25. schôdza

Takisto by som poprosil členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že o 12.00 hodine bude schôdza v miestnosti č. 183.

Ďakujem pekne. Ja by som chcela všetkých poslancov, pani poslankyne a pánov poslancov, pozvať na diskusiu, ktorá sa uskutoční v klubovej miestnosti č. 50. Téma diskusie je Deti v ohrození a zúčastnia sa jej niektorí odborníci ako napríklad pán Leitman, ktorý má s tým dlhoročné skúsenosti. Takže pozývam vás na diskusiu. Ďakujem.

Vážení členovia výboru pre obranu a bezpečnosť, pripomínam len konanie výboru o 12.00 hodine v zasadačke nášho výboru. Ďakujem.

Pán predseda, dovoľte mi, aby som aj ja v mene parlamentu privítal na balkóne tentoraz dôchodcov z okresu Dunajská Streda.

Ospravedlňujem sa. Nestihla som povedať to najdôležitejšie. Tá diskusia sa uskutoční dnes zhruba po zasadaní výborov okolo 12.30 hodine. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán minister, vážení hostia, k tomu školskému zákonu, čo sa týka úprav, ktoré sú predmetom tejto novely, už bolo povedané v zásade dosť a, myslím si, zo strany opozície takmer všetko, čo bolo potrebné. Prvé čítanie ale sa má venovať aj celkovému kontextu, do ktorého takáto novela má zapadnúť. Teda ja sa budem v prvom rade venovať jemu a potom sa vrátim aj k novele samotnej.
Po tom, čo ministerstvo školstva priložilo nôž na krk centrám voľného času a dopady, na ktoré sme upozorňovali niekoľkokrát a násobne, že prídu, prišli a reálne podľa súčasných čísel máme stovky, možno tisíce detí, ktoré predtým sa venovali zmysluplnej činnosti, teraz sa jej venovať nemôžu, máme krachujúce centrá voľného času a napriek tomu balíku peňazí, ktorý na mimočasové aktivity detí je rovnaký, tak peniaze presne podľa toho, ako sme na to upozorňovali na začiatku, končia presne v iných kapitolách, než na čo sú určené, máme peniaze, ktoré nám končia opäť vo verejných osvetleniach, v chodníkoch a deti sa môžu akurát tak tešiť z toho, že po ceste zo školy domov, lebo centrum voľného času už nefunguje, pôjdu možno po novšom chodníku a večer im na to zasvieti svetlo. Ja nevravím, že v mestečkách a dedinkách na Slovensku nemá byť chodník a nemá byť verejné osvetlenie, ale keď raz nejaký peniaz má ísť na voľnočasové aktivity detí, tak tie peniaze majú smerovať k deťom, a nie do iných rozpočtových kapitol samospráv. Takže to, že pán minister podľahol tlaku samospráv, že sa nechal zmanipulovať do situácie, keď boli peniaze prerozdelené nerozumne, prinieslo svoje ovocie. A presne podľa toho, ako sme ho na to varovali, dnes vidíme, že to bolo rozhodnutie mimoriadne nešťastné.
Druhý nôž na krku je nôž na krku osemročným gymnáziám. Napriek tomu, že dlhodobo vychovávajú naozaj elitných študentov, ktorí robia dobré meno svojim populačným ročníkom, je to označované ako chorý prvok školstva. A minimálne Bratislave spôsobuje súčasné správanie ministerstva školstva naozaj veľké problémy, kde osemročné gymnáziá, ktoré majú prijímať sedem detí na triedu, jednoducho nie sú schopné kapacitne takéto niečo utiahnuť. A môžeme po tom, čo pán minister zlikvidoval inú špičkovú školu v Martine, vidieť, čakať aj v Bratislave aj to, že osemročné gymnáziá v Bratislave, keďže sa dožili toho, že v očiach neonormalizátorov na ministerstve školstva sú niečo choré, musia bojovať s existenčnými problémami.
A pri tejto novele sa opäť potvrdzuje to, čo som za týmto pultom povedal už niekoľkokrát: Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude, štátny dirigizmus nadovšetko, odoberanie kompetencií ľuďom, ktorí sú naozaj pri výkone povolania, odoberanie kompetencií tým, ktorí majú najbližšie k tomu, čo sa na danej škole deje a zvláštna argumentácia za tými krokmi.
Pozrime sa teda na tie maximálne a minimálne počty žiakov v triede. Dnes je predsa situácia taká, že riaditeľ predkladá zriaďovateľovi na schválenie a rade školy na vyjadrenie návrhy na počty prijímaných žiakov. To znamená, už v tom reťazci rozhodovania sú relevantní hráči, ktorí by mali vedieť, aká je situácia, ktorí majú možnosť napríklad posúdiť, či vďaka tomu, že majú v triede deti so špeciálnymi potrebami, na ktoré je potrebné prihliadať pri, dajme tomu integrácii, ideálne pri inklúzii je potrebné na ne prihliadnuť a tým pádom niekedy počet žiakov v tej triede musí byť menší. Máme tu, samozrejme, školy, ktoré učia inak, než je predstava ministerstva. Máme tu školy, kde sú tri populačné ročníky spojené. A na ne prihliadať ako na triedu je opäť niečo, čo bude vyžadovať samostatný prístup. A máme tu snahu o realizáciu financovania škôl na triedu miesto toho, aby sa reálne prikročilo k ozajstnej subsidiarite. A to je posunutie rozhodovania o budúcnosti slovenského školstva na úroveň tých, koho sa to týka, teda detí, študentov a ich rodičov.
Som veľmi smutný z toho, že nie je stále dostatok hlasov na Slovensku, ktorý by povedal, že jednoducho myslenie zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia nevyrieši problémy, ktoré máme v školstve dnes, že nie je možné sa na problémy slovenského školstva pýtať bývalého eštebáka, ktorý je štátnym tajomníkom ministerstva školstva, že jednoducho to nie je mozog, ktorý má o tom rozhodovať. Je to tak? Je to tak. Nemôžeme predsa sa rozhodnúť, že keď niečo fungovalo v čase, keď neexistoval internet, keď niečo fungovalo v čase, keď takmer jediným zdrojom informácií bol učiteľ a škola, keď to fungovalo v časoch, kde postavenie štátu bolo oveľa silnejšie, ako je dnes, tak že niečo keď prenesieme z týchto časov na dnes, tak to bude fungovať. Nebude to tak. Jednak spoločnosť sa vyvíja oveľa rýchlejšie. To znamená, že dnes už nemáme zďaleka tak dobrú predstavu o tom, čo sa bude diať s dnešnými deťmi, keď tie školy vyjdú, a preto by sme mali viacej dbať na ich flexibilitu než na ich programovanie na budúce zamestnanie.
A takisto sa musíme prispôsobiť tomu, že stále viacej občianska spoločnosť chce spolurozhodovať o tom, ako má naša spoločnosť vyzerať. A v školstve to znamená to, že namiesto toho, aby sme odoberali kompetencie riaditeľom, aby sme odoberali kompetencie učiteľom, aby sme im dirigovali od rána do večera, čo majú učiť, akým spôsobom to majú učiť, len kvôli nejakým pofidérnym a zmýšľaným dôvodom o pár žiakoch, ktorí budú prestupovať z jednej školy na druhú, tak ešte aj tú slobodu, ktorú sme doteraz v školstve ako-tak mali, bolo jej málo, ale aspoň nejaká bola, ideme okresať. Doteraz učitelia na školách mali 30 % na to, aby si štátne vzdelávacie programy mohli vytvárať podľa seba. Aj to sa ide zrušiť. Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.
Totalita, ako sme ju poznali, sa nám zavádza do školstva rovnakým metrom, rovnakými ľuďmi a rovnakým myslením, a pritom riešenie je presne na opačnej strane tej priamky, kde by sme sa mohli baviť o postavení štátu a postavení žiakov, študentov a ich rodičov. Ak by sme totiž urobili to, čo SaS navrhuje už od svojho vzniku, t. j. jednotlivé finančné toky, ktoré prichádzajú do škôl, zlúčili do jedného normatívu a ten normatív na žiaka by reálne pokrýval náklady na vzdelávanie tohto žiaka a tento normatív, rozhodovanie o tom, kam pôjde, dali do rúk jeho zákonného zástupcu, tak už nakoniec nemusí ani len štát skúmať kvalitu školy, na čo sa, ináč, mimochodom, úplne vykašlal, a nie je nijakým spôsobom kvalita školy zakomponovaná do toho rozhodovacieho procesu, ktorý máme dnes, stále sa bavíme len o číslach, počte žiakov, počte škôl, počte tried a tak ďalej, kvalitu by zabezpečilo rozhodovanie ľudí, ktorí tie svoje vlastné deti na tie školy zapisujú. Ak by každý rodič mal v ruke plnú sumu peňazí, ktorá je určená na vzdelávanie jeho dieťaťa, a dal by ju takej škole, ktorej dôveruje, že je schopná ju využiť tým spôsobom, že jeho dieťa vzdelá najbližšie k jeho vlastným predstavám, tak nemusíme pomeriavať až tak dôkladne kvalitu škôl, lebo by to urobili koneční zákazníci, spotrebitelia, užívatelia, tí, pre ktorých má štát poskytovať službu. A to sú deti, študenti a ich zákonní zástupcovia. Namiesto toho dneska touto novelou robíme, respektíve ministerstvo robí z riaditeľov škôl ľudí, u ktorých už naozaj jediné, čo budú riešiť, je, podobne ako povedal pán kolega Fronc, rozvrh hodín a ani len v spolupráci so svojimi vlastnými pedagógmi nebudú môcť upravovať spôsob, akým deti budú učiť, lebo všetko im bude nadirigované zvrchu.
Čo sa týka jazykových certifikátov, opäť sa musíme pozrieť na to, koho záujem by sme mali v prvom rade sledovať. Je to záujem štatistík, záujem štátu pri vykazovaní nejakých dát alebo záujem študentov a detí? A druhá otázka potom je, k čomu máme tie decká motivovať na tých školách. A ja som presvedčený o tom, že deti máme v prvom rade motivovať k tomu, aby robili niečo nad rámec školských osnov, aby robili niečo, čo im v spoločnosti dá konkurenčnú výhodu. A ja som presvedčený o tom, že jazykové vzdelávanie, ktoré býva ukončené medzinárodne uznávanými certifikátmi, je presne to, čo by sme mali podporovať u každého jedného študenta. Mimochodom, ministerstvo dnes ak nemá prehľad o tom, ako certifikáty vyzerajú, tak potom si niekto nerobí poriadne svoju prácu, pretože my máme predsa na Slovensku licenčné centrá, pre skúšky Cambridgeu je ich šesť, pre skúšky Goetheho inštitútu je ich sedem, pre štátne jazykové skúšky je ich jedenásť, pre TOEFL je ich päť a tak ďalej, ktoré preskúmavajú, aká je kvalita tých certifikátov. A tým pádom ministerstvo má mať relevantné dáta v ruke, aby vedelo povedať: Áno, tento certifikát zodpovedá niečomu, čo my si predstavujeme, že to má byť kvalita ovládania cudzieho jazyka. A jediné, čo teda potrebujeme pri tej maturite urobiť na základe rozhodnutia riaditeľa, ako to je dnes, je povedať, okej, tento certifikát v tej maturite zohľadníme takto.“ A myslím si, že urobiť pre štatistiku, pre vyhodnotenie úspešnosti týchto študentov jednu kolónku v tej štatistike tak, ako to navrhovala kolegyňa Žitňanská, je oveľa lepší prístup k veci, ako teraz opäť zobrať motorovú pílu a proste zrezať to celé hlava-nehlava, hlavne nech to má pekný zarovnaný okraj. Takže cesta je tam, kde je ťažšia, pán minister. To znamená posudzovať každý certifikát zvlášť, vyhodnotiť kvalitu certifikátov, spraviť zoznam tých, ktoré majú byť štátom uznané, a potom nejakým spôsobom prispôsobiť vyhodnocovanie maturít takýchto žiakov tak, aby škola, ktorá, dajme tomu, 50 % populačného ročníka aktívne podporuje k tomu, aby získala TOEFL certifikát, bola uznaná ako tá, ktorá podporuje kvalitu a robenie vecí nad rámec, ak by náhodou sme išli vyhodnocovať teda kvalitu a bol to relevantný údaj.
Veľmi ma mrzí súčasný stav, pretože posledný rok to začalo vyzerať tak, že školstvo sa v spoločnosti dostáva do pozície, že začína byť predmetom verejnej diskusie a na základe tejto verejnej diskusie by mali byť prijaté nejaké opatrenia, ktoré by ho mohli posunúť bližšie k civilizovanému svetu. Ak však ale naďalej ministerstvo zotrvá v pozíciách, že čo je dobré, osvedčené, bez ohľadu na kontext, tak to vyskúšame znovu, tak sa obávam, že ďalší ministri školstva budú dlhé roky najprv naprávať chyby, ktoré toto ministerstvo spraví, než sa dostaneme k tomu, že môžeme začať pomaly progresovať k niečomu lepšiemu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, chcel som vystúpiť ako spravodajca aj v rozprave, aby som v zásade nezneužil pozíciu spravodajcu na to, aby som hodnotil rozpravu v záverečnom slove, lebo vystúpenie spravodajcu by malo mať potom skôr štatistickú charakteristiku. Takže ak dovolíte, zareagujem na niekoľko vecí, ktoré tu odzneli.
Prvá otázka. Zriaďovateľ určuje počty žiakov v triedach.
Ja doteraz nechápem, prečo tu nastáva tento krik a takýto masívny odpor voči tomuto opatreniu. V triedach piateho až deviateho ročníka základnej školy sa zvyšuje počet 28 na 29 žiakov, teda o jedného žiaka, to je to posunutie hornej latky. Je to nejaký zásadný posun, ktorý niečo mení? Posun v tomto smere hovorí len o možnosti, aby sa zväčšilo rozpätie medzi minimálnym a maximálnym počtom, čo dáva slobodu pri zostavovaní počtu tried alebo väčšiu flexibilitu. Čiže to, keď hovoríte, že veľký počet žiakov v triedach je znižovanie kvality vyučovania, v tomto prípade reálne neplatí, lebo len v jednom prípade sa zvyšuje počet žiakov, a to iba o jedného.
Druhá poznámka, ktorú k tomu potrebujem povedať. Nakoľko došlo k zníženiu počtu žiakov v triedach reformou v roku 2008, v žiadnych štatistikách doteraz sa nepreukázalo, že by od roku 2008 došlo k reálnemu zvýšeniu kvality vyučovania na slovenských základných a stredných školách. Opakujem, napriek tomu, že došlo a dochádza k znižovaniu počtu žiakov v triedach, žiadne štatistiky nepreukázali zvyšovanie kvality vyučovania na slovenských školách, skôr naopak, vysoké školy plačú, že im prichádzajú menej pripravení absolventi stredných škôl, ako to bolo v minulosti, takisto ako plačú stredné školy, že úroveň vzdelania žiakov zo základných škôl nie je dostačujúca. Takže ak budeme hľadať koreláciu, tak v tomto prípade to pre slovenské pomery neplatí, aj keď súhlasím s tým, že vo všeobecnosti by to platiť malo.
Druhá poznámka, k najnižšej spodnej hranici počtu žiakov v triedach. Ak je horná hranica počtu žiakov ochranou učiteľa a možno kvality vyučovania, dolná hranica počtu žiakov v triedach je otázka ekonomiky. Minister v správe o stave školstva a aj v rade vystúpení povedal, že je zámerom ministerstva školstva v budúcnosti zmeniť normatívne financovanie minimálne na kombináciu na žiaka a na triedu. Týmto sa vytvárajú pre toto, takýto spôsob financovania zákonné predpoklady tým, že sa určujú spodné hranice počtu žiakov.
Pokiaľ ide o to, či tieto počty sú reálne určené alebo nie sú reálne určené, treba povedať, že so všetkými rozhodujúcimi hráčmi v školstve došlo k dohode na týchto počtoch. To znamená, nie sú tieto počty vycucané z prsta, ale sú výsledkom dohody v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ešte dokonca zo začiatku obdobia, keď sa začalo debatovať o správe o stave školstva na Slovensku na verejnú diskusiu. Od tohto obdobia sa dospelo k týmto číslam, ktoré sú, opakujem, vecou dohody. A preto nevidím dôvod na akýkoľvek krik v tomto ohľade.
Pokiaľ ide o rušenie málotriedok, no to je trošku komplikovanejšia otázka, lebo málotriedky v malých obciach sú často jediným nositeľom kultúry a života v tej obci, v ktorej sa reálne nachádzajú. Na druhej strane treba povedať, že sú ekonomicky neefektívne. Ale treba povedať, že predstavujú náklady na málotriedky zhruba 2 % výdavkov vynakladaných na školstvo. Takže ak budeme rušiť málotriedky, ušetríme tu teoreticky 2 %. Čiže neušetríme veľa. Ale môžeme v určitých prípadoch skomplikovať určitej skupine obyvateľov život. Ja sám ako starosta, ktorý mal málotriednu školu a zatvoril ju, lebo bola ekonomicky neefektívna, a obec tak v zásade došla aj o určitú formu kvalitnejšieho života, sa prihováram za to, aby sme v tomto kroku pokračovali. V mnohých ukazovateľoch sa preukazuje, že kvalita vzdelávania na plne organizovaných základných školách je vyššia, ako je na málotriednych, aj keď treba povedať, vždy je to závislé od kvality pedagóga a nedá sa to paušalizovať. Aj na málotriednej škole, pokiaľ je kvalitný pedagóg, môže dosahovať táto škola ďaleko lepšie výsledky ako plne organizovaná základná škola.
Pokiaľ ide o národnostné školstvo, tu kolega Érsek sa sťažoval, že dôjde k masívnemu zániku škôl s iným vyučovacím jazykom ako vyučovacím jazykom slovenským, chcem povedať, presne na tento účel sú v § 29 ods. 16 písm. d) ďalšie dôvody hodné osobitného zreteľa, kde je na uváženie ministerstva školstva, či to zaradené medzi dôvody hodné osobitného zreteľa bude alebo nie. Druhá vec, ktorá môže byť, je, že samospráva sa rozhodne, že napriek tomu, že má nižší počet žiakov, ako jej ukladá zákon v spodnej hranici, bude dofinancúvať vyučovanie. Ale, prepáčte mi, nepovažujem za normálne, a je niekoľko prípadov na Slovensku takých, že existuje základná škola s iným vyučovacím jazykom ako slovenským, ktorá má prázdnu budovu, niekoľko žiakov z národnostnej menšiny, pričom sú preplnené základné školy s vyučovacím jazykom slovenským, a napriek tomu zriaďovateľ alebo riaditeľ nepustí žiakov na využívanie tejto budovy, čo prináša ekonomické straty a problémy pre zriaďovateľa, ktorým je v tomto prípade samospráva. Prečo zriaďovateľ neprinúti riaditeľa, aby konal efektívne aj pri vynakladaní verejných prostriedkov? No často preto, lebo je závislý pri voľbách od hlasov práve národnostnej menšiny, ktorá svoju silu pri voľbách takýmto spôsobom zneužíva. A to považujem za nezdravé. A treba jednoducho sa aj s týmito otázkami vysporiadať.
Možno posledná otázka, ktorej by som sa chcel venovať, alebo dve ešte otázky.
Pán kolega Hraško hovoril o rušení škôl, ktoré v súčasnosti majú malý počet žiakov, ale sú na územiach, kde existuje populačný boom. Jedná sa predovšetkým o lokality, ktoré sa nachádzajú v blízkosti veľkých miest, predovšetkým krajských miest a úplne špeciálne v okolí Bratislavy. Ale tu chcem povedať, znova je tu otázka hodná osobitného zreteľa, ktorou to vieme vykryť. A ak tento rok nevychádza počet žiakov, ak nevychádza na budúci rok počet žiakov a bude vychádzať počet žiakov v roku 2015, tak je to všetko úplne v poriadku, lebo tá škola nezanikne. Po prvé, nezanikne preto, lebo môžeme použiť prípad hodný osobitného zreteľa. A, po druhé, nezanikne preto, lebo účinnosť tento zákon nadobúda až v školskom roku 2015/2016, pričom špička populačného boomu sa predpokladá v rozpätí rokov 2018 až 2022. Takže sme tri roky pred špičkou populačného boomu podľa odhadu demografov. A preto nepredpokladáme, že by takto nakoncipovaný zákon mohol priniesť nejaké komplikácie.
Posledná poznámka sa bude venovať pána kolegu Poliačika, že trh vyrieši všetko. No trh nevyrieši všetko. A môže to byť ideologická floskula, ktorou budeme hovoriť, že dáme všetko do rúk rodičom, nech sa rozhodnú. Ale v tom prípade, a opakujem to niekoľkokrát, poviem, žiaľ, na Slovensku nie je reálna situácia, že by drvivá väčšina rodičov chcela zabezpečiť pre svoje deti maximálne kvalitné vzdelanie. Ale drvivá väčšina rodičov na Slovensku chce zabezpečiť čo najmenej prácne vzdelanie pre svoje deti. A tuto vidím ten problém. Ak by reálne situácia na Slovensku bola taká, že všetci sa bijeme len za kvalitné vzdelanie, nemám problém s tým, aby sme otázky normatívov a financovania škôl preformulovali. V tomto prípade ale plne podporujem kroky ministerstva školstva, ktoré podľa mňa idú správnym smerom. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec, to, že mnohí rodičia sa nebijú za kvalitné vzdelanie pre svoje dieťa, myslím si, to je všade vo svete, to nie je nič nenormálne. Mnohí rodičia, áno, pristupujú k tomu tak, kde to bude jednoduchšie, kde to možno bude čo najbližšie od domu a tak ďalej. Sú rôzne dôvody, prečo si rodičia vyberajú tú-ktorú školu. Ale v tomto, si myslím, práve ministerstvo školstva by malo bojovať za tú kvalitu. A zatiaľ tie zákony, ktoré prichádzajú a ktoré schvaľujete, nepomáhajú tomu, aby to školstvo bolo kvalitnejšie. Naozaj sa tu vychádza v ústrety ZMOS-u, neviem komu všetkému, štatistikám, ale zatiaľ teda som nepostrehla, že by to v tej kvalite spelo k nejakému zvýšeniu.
A pokiaľ ide o to, keď ste sa na úvod pýtali, prečo kvôli tejto jednej veci teda bude mať zriaďovateľ kompetenciu určovať počty tried a počty žiakov, prečo tak vystupujeme k tomu, ono je to kvôli tej filozofii. V tom sa asi nezhodneme, naozaj my viacerí asi presadzujeme to, aby sa čo najbližšie tá rozhodovacia kompetencia dostala do rúk riaditeľom, učiteľom, a to nielen čo sa týka nejakej formy, a teda počtu tried a počtu žiakov, aby mohli pri tom byť prítomní aj tí rodičia, aby sa posilňovali rady škôl, a nie zriaďovateľ jeho kompetencie. Vidíme to napríklad aj teraz pri diskusii o štátnom vzdelávacom programe, kde opäť sa ide centralizovať, opäť sa ide určovať zhora, kto čo kedy má vyučovať, a nenechávame to na tých učiteľoch. Proste berieme im aj z toho voľného času, ktorý mali, tých 30 %, im tam nanucujeme ďalšie a ďalšie predmety. Čiže keď sa ozývame, tak je to najmä kvôli tomu, že sa nezhodneme v tejto filozofii, že proste kým vy chcete centralizovať a určovať, my sme presvedčení o tom, že máme dostatok kvalitných učiteľov, áno, aj dostatok rodičov, ktorí sa už zaujímajú o... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Keď to sú len 2 % z celého rozpočtu, tak prečo tu ideme robiť tieto opatrenia, ako ste to sám dobre povedali? A čítal som tu nejaké štatistické veci. V prípade národnostného školstva na základných školách s vyučovacím jazykom maďarským je to 72 základných škôl, 27 % všetkých škôl, 12 škôl s vyučovacím jazykom iných národnostných menšín a 359 škôl s vyučovacím jazykom slovenským, čiže 18 %. Aj s tým súhlasím, že, samozrejme, v roku 2014 sú miestne voľby. A, samozrejme, všetci tí starostovia si nejakým spôsobom bačujú, bojujú o hlasy voličov. Ale v tom, že to nie je to podstatné, súhlasím s vami. Podstatné je to, že ak tento pomer sa zmení a stojí to len 2 %, tak by som tieto opatrenia nerobil, pretože nebude to dobré ani na národnostné územia, ani na školy výlučne slovenské.
A ešte mi nedá nepovedať, čo znamená hodný osobitného zreteľa. To znamená, že niekto o tom rozhoduje. Keď je to v zákone, tak je to iná vec. Zákon dáva podmienky, ale nie hodné osobitného zreteľa. Čo bude osobitný zreteľ? Vieme, že na Orave zvykne byť veľa snehu, a vieme, že na Žitnom ostrove zvykne byť 30 stupňov tepla. To bude hodné osobitného zreteľa? Niekto to bude posudzovať. Myslím si, že nie je to v poriadku. Ďakujem.

Ďakujem pekne za faktické poznámky. Predovšetkým, pán kolega Érsek, ja vás ubezpečujem, že nikto nebude siahať na práva národnostných menšín. A vláda Roberta Fica to niekoľkokrát zadeklarovala. A celé to funkčné obdobie sa podľa toho aj správa.
Ak je v zákone dôvod hodný osobitného zreteľa, sú to práve tieto zadné dvierka, aby možno aj niektoré školy na jazykovo zmiešaných územiach sa redukovali alebo optimalizovali veľmi citlivo, a to nie jedným rezom, že keď nespĺňaš počet 10 žiakov, tak základná škola zaniká. Toto je dôvod hodný osobitného zreteľa. A myslím si, že tu nájdeme zhodu. Ale myslím si, že treba zhodu nájsť na oboch stranách, takisto na strane vlády, ktorá určuje nejaké pravidlá hry a má záujem dobre hospodáriť s verejnými financiami pri financovaní základných škôl, pričom na druhej strane musí byť pochopenie aj na strane národnostných menšín, že nemôžu existovať základné školy so štyrmi žiakmi, ktoré sa budú financovať v plnom rozsahu. A tak ako je trebárs na dohadovacom konaní, keď si pozriete tú tabuľku, tak uvidíte, že kým v roku 2004 bolo vynakladaných v dohadovacom konaní 7,2 mil. eur, tak v roku 2012 sa v dohadovacom konaní na financovanie práve týchto rozdielov vynakladalo 26,5 mil. eur. Takýto je nárast. Z toho 98 % ide na krytie platov učiteľov v školách, kde je malý počet žiakov. A tu ten nárast je veľký, je to vyše 20 miliónov eur za 8 rokov, čo považujem za nie celkom normálne. Ďakujem.