Ďakujem, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh zákona tak nadviaže celkom na túto vlasteneckú debatu, ktorú teraz predchádzajúci návrh zákona priniesol. Myslím si, že aj to je potrebné a treba aj k takýmto veciam pristupovať bez predsudkov a, naopak, treba rozvíjať tieto záležitosti, pretože len keď si budeme uvedomovať, koho tu reprezentujeme, v akom národnom parlamente sedíme a čo všetko k nemu patrí, tak vtedy môžme byť skutočne dobrými zástupcami občanov Slovenska.
V tomto návrhu zákona meníme a dopĺňame zákon o štátnych sviatkoch, pretože chceme dosiahnuť to, aby sa zaradenie pôvodne len pamätného dňa 28. októbra, čo je deň vzniku samostatného Československého štátu, aby sa tento deň zaradil medzi štátne sviatky a tento sviatok by sa volal Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika - vznik samostatného Československého štátu.
Prečo sme zvolili takýto názov? To je veľmi dôležité a o tom by som vám chcel čosi povedať, pretože nie prvýkrát s týmto návrhom v tomto parlamente predstupujem a zažil som tu debatu, ktorá sa s týmto spájala a ktorá najmä z radov vládneho SMER-u pochádza. Tá debata skĺzla spravidla k tomu, že či je vznik Československa pre Slovensko, pre súčasnú Slovenskú republiku tak dôležitý, aby bol štátnym sviatkom. Skĺza k tomu, či 28. október je ten kľúčový deň alebo 30. a vymedzovanie sa toho, čo to vlastne bol, či to bol vlastne štát, ktorý viac náležal alebo viac sa k nemu hlásila česká časť Československa, a či sme my, Slováci, tam boli taký nejaký doplnok, ktorý sa tam nejak veľmi dobre necítil, alebo nie. A tu práve pre túto súvislosť sme zvolili práve toto pomenovanie, aké sme zvolili.
A preto vám chcem povedať pár historických faktov a citátov, ktoré hovoria o tom, že tento deň bol vyvrcholením politického diela Milana Rastislava Štefánika a že Milan Rastislav Štefánik bol tým rozhodujúcim činiteľom, ktorý sa zaslúžil o vznik Československa. To, že bez vzniku Československa by nebolo súčasného Slovenska, o tom som už povedal mnohokrát a povedali to mnohí. Áno, bez vzniku Československej republiky by Slovensko, ktoré vtedy bolo naozaj na veľmi nízkom stupni ekonomického a sociálneho rozvoja, nabralo úplne inú cestu rozvoja a pravdepodobne nie pozitívnu, ale negatívnu. Jeho úpadok po stránke počtu príslušníkov občanov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, stupňu ich vzdelania, ekonomickej úrovne bol katastrofálne nízky. Neviem, či alebo koľkí z vás viete, že v rámci vtedajšieho už vzniknutého následne Československa Slováci vôbec neboli z hľadiska svojej početnosti druhou najpočetnejšou národnou alebo najpočetnejším národom, že boli až tretí v poradí, že Nemci boli z hľadiska početnosti omnoho viac početnejší a že Slováci, keby neboli zvolili politickú cestu spojenia a politickej spolupráce s českým národom, boli by len doplnkovou národnostnou menšinou v akomkoľvek štátnom zoskupení.
Aj z tohto sa ukazuje, ako ďaleko dopredu videl Milan Rastislav Štefánik, keď práve on presadzoval túto líniu a keď otváral svojou prácou cestu k tomu, aby Československo vzniklo.
Poďme teda k pár historickým faktom. Idea vzniku Československa, ktorú Masaryk, Beneš a ďalší začali v zahraničí prezentovať, vôbec na začiatku nenachádzala porozumenie u tých rozhodujúcich a kľúčových mocností. Títo dvaja páni boli neznámymi ľuďmi pre väčšinu vtedy kľúčových politikov, ktorí rozhodovali o osude sveta, na rozdiel od Štefánika. Prvé stretnutie s francúzskym premiérom, ktoré sa vykonalo koncom roka 1915, vybavil Štefánik tým, že požiadal svojich priateľov vo francúzskom parlamente, aby oficiálne francúzsky premiér prijal Masaryka. Až vtedy sa prvýkrát dostalo Masarykovi oficiálneho prijatia u významného štátnika kľúčovej mocnosti.
Veľmi dôležitým bodom bolo ustanovenie Československej národnej rady v Paríži vo februári 1916, neskôr uznanej ako dočasnej vlády Československa spojencami. Keď sa ju rozhodli Masaryk, Štefánik a Beneš 13. februára 1916 konštituovať, na jej čelo sa postavil Masaryk ako predseda, podpredsedom sa stal Štefánik s Durichom a Beneš tajomníkom. Práve Štefánik ale bol tým, ktorý návrh na vznik tohto orgánu predsunul, a jemu sa kládli za to najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Štefánika do vedenia československého zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Lev Borský, keď konštatoval, že: "Vyhlásenie českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 1915 vstúpil do vedenia československého odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Až po jeho príchode sa členovia Československej národnej rady v Paríži postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi a do parížskych salónov, ktorí mali vplyv politický aj vojenský. Politická aktivita sa vplyvom aj schopnosťami Štefánikovými dostávala ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich učila robiť zahraničnú politiku." Koniec citátu.
Ďalším zaujímavým historickým citátom je konštatovanie samotného Edvarda Beneša, ktorý v mene československej delegácie v apríli roku 1918 zdôraznil v Ríme na kongrese utláčaných národov, že "nejde len o boj proti Viedni", ako sa to vtedy v Čechách prevažne vnímalo a pretláčalo, ale "rovnako ide o boj proti Budapešti, keďže pre nás je najdôležitejšou otázkou jednota so Slovákmi". Pre československú delegáciu na tomto kongrese mali hlboký význam najmä slová talianskeho premiéra Vittoria Orlanda, ktorý prízvukoval, citujem, "ochotu Talianska k spolupráci so všetkými potlačovanými národmi" a nezabudol pritom spomenúť s chválou československé légie v rámci talianskej armády a rokovania so Štefánikom ako znak mravnej sily a významu tejto politiky. Tento kongres často historici vnímajú ako prvý skutočne reálny symptóm obratu v postoji dohodových mocností k Rakúsko-Uhorsku a jeho pokračovaniu po skončení vojny.
Mnohokrát sa v takých amatérskych debatách diskutuje o tom, ako vlastne Slováci pristupovali k týmto dejinným procesom. Možno je veľmi dôležité uvedomiť si a málokto, kto sa do toho hlbšie nezahĺbi, nemá dôvod o tom vedieť, že na Slovensku a v Čechách, aj keď v rámci jednej rakúsko-uhorskej monarchie, existovali veľmi odlišné mocenské pomery. V Čechách vládla relatívne liberálnejšia klíma, českí poslanci existovali v Ríšskom sneme a vystupovali v Ríšskom sneme a policajné prenasledovanie národného uvedomovacieho procesu zďaleka nebolo také brutálne a kruté ako na Slovensku. Slovensko v tom čase bolo pod veľmi prísnou policajnou kontrolou a každá sebemenšia snaha, článok v novinách alebo stretnutie bolo okamžite označené za protištátnu činnosť, za ktorú nasledovalo len väzenie a v prípade vojny okamžitý odsun na front všetkých, ktorí sa tohto zúčastnili. Preto akékoľvek prejavy, ústne a už vôbec nie písomné, z tohto obdobia, zo slovenského územia sú takmer nemožné, pretože podliehali absolútnej a definitívnej perzekúcii.
Preto je veľmi zaujímavý Hlinkov prejav na tajnej martinskej porade Slovenskej národnej strany, ktorá sa uskutočnila ešte 24. mája 1918. V intenciách hesla "Preč od Maďarov!" Andrej Hlinka v zmysle, Andrej Hlinka povedal: "Neobchádzajme otázku a povedzme si otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť." Tieto slová zazneli v máji, no omnoho mesiacov skôr, ako vznikla Československá republika a ako dokonca v Čechách táto jednoznačná orientácia na vznik Československa prevážila. Ono totiž aj keď v zahraničí Masaryk, Štefánik a Beneš bojovali za vznik Československa, na domácom území v Čechách v tom čase ešte prevládala orientácia na federalizáciu Rakúska-Uhorska a ešte z domácich kruhov českých zaznievali výzvy alebo zaznievali tvrdenia o tom, že Čechom sa v Rakúsko-Uhorsku darí dobre a že chcú len zlepenie svojho postavenia.
Až na vyhlásení Českého zväzu v Ríšskom sneme 30. mája 1917 sa na základe aktivity Vavra Šrobára dostala, dostala, dostala veta, že slovenské stanovisko ako súčasť prehlásenia bolo presadené na schôdzi parlamentnej komisie 23. mája, a presadil ho tam brnenský politik Adolf Stránský. A tu sa dostávame k osobe Vavra Šrobára. Vavro Šrobár je jeden z piatich mužov 28. októbra 1918. On bol priamo pri vyhlásení Československa, prvej Československej republike. Mnohokrát je spochybňované to, že Slováci boli pri tom a Slováci sa rozhodovali o tom, že 28. októbra chcú žiť v Československu. Dvanásteho septembra ale bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady a táto začala fungovať provizórne, ale už ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Na schôdzke týchto subjektov bol poverený Vavro Šrobár, ktorý tým získal mandát na vykonávanie ústavnoprávnych krokov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy československého kmeňa, a tento ním vykonal alebo tento mandát vykonal podpísaním prvého zákona novej Československej republiky večer 28. októbra o zriadení samostatného československého štátu a rovnako aj prehlásenia voči československému ľudu toho istého dňa.
Je zaujímavé a pozoruhodné, že vzhľadom k dobovým reáliám tieto správy, nie ako dnes prostredníctvom televízií, rádií a média internetu sa dostanú okamžite temer v tej istej sekunde do celého sveta, vtedy tieto kroky a tieto počiny ešte niekoľko dní neboli známe na celom území Československa, už vôbec neboli známe na Slovensku. Preto martinská deklarácia 30., ktorá bola prijatá 30. októbra, nemá o nič menší význam. Pretože v čase, keď bola prijímaná, vôbec jej účastníci nevedeli o tom, že 28. októbra už bola vyhlásená Československá republika v Prahe, pretože sa nachádzali v takej situácii, že ani telegraf, ani iné metódy a techniky informácií jednoducho neboli využiteľné, a konali tak napriek tomu plne v súlade s vyhlásením Československej republiky s podpisom Vavra Šrobára, ktorý ako človek, ktorý mal mandát zastupovať slovenský národ, podpísal zákon o vzniku Československej republiky.
Vážení kolegovia, vážené kolegyne, dúfam, že som vás neunavil týmto historickým exkurzom, ale predchádzajúce debaty mi dali dostatok dôvodov na to, že je treba niektoré veci osvetliť, aby sme neskĺzavali k takému plochému a povrchnému nacionalisticko zaslepenému vnímaniu kľúčových historických momentov, na ktorých stojí dnešná prítomnosť, bez ktorých by sme tu nesedeli, bez ktorých by sme neboli.
Preto predkladáme spolu s Pavlom Frešom tento návrh zákona, aby sa 28. október, ktorý je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa a je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti a vlastnom štáte, stal štátnym sviatkom. Bez vzniku tohto spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik slovenskej, samostatnej Slovenskej republiky. Až vznikom Československa sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. V súčasnosti najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra, pretože nie je štátnym sviatkom a nie je zaradený medzi najvýznamnejšie sviatky.
Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako dnes, ba dodnes najvýznamnejšiemu slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý, ako som v predchádzajúcich slovách vyjadril, mal nezastupiteľný, ba dokonca rozhodujúci podiel na tom, aby sa projekt vzniku Československa uskutočnil a podaril. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok vo väzbe práve na zavŕšenie a vrchol politických aktivít Milana Rastislava Štefánika, ako deň úcty k jeho dielu, ktoré pre Slovensko a slovenský národ vykonal, je doplnenie a uzatvorenie vytvorenia štvorlístku tých kľúčových štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. Keď si tieto štyri výročia pomenujeme v chronologickom poradí, tak by to bolo: vznik samostatnej Československej republiky; druhým výročím - Slovenské národné povstanie, kde sme sa jednoznačne prihlásili k boju proti fašizmu a zaradili k víťazným mocnostiam, kde sme bojovali proti diktatúre, porobe a fašizmu so zbraňou v ruke; ďalším je 17. november, kde sme odmietli a zvrhli komunizmus ako ďalšiu formu diktatúry a totalitného zriadenia; a tým posledným je zavŕšenie tejto štátotvornej cesty, vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. januára.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo som povedal a zamyslieť sa nad súvislosťami, ktoré som vám tu predložil, a zvážiť a pozitívne sa postaviť k vyhláseniu tohto dňa za štátny sviatok Slovenskej republiky.
Aby sme nezaťažovali verejné rozpočty, samozrejme znamenalo by to zmenu súčasne, v súčasnom štátnom sviatku 1. september, ktorý by bol preradený na pamätný deň. V takom prípade návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša ani nároky na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, ani na životné prostredie a podnikateľské prostredie a je, samozrejme, v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Je to skutočne veľmi dôležité z hľadiska vlastenectva a z hľadiska uvedomia si súvislostí, na ktorých tu sedíme, aby sme to, čo tomuto kľúčovému a významnému dňu patrí, naozaj urobili a uctili si tak ten prvý a kľúčový štátny sviatok, ktorý nás doviedol k súčasnosti a k našej štátoprávnej prítomnosti.
Ďakujem za pozornosť.
