27. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
16.12.2013 o 17:25 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja som sa na tento predkladaný návrh pripravoval, možno vzhľadom aj na moje historické vzdelanie, troška hlbšie. Úvodom chcem povedať, že vstupom, či už pána predkladateľa alebo pána kandidáta na prezidenta kolegu Osuského alebo aj z klubu Janka Mičovského, rozumiem. Aj som si myslel, aj v duchu dôvodovej správy, ktorá tu zaznela, že debata pôjde smerom k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. A padajú tu dosť také, myslím si, výzvy alebo deklarácie o tom, že je slabá poznateľnosť histórie v národe a že mali by sme niečo s tým robiť.
Bavíme sa o symboloch. Bavíme sa o tom, že ktoré symboly majú relevanciu a ktoré menej, alebo či sa vieme na takých my zhodnúť. Ja by som pre pripomenutie, keďže my máme najviac štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja v Európskej únii a zároveň máme obrovskú paľbu pamätných dní, skúsil asi vyčerpávajúco, dúfam, že to nezoberie veľa času, ich pripomenúť: 1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august - Výročie SNP, 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky, 17. november - Deň boja za slobodu a demokraciu. To máme ako keby štátne sviatky a týchto päť sviatkov je tých najviac alebo v najvyššom rangu, na ktorom sme sa spoločensky dohodli, že sú významné z hľadiska nášho historického vývoja.
Ďalej máme sviatky, ktorým hovoríme dni pracovného pokoja, a to je: 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi), potom tie, ktoré nemajú presný alebo majú plávajúce, ako je Veľkonočný piatok a Veľkonočný pondelok, 1. máj - Sviatok práce, 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom, 15. september - Sedembolestná Panna Mária, 1. november - Sviatok všetkých svätých, 24. december - Štedrý deň, 25., 26. december - Prvý, Druhý sviatok vianočný. Hovoríme o dňoch pracovného pokoja.
A podľa predkladaného návrhu chce vlastne vymeniť predkladateľ práve do tejto kategórie z kategórie pamätných dní, vymeniť za sviatok, ktorý by bol oslavovaný týmto spôsobom.
Pamätných dní máme veľa. A tu chcem aj upozorniť na to, že medzi nimi sa už nachádza oslava pána Milana Rastislava Štefánika, a je to práve 4. máj. Nenašiel som tu, či by sme potom mali dva, dva dni. Čiže my máme 25. marec - Deň zápasu za ľudské práva, 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, 1. máj - Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, 4. máj - Výročie Milana Rastislava Štefánika, 7. jún - Výročie memoranda slovenského národa, 5. júl - Deň zahraničných Slovákov, 17. júl - Výročie deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, 4. august - Deň Matice slovenskej, 9. september - Deň obetí holokaustu a rasového násilia, 19. september - Vznik Slovenskej národnej rady, 6. október - Deň obetí Dukly, 27. október - Deň Černovskej tragédie, 28. október - Deň vzniku samostatného Československého štátu, 29. október - Deň narodenia Ľudovíta Štúra, 30. október - Výročie deklarácie slovenského národa, čiže pristúpenie k spoločnému štátu, 31. október - Deň reformácie, 30. december - Deň vyhlásenia Slovenska za samostatnú cirkevnú provinciu.
Čiže toto je šestnásť sviatkov, ktoré majú ako keby tú vyššiu, a potom máme tieto pamätné dni.
Ja s vaším návrhom pre prvé čítanie súhlasiť môžem a myslím si, že v symbolickej rovine robiť s pamäťou národa, či už sa budeme venovať rôznym agendám, ktoré tu do parlamentu prichádzajú z pohľadu Ústavu pamäti národa, z pohľadu možno nastavovania osnov. A tu by som sa, tu by som sa pozastavil. Ja si myslím, Janko, že my rozšírením alebo vymieňaním sviatkov navzájom neurobíme, ak sa nezameriame na priamo vzdelávací proces. To, ako dopadla Janka, nie je, myslím si, dôsledkom toho, že by sme mali štátnych sviatkov a pamätných dní málo, alebo zle pomenovaných.
Ja vidím dve príčiny. A prvá je, že skúsme sa na širšom historickom alebo nejakom základe zhodnúť na tom, ktoré sú tie pravé okamihy. Ja nevylučujem, že je to zrovna 28. október. Ale devalvácia, a to budú vlastne ekonómovia viacej vedieť, čím väčšie množstvo tých sviatkov, to nefunguje potom, že aj tým väčšia znalosť u nich. Ja si skôr, ja si skôr myslím, že mali by sme sa zamerať na redukciu a určiť, ktoré sú naozaj tie pamätné dni a nemať, napríklad podľa tohto návrhu by nám vznikli dva pamätné dni Milana Rastislava Štefánika, čo si tiež nemyslím, že je dobré.
To znamená, že ale áno, pán predkladateľ, 4. máj je pamätným dňom pre Milana Rastislava Štefánika, a vy zavádzate štátny sviatok. Tak to vyčistite, ja vám k tomu podávam pomocnú ruku, možno ste si to nevšimli, ale vy zavádzate, chcete zaviesť dni pracovného pokoja, alebo teda medzi tieto, oslavu Milana Rastislava Štefánika. A ja osobne si myslím aj z historických dôvodov, že z hľadiska tých argumentov, ktoré uvádzate, je pre nás v kontinuite pridania sa k projektu Československej republiky zaujímavý aj dátum 30. október. Dávam to ako na zváženie, lebo to je Deň Martinskej deklarácie. A ak máme záujem o histórii sa baviť a o nejakých symboloch, možno aj toto je na úvahu. Ja len hovorím, že tomuto by mohla predchádzať nejaká diskusia, ktorá by nás neprekvapovala už priamo v pléne parlamentu, ale že či je ten 28. október alebo nejaký iný a či by napríklad nebolo to, ten dátum, ktorý zavádzate vy z hľadiska oslavy Milana Rastislava Štefánika, dôležité je, že by sme mali jeden a ten konkrétny deň. Nerozlišovať medzi pamätným dňom a štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja, ale bolo by tomuto nášmu významnému štátnikovi aj z hľadiska toho, že ktorý je ten Štefánikov deň, tak sa dohodnúť na jednom. A podľa mňa by sme urobili dosť tomu a možno aj ja by som bol veľmi nápomocný tomu, aby sme sa dohodli, či ich nie je trošička veľa, tých sviatkov, a či by sme sa nemali zamerať na tie, na tie najpodstatnejšie.
Zmena učebných osnov, zmena toho, akým spôsobom je spoločnosť nastavená, je veľmi dôležitá. Možno aj pod tým heslom, že ak národ, spoločenstvo zabudne svoju históriu, tak bude a je nútený ju vždycky prežívať znova. A preto si myslím, že vítam vašu iniciatívu, že ste otvorili tú tému, a myslím si, že zamerať sa presne na tie podstatné časti našej histórie a dohodnúť sa na širokom spektre, aby mohlo prísť k tomu snu, ktorý tu povedal Janko Mičovský, aj pán kolega Osuský, že cez politické spektrum sa toto odhlasuje, je podľa mňa len predpokladom toho, že pobavme sa o tom, vyčistime to a určime si, ktoré tie dni sú z hľadiska našej histórie naozaj podstatné, aby sa s tým cítili komfortne všetky zložky spoločnosti, štátotvorný národ, menšiny, akékoľvek a podobne, a môžme ísť na ten moderný a európsky princíp, kde ten priemer okolo desiatich sviatkov, tak to vychádza z tej dvadsať osmičky, by nebol devalvovaný množstvom, na množstvo 16 plus obrovské množstvo pamätných dní. Sme v tomto naozaj na špici Európskej únie. Momentálne myslím, že so Španielskom sme dvaja, ktorí majú takéto množstvo pamätných dní, respektíve štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja.
Toľko... (Reakcia predkladateľa.) Vnímaj to, pán navrhovateľ, ako podanú ruku, nie ako nejakú prehnanú kritiku. A mám pocit, že tuná naozaj nie je nejaká politika, ani nič iné, len to, že rád by som otvoril možno na širšom fóre, aj keď vyzerá to, že z hľadiska situácie, ktorú v krajine máme, sú toto nie tie témy, ktoré by hýbali davmi, ale predsa len treba sa im venovať. A tá pomocná ruka bude trvať aj v následnom období, aj keď by náhodou plénum tento návrh ako celok nepodporili. Ak by áno, tak v druhom čítaní možno len pre nejakú čistotu, dúfam, že bude ochota vyčistiť tie dni medzi pracovným pokojom a podobne, aby Milan Rastislav Štefánik mal venovaný jeden svoj deň, aby bol jasne identifikovaný.
Ďakujem.
Autorizovaný
Vystúpenia
16:40
Vystúpenie spoločného spravodajcu 16:40
László SólymosUvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku,...
Uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti zákona s právom Európskej únie a doložku vybraných vplyvov.
Vychádzajú z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zo 6. novembra 2013 č. 751 navrhujem, aby zákon prerokovali: ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do tridsať dní a gestorský výbor do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.
Vystúpenie spoločného spravodajcu
16.12.2013 o 16:40 hod.
Ing.
László Sólymos
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Vážená Národná rada, v súlade s rokovacím poriadkom Národnej rady podávam spravodajskú informáciu o návrhu poslancov Ľudovíta Kaníka a Pavla Freša na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti zákona s právom Európskej únie a doložku vybraných vplyvov.
Vychádzajú z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zo 6. novembra 2013 č. 751 navrhujem, aby zákon prerokovali: ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do tridsať dní a gestorský výbor do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.
Autorizovaný
16:42
Vystúpenie v rozprave 16:42
Peter OsuskýTo, aby mohol nastať 28. október, obnášalo veľkú aktivitu význačných postáv našich dejín, o ktorých vieme, ale tiež stovák a tisícov statočných legionárov, ktorí sa prezentovali pred svetom ako bojová sila ešte neexistujúceho štátu. A samozrejme jeden z tých, ktorý hral významnú úlohu v ich zmobilizovaní, v ich smerovaní, bol generál Štefánik. Pravdou je, že zhruba rok po vzniku Československej republiky niesol môjho otca ku krstu ako krstný otec človek, ktorý hral rovnako v časoch vojny a zrodu Československa svoju úlohu. Bol to bratranec môjho starého otca Štefan Osuský, ktorý medzi americkými Slovákmi a potom v diplomatických službách ešte neexistujúcej krajiny, keď teda nemohol byť oficiálnym diplomatom, urobil mnoho pre to, aby profesor Masaryk, uznávaná hlava zahraničného odboja, mal otvorené dvere a srdcia amerických Slovákov. Treba teda povedať, že akýmsi spôsobom s tým súvisí rod Osuských. A ku cti mojej matky treba povedať, že priniesla tú druhú polovicu. Jeden zo signatárov Martinskej deklarácie bol môj prastarý otec Ján Krivoss, obchodník so železiarskym tovarom z Liptovského Svätého Mikuláša, ktorý, súc celý život v Uhorsku opuncovaný pansláv, sa vydal, tušiac, respektíve súc informovaný, že voľačo sa v Martine chystá, nelenivý sadol na vlak a do Martina sa doviezol a v dvorane Tatra banky sa stal teda jedným zo signatárov Martinskej deklarácie.
Takže je to tak akosi osobné z obidvoch strán. Chcem ale zároveň povedať, že sa necítim v konflikte záujmov, lebo tento počin je namieste. Sedel som v tomto parlamente pred dobrými pätnástimi rokmi a slúži ku cti poslancovi Bohunickému z vtedajšej SDĽ, že predložil aspoň návrh na to, aby tento deň, po desaťročiach zneuznávania a zamaskovávania "Dňom znárodnenia", opäť dostal aké-také postavenie pamätného dňa našich národov. Bol to kompromis, pretože naša vízia, aby sa stal štátnym sviatkom, vtedy nebola priechodná.
Myslím si, že je dobré, aby sme vedeli, odkiaľ pochádzame a kedy sme stáli na križovatkách. Samozrejme, ako bežia dejiny, prinášajú tie dejiny okrem prehier, chvalabohu, občas aj víťazstvá a veľké udalosti. A samozrejme, že by niekto mohol namietnuť, že sviatkov pribúda. Nuž áno, dnes už nevnímame vec tak, že treba oslavovať Vestfálsky mier. Dnes už nemáme pocit, že si máme štátnym sviatkom pripomínať porážku Turkov pri Viedni, hoci to bol neuveriteľne významný moment v existencii ľudí v tomto regióne. Je zrejmé, že možno nemusíme ani pripomínať štátnym sviatkom porážku Napoleona pri Waterloo, o ktorej si jedni myslia, že to bola porážka nositeľa pokroku a slobody, a druhí zase, že to bolo porážka expanzionistu, dobyvateľa a krvavého ničiteľa iných národov.
Ale pre dejiny nášho malého Slovenska bol 28. október dňom nadýchnutia sa človeka, ktorý sa dlho topil a dostal hlavu nad hladinu. A v tomto zmysle to bola prvá historická križovatka, o ktorú sa samozrejme zaslúžili všetci, ktorých zmieňoval Ľudo Kaník vo svojom vystúpení, a samozrejme mierou vrchovatou generál Štefánik, ale samozrejme i tie tisíce bezmenných i známejších legionárov. Z takého známejšieho musím uviesť mne a môjmu srdcu veľmi blízkeho literáta slovenského kritického realizmu, činiteľa i politického, i formovateľa mladého slovenského národa Jozefa Gregora Tajovského, už zmieneného Vavra Šrobára. Tí všetci prispeli svojou hrivnou k tomu, že 28. október bol pre nich tým najväčším dňom.
A viem si predstaviť, že keby generál Štefánik mohol prísť na balkón a pozerať sa na hlasovanie o tomto dátume, tak by očakával, že sa jeho životnému dňu-triumfu dostane primeraného zaradenia. My si Štefánika vlastne pripomíname pri príležitosti jeho tragickej smrti. Chodieva sa, dá sa povedať, takmer na národnú púť na Bradlo, ale Štefánikovo dielo bolo korunované 28. októbrom. Je najmenej tak dôvodné pripomenúť si tohto najväčšieho Slováka práve týmto štátnym sviatkom. Pretože smrť je tragédiou a jeho smrť bola tragédiou bez ohľadu na to, že bludy a konšpiračné teórie o jeho zostreľovaní všetkými možnými, od Masaryka až po Beneša, sú bludmi. Ale jeho dielo žilo a žije i v našej súčasnej štátnosti. A preto sa domnievam, že ak hovoríme o najväčšom Slovákovi – priznám sa, že pred dvoma rokmi som dostal od svojho vzácneho priateľa Štefana Hríba možnosť napísať krátkych 400 slov na tému najväčší Slovák podľa svojho uváženia – úplne bez váhania som napísal tých 400 slov o generálovi Štefánikovi, akurát som potom, pridajúc to ako prílohu do sprievodnej správy, napísal Štefanovi, že teda nie je veľmi veľký grant, lebo 400 slov na najväčšieho Slováka by bolo aj menej napísavšiemu človeku ako ja primálo. Ale áno, i v tej ankete, ktorú vtedy Týždeň poriadal, vyšiel ako jednoznačný víťaz, osobnosť dejín od počiatku sveta pre Slovákov generál Štefánik. A myslím si, že by súhlasil, pretože bol človekom i života i radosti zo života, i salónov, i dámskych sŕdc, že by sme nemali oslavovať jeho smrť, ale skôr sláviť jeho dielo. A v tomto zmysle, keď tragicky zahynul v Ivánke, tak môžme o ňom povedať, že dobrý boj bojoval, aj vieru zachoval, hoci to chvíľami nebolo ľahké. A tak sa domnievam, že toto je presne to, čím si uctime historickú križovatku, ktorá nás nasmerovala k prežitiu, a zároveň všetkých, čo sa o ňu zaslúžili v zástupe za generálom Štefánikom.
Dvadsiaty ôsmy október, nech už sú o tom akékoľvek diskusie, čo nasledovalo po tom, bol prostým faktom zrodenia slovenského národa ako sebavedomého, stále sa rozvíjajúceho národa, pretože, a to si musíme povedať celkom otvorene, pred vypuknutím prvej svetovej vojny čítala slovenská vlastenecká inteligencia nie viac ako niekoľko sto ľudí, pričom tých hláv bolo bližšie k dvom stovkám ako k akémukoľvek počtu iných stovák. Len pre ilustráciu, prvý prezident vojnového Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso sa pri poslednom sčítaní ľudí v mierovom Uhorsku v 1912. roku prehlásil za Maďara. Nebolo teda veľa slovenskej inteligencie. A ak bola, prichádzala okrem iného, i odtiaľ ten vzťah, z Alma Mater Carolina. Na Karlovej univerzite študoval i Štefánik, učil tam Masaryk, ale prešli ňou Kukučín, študoval tam Jur Hronec, v Čechách vyrástli rozhodujúce kádre rodiaceho sa slovenského, ekonomického sveta, ako boli Karvaš či Zaťko. To všetko nám umožnilo súžitie s väčším národom, s tradičnejším národom, s národom, ktorý mal stáročia panovníkov a kráľov a ktorý niečo znamenal a ktorý z podstaty veci bol v pozícii staršieho brata. Viesť reči o tom, ako dominovali Česi v Československej republike, je síce možné, ale v opak dúfať by bolo nereálne. Jednoducho napriek všetkým treniciam, ktoré vyvolá súžitie mladšieho brata so starším, nakoniec, na konci dňa, ako sa tak dnes hovorí, pekne z angličtiny prevzaté, to výrazne pomohlo obidvom. A nejaké handrkovanie o tom, že kto, kde, koho poškodzoval a kto, kde obsadzoval miesta učiteľov, železničiarov, výhybkárov, e tutti quanti, je smiešne proti tomu, čo to nášmu národu prinieslo.
Nedá mi nespomenúť Univerzitu Komenského. Písal sa jún 1919, pol roka po vzniku Československa vznikla na Slovensku Československá univerzita, poskytujúca vzdelanie v jazyku, ktorému študenti rozumeli, ktorý bol ich rodným jazykom. Ku cti treba povedať, že Česi mali svoju univerzitu stáročia, stáročia, preto je celkom reálne, že boli v inom i vzdelanostnom postavení, a preto bolo celkom reálne, že univerzitu prišli založiť lekári z Univerzity Karlovej, ktorí prevzali Alžbetinskú univerzitu, jej lekársku fakultu, ktorá fungovala v priestoroch terajšej starej Univerzitnej nemocnice na Mickiewicovej a rektorát parciálne i v priestoroch vedľa Pazmanea na Kapitulskej, okolo ktorej možno niekedy pôjdete na polnočnú alebo inam. A tam začala vysokoškolská vzdelávacia činnosť pre Slovákov, pre Slovákov v ich reči. Tam sa zrodili význační napríklad, v tom čase samozrejme, slovenskí lekári, lebo tí boli prví, ktorí mali tú možnosť. Odtiaľ prišiel a vyštudoval Čársky, tu formoval budúce kádre Kostlivý, tu sa položili základy slovenskej medicíny. A potom postupne prišla fakulta právnická, filozofická. Všetko to umožnilo, aby v tom 38., neblahom 39. tu existovalo v oveľa väčšom počte ako sto či dvesto hláv slovenskej inteligencie.
Týmto pádom sme mohli urobiť prvé kroky, žiaľbohu, pod temným príkrovom fašizmu, pod zlým príkrovom vojny. Ale i z toho sme sa vo vôli vrátiť sa do demokracie, a o demokratičnosti prvej Československej republiky si nikto súdny netrúfne pochybovať, teda vrátiť sa i do demokratickej Československej republiky, čo sme doložili Slovenským národným povstaním. To nebolo povstanie hŕstky komunistov, lebo len toľko ich vtedy bolo, to bolo povstanie slovenských vojakov a tých Slovákov, ktorý presne v duchu Štefánikovho odkazu chceli Československú demokratickú republiku. To, čo sa potom stalo, nebola ani vina Štefánika, ani tých, ktorých nahádzali do vápenky v Nemeckej, ktorých vypálili v Kľaku, Telgárte či Ostrom Grúni. To, čo sa s tým potom stalo, nebola chyba ani Československej republiky, ani demokratických Čechov a Slovákov. A myslím si, že akokoľvek môžme žehrať na osud, čiastočne sa na tom niektorí Česi a niektorí Slováci podieľali. Ale, chvalabohu, i to, čo prišlo potom, skončilo a 17. november sa stal ďalšou treťou rozhodujúcou križovatkou našich novodobých dejín.
Ak hovorím novodobých, hovorím o tých, ktoré sa nás dodnes dotýkajú. Pretože ak by nebol prišiel 28. október, tak máme dnes, predpokladám, narysovaný osud Lužických Srbov. Boli by sme hŕstka občas sa folklórne obliekajúcich, folklórne spievajúcich, fujarujúcich a tancujúcich horalov bez národnej existencie. Uhorsko dalo Slovákom možnosť rozvinúť sa, dalo im možnosť študovať, dalo im možnosť rozvinúť sa akokoľvek. Podmienka bola, že by mali prestať byť Slovákmi. Zároveň sme sa na tej druhej križovatke odrazili od fašistického dna a stali sme sa súčasťou demokratických antifašistických národov. I tam by nás v opačnom prípade nečakalo bohviečo, pretože porazené národy si veľmi často svoju zlú voľbu po zásluhe odskáču. A keď sme v Novembri striasli totalitu, tak sme prevzali osud do vlastných rúk. A opäť budú iste množstvá tých, ktorí budú remcať a sťažovať si na to, čo sa potom stalo. Ale tí všetci môžu vedieť, že v demokratických, priamych a tajných voľbách sa na všetkom tom, čo sa po 17. novembri stalo, podpísali i sami.
A preto nehaňme historické križovatky, kde sme dostali možnosť vykročiť lepším smerom. A to, čo sme s tým potom urobili, bolo v našich rukách, ak 28. október umožnil Slovákom prežiť ako národu. Pretože my by sme neboli genocídovaní. Maďarská moc neukladala Slovákom o život. V tomto zmysle, už akokoľvek budeme hovoriť o košútovskom liberalizme, každý mal možnosť zaradiť sa a žiť v Uhorsku ako Maďar.
Môj prastrýc a krstný otec môjho otca Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože ministrovi Apponyimu, ktorý prišiel na návštevu Bratislavského lýcea, toť na Konventnej, napriek jemnému nátlaku, aby sa prehlásil Maďarom, prehlásil sa tento Slovákom a povedal, že ním bude. Nevyspytateľné sú cesty osudu. Po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku odišiel k rodine do Ameriky, nakoniec absolvoval Harvard, stal sa právnikom a väčšinu svojho ďalšieho života pracoval pre Československú republiku. A domnievam sa, tak ako som začal, končiac opäť u Štefánika, že to, že by sme cez krížom týmto parlamentom podporili tento návrh zákona, vzdáme úctu nielen generálovi Štefánikovi, ale vzdáme úctu všetkým tým, ktorí v ceste, ktorá 28. októbra začala neochvejne, i cez vlastné obete pokračovali a doviedli tú cestu generácia za generáciou k demokratickej štátnosti. To, čo s demokratickou štátnosťou robíme my a tí, ktorí volia, je na našej veste. Ale ctiť si tých, ktorí nám umožnili chovať sa lepšie a nájsť v nás to lepšie, si úctu zaslúžia.
A keďže i v našom klube vznikla diskusia o raste počtu štátnych sviatkov, hlboko sa stotožňujem s návrhom Ľuda Kaníka, aby sa 1. september, Deň prijatia ústavy, stál pamätným dňom našich národov, aby sme si ústavu, ktorá pri prvej veľkej oprave podstúpila 93 zmien po šiestich rokoch v prevádzke, ale napriek tomu si zasluhuje úctu ako základný zákon štátu, aby sme ju nepovýšili nad rozhodujúci moment našich moderných dejín.
Na Slovensku sa vraví: komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Myslím si, že generál Štefánik a všetci tí, čo stáli za ním, a všetci tí, čo na križovatke ukázali osobným vkladom i svojimi životmi správny smer, si zaslúžia česť. Trúbu neprideľujeme nikomu. Ale tento návrh je dobrým návrhom.
A úplne na koniec hovorím, 1. septembra majú deti s novou taškou na chrbte vyraziť do školy, pekne v bielych podkolienkach, v plisovanej sukničke, s novým peračníkom, s farbičkami a nafasovať šlabikár, či už sa budeme hádať o pánovi Žubajíkovi, áno alebo nie. Proste 1. september sa má svätiť ako ďalší dôležitý deň v dejinách každej generácie, ako deň vykročenia za vzdelávaním. A povedzme si otvorene, bez ohľadu na také smutno-trápne veci, ako je výsledok štúdie PISA, že tým rozhodujúcim prvkom pre budúcnosť krajiny okrem rozhodujúcich križovatiek, ktoré sme prešli a ktoré nás naviedli na správnu cestu, je práve vzdelanosť. A vzdelanosť sa najlepšie získava učením sa, ako povedal klasik boľševickej revolúcie, aj keď on hovoril o iných veciach. A tak sa my len držbm toho, že 1. septembra sa pôjde do školy a budeme myslieť na našu ústavu a možno sa ju raz pokúsime ešte zlepšiť. A potom si budeme 28. októbra pripomínať všetkých tých, ktorí sa zaslúžili o to, čo máme dnes, slovenskú štátnosť, a ktorí na nás, verím, že z neba kriticky pozerajú, čo s tou štátnosťou robíme.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
16.12.2013 o 16:42 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Vážená snemovňa, vážení priatelia, na úvod začnem trochu osobne po tom, ako Ľudo Kaník urobil pomerne obsiahly a odôvodnený historický exkurz, ktorým dôvodnil, prečo stojí za to podať takýto návrh. Osobným budem preto, lebo sa zhodou okolností, nevyspytateľné sú cesty božie i ľudských lások v podobe mojich rodičov, stretli potomkovia rodín, ktorí s 28. októbrom súvisia. Pre mňa to malo ten výsledok, že som vyrastal v prostredí, kde na stene visela krásna tónovaná fotografia prezidenta osloboditeľa Tomáša Garriguea Masaryka a z rohu knižnice na mňa pozerala socha Milana Rastislava Štefánika, ktorú teraz môžeme vidieť v trošku väčšej verzii, ako bola tá naša domáca, pred Národným divadlom v Bratislave. Zhodou okolností to bolo tak, že autor tejto sochy, význačný český sochár Bohuslav Kafka, venoval jej malú repliku môjmu starému otcovi, profesorovi teológie a biskupovi evanjelickej cirkvi, pretože bol zakladateľom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly, v ktorej, ako vieme, spočíva telo generála Štefánika a ostatky talianskych dôstojníkov, ktorí s ním zahynuli.
To, aby mohol nastať 28. október, obnášalo veľkú aktivitu význačných postáv našich dejín, o ktorých vieme, ale tiež stovák a tisícov statočných legionárov, ktorí sa prezentovali pred svetom ako bojová sila ešte neexistujúceho štátu. A samozrejme jeden z tých, ktorý hral významnú úlohu v ich zmobilizovaní, v ich smerovaní, bol generál Štefánik. Pravdou je, že zhruba rok po vzniku Československej republiky niesol môjho otca ku krstu ako krstný otec človek, ktorý hral rovnako v časoch vojny a zrodu Československa svoju úlohu. Bol to bratranec môjho starého otca Štefan Osuský, ktorý medzi americkými Slovákmi a potom v diplomatických službách ešte neexistujúcej krajiny, keď teda nemohol byť oficiálnym diplomatom, urobil mnoho pre to, aby profesor Masaryk, uznávaná hlava zahraničného odboja, mal otvorené dvere a srdcia amerických Slovákov. Treba teda povedať, že akýmsi spôsobom s tým súvisí rod Osuských. A ku cti mojej matky treba povedať, že priniesla tú druhú polovicu. Jeden zo signatárov Martinskej deklarácie bol môj prastarý otec Ján Krivoss, obchodník so železiarskym tovarom z Liptovského Svätého Mikuláša, ktorý, súc celý život v Uhorsku opuncovaný pansláv, sa vydal, tušiac, respektíve súc informovaný, že voľačo sa v Martine chystá, nelenivý sadol na vlak a do Martina sa doviezol a v dvorane Tatra banky sa stal teda jedným zo signatárov Martinskej deklarácie.
Takže je to tak akosi osobné z obidvoch strán. Chcem ale zároveň povedať, že sa necítim v konflikte záujmov, lebo tento počin je namieste. Sedel som v tomto parlamente pred dobrými pätnástimi rokmi a slúži ku cti poslancovi Bohunickému z vtedajšej SDĽ, že predložil aspoň návrh na to, aby tento deň, po desaťročiach zneuznávania a zamaskovávania "Dňom znárodnenia", opäť dostal aké-také postavenie pamätného dňa našich národov. Bol to kompromis, pretože naša vízia, aby sa stal štátnym sviatkom, vtedy nebola priechodná.
Myslím si, že je dobré, aby sme vedeli, odkiaľ pochádzame a kedy sme stáli na križovatkách. Samozrejme, ako bežia dejiny, prinášajú tie dejiny okrem prehier, chvalabohu, občas aj víťazstvá a veľké udalosti. A samozrejme, že by niekto mohol namietnuť, že sviatkov pribúda. Nuž áno, dnes už nevnímame vec tak, že treba oslavovať Vestfálsky mier. Dnes už nemáme pocit, že si máme štátnym sviatkom pripomínať porážku Turkov pri Viedni, hoci to bol neuveriteľne významný moment v existencii ľudí v tomto regióne. Je zrejmé, že možno nemusíme ani pripomínať štátnym sviatkom porážku Napoleona pri Waterloo, o ktorej si jedni myslia, že to bola porážka nositeľa pokroku a slobody, a druhí zase, že to bolo porážka expanzionistu, dobyvateľa a krvavého ničiteľa iných národov.
Ale pre dejiny nášho malého Slovenska bol 28. október dňom nadýchnutia sa človeka, ktorý sa dlho topil a dostal hlavu nad hladinu. A v tomto zmysle to bola prvá historická križovatka, o ktorú sa samozrejme zaslúžili všetci, ktorých zmieňoval Ľudo Kaník vo svojom vystúpení, a samozrejme mierou vrchovatou generál Štefánik, ale samozrejme i tie tisíce bezmenných i známejších legionárov. Z takého známejšieho musím uviesť mne a môjmu srdcu veľmi blízkeho literáta slovenského kritického realizmu, činiteľa i politického, i formovateľa mladého slovenského národa Jozefa Gregora Tajovského, už zmieneného Vavra Šrobára. Tí všetci prispeli svojou hrivnou k tomu, že 28. október bol pre nich tým najväčším dňom.
A viem si predstaviť, že keby generál Štefánik mohol prísť na balkón a pozerať sa na hlasovanie o tomto dátume, tak by očakával, že sa jeho životnému dňu-triumfu dostane primeraného zaradenia. My si Štefánika vlastne pripomíname pri príležitosti jeho tragickej smrti. Chodieva sa, dá sa povedať, takmer na národnú púť na Bradlo, ale Štefánikovo dielo bolo korunované 28. októbrom. Je najmenej tak dôvodné pripomenúť si tohto najväčšieho Slováka práve týmto štátnym sviatkom. Pretože smrť je tragédiou a jeho smrť bola tragédiou bez ohľadu na to, že bludy a konšpiračné teórie o jeho zostreľovaní všetkými možnými, od Masaryka až po Beneša, sú bludmi. Ale jeho dielo žilo a žije i v našej súčasnej štátnosti. A preto sa domnievam, že ak hovoríme o najväčšom Slovákovi – priznám sa, že pred dvoma rokmi som dostal od svojho vzácneho priateľa Štefana Hríba možnosť napísať krátkych 400 slov na tému najväčší Slovák podľa svojho uváženia – úplne bez váhania som napísal tých 400 slov o generálovi Štefánikovi, akurát som potom, pridajúc to ako prílohu do sprievodnej správy, napísal Štefanovi, že teda nie je veľmi veľký grant, lebo 400 slov na najväčšieho Slováka by bolo aj menej napísavšiemu človeku ako ja primálo. Ale áno, i v tej ankete, ktorú vtedy Týždeň poriadal, vyšiel ako jednoznačný víťaz, osobnosť dejín od počiatku sveta pre Slovákov generál Štefánik. A myslím si, že by súhlasil, pretože bol človekom i života i radosti zo života, i salónov, i dámskych sŕdc, že by sme nemali oslavovať jeho smrť, ale skôr sláviť jeho dielo. A v tomto zmysle, keď tragicky zahynul v Ivánke, tak môžme o ňom povedať, že dobrý boj bojoval, aj vieru zachoval, hoci to chvíľami nebolo ľahké. A tak sa domnievam, že toto je presne to, čím si uctime historickú križovatku, ktorá nás nasmerovala k prežitiu, a zároveň všetkých, čo sa o ňu zaslúžili v zástupe za generálom Štefánikom.
Dvadsiaty ôsmy október, nech už sú o tom akékoľvek diskusie, čo nasledovalo po tom, bol prostým faktom zrodenia slovenského národa ako sebavedomého, stále sa rozvíjajúceho národa, pretože, a to si musíme povedať celkom otvorene, pred vypuknutím prvej svetovej vojny čítala slovenská vlastenecká inteligencia nie viac ako niekoľko sto ľudí, pričom tých hláv bolo bližšie k dvom stovkám ako k akémukoľvek počtu iných stovák. Len pre ilustráciu, prvý prezident vojnového Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso sa pri poslednom sčítaní ľudí v mierovom Uhorsku v 1912. roku prehlásil za Maďara. Nebolo teda veľa slovenskej inteligencie. A ak bola, prichádzala okrem iného, i odtiaľ ten vzťah, z Alma Mater Carolina. Na Karlovej univerzite študoval i Štefánik, učil tam Masaryk, ale prešli ňou Kukučín, študoval tam Jur Hronec, v Čechách vyrástli rozhodujúce kádre rodiaceho sa slovenského, ekonomického sveta, ako boli Karvaš či Zaťko. To všetko nám umožnilo súžitie s väčším národom, s tradičnejším národom, s národom, ktorý mal stáročia panovníkov a kráľov a ktorý niečo znamenal a ktorý z podstaty veci bol v pozícii staršieho brata. Viesť reči o tom, ako dominovali Česi v Československej republike, je síce možné, ale v opak dúfať by bolo nereálne. Jednoducho napriek všetkým treniciam, ktoré vyvolá súžitie mladšieho brata so starším, nakoniec, na konci dňa, ako sa tak dnes hovorí, pekne z angličtiny prevzaté, to výrazne pomohlo obidvom. A nejaké handrkovanie o tom, že kto, kde, koho poškodzoval a kto, kde obsadzoval miesta učiteľov, železničiarov, výhybkárov, e tutti quanti, je smiešne proti tomu, čo to nášmu národu prinieslo.
Nedá mi nespomenúť Univerzitu Komenského. Písal sa jún 1919, pol roka po vzniku Československa vznikla na Slovensku Československá univerzita, poskytujúca vzdelanie v jazyku, ktorému študenti rozumeli, ktorý bol ich rodným jazykom. Ku cti treba povedať, že Česi mali svoju univerzitu stáročia, stáročia, preto je celkom reálne, že boli v inom i vzdelanostnom postavení, a preto bolo celkom reálne, že univerzitu prišli založiť lekári z Univerzity Karlovej, ktorí prevzali Alžbetinskú univerzitu, jej lekársku fakultu, ktorá fungovala v priestoroch terajšej starej Univerzitnej nemocnice na Mickiewicovej a rektorát parciálne i v priestoroch vedľa Pazmanea na Kapitulskej, okolo ktorej možno niekedy pôjdete na polnočnú alebo inam. A tam začala vysokoškolská vzdelávacia činnosť pre Slovákov, pre Slovákov v ich reči. Tam sa zrodili význační napríklad, v tom čase samozrejme, slovenskí lekári, lebo tí boli prví, ktorí mali tú možnosť. Odtiaľ prišiel a vyštudoval Čársky, tu formoval budúce kádre Kostlivý, tu sa položili základy slovenskej medicíny. A potom postupne prišla fakulta právnická, filozofická. Všetko to umožnilo, aby v tom 38., neblahom 39. tu existovalo v oveľa väčšom počte ako sto či dvesto hláv slovenskej inteligencie.
Týmto pádom sme mohli urobiť prvé kroky, žiaľbohu, pod temným príkrovom fašizmu, pod zlým príkrovom vojny. Ale i z toho sme sa vo vôli vrátiť sa do demokracie, a o demokratičnosti prvej Československej republiky si nikto súdny netrúfne pochybovať, teda vrátiť sa i do demokratickej Československej republiky, čo sme doložili Slovenským národným povstaním. To nebolo povstanie hŕstky komunistov, lebo len toľko ich vtedy bolo, to bolo povstanie slovenských vojakov a tých Slovákov, ktorý presne v duchu Štefánikovho odkazu chceli Československú demokratickú republiku. To, čo sa potom stalo, nebola ani vina Štefánika, ani tých, ktorých nahádzali do vápenky v Nemeckej, ktorých vypálili v Kľaku, Telgárte či Ostrom Grúni. To, čo sa s tým potom stalo, nebola chyba ani Československej republiky, ani demokratických Čechov a Slovákov. A myslím si, že akokoľvek môžme žehrať na osud, čiastočne sa na tom niektorí Česi a niektorí Slováci podieľali. Ale, chvalabohu, i to, čo prišlo potom, skončilo a 17. november sa stal ďalšou treťou rozhodujúcou križovatkou našich novodobých dejín.
Ak hovorím novodobých, hovorím o tých, ktoré sa nás dodnes dotýkajú. Pretože ak by nebol prišiel 28. október, tak máme dnes, predpokladám, narysovaný osud Lužických Srbov. Boli by sme hŕstka občas sa folklórne obliekajúcich, folklórne spievajúcich, fujarujúcich a tancujúcich horalov bez národnej existencie. Uhorsko dalo Slovákom možnosť rozvinúť sa, dalo im možnosť študovať, dalo im možnosť rozvinúť sa akokoľvek. Podmienka bola, že by mali prestať byť Slovákmi. Zároveň sme sa na tej druhej križovatke odrazili od fašistického dna a stali sme sa súčasťou demokratických antifašistických národov. I tam by nás v opačnom prípade nečakalo bohviečo, pretože porazené národy si veľmi často svoju zlú voľbu po zásluhe odskáču. A keď sme v Novembri striasli totalitu, tak sme prevzali osud do vlastných rúk. A opäť budú iste množstvá tých, ktorí budú remcať a sťažovať si na to, čo sa potom stalo. Ale tí všetci môžu vedieť, že v demokratických, priamych a tajných voľbách sa na všetkom tom, čo sa po 17. novembri stalo, podpísali i sami.
A preto nehaňme historické križovatky, kde sme dostali možnosť vykročiť lepším smerom. A to, čo sme s tým potom urobili, bolo v našich rukách, ak 28. október umožnil Slovákom prežiť ako národu. Pretože my by sme neboli genocídovaní. Maďarská moc neukladala Slovákom o život. V tomto zmysle, už akokoľvek budeme hovoriť o košútovskom liberalizme, každý mal možnosť zaradiť sa a žiť v Uhorsku ako Maďar.
Môj prastrýc a krstný otec môjho otca Štefan Osuský bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku, pretože ministrovi Apponyimu, ktorý prišiel na návštevu Bratislavského lýcea, toť na Konventnej, napriek jemnému nátlaku, aby sa prehlásil Maďarom, prehlásil sa tento Slovákom a povedal, že ním bude. Nevyspytateľné sú cesty osudu. Po vylúčení zo všetkých stredných škôl v Uhorsku odišiel k rodine do Ameriky, nakoniec absolvoval Harvard, stal sa právnikom a väčšinu svojho ďalšieho života pracoval pre Československú republiku. A domnievam sa, tak ako som začal, končiac opäť u Štefánika, že to, že by sme cez krížom týmto parlamentom podporili tento návrh zákona, vzdáme úctu nielen generálovi Štefánikovi, ale vzdáme úctu všetkým tým, ktorí v ceste, ktorá 28. októbra začala neochvejne, i cez vlastné obete pokračovali a doviedli tú cestu generácia za generáciou k demokratickej štátnosti. To, čo s demokratickou štátnosťou robíme my a tí, ktorí volia, je na našej veste. Ale ctiť si tých, ktorí nám umožnili chovať sa lepšie a nájsť v nás to lepšie, si úctu zaslúžia.
A keďže i v našom klube vznikla diskusia o raste počtu štátnych sviatkov, hlboko sa stotožňujem s návrhom Ľuda Kaníka, aby sa 1. september, Deň prijatia ústavy, stál pamätným dňom našich národov, aby sme si ústavu, ktorá pri prvej veľkej oprave podstúpila 93 zmien po šiestich rokoch v prevádzke, ale napriek tomu si zasluhuje úctu ako základný zákon štátu, aby sme ju nepovýšili nad rozhodujúci moment našich moderných dejín.
Na Slovensku sa vraví: komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Myslím si, že generál Štefánik a všetci tí, čo stáli za ním, a všetci tí, čo na križovatke ukázali osobným vkladom i svojimi životmi správny smer, si zaslúžia česť. Trúbu neprideľujeme nikomu. Ale tento návrh je dobrým návrhom.
A úplne na koniec hovorím, 1. septembra majú deti s novou taškou na chrbte vyraziť do školy, pekne v bielych podkolienkach, v plisovanej sukničke, s novým peračníkom, s farbičkami a nafasovať šlabikár, či už sa budeme hádať o pánovi Žubajíkovi, áno alebo nie. Proste 1. september sa má svätiť ako ďalší dôležitý deň v dejinách každej generácie, ako deň vykročenia za vzdelávaním. A povedzme si otvorene, bez ohľadu na také smutno-trápne veci, ako je výsledok štúdie PISA, že tým rozhodujúcim prvkom pre budúcnosť krajiny okrem rozhodujúcich križovatiek, ktoré sme prešli a ktoré nás naviedli na správnu cestu, je práve vzdelanosť. A vzdelanosť sa najlepšie získava učením sa, ako povedal klasik boľševickej revolúcie, aj keď on hovoril o iných veciach. A tak sa my len držbm toho, že 1. septembra sa pôjde do školy a budeme myslieť na našu ústavu a možno sa ju raz pokúsime ešte zlepšiť. A potom si budeme 28. októbra pripomínať všetkých tých, ktorí sa zaslúžili o to, čo máme dnes, slovenskú štátnosť, a ktorí na nás, verím, že z neba kriticky pozerajú, čo s tou štátnosťou robíme.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Autorizovaný
17:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:06
Viliam JasaňJa nemám nič voči obsahu. Ja som bol jeden z mála, ktorí chodili k pamätníku, ešte keď tam bol lev hore na ňom, a každý rok som tam dal kytičku aj s mojimi priateľmi. Ale tento návrh zákona sa mi zdá neúprimný. Neúprimný práve preto, že prichádza po toľkých rokoch. A možno, že nemám pravdu, ale je to možno snaha osloviť niektorých ľudí, aby ste si ich prikryli pod krídla vašej pomaly, ale isto rozpadávajúcej sa strany. Je mi to ľúto, že to musím povedať, ale, ale takto to cítim. Možno to cítim zle, ale po toľkých rokoch ste objavili Štefánika, po toľkých rokoch ste objavili jeho zásluhy a po toľkých rokoch ste objavili 28. október, tak prepáčte, pán kolega Osuský, ale dovolil som si to takto, takto naformulovať.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:06 hod.
RSDr.
Viliam Jasaň
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za taký pekný exkurz do minulosti, ktorý sa mi páčil, a k obsahu určite ťažko má niekto výhrady. Ale ja predsa len použijem vaše jedno vyjadrenie. Ako takú nepriamu otázku možno ste mohli dať, alebo priamu otázku pánovi poslancovi Kaníkovi, prečo vtedy, keď môj priateľ, dnes už, žiaľ, nebohý Peter Bohunický predkladal ten návrh pred štrnástimi rokmi, ak sa nemýlim, prečo to neschválili vtedy? Vtedy nevedeli o Štefánikových zásluhách? Alebo potom ešte mali desať rokov, ste vládli alebo boli pri moci, prečo ste to nepredložili? A mali ste možnosť bez problémov to v parlamente schváliť.
Ja nemám nič voči obsahu. Ja som bol jeden z mála, ktorí chodili k pamätníku, ešte keď tam bol lev hore na ňom, a každý rok som tam dal kytičku aj s mojimi priateľmi. Ale tento návrh zákona sa mi zdá neúprimný. Neúprimný práve preto, že prichádza po toľkých rokoch. A možno, že nemám pravdu, ale je to možno snaha osloviť niektorých ľudí, aby ste si ich prikryli pod krídla vašej pomaly, ale isto rozpadávajúcej sa strany. Je mi to ľúto, že to musím povedať, ale, ale takto to cítim. Možno to cítim zle, ale po toľkých rokoch ste objavili Štefánika, po toľkých rokoch ste objavili jeho zásluhy a po toľkých rokoch ste objavili 28. október, tak prepáčte, pán kolega Osuský, ale dovolil som si to takto, takto naformulovať.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
17:08
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:08
Peter OsuskýVonkoncom nie je teda pravdou, musím povedať, že sme Štefánika objavili teraz, že sme 28. október objavili teraz. Tento návrh sa sem vracia častejšie, oveľa častejšie ako Halleyho kométa. A vždy som stál pri tom návrhu. Tak ako to bola zásluha nás štyroch poslancov, že štátnym sviatkom je 17. november, tak sme vždy podporovali toho, ktorý takýto návrh predložil, a dá sa povedať, že s kolegom Kaníkom sme ako dostihové kone, hlava pri hlave, s týmto návrhom. Takže nič sme neobjavili teraz, nikdy v živote sme to nepotrebovali objavovať. Vo mne to bolo, abych to povedal, tak ako v koze. To znamená, že tak ako sme postavili namiesto odídevšieho leva, ktorý sa vrátil k svojmu Štefánikovi, kam patril, sme postavili Masaryka. A tiež nám to trvalo pätnásť rokov. Ale sľúbili sme to ľuďom a nakoniec sa nám to podarilo, aby sme mali aj tam kam prísť.
A myslím si, že toto, pri všetkej úcte, pán kolega, nebolo celkom fér. Lebo ak tu niekto s týmto návrhom chodil, tak to boli poslanci DS, OKS a teraz SDKÚ. Ale to posolstvo je stále také isté, a som rád, že ho podporíte.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:08 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Pán kolega, našťastie existujú archívy. Kedysi sme dostávali ešte aj zviazané parlamentné prejavy v takých brožúrach. A tam sa dá nájsť presne moje vystúpenie k tomuto návrhu. Ako viete, bola to vtedy široká koalícia a kompromisná dohoda bola, a ja bez, s planúcim srdcom podporiť návrh poslanca Bohunického. Mám mu to do smrti ku cti, ani som nevedel, že zosnul. Pri tej príležitosti okrem mňa hovoril ešte neuveriteľne krásny prejav asi pred toľkými ľuďmi, ako sú tu teraz, výborný slovenský spisovateľ a môj vzácny priateľ Ladislav Ballek.
Vonkoncom nie je teda pravdou, musím povedať, že sme Štefánika objavili teraz, že sme 28. október objavili teraz. Tento návrh sa sem vracia častejšie, oveľa častejšie ako Halleyho kométa. A vždy som stál pri tom návrhu. Tak ako to bola zásluha nás štyroch poslancov, že štátnym sviatkom je 17. november, tak sme vždy podporovali toho, ktorý takýto návrh predložil, a dá sa povedať, že s kolegom Kaníkom sme ako dostihové kone, hlava pri hlave, s týmto návrhom. Takže nič sme neobjavili teraz, nikdy v živote sme to nepotrebovali objavovať. Vo mne to bolo, abych to povedal, tak ako v koze. To znamená, že tak ako sme postavili namiesto odídevšieho leva, ktorý sa vrátil k svojmu Štefánikovi, kam patril, sme postavili Masaryka. A tiež nám to trvalo pätnásť rokov. Ale sľúbili sme to ľuďom a nakoniec sa nám to podarilo, aby sme mali aj tam kam prísť.
A myslím si, že toto, pri všetkej úcte, pán kolega, nebolo celkom fér. Lebo ak tu niekto s týmto návrhom chodil, tak to boli poslanci DS, OKS a teraz SDKÚ. Ale to posolstvo je stále také isté, a som rád, že ho podporíte.
Autorizovaný
17:11
Vystúpenie v rozprave 17:11
Ján MičovskýKolegyne, kolegovia, nie je to vlastne zásadná chyba takto v sieni...
Kolegyne, kolegovia, nie je to vlastne zásadná chyba takto v sieni zákonnosti sa vracať k týmto replikám, ktoré niekto niekedy vyslovil? Nie je to nenáležité, že my sa zaoberáme tým, že veď my sme to už povedali a vy ste to vtedy nie? A my sme to skôr a lepšie? Nie je to do istej miery nedôstojné? Nie je oveľa dôležitejšie počúvať, čo sa hovorí, ako kto to hovorí a kedy to povedal? Zdá sa mi to tak, ako keď študent v škole, žiačik povie: no, hej, ja som dostal štvorku, ale dvaja ešte dostali päťku. Jednoducho načo sa zbytočne takýmto spôsobom púšťať do diskusie?
Ja si myslím, že tento návrh, a môžem si pritom myslieť o pánovi poslancovi Kaníkovi, že mohol mať rôzne motívy a naozaj to mohli byť aj tie, ktoré boli pomenované, že je to akýsi ťah na národné cítenie, alebo čokoľvek iné, čo mohol mať na mysli, načo by som sa ja zaoberal tým, čo prebehlo poslancovi Kaníkovi v hlave, keď sa rozhodol so svojím oddielovým kolegom pánom Frešom takýto návrh predložiť. Oveľa viac ma zaujíma to, že takýto návrh sem prichádza. A možno súc tým, že som nie zaťažený tými spomienkami z minulých rokov a desaťročí, ktorými, zdá sa, že ste zaťažení mnohí v tejto sále, naozaj si nemôžem pomôcť, že niekedy mám pocit, že by bolo dobré, keby človek nemohol donekonečna prichádzať ako poslanec do Národnej rady. Že niektorým to možno v istom zmysle škodí a možno to potom škodí aj zmyslu poslaneckého zboru.
Nuž počúval som slová pána poslanca Kaníka a musím povedať v úvode, a bude to veľmi rýchlo a zároveň záver, že s tým naprosto súhlasím. A poviem vám, prečo sa mi zdá, že je to správne.
Veľmi často sú tu rôzne rebríčky krajín, životných úrovní a možno popri týchto rebríčkoch nám unikajú iné rebríčky spojené s týmito krajinami. Ja konkrétne teraz na chvíľu zablúdim do krajiny, ktorá je známa ako krajina možno s absolútne najvyššou životnou úrovňou krajinou na zemi, do Nórska. A vždy ma očarovalo, keď som videl, aký vrúcny vzťah majú Nóri k svojmu Štefánikovi, k svojmu Björsonovi. Zistili som to najmä vtedy, keď na 100. výročie Björsonovej smrti som mal tú česť v Košiciach iniciovať so svojimi priateľmi pamätník Bjönstjernea Björsona. A keď som videl, že k tomu môjmu malému výmyslu, že na brehu slovenského fjordu, na brehu Ružínskej priehrady v krásnom zálive sa pokúsime oživiť myšlienku Dušana Jurkoviča, ktorý v dvadsiatom ôsmom roku vymyslel, že na brale v Demänovskej doline bude veľký pamätník tomuto človeku, čo pomohol vzniku Československa. Takže takýto pamätník sme si v istej názornosti, v istej replike dovolili použiť práve na tom brehu slovenského fjordu. A keď som videl, že prišla štátna delegácia vedená štátnym tajomníkom z Nórska, že keď počuli zaspievať v našom podaní svoju nórsku hymnu, na ktorú sú tak hrdí, že vlastne aká je to súbežná paralelná čiara s tou vysokou úrovňou v ekonomike, s vysokou úrovňou vzťahu k vlastnej histórii.
A tu som pri tej podstate. Existujú také základné otázky, otázky otázok, ktoré sa prelínajú mnohými udalosťami, spojené s vývojom ľudstva. Sú to otázky veľmi jednoduché a tak trochu mrazia, lebo odpovede bývajú veľmi ťažké a pritom možno aj často ťažko vysloviteľné: kto sme, odkiaľ prichádzame, kam smerujeme? Myslím si, že práve takéto otázky by mohli zaznieť pri tomto návrhu jednoduchého zákona. Ak si nedokážeme jasne zodpovedať na otázku, odkiaľ prichádzame, môže sa stať, že opäť budeme blúdiť pri otázke, kam smerujeme. A že to blúdenie je možné a že všetky bitky neboli ešte vybojované a všetky veci nie sú navždy jasné, o tom svedčí aj to, a tu sa teraz dostanem do takej osobnej roviny, ktorú vo mne tento návrh vyvolal, vrátim sa do roku ´68, ale nie kvôli tomu, aby som spomínal na to, bratskú pomoc, ktorá sa tak nevydarila, ale na to, ako môj učiteľ slovenčiny Hudák, boli sme vtedy siedmaci, bol šokovaný tým, že celá trieda, keď sa spytoval, že akéže to v šesťdesiatom ôsmom roku budeme veľké výročie si pripomínať, a ja som bol možno z tých, čo som si myslel, že mám rád históriu, ani jeden z nás nevedel povedať, čo v šesťdesiatom ôsmom roku budeme mať za veľké výročie. A možno, že, ktovie, pán učiteľ Hudák už môže byť na pravde božej, ťažko povedať, je to už veľmi dávno, ale to, že nám takýmto spôsobom pripomenul vtedy, že je práve blížiace sa 50. výročie vzniku Československa a že ja som si dnes spomenul, aká to bola v podstate hanba, že sme to nevedeli, tak to sa mi zdá ako také memento, aby sa raz nestalo, že opäť by sme čosi také mohli v budúcnosti nevedieť.
A pridám ešte jednu skúsenosť z toho istého roku. Skúsenosť z mája, keď na Bradle bola tá známa veľká oslava oživenia Štefánikovej historickej úlohy o vzniku Československa. A ja som ako vtedy ten trinásťročný chlapčisko možno sa na chvíľočku tak zasmial pri tom priamom televíznom prenose, dačo mi tam bolo smiešne. Moja mama nebola človek, ktorý by mentoroval, ale dodnes si pamätám jej okríknutie, že vlastne pri takomto momente by sa človek smiať nemal. A ja som sa možno zahanbil, možno, že ani nie. Ťažko povedať. Ale dnes mi je to jasné, že to bol vážny moment, ktorým ma upozornila na to, že táto záležitosť nie je úplne bezvýznamná v živote našej krajiny a nie je ani bezvýznamná vo výchovnom procese, ak by som to tak nazval, jednotlivých rodín a na škole.
A posledná istá spomienka na to, čo som si vyvolal pri tomto zákone. Priznám sa, že nebol som na to špeciálne pripravený, že vystúpim, ale to nevadí. Boli Vianoce v roku ´68. Vždy sa dostáva u nás na Vianoce veľa knižiek pod stromček a jedna z tých knižiek bola knižka Jána Juríčka, ktorú som vtedy dostal. Volala sa "Milan Rastislav Štefánik" a najmä som si zapamätal ten podtitul na druhej strane, kde bolo napísané: "Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik." Ja viem, možno tieto asociácie v súvislosti s týmto návrhom sú nenáležité, lebo azda nehrozí, že by nám zo školy vychádzali absolventi, ktorým by rola Štefánika a význam 28. októbra boli úplne neznáme. Ale jedna vec je veci precítiť alebo teda premyslieť rozumom a akceptovať ich na základe faktov, a druhá vec je možno tá, keď takéto veci vstupujú do nášho podvedomia cez srdce prostredníctvom pocitov.
Ja si myslím, že návrh zákona tohto typu je absolútne prirodzený. A bol by som veľmi rád, keby sme dokázali práve pri ňom sa zhodnúť, že naozaj nie je dôležité, koľkokrát sme ho neprijali v minulosti, lebo, a že sa zhodneme na tom, že ho tentokrát prijmeme. Bolo by to veľmi pekné, úplne beznákladové a s istým posolstvom do budúcnosti pre mladú generáciu veľmi dôležité obdarovanie sa alebo obdarovanie občanov pred Vianocami 2013.
Navrhujem, aby sme darček v podobe takéhoto štátneho sviatku aj v súvislosti s tou výmenou, Dňom ústavy, občanom a nám všetkým darovali. Budem to považovať za zákon, ktorý už dávno tu mal byť, a keď teda nie je, nech sa tak stane teraz práve kvôli tomu, aby sa zase nenarodila nejaká Jana, ktorej bude musieť otec napísať knižku, lebo sa nedozvedela, kto to bol Štefánik, alebo čo bolo v roku ´18 pre našu krajinu tak dôležité.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
16.12.2013 o 17:11 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Milá kolegyňa, kolegovia, v úvode by som si dovolil zareagovať vlastne na tú diskusiu, ktorá tu teraz prebehla medzi pánom poslancom Jasaňom a pánom poslancom Osuským, respektíve dialóg na tému toho, že kto - čo - kedy o 28. októbri povedal a čo povedal o Štefánikovi.
Kolegyne, kolegovia, nie je to vlastne zásadná chyba takto v sieni zákonnosti sa vracať k týmto replikám, ktoré niekto niekedy vyslovil? Nie je to nenáležité, že my sa zaoberáme tým, že veď my sme to už povedali a vy ste to vtedy nie? A my sme to skôr a lepšie? Nie je to do istej miery nedôstojné? Nie je oveľa dôležitejšie počúvať, čo sa hovorí, ako kto to hovorí a kedy to povedal? Zdá sa mi to tak, ako keď študent v škole, žiačik povie: no, hej, ja som dostal štvorku, ale dvaja ešte dostali päťku. Jednoducho načo sa zbytočne takýmto spôsobom púšťať do diskusie?
Ja si myslím, že tento návrh, a môžem si pritom myslieť o pánovi poslancovi Kaníkovi, že mohol mať rôzne motívy a naozaj to mohli byť aj tie, ktoré boli pomenované, že je to akýsi ťah na národné cítenie, alebo čokoľvek iné, čo mohol mať na mysli, načo by som sa ja zaoberal tým, čo prebehlo poslancovi Kaníkovi v hlave, keď sa rozhodol so svojím oddielovým kolegom pánom Frešom takýto návrh predložiť. Oveľa viac ma zaujíma to, že takýto návrh sem prichádza. A možno súc tým, že som nie zaťažený tými spomienkami z minulých rokov a desaťročí, ktorými, zdá sa, že ste zaťažení mnohí v tejto sále, naozaj si nemôžem pomôcť, že niekedy mám pocit, že by bolo dobré, keby človek nemohol donekonečna prichádzať ako poslanec do Národnej rady. Že niektorým to možno v istom zmysle škodí a možno to potom škodí aj zmyslu poslaneckého zboru.
Nuž počúval som slová pána poslanca Kaníka a musím povedať v úvode, a bude to veľmi rýchlo a zároveň záver, že s tým naprosto súhlasím. A poviem vám, prečo sa mi zdá, že je to správne.
Veľmi často sú tu rôzne rebríčky krajín, životných úrovní a možno popri týchto rebríčkoch nám unikajú iné rebríčky spojené s týmito krajinami. Ja konkrétne teraz na chvíľu zablúdim do krajiny, ktorá je známa ako krajina možno s absolútne najvyššou životnou úrovňou krajinou na zemi, do Nórska. A vždy ma očarovalo, keď som videl, aký vrúcny vzťah majú Nóri k svojmu Štefánikovi, k svojmu Björsonovi. Zistili som to najmä vtedy, keď na 100. výročie Björsonovej smrti som mal tú česť v Košiciach iniciovať so svojimi priateľmi pamätník Bjönstjernea Björsona. A keď som videl, že k tomu môjmu malému výmyslu, že na brehu slovenského fjordu, na brehu Ružínskej priehrady v krásnom zálive sa pokúsime oživiť myšlienku Dušana Jurkoviča, ktorý v dvadsiatom ôsmom roku vymyslel, že na brale v Demänovskej doline bude veľký pamätník tomuto človeku, čo pomohol vzniku Československa. Takže takýto pamätník sme si v istej názornosti, v istej replike dovolili použiť práve na tom brehu slovenského fjordu. A keď som videl, že prišla štátna delegácia vedená štátnym tajomníkom z Nórska, že keď počuli zaspievať v našom podaní svoju nórsku hymnu, na ktorú sú tak hrdí, že vlastne aká je to súbežná paralelná čiara s tou vysokou úrovňou v ekonomike, s vysokou úrovňou vzťahu k vlastnej histórii.
A tu som pri tej podstate. Existujú také základné otázky, otázky otázok, ktoré sa prelínajú mnohými udalosťami, spojené s vývojom ľudstva. Sú to otázky veľmi jednoduché a tak trochu mrazia, lebo odpovede bývajú veľmi ťažké a pritom možno aj často ťažko vysloviteľné: kto sme, odkiaľ prichádzame, kam smerujeme? Myslím si, že práve takéto otázky by mohli zaznieť pri tomto návrhu jednoduchého zákona. Ak si nedokážeme jasne zodpovedať na otázku, odkiaľ prichádzame, môže sa stať, že opäť budeme blúdiť pri otázke, kam smerujeme. A že to blúdenie je možné a že všetky bitky neboli ešte vybojované a všetky veci nie sú navždy jasné, o tom svedčí aj to, a tu sa teraz dostanem do takej osobnej roviny, ktorú vo mne tento návrh vyvolal, vrátim sa do roku ´68, ale nie kvôli tomu, aby som spomínal na to, bratskú pomoc, ktorá sa tak nevydarila, ale na to, ako môj učiteľ slovenčiny Hudák, boli sme vtedy siedmaci, bol šokovaný tým, že celá trieda, keď sa spytoval, že akéže to v šesťdesiatom ôsmom roku budeme veľké výročie si pripomínať, a ja som bol možno z tých, čo som si myslel, že mám rád históriu, ani jeden z nás nevedel povedať, čo v šesťdesiatom ôsmom roku budeme mať za veľké výročie. A možno, že, ktovie, pán učiteľ Hudák už môže byť na pravde božej, ťažko povedať, je to už veľmi dávno, ale to, že nám takýmto spôsobom pripomenul vtedy, že je práve blížiace sa 50. výročie vzniku Československa a že ja som si dnes spomenul, aká to bola v podstate hanba, že sme to nevedeli, tak to sa mi zdá ako také memento, aby sa raz nestalo, že opäť by sme čosi také mohli v budúcnosti nevedieť.
A pridám ešte jednu skúsenosť z toho istého roku. Skúsenosť z mája, keď na Bradle bola tá známa veľká oslava oživenia Štefánikovej historickej úlohy o vzniku Československa. A ja som ako vtedy ten trinásťročný chlapčisko možno sa na chvíľočku tak zasmial pri tom priamom televíznom prenose, dačo mi tam bolo smiešne. Moja mama nebola človek, ktorý by mentoroval, ale dodnes si pamätám jej okríknutie, že vlastne pri takomto momente by sa človek smiať nemal. A ja som sa možno zahanbil, možno, že ani nie. Ťažko povedať. Ale dnes mi je to jasné, že to bol vážny moment, ktorým ma upozornila na to, že táto záležitosť nie je úplne bezvýznamná v živote našej krajiny a nie je ani bezvýznamná vo výchovnom procese, ak by som to tak nazval, jednotlivých rodín a na škole.
A posledná istá spomienka na to, čo som si vyvolal pri tomto zákone. Priznám sa, že nebol som na to špeciálne pripravený, že vystúpim, ale to nevadí. Boli Vianoce v roku ´68. Vždy sa dostáva u nás na Vianoce veľa knižiek pod stromček a jedna z tých knižiek bola knižka Jána Juríčka, ktorú som vtedy dostal. Volala sa "Milan Rastislav Štefánik" a najmä som si zapamätal ten podtitul na druhej strane, kde bolo napísané: "Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik." Ja viem, možno tieto asociácie v súvislosti s týmto návrhom sú nenáležité, lebo azda nehrozí, že by nám zo školy vychádzali absolventi, ktorým by rola Štefánika a význam 28. októbra boli úplne neznáme. Ale jedna vec je veci precítiť alebo teda premyslieť rozumom a akceptovať ich na základe faktov, a druhá vec je možno tá, keď takéto veci vstupujú do nášho podvedomia cez srdce prostredníctvom pocitov.
Ja si myslím, že návrh zákona tohto typu je absolútne prirodzený. A bol by som veľmi rád, keby sme dokázali práve pri ňom sa zhodnúť, že naozaj nie je dôležité, koľkokrát sme ho neprijali v minulosti, lebo, a že sa zhodneme na tom, že ho tentokrát prijmeme. Bolo by to veľmi pekné, úplne beznákladové a s istým posolstvom do budúcnosti pre mladú generáciu veľmi dôležité obdarovanie sa alebo obdarovanie občanov pred Vianocami 2013.
Navrhujem, aby sme darček v podobe takéhoto štátneho sviatku aj v súvislosti s tou výmenou, Dňom ústavy, občanom a nám všetkým darovali. Budem to považovať za zákon, ktorý už dávno tu mal byť, a keď teda nie je, nech sa tak stane teraz práve kvôli tomu, aby sa zase nenarodila nejaká Jana, ktorej bude musieť otec napísať knižku, lebo sa nedozvedela, kto to bol Štefánik, alebo čo bolo v roku ´18 pre našu krajinu tak dôležité.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
17:21
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:21
Peter OsuskýTreba povedať, že Štefánik legendu má, aj keď ju možno v mojich očiach nepotrebuje. Stačia fakty a tie fakty sú také, že legenda sa mi zdá nadbytočnou. Myslím si, že toto je zákon, ktorý by sa mohol prijať krížom cez celé politické spektrum. A neviem si predstaviť dôvod, prečo by sa tak nemalo stať. Uvidíme čoskoro, ako to dopadne.
Vám len ďakujem za osobný exkurz, pretože presne dlhé roky bolo treba, aby Jany dostávali od otcov napísané knihy. A jedna z vecí, ktorú by sme mohli zabezpečiť, je to, aby sme svoju históriu poznali a k tomu, čo za to stojí, sa z nej hrdo hlásili. Dvadsiaty ôsmy október je dôvodom na hrdé hlásenie sa k niečomu. A nemyslím si, že tých dôvodov máme toľko, že ho môžme zahodiť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:21 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Mičovský, zrejme naši rodičia kupovávali rovnaké knižky. Ja, pravda, už som bol deviatak, keďže som očividne starší. Jano Juríček Bobál, ako na Brezovej každý, bol naša rodina, pretože na Brezovej bol každý s každým rodina, a tento záslužný počin je dodnes na čestnom mieste v mojej knižnici. Pravda je, že postavenie Štefánika v očiach oficiálnej vzdelávacej siete rozhodujúcou mierou ovplyvnila hanebná kniha člena akadémie SAV Ľudovíta Holotíka "Štefánikovská legenda a vznik ČSR". To slovo legenda tam bolo, samozrejme, týmto pseudohistorikom myslené v úvodzovkách, pretože podľa neho si Štefánik žiadnu legendu nezaslúžil.
Treba povedať, že Štefánik legendu má, aj keď ju možno v mojich očiach nepotrebuje. Stačia fakty a tie fakty sú také, že legenda sa mi zdá nadbytočnou. Myslím si, že toto je zákon, ktorý by sa mohol prijať krížom cez celé politické spektrum. A neviem si predstaviť dôvod, prečo by sa tak nemalo stať. Uvidíme čoskoro, ako to dopadne.
Vám len ďakujem za osobný exkurz, pretože presne dlhé roky bolo treba, aby Jany dostávali od otcov napísané knihy. A jedna z vecí, ktorú by sme mohli zabezpečiť, je to, aby sme svoju históriu poznali a k tomu, čo za to stojí, sa z nej hrdo hlásili. Dvadsiaty ôsmy október je dôvodom na hrdé hlásenie sa k niečomu. A nemyslím si, že tých dôvodov máme toľko, že ho môžme zahodiť.
Autorizovaný
17:23
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:23
Jozef MikloškoJe zaujímavé, že na Benátskom námestí je zakázané hocijaké tabule dávať a iba jedna...
Je zaujímavé, že na Benátskom námestí je zakázané hocijaké tabule dávať a iba jedna jediná o Štefánikovi je na tomto námestí. Je to na budove Generali, čiže títo vlastne dovolili svojho času, a je to na budove, v ktorej býval voľakedy Michelangelo. Keď tam budete, pozrite si to, je to vľavo, smerom k oltáru vlasti.
No, potom bolo zaujímavé, že v Ríme sme mali výstavu Československé légie, robil to český ústav historický, vojenský, a že tam naraz v tridsaťstranovej brožúrke ani slovo temer, myslím, jeden riadok alebo jeden odstavček, ktorý by bol o Štefánikovi. Samozrejme sme protestovali, nejak sa to tam dosunulo, ale zaujímavé, že sú snahy proste Štefánika aj od légií dostať.
A posledná poznámka je. Pán poslanec dal pekné tri otázky, odkiaľ prichádzame, na čo sme tu, nedal, ale kam ideme, kam smerujeme. Ja by som tam dal ešte tú strednú, ale na čo sme tu. A teda sú to tri otázky, kľúčové pre každého človeka. A tak by som chcel pripomenúť, a on to nakoniec povedal aj slovami, že na pravde božej je niekto, že bez toho momentu, toho náboženského, ďalšieho, odkiaľ pochádzame, čo tu robíme a načo ideme, je tieto tri otázky veľmi, veľmi ťažko vysvetliť.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:23 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Áno, ďakujem. Ja by som chcel tiež podporiť tento zákon. Pripomenúť Štefánika ako veľkého syna slovenského národa a pripomenúť, že vlastne on v roku 1917 dostal od predsedu vlády Talianska Orlandiho na Benátskom námestí v Ríme, centrálnom námestí, zástavu, ktorou vlastne bolo Československo de facto uznané, a on potom na základe tohto aj konal.
Je zaujímavé, že na Benátskom námestí je zakázané hocijaké tabule dávať a iba jedna jediná o Štefánikovi je na tomto námestí. Je to na budove Generali, čiže títo vlastne dovolili svojho času, a je to na budove, v ktorej býval voľakedy Michelangelo. Keď tam budete, pozrite si to, je to vľavo, smerom k oltáru vlasti.
No, potom bolo zaujímavé, že v Ríme sme mali výstavu Československé légie, robil to český ústav historický, vojenský, a že tam naraz v tridsaťstranovej brožúrke ani slovo temer, myslím, jeden riadok alebo jeden odstavček, ktorý by bol o Štefánikovi. Samozrejme sme protestovali, nejak sa to tam dosunulo, ale zaujímavé, že sú snahy proste Štefánika aj od légií dostať.
A posledná poznámka je. Pán poslanec dal pekné tri otázky, odkiaľ prichádzame, na čo sme tu, nedal, ale kam ideme, kam smerujeme. Ja by som tam dal ešte tú strednú, ale na čo sme tu. A teda sú to tri otázky, kľúčové pre každého človeka. A tak by som chcel pripomenúť, a on to nakoniec povedal aj slovami, že na pravde božej je niekto, že bez toho momentu, toho náboženského, ďalšieho, odkiaľ pochádzame, čo tu robíme a načo ideme, je tieto tri otázky veľmi, veľmi ťažko vysvetliť.
Ďakujem.
Autorizovaný
17:25
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:25
Ján MičovskýĎakujem pekne.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:25 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ja len veľmi stručne. No možno odpoviem len, teda ďakujem za obidve faktické poznámky. A k pánovi poslancovi Mikloškovi, že na čo sme tu. No na to, aby sme tento zákon schválili.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
17:25
Vystúpenie v rozprave 17:25
Jozef ViskupičBavíme sa o symboloch. Bavíme sa o tom, že ktoré symboly majú relevanciu a ktoré menej, alebo či sa vieme na takých my zhodnúť. Ja by som pre pripomenutie, keďže my máme najviac štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja v Európskej únii a zároveň máme obrovskú paľbu pamätných dní, skúsil asi vyčerpávajúco, dúfam, že to nezoberie veľa času, ich pripomenúť: 1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august - Výročie SNP, 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky, 17. november - Deň boja za slobodu a demokraciu. To máme ako keby štátne sviatky a týchto päť sviatkov je tých najviac alebo v najvyššom rangu, na ktorom sme sa spoločensky dohodli, že sú významné z hľadiska nášho historického vývoja.
Ďalej máme sviatky, ktorým hovoríme dni pracovného pokoja, a to je: 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi), potom tie, ktoré nemajú presný alebo majú plávajúce, ako je Veľkonočný piatok a Veľkonočný pondelok, 1. máj - Sviatok práce, 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom, 15. september - Sedembolestná Panna Mária, 1. november - Sviatok všetkých svätých, 24. december - Štedrý deň, 25., 26. december - Prvý, Druhý sviatok vianočný. Hovoríme o dňoch pracovného pokoja.
A podľa predkladaného návrhu chce vlastne vymeniť predkladateľ práve do tejto kategórie z kategórie pamätných dní, vymeniť za sviatok, ktorý by bol oslavovaný týmto spôsobom.
Pamätných dní máme veľa. A tu chcem aj upozorniť na to, že medzi nimi sa už nachádza oslava pána Milana Rastislava Štefánika, a je to práve 4. máj. Nenašiel som tu, či by sme potom mali dva, dva dni. Čiže my máme 25. marec - Deň zápasu za ľudské práva, 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, 1. máj - Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, 4. máj - Výročie Milana Rastislava Štefánika, 7. jún - Výročie memoranda slovenského národa, 5. júl - Deň zahraničných Slovákov, 17. júl - Výročie deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, 4. august - Deň Matice slovenskej, 9. september - Deň obetí holokaustu a rasového násilia, 19. september - Vznik Slovenskej národnej rady, 6. október - Deň obetí Dukly, 27. október - Deň Černovskej tragédie, 28. október - Deň vzniku samostatného Československého štátu, 29. október - Deň narodenia Ľudovíta Štúra, 30. október - Výročie deklarácie slovenského národa, čiže pristúpenie k spoločnému štátu, 31. október - Deň reformácie, 30. december - Deň vyhlásenia Slovenska za samostatnú cirkevnú provinciu.
Čiže toto je šestnásť sviatkov, ktoré majú ako keby tú vyššiu, a potom máme tieto pamätné dni.
Ja s vaším návrhom pre prvé čítanie súhlasiť môžem a myslím si, že v symbolickej rovine robiť s pamäťou národa, či už sa budeme venovať rôznym agendám, ktoré tu do parlamentu prichádzajú z pohľadu Ústavu pamäti národa, z pohľadu možno nastavovania osnov. A tu by som sa, tu by som sa pozastavil. Ja si myslím, Janko, že my rozšírením alebo vymieňaním sviatkov navzájom neurobíme, ak sa nezameriame na priamo vzdelávací proces. To, ako dopadla Janka, nie je, myslím si, dôsledkom toho, že by sme mali štátnych sviatkov a pamätných dní málo, alebo zle pomenovaných.
Ja vidím dve príčiny. A prvá je, že skúsme sa na širšom historickom alebo nejakom základe zhodnúť na tom, ktoré sú tie pravé okamihy. Ja nevylučujem, že je to zrovna 28. október. Ale devalvácia, a to budú vlastne ekonómovia viacej vedieť, čím väčšie množstvo tých sviatkov, to nefunguje potom, že aj tým väčšia znalosť u nich. Ja si skôr, ja si skôr myslím, že mali by sme sa zamerať na redukciu a určiť, ktoré sú naozaj tie pamätné dni a nemať, napríklad podľa tohto návrhu by nám vznikli dva pamätné dni Milana Rastislava Štefánika, čo si tiež nemyslím, že je dobré.
To znamená, že ale áno, pán predkladateľ, 4. máj je pamätným dňom pre Milana Rastislava Štefánika, a vy zavádzate štátny sviatok. Tak to vyčistite, ja vám k tomu podávam pomocnú ruku, možno ste si to nevšimli, ale vy zavádzate, chcete zaviesť dni pracovného pokoja, alebo teda medzi tieto, oslavu Milana Rastislava Štefánika. A ja osobne si myslím aj z historických dôvodov, že z hľadiska tých argumentov, ktoré uvádzate, je pre nás v kontinuite pridania sa k projektu Československej republiky zaujímavý aj dátum 30. október. Dávam to ako na zváženie, lebo to je Deň Martinskej deklarácie. A ak máme záujem o histórii sa baviť a o nejakých symboloch, možno aj toto je na úvahu. Ja len hovorím, že tomuto by mohla predchádzať nejaká diskusia, ktorá by nás neprekvapovala už priamo v pléne parlamentu, ale že či je ten 28. október alebo nejaký iný a či by napríklad nebolo to, ten dátum, ktorý zavádzate vy z hľadiska oslavy Milana Rastislava Štefánika, dôležité je, že by sme mali jeden a ten konkrétny deň. Nerozlišovať medzi pamätným dňom a štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja, ale bolo by tomuto nášmu významnému štátnikovi aj z hľadiska toho, že ktorý je ten Štefánikov deň, tak sa dohodnúť na jednom. A podľa mňa by sme urobili dosť tomu a možno aj ja by som bol veľmi nápomocný tomu, aby sme sa dohodli, či ich nie je trošička veľa, tých sviatkov, a či by sme sa nemali zamerať na tie, na tie najpodstatnejšie.
Zmena učebných osnov, zmena toho, akým spôsobom je spoločnosť nastavená, je veľmi dôležitá. Možno aj pod tým heslom, že ak národ, spoločenstvo zabudne svoju históriu, tak bude a je nútený ju vždycky prežívať znova. A preto si myslím, že vítam vašu iniciatívu, že ste otvorili tú tému, a myslím si, že zamerať sa presne na tie podstatné časti našej histórie a dohodnúť sa na širokom spektre, aby mohlo prísť k tomu snu, ktorý tu povedal Janko Mičovský, aj pán kolega Osuský, že cez politické spektrum sa toto odhlasuje, je podľa mňa len predpokladom toho, že pobavme sa o tom, vyčistime to a určime si, ktoré tie dni sú z hľadiska našej histórie naozaj podstatné, aby sa s tým cítili komfortne všetky zložky spoločnosti, štátotvorný národ, menšiny, akékoľvek a podobne, a môžme ísť na ten moderný a európsky princíp, kde ten priemer okolo desiatich sviatkov, tak to vychádza z tej dvadsať osmičky, by nebol devalvovaný množstvom, na množstvo 16 plus obrovské množstvo pamätných dní. Sme v tomto naozaj na špici Európskej únie. Momentálne myslím, že so Španielskom sme dvaja, ktorí majú takéto množstvo pamätných dní, respektíve štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja.
Toľko... (Reakcia predkladateľa.) Vnímaj to, pán navrhovateľ, ako podanú ruku, nie ako nejakú prehnanú kritiku. A mám pocit, že tuná naozaj nie je nejaká politika, ani nič iné, len to, že rád by som otvoril možno na širšom fóre, aj keď vyzerá to, že z hľadiska situácie, ktorú v krajine máme, sú toto nie tie témy, ktoré by hýbali davmi, ale predsa len treba sa im venovať. A tá pomocná ruka bude trvať aj v následnom období, aj keď by náhodou plénum tento návrh ako celok nepodporili. Ak by áno, tak v druhom čítaní možno len pre nejakú čistotu, dúfam, že bude ochota vyčistiť tie dni medzi pracovným pokojom a podobne, aby Milan Rastislav Štefánik mal venovaný jeden svoj deň, aby bol jasne identifikovaný.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
16.12.2013 o 17:25 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja som sa na tento predkladaný návrh pripravoval, možno vzhľadom aj na moje historické vzdelanie, troška hlbšie. Úvodom chcem povedať, že vstupom, či už pána predkladateľa alebo pána kandidáta na prezidenta kolegu Osuského alebo aj z klubu Janka Mičovského, rozumiem. Aj som si myslel, aj v duchu dôvodovej správy, ktorá tu zaznela, že debata pôjde smerom k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. A padajú tu dosť také, myslím si, výzvy alebo deklarácie o tom, že je slabá poznateľnosť histórie v národe a že mali by sme niečo s tým robiť.
Bavíme sa o symboloch. Bavíme sa o tom, že ktoré symboly majú relevanciu a ktoré menej, alebo či sa vieme na takých my zhodnúť. Ja by som pre pripomenutie, keďže my máme najviac štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja v Európskej únii a zároveň máme obrovskú paľbu pamätných dní, skúsil asi vyčerpávajúco, dúfam, že to nezoberie veľa času, ich pripomenúť: 1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august - Výročie SNP, 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky, 17. november - Deň boja za slobodu a demokraciu. To máme ako keby štátne sviatky a týchto päť sviatkov je tých najviac alebo v najvyššom rangu, na ktorom sme sa spoločensky dohodli, že sú významné z hľadiska nášho historického vývoja.
Ďalej máme sviatky, ktorým hovoríme dni pracovného pokoja, a to je: 6. január - Zjavenie Pána (Traja králi), potom tie, ktoré nemajú presný alebo majú plávajúce, ako je Veľkonočný piatok a Veľkonočný pondelok, 1. máj - Sviatok práce, 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom, 15. september - Sedembolestná Panna Mária, 1. november - Sviatok všetkých svätých, 24. december - Štedrý deň, 25., 26. december - Prvý, Druhý sviatok vianočný. Hovoríme o dňoch pracovného pokoja.
A podľa predkladaného návrhu chce vlastne vymeniť predkladateľ práve do tejto kategórie z kategórie pamätných dní, vymeniť za sviatok, ktorý by bol oslavovaný týmto spôsobom.
Pamätných dní máme veľa. A tu chcem aj upozorniť na to, že medzi nimi sa už nachádza oslava pána Milana Rastislava Štefánika, a je to práve 4. máj. Nenašiel som tu, či by sme potom mali dva, dva dni. Čiže my máme 25. marec - Deň zápasu za ľudské práva, 13. apríl - Deň nespravodlivo stíhaných, 1. máj - Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, 4. máj - Výročie Milana Rastislava Štefánika, 7. jún - Výročie memoranda slovenského národa, 5. júl - Deň zahraničných Slovákov, 17. júl - Výročie deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, 4. august - Deň Matice slovenskej, 9. september - Deň obetí holokaustu a rasového násilia, 19. september - Vznik Slovenskej národnej rady, 6. október - Deň obetí Dukly, 27. október - Deň Černovskej tragédie, 28. október - Deň vzniku samostatného Československého štátu, 29. október - Deň narodenia Ľudovíta Štúra, 30. október - Výročie deklarácie slovenského národa, čiže pristúpenie k spoločnému štátu, 31. október - Deň reformácie, 30. december - Deň vyhlásenia Slovenska za samostatnú cirkevnú provinciu.
Čiže toto je šestnásť sviatkov, ktoré majú ako keby tú vyššiu, a potom máme tieto pamätné dni.
Ja s vaším návrhom pre prvé čítanie súhlasiť môžem a myslím si, že v symbolickej rovine robiť s pamäťou národa, či už sa budeme venovať rôznym agendám, ktoré tu do parlamentu prichádzajú z pohľadu Ústavu pamäti národa, z pohľadu možno nastavovania osnov. A tu by som sa, tu by som sa pozastavil. Ja si myslím, Janko, že my rozšírením alebo vymieňaním sviatkov navzájom neurobíme, ak sa nezameriame na priamo vzdelávací proces. To, ako dopadla Janka, nie je, myslím si, dôsledkom toho, že by sme mali štátnych sviatkov a pamätných dní málo, alebo zle pomenovaných.
Ja vidím dve príčiny. A prvá je, že skúsme sa na širšom historickom alebo nejakom základe zhodnúť na tom, ktoré sú tie pravé okamihy. Ja nevylučujem, že je to zrovna 28. október. Ale devalvácia, a to budú vlastne ekonómovia viacej vedieť, čím väčšie množstvo tých sviatkov, to nefunguje potom, že aj tým väčšia znalosť u nich. Ja si skôr, ja si skôr myslím, že mali by sme sa zamerať na redukciu a určiť, ktoré sú naozaj tie pamätné dni a nemať, napríklad podľa tohto návrhu by nám vznikli dva pamätné dni Milana Rastislava Štefánika, čo si tiež nemyslím, že je dobré.
To znamená, že ale áno, pán predkladateľ, 4. máj je pamätným dňom pre Milana Rastislava Štefánika, a vy zavádzate štátny sviatok. Tak to vyčistite, ja vám k tomu podávam pomocnú ruku, možno ste si to nevšimli, ale vy zavádzate, chcete zaviesť dni pracovného pokoja, alebo teda medzi tieto, oslavu Milana Rastislava Štefánika. A ja osobne si myslím aj z historických dôvodov, že z hľadiska tých argumentov, ktoré uvádzate, je pre nás v kontinuite pridania sa k projektu Československej republiky zaujímavý aj dátum 30. október. Dávam to ako na zváženie, lebo to je Deň Martinskej deklarácie. A ak máme záujem o histórii sa baviť a o nejakých symboloch, možno aj toto je na úvahu. Ja len hovorím, že tomuto by mohla predchádzať nejaká diskusia, ktorá by nás neprekvapovala už priamo v pléne parlamentu, ale že či je ten 28. október alebo nejaký iný a či by napríklad nebolo to, ten dátum, ktorý zavádzate vy z hľadiska oslavy Milana Rastislava Štefánika, dôležité je, že by sme mali jeden a ten konkrétny deň. Nerozlišovať medzi pamätným dňom a štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja, ale bolo by tomuto nášmu významnému štátnikovi aj z hľadiska toho, že ktorý je ten Štefánikov deň, tak sa dohodnúť na jednom. A podľa mňa by sme urobili dosť tomu a možno aj ja by som bol veľmi nápomocný tomu, aby sme sa dohodli, či ich nie je trošička veľa, tých sviatkov, a či by sme sa nemali zamerať na tie, na tie najpodstatnejšie.
Zmena učebných osnov, zmena toho, akým spôsobom je spoločnosť nastavená, je veľmi dôležitá. Možno aj pod tým heslom, že ak národ, spoločenstvo zabudne svoju históriu, tak bude a je nútený ju vždycky prežívať znova. A preto si myslím, že vítam vašu iniciatívu, že ste otvorili tú tému, a myslím si, že zamerať sa presne na tie podstatné časti našej histórie a dohodnúť sa na širokom spektre, aby mohlo prísť k tomu snu, ktorý tu povedal Janko Mičovský, aj pán kolega Osuský, že cez politické spektrum sa toto odhlasuje, je podľa mňa len predpokladom toho, že pobavme sa o tom, vyčistime to a určime si, ktoré tie dni sú z hľadiska našej histórie naozaj podstatné, aby sa s tým cítili komfortne všetky zložky spoločnosti, štátotvorný národ, menšiny, akékoľvek a podobne, a môžme ísť na ten moderný a európsky princíp, kde ten priemer okolo desiatich sviatkov, tak to vychádza z tej dvadsať osmičky, by nebol devalvovaný množstvom, na množstvo 16 plus obrovské množstvo pamätných dní. Sme v tomto naozaj na špici Európskej únie. Momentálne myslím, že so Španielskom sme dvaja, ktorí majú takéto množstvo pamätných dní, respektíve štátnych sviatkov a dní pracovného pokoja.
Toľko... (Reakcia predkladateľa.) Vnímaj to, pán navrhovateľ, ako podanú ruku, nie ako nejakú prehnanú kritiku. A mám pocit, že tuná naozaj nie je nejaká politika, ani nič iné, len to, že rád by som otvoril možno na širšom fóre, aj keď vyzerá to, že z hľadiska situácie, ktorú v krajine máme, sú toto nie tie témy, ktoré by hýbali davmi, ale predsa len treba sa im venovať. A tá pomocná ruka bude trvať aj v následnom období, aj keď by náhodou plénum tento návrh ako celok nepodporili. Ak by áno, tak v druhom čítaní možno len pre nejakú čistotu, dúfam, že bude ochota vyčistiť tie dni medzi pracovným pokojom a podobne, aby Milan Rastislav Štefánik mal venovaný jeden svoj deň, aby bol jasne identifikovaný.
Ďakujem.
Autorizovaný
17:36
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:36
Ján MičovskýĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
16.12.2013 o 17:36 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Oceňujem nové pohľady, ktoré vniesol do tejto témy pán poslanec Viskupič, a budem sa venovať iba jednej veci, ktorá sa mi zdá ako najdôležitejšia v tom, čo povedal. Či Martinská deklarácia alebo 28. október, to možno nie je také dôležité. Ale to, čo si povedal, to sa mi páčilo, a to chcem podpísať, že žiadnym deklarovaním štátneho sviatku ešte nevytvoríme v našej spoločnosti alebo v detských hlavách to, že sa úcta k našej histórii bude považovať za vysokú a že to bude stále lepšie a lepšie s našou výchovou. Tu je potrebné, aby sme naozaj sa pokúsili byť príkladom. A preto stále sa vrátim k tomu, čo som už povedal od toho pultu, skúsme byť tým príkladom. Skúsme ukázať, že táto téma je nám natoľko svätá, natoľko dôležitá, natoľko nenáročná z pohľadu ekonomiky a natoľko bezbolestná, že ukážme ten vzor aj tým, že zanechajme na chvíľočku tie boje, kto má lepší ekonomický cit pre obyvateľov, kde ozaj treba veľa zvažovať a veľa diskutovať, a zhodnime sa, ešte raz hovorím, v tomto predvianočnom čase, na tom, že toto vieme urobiť ako práve príklad toho, že hoci zápasíme na politickom bojišti o rôzne ciele a koristi a snažíme sa občanovi pomôcť rôznym spôsobom, zmocnenie sa problémov dneška, ale toto je vec, na ktorej sa zhodneme. Bol by to celkom pekný symbol.
Ďakujem.
Autorizovaný