27. schôdza

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci, pán poslanec Osuský a pán poslanec Mikloško. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Mičovský, zrejme naši rodičia kupovávali rovnaké knižky. Ja, pravda, už som bol deviatak, keďže som očividne starší. Jano Juríček Bobál, ako na Brezovej každý, bol naša rodina, pretože na Brezovej bol každý s každým rodina, a tento záslužný počin je dodnes na čestnom mieste v mojej knižnici. Pravda je, že postavenie Štefánika v očiach oficiálnej vzdelávacej siete rozhodujúcou mierou ovplyvnila hanebná kniha člena akadémie SAV Ľudovíta Holotíka "Štefánikovská legenda a vznik ČSR". To slovo legenda tam bolo, samozrejme, týmto pseudohistorikom myslené v úvodzovkách, pretože podľa neho si Štefánik žiadnu legendu nezaslúžil.
Treba povedať, že Štefánik legendu má, aj keď ju možno v mojich očiach nepotrebuje. Stačia fakty a tie fakty sú také, že legenda sa mi zdá nadbytočnou. Myslím si, že toto je zákon, ktorý by sa mohol prijať krížom cez celé politické spektrum. A neviem si predstaviť dôvod, prečo by sa tak nemalo stať. Uvidíme čoskoro, ako to dopadne.
Vám len ďakujem za osobný exkurz, pretože presne dlhé roky bolo treba, aby Jany dostávali od otcov napísané knihy. A jedna z vecí, ktorú by sme mohli zabezpečiť, je to, aby sme svoju históriu poznali a k tomu, čo za to stojí, sa z nej hrdo hlásili. Dvadsiaty ôsmy október je dôvodom na hrdé hlásenie sa k niečomu. A nemyslím si, že tých dôvodov máme toľko, že ho môžme zahodiť.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči.

Áno, ďakujem. Ja by som chcel tiež podporiť tento zákon. Pripomenúť Štefánika ako veľkého syna slovenského národa a pripomenúť, že vlastne on v roku 1917 dostal od predsedu vlády Talianska Orlandiho na Benátskom námestí v Ríme, centrálnom námestí, zástavu, ktorou vlastne bolo Československo de facto uznané, a on potom na základe tohto aj konal.
Je zaujímavé, že na Benátskom námestí je zakázané hocijaké tabule dávať a iba jedna jediná o Štefánikovi je na tomto námestí. Je to na budove Generali, čiže títo vlastne dovolili svojho času, a je to na budove, v ktorej býval voľakedy Michelangelo. Keď tam budete, pozrite si to, je to vľavo, smerom k oltáru vlasti.
No, potom bolo zaujímavé, že v Ríme sme mali výstavu Československé légie, robil to český ústav historický, vojenský, a že tam naraz v tridsaťstranovej brožúrke ani slovo temer, myslím, jeden riadok alebo jeden odstavček, ktorý by bol o Štefánikovi. Samozrejme sme protestovali, nejak sa to tam dosunulo, ale zaujímavé, že sú snahy proste Štefánika aj od légií dostať.
A posledná poznámka je. Pán poslanec dal pekné tri otázky, odkiaľ prichádzame, na čo sme tu, nedal, ale kam ideme, kam smerujeme. Ja by som tam dal ešte tú strednú, ale na čo sme tu. A teda sú to tri otázky, kľúčové pre každého človeka. A tak by som chcel pripomenúť, a on to nakoniec povedal aj slovami, že na pravde božej je niekto, že bez toho momentu, toho náboženského, ďalšieho, odkiaľ pochádzame, čo tu robíme a načo ideme, je tieto tri otázky veľmi, veľmi ťažko vysvetliť.
Ďakujem.

Chcete reagovať?
Nech sa páči, pán poslanec Mičovský.

Ďakujem za slovo. Ja len veľmi stručne. No možno odpoviem len, teda ďakujem za obidve faktické poznámky. A k pánovi poslancovi Mikloškovi, že na čo sme tu. No na to, aby sme tento zákon schválili.
Ďakujem pekne.

Nech sa páči, pán poslanec Viskupič. Už je pripravený. Máte slovo.

Ďakujem. Ja som sa na tento predkladaný návrh pripravoval, možno vzhľadom aj na moje historické vzdelanie, troška hlbšie. Úvodom chcem povedať, že vstupom, či už pána predkladateľa alebo pána kandidáta na prezidenta kolegu Osuského alebo aj z klubu Janka Mičovského, rozumiem. Aj som si myslel, aj v duchu dôvodovej správy, ktorá tu zaznela, že debata pôjde smerom k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. A padajú tu dosť také, myslím si, výzvy alebo deklarácie o tom, že je slabá poznateľnosť histórie v národe a že mali by sme niečo s tým robiť.
Bavíme sa o symboloch. Bavíme sa o tom, že ktoré symboly majú relevanciu a ktoré menej, alebo či sa vieme na takých my zhodnúť. Ja by som pre pripomenutie, keďže my máme najviac štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja v Európskej únii a zároveň máme obrovskú paľbu pamätných dní, skúsil asi vyčerpávajúco, dúfam, že to nezoberie veľa času, ich pripomenúť: 1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august - Výročie SNP, 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky, 17. november - Deň boja za slobodu a demokraciu. To máme ako keby štátne sviatky a týchto päť sviatkov je tých najviac alebo v najvyššom rangu, na ktorom sme sa spoločensky dohodli, že sú významné z hľadiska nášho historického vývoja.
Ďalej máme sviatky, ktorým hovoríme dni pracovného pokoja, a to je: 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi), potom tie, ktoré nemajú presný alebo majú plávajúce, ako je Veľkonočný piatok a Veľkonočný pondelok, 1. máj - Sviatok práce, 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom, 15. september - Sedembolestná Panna Mária, 1. november - Sviatok všetkých svätých, 24. december - Štedrý deň, 25., 26. december - Prvý, Druhý sviatok vianočný. Hovoríme o dňoch pracovného pokoja.
A podľa predkladaného návrhu chce vlastne vymeniť predkladateľ práve do tejto kategórie z kategórie pamätných dní, vymeniť za sviatok, ktorý by bol oslavovaný týmto spôsobom.
Pamätných dní máme veľa. A tu chcem aj upozorniť na to, že medzi nimi sa už nachádza oslava pána Milana Rastislava Štefánika, a je to práve 4. máj. Nenašiel som tu, či by sme potom mali dva, dva dni. Čiže my máme 25. marec - Deň zápasu za ľudské práva, 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, 1. máj - Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, 4. máj - Výročie Milana Rastislava Štefánika, 7. jún - Výročie memoranda slovenského národa, 5. júl - Deň zahraničných Slovákov, 17. júl - Výročie deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, 4. august - Deň Matice slovenskej, 9. september - Deň obetí holokaustu a rasového násilia, 19. september - Vznik Slovenskej národnej rady, 6. október - Deň obetí Dukly, 27. október - Deň Černovskej tragédie, 28. október - Deň vzniku samostatného Československého štátu, 29. október - Deň narodenia Ľudovíta Štúra, 30. október - Výročie deklarácie slovenského národa, čiže pristúpenie k spoločnému štátu, 31. október - Deň reformácie, 30. december - Deň vyhlásenia Slovenska za samostatnú cirkevnú provinciu.
Čiže toto je šestnásť sviatkov, ktoré majú ako keby tú vyššiu, a potom máme tieto pamätné dni.
Ja s vaším návrhom pre prvé čítanie súhlasiť môžem a myslím si, že v symbolickej rovine robiť s pamäťou národa, či už sa budeme venovať rôznym agendám, ktoré tu do parlamentu prichádzajú z pohľadu Ústavu pamäti národa, z pohľadu možno nastavovania osnov. A tu by som sa, tu by som sa pozastavil. Ja si myslím, Janko, že my rozšírením alebo vymieňaním sviatkov navzájom neurobíme, ak sa nezameriame na priamo vzdelávací proces. To, ako dopadla Janka, nie je, myslím si, dôsledkom toho, že by sme mali štátnych sviatkov a pamätných dní málo, alebo zle pomenovaných.
Ja vidím dve príčiny. A prvá je, že skúsme sa na širšom historickom alebo nejakom základe zhodnúť na tom, ktoré sú tie pravé okamihy. Ja nevylučujem, že je to zrovna 28. október. Ale devalvácia, a to budú vlastne ekonómovia viacej vedieť, čím väčšie množstvo tých sviatkov, to nefunguje potom, že aj tým väčšia znalosť u nich. Ja si skôr, ja si skôr myslím, že mali by sme sa zamerať na redukciu a určiť, ktoré sú naozaj tie pamätné dni a nemať, napríklad podľa tohto návrhu by nám vznikli dva pamätné dni Milana Rastislava Štefánika, čo si tiež nemyslím, že je dobré.
To znamená, že ale áno, pán predkladateľ, 4. máj je pamätným dňom pre Milana Rastislava Štefánika, a vy zavádzate štátny sviatok. Tak to vyčistite, ja vám k tomu podávam pomocnú ruku, možno ste si to nevšimli, ale vy zavádzate, chcete zaviesť dni pracovného pokoja, alebo teda medzi tieto, oslavu Milana Rastislava Štefánika. A ja osobne si myslím aj z historických dôvodov, že z hľadiska tých argumentov, ktoré uvádzate, je pre nás v kontinuite pridania sa k projektu Československej republiky zaujímavý aj dátum 30. október. Dávam to ako na zváženie, lebo to je Deň Martinskej deklarácie. A ak máme záujem o histórii sa baviť a o nejakých symboloch, možno aj toto je na úvahu. Ja len hovorím, že tomuto by mohla predchádzať nejaká diskusia, ktorá by nás neprekvapovala už priamo v pléne parlamentu, ale že či je ten 28. október alebo nejaký iný a či by napríklad nebolo to, ten dátum, ktorý zavádzate vy z hľadiska oslavy Milana Rastislava Štefánika, dôležité je, že by sme mali jeden a ten konkrétny deň. Nerozlišovať medzi pamätným dňom a štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja, ale bolo by tomuto nášmu významnému štátnikovi aj z hľadiska toho, že ktorý je ten Štefánikov deň, tak sa dohodnúť na jednom. A podľa mňa by sme urobili dosť tomu a možno aj ja by som bol veľmi nápomocný tomu, aby sme sa dohodli, či ich nie je trošička veľa, tých sviatkov, a či by sme sa nemali zamerať na tie, na tie najpodstatnejšie.
Zmena učebných osnov, zmena toho, akým spôsobom je spoločnosť nastavená, je veľmi dôležitá. Možno aj pod tým heslom, že ak národ, spoločenstvo zabudne svoju históriu, tak bude a je nútený ju vždycky prežívať znova. A preto si myslím, že vítam vašu iniciatívu, že ste otvorili tú tému, a myslím si, že zamerať sa presne na tie podstatné časti našej histórie a dohodnúť sa na širokom spektre, aby mohlo prísť k tomu snu, ktorý tu povedal Janko Mičovský, aj pán kolega Osuský, že cez politické spektrum sa toto odhlasuje, je podľa mňa len predpokladom toho, že pobavme sa o tom, vyčistime to a určime si, ktoré tie dni sú z hľadiska našej histórie naozaj podstatné, aby sa s tým cítili komfortne všetky zložky spoločnosti, štátotvorný národ, menšiny, akékoľvek a podobne, a môžme ísť na ten moderný a európsky princíp, kde ten priemer okolo desiatich sviatkov, tak to vychádza z tej dvadsať osmičky, by nebol devalvovaný množstvom, na množstvo 16 plus obrovské množstvo pamätných dní. Sme v tomto naozaj na špici Európskej únie. Momentálne myslím, že so Španielskom sme dvaja, ktorí majú takéto množstvo pamätných dní, respektíve štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja.
Toľko... (Reakcia predkladateľa.) Vnímaj to, pán navrhovateľ, ako podanú ruku, nie ako nejakú prehnanú kritiku. A mám pocit, že tuná naozaj nie je nejaká politika, ani nič iné, len to, že rád by som otvoril možno na širšom fóre, aj keď vyzerá to, že z hľadiska situácie, ktorú v krajine máme, sú toto nie tie témy, ktoré by hýbali davmi, ale predsa len treba sa im venovať. A tá pomocná ruka bude trvať aj v následnom období, aj keď by náhodou plénum tento návrh ako celok nepodporili. Ak by áno, tak v druhom čítaní možno len pre nejakú čistotu, dúfam, že bude ochota vyčistiť tie dni medzi pracovným pokojom a podobne, aby Milan Rastislav Štefánik mal venovaný jeden svoj deň, aby bol jasne identifikovaný.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci Mičovský a Poliačik. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Mičovský.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Oceňujem nové pohľady, ktoré vniesol do tejto témy pán poslanec Viskupič, a budem sa venovať iba jednej veci, ktorá sa mi zdá ako najdôležitejšia v tom, čo povedal. Či Martinská deklarácia alebo 28. október, to možno nie je také dôležité. Ale to, čo si povedal, to sa mi páčilo, a to chcem podpísať, že žiadnym deklarovaním štátneho sviatku ešte nevytvoríme v našej spoločnosti alebo v detských hlavách to, že sa úcta k našej histórii bude považovať za vysokú a že to bude stále lepšie a lepšie s našou výchovou. Tu je potrebné, aby sme naozaj sa pokúsili byť príkladom. A preto stále sa vrátim k tomu, čo som už povedal od toho pultu, skúsme byť tým príkladom. Skúsme ukázať, že táto téma je nám natoľko svätá, natoľko dôležitá, natoľko nenáročná z pohľadu ekonomiky a natoľko bezbolestná, že ukážme ten vzor aj tým, že zanechajme na chvíľočku tie boje, kto má lepší ekonomický cit pre obyvateľov, kde ozaj treba veľa zvažovať a veľa diskutovať, a zhodnime sa, ešte raz hovorím, v tomto predvianočnom čase, na tom, že toto vieme urobiť ako práve príklad toho, že hoci zápasíme na politickom bojišti o rôzne ciele a koristi a snažíme sa občanovi pomôcť rôznym spôsobom, zmocnenie sa problémov dneška, ale toto je vec, na ktorej sa zhodneme. Bol by to celkom pekný symbol.
Ďakujem.