27. schôdza

Vážená pani poslankyňa, páni poslanci, pán vicepremiér, budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní desiateho dňa 27. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2014 (tlač 640).
Aj pán minister, aj pán spravodajcu sú pripravení na rokovanie.
Dávam teraz slovo poslancovi Jurajovi Miškovovi na jeho vystúpenie a potom pôjdeme ďalej podľa poradia. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, vážený pán minister, k návrhu rozpočtu ako takému už bolo zo strany mojich kolegov z hnutia NOVA, ale takisto aj zo strany opozičných poslancov povedaného pomerne veľa a pomerne detailne a v niektorých prípadoch aj pomerne dlho. Nebudem preto opakovať nedostatky rozpočtu, ktorý vyzerá ako keby ho pripravovali ľudia bez sociálneho cítenia a empatie, ľudia, ktorí si neuvedomujú, že najväčšiu pomoc zo strany štátu nepotrebujú byrokratickí úradníci, ale pomoc v dnešnej situácii potrebujú najmä mladí ľudia, učitelia, sestričky alebo aj seniori. Budem sa preto venovať rozpočtovej kapitole rezortu, za ktorý som jeden a pol roka niesol politickú a osobnú zodpovednosť.
Povrchný pohľad na hrubé čísla uvedené v kapitole rezortu hospodárstva môžu napovedať, že ministerstvo hospodárstva patrí medzi vyvolené alebo, ak chcete, šťastné rezorty, v porovnaní s rokom 2013 narástli výdavky kapitoly o 112 mil. eur, čo je medziročný nárast takmer o 40 %. Avšak tento nárast je spôsobený výlučne dvoma faktormi. Prvým faktorom je revízia a realokácia 100 mil. eur medzi jednotlivými operačnými programami Národného strategického referenčného rámca na roky 2007 až 2013, ktoré pribudli v operačnom programe Konkurencieschopnosť a hospodársky rast. Ten dôvod, prečo pribudlo 100 mil. eur v tomto operačnom programe, je úplne zrejmý, pretože operačný program Konkurencieschopnosť a hospodársky rast patrí medzi operačné programy s najvyššou schopnosťou čerpania. Druhým faktorom, ktorý ovplyvnil nárast kapitoly, je rast bežných transferov pre Národný jadrový fond. Tento nárast je spôsobený zvýšením odvodov od prevádzkovateľov prenosových a distribučných sústav, ktorý je určený na úhradu dlhu, ktorý vznikol pri tvorbe zdrojov na krytie nákladov v záverečnej časti jadrovej energetiky, tzv. zadného cyklu.
Tu sa však veselohra kapitoly rezortu hospodárstva končí a prechádza do tragikomédie. Na scénu prichádza ESO, dovoľte mi citovať: „Osobné výdavky rozpočtované na rok 2013 klesajú o 33 700 eur, to je o 0,27 %," počujete dobre, 0,27 %, necelé tri desatinky jedného percenta je pokles osobných výdavkov v kapitole rezortu hospodárstva. Celkový efekt tzv. úsporných opatrení reformy ESO je vyčíslený na 6,7 mil. eur, z čoho, pozor, 5,5 mil. eur tvorí vyšší príjem z Transpetrolu. Takže, zjednodušene povedané, šetrenie na ministerstve hospodárstva sa iba predstiera a program ESO sa národu predáva vytiahnutím vyššej dividendy z Transpetrolu. Takto vyzerá slávne ESO v podaní rezortu hospodárstva. 18-percentný pokles medziročných výdavkov na administratívu kapitoly je spôsobený takmer výlučne znížením výdavkov EÚ a spolufinancovania na technickú pomoc. Naopak, náklady na administráciu aparátu ministerstva hospodárstva narástli oproti roku 2011 o 2 mil. eur. Ak hovoríme, že z makropohľadu vláda na sebe nešetrí, ba, naopak, zvyšuje náklady na byrokratický aparát a konsoliduje výhradne na strane príjmov, tak z rezortného mikropohľadu sa nám naskytne takmer identický obraz. Predstieraná skutočnosť, zvýšená dividenda z Transpetrolu je prezentovaná ako úsporné opatrenie, realita, nárast výdavkov na administratívu, čiže úradníkov.
A teda prejdime do záverečného dejstva rozpočtovej kapitoly ministerstva hospodárstva, ktoré je už čistou tragédiou. Keď sa pozrieme na výdavky, ktoré smerujú do podpory podnikania, uvidíme veľmi smutný zrkadlový odraz z pohľadu sociálnych demokratov na zmysel a význam podnikania. Takže obraz, čo podnikateľ, to triedny nepriateľ, si po vzore pána ministra Kažimíra začína osvojovať aj pán minister Malatinský, minister, ktorý by mal byť ombudsmanom podnikateľov. Nielenže sa nedokáže postaviť k barbarstvám, ktoré pripravuje jeho rezortný kolega pán minister financií, ale aj v oblastiach, v ktorých by mohol pôsobiť prorastovo a motivujúco, nerobí nič. A to je tragédia v niekoľkých dejstvách.
Ale teda poďme konkrétne. Výdavky na podporu podnikania klesajú o takmer 70 %. Na Akčný plán znižovania administratívnej záťaže je určená zhruba jedna štvrtina toho, čo sme vynakladali my. V programovom vyhlásení vašej vlády, mimochodom, máte znižovanie administratívnej záťaže uvedené ako jednu z priorít. Na doteraz veľmi úspešné programy malého a stredného podnikania realizované prostredníctvom Agentúry pre podporu malého a stredného podnikania plánuje dať ministerstvo hospodárstva iba jednu desatinu výdavkov, ktorými sme programy podporovali my. Ďalej, klesajú výdavky na investičné akcie, klesajú výdavky na SARIO, to je tá agentúra, ktorá je zodpovedná za prílev zahraničných investícií a podporu exportu. SARIO, mimochodom, neviem, či to viete, páni poslanci, zatvára regionálne kancelárie, pretože nemá na ich prevádzku.
A teraz mi dovoľte jednu malú, ale významnú odbočku k priamym zahraničným investíciám, pretože toto je téma, o ktorej sa veľmi málo na Slovensku hovorí. A je to veľká škoda, pretože by ste, inak, možno získali viac informácií o dôvodoch tej mizérie, ktorá momentálne na Slovensku vládne. Ale poďme teda k faktom a budem hovoriť konkrétne čísla.
Podľa údajov zo štatistík Národnej banky Slovenska vyzerá prílev priamych zahraničných investícií v rokoch 2010 až 2013 nasledovne, ide o agregátny údaj majetkových účastí a reinvestovaného zisku podľa platobnej bilancie Národnej banky Slovenska. Čiže celkový prílev priamych zahraničných investícií vyzerá za rok 2010 1,4 mld. eur, za rok 2011, to je obdobie, keď vládla vláda Ivety Radičovej, 2,5 mld. eur, čiže rozdiel medzi rokmi 2010 a 2011 je plus 1,1 mld. eur, ale, pozor, prichádza rok 2012, to je rok, keď nastúpila vláda Roberta Fica, 700 miliónov eur, to znamená pokles oproti roku 2011 o 1,8 mld. eur, za rok 2013 to tiež nevyzerá dobre. Za prvých deväť mesiacov, lebo čerstvejšie údaje nie sú, je to pod 0,7 mld. eur, čiže necelých 700 miliónov. To znamená, že k dátumu, ku ktorému existujú relevantné čísla, to nie je žiadny nárast voči predchádzajúcemu roku, ktorý bol tragický. Ale vždy sa tak pre istotu pozriem aj na okolité krajiny, pretože tu je taká obľúbená výhovorka, ktorú často pán premiér používa, keď hovorí o tom, že nedá sa to, kríza dostihla celú Európu, v celej Európe je vysoká nezamestnanosť. To znamená že pravdepodobne by prišiel argument, že priame zahraničné investície nie sú ani v susedných krajinách.
No a dovoľte mi teda pre porovnanie uviesť údaje z Českej národnej banky a agentúra CzechInvest o príleve zahraničných investícií do Českej republiky. Kým v roku 2011, teda počas našej vlády, sme boli v lákaní zahraničných investícií úspešnejší ako naši bratia Česi, zhruba o 700 miliónov eur, čiže my sme mali spomínaných 2,5 mld. eur a Česká republika mala 1,8 mld., v roku 2012, teda po nástupe vašej vlády, získali Česi 8,8 mld. eur priamych zahraničných investícií a vaša vláda pritiahla na Slovensko takto 0, 7 mld. eur. Ešte raz, bolo to pre Česko 8,8 mld. eur, Slovensko 0,7 mld. eur. A teraz, vážené dámy a páni, skúste to s výhovorkou s krízou v Európe na ktorú tak radi všetko zvaľujete, vážení poslanci, takmer 9 mld. eur pritieklo do Čiech v roku 2012. Vyzerá to tak, že Českú republiku v roku 2012 kríza obišla.
Skúsim to teda preložiť do zrozumiteľného posolstva, pretože je veľmi dôležité, dovolím si povedať s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, pripravila vaša vláda Slovensko o priame zahraničné investície vo výške minimálne 1 mld. – 2 mld. eur. A to je vážna vec. A teraz, vážené panie poslankyne, už je vás tu viac, vážení páni poslanci, viete koľko, tu mohlo byť nových pracovných miest, keby tieto investície, ktoré skončili v Českej republike, skončili na Slovensku, viete, koľko by to mohlo byť daní, odvodov, poplatkov do štátneho rozpočtu, pán minister? Toto nech vám radšej pán Filko a Inštitút finančnej politiky prepočíta namiesto návrhov, ktoré pripravuje a vy sem nosíte do parlamentu ako napríklad daňové licencie.
Problémom číslo jeden, ktorý trápi ľudí na Slovensku, je málo práce. A vy na to z zvysoka kašlete, dusíte naše malé slovenské firmy, ktoré prežívajú zo dňa na deň, ktoré nedokážu vytvoriť ďalšie pracovné miesta, pretože na to nemajú, a zároveň nerobí nič, ale vôbec nič pre to, aby ste na Slovensko pritiahli zahraničné investície, aby ste pomohli vytvoriť na Slovensku nové pracovné miesta. Kto má potom tie pracovné miesta vytvoriť, kto ich má vytvoriť? Ako vzniknú? Budeme zase zakladať sociálne podniky alebo ich budeme vytvárať iba z eurofondov? A keď sa tie eurofondy minú, čo budeme robiť potom? Alebo nám spadnú z neba ako pečené holuby? Toto je predstava vašej vlády o hospodárskej politike?
Dovoľte mi ešte jednu vec povedať, pretože mám pocit, že sa veľmi často útočí na podnikateľov a podnikatelia sú často prezentovaní ako vinníci všetkého zlého, a preto ich treba potrestať, preto ich treba zdaniť, preto ich treba zaťažiť, preto ich treba zrušiť. Ja si myslím, že podnikatelia sú v skutočnosti hrdinovia. Väčšinou od štátu nič nechcú, dokonca často pokorne, aj keď so škrípajúcimi zubami čakajú, kým im štát po polroku, niekedy dokonca až po roku vráti odpočet DPH. Nič od vás nechcú, chcú, aby ste im dali pokoj, aby ste im zbytočne nestrpčovali život. Nechajte ich žiť. A podnikatelia na oplátku dajú ľuďom prácu, vytvoria hodnoty a zaplatia aj tie dane. Mali by ste stáť pred podnikateľmi v hlbokom predklone a poďakovať im za všetko, čo pre štát a občanov tejto krajiny robia, pretože keď nebude podnikateľov, tak nebude ani vás.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi na záver možno uviesť iba jedno podobenstvo, ktoré ma napadlo. Podľa mňa je predkladaný rozpočet rozprávka o konsolidácii a istotách pekná, milá, navoňaná, ale rozprávka, rozprávka o zodpovednej vláde, ktorá sa chce postarať o dobro svojich občanov, ale, ako to už v rozprávkach býva, na konci každej rozprávky je zvonec a rozprávkam je koniec. Toto je koniec rozprávky o sociálnych istotách a o konsolidácií tejto vlády. Ďakujem pekne. (Zazvonenie zvončekom poslanca.)

Na vystúpenie pána poslanca Miškova sú dve faktické poznámky.
Nech sa páči, Martin Chren.

Ďakujem vám veľmi pekne. Budem veľmi stručný, Juraj, k tej tvojej pasáži o tom, ako vláda trestá podnikateľov. Dnes sa boj proti daňovým podvodom používa ako také zaklínadlo na všetky negatívne opatrenia, často veľmi hlúpe opatrenia, ktoré v skutočnosti ani výberu daní nepomáhajú, len slúžia ako kladivo na podnikateľov. Pritom všetky štúdie, všetky skúsenosti z celého sveta hovoria, že výber daní sa nezlepšuje cez represiu, výber daní sa zlepšuje vtedy, keď obyvatelia a podnikatelia majú pocit, že za svoje dane dostávajú od štátu adekvátnu protihodnotu a adekvátne verejné služby. Preto to tak oveľa lepšie funguje napríklad v Škandinávii, kde hoci sú aj dane vyššie, zároveň aj štát dokáže poskytovať kvalitné služby. No a, bohužiaľ, aj tento štátny rozpočet, aj celé konanie tejto vlády vôbec nič nehovorí o verejných službách, o kvalite, o tom, čo by štát mal robiť lepšie a kde by to mal robiť lepšie, hovorí len o bičovaní a trestaní podnikateľov, o paušálnom trestaní všetkých aj tých, ktorí sú poctiví na miesto toho, aby sa išlo len po tých nepoctivých. A debata o tom, ako poskytovať lepšie verejné služby, ako aj ministerstvo financií, aj ministerstvo hospodárstva, aj všetky rezorty by mohli robiť svoje veci lepšie, aby potom ľudia a podnikatelia nemali motiváciu sa plateniu daní vyhýbať, tá úplne chýba, absentuje. A za dva roky sme o tom nepočuli ani slovo.

Nech sa páči, Igor Hraško.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega Miškov, hovorili ste o tom, že naozaj sa opatrenia robí na tých, ktorí by mali do štátu prinášať v budúcnosti financie, to znamená, že mali by byť takým motorom tej našej ekonomiky. Súhlasím s vami. V prírode je to zariadené tak, že niektoré organizmy sú predurčené na to, aby prežívali bez vzájomnej pomoci. Ale niektoré organizmy si pomáhajú navzájom. Hovorí sa tomu symbióza. A v tejto symbióze si pomáhajú navzájom tak, aby prežili rýchlejšie. To znamená že využívajú navzájom jeden druhého. Čiže v tomto prípade vláda pokiaľ by urobila výhodné prostredie pre podnikateľov, tí by nosili financie, dane, odvody, tak ako ste spomínali vo svojom príspevku. A tým pádom by vláda zase mohla fungovať. No ale tu skôr je tá tendencia, že táto vláda sa skôr správa ako parazit. A to je druhý spôsob fungovania organizmov, že jeden organizmus žije na úkor druhého. A toto je, žiaľ, naša smola, namiesto symbiózy sa využíva parazitizmus. Čiže jeden organizmus vyciciava druhý organizmus a potom očakáva ešte, že ten druhý ho bude ešte nosiť na svojom chrbte. Nefunguje to takto. A väčšinou potom hynie ten organizmus, na ktorom sa priživuje ten parazit. Takže toto sú, žiaľ, opatrenia, pri ktorých stále hovoríme, že naozaj by sa vláda ma správať zodpovednejšie, a nie na úkor tých, ktorí tu naozaj majú byť hnacím motorom, ktorí tu majú nosiť pracovné miesta, majú tu nosiť dane, odvody pre štát. Tak vláda robí skôr tie opačné opatrenia. Takže keby sa do budúcnosti, to je jedno, či je to táto vláda alebo aj všetky ostatné vlády, stavali vlády ako symbiont, to znamená, že by nažívali v symbióze, vytvárali navzájom pre seba prostredie. Tak naozaj všetci môžeme potom z toho prosperovať.

Ďakujem pekne.
Ďalšou rečníčkou prihlásenou do rozpravy je pani Lucia Žitňanská. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, priznám sa, že mám z toho taký zmiešaný pocit, veď človek je zvyknutý na to, že občas tu vystupuje pred prázdnymi lavicami a vie, prečo to robí, pretože niekedy proste treba povedať to, čo treba povedať, pre pamäť, pre záznam. Ale aj tak musím povedať, že mám z toho taký zmiešaný pocit, nielen pre prázdne poslanecké lavice, ale aj pre prázdne ministerské lavice, pretože ja si pamätám aj také obdobia tohto parlamentu, keď súčasťou parlamentnej diskusie o štátnom rozpočte bola nielen obhajoba čísiel zo strany ministra financií, ale zároveň aj obhajoba tých parciálnych rozpočtov zo strany jednotlivých rezortných šéfov. A ja to ho hovorím naschvál, pretože si myslím, že rozpočet, samozrejme, teraz je to veľká téma, konsolidácia verejných financií, udržateľné financie, a ja tomu rozumiem, to je tá veľká téma v tomto období. Ale rozpočet je podľa mojej mienky aj o niečom inom. Bola som štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, to bolo v rokoch 2002 – 2006, keď sme zavádzali to, čo sa volá takzvaný programový rozpočet, ktorého súčasťou napríklad je aj to, že sa formulujú určité merateľné ukazovatele a ciele, ktoré tie rezorty majú dosiahnuť, inými slovami, za tie peniaze, ktoré tie rezorty majú dostať alebo dostanú zo štátneho rozpočtu, čo sa od nich očakáva, aký výkon podajú. A, samozrejme, to môže byť čisto formálna záležitosť alebo sa práve z tohto môže stáť účinný možno aj nástroj riadenia a posudzovania toho, či tie ministerstvá robia dobre alebo zle a či za tie peniaze, ktorými disponujú v rámci svojich kapitol, aj ponúkajú služby, ktoré si dali za cieľ, a či zvyšujú svoju efektívnosť. A zároveň tie ukazovatele by aj mali ukazovať teda priority rezortu, priority tohto štátu, cez tento rozpočet čo podporujeme a čo nepodporujeme. A podľa mojej mienky je dôležité aj, aby sa do tej debaty zapojili jednotliví rezortní ministri, aby sa aj týmto spôsobom viedla táto debata, pretože to, o čom teraz hovorím, tiež nie je úplne len taká abstrakcia, lebo to sa premieta aj do vnímania tých, ktorým v konečnom dôsledku všetko to, čo robíme, je adresované alebo to má slúžiť. A to sú v konečnom dôsledku občania tejto krajiny, pochopiteľne.
Ale dnes sú plné noviny výsledkov prieskumu, ktorý robila Americká obchodná komora o tom, čo v vnímajú podnikatelia, hlavne malí a strední podnikatelia ako tie najväčšie prekážky pre ich biznis. Ja som bola včera na tom seminári, ktorý Americká obchodná komora organizovala, vypočula som si to, vypočula som si aj diskusie podnikateľov, ktorí tam vystupovali. A to, čo mi ostalo z toho v pamäti, bolo, že sú opatrenia, ktoré sú nezmyselné a strašne ťažko sa trávia. Spomínali najmä Zákonník práce, najmä to retroaktívne zasiahnutie do odpisovania straty. Ale zároveň aj povedali: „My rozumieme aj tomu, že treba konsolidovať. A my by sme možno aj dokázali stráviť tie daňové licencie, ale my furt nevieme, čo za to dostaneme, pretože furt za to nič nedostávame. Nedostávame servis, nie je elektronizácia štátu stále nikde, zjednodušené služby stále nikde, podpora malým a stredným podnikom stále nikde, vyššie zdravotné odvody, ale pritom nejaká adekvátna odpoveď zo strany zdravotníctva v podobe kvalitnejších služieb stále nikde. Takže my ani nemáme motív. A v tejto kombinácii je to úplne deštrukčné.“ A ja sa naozaj musím k tomu vrátiť, že my pri štátnom rozpočte ako keby sme sa prestali rozprávať o tom, čo za tie peniaze dostanú ľudia, podnikatelia, skrátka, tí, ktorí tu žijú, či to nejakým spôsobom aj sledujeme, meriame, či tie peniaze efektívne vynaložené sú alebo nie sú, čo sú priority.
A ja poukážem na rezorte, v ktorom som pôsobila a ktorému sa venujem, že táto debata nie je nezmyselná, pretože aj v takom rezorte, ako je rezort ministerstva spravodlivosti, s pomerne malým rozpočtom, ktorý proste nehýbe štátnym rozpočtom nejakým dramatickým spôsobom, sa dá na tento rozpočet pozrieť úplne iným spôsobom ako len cez to, či dostáva viac alebo menej peňazí.
Rozpočet ministerstva spravodlivosti je v jednom špecifický. A pravdepodobne je v najzložitejšej situácii ešte s niektorými ďalšími malými kapitolami, v tom, že má strašne zlý pomer medzi mzdovými nákladmi a s tým súvisiacimi nákladmi a inými výdavkami, pretože justícia, ale vo veľkej miere aj väzenstvo proste stojí na ľuďoch, ktorí sú tam zamestnaní. Čiže okolo 70 % proste vždy ide na mzdy a s tým súvisiace odvody a tak ďalej. Bežné kapitálové prostriedky, to je vždycky len malá časť. A tie mzdy, to sú fixné náklady. S tým proste nejako veľmi veľa neviete urobiť, resp. kladiem si otáznik, či viete alebo neviete s tým veľa urobiť. Ale vždy sa potom tá debata koncentruje na to, či sa zvyšovať platy, zmrazovať platy budú alebo nebudú. Ale je to dané povahou rezortu.
A teraz je otázka, či aj v takomto rezorte sa s tým niečo dá robiť alebo sa s tým niečo nedá robiť. A ja tvrdím, že aj s tým sa dá veľa robiť. Dá sa s tým robiť ale jedine vtedy, keď sa začne trošičku systémovejšie alebo strategickejšie rozmýšľať. Samozrejme, sú tu také banálne veci, banálne veci typu, keď budeme ochotní dať o trošičku viac do tých investícií, teda do tých kapitálových výdavkov, tak možnože o pár miliónov na rok, dva, tri, štyri roky, päť rokov ten rezort bude mať ako keby vyšší rozpočet. Ale na druhej strane to bude pre ten rezort znamenať, že budú mu v značnej miere klesať bežné výdavky, pretože dnes realita je, že tí ľudia, na ktorých dávame 70 % rozpočtu, niekde sedia, sedia v súdnych budovách v katastrofálnom stave, kde sa strašne veľa platí za kúrenie a tak ďalej a tak ďalej a ten tok peňazí bežných je proste neuveriteľný a nie je zastavený inak ako investíciou, investíciou dnes, ktorá bude znamenať šetrenie v budúcnosti.
Ale poviem to aj cez iný pohľad, to, že mešká elektronizácia justície, to, že pôvodne plánované elektronické schránky na doručovanie súdnych písomností, ktoré pôvodne mali byť aktivované začiatkom roku 2013, dnes sa ukazuje, že budú aktivované až niekde v roku 2015, znamená zároveň to, že ten rezort platí milióny pošte za to, že pošta doručuje, ktoré by medzitým už dva alebo tri roky nemusel v takej výške platiť. Čiže nie je jedno, či sa niečo na ministerstve spravodlivosti deje alebo nedeje, a nie je jedno ani z pohľadu rozpočtu, či sa na ten rezort možno aj cez merateľné ukazovatele tlačí, aby si pohol s tou elektronizáciou, pretože okrem toho, že to zrýchli konania, tak ešte aj ušetríme bežné výdavky, ktoré môžeme použiť na niečo iné. Ale nedeje sa to a nedeje sa v tomto zmysle nič, resp. ten proces je spomalený v miere, ktorej sa ťažko dá rozumieť.
Ale poďme sa na to pozrieť aj inak. Vymáhateľnosť práva je dnes veľký problém. Identifikovali vymáhateľnosť práva aj podnikatelia. A prieťahy v súdnych konaniach, je to najmä na veľkých súdoch, ešte stále sú proste obrovským problémom pre Slovensko. Zároveň voláme po špecializácii, zároveň potrebujeme náhodné prideľovanie súdnych prípadov, aby sme garantovali, že sudcovia budú rozhodovať nestranne. Všetci vieme, že aj rýchlosť, aj špecializáciu, aj náhodné prideľovanie na súde, ktorý má päť, šesť, sedem, osem sudcov, nikdy nedosiahneme. Napriek tomu je politickým tabu sa rozprávať na tému optimalizácie súdnej sústavy, pretože je to otázka politicky citlivá pre každého, kto pochádza z okresného mesta, kde prípadne by sa na túto tému malo diskutovať. A ja budem tú otázku znova otvárať, lebo je to aj o efektívnosti justície, teda z výkonu, a je to aj o peniazoch, ktoré musíte dávať do toho rezortu. Je to proste tak. A tá prekážka je čisto, čisto politická, zakrytá jednou demagogickou vetou, že by sa tak sťažil prístup k spravodlivosti. Ja sa veľmi často pohybujem cestou po Záhorí, pri Myjave, v okolí Malaciek, Skalice, Senice, je to všetko pár desiatok kilometrov od seba, 30 kilometrov Senica od Skalice, všade máme súd, všade máme súdnu budovu, všade máme pár sudcov. A máme ich tam čisto a len z politických dôvodov zakrytých vetou, aby babička neviem odkiaľ nemala ďaleko na súd. Tak ja vám poviem, ja tam prebývam veľkú časť roku a môžem vám povedať, že tí ľudia z tých obcí chodia bežne nakupovať do Bratislavy, bežne nakupovať do Trenčína a bežne nakupovať dokonca aj do Rakúska, keď majú pocit, že tam nakúpia niečo lacnejšie. Sú mobilní, fungujú v rodinách, keď potrebuje babička odviezť do nemocnice, odvezú ju. Čiže bežne v sobotu si zmyslia a povedia si, že idú do Trenčína alebo do Bratislavy. Nie, určite by sa na ten súd dostali, pokiaľ by tam raz za život alebo dvakrát za život sa dostať potrebovali. Je to otázka skvalitnenia justície, zefektívnenia justície. A zároveň je to otázka peňazí zo štátneho rozpočtu. Politické tabu, to otváram naschvál.
Druhé politické tabu, počet sudcov. V roku 2002 na Slovensku bol zavedený inštitút vyššieho súdneho úradníka, postupne do konca roku 2004 bolo prijatých 800 vyšších súdnych úradníkov do systému. Od roku 2005 preto vidím tam súvislosť, od roku 2005 sa vo všetkých hlavných agendách občianskoprávnej, obchodnoprávnej, trestnoprávnej začali kontinuálne z roka na rok každý rok skracovať súdne konania. Vtedy sa nám zlomila tá štatistická linka. Nezačali rásť, ale klesajú priemerné dĺžky súdnych konaní, klesá aj medián dĺžky súdnych konaní. Teraz posledný rok, dva roky zase to proste niekde zastagnovalo, ale v skutočnosti sú výsledky veľmi zaujímavé, keď si pozriete tie čísla. Skrátenie priemernej dĺžky konania o deväť mesiacov na dvanásť-trinásť mesiacov v obchodných a občianskoprávnych veciach, to je slušné od roku 2005 do roku 2010 až 2011. Urobili to vo veľkej miere vyšší súdni úradníci a čiastočná elektronizácia justície, pretože mohli na seba prevziať veľmi veľa z agend a odľahčiť sudcu, aby sa mohol sústrediť na to, na čo sa má, na rozhodovanie. Je veľmi veľa priestoru v rámci justície, ktorý sa dá využiť ešte vyššími súdnymi úradníkmi. Sú ďalšie veci, o ktorých môžu rozhodovať vyšší súdni úradníci, než tie, o ktorých rozhodujú dnes. Dnes sú to v prvom stupni platobné rozkazy, obchodný register. Omnoho viac môžu byť využívaní v exekučných konaniach, v dedičských konaniach, v nesporovej agende. Je to obrovský priestor, inak, dva a pol vyššieho súdneho úradníka je jeden sudca. Teraz to myslím z hľadiska nákladov mzdových. Dlhodobo presadzujem, čiastočný posun sme urobili, za rok sme prijali sto vyšších súdnych úradníkov a neprijímali sme sudcov, proste normálne sa na to systémovo pozrieť, pozrieť sa na to, kto čo môže v tom systéme vykonávať. Možnože by to pípalo cielene dva-tri roky navyšovať tomu rezortu a najskôr teda nabrať tých vyšších súdnych úradníkov ešte ďalších a potom následne plánovane proste znižovať počet sudcov. Môže to priniesť vyššiu výkonnosť do toho systému, a to možnože za tie isté mzdové prostriedky.
Mňa veľmi mrzí, že sa o týchto veciach nerozpráva, lebo obidve veci sú politické tabu. A viem, že pán minister Borec má za úlohu mať pokoj v justícii, ale pokiaľ práve takéto otázky budú politickým tabu, nebude sa o nich rozprávať a nebude sa o nich rozprávať možno práve v súvislosti so štátnym rozpočtom a nebude tu stáť ani minister spravodlivosti, aby práve hovoril, že ako teda mieni systémovo s tým rezortom pracovať a aké ciele si kladie a čo sú tie ukazovatele, cez ktoré ho budeme kontrolovať, no tak potom v zásade to bude vždycky len robenie rozpočtu z roka na rok, ktorý sa zúži na nejaký súboj, či ministerstvo spravodlivosti získa o dva milióny kapitálových prostriedkov viac alebo menej, čo, samozrejme, v konečnom dôsledku závisí v nejakej miere od politickej váhy alebo sily ministra a od priorít vlády.
A ja ukončím svoje vystúpenie tým, že si dovolím povedať, že prioritou vlády asi nie je justícia alebo vôbec tento rezort. A politická váha ministra spravodlivosti tiež asi nie je nejaká výrazná v tejto vláde, keď sa teda pozriem na rozpočet, roky 2010 – 2011. Teda za predchádzajúcej vlády Roberta Fica podľa prehľadu kapitálových výdavkov podľa rozpočtovej klasifikácie tá sedemstovka za roky 2010 – 2011 kapitálové výdavky v rezorte, v rezorte, čiže hovoríme o súdnictve a väzenstve, predstavovali 2,5 milióna. Bolo to v roku 2012 14,073 milióna, v roku 2013 15,123 milióna, v roku 2014 16,963 118 milióna. A aby nedošlo k omylu, tie čísla presne korelujú s tým, ako to bolo schválené v rozpočte verejnej správy na roky 2012 až 2014 Radičovej vládou a týmto parlamentom na základe toho, že ho takto Radičovej vláda predložila. Výhľad na roky 2015 – 2016, predložený touto vládou, tu už klesáme na polovičku pre celý rezort spravodlivosti, 7,7 milióna, 7,5 milióna. A, hovorím, rezort spravodlivosti je o malých peniazoch. Toto sú malé peniaze. Ale tie peniaze o niečom vypovedajú. A ak chceme naozaj mať efektívnejšiu justíciu, tak sa na jej fungovanie budeme musieť pozrieť systémovejšie a ten systémovejší pohľad sa bude musieť prejaviť aj v štátnom rozpočte. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne.
Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je pán Richard Sulík, nie je prítomný, takže stráca poradie, Jozef Viskupič, podobne, Gabriel Csicsai, detto, Miroslav Číž nie je prítomný, Radoslav Procházka takisto nie je v sále, Arpád Érsek nie je prítomný, Eva Hufková nie je neprítomná.
Takže, áno, Andrej Hrnčiar, možno nečakane, ale dôvodne. Nech sa páči, pán kolega.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som sa aj ja zapojil do diskusie k návrhu rozpočtu verejnej správy.
Súčasťou tohto návrhu rozpočtu je aj návrh rozpočtu obcí na roky 2014 až 2016. A ja by som sa chcel pozrieť na návrh tohto rozpočtu práve z pohľadu samospráv.
Ešte predtým, kým prejdem priamo k môjmu diskusnému príspevku, musím povedať, že oceňujem, že práve včera podvečer sa zapojili do diskusie o návrhu štátneho rozpočtu aj kolegovia zo strany SMER.
A práve kvôli tomu, že sa chcem venovať rozpočtu z pohľadu samospráv, najviac ma zaujal príspevok kolegu Ľuba Petráka. Aj keď to bola tzv. povinná jazda, musím oceniť jeho príspevok. A považujem ho za veľmi korektný, pretože pomenoval aj isté riziká rozpočtu, aj keď s niektorými vecami, ktoré pán Petrák pomenoval, nesúhlasím. A budem sa im venovať v mojom príspevku, ale kolega Petrák by si od pána ministra zaslúžil odmenu, pretože ako jediný starosta obhajoval tento rozpočet aj na búrlivej Rade Združenia miest a obcí Slovenska, ktorá sa konala v Žiline. Naozaj bola to búrlivá atmosféra, kde Ľubo Petrák ako jediný starosta to obhajoval, za čo si, žiaľ, ako jediný z mnohých vystupujúcich nevyslúžil od svojich kolegov potlesk (za svoje vystúpenie).
Toto volebné obdobie sa predkladalo množstvo zákonov do pléna Národnej rady a často, aj keď opozícia sa vyjadrovala kriticky, tak predkladateľ, zväčša minister často v dôvodovej správe prezentoval, že návrh toho-ktorého zákona bol prerokovaný so Združením miest a obcí Slovenska a Združenie miest a obcí Slovenska s takýmto návrhom súhlasilo, o návrhu štátneho rozpočtu diskutujeme už niekoľko dní, ale ešte ani raz neodznelo nejaké stanovisko, čo na tento návrh rozpočtu hovorí Združenie miest a obcí Slovenska. Dovoľte mi, aby som to stanovisko predniesol ja: „Návrh rozpočtu verejnej správy bol prerokovaný na ZMOS-e a bol, samozrejme, predmetom rokovania nielen Rady ZMOSu, ale aj odborných sekcií Združenia miest a obcí Slovenska. Ani jeden z týchto orgánov s predloženým návrhom rozpočtu nesúhlasí. ZMOS tento návrh rozpočtu odmieta.“ Predstavitelia miest a obcí upozornili, že návrh rozpočtu pre mestá a obce na roky 2014 až 2016 je nereálny a rizikový. Predstavitelia samospráv si plne uvedomujú záväzky štátu a nutnosť udržať deficit verejných financií pod trojpercentnou hranicou. Všeobecne však pretrváva akýsi pocit ukrivdenosti miest a obcí, pretože sa nedostatočne hovorí, ba vôbec nehovorí o tom, aká je reálna miera účasti samospráv na konsolidácii. Je vecne preukázateľné, že samospráva je zodpovednejšia ako štát. Je vecne preukázateľné, že samospráva šetrí viac ako štát.
Dovoľte mi, aby som vám ukázal dva grafy. (Ukázanie grafu.) Z nich prvý je deficit v percentách HDP, červeným je centrálna vláda, modrým je samospráva. Čiže kým napríklad v roku 2012 samospráva hospodárila s prebytkom 0,1 %, štát vytvoril deficit mínus 4,8 %. Dlhodobo štát hospodári horšie ako samospráva. To je graf číslo jedna. A teraz vám ukážem tabuľku číslo dva, kde je znázornený dlh v percentách HDP. Vidíte, že samospráva sa zadlžuje, že to zadlženie je konštantné od roku 2009, to osciluje okolo čísla 2,4 %, zatiaľ čo zadlženie štátu prudko rastie. Kým v roku 2009 to bolo 35 %, v roku 2012 je to 51,9 %. Čiže kým výdavky štátneho rozpočtu od vypuknutia krízy vzrástli o takmer 40 %, výdavky obcí bez finančných operácií, čo sú porovnateľné ukazovatele, vzrástli iba o 5,9 %. Nikto nemôže spochybniť účasť samospráv na konsolidácii, o čom svedčia aj nasledovné príklady. V rokoch 2008 a 2009 protikrízové opatrenia zobrali zdroje najmä mestám a obciam a podporili zvýšenie príjmu občanov a štátu. Zvýšenie nezdaniteľnej položky pre živnostníkov a zamestnancov spôsobilo zníženie príjmov pre samosprávy na dva roky o viac ako 200 miliónov eur a zníženie koeficientu zo 70,3 % na 65,4 % znamenalo očakávaný výpadok z príjmov obcí o 130 miliónov eur, ktoré zostali k dispozícii štátu. Samosprávy darovali štátu 130 miliónov eur preto, že je kríza, pomohli štátu, aby konsolidoval financie.
Ja by som chcel odpovedať na otázku kolegu Ľuba Petráka, a, nakoniec, to spomínal aj pán minister v jednej televíznej diskusii, kde boli tí, ktorí teraz kritizujú návrh rozpočtu pre mestá a obce. Ja neviem, kde boli ostatní kolegovia, pretože ja som vtedy nesedel v týchto poslaneckých laviciach, ale viem presne, kde som bol ja. Ja som sedel u ministra financií Ivana Mikloša ako primátor mesta Martin so starostom obce Štrba Mišom Sýkorom, kde sme presne takisto hájili samosprávu, ako to robíme teraz za vlády Roberta Fica. Vtedy sme ostro odmietli mix daní, ktorý navrhoval minister financií Ivan Mikloš, a preto, že sme si uvedomovali, ako aj teraz si mestá a obce uvedomujú, že sa musia mestá a obce zapojiť do konsolidačného procesu, sme súhlasili s prechodným znížením koeficientu prerozdelenia a výnosu dane z príjmu fyzických osôb na 65,4 %. Uvedomili sme si zodpovednosť presne tak, ako si samosprávy uvedomili zodpovednosť, keď súhlasili s memorandom, ktoré bolo podpísané medzi ZMOS-om a vládou Roberta Fica. Nikto z primátorov a starostov, ktorí nie sú členmi politickej strany SMER, si na tomto nerobil agendu, každý to prijal ako akýsi záväzok, nie všetkým sa to podarilo, ale jednoducho každý si uvedomil, že sme na jednej lodi a musíme si pomáhať.
Kolega Ľubo Petrák včera povedal, že vláda Radičovej konsolidovala nezodpovedne. Ja sa nechcem vyjadrovať k tomu, ako konsolidovala Radičovej vláda, nemám ani žiadny dôvod obhajovať Radičovej vládu, pretože som, ako som už spomínal, nebol ani jej členom, ani som nesedel v poslaneckých laviciach, ale môžem zodpovedne povedať, že Radičovej vláda si nedovolila finančné prostriedky, ktoré získala aj od samospráv, rozdávať napríklad na budovanie zimných štadiónov alebo pri výjazdových rokovaniach vlády pred voľbami do vyšších územných celkov na predvolebnú kampaň, pretože to nemôže to fungovať tak, že my sme tí dobrí, budeme rozdávať a vy ste tí zlí, teraz myslím tým samosprávy, vy šetrite na svojich občanoch, šetrite na mestách a na obciach a vy nemôžete robiť v tomto nič. Šetriť sa nedá donekonečna. Koniec koncov ja súhlasím s tvrdením pána premiéra Fica, že treba podporiť investície, aby sa oživila ekonomika. Ale treba však mať rovnaký meter, pretože by nemalo platiť pravidlo, že štát chce rozhýbať ekonomiku investíciami do diaľnic, do výstavby futbalových štadiónov, zimných štadiónov, ale obce investovať nemôžu. Musíme si v plnej miere uvedomiť, že výsledky vynúteného šetrenia samospráv sa prejavujú v každodennom živote, počnúc neopravenými cestami, chátrajúcimi školami, poklesom kvality služieb, ktoré má samospráva poskytovať. Je preto paradoxné, že na jednej strane nedokáže už samospráva zabezpečiť občanom základné služby a na druhej strane sa vytvára akýsi dojem, že má dosť peňazí, lebo dokáže ušetriť, a to aj napriek tomu, že sa obciam každoročne rozširuje rozsah kompetencií. Od roku 2008 do roku 2013 vzrástol rozsah úloh obcí z 3 665 na 4 934 a ako rozhodujúci zdroj financovania nových kompetencií obcí je v doložke vplyvov väčšinou uvádzaný výnos z dane z príjmov fyzických osôb. Ten však od roku 2008 klesá a ani v roku 2013 nedosiahne predkrízový stav.
Ako najväčšie pozitívum rozpočtu včera kolega Ľubo Petrák povedal to, že je predpokladaný a že je rozpočtovaný nárast výnosu dane z príjmu fyzických osôb. Ja som hneď zatelefonoval svojej vedúcej ekonomického oddelenia, ktorá mi poslala tabuľku vývoja dane z príjmu fyzických osôb od roku 2009, pôvodné prognózy a skutočnosť. Vážené kolegyne, kolegovia, ani jeden rok výnos z dane z príjmu fyzických osôb nebol taký, aký bol v návrhu štátneho rozpočtu. Bolo to v roku 2009 iba 85 % k pôvodnej prognóze, v roku 2010 87,8 % k pôvodnej prognóze, v roku 2011 96,1 % k pôvodnej prognóze, v roku 2012 94,8 % k pôvodnej prognóze a v roku 2013 je to 97,5 % k pôvodnej prognóze. Čiže aj teraz sa dá predpokladať, že to, čo je v štátnom rozpočte, nebude skutočnosť a že to je len fikcia, ktorá sa nenaplní. Čiže, ako sa hovorí, obce musia pracovať v režime „viacej muziky za menej peňazí“, rozpočet obsahuje nedostatky a riziká, ktoré budú mať negatívny dopad na hospodárenie miest a obcí.
ZMOS konštatoval, že návrh rozpočtu je postavený na nereálnych príjmoch. Ako som už spomínal, výnos dane z príjmu fyzických osôb, ktorý ani raz od roku 2009 nedosiahol toľko, ako bol navrhovaný v rozpočte, nikdy sa nenaplnil. Je to napríklad nereálny príjem z predaja majetku.
Návrh rozpočtu nedáva dostatočné odpovede na otázku, čo s prebytkami miest a obcí v rozpočtoch z minulých rokov. Dámy a páni, je naivné si myslieť, že tí starostovia a primátori, ktorí šetrili od začiatku svojho volebného obdobia finančné prostriedky, ktorí šetrili, aby niečo vo svojich mestách pre občanov urobili, aby urobili nejaké investície, na budúci rok, keď je volebný rok, tieto finančné prostriedky, že ich šetrili pre svojich prípadných nástupcov. Je to absolútne nemysliteľné. A ja by som sa nad tým ani nezamýšľal, či to tak bude, pretože je jasné, že každý tieto finančné prostriedky jednoducho preinvestuje.
Plánovaný výrazný pokles kapitálových výdavkov a očakávané každoročné prebytky hospodárenia miest a obcí v metodike ESA 95 v rokoch 2014 až 2016 znamenajú paralyzáciu miestnej samosprávy a nemožnosť plnenia zákonných povinností.
Ja chcem tiež pozitívne ohodnotiť to, že sa ZMOS-u podarilo vyrokovať s vládou aspoň čiastočné percentuálne navýšenie prerozdelenia dane z príjmu fyzických osôb na 67 %, ale ZMOS žiadal, a bolo o tom aj uznesenie snemu, to navýšenie na 70,3 %. Žiaľ, v tomto návrhu rozpočtu nie je zohľadnená táto najzásadnejšia požiadavka miest a obcí. Ale uvidíme teda, čo bude nasledovať ďalej, pretože pán premiér prisľúbil diskusiu a prisľúbil, že teda urobí všetko pre to, aby to prerozdelenie dane sa vrátilo na pôvodnú úroveň.
Žiaľ, musím konštatovať, že v návrhu rozpočtu sa vôbec nereaguje na výsledky auditu verejnej správy, kde sa podľa čiastkových auditov konštatuje nárast kompetencií miest a obcí bez súbežného presunu financií. Ani v tomto návrhu rozpočtu obcí nie je systémovo doriešené financovanie originálnych kompetencií obcí v oblasti sociálnych služieb, ktoré im boli uložené zákonom z roku 2008, a ani úloh, ktoré im vyplývajú z novely zákona o sociálnych službách s účinnosťou od 1. januára 2014.
Pri schválenom raste tarifných platov zamestnancov obcí od 1. 1. 2014 sa plánujú dotácie na prenesený výkon štátnej správy okrem školstva maximálne na úrovni v roku 2013, respektíve v oblasti životného prostredia s výrazným poklesom.
Návrh rozpočtu obcí neuvažuje s postupným riešením mzdových nárokov zamestnancov regionálneho školstva v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí v zmysle záverov dokumentu, ktorým je správa o stave školstva.
Navrhnuté parametre účasti miest a obcí na procese konsolidácie už ohrozujú výkony samosprávnych kompetencií, čo už ďalej nie je možné akceptovať. Obce si už naozaj nemôžu plniť funkcie, ktoré im vyplývajú zo zákona v takomto režime. A treba jednoznačne zadefinovať, že ak nedôjde k prerozdeleniu výnosu dane z príjmu fyzických osôb na úroveň 70,3 % a nebudú dofinancované kompetencie, obce budú musieť, opakujem, budú musieť, aj keď nebudú chcieť, prísť s opatrením, len preto, aby mohli prežiť, zásadným spôsobom v roku 2014 sa to neudeje, pretože je volebný rok, ale upozorňujem, že od roku 2015 je vysoký predpoklad veľkého zvýšenia dane z nehnuteľností a tiež zrušenia rôznych úľav pre zdravotne postihnutých a pre seniorov. Bude to negatívne opatrenie, ktoré bude mať najzávažnejší dopad práve na tú skupinu ľudí, ktorým strana SMER v predčasných parlamentných voľbách sľubovala istoty. Ďakujem pekne za pozornosť.