27. schôdza

Ďakujem pekne, pán spravodajca, zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chcete ešte niečo dodať? Nie, ďakujem pekne.
Vy ako spravodajca? Nech sa páči, máte ako spravodajca sa vyjadriť k rozprave.
No, nech sa páči.

Len veľmi krátko. Ja si myslím, že sú tam viaceré ustanovenia, o ktorých treba diskutovať, ktoré, len uvediem jeden príklad, či školský vzdelávací program má byť interný predpis školy alebo či má byť predpis, ktorý bude uvádzaný jak v štátnom jazyku, tak v národnom jazyku. Ja sa domnievam, že toto sú štandardné otázky, ktoré by sme mali v druhom čítaní rozhodne podrobne prerokovať, ale za podstatné pokladám prerokovanie vo výboroch k týmto veciam. Čiže tak ako som povedal, odporúčam, aby sa predmetný návrh zákona prerokoval v druhom čítaní.
Ďakujem.

Pán poslanec Poliačik. Aha, takže toto bolo, to znamená, že prerušujeme rokovanie o tomto bode programu. A s procedurálnym návrhom sa hlási pán poslanec Poliačik.
Nech sa páči.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dávam procedurálny návrh, aby sme rozpravu k bodom 52 a 53, k tlačiam 766 a 767, spojili, keďže ide o ústavný zákon a naň nadväzujúcu legislatívu, ktorá je vecne zhodná, a máme toho istého predkladateľa aj toho istého spravodajcu pri týchto bodoch, tak považujem za efektívnejšie spojiť rozpravu k týmto dvom bodom. Dajte o tom, prosím, hlasovať, alebo požiadajte o všeobecný súhlas.

Pýtam sa, či je všeobecný súhlas s takouto požiadavkou. Áno. Ďakujem, takže spájame rozpravu k tlači 766 a 767.

Takže pristúpime k návrhu poslanca Petra Osuského na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Návrh ústavného zákona má tlač 766, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 741.
Dávam slovo poslancovi Petrovi Osuskému, ktorý prednesie návrh ústavného zákona, a zároveň teda budeme hovoriť aj o prvom čítaní návrhu pána poslanca Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov.
Tento návrh zákona je uverejnený ako tlač 767, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom bol v rozhodnutí č. 742.
Takže nech sa páči, pán poslanec Osuský, uveďte tieto dva návrhy zákonov.

(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Osuského na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tlač 766,

a

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Osuského na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, tlač 767.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, predoslal by som tento návrh zmeny ústavy tým, že nesúvisí nijako s mojou kandidatúrou na úrad prezidenta republiky. Je na prvý pohľad zrejmé, že si, keby som sa ním stal, beriem doteraz zvykovo zaužívanú právomoc. Chcem povedať, že i ako občan na ulici, ako nepolitik som mal vždy zásadný postoj k otázke amnestií. Rád by som povedal, že nebol ovplyvnený konkrétnymi amnestiami. Domnievam sa, že v systéme, ktorý je demokratický, v systéme, ktorý nepozná politických väzňov a iných väzňov svedomia, v systéme, ktorý je teda demokraciou, by sme sa mali domnievať, že ten systém má i spravodlivé súdnictvo.
Keď dochádza k historickým prelomom medzi totalitnými režimami porušujúcimi ľudské práva a medzi demokraciou, dá sa povedať, že to je ten jediný moment, keď má teoreticky plošná amnestia politických väzňov a väzňov svedomia svoj význam, význam historický i význam praktický. Týmto návrhom zároveň vyslovujem nádej, že sa naša krajina ani jej ústava už nikdy nestane nedemokratickou, takou, ktorá by volala po potrebe plošnej amnestie týchto kategórií odsúdených. V prípadoch iných odsúdených, ktorí boli súdení v súlade so zákonom a tak aj odsúdení, sa mi vždy zdalo zvláštnym, že pri významných jubileách, štátnych sviatkov, či nástupe nového prezidenta, väčšina občanov dostane alebo nedostane jeden voľný sviatočný deň, a ľudia, ktorí na rozdiel od riadnych občanov, ktorí sa podieľajú na budovaní štátu, porušovali zákonné normy, ohrozovali svojich spoluobčanov fyzicky, ekonomicky či inak, majú dostať nie deň voľna, ale mesiace a roky slobody. Zdá sa mi to zvláštny prístup k tým, o ktorých by sme mali byť presvedčení, že si svoje tresty spravodlivo zaslúžili.
Domnievam sa teda a aj na otázku akéhosi novinára pred časom, ktorý mi túto otázku položil, som odpovedal s hlbokým presvedčením, že tak ako občan nesúhlasím s inštitúciou amnestie ako plošnej milosti, by som ju nikdy vo svojom úrade za nijakých okolností nevyužil.
Netušil som, že mám v tomto zmysle zrejme podobný postoj ako človek, s ktorým sa zďaleka nestotožňujem a ktorý je toho času prezidentom Českej republiky. Ako viete, Miloš Zeman pred nedávnom odovzdal a zriekol sa tejto právomoci, samozrejme za svoju osobu.
Ja si dovolím ísť vo svojom návrhu ďalej. Samozrejme je vecou diskusie, či si myslíme, že tento monarchický prežitok máme udržiavať, ale bude dobré, ak sa o tejto veci aspoň začne diskutovať. Tento inštitút má skutočne základ v kráľovskej milosti, ktorá sa mi zdá v demokratických podmienkach jednoducho prežitkom. Voľba alebo nástup, korunovácia nového panovníka bola už oddávna spájaná s najrôznejšími oslavami, ktoré sa mali dotknúť i prostého ľudu, na ktorom panovník stál, niekedy doslova na tom ľude, a tak z fontán či kašien tieklo víno a rozdávali sa koláče z bielej múky. Dostávali ich riadni občania. Tí menej riadni boli vpletení do kolesa alebo viseli na šibeniciach.
Treba povedať, že amnestia ani v našich podmienkach demokracie si, ani u nás, kde vlastne od vzniku Slovenska nebola plošne výrazne realizovaná, ale ani v Československu či v Českej republike nezískala sympatie občanov. Tá ostatná v Českej republike, ktorú udelil končiaci prezident Václav Klaus napĺňa vo svojej realizácii to, čo pri súčasnej konštrukcii amnestie je možné a, poviem otvorene, hrozí.
Súčasná konštrukcia amnestie vzhľadom na jej plošnosť vytvára priestor pre zakrytie niekedy možno cieleného individuálneho omilostenia jednej alebo viacerých osôb, konkrétnych osôb, zakrytie pláštikom plošnej amnestie. Nechcem pánovi prezidentovi Klausovi vonkoncom nič podsúvať a nie je to ani moja úloha, ani moje postavenie mi to nedovoľuje. Domnievam sa ale, že takéto amnestie nemajú reálne odôvodnenie.
Musím tiež povedať, neľahko sa niekedy usvedčujú a dokazujú, dokazujú trestné činy a usvedčujú ich páchatelia, a deje sa tak s nasadením síl orgánov, ktorých prácu plošná amnestia môže znehodnotiť.
Ďalšou vecou je, že ak sme presvedčení, že obvinení boli odsúdení zaslúžene, tak ich predčasný návrat, možno v malom percente, ale predstavuje tiež riziko pre slušných občanov, ohrozením týchto recidívou amnestovaných páchateľov.
Rozhodne je nedôvodné, aby sa amnestia mohla, možno by niekedy k tomu bol sklon, vysvetľovala ako riešenie problému preplnených ústavov nápravnej výchovy. Ak štát potrebuje ľudí, ktorí porušujú zákony, izolovať od spoločnosti, je potrebné tento problém riešiť inak, ako tým, že iných prepustíme.
Treba povedať, že súčasná konštrukcia amnestie nedokáže zabrániť amnestovaniu zločincov, odsúdených i za ťažké zločiny. To, že zatiaľ v dejinách Slovenskej republiky po roku ´93 nedošlo k využitiu inštitútu amnestie v takom meradle, ktoré by znamenalo plošné ohrozenie bezpečnosti občanov, neznamená, že by takáto situácia za danej konštrukcie nemohla nastať.
Predložený návrh amnestie samozrejme rešpektuje potrebu ústavného nástroja na odstránenie tvrdosti zákona v podobe individuálnej milosti, ktorá ostáva nepochybne zachovaná. Som presvedčený, že v prípade matky a manželky roky týranej agresívnym opilcom, ktorá tohto v sebaobrane alebo v obrane svojich detí sotí tak, že on zhodou okolností padne na hranu pece, zlomí si spodinu lebečnú a následne zomrie, nepochybne sa tá žena dopustila zabitia, i keď neúmyselného. V takomto prípade by som neváhal s využitím individuálnej milosti a znížil i nízky trest a menovanú omilostil. Na toto všetko ale nie je potrebná plošná amnestia. Samozrejme, že táto individuálna milosť má naďalej i v demokracii, i v systéme, kde nedochádza k porušovaniu ľudských práv, stále svoje miesto.
Návrh tohto zákona je v súlade s inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky aj s medzinárodnými zmluvami a dokumentmi, ktorými sme viazaní, i právom Európskej únie.
Tento návrh ústavy nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské prostredie, životné prostredie ani informatizáciu spoločnosti, ani sociálny vplyv. Naopak, domnievam sa, že odstránením tohto prežitku urobíme dobrý a rozumný krok, ktorým zabránime jeho zneužitiu kedykoľvek v budúcnosti, kým by platila súčasná ústavná verzia.
Toľkoto k prvému ústavnému návrhu zákona.
A dovolím si teda po všeobecnom súhlase predložiť i druhú časť tohto kroku, to znamená úpravu Trestného zákona.
Tento krok, táto úprava je len celkom nevyhnutným a odôvodneným krokom, ktorý je treba urobiť, ak by sme akceptovali túto ústavnú zmenu. Dôvodom predloženia je nevyhnutnosť v prípade schválenia vyššie uvedeného návrhu na zmenu ústavy, vypustiť právnu úpravu amnestie z celého právneho poriadku Slovenskej republiky, predovšetkým z trestnoprávnych kódexov, ale aj z iných zákonov, a zároveň povedie k zjednoteniu nejednotne používanej terminológie, používajúcej v niektorých predpisoch pojem "milosť", s Ústavou Slovenskej republiky, používajúcej pojem „individuálna milosť“. Predložený poslanecký návrh, ktorý si vám dovolím predložiť, má striktne technický charakter a okrem ustanovení viažucich sa na amnestiu a zmienené zjednotenia terminológie s ústavou žiadne iné zmeny ani doplnenia neobsahuje.
I tento návrh zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a záväznými predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a rovnako nebude mať vplyv na verejné financie, podnikateľské, životné prostredie a informatizáciu.
Milí kolegovia, je možné, že toto predložené otvorí diskusiu o tom, nakoľko sa v demokracii chceme vzdialiť od časov, keď sa vládlo absolutisticky, keď "štát som bol ja", ako povedal slávny francúzsky panovník, keď je štát demokratický, keď v ňom funguje súdnictvo a keď netreba plošné amnestie. Nerobíme si ilúzie o stave Slovenskej republiky na poli justície, ale napriek tomu sa domnievam, že niet takej skupiny odsúdených, ktorá by sa zasluhovala plošnú amnestiu.
A zakončím len tým, že, dá Boh, takých nikdy v budúcnosti nebude.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán poslanec.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Martinovi Poliačikovi, ktorý prečíta spravodajské správy k obidvom predkladaným zákonom.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Páni kolegovia, pani kolegyne, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona. Predmetné návrhy ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona boli doručené poslancom v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje ich prvé čítanie, a spĺňajú po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v paragrafoch 67 a 68 rokovacieho poriadku, ako aj náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Predseda Národnej rady preto návrh ústavného zákona a naň nadväzujúceho zákona zaradil v zmysle § 72 rokovacieho poriadku do programu do tejto schôdze.
Predseda Národnej rady zároveň vo svojich rozhodnutiach č. 741 a 742 zo 4. a 6. novembra 2013 navrhol, aby oba prerokoval ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor tiež navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby gestorský výbor uvedené návrhy prerokoval v druhom čítaní do tridsaťdva dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Návrh zákona pod tlačou 767 tiež má prerokovať výbor pre obranu a bezpečnosť, a to do tridsať dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Cieľom predloženého návrhu ústavného zákona je vypustenie oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky udeľovať amnestiu z Ústavy Slovenskej republiky. A návrh zákona pod tlačou 766 sa predkladá v nadväznosti na tento predložený návrh, ktorého obsahom je vypustenie inštitútu amnestie s tým, že prezidentovi zostane zachovaná možnosť udeľovať individuálnu milosť.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej spojenej rozprave uzniesla na tom, že uvedené návrhy prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona aj zákon, ktorý naň nadväzuje, prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehôt na prerokovanie návrhov vo výboroch v zmysle uvedených rozhodnutí predsedu Národnej rady č. 741 a 742.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte spojenú všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán spravodajca.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Preto pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne? A hlási sa zároveň pán navrhovateľ. Hlási sa ešte niekto do rozpravy k týmto dvom zákonom? Nie, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán navrhovateľ, máte slovo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, nechcel som v tom úvodnom slove hovoriť o jednej jedinej konkrétnosti, ktorú som si nechal na kratšie vystúpenie v rozprave. Neodohrala sa v dejinách Slovenska, chvalabohu, žiadna plošná amnestia, ale jedna amnestia sa odohrala. Tú amnestiu dokonca neudelil prezident, ale udelil ju človek, ktorý prezidenta zastupoval. Tá amnestia sa týkala činov spáchaných v súvislosti s únosom Michala Kováča mladšieho. A môžem povedať, že toto historické využitie tohto inštitútu je dodnes traumou aj hádam spoločnosti a slušných ľudí, ale nepochybne je traumou práva a spravodlivosti na Slovensku.
Ja si nemyslím, že sa takáto situácia má opakovať, že nám každodenne hrozí, že sa niečo podobne hanebné odohrá. Ale napriek tomu, bez toho, "aby som slyšel trávu růst", sa domnievam, že je dobré, ak ktokoľvek nehodný, pretože ako ukazuje krátka história, i takí túto právomoc mali, nemohol inštitúciu amnestií znehodnotiť. Po nás prídu ďalší a ďalší a táto republika bude mať svojich ústavných činiteľov a bude mať svojich prezidentov a nech nimi bude ktokoľvek, dá Boh, že nebudeme musieť povedať: chvalabohu, že sme tomuto alebo tejto tú možnosť vzali. Ale i ten jediný prípad amnestie, ktorá bola tak zvláštne plošná, bola to taká malá plôška, ale tá malá plôška znamenala obrovskú hanbu a obrovskú ranu spravodlivosti, aby toto, nech už bude tým najvyšším ústavným činiteľom ktokoľvek, aby toto raz a navždy našej demokratickej Slovenskej republike nehrozilo.