29. schôdza

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Len veľmi krátko. Na zákon, ktorý hovoril o, medzi iným aj o poskytovaní sociálnych štipendií, nenapĺňa ústavu. Ústavný článok 12 hovorí o tom, že občania sú si rovní v právach a povinnostiach. A ak niekto je občanom Slovenskej republiky, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a spĺňa kritériá na sociálne štipendiá, tak nie je dôvod, aby to nedostal len preto, že neštuduje na Slovensku. Ja chápem, že niekedy tie možnosti naše neboli dobré, že sme na to nemali, ale nemyslím, že tá situácia nastala a takisto ako nebude to celkom jednoduché pre tých úradníkov na ministerstve školstva to odkontrolovať a podobne, ale celkom iste sa to dá, aby nedochádzalo k nejakému podvádzaniu a podobne a nejaké to percento podvádzať na Slovensku, žiaľbohu, existuje, ale to nie je podstatné, že či to je študent študujúci na Slovensku alebo v zahraničí. Ďakujem.

Ja len veľmi krátko, aby som nezobral slovo pánovi Osuskému. S pánom Poliačikom plne súhlasím. Naozaj mladý človek musí ísť von, naučí sa reč, vidí iné kraje. V mladom veku je to absolútne nutné, ale vrátiť sa, to je dôležité. No. Ty si mal šťastie, keď si išiel do exotických krajín, že si nemusel mať vycestovaciu doložku, dolárový prísľub, colné prehlásenie, potvrdenie vojenskej knižky, pas, kamarátov tam, hentam, tam. Teraz to už, chvalabohu, netreba, ale treba sa vrátiť. Ľudia, keď si zvyknú na ľahkú robotu, že dostanú aj dosť peňazí za to, tak chcú tam ostať a chcú takto ľahko dôjsť k peniazom, keď si vedec, keď si neviem čo, tak musíš dlho rozmýšľať, výsledok nula. Vymyslíš bicykel. Einstein povedal, že ľudia najradšej rúbu drevo, lebo tam vidia rýchlo výsledky a ten, keď začneš tú mladosť týmto, môžeš zostať pri tom rúbaní dreva celý život. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja by som teda na úvod presne chcel podčiarknuť to, čo povedal vo faktickej pred chvíľkou Martin Fronc, lebo to je jediné, čo by som povedal na adresu tohto návrhu zákona a jeho autorov, že sa mi nepáči a vidím v tom evidentnú ústavnú nerovnosť, že ak nejaké dievča z Púchova študuje na univerzite v Olomouci a je nárokovo nádejnou poberateľkou sociálneho štipendia na území Slovenskej republiky, aby ho nedostávala. Pretože v ústave nie je nič napísané o univerzite v Olomouci, ale za to je tam napísané niečo o rovnosti občanov. A ak teda niekto spĺňa nárok na sociálne štipendiá, nemôže byť úbohý argument o dokázateľnosti štúdia ani len sekundu platný. Rád by som teda povedal za prvé, že tým pádom by som v tom návrhu, v druhom čítaní navrhol zmeniť to z možnosti ministerstva na povinnosť ministerstva. Žiadna možnosť. Povinnosť. Všetkým podľa ústavy rovnocenne a rovnako. Ja sa divím, že strana istôt by mala s takýmto niečím problém, lebo toto je proste istota občana v sociálnej núdzi.
K tomu dokázaniu a podvádzaniu, áno. Sme okrem iného i krajina, kde sa podvádza na každom rohu, nerobme si o sebe ilúzie. Ale napríklad mal som osem rokov tú povinnosť byť koordinátorom celoeurópskeho mobilitného programu Socrates - Erasmus. Musím vás ubezpečiť, že overovanie papierov študenta, ktorého vysiela Univerzita Komenského do Clermont-Ferrand, do Sevilly, do Kodane, či do Bruselu, je veľmi zložitá a mnoho stupňová záležitosť. A samozrejme európski cifršpióni sú aspoň tak dobrí ako slovenskí a bolo treba veľmi svedomito mať všetko toto preklepnuté a zaistené. Neviem si predstaviť, že by v dnešných časoch bol problém overiť, či Jožko Muranica študuje na Olomouckej univerzite alebo na Sliezskej univerzite v Opave, ak to má z Čadce bližšie tam ako do Bratislavy alebo do Košíc.
Takže argument o ťažkej dokázateľnosti, ktorý ako vytiahol pán minister na pani poslankyňu Gibalovú, je úplne, by bol dôkazom impotencie, neschopnosti a dôvodu, že ministerstvo zrovnáme so zemou a posolíme ako Kartágo, aby tam nič nerástlo. Pretože toto nemôže byť argument, aby pred ústavou existovali ľudia rôznych kategórií. Štát musí mať na to, aby napĺňal ústavnú rovnosť. Toľkoto teda k tomu, ako to overiť a či to budeme láskavo, milostivo ako prosbopis posielať nejakej tete úradníčke na ministerstvo, ktorá sa rozhodne, či nám vyhovie alebo nevyhovie. Žiadne posielanie tetám úradníčkam a žiadne preverovanie, veľmi zložité a nemožné. Možné dopreverovanie a povinnosť.
No pokiaľ ide o tú podporu a o tie úvahy o tom, či sa tí ľudia vracajú alebo nevracajú. Zaujímavé, že od čias, keď český minister školstva v blahej pamäti filozof Sokol pristúpil na to, že slovenskí študenti majú právo míňať peniaze českých daňových poplatníkov, ktorým ich otcovia a matky nič v živote nedali, na to, aby sa vzdelávali v teoretickej fyzike, v dejinách hudby alebo filmovom umení. To všetko absolútne veľkoryso Česká republika Slovákom umožnila. Zaujímavé, že neriešime otázku, či by sme nemali občas poslať vagón s peniazmi do Českej republiky za tisíce odchovaných študentov. I keď by sa z nich vrátili len niektorí a nie všetci, pretože s tým už dnes v Európe počítať musíme. Ilúzia, že niekoho priviažeme o kameň reťazou okolo členka, je chorá. To tu potom by mohol hrať skutočne Chára za Topoľčany alebo za Trenčín prinajhoršom, nemal čo odísť so svojim talentom a figúrou do Boston Bruins. Kde sme myšlienkovo? Čo to je?
Hlava roka pred 4 - 5 rokmi, hlava roka vlaňajšia či predvlaňajšia, profesor Bužek a profesor Masaryk, tí všetko takmer to, čo vyskúmali, vyskúmali buď v Texase alebo na Inštitúte Max-Planck. Platili sme niekedy Spolkovej republike za to, že naším najvyšším, najšpičkovejším vedcom umožňuje, alebo štátu Texas, získavať svoj vedecký výskum, za peniaze amerických a nemeckých daňových poplatníkov? Takže aké vracanie, aká povinnosť? Ak vynájde v blahej pamäti doktor Vilček ďalší vynikajúci medicínsky vynález, ktorý perspektívne o pár rokov bude liečiť i pacientov na Slovensku, to čo chceme, že aby nám snáď vrátil školné? Objavy v medicíne, objavy vo fyzike, objavy všade nakoniec pomáhajú ľudstvu. Takže úvahy o pripútaní, ako ich tu nadtienil priateľ Mikloško, sú úplne mimo misu, žiadne záväzky. Neexistuje záväzok.
A tým, čo berú u nás sociálne štipendium a potom budú zaraďovať fľašky do regálov v Lidli, tým aký dáme záväzok? Ako využili sociálne štipendium, aby potom po štúdiu nezamestnateľného predmetu išli robiť do Lidlu, čo od nich budeme vymáhať? A prečo by sme mali od týchto, mali vymáhať, po jaké? Takže nie. Žiadne podmienky, ani predbežné, ani iné. Buď je rovnosť alebo nie je rovnosť.
Ja mám syna, ktorý mal spolužiaka Vietnamca. Teraz neviem, či jeho otec je veľký šéf na trhovisku, ja ho nepoznám, alebo je len malý stánkár, ktorý sa pretĺka, ale jeho syn bol dosť dobrý na to, aby si ho vzala Oxfordská univerzita. Vyšiel z gamče. A je v Oxforde, štvrtý rok. Ja verím tomu, že jeho otec možno niekde nahrabáva tie peniaze na to, aby mohol syna na Oxforde financovať. Ale ak by bol jeho otec v takom sociálnom postavení, že by mal nárok jeho syn, keďže už asi tu žijú a zrejme majú aj to občianstvo, ak spĺňajú toto kritérium, ktoré je, povedzme, pred zákonom potrebné, tak je absolútne primerané, aby sme do Oxfordu poslali mladému chlapcovi 150 eur. Možno to bude len pľuvnutie na horúcu pec nákladov života v Oxforde, ale neexistuje, aby sme niekomu dali 150 eur v Prešove a nedali mu v Oxforde.
Takže ešte raz hovorím, Monika správne povedala, že asi mnohé z tých detí nie sú na tom sociálne zle, je pravda, že asi mnohé nie sú. Ale ak sú medzi nimi také, ktoré sú na tom sociálne zle, ale ktoré chodia z toho Púchova alebo z Lazov pod Makytou radšej do Olomouca, lebo je to lacnejšie a bližšie a je to dobrá škola, tak majú rovnaký nárok bez toho, aby sa k tomu myšlienkovými pochodmi vyjadrovala teta na ministerstve školstva.
Takže tento návrh zákona stojí za podporu a v druhom čítaní sa má zmeniť veľkorysosť štátu a istôt na jeho povinnosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem podporiť to, čo ste povedali, pán poslanec, na záver. My už musíme sa prestať hrať na to, že ak niekto splní podmienky, tak potom ministerstvo môže mu prideliť čokoľvek a to či už peniaze na asistentov, či už dotácie, či už príspevok na kreditné vzdelávanie, proste subjektívny pocit a názor ministerstva v tom musí prestať zohrávať úlohu. Keď to môže platiť v hazarde, že keď niekto splní podmienky na vydanie licencie, na prevádzkovanie hracieho automatu a je tam nejaká nárokovatelnosť, tak on tú licenciu jednoducho dostane. Už nikto nebude posudzovať, že či sa mu to páči alebo nie, rovnako to musí platiť aj pri týchto veciach, ako sú štipendiá, ako sú asistenti, ako sú dotácie. Ak niekto splní kritériá, tak musí ten príspevok dostať. Miesto na súkromné a subjektívne posudzovanie tam nemá čo robiť. Čiže, podporujem v plnej miere to, čo povedal pán poslanec a budem rada, keď tento zákon budeme môcť prerokovať v druhom čítaní, kde opravíme túto vec. Ďakujem.

Ja už nechcem polemizovať a zdržovať, ale ja viem, čo to je študovať vonku a byť vonku, som bol ako Alexander von Humboldt dva roky na univerzite v Mníchove, celkove to bolo 5 až 8-krát po pár mesiacoch, raz aj 10, a viem, že nebyť toho, tak moje vedecké výsledky literárne by vonkoncom nestáli za nič. Tam som mal čas všetko, čo k tomu bolo treba, čiže to je veľmi, veľmi dôležité. Len máloktorá krajina je taká, ako Nemecko. Za prvé, bola veľmi bohatá, a je nakoniec, pochopili, že veda je univerzálna, že ňou môžete naozaj pomôcť celému ľudstvu. Pochopili, že treba talentov, nehovorím, že som to bol akurát ja, podporovať a veľmi veľkoryso, naozaj, čo sme si žiadali, to nám dali a dali aj po vojne, cítili, že sú aj zaviazaní voči Európe nejakým spôsobom, keď rozmlátili celú Európu, že teraz aj ich veľkorysosť treba prejaviť. Čiže, to som ja tam zacítil.
Ja chcem povedať, že mňa mrzia iba skôr zahraniční Slováci, ktorých je vonku možno 3 milióny, 4 milióny, sa hovorí, americká Kanada, ale nie málo z nich sa naozaj uchytilo, že môžu pomáhať, že môžu investovať, že môžu zamestnávať, že môžu pozývať. Keď toto spočítate, tak na počet tých ľudí sa tá väčšina ľudí neuchytila a naozaj ostala na tom priemere, je tam ťažká pozícia, stále veľký boj o všetko, napríklad v takej Amerike.
Ale, ale ja by som očakával, že tam budeme mať aj ľudí, ktorí sú za prvé, aj múdri, aj bohatí, aj známi, aj vzdelaní a nie je ich až toľko veľa. A možno to súviselo s tým, že začali a ostali pri tom, kde sa prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát uchytili.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Práve naopak, milý Jozef, ono je to presne tak, že ten Vilček, ale i iní ľudia, ktorí do Ameriky odišli, robia tam úspešných lekárov, napríklad evidentne viem, že lekárskej fakulte prostredníctvom ctenej pani prodekanky Ostatníkovej umožnili iks-študentom slovenským ísť na stážový pobyt do Spojených štátov. A musím teda povedať, že i toto sa deje. Ale znova, je to trošku mimo meritu predkladaného zákona, ktorý je záslužný a dobrý, ale nemôžeme sa spoliehať na veľkorysosť a dácnosť krajanov, lebo tí ju aj tak veľmi často aj neukazujú. Ale toto je niečo, čo sa týka našich možností a našej povinnosti poskytnúť to občanom, ktorí na to presne v súlade s pravidlami hry majú nárok. A to, či nám krajania niečím prispejú, neprispejú, to je samozrejme úplne iná téma, ale ešte raz, tento zákon je dobrým zákonom, dobrým návrhom a jediné, čo s ním treba urobiť, je to, aby sa stal štandardným, poctivým, nárokovateľným zdrojom podpory pre tých, ktorí na ňu majú nárok a poctivo študujú.

Teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlási pán poslanec Poliačik. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. A ešte raz sa pýtam, lebo boli tu nejaké, ukončím, vystúpi pán poslanec, pán, pani navrhovateľka, pán spravodajca alebo prerušíme rokovanie a vystúpite v utorok? (Reakcia z pléna.) Dokončíme? Je všeobecný súhlas. Nie? (Hlasy v sále.) Ale pán poslanec, nekričte, pýtam sa, normálne chcú rokovať poslanci, tak fakt ako rešpektujte niečo, ja neviem. (Reakcia z pléna.) Nie je, starajte sa o seba. Nie je všeobecný súhlas, žiaľbohu. Neviem, pán poslanec odišiel. Nie, nie nebol všeobecný súhlas.
Ďakujem vám pekne, prajem vám pekný víkend a budeme teda rokovať v utorok o tomto bode programu, ako skončíme, ako skončíme, nie, nie, ako skončíme správou o plnení úloh Vojenského spravodajstva. Začína to ráno o 9.00 hodine. Uvidíme, o koľkej to skončí, pokračovali by sme potom týmto bodom programu. A zahraničná politika, sme si odsúhlasili o 14.00 hodine. Dobre?

(Prerušenie rokovania o 14.09 hodine.)

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni poslanci, návrh novely vysokoškolského zákona, ktorý predkladáme spolu so svojimi kolegami, priznáva možnosť poskytnúť a priznať sociálne štipendium študentom, ktorí oň požiadajú, študujú na vysokých školách v zahraničí a spĺňajú podmienky pre priznanie sociálnych štipendií v prípade, ak by študovali na slovenských vysokých školách. Takíto študenti musia mať trvalý pobyt v Slovenskej republike a musia byť občanmi Slovenskej republiky. Toľko stručne na zopakovanie, čoho sa týka náš návrh zákona.
Ja by som vo svojom záverečnom slove chcela poďakovať všetkým vystupujúcim k tomuto nášmu návrhu zákona. A k niektorým vystupujúcim alebo k ich návrhom, poznámkam alebo pripomienkam by som sa chcela stručne vyjadriť.
Poznámky pána poslanca Mikloška v svojej rozprave, ktorú predniesol, smerovali viac k financovaniu štúdia ako takého a k úvahám, či by nebolo vhodné, alebo dobré, pokiaľ som to dobre pochopila, zaviesť isté formy aj štúdia za úhradu. Tieto poznámky síce sú zaujímavé, ale naozaj netýkali sa petitu nášho návrhu.
Ďalej návrh pána Mikloška, ktorý sa týkal predmetného návrhu, zadefinovať možnosť poberať sociálne štipendium len pre tých, ktorí nemajú možnosť študovať na našich vysokých školách istý odbor alebo kombináciu odborov. Tak ak by sme to zadefinovali len pre týchto študentov, nebolo by to vhodné a tiež by to bol istý spôsob diskriminácie. Pretože práve študenti, ktorí študujú v zahraničí a geograficky sú po obvode Slovenskej republiky, mnohokrát majú dostupnosť štúdia na zahraničných vysokých školách lepšiu ako dostupnosť štúdia na vysokých školách na Slovensku, pričom môžu splniť alebo spĺňajú podmienky na priznanie a udeľovanie vysokoškolských štipendií.
Pani Žitňanská, Janka, áno, mala poznámky k obligatórnosti a fakultatívnosti aj tohto návrhu, ale aj všeobecne k návrhom zákonov. Ja pozorujem v tomto volebnom období, že opakovane sa predkladajú návrhy zákonov aj z vlády, ktoré majú ustanovenia viac fakultatívne, ako obligatórne, a to nepovažujem za šťastné. Spomeniem napr. zákon o zamestnanosti, kde skoro všetky obligatórne podmienky z ustanovení zákonov sa zmenili na fakultatívne.
Rovnako ďakujem pánu kolegovi Osuskému za jeho príspevok v rozprave a naozaj je na zváženie a budem sa tým zaoberať, aby sme mali tú odvahu tú fakultatívnosť navrhovanú zmeniť na obligatórnu podmienku alebo formuláciu v ustanovení tohto návrhu.
Chcela by som upozorniť na to, že, a som to už hovorila aj pri predkladaní zákona, že ak som takýto návrh predkladala ako pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu vysokoškolského zákona, pán minister nemal k tomu vážne výhrady. O to viac som veľmi prekvapená poslednými vyjadreniami ministerstva školstva, ktoré kritizujú tento náš návrh zákona a viac sa táto kritika zameriava na mechanizmus priznávania vyplácania dôchodkov a celkovú techniku vyplácania dôchodkov, ako na podstatu, teda, prepáčte, štipendií sociálnych, ako na podstatu vecí, aby boli zadefinované štipendiá sociálne pre tých, ktorí študujú na zahraničných vysokých školách a majú východziu situáciu rovnakú ako ostatní občania Slovenskej republiky, ktorí študujú na slovenských vysokých školách. To bola aj podstata, prečo sme tento návrh, prečo ho navrhujeme, prečo o ňom rokujeme. A prijatím tohto návrh by sa odstránila diskriminácia istej skupiny občanov, ktorá je iste nie veľkou skupinou, ale diskriminácia tu je.
Teda o to viac sa čudujem, že zrazu prichádzajú aj iné námietky. A ja zopakujem opäť slová pána ministra, ktorý vo svojom záverečnom slove pri predkladaní návrhu vládneho vysokoškolského zákona povedal: "Mám tu návrh ešte pani poslankyne Gibalovej. Pani poslankyňa, dobrý návrh, dobrý návrh, ale mi povedzte, ako my dokážeme overiť údaje o našich študentoch v zahraničí. To je ten najväčší problém. Toto je jediný problém. Inak ja s tým nemám žiaden problém, aby sociálne štipendiá dostávali aj študenti, ktorí študujú v zahraničí na zahraničných vysokých školách."
Čiže v intenciách aj tých slov pána ministra ja vás prosím, posuňme tento návrh zákona do druhého čítania a v druhom čítaní sa môžme zaoberať aj technickými otázkami v intenciách, ako ministerstvo školstva má výhrady k mechanizmu priznávania vyplácania navrhovaných sociálnych štipendií.
Ďakujem vám za pozornosť a prosím opätovne o podporu nášho návrhu zákona.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani predkladateľka, vážená snemovňa, myslím, že Monika so svedomitosťou sebe vlastnou vyargumentovala a dotkla sa všetkého toho, čo zaznelo v rozprave k tomuto návrhu.
Ja by som znova podčiarkol, že tento návrh stojí za to, aby sa o ňom rokovalo v druhom čítaní. Trvám na tom, že premena z fakultatívnosti na obligatórnosť je naplnením rovnosti občanov pred ústavou tejto kategórie občanov.
A pokiaľ ide o tie námietky o tom, ako to doložiť. Pri akýchkoľvek napríklad daňových alebo iných úľavách vyžadujú príslušné štruktúry štátu od rodičov, aby ich deti študujúce doniesli na pracovisko - v tomto prípade, ktoré napríklad vymeriava u zamestnancov štátu daň - potvrdenie, že dieťa študuje na vysokej škole. Je absolútne jasné, že študent poberajúci sociálne štipendium je veľmi ľahko skontrolovateľný, pretože ak takýto papier stačí na to, aby u nás dostal rodič daňové úľavy alebo iné zvýhodnenia, alebo potvrdenie o tom, že dieťa ďalej študuje, tak si neviem predstaviť, že potvrdenie vydané Universitas Masarykiana Brunensis alebo Universitas Carolina Pragensis by nebolo dostatočným dôvodom na to, aby som uznal, že Marienka alebo Janko v Prahe, či v Brne skutočne študujú.
A ak už teda ministerstvo hľadá dôvod, prečo zase ako vždy utopiť návrh opozičných poslancov, tak táto palička na bitie psa je tak úbohá, že sa s ňou nedá ani švihnúť, niežeby sa ten pes dal seriózne zbiť.
To znamená, že ak je problémom takéto potvrdenie, môžme dokonca trvať na tom, aby sociálne štipendium poberajúci donášali takéto potvrdenia po každom semestri. To znamená, že na začiatku zimného semestra donesú potvrdenie, že sú zapísaní na štúdium, a na začiatku letného semestra donesú potvrdenie, ja si viem predstaviť, že tety na referátoch študijných príslušných univerzít pochopia výraznú nedôverčivosť slovenského ministerstva školstva a vydajú týmto niekoľkým študentom ešte raz v priebehu roku štúdia takéto potvrdenie. Inak si neviem predstaviť, že či napríklad keď dieťa poberateľa sociálneho štipendia má to šťastie, že ocko vyhrá v Bingu alebo v niečom inom, takže mu v priebehu roka bude musieť donášať potvrdenie, že už nie je sociálnym prípadom. Ergo argument, že by sme, nedajbože, vynaložili na jedno alebo dve deti, ktoré napríklad prestanú študovať v novembri a dokonca by poberali sociálne štipendium pár euro, nemôže byť nikdy dôvodom na to, aby sme všetkým potrebným deťom, ktoré majú nárok na sociálne štipendium, z tohto rizikového dôvodu odňali rovnosť pred ústavou.
Myslím si, že je neudržateľný akýkoľvek argument pána ministra o tom, že ako by sme to overovali. No presne tak isto, ako overuje vysielajúca univerzita to, čo naštudoval jej študent počas sokratovsko-erasmovského pobytu v Štrasburgu, v Uppsale alebo v Kodani, presne tak isto: certifikovanými papiermi vystavenými slušnou univerzitou.
Neviem, čo chceme viac, ale mohli by ich prípadne chodiť pracovníci niektorej z tajných služieb nenápadne do študijných sálov univerzít a tam kontrolovať, či Marienka a Jožko sú prítomní, ale to by už bolo tak slaboduché ako táto obrana ministerstva.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, dámy, páni, táto novela je veľmi krátka, je stručná, v zásade hovorí o tom, že fakultatívnosť rozhodnutí pri prideľovaní peňazí na asistentov by sa zmenila na obligatórnosť.
V krátkosti vysvetlím. V súčasnosti text zákona znie, že ministerstvo môže prideliť finančné prostriedky na asistentov učiteľa a chcem ho nahradiť teda slovom "pridelí".
Ja v rozprave poviem viacej. Možno len na úvod, takto pred dvomi mesiacmi, keď si spomeniete, bola diskusia v parlamente o budúcoročnom, teda o tohtoročnom štátnom rozpočte, kedy som vystúpila so štyrmi pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré navrhovali, odkiaľ presunúť peniaze potrebné na dofinancovanie asistentov učiteľa, a vtedy minister Kažimír na moje veľké prekvapenie vystúpil pozitívne s tým, že dáva verejný prísľub, že peniaze na asistentov učiteľa sa nájdu, že on teda garantuje a dáva verejný prísľub, že tieto peniaze ministerstvo školstva dostane. A teda vyplývajúc z tohto jeho verejného prísľubu, som pripravila novelu zákona, ktorá by tento sľub, že každé dieťa, ktoré splní požiadavky alebo podmienky, dostane peniaze na asistenta učiteľa. Čiže ja de facto len napĺňam aj takto v zákone prísľub ministra Kažimíra.
Budem rada, keď budeme môcť aj v rozprave si k tomu ešte povedať viacej.
Ďakujem.