23. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán predkladateľ, pán spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu.
Vnesiem tu trošku taký iný pohľad, ako doposiaľ to tu bolo. Ja pri tých štátnych pozemkoch alebo štátnych lesoch už som si veľakrát položil aj otázku, samozrejme, hľadal som odpoveď, aj našiel som ju, ako je to možné, že takým veľkým vlastníkom štátnych lesov je tu práve štát. Nakoľko pán kolega Dodo Hlina ma oslovil, že ten les patrí aj mne, no v rámci toho, že som občanom Slovenskej republiky, tak zdá sa, že áno, ale neviem, či by som sa až tak srdcervúco hlásil k tomu, že ten les patrí teda aj mne ako občanovi Slovenskej republiky, a poviem prečo.
Dôvod je taký, že práve štát je ten, ktorý prišiel k majetku nespravodlivo. Obral tých druhých o ten majetok a jednoducho hlási sa teraz ako ten, kto je vlastníkom veľkých lesov, veľkých pozemkov. V ´48 sa znárodňovalo. Tuná prišla garnitúra, ktorá povedala, všetko je naše, všetko je naše, fabriky, pozemky, role, lesy. Boli, dvakrát boli otvorené zákony o reštitúciách a pôvodní vlastníci, tí, ktorí boli vlastníkmi možno tých tovární, ja neviem, mlynov, pôdy, poľnohospodárskej pôdy, lesov, boli povinní žiadať o vrátenie svojho majetku. Predtým štát bol taký, ktorý povedal, že všetko je moje, všetko je naše. Teraz si zoberme, postavme to do iného garde. A tí, ktorí práve nepožiadali v rámci reštitúcií o vrátenie svojho majetku, tak štát sa naďalej tvári, že je vlastníkom.
Žijem v regióne, kde v podstate u nás naozaj Slovenský pozemkový fond, ktorý spravuje mnohé pozemky, ale aj my máme iné ako štátne lesy, inú formu, ale aj štátne lesy a vojenské lesy, kde sa vlastne štát hlási k majetku, ktorý mu nepatrí. Nepatrí mu. Tí ľudia mnohí boli jednoduchí a nevedeli ani postupovať v tom a premlčali možno dvakrát tie reštitúcie, ktoré boli, a mali požiadať o tieto veci. Mnohí boli takí, ktorí stratili vzťah k dedičstvu svojich otcov a dedov, a mnohí boli takí, ktorí to nevedeli, ako na to ísť, nemali na to finančné prostriedky, a dodnes, dodnes sú tieto veci mnohé nevysporiadané. A štát je práve ten, ktorý sa správa, že je vlastníkom. Ja beriem to, čo pán kolega tuná ako hovorí, že tá výmena, zámeny pozemkov v Šiatorskej Bukovinke a tuná tento les pri Bratislave, že teda nepoznal som to, že aký bol ten les v Šiatorskej Bukovinke, tento tuná vidím, lebo je teda na tej druhej strane. Ja tie rôzne kšefty, ktoré sa tuná robia, tak to vnímame ako veľkú nespravodlivosť. Ale keď ty si konal nespravodlivo, tak to bolo v poriadku? No tak čoho si sa dočkal? Tak tiež zase odveta je taká nespravodlivá.
Prepáčte mi také možno trošku, taký svojský pohľad, ktorý do toho vnášam, ale ja to stále vnímam ako nespravodlivú vec. No tak keď predtým stačilo jedno vyhlásenie a to bolo znárodnenie, tak prečo zase to neuľahčiť a takisto vyhlásením, však katastrálne mapy sú. Sú tam pôvodní vlastníci, tak vydajme zákon taký a vráťme ten majetok pôvodným vlastníkom a potom uvidíme, koľko naozaj bude mať štát. Potom veľmi rád sa prihlásim k takémuto majetku, štátnemu majetku, či už to bude pôda, alebo to bude les.
Zas na druhej strane musím povedať, že to vnímanie súkromného majetku dneska je veľmi bolestivé a veľmi zložité. Nevieme to rešpektovať. Nevieme rešpektovať súkromný majetok a ani nevieme, že čo to vlastne je ten súkromný majetok. Na jednej strane sú ľudia, ktorí tu nerešpektujú a pošliapavajú práva tých vlastníkov, a na druhej strane sú tu ľudia, ktorí sa k niečomu hlásia, čo nevlastnia.
Konkrétny príklad poviem takto. Stalo sa to teraz nie tak dávno, boli tu spomenutí poľovníci a poľovačka a podobne. No vybrala sa istá skupina detí, skautov, do lesa, kde odrazu som dostal len telefonát, že ich vyháňajú z lesa von. Bol to poľovník a keď som sa opýtal, vy ste vlastníkom toho lesa, povedal, že áno, my tuná máme poľovné právo. No je rozdiel mať poľovné právo a byť vlastníkom. Ale pokiaľ viem, vlastník je tu ktosi iný. A keď ste vlastník, tak si to označte tabuľou, dajte si tuná aj rampu, nech sa páči, potom to súkromné vlastníctvo, aby sa rešpektovalo. No deti sa musia pýtať alebo sa majú nahlásiť, keď chcú ísť do lesa. No tak to nie je tak, lebo vstup do lesa zatiaľ je stále dovolený a je voľný. A to je jedno, či si tam cez deň, ráno, alebo v noci. Zatiaľ je to stále tak. Ak je to súkromný vlastník, mohol by ťa obmedziť súkromný vlastník, hej, ale keď ten súkromný vlastník ťa neobmedzuje, ty ako užívateľ nemáš na to právo. A toto sú veci a možno aj pojmy, ktoré si veľakrát zamieňame.
A dovolím si povedať, že ešte veľmi dlho budú tieto kauzy tuná na svete a veľmi dlho budeme ešte s týmto problémom zápasiť. Si nespravodlivo nadobudol majetok, nevrátil si to, čo si ukradol - teraz hovorím za štát -, ukradol si to, čo ti nepatrí, no tak teraz druhí sú tí, ktorí ťa vlastne dobehujú a ťa okrádajú, paradoxne. Ja s tým nesúhlasím. Však síce jedenkrát niekedy jeden aj druhý kradne, tak ani jedno, ani druhé neni spravodlivé, ale nie je to dobré. Ale chcel som len poukázať na túto skutočnosť, že veľmi veľa ľudí bolo takto obratí, obraté o majetok, aj o lesy, aj o lesy a nevrátili sme im to, nevrátili sme im to. Ja by som skôr odporúčal, nikdy nie je neskoro, aby sme sa práve nad touto skutočnosťou zamysleli a vrátili lesy pôvodným vlastníkom, tým, ktorým sme to zobrali. Ten štát, ktorý to ukradol, stačilo vtedy jedno vyhlásenie. No aj teraz môže byť ďalšie vyhlásenie, vrátime to. A v katastrálnych mapách sú pôvodní vlastníci a tí jednoducho, jednoducho by ten majetok dostali naspäť.
Predmetný návrh zákona, ktorý tuná je, tých 20 hektárov, o ktorých by mala rozhodovať vláda, že či vymieňať, alebo nevymieňať. Ja si viem predstaviť, že by bola zámena pozemkov v rámci jedného katastrálneho územia. Myslím, že aj teraz je to možné. Nie? Tých zámeny pozemkov. (Reakcia spravodajcu.) Prosím? No vymieňajú po celom Slovensku, ale v rámci katastrálneho územia toho istého, aby bola možná tá zámena, samozrejme, tá bonita toho lesa a bonita tej pôdy bola porovnateľná alebo môže byť prípadne, prípadne ten, ktorý má nejaký záujem, tak môže pre ten štát ponúknuť, alebo pre toho druhého výhodnejšiu ešte tú ponuku, že trebárs tá bonita lesa alebo bonita pôdy je lepšia a výhodnejšia v podstate pre ten štát. Poznám aj také prípady, kedy sa tak naozaj seriózne správal vlastník a túto ponuku takú veľkorysú dal. Myslím si, že je možná zámena, ale naozaj pri všetkej serióznosti, ktorá tuná patrí.
A na kolegu Janka Mičovského ešte chcem reagovať, že poľovníctvo je panským huncútstvom. Je to čosi, on ako lesník to hovorí, že čo nepatrí nejak do tejto oblasti, no ja si zas myslím, že patrí to. Bolo tuná cez celé generácie a človek kedysi sa živil lovom a nebolo to panským huncútstvom, ale to bol spôsob jeho obživy. Lenže vždycky je na tej miere tvojej zodpovednosti, ako ty zodpovedne pristupuješ, hej, ako zodpovedne pristupuješ k prírode, k stromom, k lesom a takisto k zveri, ktorá tam žije.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Možno od konca. To poľovníctvo, ja, samozrejme, som povedal nie kvôli tomu, že by som mal problém s chápaním poľovníctva ako súčasti lesného hospodárstva, ale kvôli skúsenosti, ktorá mi hovorí, že práve vďaka poľovníctvu ako veľmi detailnému a malému podielu z celej lesníckej činnosti sa udial obrovský kus rôznych nepekných udalostí, ktoré pripravili štát, štátne lesy, občanov o kopu výhod, ktoré mali ostať na strane občanov. Takže chápem to ako jednu z príčin. Vôbec nie som ten, ktorý by horlil za zbavenie lesníkov práva poľovníctva, len tie príčiny zlého narábania s lesným majetkom sú mnohokrát spojené nie s láskou k lesu a z uznania jeho obrovských funkcií, ale kvôli tomu, že si chceme zapoľovať, že pri tej poľovačke voľajako sa tá bohatšia časť obyvateľstva, občanov, tých horných desaťtisíc vždy rada stretávala.
Ale ty si povedal niečo dôležitejšie, s čím by som chcel nesúhlasiť ako človek, ktorý roky stál pri vracaní pozemkov zo štátnych lesov pôvodným majiteľom. Je nepochybné, že sa v minulosti, Štefan, udialo veľa krívd - a ja to nepopieram - a určite tie krivdy nie sú všetky napravené, len aby sme teraz s vaničkou nevyliali aj dieťa. Jednoducho štát je rovnaký vlastník ako všetci ostatní a ak dačo je v štátnom vlastníctve a ver tomu, že je, aj keď stále ešte asi 200-tisíc hektárov nebolo vrátených z rôznych dôvodov, to máš pravdu, ale tie jadrové štátne lesy pôvodné alebo teda nazvime ich minimálne od prvej pozemkovej reformy v roku 1919, ´20, ´21, tak tie sú natoľko štátne, že ak na tieto niekto teraz chce povedať, že to sú lesy získané akýmsi podvodom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Mne sa páčil ten bod v tvojom príspevku, ktorý hovoril v podstate všeobecne o tom, že rozhodovania o veciach, ktoré súvisia so súkromným vlastníctvom, ním nakladaním verzus štátne vlastníctvo, aby sa do súkromných rúk, ktoré nemusia byť len slovenské, ale môže to byť hocikto, nezapájal monokraticky riadený orgán najvyššej štátnej správy, ale aby sme keď už tak sa zamysleli nad tým, že to posvätili tak, ako navrhuje pán, pán poslanec Hlina, aspoň nejakým kolektívnym rozhodovaním. Ja si spomínam na riešenie, ktoré navrhoval Janko Mičovský, alebo sme sa bavili, ale nechce sa mi veriť, že pod ministerským dobrozdaním sa bude nakladať alebo chce sa nakladať s tak dôležitým majetkom, ako sú lesy, a bude to iba v rukách ministra. Preto ja sa takisto stotožňujem s predmetným návrhom zákona a podporím ho kvôli tomu, že ak už, tak sa dohodnime na kompromise, že o tom musí rozhodovať vyšší orgán, ako je vláda, a posuňme to na túto úroveň, pretože neviem proste pochopiť, prečo by to mal mať v rukách samotný minister a rozhodovať o bytí a nebytí majetku štátu, v tomto prípade lesov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja som nehovoril o roku 1919, ale o roku 1948. A sám si to, pán kolega, priznal, že 200-tisíc hektárov lesa sme nevrátili pôvodným vlastníkom. Je to malá čiastka? Čo je viac 200-tisíc lesa, 200-tisíc hektárov lesa alebo 20 hektárov lesa? No ja to poviem. Krádež je jedna aj druhá. Ale je krádež veľká a je krádež malá. Dá sa to aj takto porovnať, hej, vo veľkom objeme a malom objeme. Ono je to takto. Však nech si každý položí sám takú základnú otázku. Odkiaľ prišiel štát k vlastníctvu? A k takému veľkému vlastníctvu, ako je, ako sú lesy a v takej veľkej výmere. Viem si predstaviť, že neprebehne niekedy dedičské konanie, kde zomrie človek, ktorý nemá príbuzných. Neprebehne dedičské konanie, že čosi teda v prospech štátu, ale nie v takom veľkom objeme, v akom to je. A keby sme išli do tých katastrálnych máp, tam nájdeme tých konkrétnych vlastníkov, pôvodní, ktorí tu boli. A teraz tí ľudia, ktorí si to nepožiadali o vrátenie späť tohto majetku, ja mám právo si ho ponechať ten majetok, keď som ho ukradol? Ja mám vrátiť, to mám povinnosť, a keď som aj štát. Aj štát má túto povinnosť. Štát nie je oprávnený, ten, ktorý môže kradnúť. Však pán minister financií, pán minister Kažimír to tu spomínal, hej, že ten, kto neodvádza DPH, je zlodej. No a tak aj štát potom nech sa nespráva ako zlodej. Štát nemôže byť zlodejom. A teraz však vieme veľmi dobre o takomto probléme. Nikdy sme sa, aspoň teda neviem, že by sme sa nad tým zamysleli, ale sme povinní vrátiť a štát je povinný vrátiť majetok, ktorý nadobudol alebo si ho privlastnil neoprávnene. A to je neoprávnené privlastnenie, pretože ja keď vyhlásim tvoj majetok za svoj majetok, oprávňuje ma to na vlastníctvo? Neoprávňuje.

Naozaj len veľmi krátko, lebo by som bol nerád, aby zaniklo, čo je zmyslom. Nemuseli sme až tak doširoka ísť. Ja chcem povedať a chcem teda na to upozorniť, to, čo sa zamieňalo, v zásade, čo ja viem o tých prípadoch, to vždycky dopadlo zle. No. A navrhujeme, že pokiaľ tá výmera, ktorá sa bude zamieňať, je viac ako 20 hektárov, tak o tom nemá rozhodnúť len minister, na ktorého potom sa môže vláda alebo premiér ukázať, že teda je zlý a neviem čo, ale už to bude ireverzibilné, už sa to nebude dať zvrátiť, aby prebrala zodpovednosť vláda. Nech nám vláda povie, že prečo súhlasí. A to poviem otvorene, je to spojené aj s tým, že sa pripravuje výmena, v zásade prevod majetku južnej strany Chopku a časti Vysokých Tatier. Čaká sa na vhodnú politickú situáciu, ako to odprezentovať, aby to nespôsobilo veľké škody, ale ja som, povedzme tej našej vláde, keď už tu premiér bol schopný obhajovať SPP a J&T, tak nech príde sem a nech obháji aj, prečo im zamieňa Chopok. Nech to príde a povie. Nech príde a povie, prečo im zamieňa Vysoké Tatry, časť Vysokých Tatier. Nech to povie, lebo o tom to je.
Zmyslom toho zákona nie je riešiť krivdy, prepáč, pán kolega, v minulosti, ale zmyslom tohto zákona je nerobiť ďalšie, hej, lebo to sú, to sú rany na vedomí aj ľudí, že proste ich utvrdzujeme v tom, že všetko sa tu dá, že všetko tu prejde a nič sa nestane. No tak dobre, keď nájdu v sebe tú odvahu, tak nech ju majú. Nech vláda Slovenskej republiky zamení južnú stranu Chopku a časť Vysokých Tatier skupine J&T za lesy, ja neviem kde to, pri Medzeve alebo kde, no proste zas nejaký. Nech sa páči, ale nech to sem prídu povedať. Nech to sem prídu obhájiť a nech k tomu ešte pripoja ale veľký, ale obrovský batoh demagógie a sociálnych žvástov a hlúpostí na oblbovanie jednoduchého ľudu. Už to, žiaľ, musím tak povedať, lebo ja už prestávam veriť, že niektorým tým veciam sú ľudia otvorení veriť, že to sa už nedá. Čiže to je, naozaj, to sa treba dovybaviť a nech sa páči, nech, ja sa chcem pozerať do očí v tom momente premiérovi, keď to tu bude obhajovať. Chcem ho vidieť, chcem vidieť, jak mu strieľajú alebo nestrieľajú oči, jak klopí alebo neklopí zrak, akú silu presvedčenia dá ku vám, alebo cez čo vás zviaže, vás poslancov SMER-u, že sa nebudete ani čudovať a prídete domov a poviete: Áno, však tým J&T ten Chopok sme dali, no, no, však čo už, prečo nie.
Vážení, zmyslom tohto zákona je to, aby sme to, čo máme, veľa toho nezostalo a ohromným spôsobom sa to rýchlo stráca, tak tí, čo o tom rozhodujú sprostredkovane cez voľby a tak, že sa k tomu dostanú, aby aspoň preberali vyššiu formu zodpovednosti. Jak to ináč mám povedať? To znamená, aby sa jeden na druhého nemohol vyhovárať. To je celé.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ja predsi len zareagujem, Štefan, aj na teba, ale len v tom slova zmysle, že to je ozaj hlboké nedorozumenie, keby sme sa teda bavili o tých 200-tisíc hektároch ako o tej čiastke, ktorá je nejako zdržiavaná, aby spravodlivosti nemohlo nastať zadosť a že teda sa to nechce vydať. Tam sú skutočne po tých státisícoch vydaných hektárov ešte ten zvyšok, kde to naráža na rôzne zákonné prekážky na to, aby sa to mohlo dostať do rúk pôvodných vlastníkov a nie je v tom žiadna zlomyseľnosť alebo chuť užívať neoprávnene cudzí majetok. V tomto prípade sa teda musím štátnych lesov zastať. Ale toto ozaj nie je podstata tejto diskusie.
Vráťme sa k tomu, čo navrhuje pán poslanec Hlina. Ja napriek tomu, že som navrhol, že by to možno bol správnejší inštitút švajčiarskeho referenda, aby občania posúdili sami, že niet čo veriť ani vláde, lebo sklamala už neraz a roky 2006 až 2010 hovoria tým, čo majú dobrú pamäť, veľa, ako sa dá. Ale predsa len skončím možno pozitívne a spomeniem pána premiéra Fica v tom lepšom svetle, že možno to, čo navrhuje pán poslanec Hlina, môže zapôsobiť a môže spôsobiť aj to, že rozhodnutie, ktoré by malo občanov zase okradnúť o ich pozemky, bude zastavené a zvrátené práve mocou premiéra, keď bude mať tú zodpovednosť, ktorú mu tento zákon, táto novela má prisúdiť, a keď mu poslanec Hlina alebo my ostatní chceme pozerať do očí, že či teda to dokáže obhájiť.
Pomôžem si malým príkladom z 1. júla 2009, keď v tom čase rezortný minister pán Becík už dve miliardy korún mal odsúhlasené a už v tej chvíli ostával už len posledný formálny krok, aby to vláda 1. júla schválila, tu, a malo sa tak stať. Ale keďže tu bol apel konkrétnych ľudí, ktorí sa zišli pred Úradom vlády a žiadali pána premiéra o prijatie, a on si uvedomil, že tí piati ľudia nejdú za seba, ale že idú za stovky nespokojných ľudí, ktorí o sebe už dali aj vedieť, urobil rozhodnutie, za ktoré mu môžeme kľudne aj v tejto chvíli tu poďakovať, za toto separátne rozhodnutie, ktoré občanom Slovenskej republiky zachránilo 2 miliardy korún, to znamená 67 miliónov eur. Pán premiér toho 1. júla povedal: Tak, pán minister Becík, toto kým sa nevybaví, nevyjasní, o čo tu vlastne ide, tak ja túto predschválenú pôžičku zastavujem. On ju zastavil a zastavená je aj dodnes a navždy.
Takže keď to použijem ako príklad, aj keď nie úplne presná analógia, ale veľmi podobná, ak prenesieme na premiéra či tejto alebo akéhokoľvek premiéra budúcich vlád zodpovednosť, aby sa na tieto citlivé veci pozrel aj sám, aby to všetko nenechal v rukách svojho rezortného ministra pôdohospodárstva, urobíme len dobre, pomôžeme tým všetkým vlastne, aj vláde, aby zachovala dekórum, aj ministrovi, aby nemal všetku zodpovednosť na sebe, aby ho história neodsúdila, a predovšetkým občanom, aby neboli rozkrádaní a okrádaní o svoj majetok. Pretože tu nejde o žiadne symboly, to je reálny majetok, ktorý raz, keď sa taká zmluva podpíše a uzatvorí, tak je koniec a ide o veci, ktoré vážnym spôsobom dopadajú na ekonomiku každého z nás.
Takže logika veci je jasná, podporme tento zákon! Ja za ten návrh, ktorý pán poslanec Hlina predložil, ďakujem a ho podporím.
Ďakujem za slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte, aby som v tejto komornej atmosfére predniesol posledný zo série mojich návrhov, ktoré, ktorých úmyslom bolo niečo zlepšiť. Ale asi som si pomýlil miestnosť, ale nevadí, nerád sa vzdávam. Čiže naozaj som ich predložil s tým úmyslom, no nemal som komu, lebo tu nikto nie je, hej, čiže tá komorná atmosféra tu pretrváva. Dokonca, práve naopak, aj z čerstvých podnetov z rokovania mandátového a imunitného výboru vyplýva, že tuná pre niektorých poslancov začína byť obťažujúce, obťažuje parlament, obťažuje rokovanie, obťažuje tu byť o deň dlhšie, tak sa hľadajú mocenské spôsoby ako. A, a zdá sa, že efektívne. Nuž čo nám zostáva a zostáva len veriť, že raz to všetko skončí, no. Však viete, keď pýcha predznamenáva pád, ale aj to, že niekto sa uchýli k neštandardom a uchýli sa k použitiu aj hrubej moci alebo náznaku hrubej moci alebo takého, vyhrážky hrubej moci, aby si tú moc udržal, tak poväčšine to už dlho nebude trvať, kým to skončí. No tak to možno môže byť tá dobrá správa na konci dňa.
Takže momentálne si to užívam, že môžem ešte stále predkladať návrhy zákona. Aj si to nieže užívam, ale oceňujem, že ešte to aj niekto počuje, lebo ja nevylučujem, že tu Džugašvili príde za chvíľku s návrhom, že v rámci šetrenia treba prenosy internetu stopnúť. Nevylučujem, že nájdete iks dôvodov, prečo je dôležité tých zopár ľudí, ktorých by to teoreticky mohlo zaujímať, prečo je to nevyhnutné zastaviť, lebo však častokrát tu odznejú veci, ktoré nie, nie celkom SMER-u vyhovujú, takže nevylučujem pri apetíte, ktorý SMER má teraz, hej, v rámci rokovacieho poriadku, že ten návrh sa tu zjaví, hej, že teda bude treba šetriť a treba vypnúť prenosy.
Nuž, takže zatiaľ, kým to je tak, ako to je, vážení občania, dovoľte vám to povedať, už som to tu spomínal. Tu v tomto submisívnom parlamente plných osobností, obrovských osobností, naozaj extrémnej mentálnej výbavy proste sa pracuje systémom: Povedz im, že to je európska, vyhláška Európskej komisie, už sa nič nebudú pýtať. Naozaj, tak to tu funguje a poviem to dneska už poslednýkrát, že raz sa tu zjaví návrh, že právo prvej noci, a verte tomu, že možno sa zo dvaja začudujete, nakoniec za to zahlasujete. Že to je to, že aj ten predkladaný zákon, ktorý teraz dávam, predkladám, slávny e-Health, hovorí teda okrem toho, že už boli zastupovaní, neviem koľko ľudí, mliaskali, že jak sa na to vrhnú na to sústo, tak, ale ja hovorím a pripúšťam, že a dokonca som o tom presvedčený, že tam sú pozitívne momenty, ale znova sme predbehli dobu, čas a nepoznáme, nepoznáme problém. Tam vse vazmožna, viete, že to je fakt, že choďte do strednej, východnej Európy, tam ti to zožerú.
Naozaj, je to ohromné zneužitie, kde Európska únia, slušné krajiny Európskej únie sú plné nositeľov tradícií parlamentarizmu, sa boria s otázkou, že nakoľko to zasahuje, nakoľko to nezasahuje do ľudských práv tých daných občanov. My sme už išli ako, ako buldozér a rozsah tej, tých zdravotníckych informácií, ktoré pôjdu do tej elektronickej podoby, v rámci ktorej vieme, že je možné sa k nej dostať, proste sme nad tým sa nerozpakovali a, zjednodušene povedané, dávame tam chorobopisy. Dokonca to tu bolo povedané, že už ich idú aj skenovať, potom to niekto korigoval, že nebudú to skenovať, že to bude iba posledných 30 mesiacov. No už nech je to, ako chce, považujem - a už som to spomínal, teraz to pre istotu poviem ešte raz -, považujem za potrebné a korektné ľudí informovať, že vám niekto chce skenovať chorobopisy. No tak, ak, ja som ústavu čítal, v ústave sa niečo pýta, píše o tom, že sú nejaké osobné údaje, máte právom ich chránené, pokiaľ vám to nevadí. Sú ľudia ale, ktorým to vadí, čiže v tomto momente ich zastupujem čiastočne.
Takže tým kopírovačom chorobopisov, ktorí už asi možno skenujú, ja neviem, tak sa ich pokúsim nejakým spôsobom nieže zastaviť, ale hlesnúť malým hláskom; lebo toto je jediné, čo mne tento parlament umožní, zatiaľ, ale už aj na tom sa pracuje, aby aj to skončilo; dať návrh, ako sa priblížiť k európskym krajinám.
Európske krajiny, pardon, ešte odbočím, rozprávajú o tom, že rozsah tých informácií v tej elektronickej podobe, existujú dva rozsahy, takzvaný pacientsky sumár a elektronická zdravotná knižka. Pacientsky sumár, to sú základné informácie na úrovni tých hliníkových plieškov Ramba vojaka, tie sú fakt to minimum. Potom je tá elektrická zdravotnícka, elektronická zdravotnícka knižka, čo je ergo ten chorobopis. Nuž by ste neverili, z mojich poznaní, z mojej biednej angličtiny, čo som si pozrel, čo sa písalo po anglicky, ľudia silne debatujú o rozsahu pacientskeho sumáru a nemajú v tom úplne jasno. My sme už dali chorobopisy, samozrejme, my sme už ďaleko. Pre nás, jak to bolo, to populárne budovateľské, kde dnes už znamená včera. Tak naozaj, aj v tomto prípade my sme už tam a už sa to skenuje.
Tento návrh hovorí o tom, že ak už teda ste sa rozhodli skenovať chorobopisy ľuďom, hej, tak sa ich aspoň spýtajte, čo na to povedia, hej? A to je presne ten bod, ktorý my upravujeme, že ten chorobopis môžte vytvoriť, tú elektronickú zdravotnícku knižku so súhlasom. Ja neviem, či sa už na tomto vieme, alebo nevieme zhodnúť, či veríme ľuďom, že sú schopní to posúdiť, že či áno, alebo nie. Ja viem, že niektorí povedia, že oni sú tak blbí, že nevedia. To tu s vami takto jedná. Ja viem, že to niekto tak povie, že to my za nich posúdime, hej, že či treba. Viem, že to by z niektorých úst možno aj vyšlo. Nuž ale ja si myslím, že niekto iný je blbý.
Ale, prosím vás, verte im, že sú schopní to posúdiť, a dajte im tú možnosť to posúdiť! Neberte im tú možnosť sa k tomu vyjadriť! Neberte ľuďom, ja viem, že tých tlakov na zvláštne zákony tu bude čoraz viac. Ale v tomto, prosím vás, neberte ľuďom možnosť im povedať, že ak mi niekto chce kopírovať môj chorobopis, tak mi aspoň dovoľte sa k tomu vyjadriť. No tento zákon hovorí presne o tom. To znamená, že ustanovuje, že je možné ten chorobopis vytvoriť len so súhlasom toho pacienta. Ale však oni vám ich možno budú dávať, ja neviem, hovorím, len hovorím, dajte to právo voľby, to je dosť kľúčový moment. Prosím vás o to, že to zvážte. Samozrejme, to nezvážite, nevadí, ale dnes, už ani neviem, koľkého je, dvadsiateho tretieho, som tu stál a som to hovoril, že by tí ľudia mali mať právo voľby.
Takže využívam tieto posledné zbytky akého-takého parlamentarizmu, uvidíme, čo sa bude diať, nasleduje rozprava o rokovacom poriadku upečená horúcou ihlou. Bohvie, ešte teraz tam možno ďalší tuná, právnické esá, vkladajú ďalšie pozmeňovacie návrhy o neviem akých možnostiach, aby vás ten parlament prestal obťažovať. Ja viem, že vás obťažuje parlament. Ja viem. Ja viem, že vám to lezie na nervy, že tu musíte sedieť, ja viem. Potom choďte preč z toho parlamentu, keď vás to obťažuje. Tie parlamenty sú vytvorené historicky s určitou úlohou a tých ambícií takých úbohých tu identifikujem strašne veľa v tejto našej krajine. Len prosím vás, nemajte tuná ambíciu na čele s Džugašvilim, že on bude meniť, alebo on bude stanovovať, čo je parlamentarizmus... (Reakcia z pléna.) Ale to je úplne slušné. Džugašvili bol Stalin, však to je úplne v poriadku, on bude stanovovať, že my budeme pomaly učiť, že čo je, alebo nie je. Prosím vás pekne, to by sme trošku hanby mali mať v sebe. Učme sa tam, kde tomu naozaj rozumejú. Tuná tomu nerozumiete, tuná tomu nerozumiete, neviete, o čo ide.
A ešte si dám poslednú poznámku, dovolím v zmysle tej zásady, ktorá tu je úplne plánovitá už, že porušujete všetko. Na dnešnej schôdzi mal, mal odznieť spis Gorila, mal ho minister vnútra prečítať. Prosím vás pekne, ja som zvažoval, ale nechcem tuná nalievať vodu do mlyna ľuďom, ktorí tam kujú pikle, jak upečú ten rokovák, tak nebudem zbytočne v tomto ofenzívny. Len na to chcem upozorniť, občania, malo, aspoň formálne tu ten úkon mal byť vykonaný, to znamená, mala byť prednesená správa o Gorile, mala byť k nej rozprava, možno by sme sa niečo dozvedeli, ja nevylučujem. Nuž ale mocenské centrum zasiahlo, lebo to už obťažuje, a správa o Gorile nebude prednesená v parlamente, ale pritom existuje uznesenie, ktoré zaväzuje ministra vnútra, aby ju predniesol. Tak prosím vás pekne, keď už tak mudrujete a tie esá tam máte, vyštudovali v Sládkovičove a neviem kde, prosím vás, tak tam aspoň zrušte to uznesenie, kde zaväzujete; lebo pokiaľ to uznesenie nezrušíte, tak sme v nejakom stave, ktorý treba riešiť. Nechcem sa vás fakt, ja viem, že som protivný, no ale však vám vraciam, čo robíte vy. Takže na dnešnej schôdzi nezazneje správa o Gorile a mala zaznieť. A vyzývam predsedu parlamentu, aby na tej ďalšej, októbrovej schôdzi minister vnútra plnil uznesenie, ktoré je stále platné, nikto ho nezrušil, aby sem prišiel a predniesol správu o Gorile. Prosím vás, tým ľuďom aspoň dajte to, že im to niekto prednesie, to vyšetrovanie už stálo státisíce eur, aj tak na konci nezistíte nič, tak aspoň nech majú tú možnosť, že si vypočujú, ako ste to nič nezistili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán predkladateľ, milé kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu zákona, k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Alojza Hlinu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 153/2013 Z. z. o Národnom zdravotníckom informačnom systéme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač č. 692. Na základe uvedeného podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetom, predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti uvedené v legislatívnych pravidlách. Ako sa uvádza v dôvodovej správe, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ostatnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právnymi predpismi Európskej únie. Vplyv návrhu zákona je uvedený v doložke vybraných vplyvov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 667 z 19. augusta 2013 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, ja len na úvod, aby náhodou nejakým omylom nevzniklo, že kvôli mne sa tu čakalo, takže ja som bol tu. Takže som rád, že môžeme pokračovať, lebo viem, viem, že čo by som sa mohol zajtra dočítať, že kvôli Kaníkovi sa prerušila schôdza, nie je to tak.
Ale poďme k samotnému návrhu zákona. Dneska sme sa už tou témou trošku zaoberali, že súčasný sociálny systém je skutočne typicky deformovaným sociálnym systémom. Sociálny systém - aj keď mnoho ľudí si to neuvedomuje - je veľmi silným elementom, ktorý vplýva na správanie sa ľudí, na ich motivácie, na ich chovanie sa v reálnom živote, v reálnej ekonomike. Sociálny systém dokáže veľmi výrazne vplývať na nezamestnanosť. Buď podporovať rast nezamestnanosti, alebo, naopak, tlačiť na znižovanie nezamestnanosti, pretože ovplyvňuje motiváciu ľudí vôbec mať snahu pracovať, pretože je to veľmi jednoduché a pochopiteľné. Práca, pracovná sila a ponúkanie pracovnej sily výmenou za protihodnotu, za finančnú protihodnotu je motivované predovšetkým a v oblastiach nízkokvalifikovanej pracovnej sily priam na 100 % tým, že to je prostriedok na zabezpečenie si živobytia, to znamená prostriedok na zabezpečenie si prostriedkov na to, aby som mohol žiť. To je modelový príklad, keď nemáme žiadne iné možnosti zabezpečiť si príjem, ale akonáhle spoločnosť vytvorí na základe spoločenskej dohody systém, že existuje aj sociálny príjem, ktorý ľudia získavajú na preklenutie svojich problémov alebo v časoch, keď sú buď chorí, starí, dočasne bez práce, tak tu vzniká nový prvok, ktorý nejakým spôsobom ovplyvňuje správanie ľudí. Keď je to nastavené dobre, tak, samozrejme, tá pomoc je opodstatnená. Nikto nechce a teda prosím, aby mi to nikto nevložil omylom do úst, že netreba mať sociálnu pomoc, že nepotrebujeme ľudí, ľuďom, ktorí sú v problémoch, pomôcť. Áno, určite áno. Spoločnosť vo svojich komplikovaných štruktúrach, vyspelá spoločnosť musí mať takéto sociálne správanie zakódované, uzákonené. Ale musí vnímať tie súvislosti, ktoré potom vplývajú na ďalšie prvky správania sa ľudí, a preto sociálna pomoc musí byť pomocou, musí mať charakter, ktorý znamená, že pomáha ľuďom stavať sa na vlastné nohy, ale potom tí ľudia kráčajú ďalej po vlastných. Inými slovami, musí to byť systém, ktorý rozdáva udice, aby si ľudia nachytali ryby, a nie rozdáva ryby, ktoré ľudia zjedia a na druhý deň sú hladní znova. A súčasný sociálny systém takým nie je. Súčasný sociálny systém tým, že vytvoril situáciu, že príjem zo sociálneho systému z komplikovanej štruktúry rôznych dávok, príplatkov, príspevkov vytvorí pre rodinu rovnaký alebo takmer rovnaký príjem ako príjem z práce, je chorý.
Automaticky znamená, že mizne motivácia pracovať, mizne snaha zabezpečovať príjem prácou a je uprednostňovaný ľahší a jednoduchší príjem zo sociálnych dávok. A to má negatívny vplyv na rast nezamestnanosti a vôbec na dostatok pracovnej sily na trhu. Nie sú ojedinelé prípady - a sú vám všetkým dobre známe, z médií minimálne -, že aj v časoch tých lepších, kedy investori na Slovensko prichádzali, prišli mnohí investori aj do okresov, krajov, kde je veľmi vysoká miera nezamestnanosti s nádejou, že tam nájdu dostatok pracovnej sily, možno aj lacnej pracovnej sily, ale po veľmi krátkom čase alebo po pokuse rozbehnúť tam a usídliť sa, odišli. Nie preto, že by im v tom niečo bránilo, ale jednoducho nenašli napriek vysokej hladine nezamestnanosti dostatok pracovných síl, a to sa vôbec nebavíme o kvalifikácii tejto pracovnej sily. To je téma zasa rozsiahlejšia a na inú tému, pretože jednoducho chýbala motivácia. A preto prichádzame s návrhom zákona, ktorý by toto zmenil.
Zmenil by to systémovým spôsobom, nie nejakou dočasnou dávkou, ako je obsiahnuté vo vládnom návrhu novely tohto istého zákona, ktorá bude trvať pol roka a potom zrazu sek a opäť človek padne do existujúceho systému, nevyhovujúceho, čo bude viesť k cyklickému vzdávaniu sa pracovnej pozície a vymieňaniu pracovníkov a špekulatívnemu naberaniu pracovníkov. Ani tam neexistuje žiadna nespravodlivosť medzi ľuďmi z hľadiska výšky ich príjmov, medzi ľuďmi, ktorí vykonávajú tú istú prácu na tom istom mieste. A keď sa bude aplikovať vládny prístup k tomuto riešeniu, bude to znamenať, že budú vedľa seba pracujúci ľudia na tej istej linke napríklad, na tom istom mieste, v tej istej hale mať za tú istú prácu dve rôzne výšky platu, čistého platu. A ten sa bude líšiť v niekoľko až desiatkach eur - čo je, samozrejme, neopodstatnené a nespravodlivé - medzi jednotlivými ľuďmi a bude to vyvolávať určite celý rad problémov, konfliktov, nespokojnosti a tak ďalej.
Podstatou tohto návrhu zákona je, že využijeme tú konštrukciu, ktorá v samotnej dávke v hmotnej núdzi je už od samého počiatku, ako bola vytvorená v čase, keď som bol ministrom a keď sme konštruovali tento systém dávok v hmotnej núdzi, ktorá je v ňom zakódovaná, a to je, že časť príjmu sa nezapočítava pre účely výpočtu nároku na dávku v hmotnej núdzi, časť platu. Dnes je to 25 %, ktoré sa nezapočítavajú, ale tým, že po mojej, mojom pôsobení nasledovníci pridali k tomuto systému celý rad nelogických a neopodstatnených dávok len v jednoduchej snahe dať viac peňazí ľuďom, ktorí nepracujú, bez ohľa, bez toho, aby si uvedomili, aké to má vplyvy na vyváženosť sociálneho systému a trhu práce, tak tento, tento atribút, týchto 25 %, ktoré sa nezapočítajú, prestali mať akýkoľvek účinok. Výsledok je, že rodiny, kde niekto pracuje, majú rovnaký príjem ako tí, kde nepracujú, a nemajú žiaden nárok, samozrejme, na dávku v hmotnej núdzi. Preto navrhujeme, aby sa táto hranica zvýšila na 40 %, z 25 na 40 %, aby sa takisto do príjmu nezapočítavalo ani 40 % z rodičovského príspevku, a týmto sa docieli to, že pokiaľ sa rodina zamestná alebo aspoň jeden z členov rodiny zamestná, hoc aj za minimálnu mzdu, dostane ešte k tejto, tomuto príjmu, ktorý získava z práce, dostane doplatok sociálnej dávky.
Týmto spôsobom sa zvýši motivácia ľudí pracovať a bude sa to vzťahovať - a to je veľmi dôležité - nielen na tých, ktorí si teraz nájdu prácu, ako je to vo vládnom návrhu zákona; dlhodobo nezamestnaný, ktorý si teraz nájde prácu, a ten, ktorý doteraz pracoval, vlastne bude potrestaný za to, že doteraz pracoval, lebo bude mať nižší príjem ako ten, ktorý si teraz nájde prácu; ale bude sa to týkať absolútne všetkých. Absolútne všetkých s danou hladinou príjmu. To je veľmi dôležité, aby sme nikoho nepoškodili. Bude sa to týkať ľudí a je úplne jedno, či to budú ľudia rómskeho pôvodu, alebo nerómskeho pôvodu, rozhodujúca je výška príjmu, a preto je tento návrh zákona spravodlivý.
No a z hľadiska samotného dopadu na štátny rozpočet, tým, že keď sa pozrieme na človeka, ktorý využije alebo ktorého osloví a zmotivuje toto riešenie, tak zistíme, že štát na tom bude lepšie ako predtým z hľadiska výdavkov štátneho rozpočtu, pretože dnes, dnes vynakladá na rodinu, ktorá nepracuje, napr. v prípade rodiny s tromi deťmi až 381 euro mesačne, v prípade rodiny so štyrmi deťmi vyše 400 eur mesačne, v prípade rodiny s viac ako štyrmi deťmi už je to skoro 500 euro, 474 eur mesačne a, samozrejme, títo ľudia neprinášajú pre spoločnosť nič. Neplatia sa z ich peňazí žiadne odvody, o daniach ani nehovorím. V tomto prípade štát vynaloží menej peňazí a navyše získa odvody, ktoré títo ľudia budú platiť, takže tie úspory budú výrazné a nebude to znamenať negatívny dopad na štátny rozpočet.
V druhej časti tohto návrhu zákona navrhujeme, aby v oblasti výkonu aktivačných prác sa zvýšil minimálny rozsah výkonu aktivačných prác. To je z jednoduchého a prostého dôvodu, povie vám to každý starosta, ktorý sa týmto zaoberá. Súčasný stav je, je smiešny a opäť taká kvázi ochrana ľudí pred prácou znamená, že tá práca sa vykonáva formálne a žiadna poctivá práca sa nedá vykonať a treba sa vrátiť tam, kde to začínalo. To znamená, minimálne 40 hodín týždenne je objem práce, ktorú je potrebné odpracovať, aby človek získal nárok na aktivačnú dávku. To je vec, ktorá naozaj vyplýva z aplikačnej praxe, bola odskúšaná a funguje a fungovala, a tá súčasná nefunguje. Takže toľko na úvod k predstaveniu zákona.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, dámy a páni, dovoľte, aby som vystúpil ako spravodajca v prvom čítaní k návrhu poslanca Národnej rady Ľudovíta Kaníka k zákonu, k novele zákona o pomoci v hmotnej núdzi.
Predseda Národnej rady pridelil návrh na jeho prerokovanie výborom a náš výbor navrhol ako gestorský, myslím výbor pre sociálne veci. Navrhol takisto lehoty na jeho prerokovanie. Návrh spĺňa všetky náležitosti aj podľa rokovacieho poriadku, aj podľa našich legislatívnych pravidiel na prerokovanie v Národnej rade. Predkladateľ ho podrobne odôvodnil. Ja ako spravodajca odporúčam Národnej rade, aby sme sa uzniesli na tom, že predmetný návrh prerokujeme v druhom čítaní a navrhujem prideliť ho výborom ústavnoprávnemu, výboru pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady pre sociálne veci s tým, že gestorským výborom bude výbor pre sociálne veci, ak návrh prejde do druhého čítania. A odporúčam, aby výbory prerokovali tento návrh v termíne do 30 dní a gestorský do 32 dní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som svoju spravodajskú informáciu, prosím, otvorte rozpravu.