s vyšším, s vyšším úrokom. Preto v takomto systéme, keď nejaká banka ponúka nadštandardne vysoké úroky a je na nich závislá a najmä nie je schopná potom na príjmovej strane tieto úroky zarobiť nerizikovými operáciami, tak to tiež zhoršuje celú túto situáciu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, ako Národná banka hodnotí situáciu na Slovensku vo finančnom trhu z pohľadu rizikovosti bánk? Do akej miery sleduje takéto riziká, ktoré som sledoval, a aké opatrenia v tomto smere prijíma? A minimálne tie, ktoré môže verejne spomenúť.
Druhá téma je téma mikro, je to téma spotrebiteľská. Uplynulý rok, uplynulé možno trochu dlhšie obdobie bolo v znamení niekoľkých úspechov v oblasti ochrany spotrebiteľa, pomoci konkurencii v boji o spotrebiteľa, či už je to zavedenie prenositeľnosti hypoték a jej dotiahnutie v minulom roku, na ktorom sme najprv teda za Radičovej vlády spolupracovali s ministerstvom financií pod vedením pána Tvarožku a pána Mikloša, za minulý rok už to bolo pod vedením pána ministra Kažimíra, sme tento mechanizmus zaviedli a potom ho dotiahli, čo je jeden z faktorov, ktorý pomohol poklesu práve úrokov na hypotekárnych úveroch, aj keď vlastne už len jeden, lebo samozrejme boli tam aj iné, ktoré súvisia oveľa viac s externým prostredím. Podarilo sa aj zrušiť poplatky za úverové účty, to znamená, implementovať reálne európske právo v slovenských podmienkach po niekoľko, po niekoľkých rokoch bojov.
Máme tu však aj závažné problémy. Jedným z nich je obchádzanie týchto zákonov, alebo snaha o ich obchádzanie. Tu by som chcel povedať, že nedovolím si a ani by nebolo správne paušalizovať o všetkých bankách napríklad v súvislosti s prenositeľnosťou hypoték, pretože banky sú veľmi rôzne. A sú banky, ktoré implementujú aj literu zákona a jeho duch, a ich cieľom je samozrejme zarobiť, ale zarobiť najmä tým, že ponúknu klientovi kvalitné a dostupné služby v súlade so zákonom. A potom sú banky, ktoré hľadajú každú dieru v zákone, aj takú, ktorá tam nie je, len aby zarobili ešte o trochu viac, ale nie na, nutne na dobrých službách, ale na tom, že zneužívajú svoje postavenie na trhu.
Sme svedkami napríklad toho, že po tom, čo sme zaviedli prenositeľnosť hypoték, tak, a teda zákaz vyberania poplatkov v súvislosti s prenesením hypotéky pri refixácii, tak sme svedkami toho, že niektoré banky prudko zdvihli poplatky, ktoré pýtajú okolo toho a ktoré si myslia, že sú legálne, čo je téma, ktorej sa tiež, podľa môjho názoru, treba venovať. A zaujímalo by ma, pán guvernér, aký je váš názor pred tým, než pristúpime k prípadnému parlamentnému riešeniu?
V súvislosti s mikro a spotrebiteľmi je tu ešte druhá otázka, a to je otázka úžery. Vidím tu, sediac kolegu Hlinu, možno sa mýlim, ale predpokladám, že to je téma, ktorú bude chcieť riešiť, ale dovolím si predsa len k nej ja povedať jednu vec. Máme nejasnú reguláciu nebankových subjektov. A to je niečo, čo sa ide riešiť, pokiaľ viem, aby teda aj tieto subjekty podliehali vášmu dohľadu, ktorému dnes nepodliehajú.
Ale dovolím si upozorniť, že niektoré z tých subjektov, ktoré tieto úžernícke praktiky vykonávajú, sú bankami. Našli sme prípad, kde inštitúcia, ktorá ponúka teda ročnú priemernú mieru návratnosti viac ako 4 000 percent, je bankou z členského štátu EÚ, ktorá u nás podniká na základe takzvaného cezhraničného pasu alebo teda povolenia na automatické podnikanie. To znamená, že je to niečo, čo aj v súčasnom legislatívnom rámci je pre Národnú banku téma, ktorou by sa mohla a mala zaoberať, a ja chcem v tej súvislosti oceniť, a k tomu sa dostanem v treťom bode, že tie útvary Národnej banky, ktoré majú práve na starosti dohľad nad finančným trhom a ochranu spotrebiteľa, sa v ostatnom období začínajú aktivizovať práve aj v takýchto veciach a pýtajú od nás podnety, pýtajú od nás podklady, aby mohli konať, ale ešte musíme tú koncovku vidieť.
To ma vedie k poslednej téme, to je téma inštitucionálna. V roku 2001 som ako poradca viceguvernérky Národnej banky Slovenska pani Kohútikovej pripravoval pre ňu materiál práve o zlúčení dohľadu nad finančným trhom do Národnej banky Slovenska. Lebo vtedy Národná banka Slovenska mala dohľad nad bankami a Úrad pre finančný trh mal dohľad nad ostatnými subjektmi finančného trhu, a vtedy pani viceguvernérka mala krátkodobo na starosti aj túto otázku, po ukončení funkčného obdobia druhého viceguvernéra, a poverila ma, aby sme tento materiál pripravili spoločne, samozrejme pod jej vedením a jej kuratelou. A ten materiál navrhol toto zlúčenie, ale upozornil na to, že pri zlúčení menovej politiky a dohľadu nad finančným trhom do jednej inštitúcie vždy existuje istý konflikt záujmov. A to je ten, že menová politika potrebuje stabilitu, aj stabilitu bánk a finančných inštitúcií ako jedného z hlavných prevodových nástrojov menovej politiky. To znamená, centrálny bankár, ktorý rieši stav ekonomiky, stav úrokových sadzieb, ako ekonomiku oživiť alebo, naopak, ochladiť v prípade prehrievania, potrebuje na to stabilný finančný, najmä bankový sektor, ktorý spoľahlivo prenáša rozhodnutia, stimuly centrálnej banky do ekonomiky.
Preto má centrálna banka tendenciu byť v tomto prípade skôr na strane bánk a finančného sektora. Na druhej strane ako dohľadový orgán nad finančným trhom by mala byť nemilosrdná voči individuálnym bankám. Každú z nich, ktorá je, by som povedal, blízko krízového stavu, operatívne a veľmi silno riešiť a zároveň by mala hájiť záujmy spotrebiteľa. Vtedy, nebudem tým zaťažovať, vtedy sme navrhli, ako tieto konflikty záujmov riešiť aj vnútornou deľbou rozhodovania v Národnej banke. Čo je však podstatné, a preto to nejak do detailov nejdem riešiť, dneska tento konflikt záujmov už oficiálne neexistuje, pretože menová politika bola samozrejme vstupom do eurozóny od 1. januára 2009 prenesená do Európskej centrálnej banky a do Bruselu, teda s výnimkou hlasu pána guvernéra na zasadnutí Rady guvernérov sme stratili kontrolu nad vlastnou menovou politikou, takže ten konflikt záujmov centrálnej banky sa významne zmenšil.
Napriek tomu máme aj sekundárny, možno intelektuálne menej zjavný problém, a to je problém toho, že či je regulátor bližší k subjektom, ktoré reguluje, alebo či je bližší k občanom, ktorých záujmy má regulovať. To nie je problém vôbec len Slovenska, dokonca sa dá povedať, že na Slovensku je možno rovnako alebo aj menej výrazný ako inde, ale je to problém, ktorý sa napr. v Amerike často nazýva "problém otáčajúcich sa dverí", to znamená, že medzi regulátormi na finančnom trhu a medzi finančným trhom sa ľudia menia a otáčajú, zatiaľ čo medzi, by som povedal, bežným občianskym životom a medzi ľuďmi, ktorí bojujú za práva spotrebiteľov, až taká cirkulácia k regulátorovi nie je. Inými slovami, finančný dohľad, bankový dohľad tvoria banka, nie ochrancovia práv spotrebiteľov, z hľadiska toho, kam profesne patria a kde začínajú.
To je problém celosvetový. V tejto súvislosti chcem oceniť, že Národná banka vykazuje v ostatnom roku, dvoch, významnejšiu snahu sa emancipovať od tohto. Vykazuje výraznejšiu snahu bojovať viac aj za spotrebiteľov. Vidíme to na tom, a myslím si, že to vedie aj k rastúcej dôvere, vidíme to na rastúcom počte podnetov na Národnú banku v tejto oblasti. Zatiaľ to trochu menej vidíme v razantných zásahoch. Nie preto, že by NBS-ka nikdy nezasahovala, skôr preto, že zatiaľ preferuje, povedal by som, zasahovanie za, v zákulisí. Teda rieši problémy, ale neinformuje o nich verejnosť, čo na jednej strane chápem vzhľadom na citlivosť finančného sektora, ale na druhej strane je to škoda z hľadiska budovania jej kredibility.
Okrem tohto oslobodenia Národnej banky od, povedal by som, záujmov bánk v prospech záujmov spotrebiteľov, je však aj otázka kapacity. A tam musím povedať, že pokiaľ ovládam vnútornú štruktúru Národnej banky Slovenska, dovolím si povedať, že objem kapacít, ktoré sú venované dohľadu nad finančným sektorom z hľadiska záujmov spotrebiteľov najmä, je pomerne malý.
Preto sa vás, pán guvernér, chcem spýtať, či súhlasíte s tým, že tá kapacita je nedostatočná v tejto chvíli. A ak áno, aký je váš plán nejakým spôsobom to zmeniť?
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný
Vystúpenia
13:47
Vystúpenie v rozprave 13:47
Igor HraškoA by som len teda zdôraznil, akým spôsobom je nastavený súčasný stav a ako ho rieši navrhovaná právna úprava. Takže to, koľkých ľudí sa to týka zhruba, je okolo 200 tisíc ľudí, ktorí majú oprávnenie voliť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a možno aj v ďalších. Ale istým spôsobom je im to umožnené, istým spôsobom im to umožnené nie je. Takže tých päť spôsobov by som ešte raz zdôraznil. Buď nepôjdu voliť vôbec, pretože nemajú možnosti, akým spôsobom sa teda k tým voľbám dostať a akým spôsobom zahlasovať, ďalej, môžu voliť poštou, mohli by voliť osobne na veľvyslanectve Slovenskej republiky v zahraničí alebo na zastupiteľskom úrade, takisto by mohli voliť elektronicky, prípadne kombináciou skôr uvedených možností. A teraz, keď sa rozprávame aj o možnostiach rozšírenia teda eGovernmentu, elektronickej komunikácie, tak si myslím, že práve táto možnosť by mohla byť do budúcnosti preferovaná pre prípadný spôsob voľby práve zo zahraničia. Keďže tu máme zástupcov ministerstva vnútra, určite počúvajú pozorne, takže myslím si, že toto je racionálna pripomienka, ktorá by sa určite dala zapracovať do pozmeňujúceho návrhu v rámci tohto zákona, pretože aj z úvah alebo teda z komunikácie so Slovákmi zo zahraničia vyplýva, že by toto pre nich bola najideálnejšia možnosť, akým spôsobom zahlasovať vo voľbách. V súčasnosti sa teda môže voliť výlučne poštou a značne komplikovaným spôsobom a aj to len vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. To má za následok, že vlastne volilo 200 tisíc oprávnených voličov aj v posledných parlamentných voľbách, teda v roku 2012, z nich, z tých 200 tisíc len zhruba 10 tisíc voličov zo zahraničia.
Negatíva už takisto spomínal pán kolega Fecko, takže ja by som ich len zhrnul do takej kocky. Nový volebný kódex, vlastne táto právna úprava neumožňuje, aby sa výkon volebného práva zo zahraničia urobil elektronicky, čo je dlhodobá požiadavka voličov zo zahraničia, ktorú som už spomínal. V členských štátoch Európskej únie sa takýto systém volieb zo zahraničia napríklad uplatňuje v Estónsku. Ďalej, neumožňuje sa výkon volebného práva zo zahraničia ani na zastupiteľských úradoch v zahraničí. A takáto možnosť pritom existovala už v bývalom Česko-Slovensku a aj v súčasnosti existuje vo viacerých členských štátoch Európskej únie. Voľba poštou zo zahraničia je možná, ale len v prípade teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, ale už nie v prípadoch prezidentských volieb, celoštátneho referenda alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta, čo sa v podstate javí ako neodôvodnené, pretože všetky voľby sú postavené na roveň. Pripomienku by sme mohli mať akurát ku komunálnym voľbám, keďže ľudia nežijú trvale na danom území, tak je málo pravdepodobné, že by dokázali nejakým spôsobom posúdiť alebo zvoliť správneho kandidáta, ktorý by v podstate ovládal len dané územie danej samosprávy. Takže v tomto sa určite zhodneme. Ale v prípade prezidentských volieb, volieb do europarlamentu, voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, tie sú jasné, celoštátne referendum a takisto aj odvolanie alebo teda ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta určite by do tohto spôsobu mali byť zahrnuté, to znamená, minimálne, aby sa im umožnilo, pokiaľ sa zachová teda ten systém volenia poštou, aby sa tento systém doplnil o tieto ďalšie voľby. Ale, ako sme spomínali, elektronická forma voľby by určite bola prístupnejšia.
Ak sa umožňuje vykonať voľby zo zahraničia výlučne poštou, mal by náklady poštového styku komplexne hradiť štát, pretože občan, ktorý sa nachádza na Slovensku, nemá na to žiadne náklady, akurát možno na cestu na autobus alebo nejakú hromadnú dopravu, prípadne autom, alebo pešo, pokiaľ to má teda v blízkosti svojho bydliska, čo by malo byť, pretože okrsky sa robia tak, aby mal občan čo najbližšie do volebnej miestnosti. Tak prečo by mal mať občan Slovenskej republiky, ktorý žije v zahraničí, náklady oproti bežnému občanovi spojené so svojím volebným právom? Takže v prípade, že by takýto občan do budúcnosti volil poštou, tak by mal tieto náklady znášať štát. Toto všetko sa dá, samozrejme, odbúrať elektronickou formou hlasovania.
Do výsledku hlasovania sa započítavajú hlasy na hlasovacích lístkoch, ktoré boli doručené ministerstvu vnútra najneskôr v posledný pracovný deň pred dňom konania volieb, teda zo zahraničia musia byť odoslané o niekoľko dní skôr kvôli pošte, keď ešte predvolebná politická kampaň beží, končí sa až 48 hodín teda pred voľbami a voličovi zo zahraničia nikto nezašle potvrdenie, že jeho hlasovací lístok bol do výsledkov volieb započítaný. A tieto skutočnosti vnímajú voliči zo zahraničia ako diskrimináciu vo vzťahu k iným voličom. Takže opäť tu máme rovnosť, ktorá je týmto pádom obmedzovaná, pretože ak oni sa to musia snažiť vypísať naozaj, a pritom ešte sa musia spoliehať na to, že poštová služba ich hlas doručí načas. Mne sa osobne stalo len tu na Slovensku, že list, ktorý bol označený ešte ako prioritný, neprišiel ako prioritný, žiaľ, ťažko sa vymáhajú poplatky naspäť, keďže nevieme dokázať, kedy ten list prišiel, pokiaľ nebol s doručenkou. A toto je problém pošty. Niekde sa to, skrátka, zabudne, oneskorí alebo možno tendenčne zabudne, keďže sa vie o adresátovi. Takže opäť tu sa dostáva do popredia otázka elektronického hlasovania, ktoré tým pádom sa môže uskutočniť priamo v deň volieb, čo, si myslím, je zase efektívnejšie.
Takže toľko, čo sa týka volieb zo zahraničia.
Takže určite sa zhodneme na tom, že v rámci napĺňania eGovernmentu alebo teda zavádzania eGovernmentu, elektronickej verejnej správy bude aj toto jedna z možností, ktorá dokáže uľahčiť občanom Slovenskej republiky aj v oblasti volebného práva vyššie možnosti, vyšší komfort a, samozrejme, zjednodušiť celý systém volieb, a to nielen volieb do Národnej rady, ako som spomínal, ale aj ďalších volieb, ktoré sa ich týkajú.
No vrátim sa ešte späť teda ku tým predchádzajúcim dôvodom, o ktorých som už teda hovoril.
Pán minister mi tu potvrdil, že ich prvý návrh teda bol taký, že naozaj do okrskových a okresných volebných komisií by sa mohol spraviť taký výber, aby sa do nich dostali zástupcovia nie veľkých politických subjektov, ale, naopak, nových a malých politických subjektov, ktoré získali do 3 % hlasov v predchádzajúcich voľbách, keďže tých strán nominujúcich môže byť, samozrejme, viacej, a aby sme ušetrili, tak dávam teda návrh, aby ministerstvo vnútra skúsilo zapracovať takúto pripomienku, môžeme o nej, samozrejme, diskutovať. Len pokiaľ budeme o nej diskutovať v rámci politického spektra, tak určite bude viacej súčasným politickým stranám vyhovovať to, že tam budú mať svojich zástupcov, takže ono je to polemické, či prejde takýto návrh, ale v každom prípade dávam ho na zváženie, že pokiaľ chceme ešte aj ušetriť, tak, povedzme, v okrskovej alebo okresnej volebnej komisii sa stanoví maximálny počet okrskárov, teda ľudí, ktorí budú zastúpení v tejto komisii. Hrali sme sa tu s číslami, či ich bude šesť, osem alebo desať. A z tých všetkých malých alebo nových politických strán, ktoré vstupujú do daných volieb, sa žrebom vyžrebuje ten daný počet zástupcov v okrskovej alebo v okresnej volebnej komisii a tým pádom máme garanciu, že tam budú mať zastúpenia aj, povedzme, nezávislí kandidáti. A toto tak isto bude treba zapracovať do tejto novely, pretože v tejto novele sa toto vôbec nenachádza, že by nezávislý kandidát, ktorý si zozbiera podpisy pri ktorýchkoľvek voľbách, mal možnosť nominovať svojho zástupcu do okrskovej alebo do okresnej volebnej komisie, čo by, samozrejme, mala byť určite tiež možnosť, pretože, aj nezávislý kandidát by mal mať možnosť dohliadať na priebeh volieb.
Takže toto sú dva také návrhy, a by som bol rád, keby sa v rámci diskusie prediskutovali a aj zahrnuli teda do návrhu tohto zákona, do druhého čítania. Takže je to elektronická forma hlasovania zo zahraničia a návrh okrskové a okresné volebné komisie kreovať práve zo strán, ktoré nedosiahli 3 % alebo teda dosiahli do 3 % v predchádzajúcich voľbách, a z nových politických subjektov a nezávislých kandidátov, hlásiacich sa v daných voľbách s tým, do daného počtu aby sa ušetrili finančné prostriedky, žrebom vyžrebovať tých, ktorí budú v tej danej okresnej alebo okrskovej volebnej komisii zastúpení. Ďakujem pekne.
Určite. Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Milí návštevníci, milé kolegyne, kolegovia, ktorých je tu ešte menej ako pri mojom prvom vstupe, však ale to nevadí, ja som chcel tak trochu aj oddeliť dve témy. Prvú z nich som už spomenul v písomnej pripomienke. Teraz by som sa chcel dostať ešte k tej druhej časti. Ale čiastočne ju už načrtol môj kolega Martin Fecko. A jedná sa v rámci novopripravovaného zákona o voličov zo zahraničia. Je to tak trochu moja téma, pretože Slováci v zahraničí sú mojou obľúbenou témou. A okrem toho je tam veľa teda mojich kamarátov, známych, ktorí dočasne pôsobia tam. A preto som sa zaujímal aj o túto oblasť.
A by som len teda zdôraznil, akým spôsobom je nastavený súčasný stav a ako ho rieši navrhovaná právna úprava. Takže to, koľkých ľudí sa to týka zhruba, je okolo 200 tisíc ľudí, ktorí majú oprávnenie voliť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a možno aj v ďalších. Ale istým spôsobom je im to umožnené, istým spôsobom im to umožnené nie je. Takže tých päť spôsobov by som ešte raz zdôraznil. Buď nepôjdu voliť vôbec, pretože nemajú možnosti, akým spôsobom sa teda k tým voľbám dostať a akým spôsobom zahlasovať, ďalej, môžu voliť poštou, mohli by voliť osobne na veľvyslanectve Slovenskej republiky v zahraničí alebo na zastupiteľskom úrade, takisto by mohli voliť elektronicky, prípadne kombináciou skôr uvedených možností. A teraz, keď sa rozprávame aj o možnostiach rozšírenia teda eGovernmentu, elektronickej komunikácie, tak si myslím, že práve táto možnosť by mohla byť do budúcnosti preferovaná pre prípadný spôsob voľby práve zo zahraničia. Keďže tu máme zástupcov ministerstva vnútra, určite počúvajú pozorne, takže myslím si, že toto je racionálna pripomienka, ktorá by sa určite dala zapracovať do pozmeňujúceho návrhu v rámci tohto zákona, pretože aj z úvah alebo teda z komunikácie so Slovákmi zo zahraničia vyplýva, že by toto pre nich bola najideálnejšia možnosť, akým spôsobom zahlasovať vo voľbách. V súčasnosti sa teda môže voliť výlučne poštou a značne komplikovaným spôsobom a aj to len vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. To má za následok, že vlastne volilo 200 tisíc oprávnených voličov aj v posledných parlamentných voľbách, teda v roku 2012, z nich, z tých 200 tisíc len zhruba 10 tisíc voličov zo zahraničia.
Negatíva už takisto spomínal pán kolega Fecko, takže ja by som ich len zhrnul do takej kocky. Nový volebný kódex, vlastne táto právna úprava neumožňuje, aby sa výkon volebného práva zo zahraničia urobil elektronicky, čo je dlhodobá požiadavka voličov zo zahraničia, ktorú som už spomínal. V členských štátoch Európskej únie sa takýto systém volieb zo zahraničia napríklad uplatňuje v Estónsku. Ďalej, neumožňuje sa výkon volebného práva zo zahraničia ani na zastupiteľských úradoch v zahraničí. A takáto možnosť pritom existovala už v bývalom Česko-Slovensku a aj v súčasnosti existuje vo viacerých členských štátoch Európskej únie. Voľba poštou zo zahraničia je možná, ale len v prípade teda volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, ale už nie v prípadoch prezidentských volieb, celoštátneho referenda alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta, čo sa v podstate javí ako neodôvodnené, pretože všetky voľby sú postavené na roveň. Pripomienku by sme mohli mať akurát ku komunálnym voľbám, keďže ľudia nežijú trvale na danom území, tak je málo pravdepodobné, že by dokázali nejakým spôsobom posúdiť alebo zvoliť správneho kandidáta, ktorý by v podstate ovládal len dané územie danej samosprávy. Takže v tomto sa určite zhodneme. Ale v prípade prezidentských volieb, volieb do europarlamentu, voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, tie sú jasné, celoštátne referendum a takisto aj odvolanie alebo teda ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta určite by do tohto spôsobu mali byť zahrnuté, to znamená, minimálne, aby sa im umožnilo, pokiaľ sa zachová teda ten systém volenia poštou, aby sa tento systém doplnil o tieto ďalšie voľby. Ale, ako sme spomínali, elektronická forma voľby by určite bola prístupnejšia.
Ak sa umožňuje vykonať voľby zo zahraničia výlučne poštou, mal by náklady poštového styku komplexne hradiť štát, pretože občan, ktorý sa nachádza na Slovensku, nemá na to žiadne náklady, akurát možno na cestu na autobus alebo nejakú hromadnú dopravu, prípadne autom, alebo pešo, pokiaľ to má teda v blízkosti svojho bydliska, čo by malo byť, pretože okrsky sa robia tak, aby mal občan čo najbližšie do volebnej miestnosti. Tak prečo by mal mať občan Slovenskej republiky, ktorý žije v zahraničí, náklady oproti bežnému občanovi spojené so svojím volebným právom? Takže v prípade, že by takýto občan do budúcnosti volil poštou, tak by mal tieto náklady znášať štát. Toto všetko sa dá, samozrejme, odbúrať elektronickou formou hlasovania.
Do výsledku hlasovania sa započítavajú hlasy na hlasovacích lístkoch, ktoré boli doručené ministerstvu vnútra najneskôr v posledný pracovný deň pred dňom konania volieb, teda zo zahraničia musia byť odoslané o niekoľko dní skôr kvôli pošte, keď ešte predvolebná politická kampaň beží, končí sa až 48 hodín teda pred voľbami a voličovi zo zahraničia nikto nezašle potvrdenie, že jeho hlasovací lístok bol do výsledkov volieb započítaný. A tieto skutočnosti vnímajú voliči zo zahraničia ako diskrimináciu vo vzťahu k iným voličom. Takže opäť tu máme rovnosť, ktorá je týmto pádom obmedzovaná, pretože ak oni sa to musia snažiť vypísať naozaj, a pritom ešte sa musia spoliehať na to, že poštová služba ich hlas doručí načas. Mne sa osobne stalo len tu na Slovensku, že list, ktorý bol označený ešte ako prioritný, neprišiel ako prioritný, žiaľ, ťažko sa vymáhajú poplatky naspäť, keďže nevieme dokázať, kedy ten list prišiel, pokiaľ nebol s doručenkou. A toto je problém pošty. Niekde sa to, skrátka, zabudne, oneskorí alebo možno tendenčne zabudne, keďže sa vie o adresátovi. Takže opäť tu sa dostáva do popredia otázka elektronického hlasovania, ktoré tým pádom sa môže uskutočniť priamo v deň volieb, čo, si myslím, je zase efektívnejšie.
Takže toľko, čo sa týka volieb zo zahraničia.
Takže určite sa zhodneme na tom, že v rámci napĺňania eGovernmentu alebo teda zavádzania eGovernmentu, elektronickej verejnej správy bude aj toto jedna z možností, ktorá dokáže uľahčiť občanom Slovenskej republiky aj v oblasti volebného práva vyššie možnosti, vyšší komfort a, samozrejme, zjednodušiť celý systém volieb, a to nielen volieb do Národnej rady, ako som spomínal, ale aj ďalších volieb, ktoré sa ich týkajú.
No vrátim sa ešte späť teda ku tým predchádzajúcim dôvodom, o ktorých som už teda hovoril.
Pán minister mi tu potvrdil, že ich prvý návrh teda bol taký, že naozaj do okrskových a okresných volebných komisií by sa mohol spraviť taký výber, aby sa do nich dostali zástupcovia nie veľkých politických subjektov, ale, naopak, nových a malých politických subjektov, ktoré získali do 3 % hlasov v predchádzajúcich voľbách, keďže tých strán nominujúcich môže byť, samozrejme, viacej, a aby sme ušetrili, tak dávam teda návrh, aby ministerstvo vnútra skúsilo zapracovať takúto pripomienku, môžeme o nej, samozrejme, diskutovať. Len pokiaľ budeme o nej diskutovať v rámci politického spektra, tak určite bude viacej súčasným politickým stranám vyhovovať to, že tam budú mať svojich zástupcov, takže ono je to polemické, či prejde takýto návrh, ale v každom prípade dávam ho na zváženie, že pokiaľ chceme ešte aj ušetriť, tak, povedzme, v okrskovej alebo okresnej volebnej komisii sa stanoví maximálny počet okrskárov, teda ľudí, ktorí budú zastúpení v tejto komisii. Hrali sme sa tu s číslami, či ich bude šesť, osem alebo desať. A z tých všetkých malých alebo nových politických strán, ktoré vstupujú do daných volieb, sa žrebom vyžrebuje ten daný počet zástupcov v okrskovej alebo v okresnej volebnej komisii a tým pádom máme garanciu, že tam budú mať zastúpenia aj, povedzme, nezávislí kandidáti. A toto tak isto bude treba zapracovať do tejto novely, pretože v tejto novele sa toto vôbec nenachádza, že by nezávislý kandidát, ktorý si zozbiera podpisy pri ktorýchkoľvek voľbách, mal možnosť nominovať svojho zástupcu do okrskovej alebo do okresnej volebnej komisie, čo by, samozrejme, mala byť určite tiež možnosť, pretože, aj nezávislý kandidát by mal mať možnosť dohliadať na priebeh volieb.
Takže toto sú dva také návrhy, a by som bol rád, keby sa v rámci diskusie prediskutovali a aj zahrnuli teda do návrhu tohto zákona, do druhého čítania. Takže je to elektronická forma hlasovania zo zahraničia a návrh okrskové a okresné volebné komisie kreovať práve zo strán, ktoré nedosiahli 3 % alebo teda dosiahli do 3 % v predchádzajúcich voľbách, a z nových politických subjektov a nezávislých kandidátov, hlásiacich sa v daných voľbách s tým, do daného počtu aby sa ušetrili finančné prostriedky, žrebom vyžrebovať tých, ktorí budú v tej danej okresnej alebo okrskovej volebnej komisii zastúpení. Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
13:58
Vystúpenie s faktickou poznámkou 13:58
Jozef ViskupičVystúpenie s faktickou poznámkou
6.9.2013 o 13:58 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem, Igor, za prejav. Keďže sme sa o tomto bavili, myslím si, že téma možností zúčastniť sa volieb aj elektronickou formou je výzva nielen zo zahraničia, lebo mali by sme sa ňou zaoberať aj na domácej pôde. Sledujeme diskusie, či sú to estónske, možno írske, možno zo škandinávskeho prostredia, kde sú v tomto omnoho ďalej. Ocenili sme to, že vláda prišla so strechou všetkých procesov, ktoré by mali zabezpečiť to, aby v rámci Slovenska obiehali po úradoch informácie, a nie občania. A jednou z vetiev tohto celého procesu je aj to, aby sa volieb mohli zúčastniť elektronicky občania, či už starší s asistovanou službou, to znamená cez možné integrované obslužné miesta alebo aj z pohodlia svojho, svojej domácnosti, kde cez počítač by mohli odovzdať svoje hlasy. Má to veľké množstvo pozitívnych výhod. Jednou z nich je, to by malo byť pre nás politikov zaujímavé, vyššia volebná účasť, vyššia angažovanosť občanov, vyššia miera preukázateľnosti toho, kto bude zastupiteľom, pretože ak volí viacej ľudí a my im na to vytvoríme podmienky, tým viac sa môžeme opierať o to, že v poslaneckých snemovniach či už na lokálnej úrovni v mestách, obciach, alebo na regionálnej úrovni, vo VÚC-kach, v parlamente, v europarlamente a prezidentskom úrade sedí ten správny, ktorého naozaj občania chcú. Takže vítam túto poznámku. A dúfam, že si to minister vnútra zoberie k srdcu.
Neautorizovaný
14:00
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:00
Martin FeckoSpomenul si aj to ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta. Áno, som rád, že aj takúto možnosť ústava nám dovoľuje. Ale v tomto volebnom kódexe, kde sa to predkladá, opomenul som to spomenúť v mojom vystúpení. Chýba mi, samozrejme, v ústave to je, kedy je úspešné to ľudové hlasovanie o odvolaní. To, myslím, keď môžu iné pasáže z ústavy citovať v tomto predloženom teda volebnom kódexe, myslím si, že aj to by tam mohlo byť, že úspešné je vtedy, keď nadpolovičná väčšina voličov povie áno. Takže to je taká iba poznámka možno pre spravodajcu, aby aj to sme možnože chceli zapracovať do pozmeňujúceho návrhu. Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
6.9.2013 o 14:00 hod.
Ing.
Martin Fecko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán kolega, že si znovu zvýraznil našich zahraničných. Viem, že tá agenda ti svedčí a máš ju ako tvoju srdcovku, ako kultúrnik. Takže som rád, že máme v klube aj takého človeka. A tak ako si povedal, mali by sme im v prvom rade zjednodušiť podmienky hlasovania, keď sú mimo. A o tom, že je tam komplikácia, svedčí aj pomer. Keď z 200 tisíc v týchto voľbách prišlo iba 10 tisíc voliť, to znamená, že nie je to kvôli tomu, že ja neviem sa ráno neprebudili a boli už nebohí, nechcem ich poslať do hrobu, ale kvôli tomu, že keď si povedali, akú tortúru majú podstúpiť, aby mohli hlasovať, tak povedali si, že asi nepôjdu. A vykašlali sa na to. Takže keby ten počet bol aspoň 50 na 50, bol by som veľmi rád. Teraz to je nepomer, koľko voličov vlastne volí v zahraničí našich občanov.
Spomenul si aj to ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta. Áno, som rád, že aj takúto možnosť ústava nám dovoľuje. Ale v tomto volebnom kódexe, kde sa to predkladá, opomenul som to spomenúť v mojom vystúpení. Chýba mi, samozrejme, v ústave to je, kedy je úspešné to ľudové hlasovanie o odvolaní. To, myslím, keď môžu iné pasáže z ústavy citovať v tomto predloženom teda volebnom kódexe, myslím si, že aj to by tam mohlo byť, že úspešné je vtedy, keď nadpolovičná väčšina voličov povie áno. Takže to je taká iba poznámka možno pre spravodajcu, aby aj to sme možnože chceli zapracovať do pozmeňujúceho návrhu. Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
14:02
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:02
Helena MezenskáJa by som chcela ešte raz zdôrazniť, že ak je problém v nastavení nejakého systému zastúpenia členov okrskových komisií z radov nezávislých kandidátov, tak vôbec nevidím problém v tom, aby toto zastúpenie bolo realizované prostredníctvom zástupcov rôznych adekvátnych občianskych mimovládnych organizácií. Znova to len zhrniem tak, že ak tu naozaj niekto má záujem zrovnoprávniť prostredie pre účasť a prítomnosť občianskych kandidátov, nezávislých kandidátov, tak hľadá spôsoby, a nie dôvody, ako ich odtiaľ vytlačiť na okraj účasti a záujmu. Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
6.9.2013 o 14:02 hod.
Mgr.
Helena Mezenská
Videokanál poslanca
Tak ja sa rovnako prihováram k podpore zrovnoprávnenia pozície postavenia ako nezávislých kandidátov kandidujúcich vo voľbách, tak aj ich zástupcov členov okrskových komisií. Zastávam sa toho ako pri odmeňovaní, tak aj pri riadnej účasti, pri sprístupnení, pri umožnení ich riadnej účasti. Dnes som presvedčená, že dokonca by malo byť samozrejmosťou ich zastúpenie a zrovnoprávnenie s členmi okrskových komisií iných štandardných politických strán. Potrebu čoraz väčšieho zastúpenia nezávislých kandidátov v podstate jasne preukazuje, odzrkadľuje nielen prítomnosť, ale aj budúce vývojové politické a občianske trendy. Jasne to naznačuje aj vývoj záujmov a potrieb na občianskej platforme. Neviem, prečo teda týmto zákonom máme ísť proti prirodzenému vývoju, načo je táto umelá hmota.
Ja by som chcela ešte raz zdôrazniť, že ak je problém v nastavení nejakého systému zastúpenia členov okrskových komisií z radov nezávislých kandidátov, tak vôbec nevidím problém v tom, aby toto zastúpenie bolo realizované prostredníctvom zástupcov rôznych adekvátnych občianskych mimovládnych organizácií. Znova to len zhrniem tak, že ak tu naozaj niekto má záujem zrovnoprávniť prostredie pre účasť a prítomnosť občianskych kandidátov, nezávislých kandidátov, tak hľadá spôsoby, a nie dôvody, ako ich odtiaľ vytlačiť na okraj účasti a záujmu. Ďakujem.
Neautorizovaný
9:02
Počas roku 2012 pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí finančného sektora. Vývoj na finančných trhoch sa síce počas roka upokojil, ale bolo to skôr kvôli krokom zo strany ECB než kvôli zlepšovaniu makroekonomického vývoja.
Práve vývoj...
Počas roku 2012 pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí finančného sektora. Vývoj na finančných trhoch sa síce počas roka upokojil, ale bolo to skôr kvôli krokom zo strany ECB než kvôli zlepšovaniu makroekonomického vývoja.
Práve vývoj makroekonomický v závere roka potvrdil neistotu. Ceny slovenských štátnych dlhopisov sa začiatkom roku 2012 spamätali z turbulentnej jesene 2011 a rástli až do mája 2013, čím priaznivo ovplyvnili domáci finančný sektor. Dôležitým pozitívnym štrukturálnym trendom pre stabilitu a celkové zdravie finančného sektora je skutočnosť, že rast aktivity je vo väčšine segmentov sprevádzaný adekvátnym rastom vlastných zdrojov. Finančný a najmä bankový sektor tak nevytváral vyšší pákový efekt a zvýšil robustnosť voči prípadným šokom. Veľmi dôležitým trendom v roku 2012, ale aj začiatkom roku 2013, bolo zrýchlenie rastu úverov domácnostiam. Platí to predovšetkým na úvery na bývanie, ktoré tvoria väčšinu objemu úverového portfólia v segmente retailu, rástli však aj spotrebiteľské úvery. Tento trend je výsledkom rastúceho záujmu o úvery, stimulovaného nízkymi úrokovými sadzbami a čiastočne aj stabilnými cenami nehnuteľností. V dôsledku kombinácie uvedených faktorov patrí rast úverov domácnostiam na Slovensku medzi najrýchlejší v rámci Európskej únie.
Odlišná bola situácia v sektore podnikov, ktorý na rozdiel od retailu viac sleduje trendy vo vývoji eurozóny. Slabnúci dopyt a prísne úverové štandardy viedli k spomaľovaniu rastu úverov, v polovici roka 2012 došlo dokonca k poklesu. V druhom polroku 2012 bolo už tempo poklesu úverov na podobných hodnotách ako na prelome rokov 2009 a 2010. Vývoj v prvom polroku 2013 ukazuje na pokračovanie poklesu úverov podnikom, pričom v apríli a máji 2013 úvery klesali najrýchlejšie v histórii, medziročne viac ako o 5,6 %, pričom tento pokles sa týkal všetkých odvetví.
Celkový čistý zisk bankového sektora zaznamenal v roku 2012, podľa údajov vykázaných bankami, medziročne pokles takmer o jednu tretinu. Hlavným dôvodom bol rast nákladov na kreditné riziko v portfóliu úverov a poskytnutých záruk a zavedenie osobitného a mimoriadneho bankového odvodu. Na druhej strane pozitívny vplyv mal najmä nárast čistého príjmu z obchodovania a rast čistých úrokových výnosov. V prvých mesiacoch roka 2013 sa ziskovosť držala na úrovni porovnateľnej s rokom 2012. Tu mali negatívny vplyv najmä stagnácia úrokových príjmov a náklady na kreditné riziko. Iba časť bánk vedela túto nepriaznivú situáciu kompenzovať nárastom príjmov z obchodovania.
Primeranosť vlastných zdrojov bankového sektora zaznamenala počas roka 2012 nárast. Pozitívne k nemu prispelo najmä ponechanie významnej časti zisku z roku 2011, ako aj priame zvýšenie základných vlastných zdrojov a kladné precenenie dlhových cenných papierov držaných v portfóliu finančných nástrojov na predaj. Podobný vývoj sme indikovali aj začiatkom roku 2013. Bankový sektor si ponechal približne 26 % zo zisku vytvoreného v roku 2012.
Pre ďalší vývoj rizík, ktoré by mohli vytvoriť tlak na pokles ziskovosti bánk, je pozitívne, že napriek nárastu zlyhaných úverov vykázala väčšina bánk v roku 2012 dostatočnú výšku opravných položiek. K zmierneniu budúcich rizík prispieva aj skutočnosť, že tvorba opravných položiek výraznejšie prevyšovala tempo rastu zlyhaných úverov, najmä v podnikovom portfóliu, kde je miera zabezpečenia úverov kolaterálom nižšia. Kreditné riziko domácnosti bolo počas roku 2012 aj začiatkom roku 2013 relatívne stabilné.
Pokiaľ ide o zlepšenie situácie na finančných trhoch v roku 2012 vo väčšine sektorov finančného trhu, bezrizikové úrokové miery poklesli na historické minimá a pravdepodobnosť ich zotrvania v dlhodobom horizonte sa zvýšila. To môže viesť k poklesu investičných výnosov a v poisťovniach aj k potrebe dotvárania technických rezerv. Na druhej strane sa zvyšovalo vystavenie niektorých sektorov trhu voči trhovým rizikám. Opäť ide hlavne o sektor poisťovní a dôchodkových fondov v druhom a treťom pilieri, kde v roku 2012 pokračoval nárast priemerných sadzieb a priemernej splatnosti, a citlivosť reálnej hodnoty portfólia sa takisto zvyšovala. Vzhľadom na zrušenie garancií zmiešaných a akciových fondov sa zvýšilo vystavenie týchto fondov aj voči akciovému a devízovému riziku.
Ziskovosť poisťovní v roku 2012 medziročne poklesla o 20 %, čo bolo spôsobené hlavne vysokým ziskom v roku 2011. Solventnosť poisťovní sa výrazne zvýšila v dôsledku ziskov z precenenia cenných papierov v portfóliu na predaj. Tieto zisky v dôsledku klesajúcich úrokových sadzieb tak slúžia ako vankúš v prípade nárastu úrokových sadzieb.
Počet sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vzrástol počas roku 2012 o viac ako 30 000. Od septembra 2012 do konca januára 2013 došlo k ďalšiemu otvoreniu druhého piliera dôchodkového sporenia pre dobrovoľné vstupy aj výstupy. Podľa údajov zo Sociálnej poisťovne bol výsledný efekt tohto otvorenia čistý úbytok 74 719 sporiteľov, pričom prevažná časť pohybov sa uskutočnila aj v januári 2013. Čistá hodnota aktív DSS klesla o 200 mil. eur. Možnosť sporiť si v dvoch dôchodkových fondoch naraz vyústila do zvýšeného záujmu sporiteľov o dlhopisové dôchodkové fondy. V závere roka 2012 došlo k spomaleniu rastového trendu čistej hodnoty aktív z dôvodu zníženia povinného mesačného príspevku do druhého piliera. V majetku akciových a zmiešaných dôchodkových fondov sa v roku 2012 po dlhom čase vo významnejšie miere objavili akcie a podielové listy a zároveň sa znížil podiel vkladov v bankách. Zrejme snaha o dosiahnutie vyšších výnosov viedla k zvyšovaniu priemernej zostatkovej splatnosti prakticky vo všetkých dôchodkových fondoch. V prípade tretieho piliera bol v roku 2012 zvýšený záujem o sporenie v menších doplnkových dôchodkových fondoch so špecializovaným investičným zameraním pri súčasnom úbytku účastníkov vo veľkých doplnkových fondoch, pričom tento trend pokračoval aj v prvom polroku 2013.
Celkový objem spravovaného majetku v sektore DDS sa v roku 2012 zvýšil najviac od roku 2007. Nezanedbateľnou mierou k tomu prispelo aj zhodnotenie aktív v portfóliách. Zvýšilo sa zastúpenie dlhopisovej akciovej zložky majetku doplnkových fondov. Výkonnosť všetkých fondov bola v prvom polroku 2013 kladná. V sektore kolektívneho investovania sa na Slovensku v roku 2012 obnovil trend nárastu spracovaných aktív. Kladné čisté predaje, najmä tuzemských podielových fondov, podporené rastom ciel aktív v priebehu sledovaného obdobia vymazali prepad majetku, ktorý bol spôsobený náhlymi redemáciami v druhom polroku 2011. Priaznivý vývoj na finančných trhoch v druhom polroku 2012 prispel ku kladnému zhodnoteniu vo všetkých kategóriách podielových fondov.
Ďakujem za pozornosť.
Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, dámy a páni, dovoľte mi, aby som vám predložil Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2012.
Počas roku 2012 pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí finančného sektora. Vývoj na finančných trhoch sa síce počas roka upokojil, ale bolo to skôr kvôli krokom zo strany ECB než kvôli zlepšovaniu makroekonomického vývoja.
Práve vývoj makroekonomický v závere roka potvrdil neistotu. Ceny slovenských štátnych dlhopisov sa začiatkom roku 2012 spamätali z turbulentnej jesene 2011 a rástli až do mája 2013, čím priaznivo ovplyvnili domáci finančný sektor. Dôležitým pozitívnym štrukturálnym trendom pre stabilitu a celkové zdravie finančného sektora je skutočnosť, že rast aktivity je vo väčšine segmentov sprevádzaný adekvátnym rastom vlastných zdrojov. Finančný a najmä bankový sektor tak nevytváral vyšší pákový efekt a zvýšil robustnosť voči prípadným šokom. Veľmi dôležitým trendom v roku 2012, ale aj začiatkom roku 2013, bolo zrýchlenie rastu úverov domácnostiam. Platí to predovšetkým na úvery na bývanie, ktoré tvoria väčšinu objemu úverového portfólia v segmente retailu, rástli však aj spotrebiteľské úvery. Tento trend je výsledkom rastúceho záujmu o úvery, stimulovaného nízkymi úrokovými sadzbami a čiastočne aj stabilnými cenami nehnuteľností. V dôsledku kombinácie uvedených faktorov patrí rast úverov domácnostiam na Slovensku medzi najrýchlejší v rámci Európskej únie.
Odlišná bola situácia v sektore podnikov, ktorý na rozdiel od retailu viac sleduje trendy vo vývoji eurozóny. Slabnúci dopyt a prísne úverové štandardy viedli k spomaľovaniu rastu úverov, v polovici roka 2012 došlo dokonca k poklesu. V druhom polroku 2012 bolo už tempo poklesu úverov na podobných hodnotách ako na prelome rokov 2009 a 2010. Vývoj v prvom polroku 2013 ukazuje na pokračovanie poklesu úverov podnikom, pričom v apríli a máji 2013 úvery klesali najrýchlejšie v histórii, medziročne viac ako o 5,6 %, pričom tento pokles sa týkal všetkých odvetví.
Celkový čistý zisk bankového sektora zaznamenal v roku 2012, podľa údajov vykázaných bankami, medziročne pokles takmer o jednu tretinu. Hlavným dôvodom bol rast nákladov na kreditné riziko v portfóliu úverov a poskytnutých záruk a zavedenie osobitného a mimoriadneho bankového odvodu. Na druhej strane pozitívny vplyv mal najmä nárast čistého príjmu z obchodovania a rast čistých úrokových výnosov. V prvých mesiacoch roka 2013 sa ziskovosť držala na úrovni porovnateľnej s rokom 2012. Tu mali negatívny vplyv najmä stagnácia úrokových príjmov a náklady na kreditné riziko. Iba časť bánk vedela túto nepriaznivú situáciu kompenzovať nárastom príjmov z obchodovania.
Primeranosť vlastných zdrojov bankového sektora zaznamenala počas roka 2012 nárast. Pozitívne k nemu prispelo najmä ponechanie významnej časti zisku z roku 2011, ako aj priame zvýšenie základných vlastných zdrojov a kladné precenenie dlhových cenných papierov držaných v portfóliu finančných nástrojov na predaj. Podobný vývoj sme indikovali aj začiatkom roku 2013. Bankový sektor si ponechal približne 26 % zo zisku vytvoreného v roku 2012.
Pre ďalší vývoj rizík, ktoré by mohli vytvoriť tlak na pokles ziskovosti bánk, je pozitívne, že napriek nárastu zlyhaných úverov vykázala väčšina bánk v roku 2012 dostatočnú výšku opravných položiek. K zmierneniu budúcich rizík prispieva aj skutočnosť, že tvorba opravných položiek výraznejšie prevyšovala tempo rastu zlyhaných úverov, najmä v podnikovom portfóliu, kde je miera zabezpečenia úverov kolaterálom nižšia. Kreditné riziko domácnosti bolo počas roku 2012 aj začiatkom roku 2013 relatívne stabilné.
Pokiaľ ide o zlepšenie situácie na finančných trhoch v roku 2012 vo väčšine sektorov finančného trhu, bezrizikové úrokové miery poklesli na historické minimá a pravdepodobnosť ich zotrvania v dlhodobom horizonte sa zvýšila. To môže viesť k poklesu investičných výnosov a v poisťovniach aj k potrebe dotvárania technických rezerv. Na druhej strane sa zvyšovalo vystavenie niektorých sektorov trhu voči trhovým rizikám. Opäť ide hlavne o sektor poisťovní a dôchodkových fondov v druhom a treťom pilieri, kde v roku 2012 pokračoval nárast priemerných sadzieb a priemernej splatnosti, a citlivosť reálnej hodnoty portfólia sa takisto zvyšovala. Vzhľadom na zrušenie garancií zmiešaných a akciových fondov sa zvýšilo vystavenie týchto fondov aj voči akciovému a devízovému riziku.
Ziskovosť poisťovní v roku 2012 medziročne poklesla o 20 %, čo bolo spôsobené hlavne vysokým ziskom v roku 2011. Solventnosť poisťovní sa výrazne zvýšila v dôsledku ziskov z precenenia cenných papierov v portfóliu na predaj. Tieto zisky v dôsledku klesajúcich úrokových sadzieb tak slúžia ako vankúš v prípade nárastu úrokových sadzieb.
Počet sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vzrástol počas roku 2012 o viac ako 30 000. Od septembra 2012 do konca januára 2013 došlo k ďalšiemu otvoreniu druhého piliera dôchodkového sporenia pre dobrovoľné vstupy aj výstupy. Podľa údajov zo Sociálnej poisťovne bol výsledný efekt tohto otvorenia čistý úbytok 74 719 sporiteľov, pričom prevažná časť pohybov sa uskutočnila aj v januári 2013. Čistá hodnota aktív DSS klesla o 200 mil. eur. Možnosť sporiť si v dvoch dôchodkových fondoch naraz vyústila do zvýšeného záujmu sporiteľov o dlhopisové dôchodkové fondy. V závere roka 2012 došlo k spomaleniu rastového trendu čistej hodnoty aktív z dôvodu zníženia povinného mesačného príspevku do druhého piliera. V majetku akciových a zmiešaných dôchodkových fondov sa v roku 2012 po dlhom čase vo významnejšie miere objavili akcie a podielové listy a zároveň sa znížil podiel vkladov v bankách. Zrejme snaha o dosiahnutie vyšších výnosov viedla k zvyšovaniu priemernej zostatkovej splatnosti prakticky vo všetkých dôchodkových fondoch. V prípade tretieho piliera bol v roku 2012 zvýšený záujem o sporenie v menších doplnkových dôchodkových fondoch so špecializovaným investičným zameraním pri súčasnom úbytku účastníkov vo veľkých doplnkových fondoch, pričom tento trend pokračoval aj v prvom polroku 2013.
Celkový objem spravovaného majetku v sektore DDS sa v roku 2012 zvýšil najviac od roku 2007. Nezanedbateľnou mierou k tomu prispelo aj zhodnotenie aktív v portfóliách. Zvýšilo sa zastúpenie dlhopisovej akciovej zložky majetku doplnkových fondov. Výkonnosť všetkých fondov bola v prvom polroku 2013 kladná. V sektore kolektívneho investovania sa na Slovensku v roku 2012 obnovil trend nárastu spracovaných aktív. Kladné čisté predaje, najmä tuzemských podielových fondov, podporené rastom ciel aktív v priebehu sledovaného obdobia vymazali prepad majetku, ktorý bol spôsobený náhlymi redemáciami v druhom polroku 2011. Priaznivý vývoj na finančných trhoch v druhom polroku 2012 prispel ku kladnému zhodnoteniu vo všetkých kategóriách podielových fondov.
Ďakujem za pozornosť.
Autorizovaný
9:11
Výbor prerokoval správu a prijal k nej uznesenie č. 197 zo dňa 27. augusta 2013. Uvedený výbor predloženú správu zároveň zobral na vedomie a odporučil Národnej rade správu zobrať na vedomie. Zo strany výboru ani poslancov neboli predložené žiadne stanoviská alebo pripomienky.
Gestorský výbor schválil uvedenú správu uznesením č. 202 zo dňa 2. septembra 2013. Určil ma za spravodajcu výboru. Výbor zároveň odporučil Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 26 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku vysloviť súhlas, aby guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch správu uviedol a mohol vystúpiť v rozprave na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh uznesenia Národnej rady je prílohou tejto správy.
Pani predsedajúca, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Vážená pani predsedajúca, dovoľte, aby som predniesol správu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet o výsledku prerokovania Správy o stave a vývoji finančného trhu za rok 2012. Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2012 pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 573 zo dňa 25. júna 2013 na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet do 30. augusta 2013. Ako gestorský výbor určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet.
Výbor prerokoval správu a prijal k nej uznesenie č. 197 zo dňa 27. augusta 2013. Uvedený výbor predloženú správu zároveň zobral na vedomie a odporučil Národnej rade správu zobrať na vedomie. Zo strany výboru ani poslancov neboli predložené žiadne stanoviská alebo pripomienky.
Gestorský výbor schválil uvedenú správu uznesením č. 202 zo dňa 2. septembra 2013. Určil ma za spravodajcu výboru. Výbor zároveň odporučil Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 26 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku vysloviť súhlas, aby guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch správu uviedol a mohol vystúpiť v rozprave na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Návrh uznesenia Národnej rady je prílohou tejto správy.
Pani predsedajúca, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.
Autorizovaný
9:13
Svoj príspevok by som si dovolil rozdeliť do troch častí. V prvom, v prvej časti...
Svoj príspevok by som si dovolil rozdeliť do troch častí. V prvom, v prvej časti budem hovoriť o makroekonomických aspektoch a makrofinančných aspektoch. V druhej sa budem venovať spotrebiteľským záležitostiam a v tretej inštitucionálnym záležitostiam.
Takže začnem tou stručnou časťou, ktorá sa týka makro pohľadu.
Stručne možno povedať, že slovenský finančný sektor, najmä bankový sektor je v porovnaní s mnohými inými krajinami Európskej únie skutočne zdravý. Ešte stále čerpáme ovocie z toho, že pred viac ako desaťročím sme ho pomerne draho, ale účinne vyčistili, a najmä bol vtedy odpredaný strategickým finančným investorom, ktorí ho odvtedy spravujú, a čokoľvek im môžeme vyčítať a k niektorým veciam sa aj dostaneme, držia ho v podstate v rámci zdravého a opatrného pôsobenia na finančnom trhu. To znamená, náš bankový a celkový finančný sektor je pomerne zdravý, a hoci to znie samozrejme, je to niečo, čo dnes veľa iných krajín, najmä na juh od nás, ale čiastočne aj v okolí by rado mohlo povedať.
Zdravý finančný sektor, aj bankový sektor je kľúčový pre financovanie ekonomiky a ekonomický rast. Tu však prichádzajú dve "ale". Prvé "ale" je niečo, o čom hovoril aj pán guvernér vo svojom úvodnom slove. Hoci zlepšovanie situácie na úrokoch, teda zlepšovanie, znižovanie úrokových sadzieb a ich udržiavanie na veľmi nízkej úrovni a zlepšovanie konkurencie na maloobchodnom trhu sa premietlo do nižších sadzieb pre domácnosti a do rapídneho rastu úverov pre domácnosti najmä v oblasti hypotekárnych úverov, tak v prípade financovania podnikateľov to tak nie je, ako pán guvernér uviedol. Tam skôr zaznamenávame pokles úverovania.
Môže to znieť ako jedna z mnohých nudných makroekonomických štatistík, ale ak prestanú podnikatelia mať prístup k dostatočnému množstvu finančných zdrojov na prefinancovanie zásob, prevádzky i ďalších investícií, tak to má zásadný a rýchly vplyv na ekonomiku a na Slovensku to môže byť, a opakujem, môže, a dostanem sa k hlbšej analýze o sekundu, aj jeden z dôvodov, prečo našej ekonomike sa nedarí tak, ako si myslíme, že by sa jej malo.
Na dôkaz, alebo teda na to, čo to môže spôsobiť v prípade vážnejších problémov, sa stačí pozrieť do Talianska, Grécka, čiastočne do Španielska, kde práve to, čo nazývajú finanční odborníci credit crunch, teda obmedzovanie úverovania cez kvantitatívne obmedzovanie úverovania, teda nie cez zvyšovanie úrokových sadzieb, spôsobuje zásadné problémy najmä malým a stredným podnikom a dusí tamojšiu ekonomiku minimálne rovnako, ak nie viac, ako rôzne iné reštriktívne kroky.
Problém na Slovensku je však v tom, že nevieme dnes rozoznať, kde je sliepka a kde je vajce, teda inými slovami, či je pravda to, čo povedal pán guvernér, teda že znížené úverovanie podnikov je spôsobené horšou ekonomickou situáciou v eurozóne a nižším dopytom podnikov, respektíve nižšou kvalitou žiadateľov o úvery, v čom, v prípade reakcie bánk je pomerne zdravým, zdravým reakčným spôsobom na takúto situáciu, alebo či ide naozaj o nezdravé obmedzovanie z prílišného opatrníctva, z dôvodu možno aj odlievania určitých kapitálových tokov a podobne. Je to naozaj kľúčové pre budúcnosť našej ekonomiky, najmä v krátkodobom horizonte a málo sa o tom debatuje.
Takže moja prvá otázka, pán guvernér, na vás je, do akej miery Národná banka vykonala detailné štúdie, ktoré sa snažili pozrieť sa na dôvody tohto poklesu podnikania? Do akej miery to, čo ste hovorili, je len výsledok určitej voľnej úvahy? Do akej miery je to podložené a čím je to podložené? Teda to tvrdenie, že je to v podstate, ak nie teda zdravý, ale teda minimálne nie na Slovensku spôsobený pokles, ktorý je spôsobený len extrémnym prostredím.
Druhý, druhá otázka, o ktorej by som chcel hovoriť v súvislosti s makrorozmerom, sa týka zdravia našich bánk. Spomenul som to, že náš veľmi chorý bankový sektor, vtedy ešte dominantne štátom vlastnený, sme vyliečili a predali strategickým finančným investorom, zahraničným štandardným bankám, talianskym, rakúskym, belgickým, ktoré sa dodnes oňho napriek rôznym výhradám, ktoré môžu mať, minimálne opatrne a starostlivo starajú.
Máme však dve banky, banky strednej veľkosti, ktoré vlastnia domáce podnikateľsko-finančné skupiny, a pri týchto bankách si musíme byť vždy vedomí iných rizík. Tie riziká spočívajú v tom, že banka je veľmi zvláštna inštitúcia na rozdiel od iných podnikov v tom, že pracuje primárne s cudzími zdroje. To je vôbec ratio pre existenciu banky. Banka na jednu, jej jedno euro, ktoré má vlastného kapitálu, má minimálne desať v praxi, niekedy aj viac, podľa toho, ako je ten parkový efekt nastavený, eur od vkladateľov, či fyzických osôb, malých, právnických osôb alebo dnes často aj od centrálnych bánk. To znamená, že banky primárne pracujú s cudzími zdrojmi.
Čo to znamená? Znamená to fakt, že banka samotná nemusí byť nielen likvidná, ale nemusí byť ani solventná, nie je to vidieť. Povedzme si modelový príklad. Predstavte si banku, ktorá má portfólio vo výške miliardy eur, z toho je 100 mil. eur jej vlastný kapitál a 900 mil. eur sú požičané zdroje od vkladateľov drobných aj väčších. V takej situácii, a povedzme, že tá banka tých 100 mil. eur nejakým spôsobom prehajdáka, vlastného kapitálu, možno aj 150, investuje nesprávne. V tej chvíli banka v podstate stratila vlastné imanie, je de facto v bankrote. Keby to bol normálny podnik, musel by ísť do bankrotu a bolo by to vidno, pokiaľ by to veľmi starostlivo nezakrýval. V prípade banky to však tak byť nemusí, pretože povedzme, že majiteľ banky toto prizná a povie, že nebojte sa, ale ja tam vložím ďalších 100 mil. eur a tým i vykryjem tú stratu a postavím nové základné imanie, nové vlastné zdroje. Všetko vyzerá fajn, pokiaľ nezistíme, že tie zdroje nepriamo pochádzajú zo zdrojov tejto samotnej banky. Inými slovami, táto banka týchto 100 mil. alebo 150 mil. požičala právnickej osobe X, ktorá ich požičala právnickej osobe Y, ktorá ich požičala právnickej osobe Z, ktorá ich požičala vlastníkovi banky, ktorý ich do banky vloží ako zvýšenie základného imania. Banka v tej chvíli pôsobí solventne, majiteľ nemá peniaze, všetko je v poriadku. V skutočnosti banka je zbankrotovaná, len to nevieme.
Toto je scenár, ktorý sa odohral mnohokrát na celom svete vrátane vyspelého sveta a v mnohých obdobiach a nie je naňho nejaký jednoduchý liek. Lieky, ktoré používajú vyspelé štáty, sú dva. Je to všeobecne prísny, samozrejme, bankový dohľad, ktorý stráži to, čo sa v banke deje, ale je to aj, povedal by som, osobitný dohľad a osobitné predpisy regulujúce expozíciu banky voči firmám spojeným s jej vlastnými akcionármi. To znamená, že banka nemôže len tak požičať svojmu vlastnému akcionárovi, ani s ním spriazneným osobám, je tam limit. Je tam limit, ktorý je daný jednak zákonom a jednak potom vykonávacími predpismi Národnej banky, a to by malo v prípade, že sú tieto predpisy dodržiavané, zabezpečiť, že takéto niečo nenastane.
Samozrejme, toto platí len potiaľ, pokiaľ tie finančné toky od banky k jej klientom a od jej klientov späť sú transparentné, teda pokiaľ vieme zistiť, či naozaj medzi bankou, firmou X, firmou Y, firmou Z a akcionárom banky, aké toky prebiehajú, respektíve minimálne ak bankový dohľad s istotou vie, kam odišli peniaze z banky a že sa nepresúvajú v prípade úverov nejakým spôsobom ďalej.
Toto, hovorím, je všeobecné riziko. Ono platí pre banku, ktorá je vlastne na, najväčšou bankovou skupinou na svete, aj pre banku, ktorá je vlastne na, posledným podvodníkom, len tá pravdepodobnosť a tie riziká sú iné. Tie riziká, vieme, historicky sú vyššie v prípade bánk, ktoré sú vlastnené finančno-priemyselnými skupinami, ktoré ich používajú na to, aby financovali svoje developerské aktivity, výrobné aktivity, obchodné aktivity a podobne. Zažili sme na Slovensku napríklad prípad Investičnej a rozvojovej banky, takisto sme zažili v Čechách prípad Priemyselnej banky, kde toto jej majitelia, pardon, alebo manažéri, dokonca nie vždy aj majitelia, pri IRB-čke bol majiteľom vtedy ešte štát, ale aj manažéri to vo veľkej miere spravili, a my všetci sme to zaplatili.
Vieme, že tieto riziká tu sú. Vidíme, môžeme pozerať takisto niektoré nadštandardné rizikové faktory, ktorými sú napríklad nadštandardné úroky ponúkané na vkladoch pre obyvateľstvo, ktoré sú nástrojom, ako aj riziková banka môže pritiahnuť financovanie. To, prečo môže pritiahnuť financovanie, je dôsledok takzvaného morálneho hazardu spočívajúceho v poistení vkladov. Poistenie vkladov je potrebná vec, ktorú ale nebudem teraz bližšie rozoberať. Poistenie vkladov má však aj jednu negatívnu vec. A to je to, že klient, ktorý vloží peniaze do banky, vie, že ich dostane späť, aj keď banka padne. To znamená, že v poistení vkladov, sa pozriete na banku A a na banku B. Banka A ponúka jednopercentný úrok na termínovanom účte na jeden rok, povedzme banka B ponúka tri roky, a hoci viete, že banka B je riziková, počuli ste, že sa tam dejú divné veci, viete, že pokiaľ vložíte do limitu poistenia vkladov, ste pokrytí. To znamená, že nemáte žiadnu motiváciu zvažovať rizikovosť tej banky. Máte motiváciu dať to do banky B s vyšším, s vyšším úrokom. Preto v takomto systéme, keď nejaká banka ponúka nadštandardne vysoké úroky a je na nich závislá a najmä nie je schopná potom na príjmovej strane tieto úroky zarobiť nerizikovými operáciami, tak to tiež zhoršuje celú túto situáciu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, ako Národná banka hodnotí situáciu na Slovensku vo finančnom trhu z pohľadu rizikovosti bánk? Do akej miery sleduje takéto riziká, ktoré som sledoval, a aké opatrenia v tomto smere prijíma? A minimálne tie, ktoré môže verejne spomenúť.
Druhá téma je téma mikro, je to téma spotrebiteľská. Uplynulý rok, uplynulé možno trochu dlhšie obdobie bolo v znamení niekoľkých úspechov v oblasti ochrany spotrebiteľa, pomoci konkurencii v boji o spotrebiteľa, či už je to zavedenie prenositeľnosti hypoték a jej dotiahnutie v minulom roku, na ktorom sme najprv teda za Radičovej vlády spolupracovali s ministerstvom financií pod vedením pána Tvarožku a pána Mikloša, za minulý rok už to bolo pod vedením pána ministra Kažimíra, sme tento mechanizmus zaviedli a potom ho dotiahli, čo je jeden z faktorov, ktorý pomohol poklesu práve úrokov na hypotekárnych úveroch, aj keď vlastne už len jeden, lebo samozrejme boli tam aj iné, ktoré súvisia oveľa viac s externým prostredím. Podarilo sa aj zrušiť poplatky za úverové účty, to znamená, implementovať reálne európske právo v slovenských podmienkach po niekoľko, po niekoľkých rokoch bojov.
Máme tu však aj závažné problémy. Jedným z nich je obchádzanie týchto zákonov, alebo snaha o ich obchádzanie. Tu by som chcel povedať, že nedovolím si a ani by nebolo správne paušalizovať o všetkých bankách napríklad v súvislosti s prenositeľnosťou hypoték, pretože banky sú veľmi rôzne. A sú banky, ktoré implementujú aj literu zákona a jeho duch, a ich cieľom je samozrejme zarobiť, ale zarobiť najmä tým, že ponúknu klientovi kvalitné a dostupné služby v súlade so zákonom. A potom sú banky, ktoré hľadajú každú dieru v zákone, aj takú, ktorá tam nie je, len aby zarobili ešte o trochu viac, ale nie na, nutne na dobrých službách, ale na tom, že zneužívajú svoje postavenie na trhu.
Sme svedkami napríklad toho, že po tom, čo sme zaviedli prenositeľnosť hypoték, tak, a teda zákaz vyberania poplatkov v súvislosti s prenesením hypotéky pri refixácii, tak sme svedkami toho, že niektoré banky prudko zdvihli poplatky, ktoré pýtajú okolo toho a ktoré si myslia, že sú legálne, čo je téma, ktorej sa tiež, podľa môjho názoru, treba venovať. A zaujímalo by ma, pán guvernér, aký je váš názor pred tým, než pristúpime k prípadnému parlamentnému riešeniu?
V súvislosti s mikro a spotrebiteľmi je tu ešte druhá otázka, a to je otázka úžery. Vidím tu, sediac kolegu Hlinu, možno sa mýlim, ale predpokladám, že to je téma, ktorú bude chcieť riešiť, ale dovolím si predsa len k nej ja povedať jednu vec. Máme nejasnú reguláciu nebankových subjektov. A to je niečo, čo sa ide riešiť, pokiaľ viem, aby teda aj tieto subjekty podliehali vášmu dohľadu, ktorému dnes nepodliehajú.
Ale dovolím si upozorniť, že niektoré z tých subjektov, ktoré tieto úžernícke praktiky vykonávajú, sú bankami. Našli sme prípad, kde inštitúcia, ktorá ponúka teda ročnú priemernú mieru návratnosti viac ako 4 000 percent, je bankou z členského štátu EÚ, ktorá u nás podniká na základe takzvaného cezhraničného pasu alebo teda povolenia na automatické podnikanie. To znamená, že je to niečo, čo aj v súčasnom legislatívnom rámci je pre Národnú banku téma, ktorou by sa mohla a mala zaoberať, a ja chcem v tej súvislosti oceniť, a k tomu sa dostanem v treťom bode, že tie útvary Národnej banky, ktoré majú práve na starosti dohľad nad finančným trhom a ochranu spotrebiteľa, sa v ostatnom období začínajú aktivizovať práve aj v takýchto veciach a pýtajú od nás podnety, pýtajú od nás podklady, aby mohli konať, ale ešte musíme tú koncovku vidieť.
To ma vedie k poslednej téme, to je téma inštitucionálna. V roku 2001 som ako poradca viceguvernérky Národnej banky Slovenska pani Kohútikovej pripravoval pre ňu materiál práve o zlúčení dohľadu nad finančným trhom do Národnej banky Slovenska. Lebo vtedy Národná banka Slovenska mala dohľad nad bankami a Úrad pre finančný trh mal dohľad nad ostatnými subjektmi finančného trhu, a vtedy pani viceguvernérka mala krátkodobo na starosti aj túto otázku, po ukončení funkčného obdobia druhého viceguvernéra, a poverila ma, aby sme tento materiál pripravili spoločne, samozrejme pod jej vedením a jej kuratelou. A ten materiál navrhol toto zlúčenie, ale upozornil na to, že pri zlúčení menovej politiky a dohľadu nad finančným trhom do jednej inštitúcie vždy existuje istý konflikt záujmov. A to je ten, že menová politika potrebuje stabilitu, aj stabilitu bánk a finančných inštitúcií ako jedného z hlavných prevodových nástrojov menovej politiky. To znamená, centrálny bankár, ktorý rieši stav ekonomiky, stav úrokových sadzieb, ako ekonomiku oživiť alebo, naopak, ochladiť v prípade prehrievania, potrebuje na to stabilný finančný, najmä bankový sektor, ktorý spoľahlivo prenáša rozhodnutia, stimuly centrálnej banky do ekonomiky.
Preto má centrálna banka tendenciu byť v tomto prípade skôr na strane bánk a finančného sektora. Na druhej strane ako dohľadový orgán nad finančným trhom by mala byť nemilosrdná voči individuálnym bankám. Každú z nich, ktorá je, by som povedal, blízko krízového stavu, operatívne a veľmi silno riešiť a zároveň by mala hájiť záujmy spotrebiteľa. Vtedy, nebudem tým zaťažovať, vtedy sme navrhli, ako tieto konflikty záujmov riešiť aj vnútornou deľbou rozhodovania v Národnej banke. Čo je však podstatné, a preto to nejak do detailov nejdem riešiť, dneska tento konflikt záujmov už oficiálne neexistuje, pretože menová politika bola samozrejme vstupom do eurozóny od 1. januára 2009 prenesená do Európskej centrálnej banky a do Bruselu, teda s výnimkou hlasu pána guvernéra na zasadnutí Rady guvernérov sme stratili kontrolu nad vlastnou menovou politikou, takže ten konflikt záujmov centrálnej banky sa významne zmenšil.
Napriek tomu máme aj sekundárny, možno intelektuálne menej zjavný problém, a to je problém toho, že či je regulátor bližší k subjektom, ktoré reguluje, alebo či je bližší k občanom, ktorých záujmy má regulovať. To nie je problém vôbec len Slovenska, dokonca sa dá povedať, že na Slovensku je možno rovnako alebo aj menej výrazný ako inde, ale je to problém, ktorý sa napr. v Amerike často nazýva "problém otáčajúcich sa dverí", to znamená, že medzi regulátormi na finančnom trhu a medzi finančným trhom sa ľudia menia a otáčajú, zatiaľ čo medzi, by som povedal, bežným občianskym životom a medzi ľuďmi, ktorí bojujú za práva spotrebiteľov, až taká cirkulácia k regulátorovi nie je. Inými slovami, finančný dohľad, bankový dohľad tvoria banka, nie ochrancovia práv spotrebiteľov, z hľadiska toho, kam profesne patria a kde začínajú.
To je problém celosvetový. V tejto súvislosti chcem oceniť, že Národná banka vykazuje v ostatnom roku, dvoch, významnejšiu snahu sa emancipovať od tohto. Vykazuje výraznejšiu snahu bojovať viac aj za spotrebiteľov. Vidíme to na tom, a myslím si, že to vedie aj k rastúcej dôvere, vidíme to na rastúcom počte podnetov na Národnú banku v tejto oblasti. Zatiaľ to trochu menej vidíme v razantných zásahoch. Nie preto, že by NBS-ka nikdy nezasahovala, skôr preto, že zatiaľ preferuje, povedal by som, zasahovanie za, v zákulisí. Teda rieši problémy, ale neinformuje o nich verejnosť, čo na jednej strane chápem vzhľadom na citlivosť finančného sektora, ale na druhej strane je to škoda z hľadiska budovania jej kredibility.
Okrem tohto oslobodenia Národnej banky od, povedal by som, záujmov bánk v prospech záujmov spotrebiteľov, je však aj otázka kapacity. A tam musím povedať, že pokiaľ ovládam vnútornú štruktúru Národnej banky Slovenska, dovolím si povedať, že objem kapacít, ktoré sú venované dohľadu nad finančným sektorom z hľadiska záujmov spotrebiteľov najmä, je pomerne malý.
Preto sa vás, pán guvernér, chcem spýtať, či súhlasíte s tým, že tá kapacita je nedostatočná v tejto chvíli. A ak áno, aký je váš plán nejakým spôsobom to zmeniť?
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.9.2013 o 9:13 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán guvernér, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe, ktorá sa už opakovane neteší, myslím si, tomu záujmu, ktorý by si zasluhovala vzhľadom na to, o akých dôležitých veciach hovorí. Takže pokúsim sa to spolu s kolegami, ktorí sa ďalší asi prihlásia do rozpravy, to aspoň trochu kompenzovať.
Svoj príspevok by som si dovolil rozdeliť do troch častí. V prvom, v prvej časti budem hovoriť o makroekonomických aspektoch a makrofinančných aspektoch. V druhej sa budem venovať spotrebiteľským záležitostiam a v tretej inštitucionálnym záležitostiam.
Takže začnem tou stručnou časťou, ktorá sa týka makro pohľadu.
Stručne možno povedať, že slovenský finančný sektor, najmä bankový sektor je v porovnaní s mnohými inými krajinami Európskej únie skutočne zdravý. Ešte stále čerpáme ovocie z toho, že pred viac ako desaťročím sme ho pomerne draho, ale účinne vyčistili, a najmä bol vtedy odpredaný strategickým finančným investorom, ktorí ho odvtedy spravujú, a čokoľvek im môžeme vyčítať a k niektorým veciam sa aj dostaneme, držia ho v podstate v rámci zdravého a opatrného pôsobenia na finančnom trhu. To znamená, náš bankový a celkový finančný sektor je pomerne zdravý, a hoci to znie samozrejme, je to niečo, čo dnes veľa iných krajín, najmä na juh od nás, ale čiastočne aj v okolí by rado mohlo povedať.
Zdravý finančný sektor, aj bankový sektor je kľúčový pre financovanie ekonomiky a ekonomický rast. Tu však prichádzajú dve "ale". Prvé "ale" je niečo, o čom hovoril aj pán guvernér vo svojom úvodnom slove. Hoci zlepšovanie situácie na úrokoch, teda zlepšovanie, znižovanie úrokových sadzieb a ich udržiavanie na veľmi nízkej úrovni a zlepšovanie konkurencie na maloobchodnom trhu sa premietlo do nižších sadzieb pre domácnosti a do rapídneho rastu úverov pre domácnosti najmä v oblasti hypotekárnych úverov, tak v prípade financovania podnikateľov to tak nie je, ako pán guvernér uviedol. Tam skôr zaznamenávame pokles úverovania.
Môže to znieť ako jedna z mnohých nudných makroekonomických štatistík, ale ak prestanú podnikatelia mať prístup k dostatočnému množstvu finančných zdrojov na prefinancovanie zásob, prevádzky i ďalších investícií, tak to má zásadný a rýchly vplyv na ekonomiku a na Slovensku to môže byť, a opakujem, môže, a dostanem sa k hlbšej analýze o sekundu, aj jeden z dôvodov, prečo našej ekonomike sa nedarí tak, ako si myslíme, že by sa jej malo.
Na dôkaz, alebo teda na to, čo to môže spôsobiť v prípade vážnejších problémov, sa stačí pozrieť do Talianska, Grécka, čiastočne do Španielska, kde práve to, čo nazývajú finanční odborníci credit crunch, teda obmedzovanie úverovania cez kvantitatívne obmedzovanie úverovania, teda nie cez zvyšovanie úrokových sadzieb, spôsobuje zásadné problémy najmä malým a stredným podnikom a dusí tamojšiu ekonomiku minimálne rovnako, ak nie viac, ako rôzne iné reštriktívne kroky.
Problém na Slovensku je však v tom, že nevieme dnes rozoznať, kde je sliepka a kde je vajce, teda inými slovami, či je pravda to, čo povedal pán guvernér, teda že znížené úverovanie podnikov je spôsobené horšou ekonomickou situáciou v eurozóne a nižším dopytom podnikov, respektíve nižšou kvalitou žiadateľov o úvery, v čom, v prípade reakcie bánk je pomerne zdravým, zdravým reakčným spôsobom na takúto situáciu, alebo či ide naozaj o nezdravé obmedzovanie z prílišného opatrníctva, z dôvodu možno aj odlievania určitých kapitálových tokov a podobne. Je to naozaj kľúčové pre budúcnosť našej ekonomiky, najmä v krátkodobom horizonte a málo sa o tom debatuje.
Takže moja prvá otázka, pán guvernér, na vás je, do akej miery Národná banka vykonala detailné štúdie, ktoré sa snažili pozrieť sa na dôvody tohto poklesu podnikania? Do akej miery to, čo ste hovorili, je len výsledok určitej voľnej úvahy? Do akej miery je to podložené a čím je to podložené? Teda to tvrdenie, že je to v podstate, ak nie teda zdravý, ale teda minimálne nie na Slovensku spôsobený pokles, ktorý je spôsobený len extrémnym prostredím.
Druhý, druhá otázka, o ktorej by som chcel hovoriť v súvislosti s makrorozmerom, sa týka zdravia našich bánk. Spomenul som to, že náš veľmi chorý bankový sektor, vtedy ešte dominantne štátom vlastnený, sme vyliečili a predali strategickým finančným investorom, zahraničným štandardným bankám, talianskym, rakúskym, belgickým, ktoré sa dodnes oňho napriek rôznym výhradám, ktoré môžu mať, minimálne opatrne a starostlivo starajú.
Máme však dve banky, banky strednej veľkosti, ktoré vlastnia domáce podnikateľsko-finančné skupiny, a pri týchto bankách si musíme byť vždy vedomí iných rizík. Tie riziká spočívajú v tom, že banka je veľmi zvláštna inštitúcia na rozdiel od iných podnikov v tom, že pracuje primárne s cudzími zdroje. To je vôbec ratio pre existenciu banky. Banka na jednu, jej jedno euro, ktoré má vlastného kapitálu, má minimálne desať v praxi, niekedy aj viac, podľa toho, ako je ten parkový efekt nastavený, eur od vkladateľov, či fyzických osôb, malých, právnických osôb alebo dnes často aj od centrálnych bánk. To znamená, že banky primárne pracujú s cudzími zdrojmi.
Čo to znamená? Znamená to fakt, že banka samotná nemusí byť nielen likvidná, ale nemusí byť ani solventná, nie je to vidieť. Povedzme si modelový príklad. Predstavte si banku, ktorá má portfólio vo výške miliardy eur, z toho je 100 mil. eur jej vlastný kapitál a 900 mil. eur sú požičané zdroje od vkladateľov drobných aj väčších. V takej situácii, a povedzme, že tá banka tých 100 mil. eur nejakým spôsobom prehajdáka, vlastného kapitálu, možno aj 150, investuje nesprávne. V tej chvíli banka v podstate stratila vlastné imanie, je de facto v bankrote. Keby to bol normálny podnik, musel by ísť do bankrotu a bolo by to vidno, pokiaľ by to veľmi starostlivo nezakrýval. V prípade banky to však tak byť nemusí, pretože povedzme, že majiteľ banky toto prizná a povie, že nebojte sa, ale ja tam vložím ďalších 100 mil. eur a tým i vykryjem tú stratu a postavím nové základné imanie, nové vlastné zdroje. Všetko vyzerá fajn, pokiaľ nezistíme, že tie zdroje nepriamo pochádzajú zo zdrojov tejto samotnej banky. Inými slovami, táto banka týchto 100 mil. alebo 150 mil. požičala právnickej osobe X, ktorá ich požičala právnickej osobe Y, ktorá ich požičala právnickej osobe Z, ktorá ich požičala vlastníkovi banky, ktorý ich do banky vloží ako zvýšenie základného imania. Banka v tej chvíli pôsobí solventne, majiteľ nemá peniaze, všetko je v poriadku. V skutočnosti banka je zbankrotovaná, len to nevieme.
Toto je scenár, ktorý sa odohral mnohokrát na celom svete vrátane vyspelého sveta a v mnohých obdobiach a nie je naňho nejaký jednoduchý liek. Lieky, ktoré používajú vyspelé štáty, sú dva. Je to všeobecne prísny, samozrejme, bankový dohľad, ktorý stráži to, čo sa v banke deje, ale je to aj, povedal by som, osobitný dohľad a osobitné predpisy regulujúce expozíciu banky voči firmám spojeným s jej vlastnými akcionármi. To znamená, že banka nemôže len tak požičať svojmu vlastnému akcionárovi, ani s ním spriazneným osobám, je tam limit. Je tam limit, ktorý je daný jednak zákonom a jednak potom vykonávacími predpismi Národnej banky, a to by malo v prípade, že sú tieto predpisy dodržiavané, zabezpečiť, že takéto niečo nenastane.
Samozrejme, toto platí len potiaľ, pokiaľ tie finančné toky od banky k jej klientom a od jej klientov späť sú transparentné, teda pokiaľ vieme zistiť, či naozaj medzi bankou, firmou X, firmou Y, firmou Z a akcionárom banky, aké toky prebiehajú, respektíve minimálne ak bankový dohľad s istotou vie, kam odišli peniaze z banky a že sa nepresúvajú v prípade úverov nejakým spôsobom ďalej.
Toto, hovorím, je všeobecné riziko. Ono platí pre banku, ktorá je vlastne na, najväčšou bankovou skupinou na svete, aj pre banku, ktorá je vlastne na, posledným podvodníkom, len tá pravdepodobnosť a tie riziká sú iné. Tie riziká, vieme, historicky sú vyššie v prípade bánk, ktoré sú vlastnené finančno-priemyselnými skupinami, ktoré ich používajú na to, aby financovali svoje developerské aktivity, výrobné aktivity, obchodné aktivity a podobne. Zažili sme na Slovensku napríklad prípad Investičnej a rozvojovej banky, takisto sme zažili v Čechách prípad Priemyselnej banky, kde toto jej majitelia, pardon, alebo manažéri, dokonca nie vždy aj majitelia, pri IRB-čke bol majiteľom vtedy ešte štát, ale aj manažéri to vo veľkej miere spravili, a my všetci sme to zaplatili.
Vieme, že tieto riziká tu sú. Vidíme, môžeme pozerať takisto niektoré nadštandardné rizikové faktory, ktorými sú napríklad nadštandardné úroky ponúkané na vkladoch pre obyvateľstvo, ktoré sú nástrojom, ako aj riziková banka môže pritiahnuť financovanie. To, prečo môže pritiahnuť financovanie, je dôsledok takzvaného morálneho hazardu spočívajúceho v poistení vkladov. Poistenie vkladov je potrebná vec, ktorú ale nebudem teraz bližšie rozoberať. Poistenie vkladov má však aj jednu negatívnu vec. A to je to, že klient, ktorý vloží peniaze do banky, vie, že ich dostane späť, aj keď banka padne. To znamená, že v poistení vkladov, sa pozriete na banku A a na banku B. Banka A ponúka jednopercentný úrok na termínovanom účte na jeden rok, povedzme banka B ponúka tri roky, a hoci viete, že banka B je riziková, počuli ste, že sa tam dejú divné veci, viete, že pokiaľ vložíte do limitu poistenia vkladov, ste pokrytí. To znamená, že nemáte žiadnu motiváciu zvažovať rizikovosť tej banky. Máte motiváciu dať to do banky B s vyšším, s vyšším úrokom. Preto v takomto systéme, keď nejaká banka ponúka nadštandardne vysoké úroky a je na nich závislá a najmä nie je schopná potom na príjmovej strane tieto úroky zarobiť nerizikovými operáciami, tak to tiež zhoršuje celú túto situáciu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, ako Národná banka hodnotí situáciu na Slovensku vo finančnom trhu z pohľadu rizikovosti bánk? Do akej miery sleduje takéto riziká, ktoré som sledoval, a aké opatrenia v tomto smere prijíma? A minimálne tie, ktoré môže verejne spomenúť.
Druhá téma je téma mikro, je to téma spotrebiteľská. Uplynulý rok, uplynulé možno trochu dlhšie obdobie bolo v znamení niekoľkých úspechov v oblasti ochrany spotrebiteľa, pomoci konkurencii v boji o spotrebiteľa, či už je to zavedenie prenositeľnosti hypoték a jej dotiahnutie v minulom roku, na ktorom sme najprv teda za Radičovej vlády spolupracovali s ministerstvom financií pod vedením pána Tvarožku a pána Mikloša, za minulý rok už to bolo pod vedením pána ministra Kažimíra, sme tento mechanizmus zaviedli a potom ho dotiahli, čo je jeden z faktorov, ktorý pomohol poklesu práve úrokov na hypotekárnych úveroch, aj keď vlastne už len jeden, lebo samozrejme boli tam aj iné, ktoré súvisia oveľa viac s externým prostredím. Podarilo sa aj zrušiť poplatky za úverové účty, to znamená, implementovať reálne európske právo v slovenských podmienkach po niekoľko, po niekoľkých rokoch bojov.
Máme tu však aj závažné problémy. Jedným z nich je obchádzanie týchto zákonov, alebo snaha o ich obchádzanie. Tu by som chcel povedať, že nedovolím si a ani by nebolo správne paušalizovať o všetkých bankách napríklad v súvislosti s prenositeľnosťou hypoték, pretože banky sú veľmi rôzne. A sú banky, ktoré implementujú aj literu zákona a jeho duch, a ich cieľom je samozrejme zarobiť, ale zarobiť najmä tým, že ponúknu klientovi kvalitné a dostupné služby v súlade so zákonom. A potom sú banky, ktoré hľadajú každú dieru v zákone, aj takú, ktorá tam nie je, len aby zarobili ešte o trochu viac, ale nie na, nutne na dobrých službách, ale na tom, že zneužívajú svoje postavenie na trhu.
Sme svedkami napríklad toho, že po tom, čo sme zaviedli prenositeľnosť hypoték, tak, a teda zákaz vyberania poplatkov v súvislosti s prenesením hypotéky pri refixácii, tak sme svedkami toho, že niektoré banky prudko zdvihli poplatky, ktoré pýtajú okolo toho a ktoré si myslia, že sú legálne, čo je téma, ktorej sa tiež, podľa môjho názoru, treba venovať. A zaujímalo by ma, pán guvernér, aký je váš názor pred tým, než pristúpime k prípadnému parlamentnému riešeniu?
V súvislosti s mikro a spotrebiteľmi je tu ešte druhá otázka, a to je otázka úžery. Vidím tu, sediac kolegu Hlinu, možno sa mýlim, ale predpokladám, že to je téma, ktorú bude chcieť riešiť, ale dovolím si predsa len k nej ja povedať jednu vec. Máme nejasnú reguláciu nebankových subjektov. A to je niečo, čo sa ide riešiť, pokiaľ viem, aby teda aj tieto subjekty podliehali vášmu dohľadu, ktorému dnes nepodliehajú.
Ale dovolím si upozorniť, že niektoré z tých subjektov, ktoré tieto úžernícke praktiky vykonávajú, sú bankami. Našli sme prípad, kde inštitúcia, ktorá ponúka teda ročnú priemernú mieru návratnosti viac ako 4 000 percent, je bankou z členského štátu EÚ, ktorá u nás podniká na základe takzvaného cezhraničného pasu alebo teda povolenia na automatické podnikanie. To znamená, že je to niečo, čo aj v súčasnom legislatívnom rámci je pre Národnú banku téma, ktorou by sa mohla a mala zaoberať, a ja chcem v tej súvislosti oceniť, a k tomu sa dostanem v treťom bode, že tie útvary Národnej banky, ktoré majú práve na starosti dohľad nad finančným trhom a ochranu spotrebiteľa, sa v ostatnom období začínajú aktivizovať práve aj v takýchto veciach a pýtajú od nás podnety, pýtajú od nás podklady, aby mohli konať, ale ešte musíme tú koncovku vidieť.
To ma vedie k poslednej téme, to je téma inštitucionálna. V roku 2001 som ako poradca viceguvernérky Národnej banky Slovenska pani Kohútikovej pripravoval pre ňu materiál práve o zlúčení dohľadu nad finančným trhom do Národnej banky Slovenska. Lebo vtedy Národná banka Slovenska mala dohľad nad bankami a Úrad pre finančný trh mal dohľad nad ostatnými subjektmi finančného trhu, a vtedy pani viceguvernérka mala krátkodobo na starosti aj túto otázku, po ukončení funkčného obdobia druhého viceguvernéra, a poverila ma, aby sme tento materiál pripravili spoločne, samozrejme pod jej vedením a jej kuratelou. A ten materiál navrhol toto zlúčenie, ale upozornil na to, že pri zlúčení menovej politiky a dohľadu nad finančným trhom do jednej inštitúcie vždy existuje istý konflikt záujmov. A to je ten, že menová politika potrebuje stabilitu, aj stabilitu bánk a finančných inštitúcií ako jedného z hlavných prevodových nástrojov menovej politiky. To znamená, centrálny bankár, ktorý rieši stav ekonomiky, stav úrokových sadzieb, ako ekonomiku oživiť alebo, naopak, ochladiť v prípade prehrievania, potrebuje na to stabilný finančný, najmä bankový sektor, ktorý spoľahlivo prenáša rozhodnutia, stimuly centrálnej banky do ekonomiky.
Preto má centrálna banka tendenciu byť v tomto prípade skôr na strane bánk a finančného sektora. Na druhej strane ako dohľadový orgán nad finančným trhom by mala byť nemilosrdná voči individuálnym bankám. Každú z nich, ktorá je, by som povedal, blízko krízového stavu, operatívne a veľmi silno riešiť a zároveň by mala hájiť záujmy spotrebiteľa. Vtedy, nebudem tým zaťažovať, vtedy sme navrhli, ako tieto konflikty záujmov riešiť aj vnútornou deľbou rozhodovania v Národnej banke. Čo je však podstatné, a preto to nejak do detailov nejdem riešiť, dneska tento konflikt záujmov už oficiálne neexistuje, pretože menová politika bola samozrejme vstupom do eurozóny od 1. januára 2009 prenesená do Európskej centrálnej banky a do Bruselu, teda s výnimkou hlasu pána guvernéra na zasadnutí Rady guvernérov sme stratili kontrolu nad vlastnou menovou politikou, takže ten konflikt záujmov centrálnej banky sa významne zmenšil.
Napriek tomu máme aj sekundárny, možno intelektuálne menej zjavný problém, a to je problém toho, že či je regulátor bližší k subjektom, ktoré reguluje, alebo či je bližší k občanom, ktorých záujmy má regulovať. To nie je problém vôbec len Slovenska, dokonca sa dá povedať, že na Slovensku je možno rovnako alebo aj menej výrazný ako inde, ale je to problém, ktorý sa napr. v Amerike často nazýva "problém otáčajúcich sa dverí", to znamená, že medzi regulátormi na finančnom trhu a medzi finančným trhom sa ľudia menia a otáčajú, zatiaľ čo medzi, by som povedal, bežným občianskym životom a medzi ľuďmi, ktorí bojujú za práva spotrebiteľov, až taká cirkulácia k regulátorovi nie je. Inými slovami, finančný dohľad, bankový dohľad tvoria banka, nie ochrancovia práv spotrebiteľov, z hľadiska toho, kam profesne patria a kde začínajú.
To je problém celosvetový. V tejto súvislosti chcem oceniť, že Národná banka vykazuje v ostatnom roku, dvoch, významnejšiu snahu sa emancipovať od tohto. Vykazuje výraznejšiu snahu bojovať viac aj za spotrebiteľov. Vidíme to na tom, a myslím si, že to vedie aj k rastúcej dôvere, vidíme to na rastúcom počte podnetov na Národnú banku v tejto oblasti. Zatiaľ to trochu menej vidíme v razantných zásahoch. Nie preto, že by NBS-ka nikdy nezasahovala, skôr preto, že zatiaľ preferuje, povedal by som, zasahovanie za, v zákulisí. Teda rieši problémy, ale neinformuje o nich verejnosť, čo na jednej strane chápem vzhľadom na citlivosť finančného sektora, ale na druhej strane je to škoda z hľadiska budovania jej kredibility.
Okrem tohto oslobodenia Národnej banky od, povedal by som, záujmov bánk v prospech záujmov spotrebiteľov, je však aj otázka kapacity. A tam musím povedať, že pokiaľ ovládam vnútornú štruktúru Národnej banky Slovenska, dovolím si povedať, že objem kapacít, ktoré sú venované dohľadu nad finančným sektorom z hľadiska záujmov spotrebiteľov najmä, je pomerne malý.
Preto sa vás, pán guvernér, chcem spýtať, či súhlasíte s tým, že tá kapacita je nedostatočná v tejto chvíli. A ak áno, aký je váš plán nejakým spôsobom to zmeniť?
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný
9:32
Samozrejme,...
Samozrejme, ďakujem aj za vystúpenie prechádzajúceho rečníka, lebo dáva zmysel tomuto parlamentu a dáva zmysel aj tomu trápeniu, čo tu prežívame. To sa pri tak dôležitej správe nezvedie žiaden titanský súboj názorov, koncepcií, stratégií, škôl. To zbehne ako voda a pôjdeme ďalej.
Mimoriadne ma zaujalo, čo pán guvernér zhodnotil a vyhodnotil, že v raste, náraste úverov pre domácnosti sme najväčší v Európe, alebo teda najvyšší rast vykazujeme, a stagnuje, respektíve prepadá sa úverovanie v podnikateľskom sektore.
No je, to znie tak učene, že ktovie, čo to je, ale vlastne to hovorí o tom, že je to úplne zle. Hovorí úplne, keď to preložím, znamená, ešte aj expresívnejší výraz by ma napadol, ale je to zlé. Rodiny si nepožičiavajú na to, aby investovali, hej. Rodiny si požičiavajú na to, aby spotrebovali, niektoré aj na to, aby prežili vôbec. A podnikatelia si požičiavajú na to, aby investovali. Takže znamená, soudruzi, pre tých, ktorý sa to týka, niekde robíte chybu. A v tomto prípade to už ukazujú dokonca také správy, ako je správa guvernéra. To naozaj by stálo za úvahu, takže to, na tento paradox by som chcel upozorniť.
Zároveň ešte odznelo, že, a to je aj pravdou, že naozaj sú historicky najnižšie úroky, hej. Že kedy si požičať, keď nie teraz?! Podnikatelia si nepožičajú, lebo nemajú na čo, lebo však tu sa neoplatí nič tvoriť, lebo keď niečo vytvoríte, tak sa nájde armáda všelijakých šuflikantov, ktorí vám to začnú ohadzovať exkrementami. Čiže lepšie je možno si nepožičať, lebo keď si požičať, tak len naozaj na to, na to, na tú spotrebu, na to prežitie.
Čiže pokiaľ, znova ďalší paradox, na ktorý chcem upozorniť, pokiaľ sú peniaze najnižšie, najlacnejšie historicky, tak u nás sme zákonmi vytvorili hydru, hydru, ktorá má, nie stohlavový drak, to je tisíchlavý drak, od Medzilaboriec po Skalicu, ktorý paralyzuje túto krajinu tým, že vlastne nejaký segment trhu ste zákonmi vytvorili, alebo niekto zákonmi vytvoril. To znamená úžernícku hydru, ktorá ponúka peniaze nie za najlacnejší úrok historicky, fakt to sú už smiešne úroky, ale za historicky najvyššie úroky, aké kedy kto vôbec si dovolí dať na papier a od niekoho vymáhať. Tak to je druhý paradox dnešných dob Slovenska, ktoré si tu tak spokojne žijeme a máme pocit, že jak sa nám darí.
Ja som počúval tú správu, pán guvernér, a nezachytil som, že by ste sa venovali segmentu, ktorý sa vytvoril, tomu nebankovému segmentu. Viete, to je tiež absurdita par excellence.
Si zoberte, že je bankový segment a potom je nebankový segment. To máte, že ako máte autoservis a neautoservis. Máte živnostníkov a neživnostníkov. To je normálne sen, hej. Čiže viete, ak sa chcete vyňať spod pôsobnosti nejakého zákona, v tomto prípade zákona o bankách, tak ste nebanka. (Vyslovené s pobavením.) Robíte to, čo banka, ale neplatí na nás zákon pre banku, hej. Čiže keď chcete predávať potraviny, ale nechcete sa podrobiť Jahnátkovým zákonom, tak sa nazvite nepotraviny, ale predávajte potraviny. No však to je tiež absurdita hodná Slovenska dnešných dní.
Ale ten segment je tak obludný, tak veľký, a to bude vlastne aj moja otázka pre vás, že čo s tým? Alebo, že ako reaguje ten oficiálny segment, ten bankový segment na to, že je reklama, ak sa nemýlim nejakej nebankovej spoločnosti, okrem toho, že nebankovky už inzerujú, prosím vás, na prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy! Ale to je normálne v masmédiu. A údajne päťstotisíc klientov má tá nebanka. To znamená každý desiaty. A to je jedna, hej. Teraz keby ste načítali všetky tie nebanky, tak ja neviem, už koľký má v nebanke, tak by z nás stopäťdesiatich, tak už pätnásť má úver. No ale tu pätnásť ľudí nemá, poslancov, úver v nebanke, lebo však my nepotrebujeme. Ale verte, že koľko ľudí je odkázaných na to, aby si požičali tie peniaze, a verte, že zákony z tejto miestnosti, ktoré vyšli, tých ľudí, ktorí sú odkázaní, častokrát nie celkom za to môžu, niektorí môžu, tak tie zákony im zničia, zničia život. Dostanú ich do takého súkolia, že na konci buď skáčete z okna, alebo proste celý život venujete tomu, že splácate niečo, čo ste si požičali. Sto euro ste si požičali a do konca života máte vystarané. Viete, to je ako keby ste fakt, že spravili hrdelný zločin, že ste niekedy potrebovali, a vlastne ste odsúdení.
A tento parlament odsúdil tých ľudí k tomu. SMER odsúdil ľudí k tomu. SMER vytvoril úžernícku hydru na Slovensku. SMER! Šéf finančného výboru adminoval zákon o spotrebiteľských úveroch. To je zákon, ktorý je nosným zákonom pre týchto expertov, ktorí sa nechcú podriadiť zákonu o bankách, ale pre nich je nosný zákon... SMER zrušil RPMN. A potom nastanú tie excesy, čo spomínal aj kolega Beblavý, že tu banka dokonca vám ponúkne také, ale to je... Keby banka, prosím vás?! Tu sú všelijakí silní chlapci na silných autách a údajne, že keď sa berú dôchodky alebo nejaké dávky, tak to máte, že nejaká dodávka pristaví niekde a že mobilná pôžičkáreň. Viete, že to, k tomu, že sme sa už dopracovali, že tu už požičiava pomaly každý, lebo to sa oplatí.
A to by ma zaujímalo, pán guvernér, že ako vy na to sa pozeráte? Že vlastne sme toto stvorili a ľudí sme v tom nechali, že nech sa s tým trápia. To sme stvorili. My sme vytvorili biznis, tento parlament vytvoril biznis, že neexistuje lepšie zhodnotenie peňazí, ako keď požičiate prostredníctvom nebanky dôchodcovi. Neexistuje. Pán guvernér, by ste neverili! Ja vám poradím, keby ste boli, že nejaký investičák, tak pre túto chvíľu na Slovensku, dohodnite sa s nejakou nebankou, že im vložíte. Nebanka požičia dôchodcovi, najlepšie je im požičať okolo tisíc euro. Počkať, kým začnú meškať, počkať, kým z 1000 euro budú 3, lebo to je veľmi rýchlo skrz tie zmluvy, ktoré sa ťažko dajú čítať. A to, aby sa dali ľahko čítať, to zmietol pod stôl pán Burian svojim kolegom, ktorí to chceli, aspoň tie fonty nech sú rovnaké, tak keď to narastie na 3 000 euro, tak vtedy vám začne tomu dôchodcovi peklo. Ide exekútor. Exekútor, čo robí? Obráti sa na pána Muňku. A Muňko, čo musí urobiť, pán Muňko? Musí zrážať z dôchodkov. To znamená, že ten dlh platí štát. Na toto prišli. Na toto géniovia vaši, teda, pardon, nie vaši, ale tuná géniovia, ktorí to stvorili, túto hydru, na to prišli. Preto ťahajú tých chudákov dôchodcov po tých hrncoch. Není, že hrnce, oni im hneď vrazia úverovú zmluvu, lebo to je kľúčový model. Nikto by im nedával hrnce, keby neexistovalo to, že prečo sa im tam oplatí hneď vraziť úverovú zmluvu. Tak to funguje. Túto kozmetiku, čo tu niekto ide a vyhlásil to pomaly ako vojnu šmejdom, je smiešne.
Pokiaľ nezrušíte, alebo neprestavíte zákon o spotrebiteľských úveroch, pokiaľ sa nenastaví znova RPMN, pokiaľ ľuďom... Nikto nebude tých dôchodcov ťahať na hrnce, pokiaľ nebude záujem im vraziť pod nos úverovú zmluvu, ktorá bude mať také podmienky, že si zničí život.
Čiže toto ma zaujíma, že v tej správe to neodznelo, lebo tento segment trhu, keď to trošku hyperbolizujem, je po našom automobilovom priemysle, a neviem, či už nevykazuje aj väčší rast. Však to je segment, segment úplne! To, hovorím, to Silicon Valley je šuvix v raste, jak my sme vrastení v segmente nebankách, úžerníctva. To niekto sleduje? Tomu sa možno aj niekto teší? Údajne nejaká suma, behajú sumy od 70 do neviem koľko miliónov sa pumpuje ročne do tohto segmentu. Že kto sa teší tomu rastu, toto by ma naozaj zaujímalo.
A zaujímalo by ma, a tým budem končiť, pán guvernér, že ako sa na to pozerajú banky. Toto by ma fakt zaujímalo. Lebo keď budem mierne paranoidný, tak poviem, že niekto vytvoril systém cez úverové registre, kde vlastne cez úverové registre ľudí vyhodíte z normálneho systému. To znamená, už nepôjde do banky, banka mu nedá. No ale on potrebuje, chudák! Častokrát tu ľudia bojujú o holé prežitie. No ale tam už je ochotný. Dokonca mobilne vám dôjdu, mobilná pôžičkáreň, a požičajú vám, viete. Čiže toto niekto takto chcel? Alebo to je tak, že cez úverový register ho vyhodíte, to znamená, do banky ani sa mu neoplatí chodiť a hneď mu to niekto ponúkne? Alebo je to náhoda? Mňa naozaj zaujíma, čo hovoria na to banky. Či im to nechýba. Lebo ak sa niekto uspokojí, svoju potrebu po, po úvere na spotrebu v nebankovke, sekundárne si tým zničí život, ale už je, akože už je, už je vyradený, už on, tento človek, ktorý si požičal v nebanke, tak v zásade je vyradený z normálneho bankového trhu, normálne je vyradený.
Čiže toto bankám vyhovuje? Že proste takto potencionálnych klientov môžu prižniť. Mňa by naozaj, ja som nezachytil nikde reakciu nejakej tej bankovej asociácie, že ako sa k tomu stavia a že čo s tým teda mieni, respektíve nemieni robiť. Čiže to by ma zaujímalo, že či to tým bankám vyhovuje, dokonca, či sa na tom podieľajú, alebo nie. Alebo pripusťme, a to by som teda bol rád, keby to chceli aj ony riešiť, aby sa to znormalizovalo, aby sme naozaj neboli v tej absurdite, že keď sa chcete vyňať spod nejakých pravidiel, tak sa nazvite "ne", neservis, nepotraviny, neživnostník, a tým pádom si môžte robiť, čo chcete, leto to je presne to. Načo nám je zákon o bankách, keď tuná, tuná sú bankári v mobilných pôžičkárňach, a na ktorých neplatí žiaden, žiaden zákon.
Ďakujem pekne.
Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, vážení kolegovia, kolegyne, vážené kolegyne, kolegovia, nejako mi v tom strese z minulého týždňa ušlo, ten program. Priznám sa, keby som bol vedel, že dneska ráno je tá správa, tak by som si bol urobil trošku lepšiu prípravu. Tak v tomto mojom krátkom vystúpení len zareagujem. Alebo to, čo si myslím, že by malo v tejto chvíli odznieť na to, aby to bolo komplexné.
Samozrejme, ďakujem aj za vystúpenie prechádzajúceho rečníka, lebo dáva zmysel tomuto parlamentu a dáva zmysel aj tomu trápeniu, čo tu prežívame. To sa pri tak dôležitej správe nezvedie žiaden titanský súboj názorov, koncepcií, stratégií, škôl. To zbehne ako voda a pôjdeme ďalej.
Mimoriadne ma zaujalo, čo pán guvernér zhodnotil a vyhodnotil, že v raste, náraste úverov pre domácnosti sme najväčší v Európe, alebo teda najvyšší rast vykazujeme, a stagnuje, respektíve prepadá sa úverovanie v podnikateľskom sektore.
No je, to znie tak učene, že ktovie, čo to je, ale vlastne to hovorí o tom, že je to úplne zle. Hovorí úplne, keď to preložím, znamená, ešte aj expresívnejší výraz by ma napadol, ale je to zlé. Rodiny si nepožičiavajú na to, aby investovali, hej. Rodiny si požičiavajú na to, aby spotrebovali, niektoré aj na to, aby prežili vôbec. A podnikatelia si požičiavajú na to, aby investovali. Takže znamená, soudruzi, pre tých, ktorý sa to týka, niekde robíte chybu. A v tomto prípade to už ukazujú dokonca také správy, ako je správa guvernéra. To naozaj by stálo za úvahu, takže to, na tento paradox by som chcel upozorniť.
Zároveň ešte odznelo, že, a to je aj pravdou, že naozaj sú historicky najnižšie úroky, hej. Že kedy si požičať, keď nie teraz?! Podnikatelia si nepožičajú, lebo nemajú na čo, lebo však tu sa neoplatí nič tvoriť, lebo keď niečo vytvoríte, tak sa nájde armáda všelijakých šuflikantov, ktorí vám to začnú ohadzovať exkrementami. Čiže lepšie je možno si nepožičať, lebo keď si požičať, tak len naozaj na to, na to, na tú spotrebu, na to prežitie.
Čiže pokiaľ, znova ďalší paradox, na ktorý chcem upozorniť, pokiaľ sú peniaze najnižšie, najlacnejšie historicky, tak u nás sme zákonmi vytvorili hydru, hydru, ktorá má, nie stohlavový drak, to je tisíchlavý drak, od Medzilaboriec po Skalicu, ktorý paralyzuje túto krajinu tým, že vlastne nejaký segment trhu ste zákonmi vytvorili, alebo niekto zákonmi vytvoril. To znamená úžernícku hydru, ktorá ponúka peniaze nie za najlacnejší úrok historicky, fakt to sú už smiešne úroky, ale za historicky najvyššie úroky, aké kedy kto vôbec si dovolí dať na papier a od niekoho vymáhať. Tak to je druhý paradox dnešných dob Slovenska, ktoré si tu tak spokojne žijeme a máme pocit, že jak sa nám darí.
Ja som počúval tú správu, pán guvernér, a nezachytil som, že by ste sa venovali segmentu, ktorý sa vytvoril, tomu nebankovému segmentu. Viete, to je tiež absurdita par excellence.
Si zoberte, že je bankový segment a potom je nebankový segment. To máte, že ako máte autoservis a neautoservis. Máte živnostníkov a neživnostníkov. To je normálne sen, hej. Čiže viete, ak sa chcete vyňať spod pôsobnosti nejakého zákona, v tomto prípade zákona o bankách, tak ste nebanka. (Vyslovené s pobavením.) Robíte to, čo banka, ale neplatí na nás zákon pre banku, hej. Čiže keď chcete predávať potraviny, ale nechcete sa podrobiť Jahnátkovým zákonom, tak sa nazvite nepotraviny, ale predávajte potraviny. No však to je tiež absurdita hodná Slovenska dnešných dní.
Ale ten segment je tak obludný, tak veľký, a to bude vlastne aj moja otázka pre vás, že čo s tým? Alebo, že ako reaguje ten oficiálny segment, ten bankový segment na to, že je reklama, ak sa nemýlim nejakej nebankovej spoločnosti, okrem toho, že nebankovky už inzerujú, prosím vás, na prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy! Ale to je normálne v masmédiu. A údajne päťstotisíc klientov má tá nebanka. To znamená každý desiaty. A to je jedna, hej. Teraz keby ste načítali všetky tie nebanky, tak ja neviem, už koľký má v nebanke, tak by z nás stopäťdesiatich, tak už pätnásť má úver. No ale tu pätnásť ľudí nemá, poslancov, úver v nebanke, lebo však my nepotrebujeme. Ale verte, že koľko ľudí je odkázaných na to, aby si požičali tie peniaze, a verte, že zákony z tejto miestnosti, ktoré vyšli, tých ľudí, ktorí sú odkázaní, častokrát nie celkom za to môžu, niektorí môžu, tak tie zákony im zničia, zničia život. Dostanú ich do takého súkolia, že na konci buď skáčete z okna, alebo proste celý život venujete tomu, že splácate niečo, čo ste si požičali. Sto euro ste si požičali a do konca života máte vystarané. Viete, to je ako keby ste fakt, že spravili hrdelný zločin, že ste niekedy potrebovali, a vlastne ste odsúdení.
A tento parlament odsúdil tých ľudí k tomu. SMER odsúdil ľudí k tomu. SMER vytvoril úžernícku hydru na Slovensku. SMER! Šéf finančného výboru adminoval zákon o spotrebiteľských úveroch. To je zákon, ktorý je nosným zákonom pre týchto expertov, ktorí sa nechcú podriadiť zákonu o bankách, ale pre nich je nosný zákon... SMER zrušil RPMN. A potom nastanú tie excesy, čo spomínal aj kolega Beblavý, že tu banka dokonca vám ponúkne také, ale to je... Keby banka, prosím vás?! Tu sú všelijakí silní chlapci na silných autách a údajne, že keď sa berú dôchodky alebo nejaké dávky, tak to máte, že nejaká dodávka pristaví niekde a že mobilná pôžičkáreň. Viete, že to, k tomu, že sme sa už dopracovali, že tu už požičiava pomaly každý, lebo to sa oplatí.
A to by ma zaujímalo, pán guvernér, že ako vy na to sa pozeráte? Že vlastne sme toto stvorili a ľudí sme v tom nechali, že nech sa s tým trápia. To sme stvorili. My sme vytvorili biznis, tento parlament vytvoril biznis, že neexistuje lepšie zhodnotenie peňazí, ako keď požičiate prostredníctvom nebanky dôchodcovi. Neexistuje. Pán guvernér, by ste neverili! Ja vám poradím, keby ste boli, že nejaký investičák, tak pre túto chvíľu na Slovensku, dohodnite sa s nejakou nebankou, že im vložíte. Nebanka požičia dôchodcovi, najlepšie je im požičať okolo tisíc euro. Počkať, kým začnú meškať, počkať, kým z 1000 euro budú 3, lebo to je veľmi rýchlo skrz tie zmluvy, ktoré sa ťažko dajú čítať. A to, aby sa dali ľahko čítať, to zmietol pod stôl pán Burian svojim kolegom, ktorí to chceli, aspoň tie fonty nech sú rovnaké, tak keď to narastie na 3 000 euro, tak vtedy vám začne tomu dôchodcovi peklo. Ide exekútor. Exekútor, čo robí? Obráti sa na pána Muňku. A Muňko, čo musí urobiť, pán Muňko? Musí zrážať z dôchodkov. To znamená, že ten dlh platí štát. Na toto prišli. Na toto géniovia vaši, teda, pardon, nie vaši, ale tuná géniovia, ktorí to stvorili, túto hydru, na to prišli. Preto ťahajú tých chudákov dôchodcov po tých hrncoch. Není, že hrnce, oni im hneď vrazia úverovú zmluvu, lebo to je kľúčový model. Nikto by im nedával hrnce, keby neexistovalo to, že prečo sa im tam oplatí hneď vraziť úverovú zmluvu. Tak to funguje. Túto kozmetiku, čo tu niekto ide a vyhlásil to pomaly ako vojnu šmejdom, je smiešne.
Pokiaľ nezrušíte, alebo neprestavíte zákon o spotrebiteľských úveroch, pokiaľ sa nenastaví znova RPMN, pokiaľ ľuďom... Nikto nebude tých dôchodcov ťahať na hrnce, pokiaľ nebude záujem im vraziť pod nos úverovú zmluvu, ktorá bude mať také podmienky, že si zničí život.
Čiže toto ma zaujíma, že v tej správe to neodznelo, lebo tento segment trhu, keď to trošku hyperbolizujem, je po našom automobilovom priemysle, a neviem, či už nevykazuje aj väčší rast. Však to je segment, segment úplne! To, hovorím, to Silicon Valley je šuvix v raste, jak my sme vrastení v segmente nebankách, úžerníctva. To niekto sleduje? Tomu sa možno aj niekto teší? Údajne nejaká suma, behajú sumy od 70 do neviem koľko miliónov sa pumpuje ročne do tohto segmentu. Že kto sa teší tomu rastu, toto by ma naozaj zaujímalo.
A zaujímalo by ma, a tým budem končiť, pán guvernér, že ako sa na to pozerajú banky. Toto by ma fakt zaujímalo. Lebo keď budem mierne paranoidný, tak poviem, že niekto vytvoril systém cez úverové registre, kde vlastne cez úverové registre ľudí vyhodíte z normálneho systému. To znamená, už nepôjde do banky, banka mu nedá. No ale on potrebuje, chudák! Častokrát tu ľudia bojujú o holé prežitie. No ale tam už je ochotný. Dokonca mobilne vám dôjdu, mobilná pôžičkáreň, a požičajú vám, viete. Čiže toto niekto takto chcel? Alebo to je tak, že cez úverový register ho vyhodíte, to znamená, do banky ani sa mu neoplatí chodiť a hneď mu to niekto ponúkne? Alebo je to náhoda? Mňa naozaj zaujíma, čo hovoria na to banky. Či im to nechýba. Lebo ak sa niekto uspokojí, svoju potrebu po, po úvere na spotrebu v nebankovke, sekundárne si tým zničí život, ale už je, akože už je, už je vyradený, už on, tento človek, ktorý si požičal v nebanke, tak v zásade je vyradený z normálneho bankového trhu, normálne je vyradený.
Čiže toto bankám vyhovuje? Že proste takto potencionálnych klientov môžu prižniť. Mňa by naozaj, ja som nezachytil nikde reakciu nejakej tej bankovej asociácie, že ako sa k tomu stavia a že čo s tým teda mieni, respektíve nemieni robiť. Čiže to by ma zaujímalo, že či to tým bankám vyhovuje, dokonca, či sa na tom podieľajú, alebo nie. Alebo pripusťme, a to by som teda bol rád, keby to chceli aj ony riešiť, aby sa to znormalizovalo, aby sme naozaj neboli v tej absurdite, že keď sa chcete vyňať spod nejakých pravidiel, tak sa nazvite "ne", neservis, nepotraviny, neživnostník, a tým pádom si môžte robiť, čo chcete, leto to je presne to. Načo nám je zákon o bankách, keď tuná, tuná sú bankári v mobilných pôžičkárňach, a na ktorých neplatí žiaden, žiaden zákon.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
9:43
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:43
Igor HraškoTakže potom neviem, aký, aký systém tuná je, teda na ochranu toho spotrebiteľa, keď samé banky si vytvárajú niečo, aby nemali, aby nemal štát nad nimi dohľad, a používa, teda ponúkajú klientom, tým ktorým nevychádza dať, dostať úver v banke, tak ich ponúknu cez nebankovú inštitúciu. A ten, tí dotyční ten úver dostanú. Samozrejme potom dochádza k tým stavom, že ľudia sa náhodou oneskoria v splátke, dochádza k vymáhaniu, k exekúciám a siaha sa na majetok občanov v neprimeranej výške.
Takže skutočne treba sa nad týmto zamyslieť a urobiť také opatrenia, ktoré budú naozaj ochraňovať občanov Slovenskej republiky. A pokiaľ máme zákon o bankách, tak všetci, ktorí fungujú na finančnom trhu, ponúkajú nejakým spôsobom financie do obehu, majú spadať pod takýto zákon, či je to banka alebo nebankový subjekt. V takom prípade by samozrejme nebankový subjekt nemal opodstatnenie, pretože takéto produkty by mali ponúkať len banky, ktoré sú zaviazané štátu kontrolou aj svojimi mechanizmami.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.9.2013 o 9:43 hod.
Ing.
Igor Hraško
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Lojzo, povedal si presne vec, ktorú využívajú niektoré banky. A je to fakt, že jedna konkrétna banka zastrešuje jeden nebankový subjekt a má dokonca prepojené databázy, čiže keď je náhodou niekto neplatiteľom, alebo teda sa oneskoril s nejakou splátkou v tom nebankovom subjekte, už potom ani z banky nemá nárok na úver, pretože už je kvázi na ich čiernej listine. Takže máš pravdu v tom, že máme tu zákony o bankách, máme tu zákony, ktoré majú ochraňovať spotrebiteľov, ale pritom banky samotné ho obchádzajú taký, tento zákon tým, že si vytvárajú rôzne svoje vlastné firmy, ktoré nepodliehajú zákonu o bankách.
Takže potom neviem, aký, aký systém tuná je, teda na ochranu toho spotrebiteľa, keď samé banky si vytvárajú niečo, aby nemali, aby nemal štát nad nimi dohľad, a používa, teda ponúkajú klientom, tým ktorým nevychádza dať, dostať úver v banke, tak ich ponúknu cez nebankovú inštitúciu. A ten, tí dotyční ten úver dostanú. Samozrejme potom dochádza k tým stavom, že ľudia sa náhodou oneskoria v splátke, dochádza k vymáhaniu, k exekúciám a siaha sa na majetok občanov v neprimeranej výške.
Takže skutočne treba sa nad týmto zamyslieť a urobiť také opatrenia, ktoré budú naozaj ochraňovať občanov Slovenskej republiky. A pokiaľ máme zákon o bankách, tak všetci, ktorí fungujú na finančnom trhu, ponúkajú nejakým spôsobom financie do obehu, majú spadať pod takýto zákon, či je to banka alebo nebankový subjekt. V takom prípade by samozrejme nebankový subjekt nemal opodstatnenie, pretože takéto produkty by mali ponúkať len banky, ktoré sú zaviazané štátu kontrolou aj svojimi mechanizmami.
Ďakujem.
Autorizovaný
9:45
Tak teda využívam priestor aspoň tu v rozprave v pléne vyjadriť zopár názorov, ktoré u mojich dvoch predrečníkov neodzneli, a ako hovorí kolega Beblavý, aby ten obraz bol taký komplexnejší.
Kolega, pán poslanec Beblavý, hovoril síce o dôležitých aspektoch. On to nazval, že makroúroveň a mikroúroveň, a potom inštitucionálny rámec. Makroúroveň, kde prejavil určité starosti o to, že niektoré banky na Slovensku nemusia byť stabilné, môžu byť dokonca insolventné a dokonca môžu byť de facto ako keby v procese bankrotu, ale de jure to nevidíme, lebo pracujú na ten pákový efekt, a navyše, navyše je tu nejaká poprepájaná sieť spriaznených firiem, spriaznených cez akcionárov, a že sa dostáva a nalieva do bánk nejaký, nejaký kapitál pri potrebe doplnenia vlastných zdrojov, čo nemusí byť na prvý pohľad veľmi rýchlo hmatateľné, viditeľné a čitateľné.
Toto sú obavy možno, možno menej, možno viac namieste. Rovnako ako všetky obavy, ktoré u obidvoch predrečníkov, kolegu pána poslanca Hlinu a Beblavého, zazneli, pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa, celá tá veľká téma nebankoviek a tak ďalej.
A nakoniec inštitucionálna téma diskusie o tom, či by dohľad nad finančným trhom - bankami, poisťovňami, investičnými spoločnosťami alebo spoločnosťami, ktoré podnikajú v oblasti kolektívneho investovania, či by mal takýto dohľad patriť alebo nepatriť pod Národnú banku Slovenska, ako centrálnu bankovú autoritu. Alebo či by to mala byť samostatná financial supervisory authority, ako je to v mnohých krajinách sveta. Dokonca v minulosti, myslím, že sme mali aj v Európe krajiny, kedy bankový dohľad bol pod gesciou ministerstva financií v niektorých štátoch. Dokonca si pamätám, že mnoho rokov dozadu, už si neviem presne, desať, pätnásť rokov dozadu, v Japonsku bankový dohľad istú dobu vykonávalo dokonca ministerstvo priemyslu a obchodu. Čiže tých modelov je strašná spústa.
Ja sa však domnievam, že táto diskusia je takmer úplne zbytočná, keďže dnes Národná banka Slovenska má takmer nulitnú kompetenciu, pokiaľ ide o výkon menovej politiky. Ten je už dávno prenesený do Frankfurtu nad Mohanom, do inštitúcie, ktorá má skratku ECB, Európska centrálna banka. Takže ja by som tu nejaké teraz obavy nemal o to, že inštitúcia, v ktorej je inštitucionálne zafixovaný výkon menovej politiky, súčasne vykonáva, vykonáva kompetencie v oblasti bankového dohľadu. Toto považujem za možno akademicky zaujímavé debaty, ale ktoré nie sú s nejakou veľkou mierou relevancie pre slovenský bankový sektor.
Takže keď toto všetko zhrniem, dávam pred zátvorku, pán kolega, pán poslanec Hlina, všetky veci týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré dôležitými bezpochyby sú a ktorých riešeniu sa určite nevyhneme. A je to istá tikajúca bomba, ktorá môže jedného dňa explodovať, a budeme sa všetci diviť, aké škody napácha na stabilite finančného sektora na Slovensku.
Takže nejdem zľahčovať všetko, čo povedal predrečník pán poslanec Hlina, ale dovoľte mi, aby som v mojom vystúpení upriamil pozornosť na niečo, čo, som osobne presvedčený, výrazne väčšou mierou môže zamávať stabilitou slovenského finančného a v rámci celého finančného, najmä bankového, bankového sektora. A to sú všetko aspekty, ktoré sú, nazvem to, medzinárodnej povahy, ktoré prebiehajú niekde tam, obrazne povedané, ďaleko v Bruseli, kam tak celkom zo Slovenska nie je vždy dovidieť. A dokonca aj v situácii, kedy by sme tam dovidieť mohli, tak nie vždy reakcie, ktoré sú v politických stanoviskách, či už vlády, ministra financií, ale čiastočne aj guvernéra centrálnej banky, budem o chvíľu o tom hovoriť, nie vždy sú možno adekvátnymi reakciami.
Totižto nerád by som sa dožil stavu, kedy cez také tie naše lokálne domáce problémy, ktoré, ako som hovoril pred chvíľou, nepochybne problémami sú, ja skutočne nechcem zľahčovať všetky témy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ani akademické diskusie o tom, kam má patriť bankový dohľad inštitucionálne a podobné veci, ale domnievam sa, že ak sa pozrieme na robustnosť toho, čo sa deje za našimi hranicami, toho, čo sa deje v rámci pripravovaného projektu pod názvom "banková únia", tak to sú akože rádovo, rádovo väčšie veci s väčším dosahom aj na slovenský bankový sektor. Bohužiaľ, opakujem ešte raz, ostávajú trošku bez povšimnutia. Možno aj preto, že sú to častokrát témy trošku komplikovanejšie, trošku odbornejšie, a, ako som už povedal, z objektívnych príčin menej viditeľné ako tí šmejdi, ako predaj tých hrncov. Ako to, že povedzme jedna, dve z menších slovenských bánk, vieme, že mali v portfóliu grécke vládne dlhopisy a že mali problémy, a nielen grécke, myslím, že aj írske a ďalšie. Toto sú veci, ktoré sú tu doma v Bratislave a sú viditeľné a sú hmatateľné, a ako keby sme im venovali niekedy väčšiu pozornosť. A to, čo je, ako som hovoril, tam v ďalekom Frankfurte alebo v Bruseli, nám častokrát uniká. A nechcem teraz špekulovať o tom, či vedome, alebo nevedome.
Tak dovoľte, aby som začal tým, že správa konštatuje, že v uplynulom roku pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí a že vlastne počas roka došlo k určitému upokojeniu tohto vývoja. A ja som veľmi rád, že správa NBS konštatuje, že pod to upokojenie sa, bohužiaľ, viacej podpísali kroky Európskej centrálnej banky ako samotné fundamenty, ako samotný vývoj reálnej ekonomiky.
A na tomto mieste by som, pán guvernér, ak dovolíte, prvú otázku na vás adresoval: Ako hodnotíte vy, ako guvernér Národnej banky Slovenska, slovenskej centrálnej bankovej autority, práve tie spomínané kroky zo strany Európskej centrálnej banky? Mám predovšetkým na mysli zavedenie nástroja, ktorý sa volá Outright Monetary Transactions, OMT.
Pre tých, ktorí sa nevenujú tejto problematike, to je to, čo sa stalo a čo sa nikdy stať nemalo, že Európska centrálna banka v istom okamihu, keď videla, že politici nie sú schopní už spravovať stav vecí verejných, keď zistila, že politické autority v krajinách už nedokážu držať pod kontrolou a zvládať dlhovú krízu, krízu s robustným verejným dlhom v jednotlivých krajinách, tak nastúpila jedného dňa na scénu Európska centrálna banka a povedala: budem vykupovať toxické cenné papiere zadĺžených krajín v nelimitovanom objeme. Nech to stojí, čo to stojí. Nech je ten objem akýkoľvek, budeme to proste nakupovať.
No postavili sme tu trošku na hlavu základný princíp centrálneho bankovníctva, ktorý hovorí, že centrálne banky by sa nikdy nemali podieľať na refinancovaní verejných dlhov. Opäť to poviem veľmi zrozumiteľne a ľudovo. Akonáhle k tomu dôjde, to je to, čomu sa ľudovo hovorí spustenie rotačiek. Rotačky bežia, peniažky sa tlačia, verejné dlhy krajín sú refinancované. Keď nebudú mať o nákup týchto vládnych dlhopisov záujem súkromní investori, tak nastúpi centrálna banková autorita, v tomto prípade Európska centrálna banka, a bude nakupovať a nakupovať, opakujem, v ne-li-mi-to-va-nom objeme len preto, aby upokojila trhy.
Prečo toto spomínam a prečo kladiem pánovi guvernérovi túto otázku, aký má on názor na tie spomínané Outright Monetary Transactions? Dôvodom je to, že zďaleka názor jednotlivých centrálnych bánk, ani eurozóny nie je jednotný. Bolo hlasovanie o tom, či spustiť tento plán nákupu dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky, alebo nie. A vieme veľmi dobre, a tu by som rád pripomenul na tomto mieste, že Jens Weidmann, guvernér Nemeckej Bundesbanky, čo je analógia našej NBS, hlasoval v rade guvernérov proti. A nielen on, ale aj nemecký minister hospodárstva Philip Rösler kedysi povedal, že ak Európska centrálna banka spustí tento plán nákupu dlhopisov, takže vlastne povedie to k erózii, citujem, "ochoty alebo snáh krajín eurozóny, členských štátov eurozóny implementovať akékoľvek reformy". Predovšetkým reformy také, ktoré by v dlhodobom horizonte viedli k udržateľnosti verejných financií. No a tie nebudú nikdy udržateľné, ak nebudeme mať pod kontrolou vlastný hrubý verejný dlh. A to, že krátka, pomerne krátka doba dala za pravdu obom týmto pánom, ako guvernérovi nemeckej Bundesbanky, tak aj Philipovi Röslerovi, ministrovi hospodárstva Spolkovej republiky Nemecka, naozaj došlo k vážnej erózii snáh členských krajín eurozóny robiť akékoľvek reformy. Načo by sme sa snažili? Veď nastúpi inštitúcia poslednej záchrany, Európska centrálna banka, tá tie rotačky spustí, tento inštrument nákupu dlhopisov aktivuje a trhy sa upokoja a ideme ďalej.
Ak chcete, jeden z mnohých, ale kľúčových dôkazov, že tomu tak naozaj je. Pozrime sa na vývoj uplynulých týždňov, kedy eurokomisár pre menové otázky Olli Rehn zaslal list členským štátom vrátane Slovenska, vrátane nášho podpredsedu vlády pána ministra financií Kažimíra, kde už ani členské krajiny nemusia žiadať o žiadne výnimky z európskej fiškálnej zmluvy, alebo ak chcete z Európskeho fiškálneho kompaktu, ale každá krajina, ktorá má deficit pod 3 %, hrubý dlh pod 60 % a výkonnosť ekonomiky pod produkčnými možnosťami, tak takáto krajina automaticky môže získať výnimku z európskej fiškálnej zmluvy. Opäť jednoduchou rečou povedané, tempo ozdravovania verejných financií sa výrazne zníži. A už to nebude o toho povestného polpercentuálneho bodu každý rok tak, aby jedného dňa došlo skutočne k predloženiu a schváleniu vyrovnaného štátneho rozpočtu, ale opäť to pekne zvoľníme. A možno o dva roky, o tri, prídu opäť nejaké výnimky nejakého iného typu.
Potom sa pýtam, na čo nám tieto pravidlá v eurozóne a v Európskej únii vôbec sú?
Potom sa pýtam, ako bude v budúcnosti fungovať ľubovoľne optimálne nastavená banková alebo fiškálna únia, ak tieto pravidlá nebudú vymožiteľné, ak neplnenie týchto pravidiel nebude sankcionované, ak tieto pravidlá budú vlastne politicky ohýbané cez koleno a budeme stále pracovať v jednom systéme nepretržitých výnimiek?
Najnovšie, lebo slovo výnimka je, že by to malo byť len vo výnimočnom prípade a len pre niekoho, a my už vlastne z týchto výnimiek robíme pravidlo a dávame výnimky celej skupine krajín.
Takže otázka na pána guvernéra. Pýtam sa, aké vecné argumenty viedli k tomu, že zástupca Slovenska v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky nezdvihol tak ako Jens Weidmann, guvernér nemeckej Bundesbanky, ruku proti takémuto inštrumentu? Ja rozumiem, že to je legitímne právo vyjadriť svoj názor, ale rovnako legitímne právo je tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky sa opýtať, a pevne verím aj dostať odpoveď, aké vecné dôvody viedli k tomu, že Slovensko sa opäť raz v tejto krátkej epizóde týkajúcej sa nákupu dlhopisov nedržalo toľkokrát, jak zo strany SMER - SD, tak zo strany aj súčasnej opozície, zdôrazňovaného Nemecka. Poznáte tie výroky, "držme sa Nemecka", lebo geopolitické záujmy, "držme sa Nemecka". Prečo sme sa v tejto konkrétnej veci, v tejto konkrétnej epizóde spomínaného Nemecka nedržali?
Druhá otázka na pána guvernéra. A tá súvisí s tým, že správa konštatuje, to je celkom uveriteľné, to konštatovanie, že na slovenskom bankovom trhu došlo v uplynulom roku k posilneniu vybavenosti bánk vlastnými zdrojmi. Čiže tá kapitálová primeranosť, pomer vlastných a cudzích zdrojov, alebo mnohé ďalšie ukazovatele typu capital essere sion, čiže pomer vlastných zdrojov voči rizikovo váženým aktívam jednoducho rastie, vybavenosti vlastnými zdrojmi slovenských bánk, čo je nepochybne potešiteľné konštatovanie. Na strane druhej rovnako je potešiteľným konštatovaním, že rastie aj krytie nesplácaných úverov opravnými položkami. Čiže ak máme nejaké klasifikované úvery, kde je dlžník v omeškaní so splátkami, tak si banka vlastne vytvára opravné položky na tie budúce zlyhania, na tie budúce straty, a miera vyoprávkovania takýchto úverov, klasifikovaných úverov rastie, čo je rovnako druhé potešiteľné, potešiteľné konštatovanie.
Vzniká tu ale jeden, jeden problém, s ktorým budeme do budúcna mať do činenia, všetky členské krajiny eurozóny, a ten problém sa volá Nová európska direktíva, ktorá zakladá spôsob riešenia záchrany zlyhaných systémových bánk. Opäť jeden veľmi tučný, cez tristo strán, rozsah toho dokumentu, tej európskej direktívy. Už sa pomaly, pevne verím, ani nikomu nechce študovať, čo v tom dokumente presne je popísané. Ja to zhrniem, pokúsim sa v takej nebankovej, neekonomickej terminológii.
Európa má obrovské obavy, oprávnené obavy zo zlyhania systémových bánk. Ja som upozorňoval v minulosti na to, že aj v správe OECD sa hovorí o tom, že sa odhaduje objem zlyhaných úverov v európskych bankách, hovoríme o komerčných bankách, v objeme 700 mld. eur. Ak sa toto začne sypať ako domček z karát, tak celý euroval môžme zabudnúť, celý Európsky mechanizmus pre stabilitu môžme zabudnúť, pretože jeho kapacita je práve 700 mld. eur. Takže keď k tomu dôjde, tak máme vlastne celý Európsky mechanizmus pre stabilitu použitý len na riešenie zlyhaných úverov v európskych systémových bankách.
A tak sa teda hľadá spôsob, čo je samo osebe pozitívne, ako s tým naložiť a ako vlastne v budúcnosti tieto riziká ošetriť. A tak sa vymysleli, vymyslel systém tzv. národných rezolučných schém. Tie národné rezolučné schémy – a o nich práve pojednáva spomínaná 300-stranová pripravovaná direktíva Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie – tie národné rezolučné schémy budú vytvárané tak, že komerčné banky budú prispievať do národného rezolučného fondu, ktorý bude v budúcnosti potom použitý na sanáciu práve zlyhávaných systémových bánk. A tie fondy budú vytvárané tak, tak ako ste ich do určitej miery poznali aj doposiaľ, sme tomu hovorili, že systém na poistenie teda vkladov, kedy banky vlastne budú buď nejakým pomerom k objemu vkladov, alebo sú ešte momentálne stále rozdiskutované ďalšie spôsoby, budú proste odvádzať peniaze do toho národného rezolučného fondu. Potiaľ by to bolo úplne v poriadku, pretože ak tvrdíme, že banky a finančný sektor bol jeden zo spúšťačov tej globálnej finančnej krízy, tak potom nech naozaj aj participujú tieto banky na sanácii nákladov, ktoré nám v budúcnosti zlyhania bánk prinesú. Potiaľ by to bolo v poriadku.
Ale kde to už začína byť veľmi pochybné a veľmi vážne, sú dve veci. Tá prvá hovorí o tom, že národné rezolučné schémy si budú poskytovať pôžičky navzájom. Opäť zrozumiteľnou rečou, ak sa dostanú do problémov bankový sektor v Španielsku, čo sa reálne stalo, kde vtedy ešte rýchle sanoval situáciu Európsky mechanizmus pre stabilitu, tak v budúcnosti, ak sa také niečo stane, že zlyhá bankový sektor v členskej krajine eurozóny, ostatné národné rezolučné schémy, rozumej napríklad na Slovensku vytvorený rezolučný fond, ktorý si budú vytvárať banky z odvodov, bude povinný poskytnúť pôžičku rezolučnému fondu Írska, Cypru, kohokoľvek si tam dosaďte. Vieme, že na obrovských problémoch sedia aj systémové špan..., talianske banky, pardon. A tieto pôžičky v konečnom dôsledku vlastne budú znamenať tzv. spoločné ručenie za náklady, ktoré budú vznikať kolapsom systémových bánk v iných členských štátoch eurozóny.
Čo urobia banky na Slovensku? Aby takýto fond vytvárali a koniec koncov on sa už začal vytvárať nástupom vládnej strany SMER a zavedením jednorázového mimoriadneho odvodu pre banky, najprv mimoriadneho, potom jednorázového, nazvime to mimoriadne zdanenie bánk, a ten fond sa bude vytvárať až do objemu, ak si dobre pamätám 1,45 % celkových aktív bankového sektora. Vtedy by sa malo vytvárania tohto fondu zastaviť.
Ja sa pýtam, ak zlyhajú systémové banky v iných členských krajinách eurozóny, dôjde teda k povinnosti nášho rezolučného fondu poskytovať pôžičky iným národným rezolučným schémam? Máte na stole hotový systém kolektívneho ručenia za problémy bánk v inej členskej krajine?
Ešte to poviem možno obraznejšie. Máte na stole bankový euroval. Doteraz ste mali euroval, kde jedna krajina začala ručiť za záväzky iného štátu, čo bolo v priamom rozpore aj s Európskou ústavou, kde čl. 125 jasne hovorí, že každá členská krajina ručí sama za svoje vlastné záväzky. Toto sa vlastne vznikom európskeho systému pre stabilitu, ľudovo povedané, euroval, porušilo, tento článok, a došlo ku kolektívnemu ručeniu štátov za, v tomto prípade, verejné dlhy. Táto direktíva, o ktorej hovorím, národné rezolučné schémy, povedie ku kolektívnemu ručeniu za náklady, ktoré budú vznikať v inej členskej krajine eurozóny zlyhaním tamojších systémových bánk.
Ale čo urobia naše komerčné banky? Mám pomerne v dobrej pamäti, keď Fond pre ochranu vkladov nemal dostatok peňazí, aby vyplatil vtedy 11 mld. slovenských korún vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození pri páde a slávnom-neslávnom príbehu Devín banky. Tak Fond pre ochranu vkladov si vtedy požičal peniažky od Národnej banky Slovenska, vtedy za, ak sa nemýlim, guvernérovania pána Mariána Juska. NBS požičala Fondu pre ochranu vkladov peniaze. Vyplatilo sa približne 11 mld. slovenských korún vkladateľom Devín banky, no ale bolo potrebné vo veľmi krátkej dobe tú pôžičku Národnej banke vrátiť, pretože zas by to bolo pod sankciami z Bruselu, keďže tie národné fondy ochrany vkladov nemôžu si požičiavať peniaze, a už vonkoncom nie z centrálnej banky. Tá naozaj nie je na to, aby požičiavala peniaze komukoľvek s výnimkou dodávania likvidity na bankový trh, ale určite nie peniažky iným, iným subjektom. No tak sa stalo to, že sa jednoducho zdvojnásobili odvody do Fondu pre ochranu vkladov. A banky, aby tieto náklady vo vlastných bilanciách riešili, čo urobili? Približne o rovnakú sumu znížili úročenie vkladov. Čo to znamená na konci dňa? Na konci dňa to znamená, že všetci slovenskí vkladatelia sa poskladali na 11 mld. slovenských korún, ktoré boli síce de jure cez Fond ochrany vkladov vyplatené vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození, alebo v princípe zanikli pádom Devín banky. Tak tí vkladatelia postupne povyplácaní boli, ale na konci dňa sa na to poskladali všetci vkladatelia slovenského bankového sektora cez zdvojnásobené sadzby odvodu do Fondu ochrany vkladov. Niečo podobné, v princípe veľmi podobné, sa bude diať aj v spomínanej bankovej únii, ku ktorej smerujeme.
Banky na to, aby boli schopné dodávať kešové peniaze do národných rezolučných schém, ktoré budú zo zákona povinné vytvárať, a už sa s tým vlastne začalo, len sme to nazvali zo začiatku mimoriadny bankový odvod, mimoriadna banková daň, osobitné zdanenie, nazvite to, ako chcete, tak banky, aby tam boli schopné dodávať kešové peniaze, budú v princípe tlačiť na úrokové diferenciály. Inými slovami, budú ďalej tlačiť smerom nahor. Netešme sa, že ostanú navždy tak nízke úrokové sadzby aj na hypotekárne úvery. Čiže budú tlačiť smerom nahor úrokové sadzby na akékoľvek úvery, či korporátne alebo retailové, a na strane druhej budú tlačiť úrokové sadzby nadol, pokiaľ ide o vklady. Čiže, aby si z tej zvýšenej úrokovej marže, toho úrokového diferenciálu, vytvorili zdroje na to, aby dodávali keš likviditu do národnej rezolučnej schémy, z ktorej potom, ak to bude nutné, budú požičiavať peniaze. Tá naša slovenská rezolučná schéma bude požičiavať peniaze iným bankovým systémom v inom členskom štáte eurozóny, ak tam dôjde k zlyhaniu bánk.
Takže ešte raz zopakujem, kolektívne ručenie všetkých, veľmi zjednodušene povedané, všetkých vkladateľov celej eurozóny za všetky budúce problémy, ktoré vzniknú, a náklady, ktoré vzniknú zo zlyhávania bánk v ľubovoľnej členskej krajine eurozóny. Neviem, či toto je práve ten správny smer.
No a potom ešte je tu jedna dôležitá vec, pokiaľ sme u tých národných rezolučných schém. Bude dochádzať aj k tzv. efektu mutualizácie, to znamená, že ak sa dostane do problémov banka v Miláne, ktorá má svoju dcéru na Slovensku, ale sú spolu v jednej bankovej skupine, tak slovenská národná rezolučná schéma bude musieť sa zúčastňovať riešenia problémov tej celej skupiny. Kvôli etike nebudem hovoriť príklady a názvy bánk. Hovorím preto o banke A, ktorá je v Taliansku a sa dostane do problémov, systémová banka, a má zároveň dcéru na Slovensku, tak slovenská národná rezolučná schéma bude sa mutualizovať, bude sa spájať a bude vlastne dodávať peniaze na riešenie celej bankovej, v tomto prípade, čiste teoretický príklad, talianskej skupiny. No, takže tá kolektivizácia, alebo to kolektívne ručenie, ako som podal pred chvíľou, sa týmto ešte, ešte znásobuje.
Toto sú veci, ktoré môžu v budúcnosti stabilitou slovenského bankového systému zamávať výrazne, výrazne viac ako problémy jednej alebo dvoch trhovo pomerne malých, pomerne nevýznamných slovenských bánk, ktoré si pootvárali pomerne veľké expozície smerom na grécke alebo írske dlhopisy a mohli sa dostať do problémov. Toto považujem síce za problém, ale určite nie systémový. Kdežto spomínané veci týkajúce sa národných rezolučných schém a ich povinnosti ručiť aj za záväzky v iných členských štátoch, ak zlyhávajú banky, tak toto považujem naozaj za v budúcnosti vážny stupeň ohrozenia a nemá so solidaritou absolútne nič spoločné. Lebo tu budeme zase počúvať reči o tom, však buďme solidárni! Avšak nám spadli banky v Španielsku. No tak stálo to koľko miliárd? Odhadovali 100 mld. eur, potom sa to znížilo na sedemdesiat, šesťdesiat. Však buďme solidárni! No len jedného dňa, kto bude ten posledný potom, kto vypne svetlo?
A ono sa postupne začína vlastne, tie bláznivé nápady, ktoré povznikali v takom tom dese a v strese európskych lídrov riešiť dlhovú krízu. Jeden z takých desivých a bláznivých nápadov bola aj daň z finančných transakcií. A viete veľmi dobre, že implementácia tohto inštrumentu začína byť vážne, vážne ohrozená, že to nebude vôbec také jednoduché, ako bolo to pôvodné nadšenie, že zdaníme finančné transakcie a opäť dostaneme peniaze a opäť zvoľníme tempo ozdravovania verejných financií, lebo sme našli peniaze niekde inde.
No a nakoniec mi dovoľte, dovoľte ešte jednu, tretiu, krátku tému. A to je už spomínaný osobitný odvod pre finančné inštitúcie alebo banková daň. Správa správne konštatuje, že to viedlo k poklesu ziskovosti bánk na Slovensku. Aj keď neboli by sme celkom objektívni, keby sme tvrdili, že celý ten pokles, myslím o 29 %, alebo takmer o jednu tretinu, že celý ten pokles zisku ide na vrub spomínanej osobitnej dane. Určite nie. Veľký vplyv tam mal aj nárast nákladov na, ako som už spomínal, vyoprávkovanie zlyhaných úverov. Ale predsa len k poklesu ziskovosti došlo, k výraznému poklesu ziskovosti.
A otázka znie, aký je názor Národnej banky Slovenska, konkrétne pána guvernéra Makúcha na to, že či zavedenie takéhoto mimoriadneho odvodu aj nespôsobilo znížený apetít komerčných bánk vstupovať do úverov pre korporátnu sféru?
Pretože toto je alfa a omega, ak hovoríme o akomkoľvek oživovaní ekonomiky na Slovensku. Tak ono nenastane opäť nejakými direktívnymi rozhodnutiami, že tomu dáme, tomu dáme, tam dáme dotáciu, tam dáme subvenciu, tam nalejeme peniaze. Ono je to naozaj o tom, že ak sa v reálnej ekonomike korporátne subjekty začnú uchádzať a aj budú dostávať zdroje, úverové, vtedy sa tie kolesá ekonomiky dokážu roztočiť. V minulom roku nám objem úverov v korporátnej sfére poklesol.
Moja otázka znie, a tým končím svoje vystúpenie, či zavedenie mimoriadneho bankového odvodu a mimoriadnej bankovej dane nespôsobilo výrazný pokles apetítu komerčných bánk vstupovať do korporátneho rizika a ďalej financovať korporátny sektor na Slovensku.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.9.2013 o 9:45 hod.
Ing. PhD.
Jozef Kollár
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, dámy a páni, súhlasím s tým, že správa o stave a vývoji na finančnom trhu v Slovenskej republike je príliš vážnym dokumentom, aby sme ho prešli len tak, vzatím na vedomie. Aj keď nepopieram, že na rokovanie výboru pre financie a rozpočet dokonca jednomyseľne táto správa na vedomie vzatá bola. Lebo však čo iné vlastne, ako inak naložiť s dokumentom, ktorý len berieme na vedomie? Buď ho môžme, alebo nemusíme zobrať na vedomie, ale obsahovo nič na tomto dokumente aj tak nezmeníme, ani teraz, ani v budúcnosti.
Tak teda využívam priestor aspoň tu v rozprave v pléne vyjadriť zopár názorov, ktoré u mojich dvoch predrečníkov neodzneli, a ako hovorí kolega Beblavý, aby ten obraz bol taký komplexnejší.
Kolega, pán poslanec Beblavý, hovoril síce o dôležitých aspektoch. On to nazval, že makroúroveň a mikroúroveň, a potom inštitucionálny rámec. Makroúroveň, kde prejavil určité starosti o to, že niektoré banky na Slovensku nemusia byť stabilné, môžu byť dokonca insolventné a dokonca môžu byť de facto ako keby v procese bankrotu, ale de jure to nevidíme, lebo pracujú na ten pákový efekt, a navyše, navyše je tu nejaká poprepájaná sieť spriaznených firiem, spriaznených cez akcionárov, a že sa dostáva a nalieva do bánk nejaký, nejaký kapitál pri potrebe doplnenia vlastných zdrojov, čo nemusí byť na prvý pohľad veľmi rýchlo hmatateľné, viditeľné a čitateľné.
Toto sú obavy možno, možno menej, možno viac namieste. Rovnako ako všetky obavy, ktoré u obidvoch predrečníkov, kolegu pána poslanca Hlinu a Beblavého, zazneli, pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa, celá tá veľká téma nebankoviek a tak ďalej.
A nakoniec inštitucionálna téma diskusie o tom, či by dohľad nad finančným trhom - bankami, poisťovňami, investičnými spoločnosťami alebo spoločnosťami, ktoré podnikajú v oblasti kolektívneho investovania, či by mal takýto dohľad patriť alebo nepatriť pod Národnú banku Slovenska, ako centrálnu bankovú autoritu. Alebo či by to mala byť samostatná financial supervisory authority, ako je to v mnohých krajinách sveta. Dokonca v minulosti, myslím, že sme mali aj v Európe krajiny, kedy bankový dohľad bol pod gesciou ministerstva financií v niektorých štátoch. Dokonca si pamätám, že mnoho rokov dozadu, už si neviem presne, desať, pätnásť rokov dozadu, v Japonsku bankový dohľad istú dobu vykonávalo dokonca ministerstvo priemyslu a obchodu. Čiže tých modelov je strašná spústa.
Ja sa však domnievam, že táto diskusia je takmer úplne zbytočná, keďže dnes Národná banka Slovenska má takmer nulitnú kompetenciu, pokiaľ ide o výkon menovej politiky. Ten je už dávno prenesený do Frankfurtu nad Mohanom, do inštitúcie, ktorá má skratku ECB, Európska centrálna banka. Takže ja by som tu nejaké teraz obavy nemal o to, že inštitúcia, v ktorej je inštitucionálne zafixovaný výkon menovej politiky, súčasne vykonáva, vykonáva kompetencie v oblasti bankového dohľadu. Toto považujem za možno akademicky zaujímavé debaty, ale ktoré nie sú s nejakou veľkou mierou relevancie pre slovenský bankový sektor.
Takže keď toto všetko zhrniem, dávam pred zátvorku, pán kolega, pán poslanec Hlina, všetky veci týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré dôležitými bezpochyby sú a ktorých riešeniu sa určite nevyhneme. A je to istá tikajúca bomba, ktorá môže jedného dňa explodovať, a budeme sa všetci diviť, aké škody napácha na stabilite finančného sektora na Slovensku.
Takže nejdem zľahčovať všetko, čo povedal predrečník pán poslanec Hlina, ale dovoľte mi, aby som v mojom vystúpení upriamil pozornosť na niečo, čo, som osobne presvedčený, výrazne väčšou mierou môže zamávať stabilitou slovenského finančného a v rámci celého finančného, najmä bankového, bankového sektora. A to sú všetko aspekty, ktoré sú, nazvem to, medzinárodnej povahy, ktoré prebiehajú niekde tam, obrazne povedané, ďaleko v Bruseli, kam tak celkom zo Slovenska nie je vždy dovidieť. A dokonca aj v situácii, kedy by sme tam dovidieť mohli, tak nie vždy reakcie, ktoré sú v politických stanoviskách, či už vlády, ministra financií, ale čiastočne aj guvernéra centrálnej banky, budem o chvíľu o tom hovoriť, nie vždy sú možno adekvátnymi reakciami.
Totižto nerád by som sa dožil stavu, kedy cez také tie naše lokálne domáce problémy, ktoré, ako som hovoril pred chvíľou, nepochybne problémami sú, ja skutočne nechcem zľahčovať všetky témy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ani akademické diskusie o tom, kam má patriť bankový dohľad inštitucionálne a podobné veci, ale domnievam sa, že ak sa pozrieme na robustnosť toho, čo sa deje za našimi hranicami, toho, čo sa deje v rámci pripravovaného projektu pod názvom "banková únia", tak to sú akože rádovo, rádovo väčšie veci s väčším dosahom aj na slovenský bankový sektor. Bohužiaľ, opakujem ešte raz, ostávajú trošku bez povšimnutia. Možno aj preto, že sú to častokrát témy trošku komplikovanejšie, trošku odbornejšie, a, ako som už povedal, z objektívnych príčin menej viditeľné ako tí šmejdi, ako predaj tých hrncov. Ako to, že povedzme jedna, dve z menších slovenských bánk, vieme, že mali v portfóliu grécke vládne dlhopisy a že mali problémy, a nielen grécke, myslím, že aj írske a ďalšie. Toto sú veci, ktoré sú tu doma v Bratislave a sú viditeľné a sú hmatateľné, a ako keby sme im venovali niekedy väčšiu pozornosť. A to, čo je, ako som hovoril, tam v ďalekom Frankfurte alebo v Bruseli, nám častokrát uniká. A nechcem teraz špekulovať o tom, či vedome, alebo nevedome.
Tak dovoľte, aby som začal tým, že správa konštatuje, že v uplynulom roku pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí a že vlastne počas roka došlo k určitému upokojeniu tohto vývoja. A ja som veľmi rád, že správa NBS konštatuje, že pod to upokojenie sa, bohužiaľ, viacej podpísali kroky Európskej centrálnej banky ako samotné fundamenty, ako samotný vývoj reálnej ekonomiky.
A na tomto mieste by som, pán guvernér, ak dovolíte, prvú otázku na vás adresoval: Ako hodnotíte vy, ako guvernér Národnej banky Slovenska, slovenskej centrálnej bankovej autority, práve tie spomínané kroky zo strany Európskej centrálnej banky? Mám predovšetkým na mysli zavedenie nástroja, ktorý sa volá Outright Monetary Transactions, OMT.
Pre tých, ktorí sa nevenujú tejto problematike, to je to, čo sa stalo a čo sa nikdy stať nemalo, že Európska centrálna banka v istom okamihu, keď videla, že politici nie sú schopní už spravovať stav vecí verejných, keď zistila, že politické autority v krajinách už nedokážu držať pod kontrolou a zvládať dlhovú krízu, krízu s robustným verejným dlhom v jednotlivých krajinách, tak nastúpila jedného dňa na scénu Európska centrálna banka a povedala: budem vykupovať toxické cenné papiere zadĺžených krajín v nelimitovanom objeme. Nech to stojí, čo to stojí. Nech je ten objem akýkoľvek, budeme to proste nakupovať.
No postavili sme tu trošku na hlavu základný princíp centrálneho bankovníctva, ktorý hovorí, že centrálne banky by sa nikdy nemali podieľať na refinancovaní verejných dlhov. Opäť to poviem veľmi zrozumiteľne a ľudovo. Akonáhle k tomu dôjde, to je to, čomu sa ľudovo hovorí spustenie rotačiek. Rotačky bežia, peniažky sa tlačia, verejné dlhy krajín sú refinancované. Keď nebudú mať o nákup týchto vládnych dlhopisov záujem súkromní investori, tak nastúpi centrálna banková autorita, v tomto prípade Európska centrálna banka, a bude nakupovať a nakupovať, opakujem, v ne-li-mi-to-va-nom objeme len preto, aby upokojila trhy.
Prečo toto spomínam a prečo kladiem pánovi guvernérovi túto otázku, aký má on názor na tie spomínané Outright Monetary Transactions? Dôvodom je to, že zďaleka názor jednotlivých centrálnych bánk, ani eurozóny nie je jednotný. Bolo hlasovanie o tom, či spustiť tento plán nákupu dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky, alebo nie. A vieme veľmi dobre, a tu by som rád pripomenul na tomto mieste, že Jens Weidmann, guvernér Nemeckej Bundesbanky, čo je analógia našej NBS, hlasoval v rade guvernérov proti. A nielen on, ale aj nemecký minister hospodárstva Philip Rösler kedysi povedal, že ak Európska centrálna banka spustí tento plán nákupu dlhopisov, takže vlastne povedie to k erózii, citujem, "ochoty alebo snáh krajín eurozóny, členských štátov eurozóny implementovať akékoľvek reformy". Predovšetkým reformy také, ktoré by v dlhodobom horizonte viedli k udržateľnosti verejných financií. No a tie nebudú nikdy udržateľné, ak nebudeme mať pod kontrolou vlastný hrubý verejný dlh. A to, že krátka, pomerne krátka doba dala za pravdu obom týmto pánom, ako guvernérovi nemeckej Bundesbanky, tak aj Philipovi Röslerovi, ministrovi hospodárstva Spolkovej republiky Nemecka, naozaj došlo k vážnej erózii snáh členských krajín eurozóny robiť akékoľvek reformy. Načo by sme sa snažili? Veď nastúpi inštitúcia poslednej záchrany, Európska centrálna banka, tá tie rotačky spustí, tento inštrument nákupu dlhopisov aktivuje a trhy sa upokoja a ideme ďalej.
Ak chcete, jeden z mnohých, ale kľúčových dôkazov, že tomu tak naozaj je. Pozrime sa na vývoj uplynulých týždňov, kedy eurokomisár pre menové otázky Olli Rehn zaslal list členským štátom vrátane Slovenska, vrátane nášho podpredsedu vlády pána ministra financií Kažimíra, kde už ani členské krajiny nemusia žiadať o žiadne výnimky z európskej fiškálnej zmluvy, alebo ak chcete z Európskeho fiškálneho kompaktu, ale každá krajina, ktorá má deficit pod 3 %, hrubý dlh pod 60 % a výkonnosť ekonomiky pod produkčnými možnosťami, tak takáto krajina automaticky môže získať výnimku z európskej fiškálnej zmluvy. Opäť jednoduchou rečou povedané, tempo ozdravovania verejných financií sa výrazne zníži. A už to nebude o toho povestného polpercentuálneho bodu každý rok tak, aby jedného dňa došlo skutočne k predloženiu a schváleniu vyrovnaného štátneho rozpočtu, ale opäť to pekne zvoľníme. A možno o dva roky, o tri, prídu opäť nejaké výnimky nejakého iného typu.
Potom sa pýtam, na čo nám tieto pravidlá v eurozóne a v Európskej únii vôbec sú?
Potom sa pýtam, ako bude v budúcnosti fungovať ľubovoľne optimálne nastavená banková alebo fiškálna únia, ak tieto pravidlá nebudú vymožiteľné, ak neplnenie týchto pravidiel nebude sankcionované, ak tieto pravidlá budú vlastne politicky ohýbané cez koleno a budeme stále pracovať v jednom systéme nepretržitých výnimiek?
Najnovšie, lebo slovo výnimka je, že by to malo byť len vo výnimočnom prípade a len pre niekoho, a my už vlastne z týchto výnimiek robíme pravidlo a dávame výnimky celej skupine krajín.
Takže otázka na pána guvernéra. Pýtam sa, aké vecné argumenty viedli k tomu, že zástupca Slovenska v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky nezdvihol tak ako Jens Weidmann, guvernér nemeckej Bundesbanky, ruku proti takémuto inštrumentu? Ja rozumiem, že to je legitímne právo vyjadriť svoj názor, ale rovnako legitímne právo je tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky sa opýtať, a pevne verím aj dostať odpoveď, aké vecné dôvody viedli k tomu, že Slovensko sa opäť raz v tejto krátkej epizóde týkajúcej sa nákupu dlhopisov nedržalo toľkokrát, jak zo strany SMER - SD, tak zo strany aj súčasnej opozície, zdôrazňovaného Nemecka. Poznáte tie výroky, "držme sa Nemecka", lebo geopolitické záujmy, "držme sa Nemecka". Prečo sme sa v tejto konkrétnej veci, v tejto konkrétnej epizóde spomínaného Nemecka nedržali?
Druhá otázka na pána guvernéra. A tá súvisí s tým, že správa konštatuje, to je celkom uveriteľné, to konštatovanie, že na slovenskom bankovom trhu došlo v uplynulom roku k posilneniu vybavenosti bánk vlastnými zdrojmi. Čiže tá kapitálová primeranosť, pomer vlastných a cudzích zdrojov, alebo mnohé ďalšie ukazovatele typu capital essere sion, čiže pomer vlastných zdrojov voči rizikovo váženým aktívam jednoducho rastie, vybavenosti vlastnými zdrojmi slovenských bánk, čo je nepochybne potešiteľné konštatovanie. Na strane druhej rovnako je potešiteľným konštatovaním, že rastie aj krytie nesplácaných úverov opravnými položkami. Čiže ak máme nejaké klasifikované úvery, kde je dlžník v omeškaní so splátkami, tak si banka vlastne vytvára opravné položky na tie budúce zlyhania, na tie budúce straty, a miera vyoprávkovania takýchto úverov, klasifikovaných úverov rastie, čo je rovnako druhé potešiteľné, potešiteľné konštatovanie.
Vzniká tu ale jeden, jeden problém, s ktorým budeme do budúcna mať do činenia, všetky členské krajiny eurozóny, a ten problém sa volá Nová európska direktíva, ktorá zakladá spôsob riešenia záchrany zlyhaných systémových bánk. Opäť jeden veľmi tučný, cez tristo strán, rozsah toho dokumentu, tej európskej direktívy. Už sa pomaly, pevne verím, ani nikomu nechce študovať, čo v tom dokumente presne je popísané. Ja to zhrniem, pokúsim sa v takej nebankovej, neekonomickej terminológii.
Európa má obrovské obavy, oprávnené obavy zo zlyhania systémových bánk. Ja som upozorňoval v minulosti na to, že aj v správe OECD sa hovorí o tom, že sa odhaduje objem zlyhaných úverov v európskych bankách, hovoríme o komerčných bankách, v objeme 700 mld. eur. Ak sa toto začne sypať ako domček z karát, tak celý euroval môžme zabudnúť, celý Európsky mechanizmus pre stabilitu môžme zabudnúť, pretože jeho kapacita je práve 700 mld. eur. Takže keď k tomu dôjde, tak máme vlastne celý Európsky mechanizmus pre stabilitu použitý len na riešenie zlyhaných úverov v európskych systémových bankách.
A tak sa teda hľadá spôsob, čo je samo osebe pozitívne, ako s tým naložiť a ako vlastne v budúcnosti tieto riziká ošetriť. A tak sa vymysleli, vymyslel systém tzv. národných rezolučných schém. Tie národné rezolučné schémy – a o nich práve pojednáva spomínaná 300-stranová pripravovaná direktíva Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie – tie národné rezolučné schémy budú vytvárané tak, že komerčné banky budú prispievať do národného rezolučného fondu, ktorý bude v budúcnosti potom použitý na sanáciu práve zlyhávaných systémových bánk. A tie fondy budú vytvárané tak, tak ako ste ich do určitej miery poznali aj doposiaľ, sme tomu hovorili, že systém na poistenie teda vkladov, kedy banky vlastne budú buď nejakým pomerom k objemu vkladov, alebo sú ešte momentálne stále rozdiskutované ďalšie spôsoby, budú proste odvádzať peniaze do toho národného rezolučného fondu. Potiaľ by to bolo úplne v poriadku, pretože ak tvrdíme, že banky a finančný sektor bol jeden zo spúšťačov tej globálnej finančnej krízy, tak potom nech naozaj aj participujú tieto banky na sanácii nákladov, ktoré nám v budúcnosti zlyhania bánk prinesú. Potiaľ by to bolo v poriadku.
Ale kde to už začína byť veľmi pochybné a veľmi vážne, sú dve veci. Tá prvá hovorí o tom, že národné rezolučné schémy si budú poskytovať pôžičky navzájom. Opäť zrozumiteľnou rečou, ak sa dostanú do problémov bankový sektor v Španielsku, čo sa reálne stalo, kde vtedy ešte rýchle sanoval situáciu Európsky mechanizmus pre stabilitu, tak v budúcnosti, ak sa také niečo stane, že zlyhá bankový sektor v členskej krajine eurozóny, ostatné národné rezolučné schémy, rozumej napríklad na Slovensku vytvorený rezolučný fond, ktorý si budú vytvárať banky z odvodov, bude povinný poskytnúť pôžičku rezolučnému fondu Írska, Cypru, kohokoľvek si tam dosaďte. Vieme, že na obrovských problémoch sedia aj systémové špan..., talianske banky, pardon. A tieto pôžičky v konečnom dôsledku vlastne budú znamenať tzv. spoločné ručenie za náklady, ktoré budú vznikať kolapsom systémových bánk v iných členských štátoch eurozóny.
Čo urobia banky na Slovensku? Aby takýto fond vytvárali a koniec koncov on sa už začal vytvárať nástupom vládnej strany SMER a zavedením jednorázového mimoriadneho odvodu pre banky, najprv mimoriadneho, potom jednorázového, nazvime to mimoriadne zdanenie bánk, a ten fond sa bude vytvárať až do objemu, ak si dobre pamätám 1,45 % celkových aktív bankového sektora. Vtedy by sa malo vytvárania tohto fondu zastaviť.
Ja sa pýtam, ak zlyhajú systémové banky v iných členských krajinách eurozóny, dôjde teda k povinnosti nášho rezolučného fondu poskytovať pôžičky iným národným rezolučným schémam? Máte na stole hotový systém kolektívneho ručenia za problémy bánk v inej členskej krajine?
Ešte to poviem možno obraznejšie. Máte na stole bankový euroval. Doteraz ste mali euroval, kde jedna krajina začala ručiť za záväzky iného štátu, čo bolo v priamom rozpore aj s Európskou ústavou, kde čl. 125 jasne hovorí, že každá členská krajina ručí sama za svoje vlastné záväzky. Toto sa vlastne vznikom európskeho systému pre stabilitu, ľudovo povedané, euroval, porušilo, tento článok, a došlo ku kolektívnemu ručeniu štátov za, v tomto prípade, verejné dlhy. Táto direktíva, o ktorej hovorím, národné rezolučné schémy, povedie ku kolektívnemu ručeniu za náklady, ktoré budú vznikať v inej členskej krajine eurozóny zlyhaním tamojších systémových bánk.
Ale čo urobia naše komerčné banky? Mám pomerne v dobrej pamäti, keď Fond pre ochranu vkladov nemal dostatok peňazí, aby vyplatil vtedy 11 mld. slovenských korún vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození pri páde a slávnom-neslávnom príbehu Devín banky. Tak Fond pre ochranu vkladov si vtedy požičal peniažky od Národnej banky Slovenska, vtedy za, ak sa nemýlim, guvernérovania pána Mariána Juska. NBS požičala Fondu pre ochranu vkladov peniaze. Vyplatilo sa približne 11 mld. slovenských korún vkladateľom Devín banky, no ale bolo potrebné vo veľmi krátkej dobe tú pôžičku Národnej banke vrátiť, pretože zas by to bolo pod sankciami z Bruselu, keďže tie národné fondy ochrany vkladov nemôžu si požičiavať peniaze, a už vonkoncom nie z centrálnej banky. Tá naozaj nie je na to, aby požičiavala peniaze komukoľvek s výnimkou dodávania likvidity na bankový trh, ale určite nie peniažky iným, iným subjektom. No tak sa stalo to, že sa jednoducho zdvojnásobili odvody do Fondu pre ochranu vkladov. A banky, aby tieto náklady vo vlastných bilanciách riešili, čo urobili? Približne o rovnakú sumu znížili úročenie vkladov. Čo to znamená na konci dňa? Na konci dňa to znamená, že všetci slovenskí vkladatelia sa poskladali na 11 mld. slovenských korún, ktoré boli síce de jure cez Fond ochrany vkladov vyplatené vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození, alebo v princípe zanikli pádom Devín banky. Tak tí vkladatelia postupne povyplácaní boli, ale na konci dňa sa na to poskladali všetci vkladatelia slovenského bankového sektora cez zdvojnásobené sadzby odvodu do Fondu ochrany vkladov. Niečo podobné, v princípe veľmi podobné, sa bude diať aj v spomínanej bankovej únii, ku ktorej smerujeme.
Banky na to, aby boli schopné dodávať kešové peniaze do národných rezolučných schém, ktoré budú zo zákona povinné vytvárať, a už sa s tým vlastne začalo, len sme to nazvali zo začiatku mimoriadny bankový odvod, mimoriadna banková daň, osobitné zdanenie, nazvite to, ako chcete, tak banky, aby tam boli schopné dodávať kešové peniaze, budú v princípe tlačiť na úrokové diferenciály. Inými slovami, budú ďalej tlačiť smerom nahor. Netešme sa, že ostanú navždy tak nízke úrokové sadzby aj na hypotekárne úvery. Čiže budú tlačiť smerom nahor úrokové sadzby na akékoľvek úvery, či korporátne alebo retailové, a na strane druhej budú tlačiť úrokové sadzby nadol, pokiaľ ide o vklady. Čiže, aby si z tej zvýšenej úrokovej marže, toho úrokového diferenciálu, vytvorili zdroje na to, aby dodávali keš likviditu do národnej rezolučnej schémy, z ktorej potom, ak to bude nutné, budú požičiavať peniaze. Tá naša slovenská rezolučná schéma bude požičiavať peniaze iným bankovým systémom v inom členskom štáte eurozóny, ak tam dôjde k zlyhaniu bánk.
Takže ešte raz zopakujem, kolektívne ručenie všetkých, veľmi zjednodušene povedané, všetkých vkladateľov celej eurozóny za všetky budúce problémy, ktoré vzniknú, a náklady, ktoré vzniknú zo zlyhávania bánk v ľubovoľnej členskej krajine eurozóny. Neviem, či toto je práve ten správny smer.
No a potom ešte je tu jedna dôležitá vec, pokiaľ sme u tých národných rezolučných schém. Bude dochádzať aj k tzv. efektu mutualizácie, to znamená, že ak sa dostane do problémov banka v Miláne, ktorá má svoju dcéru na Slovensku, ale sú spolu v jednej bankovej skupine, tak slovenská národná rezolučná schéma bude musieť sa zúčastňovať riešenia problémov tej celej skupiny. Kvôli etike nebudem hovoriť príklady a názvy bánk. Hovorím preto o banke A, ktorá je v Taliansku a sa dostane do problémov, systémová banka, a má zároveň dcéru na Slovensku, tak slovenská národná rezolučná schéma bude sa mutualizovať, bude sa spájať a bude vlastne dodávať peniaze na riešenie celej bankovej, v tomto prípade, čiste teoretický príklad, talianskej skupiny. No, takže tá kolektivizácia, alebo to kolektívne ručenie, ako som podal pred chvíľou, sa týmto ešte, ešte znásobuje.
Toto sú veci, ktoré môžu v budúcnosti stabilitou slovenského bankového systému zamávať výrazne, výrazne viac ako problémy jednej alebo dvoch trhovo pomerne malých, pomerne nevýznamných slovenských bánk, ktoré si pootvárali pomerne veľké expozície smerom na grécke alebo írske dlhopisy a mohli sa dostať do problémov. Toto považujem síce za problém, ale určite nie systémový. Kdežto spomínané veci týkajúce sa národných rezolučných schém a ich povinnosti ručiť aj za záväzky v iných členských štátoch, ak zlyhávajú banky, tak toto považujem naozaj za v budúcnosti vážny stupeň ohrozenia a nemá so solidaritou absolútne nič spoločné. Lebo tu budeme zase počúvať reči o tom, však buďme solidárni! Avšak nám spadli banky v Španielsku. No tak stálo to koľko miliárd? Odhadovali 100 mld. eur, potom sa to znížilo na sedemdesiat, šesťdesiat. Však buďme solidárni! No len jedného dňa, kto bude ten posledný potom, kto vypne svetlo?
A ono sa postupne začína vlastne, tie bláznivé nápady, ktoré povznikali v takom tom dese a v strese európskych lídrov riešiť dlhovú krízu. Jeden z takých desivých a bláznivých nápadov bola aj daň z finančných transakcií. A viete veľmi dobre, že implementácia tohto inštrumentu začína byť vážne, vážne ohrozená, že to nebude vôbec také jednoduché, ako bolo to pôvodné nadšenie, že zdaníme finančné transakcie a opäť dostaneme peniaze a opäť zvoľníme tempo ozdravovania verejných financií, lebo sme našli peniaze niekde inde.
No a nakoniec mi dovoľte, dovoľte ešte jednu, tretiu, krátku tému. A to je už spomínaný osobitný odvod pre finančné inštitúcie alebo banková daň. Správa správne konštatuje, že to viedlo k poklesu ziskovosti bánk na Slovensku. Aj keď neboli by sme celkom objektívni, keby sme tvrdili, že celý ten pokles, myslím o 29 %, alebo takmer o jednu tretinu, že celý ten pokles zisku ide na vrub spomínanej osobitnej dane. Určite nie. Veľký vplyv tam mal aj nárast nákladov na, ako som už spomínal, vyoprávkovanie zlyhaných úverov. Ale predsa len k poklesu ziskovosti došlo, k výraznému poklesu ziskovosti.
A otázka znie, aký je názor Národnej banky Slovenska, konkrétne pána guvernéra Makúcha na to, že či zavedenie takéhoto mimoriadneho odvodu aj nespôsobilo znížený apetít komerčných bánk vstupovať do úverov pre korporátnu sféru?
Pretože toto je alfa a omega, ak hovoríme o akomkoľvek oživovaní ekonomiky na Slovensku. Tak ono nenastane opäť nejakými direktívnymi rozhodnutiami, že tomu dáme, tomu dáme, tam dáme dotáciu, tam dáme subvenciu, tam nalejeme peniaze. Ono je to naozaj o tom, že ak sa v reálnej ekonomike korporátne subjekty začnú uchádzať a aj budú dostávať zdroje, úverové, vtedy sa tie kolesá ekonomiky dokážu roztočiť. V minulom roku nám objem úverov v korporátnej sfére poklesol.
Moja otázka znie, a tým končím svoje vystúpenie, či zavedenie mimoriadneho bankového odvodu a mimoriadnej bankovej dane nespôsobilo výrazný pokles apetítu komerčných bánk vstupovať do korporátneho rizika a ďalej financovať korporátny sektor na Slovensku.
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný