29. schôdza

Viete, keby som vedel po maďarsky, tak by som vám to preložil do tej maďarčiny, ale žiaľ, neviem a nechcem vás uraziť, pán kolega. Ale ja som hovoril, že je to o tom financovaní a tých 10 % som tuná spomenul. Ale to nie je len otázka peňazí, čo zdvíha kvalitu školstva. To som chcel tým poukázať na to. No, ale ono je to tak. Kto chce, tak počúva, kto má oči a chce vidieť, tak vidí. Ale kto aj má oči a nechce vidieť, tak nevidí a má uši a nechce počuť, tak nepočuje. Tak myslím si, že to je ten prípad.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Nechcem hovoriť dlho, možno na úvod si neodpustím jednu poznámku k tomu, keď sa bavíme o statuse učiteľov, že čo to všetko zapríčinilo, či je to naozaj len dnešná doba, ktorá nepraje tomuto statusu. Ja som mala pred Vianocami jeden zaujímavý rozhovor s jedným pedagógom, právnikom, ktorý už je na dôchodku a ktorý mi rozprával, že podľa neho, to bolo práve za čias komunizmu, s víťazstvom komunizmu prišlo to, že stranícka knižka je viac než diplom, že sudcov, kvalifikovaných sudcov na súdoch nahrádzali ľudia, ktorí mali dobrý kádrový profil a že teda nech sa nečudujeme, že dnes sú pedagógovia tak vnímaní ako sú, pretože dnes dorástla tá generácia detí. Dnes tie deti sú rodičmi a oni len ďalej pokračujú v tom postoji, ktorý zažívali ako žiaci, študenti, len teda ďalej sa správajú tak, ako sa správali komunisti voči pedagógom a voči vzdelaniu ako takému, takže dnes len zbierame ovocie toho, čo za komunizmu bolo zasiate.
Ospravedlňujem sa všetkým bývalým komunistom v tejto sále. Myslím si, že, (povedané so smiechom) takže podľa mňa... (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pani poslankyňa, prosím vás, pokračujte v rozprave.

Žitňanská, Jana, poslankyňa NR SR
Treba za tým hľadať aj tieto súvislosti s tým, že ja som presvedčená, že aj status učiteľa sa zdvihne, keď začneme sa baviť vážne o vzdelaní, o vzdelávaní, keď prestaneme ho zosmiešňovať, keď prestaneme trestať žiakov za to, že možno nie sú až takí chytrí, takí múdri, ako ich rovesníci a naženieme ich do nejakého typu škôl. Ja si myslím, že v každom dieťati je talent, je predispozícia na niečo, a to by sme mali rozvíjať a nie selektovať deti na jednotkárov, dvojkárov, trojkárov a podľa toho im predpisovať ich život, nanucovať im, čo majú ísť študovať. Škola nemá byť za trest, škola má byť výzvou, má byť priestorom, kde sa ten talent bude rozvíjať. To len teda na margo statusu a toho, čo bolo spomenuté.
Teraz k samotnému zákonu, som veľmi rada, že síce opakovane, ale tento zákon je dnes na rokovaní parlamentu, pretože každý zákon, ktorý sa venuje vzdelávaniu, každý zákon, ktorý umožní, aby sme sa rozprávali a diskutovali o vzdelávaní, je obrovským prínosom nielen pre túto snemovňu, ale myslím si, že pre našu spoločnosť ako takú. Tento zákon vítam aj z druhého dôvodu, nielen teda, že nám umožňuje hovoriť o vzdelávaní, ale že sa snaží pomenovať aj kritériá kvality, ktoré by mali vstúpiť do procesu ohodnocovania, odmeňovania škôl. Vždy je dobré, keď si možno na začiatku povieme, že kam chceme dospieť s tým zákonom, čo vlastne má napĺňať.
Pán bývalý minister Fronc to aj povedal, že v tej dôvodovej správe sú pomenované len niektoré kritériá, ktoré by mali slúžiť na posudzovanie kvality. Ja som presvedčená, že tých kritérií musí byť podstatne, podstatne viac.
Nakoniec, už tri roky sa koná, alebo prebieha konferencia, ktorú organizuje NÚCEM, ktorá sa volá "Hodnotenie kvality vzdelávania, súčasný stav a perspektívy" a je v rámci teda projektu. Toto bola konferencia, ktorá bola v septembri tak a bola v rámci projektu "Hodnotenie kvality vzdelávania na základných a stredných školách Slovenskej republiky v kontexte prebiehajúcej obsahovej reformy vzdelávania". Bolo to teda spolufinancované zo zdrojov Európskej únie. Čiže dlho rozsiahly projekt, ktorý sa práve snažil zmapovať, pomenovať, čo tá kvalita vlastne je, lebo to je ten základný problém, na ktorý my dnes sme ešte nedali odpoveď, čo tá kvalita je, ako ju budeme merať alebo čo sú tie atribúty, ktoré chceme sledovať a merať.
Z tejto konferencie, na ktorej som sa zúčastnila, by som si dovolila zacitovať z príspevku pána Mgr. Martina Kuruca, PhD., ktorý vystúpil na tému "Je kvalita vzdelávania merateľná?". Dávam vám to do pozornosti, všetkých, ktorých vás to zaujíma, nielen tento príspevok, ale aj všetky výstupy z tejto konferencie, pretože je tam množstvo múdrych, múdrych postrehov. A on teda sa v tomto príspevku pýta: "Čo budeme merať pri kvalite vzdelávania? Čo môžeme považovať za hlavné faktory procesu edukácie, prípadne jeho parciálnej časti vzdelávania? V odbornej literatúre zameranej na pedagogickú diagnostiku sa môžeme stretnúť s niekoľkými vymedzenými faktormi: množstvo vedomostí, úroveň schopností a zručností, vnútorná, vonkajšia výkonová motivácia, spolupráca, súperenie, kohézia, tenzia, atmosféra, klíma, prostredie, postoje, záujmy, hodnoty, prežívanie, kultúra školy, triedy" a tak ďalej.
On ďalej teda sa rozpisuje o tom, ako netreba zabúdať ani na ďalšie faktory a sám na záver konštatuje, že teda nechce znieť nejako fatalisticky a že či teda je vôbec možné merať kvalitu, pretože tých faktorov, ktoré by sa mali brať úvahy, je množstvo. Mnohé sú také, že dajú sa porovnávať externé merania a rôzne testy. Sú ale možno kritériá, o ktorých tiež by sme sa mali baviť, ako je autoevalvácia, ako je už spomínaná napríklad kultúra na škole, aké, či tam dochádza k spolupráci medzi študentmi, žiakmi, medzi pedagógmi, o celkovej atmosfére. Myslím si, že toto je úloha, tak ako aj pán poslanec Fronc povedal, najmä, najmä pre ministerstvo školstva. O to viac, že ministerstvo školstva pripravuje zákon o financovaní škôl a školských zariadení, kde chce nanovo nastaviť kritériá, ako budú teda naše školy, naši žiaci financovaní.
Kritérium kvality samozrejme by malo zohrávať úlohu, ale budem možno teraz si aj protirečiť, na druhej strane, keď škola bude mať slabších žiakov a bude vykazovať slabšie výsledky, nepotrebuje práve ona posilniť? Nepotrebuje práve ona dostať viac, či už prostriedkov alebo aj napríklad nejakých odborníkov? Myslím si, že je to diskusia, ktorá je veľmi potrebná, ktorá môže byť kľúčová z hľadiska budúcnosti našich škôl, našich žiakov a nemali by sme to prejsť takto mlčaním, jak sa tu deje dnes, že v zásade my opakovane, či už pán poslanec Fronc, pán poslanec Osuský, dnes teda Martin Poliačik sa rozhodol mlčať. Ale ja nevidím väčší záujem v tejto snemovni o túto tému a je mi to ľúto, pretože je to kľúčová téma, ak chceme v budúcnosti byť krajinou, ktorá nebude mať ľudí len s titulmi a diplomami, ale ktorá bude mať ľudí so skutočným a hodnotným vzdelaním.
Takže ja tento zákon, napriek aj tým možno nedostatkom, chcem posunúť do druhého čítania práve preto, aby tu bol priestor na diskusiu o tom, čo všetko môžu byť tie kritériá na posudzovanie kvality, aby sa nám nestalo to, že potom naozaj sa budú len vykazovať úspechy, ktoré budú nejakým spôsobom manipulované, lebo tá vidina získať 10 % navyše je veľmi lákavá a samozrejme nikto nechce okrátiť svoju školu o tieto peniaze. Takže predpokladám, že bude treba nájsť viac tých kritérií, ktoré sa budú dať merať a možno to nebudú len kritériá nejakých výsledných testov, ale aj to, čo som spomínala, atmosféra na škole, to, či škola je schopná integrovať deti, či im ponúka to, čo potrebujú, alebo len, ako spomínal pán poslanec Fronc, ich naberie kvôli zvýšeným normatívom a potom tie peniaze napríklad investuje do bylinkovej fontány na dvore. Takže ja sa veľmi teším ešte na ďalšiu diskusiu. Ja vás prosím, skúste, skúste aspoň raz posunúť tento zákon do druhého čítania, aby sme mali možnosť dôkladne aj na výbore, ale aj tu v snemovni o ňom hovoriť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem pani poslankyni za, ako vždy, podnetný príspevok v diskusii. A sám sa vyjadrím len k tomu úplnému úvodu o starom právnikovi a o tom, čo sa dialo v školstve. No paradoxne, niekedy človek nevie, akú vec vezme koniec. Ja som mal to šťastie, na ten prvý prípad som došiel až po rokoch, prečo som mal to šťastie, na ten druhý okamžite, že režim presne kádroval ľudí a niektorým znemožňoval, aby naplnili svoju kvalitu ozajstným odborným rastom. Mal som triednu učiteľku na druhom stupni základnej školy, volala sa Anna Majerčíková, a bola to jedna osvietená, rozumná triedna, slovenčinárka. Za mnohé i z jazykovej výbavy a slohovej výbavy vďačím práve jej. A musím povedať, že táto osoba sa nikdy nestala riaditeľkou našej školy, hoci si neviem predstaviť nikoho primeranejšieho, cteného pedagogického zboru školy na Námestí 1. mája, dnešnej svätej Alžbety. Potom som po rokoch bol konfrontovaný s tým, že ona sa za slobodna volala Bašťovanská. Bašťovanský a tí, ktorí poznajú dejiny Komunistickej strany Slovenska, o tom niečo vedia, nebolo pre ňu priaznivé meno za slobodna. Ale táto statočná žena bola okrem iného laureátkou Spravodlivého medzi národmi, lebo tak, ako bola spravodlivá k nám, ako k žiakom a múdra a vyvážená a dobrá mama od detí, tak bola aj charakterná.
Na strednej škole ma učil latinu prvý slovenský latinár tých časov Doc. Dr. Jozef Hrabovský, CSc.. Bol dosť dobrý pre komunistov, aby učil na obyčajnej strednej všeobecno-vzdelávacej škole Petra Osuského. Chvalabohu, že som ho mal. Ale bola to hanba toho režimu, že tento človek učil stredoškolákov latinu.

Ďakujem za slovo. Súhlasím, pani kolegyňa, čo ste povedali. Ale nesmieme zabudnúť aj na to, ktoré zákony sú už prijaté. Pokiaľ sú podhodnotení učitelia a ešte im dávame takú vec, že s priemerom nad 2 celých sa nemôže hlásiť študent na inú školu, čo to znamená? Znamená to to, že otvorili sme bránu učiteľom, aby si poobede zarábali peniaze. Ja predsa nebudem dávať dobrú známku žiakovi, možno aj keby si zaslúžil, ja viem, že má solventných rodičov, ktorí ma požiadajú preto, aby som ho poobede ešte doučil, aby nedostal takú známku, dávame šancu.
Táto šanca nie je dobrá a "most magyarul fojtatnám", aby pán Kuffa, neviem, "hogy érti e magyarul", tu polovičný Maďar možno tomu rozumie, môj kamarát. Pán Kuffa, ja som vás nechcel uraziť a tlieskal tomu ten pán, ktorý určite rozumie dobre maďarsky, tak asi aj on tomu porozumel, čo ste vy povedal. Len nehnevajte sa na mňa a porušujem poriadok, ale ja nie som konfliktný typ, ale nehnevajte sa, ja som Maďar taký istý, ako vy ste Slovák a keď spustím maďarsky, tak asi vy nebudete rozumieť, ale ja po slovensky a inými rečami dobre rozumiem.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem. Janka, k tomu úplnému úvodu, ja si myslím, že bývalý komunista je rovnako mýtická bytosť, ako bývalý černoch, ako hovorí Peter Osuský. Michael Jackson síce ukázal, že sa to dá, ale vo veľmi, veľmi ojedinelých prípadoch, aj tam DNA ostala rovnaká. Ja si myslím, že kto raz komunistom bol, takým tým oduševneným, tak je ním do konca života, bohužiaľ, a teda asi moc bývalých komunistov nemáme. Máme ich iba takých, čo sú už navonok ako Michael, ale vnútri je to stále rovnaké, to je prvá vec.
Druhá vec k tomu, že som sa rozhodol mlčať, my máme takú dohodu s Petrom, že vo veciach, ktoré, v ktorých súhlasíme, tak vystúpi iba jeden. Vo veciach, v ktorých nesúhlasíme, tak vystúpime obidvaja. V prvom čítaní som nechal Petra, nech ide on, lebo s ideovým zámerom súhlasíme obidvaja rovnako, ale v prípade, že budeme mať druhé čítanie a pôjdeme do detailov, tak potom, ver mi, že sa vyjadrím k detailom tohto zákonu aj ja.
Ďakujem.

Ďakujem všetkým, ktorí diskutovali, aj tým, ktorí mali trpezlivosť tuná počúvať. Vzhľadom na pokročilý čas v piatok, oceňujem, že predsa len trošku akosi... (pozn. red.: nezrozumiteľne vyslovené) školstva. Budem veľmi krátky, ale v niektorých veciach chcel by som zareagovať. Prosím vás, výchova a vzdelávanie je spoločné, to sa nedá oddeliť. Áno, bolo obdobie, keď vzdelávanie bola jedna časť a bola súčasť ideologickej, indoktrinácia detí. A potom tá reakcia bola, že však odovzdávame len vedomosti, no to sa nedá oddeliť. A práve preto existuje rezolúcia Rady Európy, ktorá hovorí o tom, že rodičia majú právo a štát podľa svojich možností im to má zabezpečiť, aby ich deti boli vychovávané v duchu, ktorý je v súlade so všeobecnými humánnymi pravidlami, ale aj v tom, aké je ich presvedčenie. To je jedna poznámka.
Druhá poznámka, aha, ku kolegovi Mikloškovi. Keď sa hovorilo o odmeňovaní učiteľov, no isté rozdelenie dnes existuje podľa toho, či má učiteľ prvú alebo druhú kvalifikačnú skúšku, či má odučené isté roky a podobne. Slabé. Ale keď sa pozriem na zákon, ktorý som navrhoval tuná a neprešiel v roku 2006 ešte, tak tam bol komplexný návrh reformy vzdelávania a bol tam aj návrh o vytvorenie skupiny, ktorá by bola presne limitovaná, aby to nemohlo narásť do nekonečna, učiteľov inej kategórie, vyššie ohodnotených, ktorí majú nielen to, ktorí sú aj, pôsobili ako takzvaný starší učiteľ, ako cvičný učiteľ, ktorí napísali učebnice a ktorých by v prvom rade schvaľovalo nie tie kritériá, o ktorých hovorím, aby boli nutné, ale ktoré by schvaľovala všeobecnou mienkou komunita učiteľov, že ich za takých kvalitných uznáva, že si to zaslúžia. A mali aj špeciálny názov. Ja si myslím, že tá komunita je viac, ako všelijaké nejaké hodnotenia a kritéria.
Ku kolegyni Žitňanskej. Ja, hovoril tu už aj kolega Osuský, ja súhlasím, že áno. Len zatiaľ sme nenašli ako, a bol by som veľmi rád, keď nájdeme, ako také kritérium, ktorým by sme to, že to dieťa, ktoré je, povedzme menej nadané, sa posunulo, výrazne posunulo. Lebo to nie je ľahká práca. Prosím vás, keď som hovoril, že učitelia majú dostávať v zásade ako rovnaké odmeňovanie, čo sa týka podľa toho, podľa bydliska, no tak jako, to bolo o čomsi inom, keď v minulosti, pretože som presvedčený, že ten učiteľ v Bystranoch, kde má v triede 35 Rómov, má v skutočnosti oveľa ťažšiu prácu.
No ešte jedna vec, aha, ešte som chcel poďakovať kolegyni Žitňanskej, keď v úvode povedala "odsek jeden", správne po slovensky a nie odsek jedna, ako často tu používame, je odsek jeden, tak je to dobre.
A posledná moja poznámka, áno, máme aj učiteľov, ktorí nie sú, povedal by som, vcelku vhodní alebo zodpovední, ale priatelia, to sme ako spoločnosť v prvom rade spôsobili. Ja viem, že to je extrémne číslo. U nás ten učiteľ zarobí ročne v priemere okolo 8-tisíc eur a to ešte mi povedia, že som optimista. V Luxembursku učiteľ na prvom stupni má garantovaný ročný minimálny príjem 36-tisíc eur, na prvom stupni v Luxembursku, to je najviac ináč zo všetkých krajín, 36-tisíc eur. Potom si pozrite, koľko máte ako garantovaný plat vy, ako poslanci. Ale to je o vážnosti toho učiteľa, akú vážnosť dáva spoločnosť tomu. Nechcite a nemôžeme chcieť, prosím vás, tu som sa díval celkom prirodzene, je čas obeda, tak niektorí si odskočili, aspoň si tatranku dali, alebo niečo podobného. A vy nemôžete chcieť len kvalitu od tých učiteľov, keď ich dostatočne nezaplatíme. Nikto z nás nebude, ja neviem, tri dni hladovať a potom pokojne debatovať o kráse Benkových obrazov alebo Mozartovej hudby, ale v prvom rade musí mať aspoň to zabezpečenie. To aby bol nasýtený. A v tomto smere to nasýtenie tých učiteľov, rozumiem nielen ako fyzicky, akože buď sa najedia, ale aby boli predsa len primerane zaplatení. A tu ako si pripusťme všetci dohromady, že ako spoločnosť sme zlyhali a je to hanbou, že sme takto degradovali stav učiteľa. Nedalo mi, nie je to celkom ako, pani podpredsedníčka, detailne s návrhom zákona, ale pokladal som za potrebné to povedať.
A ďakujem, že ste ma neprerušili.

Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som predložila návrh novely zákona o vysokých školách spolu s kolegami Froncom, Hrušovským a Abrhanom. Podobný návrh zákona som predkladala na júlovej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2012. Návrh nebol prijatý, rovnako ako nebol potom na jeseň, respektíve v decembri, tuším, roku 2012 nebol prijatý ani pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu vysokoškolského zákona, ktorý som uplatnila v rámci druhého čítania.
Pri predkladaní novely vysokoškolského zákona roku 2012 označila Slovenská rektorská konferencia tento návrh za férový. Ministerstvo školstva malo vtedy výhrady. Za najvážnejšiu výhradu ministerstvo školstva považovalo vtedy nejasnosť zákona, či ide o podporu študujúcich na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike, alebo ide o podporu štúdia v zahraničí.
Táto nejasnosť navrhovaného zákona, ktorú teda pripúšťam, je v aktuálnom návrhu vyriešená presnou formuláciou, kde v návrhu zákona sa navrhuje, že ministerstvo môže priznať sociálne štipendium občanom Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike aj mimo územia Slovenskej republiky. Súčasťou toho návrhu je aj odvolávka na osobitný predpis, ktorý upravuje podrobnosti priznávania a vyplácania sociálneho štipendia študentom, občanom Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt v Slovenskej republike a študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich v Slovenskej republike, aj mimo územia Slovenskej republiky.
O čo teda ide v tomto predkladanom návrhu zákona? Navrhovaná zmena dáva možnosť, nie povinnosť, poskytnúť sociálne štipendium tým študentom, v prípade, ak oň požiadajú, ktorí by naň mali nárok, ak by študovali na vysokej škole či univerzite na Slovensku, ale študujú na zahraničných vysokých školách pôsobiacich buď v Slovenskej republike alebo mimo územia Slovenskej republiky. Samozrejme, že tento návrh, ako som už spomínala, počíta s tým a je to nevyhnutné, aby uchádzač o sociálne štipendium mal trvalý pobyt v Slovenskej republike a musí byť občanom Slovenskej republiky.
Praktickým dopadom a zmyslom nášho predkladaného návrhu je zabezpečiť rovnaké príležitosti pre študentov z rovnakej východzej situácie a veľkorysosť voči tým študentom, ktorí študujú za podmienok, ako ukladá zákon na vysokých školách v zahraničí a sú odkázaní na takúto pomoc. Mám na mysli najmä študentov, občanov Slovenskej republiky s trvalým pobytom na Slovensku, ktorí z rôznych dôvodov študujú napríklad v Českej republike, alebo sú z regiónov, kde dochádzka do školy, respektíve na internáty, je pre nich často vzdialenosťou bližšia alebo porovnateľná ako vzdialenosť a dochádzka na najbližšiu vysokú školu na území Slovenska. Ide prakticky o všetky okrajové oblasti po obvode Slovenskej republiky a mám na mysli napríklad študentov študujúcich v Brne, vo Viedni, v Budapešti, v Miškolci alebo v Krakove.
Priznávame sa, že pre podanie takého návrhu zákona sme sa inšpirovali na základe podnetu od občana, ktorý nás upozornil na to, že platný zákon o vysokých školách upravuje podmienky pre priznanie sociálneho štipendia študentom, ktorým štát prispieva na úhradu nákladov spojených so štúdiom výlučne študujúcim na vysokých školách na území Slovenskej republiky. Ale inšpirovali sme sa aj českou legislatívou, ktorá je v tomto voči svojim občanom Českej republiky, študentom študujúcim v zahraničí oveľa, oveľa veľkorysejšia ako Slovenská republika alebo naša legislatíva.
Samozrejme, že takýto návrh má isté nároky na štátny rozpočet. Problémom je, že štatistiky o občanoch Slovenskej republiky študujúcich na zahraničných vysokých školách sa nevedú, čo mi včera potvrdil aj pán minister Čaplovič, keď som sa v hodine otázok pýtala a bola som vylosovaná, dostala som odpoveď na túto otázku, že skutočne štatistiky sa nevedú. Podľa dostupných štatistík približne 20-tisíc študentov študuje v zahraničí, teda v Českej republike. Tieto štatistiky sú z českých štatistík. Priemerná výška sociálneho štipendia, ktoré je priznávané na Slovensku za ostatné tri roky, nie výška za posledný rok, ale za ostatné tri roky, je 150 eur. Ak predpokladáme, že približne 10 % študentov študujúcich v zahraničí by si uplatnilo nárok na sociálne štipendium, teda približne 2-tisíc študentov, tak náklady na rok pri poberaní štipendia v dĺžke desať mesiacov by boli 3 milióny 100-tisíc eur. Chcem upozorniť, že tých desať percent to považujem za veľmi, veľmi, veľmi prehnaný odhad. Taký lepší odhad by bol možno päť percent. Nazdávame sa, že pre rozpočet ministerstva školstva to nie je suma, ktorá by ministerstvo zruinovala.
Ďalšia námietka je, že systém by mohli študenti zneužívať. Táto námietka je irelevantná, najmä po účinnosti vyhlášky, novely vyhlášky ministerstva školstva, ktorá sprísnila kontrolu aj všeobecne, priznávanie nároku na sociálne štipendium a nadobudla platnosť 1. 9. 2012. Predpoklad, že študenti, ktorí študujú na vysokých školách v zahraničí, slovenskí študenti, naši občania, pochádzajú zo solventnejších rodín, sa určite zakladá na pravde. Ale je fakt, že menej solventní, alebo študenti z chudobnejších pomerov, ktorí majú záujem študovať na zahraničných vysokých školách z rôznych dôvodov, aj z dôvodu napríklad lepšej geografickej dostupnosti, by si zaslúžili a majú rovnaký nárok na sociálne štipendium, mali by mať ako študenti, ktorí študujú na Slovensku a sú im sociálne štipendiá priznané. Pomôžme teda prijatím tohto návrhu takýmto študentom. Ukážme, že občan Slovenskej republiky, či študuje na Slovensku alebo na zahraničnej vysokej škole, pri rovnakých podmienkach má nárok na rovnaký príspevok, na štipendium.
Včera ma zaujala poznámka pána ministra školstva, keď mi odpovedal na otázku ohľadom počtu študentov študujúcich na vysokých školách a zodpovedal ju pre mňa postačujúco, až nad rámec. Ale zaujala ma poznámka, že každoročne a iste sa to dá aj štatisticky overiť, sa znižuje počet študentov študujúcich na vysokých školách na Slovensku a teda predpokladám a dá sa to aj zase overiť, že aj na zahraničných vysokých školách.
O to viac vás prosím o podporu tohto návrhu, že včera tu bol odmietnutý návrh pána poslanca Štefanca, ktorý mal pomôcť študentom tak, že im mal zvýšiť čistý príjem z príjmu napríklad pri brigádnickej činnosti. O to viac, že v tejto snemovni sa prijal v roku 2012, tuším, áno, návrh zákona o sociálnom poistení, kde štát sa v roku 2012 sa zbavil svojich poistencov študentov a prestal platiť ich zdravotné poistenie v prípade, ak ich ročný základ presiahne 15-násobok sumy životného minima, čo je ročný príjem 2 900 eur približne. Čiže, jednak študenti, ktorí študujú v zahraničí a sú odkázaní na sociálne štipendium, sú potrestaní tým, že nemajú naň nárok zo zákona. Nechceme im pomôcť ani pri zvýhodnení odvodovej povinnosti. Zbavili sme sa poistencov štátu, študentov s istou výškou príjmu za rok, čiže buďme veľkorysí a prosím vás, prijmime, alebo odsúhlasme tento návrh zákona do druhého čítania.
Námietka pána ministra pri predkladaní môjho návrhu, ako pozmeňujúceho návrhu k novele vysokoškolského zákona, v podstate bola jediná a hlavná tá, že nedokážeme overiť údaje o našich študentoch v zahraničí. Inač povedal, citujem: "Mám tu návrh ešte pani poslankyne Gibalovej, pani poslankyňa, dobrý návrh, dobrý návrh, ale povedzte mi, ako dokážeme overiť údaje o našich študentoch v zahraničí?". Ja si myslím, že takúto drobnosť by sme dokázali vyriešiť v druhom čítaní, keď dokážeme nezmyselne zaviazať našich občanov, rodičov, aby nezmyselne hlásili to, ako sa starajú o svoje deti na úradoch práce, tak si myslím, že takéto overenie, koľkí a za akých podmienok a či a ako a kde v zahraničí študujú naši občania, je pre našich úradníkov na ministerstve úplná maličkosť.
Ďakujem vám pekne za vypočutie.