29. schôdza

Ďakujem, pani predsedníčka, ďakujem aj kolegovi Blahovi za poznámku. No, chcem zdôrazniť, že v žiadnom prípade nezužujem európsku problematiku na oblasť daní, práve preto som spomenul viac prípadov, pán poslanec, a ešte raz ich zopakujem.
Pokiaľ za minulej vlády sme prijali na výbore viac odôvodnených stanovísk a slovenský hlas zaznel veľmi jasne, pretože máme dva hlasy, čo nie je málo, vieme, že máme jednokomorový parlament, čiže pri odôvodnených stanoviskách, keď to prijme výbor pre európske záležitosti, tak automaticky reprezentuje Slovensko dvoma hlasmi, čo nie je prípad Česka a Poľska. Tak to bolo nielen v oblasti zachovania suverenity v oblasti priamych daní, ale aj pri ochrane spoločných hraníc v debate o tom, či nám niekto môže tieto hranice takpovediac obsadiť inými príslušníkmi bezpečnostných síl, alebo si o tom budeme rozhodovať sami. A som presvedčený, že sami. Alebo či niekto iný môže kontrolovať verejné inštitúcie. Nič takého som nezažil za súčasnej vlády.
Pokiaľ sme prijímali po širokej diskusii tieto odôvodnené stanoviská, ktoré som, mimochodom, len ja navrhol za minulého obdobia, tak v súčasrozprávavalnosti tam nevidím žiadnu aktivitu, pán poslanec, a toto ma mrzí. Pretože je stále mnoho smerníc a direktív, ktoré si zaslúžia debatu a zaslúžia si debatu na základe filozofie, ktorá nie je jasná. Tá filozofia súčasnej vlády skutočne je zobrazená len v tom, že so všetkým, s čím príde Brusel, sa súhlasí. Ale ja som presvedčený, že tak v oblasti ako v oblasti priamych daní, tak aj v oblasti sociálnej, kultúrnej či penzijnej si suverenitu musíme zachovať, je to rozhodne v prospech občanov Slovenska.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, ja som bol aj písomne prihlásený, ale medzitým sa objavili rôzne otázky, ktoré by som ešte rád tu zdôraznil, aby to počul aj pán minister, nemáme veľa šancí, aby sme povedali niečo také, čo môže člen vlády počuť.
Ja si myslím to, že je tak, veľa ľudí to aj signalizuje, že je záujem o zahraničnú politiku a v podstate už aj z ústnej časti, teda z písomnej časti bolo vidieť, že tie otázky boli konštruktívne, že proste bola to celkom dobrá debata, aj keď, bohužiaľ, dlho trvajúca.
No, k Ukrajine som, žiaľ, rozprával niečo minule, nechcem sa opakovať, v ničom sa nebudem opakovať, ale včera som počúval v TA3 takú besedu s nejakým nemeckým ministrom a tam odznela jedna myšlienka, ktorú je si dobre zapamätať a ktorú aj ja šírim, aj keď ma nikto moc nepočúva. Podčiarknuť to, že nejde o Európu alebo Rusko, entweder - oder, ale Ukrajina nemôže byť buď tam, alebo buď tam, ale Ukrajina musí byť aj tam, aj tam. Čiže ona je tam tak dlho a cez ňu vlastne sa Rusko pokresťančilo a tak ďalej, to ten pán minister hovoril. A teda tá myšlienka, že keď ide k Rusku, to neznamená, že ide od EÚ a opačne, tam myslím, že je celkom cenná.
V druhom bloku by som chcel povedať na tému Kosovo, tam je toho relatívne málo venované. Boli sme tam nedávno, odvtedy mnoho vecí sa udialo, samozrejme, Kosovo sme nateraz neuznali a iste to bude ešte dlho trvať, ale teraz to, že frakcia eurosocialistov v Európskom parlamente navrhuje, aby premiér Kosova, premiér Srbska a pani Ashtonová boli kandidáti na Nobelovu cenu mieru, sa mi zdá veľmi, veľmi absurdné. Videli sme tam situáciu Srbov, keď sme tam videli, videli sme nepotrestanie zločinov, videli sme tlak USA, Veľkej Británie na nich a tak ďalej. Čiže toto by sme mali vedieť asi všetci, že, že proste Nobelova cena mieru sa dáva za niečo inšie.
Tretia poznámka je, bolo otázkou, už asi dvakrát som sa ju pokúšal dať, ale nejako sa mi to nedarilo, vždycky bola buď zle vylosovaná, alebo došla, minule iba na ňu nedošlo. Týka sa ľudských práv v Číne, konkrétne prenasledovania toho Falun Gong. To tiež relatívne o Číne je tam veľmi málo v tej správe napísané. V podstate situácia je taká, ešte v januári pred rokom sme ôsmi poslanci z piatich strán predložili do Národnej rady návrh na uznesenie, v ktorom sa odsúdilo väznenie členov Falun Gong. Bolo to veľmi také platonické uznesenie. Vyjadrujeme solidaritu s tými, čo sú zavretí alebo trpia prenasledovaním, a vyzývame vládu, prezidenta, aby využívali vhodné príležitosti. Čiže žiadne veľké výčitky, žiadne predaje orgánov, no.
Predseda vtedy Národnej rady dal materiál do zahraničného výboru a ľudskoprávneho. Ľudskoprávny to dal na zahraničný a zahraničný poslal list pani Ashtonovej, tá dlho neodpovedala, po mesiacoch urgovania konečne odpovedala, ale vlastne nám nepovedala dohromady nič. Poslali sme ďalší list pánovi ministrovi, teda to bolo iba nedávno, odpoveď sme ešte nedostali. A treba si uvedomiť, že doteraz asi osem parlamentov sveta prijalo už stanovisko proti prenasledovaniu Falun Gong. A keď to 12. decembra prijal aj Európsky parlament, dokonca ktorý odsudzuje odoberanie a predaj orgánov a požaduje, aby boli trestne stíhané osoby, ktoré majú takéto neetické praktiky, tak by som to chcel znova otvoriť a aj je to v takom deadlocku, smrteľnom objatí, kde sa vlastne nič nedeje a ľudskoprávny výbor čaká na zahraničný, a zahraničný sa nevie vymačknúť.
Čiže ja by som prosil nejakú inštrukciu alebo smernicu aj svojim dať, že proste v čase, keď senátor, Kongres Ameriky, Európsky parlament, kanadský, austrálsky, český a tak ďalej, mnohé ďalšie dali svoje rezolúcie, aj Slovensko by nemalo celkom mlčať. Viete, že v Číne sa uskutoční 10-tisíc transplantácií ročne, je to vlastne, je tam systém odoberania orgánov popraveným väzňom, a teda je to neregistrované a my sme do toho ani nezabŕdali na radu ministerstva zahraničia, ale keď to Európsky parlament natvrdo povedal, tak by sme sa možná k tomu mali aspoň v tej miernejšej podobe vrátiť.
Ďalšou mojou poznámočku je to, čo sa stalo, sme prezidentskou krajinou, za chvíľu, V4. Teraz bol Vyšehrad, nedávno boli tam naši ľudia zo zahraničného výboru. Spravilo sa krásne Memorandum porozumenia, Slovensko sa stáva od júla prezidentskou krajinou. Všetko výborné, len nepáči sa mi, že Slovenské národné divadlo odmietlo v rámci vyšehradskej spolupráce, to hovorím ironicky, pozvanie do Budapešti, kde mali zahrať divadlo Sándora Máraia proste pri príležitosti nejakého ich festivalu, no. Bolo k tomu veľa diskusií, ja si myslím, že umenie je tu na to, aby šírilo dobré vzťahy, kultúra zjednocuje národy v spolupráci, najmä susedov, s ktorými ešte budeme aspoň tisíc ďalších rokov spolu. Čiže nezdá sa mi to múdre, keď naraz riaditeľ Národného divadla povie, že nejde tam. A nevieme v podstate ani žiadne dôvody, no. To, že pán riaditeľ je nejaký proste prorežimový umelec a tak ďalej, začali doňho mnohé noviny rýpať a veľmi podporovali tento návrh, sa mi zdá nie celkom férové, lebo, samozrejme, národné, každé divadlo závisí od režimu, od jeho podpory. A aj tuná sme nikomu nezazlievali, ale nepomohli sme si, keď nedávno bol, naši umelci mali slávnostný obed a tak ďalej. Čiže proste už ten umelec sa vždy okolo tej vlády motá, a teda myslím si, že by sme mali dať jasne najavo, že toto sa nerobí a že pozvanie odmietnuť, aj keď je pravdou, že to je pred ich voľbami a tak ďalej, náročná situácia, ale mohlo sa to snáď zdvorilostnejšie, mohol sa dať iný termín, mohli sa dať vážne dôvody, ktoré v médiách neprebehli. Ja som hovoril aj ministrovi kultúry, ale teraz, keď to môžem vám povedať, tak je V4 predsednícka krajina, keď si máme plniť to Memorandum porozumenia, tak by sme mali ísť aj na divadlo Sándora Máraia.
No, posledná téma, ktorú som ešte chcel spomenúť, je, upozorniť na to, že, lebo prichádza to z Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, a minule som hodinu a pol pozeral video, ktoré mi niekto poslal, možná to celkom sem nepatrí, ale možná ste počuli veľkú debatu o tzv. základnom príjme. Je to taká iniciatíva, že keby sa každému človeku dal nejaký základný príjem, tak by sa mnohé veci vyriešili, mnohí by sa dali na tvorčiu prácu, mnohí by len na pol úväzku pracovali, situácia na trhu práce by sa zlepšila a tak ďalej atď. Je to celkom vážna teória, o nej sa debatuje, myslím, že aj SaS-ka voľakedy, ma niekto upozornil, s týmto došla, teda neni som až tak zbehlý v tom, ale ja som chcel to pozerať päť minút a potom som to pozeral pol druha hodiny, lebo to bolo veľmi zaujímavé, pekne dabovaný film, no.
A je tam zaujímavé, posledná poznámka, ktorá možná tiež sem nepatrí, ale na všeobecnú známosť, že keby sa dane zrušili a bola by len jedna DPH daň, ktorú vlastne vždy ten posledný, ktorý to kúpi alebo tú službu využije, zaplatí, tak to vlastne by sa daňová situácia veľmi zjednodušila, prestali by veľké podvody, prestali by daňové priznania, prestali by všetko súvislosti s daňami, a teda by situácia bola podstatne jednoduchšia, a pritom vraj by nebolo treba žiadne peniaze naviac, ale iba to, čo tu je, prerozdeliť. Čiže je to teda možná nepatričné povedať teraz, ale povedať to, aby aj pán minister možná k tomu zaujal stanovisko a možná aspoň jednou vetou, že o tom vie a že sa to vo svete diskutuje a prichádza to, teda ešte raz, z Rakúska, z Nemecka a zo Švajčiarska.
Tak dúfam, že som na nič nezabudol. Ďakujem za pozornosť.

Pán kolega Mikloško, rád by som ocenil vašu zmienku o nepodmienenom základnom príjme. Napokon celý minulý rok až do polky januára tohto roku prebiehala európska občianska iniciatíva za to, aby bol na bruselskej európskej úrovni zavedený práve tento nepodmienený základný príjem. Ja sám som sa zúčastnil viacerých konferencií, ktoré podporovali práve túto myšlienku. Škoda, že ste sa nezapojili aj vy.
Tá myšlienka je veľmi jednoduchá. To znamená, Brusel, ktorý dneska nemá možnosť nejakým spôsobom vyplácať akékoľvek sociálne dávky, by dostal právomoc, aby túto dávku celoeurópsku v pomere k tomu, aké sú jednotlivé priemerné mzdy v jednotlivých krajinách, vyplácal každému občanovi nepodmienene, to znamená bez ohľadu na to, že či je, alebo nie je v sociálnej núdzi.
Táto myšlienka vyplýva z mnohých liberálnych teórií, čiže nielen socialistických, liberálnych teórií, ktoré hovoria o tom, že každý človek má nárok na základnú slobodu a bez materiálneho zabezpečenia slobody jednoducho niet.
Čiže to je tá základná myšlienka a myslím si, že takéto niečo by pomohlo aj Európskej únii k tomu, aby získala väčšiu podporu medzi občanmi. A myslím si, že aj keď hovoríme o európskom občianstve, tak nemôžme vynechať sociálny rozmer. Občianstvo je naozaj aj o tom, aby sme ako občania si mohli reálne užívať tie základné politické a občianske slobody, a to bez peňazí jednoducho nejde.
Čiže veľmi som rád, že túto tému otvárate aj vy. Otvárajú ju naozaj mnohí progresívni politici aj filozofi, aj sociológovia v celej Európe a verím tomu, že do budúcnosti, keď sa znova bude takáto občianska iniciatíva zbiehať, tak podporíte aj vy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Mikloško, aj mňa zaujala práve téma základného príjmu a predpokladal som, že presne ku tomuto sa ako vám ozve aj kolega Blaha. Sledoval som jeho niektoré vystúpenia na You Tube, len ako i myšlienka to je, samozrejme, veľmi dobrá, ja sa tiež ku nej prikladám, len škoda, že on to dokáže pomrviť tými odbornými výrazmi a zavádzaním tam vecí, ktorým ľudia, bežní ľudia nerozumejú. Ale naozaj je to téma, ktorá by mohla postúpiť aj ďalej. A ak je kolega Blaha zo SMER-u, mohol by to tam trošku viacej presadiť. Pomohlo by to naozaj viacerým ľuďom.
Samozrejme, s tou DPH-čkou je to otázne, že či by to mala byť práve DPH, ktorá by mala vykryť tie ostatné dane alebo nie. S tým možno nesúvisí moc ani tak európska politika, pokiaľ sa bude, samozrejme, jednať o základný príjem v rámci Európskej únie, tak s tým budem súhlasiť, len je otázne naozaj, či to je DPH-čka. Pretože dneska na DPH-čke sa robia, ešte pokiaľ viem, stále dobré kšefty pre určité skupiny a, žiaľ, je to ťažko dokázateľné, niektoré, pretože zrejme sú tam aj prepojenia na tých, ktorí to možno kontrolujú, ale to už necháme na iné orgány, či sa to vôbec bude dať vyšetriť.
V každom prípade otázka základného nepodmieneného príjmu by dokázala naštartovať určite niektoré procesy aj v Európskej únii. Teraz je otázne, že naozaj či postupovať podľa priemernej mzdy danej v štáte alebo v Európskej únii. Pretože opäť by som povedal, že by sme boli o niečo krátení a diskriminovaní na úkor Európskej únie, pretože priemerný plat niekde inde je iný ako u nás, ale pritom si myslím, že ruky, ktoré vyrábajú a produkujú veci na Slovensku, nie sú odlišné od tých v Európskej únii. Takže tuná sú zavedené určité porovnania, ktoré nie sú v súlade s tým, čo dokáže vyprodukovať jeden človek sám.
Takže ďakujem vám za to a kľudne sa môžme o tejto téme do budúcnosti porozprávať aj osobne.

Som prekvapený, že dvaja kolegovia si práve všimli to, čo, pravdupovediac, ani nie veľmi patrilo do tej zahraničnej debaty, ale prichádza to zo zahraničia.
No, ja bych chcel povedať to, že odporúčam všetkým si pozrieť to video, ktoré naozaj v slovenčine je veľmi pekne dabované, vysvetlí polopate každému, o čo sa jedná. A neviem, či to súvisí až tak s Bruselom, lebo mne sa zdá, že to je vnútroštátna záležitosť, že to by sme mohli zaviesť aj bez toho. Hovorilo sa tam o 400-500 euro na osobu, deti polovičku a že by sa s tým mnohé veci vyriešili. Ale už nechcem o tom tu hovoriť.
A veľmi sa teším, že s pánom Blahom sme si konečne raz sadli, zhodli, a teším sa, že sa aj prihlásil do rozpravy. Takže teraz budeme aj my jeho môcť troška pichnúť. Dúfam, že pozitívne.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, tak sa nám rozsypalo vrece s rečníkmi odborníkmi na zahraničnú politiku. Vítam, ja v zásade, ja som aj minulý rok vystúpil, a ja sa budem držať len jednej témy, ktorej trošku rozumiem, a o tom by som chcel niečo povedať. Myslím, že to treba povedať.
Skôr ako poviem, len ešte takú drobnú úvahu poviem na začiatok, že ono to má náš pán minister relatívne ťažké, keď máme aj druhé ministerstvo zahraničných vecí v Banskej Bystrici, že človek, ktorý kandidoval s tým, že vyrieši Cigánov, tak zrazu rieši geopolitiku a je z neho Henry Kissinger. A to je také zaujímavé a ľudia, zdá sa, že to tolerujú. Ja by som prípadne ľuďom povedal, že, prosím vás, pripomeňte slová, s ktorými, neverte ľuďom, ktorí vám hovoria, že niečo vyriešia, potom zrazu sa hrajú na OSN, takže ale, žiaľ, vyzerá, že naši ľudia sú malej a krátkej pamäti, a zdá sa, že to tu bude fungovať aj v iných prípadoch ďalej. Je mi to ľúto.
Čiže aj v tejto zložitej situácii je ťažko robiť politiku zahraničnú, keď tu máme takéto iné centrá moci a iné deklarácie, tak to som si dovolil povedať, že pre ľudí by bolo lepšie, keby naozaj skúsil vyriešiť tých Cigánov, ktorých, povedal, že bude riešiť, a nemusí riešiť toto.
Ja chcem na úvod povedať, a treba to povedať, že skláňam úctu a hold americkej zahraničnej politike pre ich profesionalitu, by mohlo stačiť, hej, že pre profesionalitu, lebo sú profesionáli, oni sú čistí profesionáli. Sledujú určité záujmy a vlastne do týchto svojich záujmov prispôsobujú aj komunikáciu s nejakými inými subjektami a presne podľa sily a nejakého prostredia sa nastavujú komunikačne. Naozaj ja oceňujem americkú zahraničnú politiku za to, čo dokázala.
Ono tá zahraničná politika nie je, pán Blaha, ja vám síce robím predskokana pred vaším "speech of the life", ktorý dáte teraz, ale politika, boj o slobodu, to nie sú, ako ste vy povedali, som si dokonca poznačil, kde to tu mám, že geopolitické siločiary. Viete, taká, vy nie ste, geopolitická siločiara, keby sme prijali ten úzus, že je to len, že sme hrátkou moci, tak potom netreba ani ráno vstávať a netreba tuná ani pána Lajčáka platiť. Zbytočné, hej. Čiže ono nepreceňujme sa, to je tiež dôležité sa nepreceňovať, ale zase ani sa nepodceňovať. Čiže boj o slobodu neni geopolitická siločiara, je to skutočne boj o slobodu a ten je dosť drahý. Prináša so sebou aj určitú obeť, ale to by ste museli rozprávať s ľuďmi, ktorí na to počúvajú, a ľudia, ktorí tomu nerozumejú, v zásade jedno aký režim, povedzte mi, akú tabuľku treba držať, budem ju držať, takže to pri niektorých je ťažké.
Prečo to hovorím a prečo na úvod chcem oceniť americkú zahraničnú politiku? Americká zahraničná politika sleduje určité ciele a rieši ich. Plní aj možno nejaké predvolebné sľuby, a teda hľadá toho, kto by im s nimi pomohol. Potrebovali niekoho nájsť a našli. A našli v Slovenskej republike a v jej momentálne vládnom zastúpení našli človeka, ktorý bol ochotný za fotku proste vyhazardovať celú nejakú, ako by povedal kolega Blaha, geopolitickú siločiaru, prípadne nejaké ďalšie konanie z pohľadu ekonomiky, ale aj politicky proste za tú fotku to stálo. Keď si dáte www.fico2014.sk, tak máte tam, 10 fotiek sa vám tam strieda a jedna z desiatich je fotka nášho pána premiéra aj tuná s naším pánom ministrom a ešte je tam korunný princ u pána Obamu.
Táto fotka bola vymenená za pliešky. Viete, keď prišli Španieli do Ameriky, tak tým Indiánom, chudákom, dávali pliešky a oni teda tak sa tešili, lebo pliešky ešte nevideli, sklíčka. A zaujímavé, že ešte aj teraz sa dá nájsť krajina, ktorá vám za sklíčka urobí niečo, s čím hazarduje so svojimi občanmi. Ale treba to povedať, tak ako to je, neskrývajme sa.
Pán premiér potreboval fotku s Obamom, Američania tušili, že niekde taká krajina existuje, a to všetko cvaklo, tak za fotku s Obamom sme doviezli troch Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov") na Slovensko, ktorí sú, a môžme tu polemizovať, či sú, alebo nie sú rizikoví, ja sa tak až hlboko do toho púšťať nechcem. Poviem to v inom rozmere, prečo je to pre nás dôležité a prečo je to hazard. Ono to je skutočne hazardom. To, čo urobila naša vládna garnitúra, bolo obrovským hazardom s ľuďmi tejto krajiny. Nezazlievam to ani sekundu Američanom, že to urobili. Však oni sa tešili, že niekoho našli.
Mimochodom, viete, kto zobral ešte Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov")? Ja vám vymenujem tie štáty: Albánsko, Palau, Bermudy, Salvádor a Švajčiarsko. Každá jedna z týchto krajín má určitú svoju históriu, poniektoré ani nevieme, ani kde sú, ako Palau, hej, ale niektoré krajiny vieme, prečo zobrali. Švajčiari preto, lebo, ale nebudem sa do toho púšťať. Toto neni, toto nie sú krajiny, ktoré boli v pozícii, by som povedal, komunikačnej. Toto boli krajiny, ktoré boli v pozícii ber alebo neber, alebo proste zober. A medzi tieto krajiny sme sa zaradili aj my. A my sme to vymenili za tú fotku.
A vadila mi a aj vadí a bude mi vadiť tá komunikácia, ktorú nám tu niekto sa snažil podsunúť, že jak my sme vyriešili nejaký problém, jak my sme sa proste postavili čelom k ľudským právam, niečo sme vyriešili. No nič sme nevyriešili, vážení. Viete, možno by som na chvíľku, sekundu uvažoval, že to niečo za niečo stálo, že teda posledných troch z Guantánama sme zobrali. Akonáhle sme ich zobrali, tak za nimi sa zavrelo, vydezinfikovali to a zavreli a už Guantánamo neexistuje. My sme zobrali posledných Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov"), ale stále tam 150 ľudí zostalo, tých väzňov, a môžme uvažovať, že čo sú to zač, alebo nie sú zač a prečo sú tam, a stále tam sú. Čiže my sme nepriniesli dejinný prínos, ja neviem, vôbec že geostrategicky sme sa dostali do siločiar a konečne sme boli platným hráčom na politickej scéne. Neboli. Proste premiér potreboval fotku, tak mu pribalili na cestu domov troch Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov") za to a vlastne odbudlo. Tam ich je o troch menej a o troch tých, ktorí boli najproblematickejší práve, a toho sa chcem mierne dotknúť, čím som začal, čomu trošku rozumiem, Číne, lebo toto je najproblematickejšia komunita alebo vôbec ľudia, ktorí tam, v tom Guantáname, z pohľadu Číny. Ja viem, že tu sa vníma všelijako. Kopu sme náchylní veriť tým klišé, ktoré k Číne, alebo ju obklopujú.
Nuž dovoľte mi povedať aspoň jednu vec, alebo teda poviem ich viac, ale začať takouto. Pán minister to určite vie, keď vám v Číne niekto podá vizitku, to je taká kultúra, tak keď to urobíte tak, že sa nevenujete aspoň chvíľku, aspoň aby to vyzeralo, že skutočne vás to zaujíma, že si to akože prečítate a hneď to dáte do vrecka, ohromne ich urazíte. Ohromne. Oni sú strašne na niečo, na niektoré pre nás možno nepodstatné veci, strašne sú citliví. Čiže v tej kultúre, ktorá je naozaj citlivá na to, že ako s nimi komunikujete, ako sa k nim staviate, už len na tomto príklade vizitky, kedy som to povedal, odporúčam, keby vám nejaký Číňan dal vizitku, tvárte sa, že ju študujete. Naozaj, ak chcete s ním nejaký obchod urobiť, alebo aspoň sa dobre najesť.
Tak práve v tejto krajine sme my išli bez akýchkoľvek, mimo akýchkoľvek zvyklostí, mimo akýchkoľvek, vôbec nejakej komunikácie, a to pán minister určite teraz mi to nepotvrdí, ale určite si to myslí, sme len kvôli tej fotke toto všetko porušili. A hazardujeme s touto krajinou. Krajinou, ktorej HDP stojí na tom, či sa bohatým Číňanom páči, ja to tu už neraz hovorím, ale budem to opakovať, lebo to je pravda, stojí na tom, či sa bohatým Číňanom páčia krajiny ako G sedmičky, krajina, ktorá na tomto v zásade stojí, tak si dovolí takýto husársky kúsok, ale v úvodzovkách, v úvodzovkách, že ide a zobere tých troch Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov") kvôli tej fotke. Je to hazard. Je to obrovský hazard, vážení občania, to som chcel, aby ste si to zvážili aj pri ďalšej komunikácii, lebo tu sa naozaj s ľuďmi hazarduje.
Tie geopolitické siločiary, ako by kolega Blaha povedal, ja verím, že sa nevnímajú tak citlivo v Krupine, v Medzilaborciach, v Oravskej Polhore alebo kde všade, že ľudia bojujú o prežitie, nevnímajú ich. Ale verte, že dôsledok aj takýchto, takýchto preletov zo dňa na deň cez Atlantik v konečnom dôsledku sa vás dotknú a ja nebudem prejudikovať alebo budem sa tu hrať na Nostradama, že v čom. Ako poznám Číňanov, tak v niečom. Verte tomu, že v niečom. Dúfajme, že čím menej, tým lepšie pre nás.
Takže hodnotím to ako veľmi nezodpovedné a tým ergom nechcem povedať, aby tu niekto nezapišťal tým hlasom jak prištiknutý medzi dverami, že ľudské práva a neviem čo. Prosím vás, ja neotváram tému ľudských práv a neviem čoho, ja som hovoril o tom, že takým spôsobom, ako to bolo urobené, to bolo nezodpovedné. Nehovorím hneď ergo, že sme sa nemali k tomu aktívne postaviť, však koniec koncov sme sa už aj postavili, my sme to už zobrali aj iných, z Tunisu a z Egypta, ale to, ako sme išli po hrudi po Urgujov (pozn. red.: správne má byť "Ujgurov") len a len, len a len kvôli predvolebnej fotke, ktorú si teraz môžte pozreť na www.fico2014.sk, bolo mimoriadne nezodpovedné. To si dovolím tvrdiť a za tým si stojím.
Ďakujem.

(Potlesk.) Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, drahí kolegovia, ďakujem za príjemné privítanie aj za to, že ste sa teda domáhali, domáhali môjho príhovoru, veľmi ma to teší, aj pánovi kolegovi Mikloškovi, pánovi kolegovi Sulíkovi. Kde je pán kolega Sulík, celá SaS-ka? Tak sa domáhala môjho príhovoru a teraz tu nie je. Mrzí ma to, ale je to pre mňa poctou a robím to naozaj len kvôli vám, lebo nemal som príliš veľkú chuť vystupovať pred poloprázdnou sálou, ale som naozaj rád, že teda ten záujem tu bol, dúfam, že sa mi potom zložíte na nejakú bonboniéru alebo niečo. (Povedané so smiechom. Reakcia z pléna.)
Takže, diskusia o zameraní zahraničnej politiky bola určite veľmi zaujímavá aj na výboroch, či už na európskom, alebo zahraničnom, a veľa vecí sme si vydiskutovali aj vecne, tak teraz skúsim aj trošku politickejšie a trošku aj načrtnúť víziu toho, čo si predstavujem pod európskou budúcnosťou, pretože o tom to je.
Tu sa veľa diskutuje o, by som povedal, niekedy až marginálnych témach, keď tu bývalý minister zahraničných vecí začne hovoriť o Bosne ako o kľúčovom probléme zahraničnej politiky a európskej politiky Slovenskej republiky? Preboha, však my sme súčasťou Európskej únie, kde sa to dneska láme, kde to je historické obdobie, kedy strašne, strašne záleží na tom, ako bude Európska únia v budúcnosti vyzerať a my ako jej súčasť, a pán Dzurinda rieši Bosnu. Navyše sa snaží prieť s pánom ministrom zahraničných vecí, ktorý v Bosne dlhodobo pôsobil ako jeden z najväčších svetových expertov, a pán Dzurinda má potrebu otvárať Bosnu. Čiže tu sú naozaj veci, ktoré sa ťažko chápu, ale napriek tomu ja sa pokúsim zamerať na to, čo je pre slovenskú budúcnosť kľúčové, a to je, to je vývoj v Európskej únii.
Na jednej strane by som veľmi rád ocenil to, čo robí ministerstvo zahraničných vecí a konkrétne minister zahraničných vecí pán Lajčák, pretože naozaj v obhajobe tých štátnych, národných záujmov urobil strašne veľa pre Slovenskú republiku. Či už spomeniem vybojovanie veľmi veľkého množstva peňazí pre Slovensko z hľadiska viacročného finančného rámca, ktoré by sa nikdy nepodarilo vybojovať, pokiaľ by tu stále trvala vláda Ivety Radičovej, už len kvôli tomu, akého mala koaličného partnera v podobe pána Sulíka, ktorého nerešpektoval v celej Európe a naďalej nerešpektuje úplne nikto. Naozaj nikto ho nemôže rešpektovať, Richarda Sulíka, a to hovorím ako veľmi vážne tvrdenie. Ak tento človek dneska kandiduje do Európskeho parlamentu, to je vtip roka. Tento človek nemá čo v Európskom parlamente robiť, ale je to jeho slobodné rozhodnutie, je toto môj názor.
Pán minister Lajčák vybojoval pre Slovensko veľmi veľa peňazí z Bruselu a vybojoval pre Slovensko dokonca aj to, že môžme čerpať európske fondy vďaka pravidlu M+3 ešte o rok dlhšie. Čiže to sú veci, to sú maximálne úspechy, ktoré treba veľmi výrazne oceniť. A keď pán kolega Štefanec, pri všetkej úcte, hovorí o tom, že náš hlas nezaznieva, no on nezaznieva v Európskej únii spôsobom, akým zaznieval počas vašej vlády, že sme blokovali celú Európsku úniu a robili zo seba šašov.
Toto naozaj nezaznieva. Ale to, my si vieme obhájiť naše národné záujmy, to tu naozaj je a výsledky sú na stole.
Čiže, pán kolega Štefanec, aj tie vaše poznámky, že náš hlas nezaznieva z hľadiska výboru pre európske záležitosti. Viete, pokiaľ redukujete celú európsku politiku nášho výboru na to, že či budeme dávať, alebo nedávať odôvodnené stanoviská, ako ste spomínali, tak je to naozaj veľmi málo. My potrebujeme konštruktívny dialóg, konštruktívny dialóg s Európskou komisiou, ktorý znamená okrem iného to, že budeme viesť politický dialóg, to je taký inštitút, verím tomu, že už viete, že existuje, a nie len v tom, že budeme vystavovať žlté karty. Áno, náš parlament má dva hlasy na rozdiel od tých dvojkomorových, ktoré musia naskladať dva hlasy v rámci jednotlivých komôr, ale to neznamená, že my musíme teraz blokovať každý návrh, ktorý sa týka nejakej aktivity Európskej únie. Čiže absolútne s vami nesúhlasím.
Ja vám poviem iný príklad, ako možno postupovať v rámci výboru. Teraz beží práve iniciatíva, ktorá asi veľmi výrazne ovplyvní budúcnosť Európskej únie, a to je obchodná zmluva s USA; medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými. V rámci tejto obchodnej zmluvy, tzv. TTIP, sa nachádza klauzula, tzv. ISDS, to znamená klauzula na urovnanie sporov medzi investormi a štátmi, ktorá umožňuje nadnárodným korporáciám a veľkým firmám de facto kolonizovať štáty, de facto zažalovať štáty, pokiaľ by chceli legitímne, demokraticky regulovať verejný priestor. Toto je mimoriadne nebezpečné. Ak si toto nevšimneme, to bude naozajstný prúser pre Slovensko. Čiže na jednej strane môže podporovať obchodnú zmluvu, ale musíme si veľmi, veľmi dôsledne strážiť to, aby takéto klauzuly tam neboli.
Pán koleda Štefanec, o tomto som na výbore od vás nepočul. Tam už zrazu nehovoríte o tom, že si musíme chrániť svoju suverenitu. Tá vás zaujíma iba v tom prípade, keď chcete mať čo najnižšie dane pre podnikateľov, lebo o tom ste vy, celá SDKÚ, o nízkych daniach pre podnikateľov.
Takže ako postupovať? Ja si myslím, že oveľa zmysluplnejšie je pozvať komisára De Guchta, ktorého som, ktorému som už poslal list, aby došiel na výbor vysvetľovať, prečo takáto klauzula je v obchodnej zmluve medzi USA a Európskou úniou. Takisto na COSAC-u, respektíve v rámci európskeho parlamentného týždňa, to je forma, ktorý vznikol vďaka fiškálnemu kompaktu, som priamo José Manuela Barrosa oslovil s tým, prečo sa v takejto zmluve, prečo sa takáto klauzula nachádza v zmluve medzi USA a Európskou úniou. Deň na to, mimochodom, stiahli túto kontroverznú klauzulu, teda nie kvôli mne, aj keď to tak pekne vyznieva, ale očividne Európska komisia dbá na tlak verejnosti a chce, aby táto dohoda bola naozaj všeobecne akceptovaná.
Čiže veľmi dôležité je to, aby sme si to teraz ustrážili a v tom je práve Slovensko, v tom má práve Slovensko veľmi dôležité úlohy, a nie v tých vašich neustálych deklaráciách daňovej suverenity, ktoré nikto neohrozuje.
Čiže toto by som len na margo toho, ako využívať európsky priestor. A, naozaj, máte tu dve možnosti: buď byť v predklone, to, čo tu predviedla pani Magdaléna Vášáryová ešte v štvrtok, keď hovorila o tom, že pán premiér Robert Fico si dovolil zľahka kritizovať Európsku úniu na našom výbore, čo je úplne normálne, a druhá možnosť je, že byť úplne, ale úplne v extrémistickej polohe, ako bol pán Sulík, že tu nadával Barrosovi do maoistov a podobne, čo je druhý extrém. My sme za tú zlatú strednú cestu, to znamená, že byť veľmi konštruktívni aj kritickí voči Európskej únii a veľmi sebavedomo hovoriť o svojich predstavách o budúcnosti.
Čiže to je to, čo by som chcel oceniť aj na ministrovi zahraničných vecí a na ministerstve, že sa snažia o tento zodpovedný a sebavedomý prístup.
Čiže súhlasím, že pritakávať Európskej únii vo všetkom nemá zmysel. Ja osobne patrím medzi jedných z najväčších kritikov a kolega Viskupič alebo aj vy sám ste mali možnosť vidieť ma, keď diskutujem v rámci COSAC-ov, kde sa veľmi aktívne zasadzujem za svoje predstavy o tom, ako má budúcnosť Európskej únie vyzerať. Ja považujem osobne súčasnú Európsku úniu za veľmi, veľmi silne neoliberálnu a elitársku. Vysvetlím prečo a vysvetlím, ako je možné to zmeniť. To však neznamená, že nepodporujem Európsku úniu. Európsku úniu v ére ekonomickej globalizácie mimoriadne potrebujeme. Pretože nebyť Európskej únie ako obrovského svetového hráča, tak by nás nadnárodné korporácie a veľké banky zožrali za dva týždne. Stratili by sme akúkoľvek suverenitu. Akúkoľvek. Vďaka Európskej únii my môžme čeliť globálnym korporáciám, ktoré sú dneska ďaleko silnejšie než mnohé národné štáty.
Čiže práve to je, aj to je jedna téza, nebudem hovoriť veľa mien, ale aspoň niektoré základné, Alana Milwarda, jedného britského politológa, ktorý hovorí, že "európska integrácia nevznikala preto, aby popierala suverenitu národných štátov, ale aby zachránila národné štáty". To je jediný spôsob, ako si my môžme uchrániť svoju slobodu. Možno to znie kontraintuitívne, ale je to tak, lebo v ére globalizácie sú naozaj korporácie veľmi, veľmi silné a veľmi nebezpečné v tom, ako kolonizujú verejný priestor.
Ak chceme ochrániť sociálne práva našich ľudí, musíme na to použiť Európsku úniu. To je téza aj Jürgena Habermasa, ktorý patrí medzi najvýznamnejších nemeckých intelektuálov európskych, ktorý práve varuje pred tým, aby náš európsky sociálny model nepadol za obeť tomu, že niektoré veľké firmy a veľké banky, veľké korporácie majú záujem na zvyšovaní zisku aj na úkor sociálnych práv a sociálnych istôt občanov.
Čiže to je ten základný, základný mantinel, kam nie som ochotný zájsť pri svojej podpore Európskej únie. Európska únia musí byť sociálnejšia, musí. Pretože ak nebude sociálna, tak bude rásť extrémizmus a vidíme to, bude rásť euroskepsa a vidíme to. Na Slovensku je že, chvalabohu, relatívne v marginálnej podobe, ale v Grécku, kde rastú extrémisti veľmi silne, v Nemecku, Švédsku, Holandsku, vo Francúzsku Le Penovej strana vyhrá eurovoľby s veľkou pravdepodobnosťou. To sú také ťažké signály, že pokiaľ si Európska únia nevstúpi do svojich, do svojho svedomia a nebude oveľa sociálnejšou, ako je dneska, tak nám hrozí naozaj veľká hrozba, veľké nebezpečenstvo.
Ale ja sa obávam, že toto bude vážny oriešok, pretože - a tu budem trošku historicky alebo budem sa snažiť ponúknuť aj historickú analýzu. To, že dneska Európska únia je v prvom rade o voľnom trhu a o neoliberálnej liberalizácii trhu a ekonomiky, to súvisí s 80. rokmi. Pán kolega Hlina, možnože vy ste to študovali, lebo mám pocit, že vy sa snažíte do týchto vecí vidieť hlbšie. Rok 1985, prijatie Jednotného európskeho aktu. Vtedy sa Európska únia definitívne vzdala keynesiánskej tradície a prišla s myšlienkou, že chceme mať z Európy iba voľný trh. To bola základná idea. Je pikantnou súčasťou histórie, že s touto ideou prišiel Jacques Delors, čo bol socialistický politik, Francúz a naozaj úprimný ľavičiar. Lenže problém bol v tom, že Delorsova vízia, Delorsova vízia európskej stavby stála na dvoch pilieroch, na dvoch dôležitých nohách. Jedna bola to, že majme voľný trh v Európskej únii, áno. Len tá druhá noha bola, že treba posilniť aj sociálnu dimenziu Európskej únie. Bez toho to nebude fungovať.
A vidíme to dneska. Tým, že pokrivkáva sociálna dimenzia Európskej únie, tak nám sa rúca celá stavba. To je ten zásadný problém. Preto nám tu rastie naozaj extrémizmus, nespokojnosť, euroskepsa. A pokiaľ tieto neoliberálne trendy v rámci Európskej únii budú pokračovať, tak naozaj hrozí rozpad Európskej únie.
Práve kvôli tomuto my musíme byť veľmi kritickí, ale veľmi konštruktívni zároveň. Európsku úniu potrebujeme, ale potrebujeme, aby bola ďaleko sociálnejšia.
Preto oceňujem aj to, že prichádzajú aj z Európskej únie veľmi sociálne alternatívy. Európska únia nepodporuje napríklad daň z finančných transakcií aspoň v rámci tzv. enhanced cooperation, to znamená rozšírenej spolupráce, kde, chvalabohu, patrí aj Slovenská republika. Ja verím tomu, že teraz, keď v Nemecku vládne veľká koalícia, kde je súčasťou aj SPD, sociálna demokracia, ktorá túto myšlienku od začiatku veľmi silne podporovala, bude ťah na FTT oveľa silnejší, ako bol doteraz. Francúzi to veľmi silne podporujú, Taliani takisto. Ja verím tomu, že táto myšlienka, tzv. Tobinova daň, to znamená, aby aj banky a veľké korporácie platili za to, že spôsobili túto krízu, aby to naozaj nebolo iba na občanoch, aby sme naozaj prinútili aj tých najbohatších platiť. Však toto je solidarita. Nie je možné, aby sme sa my zagarantovali za všetky banky, za všetkých tých bohatých ľudí, ktorí spôsobili krízu, a potom, keď je možnosť, aby oni sa zosolidarizovali, tak budete vymýšľať argumenty, prečo neplatiť v rámci Európskej únie daň z finančných transakcií. Nie. Potrebujeme daň z finančných transakcií, tzv. daň Robina Hooda, aby platili tí najbohatší.
Ďalšia myšlienka, ktorú veľmi silne oceňujem a ktorá sa nachádza v aktuálnych plánoch Európskej únie, je banková únia. Opäť potrebujeme viacej regulácií, nemôžeme dovoliť to, aby tu zase prišla ďalšia kríza, kríza, ktorá vyprodukuje zase situáciu, že tí bohatí, tí majú istoty, tí si tie svoje istoty zabezpečia, ale my chudobní budeme platiť. Toto sa nemôže už viac stať, to musí mať silnú regulačnú polohu Európska únia, lebo bez toho nie je šanca, aby sme ochránili európskych občanov.
Ďalšia myšlienka, ktorú veľmi silne podporujem a ktorá sa nachádza aj v Akte o jednotnom trhu a v ďalších veľmi významných dokumentoch Európskej únie, je myšlienka sociálnej ekonomiky. Alebo na Slovensku sa tomu tiež hovorí sociálne podnikanie, to znamená podpora takých projektov, ako sú družstvá, výrobné družstvá, kooperatívy alebo ako sú neziskové organizácie, alebo ako sú tzv. vzájomné spoločnosti, čiže úverové družstvá atď. Toto všetko môže prispieť k tomu, aby bola ekonomika demokratizovaná, tzv. ekonomickej demokracie. To znamená, že aby ľudia zamestnanci mali reálny prístup k rozhodovaniu vo firmách, aby mali reálny prístup k ziskom a k bohatstvu firiem a aby mali reálny prístup k spravodlivému rozdeleniu. To je to základné. Ono to produkuje ďaleko viac efektivity. Efektivity práve preto, že ľudia sú motivovaní pracovať na vlastnom, to je téza liberálov, že každý človek najlepšie pracuje na vlastnom. V družstvách to platí, v korporáciách nie. To znamená, že družstvá sú niečo, čo by mohlo veľmi výrazne pomôcť celej Európskej únii. A Európska únia to vie a podporuje to, aj keď zatiaľ iba veľmi obmedzeným spôsobom. Ale bojujme za sociálnu ekonomiku. To je niečo, čo napríklad Francúzi veľmi silne tlačia, preto Francúzsko momentálne veľmi silne podporujem z hľadiska ich predstáv o tom, ako má Európska únia do budúcnosti vyzerať.
Sociálna ekonomika. Spomeniem družstvo, a pán kolega Mikloško o ňom určite vie, Mondragon v Baskicku, v severnom Španielsku, to je družstvo, ktoré bolo vystavené na katolíckej sociálnej doktríne, nie na socialistoch. José María Arizmendiarrieta bol kňaz, baskický kňaz, kresťanský demokrat, kresťan, a chcel práve výrobné družstvo, chcel výrobnú samosprávu.
Toto naozaj nemá nič spoločné s pravicou, ľavicou, toto je vec, na ktorej by malo záležať každému demokratovi, aby aj vo firmách, aby aj v ekonomike fungovala demokracia. Neexistuje, aby bolo, že v politike máme demokraciu, ale v ekonomike demokraciu vylučujeme a namiesto toho máme týraných nejakých manažérov. Nie. Ľudia majú právo participovať a ja som veľmi rád, že Európska únia toto podporuje.
Takisto je tu tradícia nemeckej kodeterminácie, nemeckého spolurozhodovania, že odbory a zamestnanci majú paritné zastúpenie vo veľkých firmách. Toto by sme sa mali takisto veľa učiť od našich západných susedov. A som rád, že Európska únia to podporuje v rámci projektu európskeho družstva.
Je tu projekt, ktorý bol veľmi aktuálny v 60. a 70. rokoch a aj v 80. rokoch vo Švédsku. Projekt tzv. robotníckych fondov, lontagarfonder sa tomu hovorilo. To znamená, že by zamestnanci mali možnosť časom odkúpiť si firmy a reálne rozhodovať o tom, aká bude ich budúcnosť, aby ich premenili na družstvá, aby opäť zavládol duch ekonomickej demokracie.
To sú veci, ktoré fungujú v západnom svete. Ja nehovorím teraz o nejakých experimentoch z Chile, ako tu kolegovia z neoliberálnej pravice, ja hovorím o reálnych veciach, ktoré fungujú v západnom svete, vo Švédsku, Nemecku, Španielsku, vo Francúzsku. A dneska ich podporuje aj Európska únia. A ja na každom európskom fóre, buďte si istí, veľmi výrazne vystupujem aj v prospech tejto vízie. Táto vízia je sociálnodemokratická. A tu by som chcel naozaj veľmi jasne povedať, že my sa môžme baviť na jednej úrovni o tom, či dostatočne podporuje národné záujmy v rámci Európskej únie a v tomto naozaj klobúk dole pred ministerstvom zahraničných vecí. Ale zároveň je veľmi legitímne, aby sme si tu zviedli diskusiu o tom, či chceme mať Európsku úniu podľa sociálnodemokratickej predstavy, alebo podľa vašej liberálnej, legitímnej predstavy, to znamená voľný trh, čo najviac konkurencie medzi daňovými systémami, medzi sociálnymi systémami, aby tu prebiehali nejaké preteky ku dnu, to znamená, že aby firmy mohli sa sťahovať za lepšími podmienkami. Tým pádom tlačíme na sociálne štandardy, a síce dopadneme nakoniec tak, že budú naši ľudia pravdepodobne robiť tak ako v Číne, spomínané kolegom Hlinom, za 50 centov na hodinu, 16 hodín a bez akýchkoľvek sociálnych práv. Ale pokiaľ toto je pravicová vízia, nech sa páči. Naša sociálnodemokratická je zapájať viac ľudí do ekonomiky a dávať im oveľa viac z toho, čo dneska Európska únia produkuje. Je to o rozdelení bohatstva.
Hovorí sa, že nie sú zdroje. Nie sú zdroje? Keď bohatí bohatnú, nie sú zdroje? Korporácie majú také zisky, každý rok im rastú, nie sú zdroje? Bankám rastú zisky, nie sú zdroje? Páni kolegovia, je to o delení, je to o delení a o spravodlivom rozdelení bohatstva. A Európska únia, myslím si, má nádej, má potenciál na to, aby bohatstvo rozdeľovala spravodlivejšie.
Lenže bránia tomu viaceré aj štrukturálne príčiny. Napríklad jednou z nich je tzv. sociálny nacionalizmus. To znamená, že pokiaľ už dôjde na otázky daňovej politiky alebo sociálnych systémov, tak tam je zrazu každý najväčší nacionalista, dokonca aj najväčší liberál Sulík je v tej chvíli, alebo pán kolega Štefanec, v tej chvíli je ochotný skákať cez vatry zvrchovanosti len preto, aby ochromil naše nízke dane, lebo však predsa nízke dane pre korporácie, to je základ všetkého. Aby bohatí nemuseli platiť, to je základ. Toto má byť základ ekonomickej politiky našej pravice. A potom z čoho chcete financovať sociálny štát, lekárov, sestričky, učiteľov? Z čoho? Keď neplatia tí najbohatší, keď majú daňové prázdniny, každá veľká korporácia keď má veľké daňové prázdniny.
To sú naozaj ekonomicky neudržateľne tézy, ktoré ponúkajú neoliberáli, a obávam sa, že pokiaľ by takto Európska únia pokračovala, tak nemá žiadnu budúcnosť, alebo má budúcnosť, ale tá budúcnosť bude diktovaná extrémistami. Čiže neoliberálna Európa podľa môjho názoru vedie k extrémizmu, vedie k fašizácii a tomuto by som sa chcel veľmi, veľmi vyhnúť.
Tento sociálny nacionalizmus takisto je spochybňovaný aj v rámci dnešných diskusií v Európskej únii a je tu téza, ktorú veľmi silne podporujem, vybudovať niečo ako sociálna únia, vybudovať sociálnu úniu. To znamená, vytvoriť aspoň minimálne štandardy pre nejaké základné sociálne dávky a sociálnu podporu. Napríklad jedna myšlienka je, vytvorme spoločnú európsku dávku - podporu pre deti. Deti nemôžu za to, či sa narodili v Grécku, Švédsku, Nemecku, tam už hádam sa zhodneme aj v tom, že aj tí z vás, ktorí sú schopní a ochotní tu zasievať xenofóbne nálady tým, že rozdeľujú efektivitu národov podľa etnicity a hovoria o lenivých Grékoch a podobne, dokonca aj títo ľudia, verím tomu, že musia chápať to, že deti nemôžu za to, kde sa narodili. Tak poďme im dať všetkým dôstojnú životnú úroveň, všetkým dôstojnú životnú úroveň aspoň v rámci sociálnej pomoci a sociálnej podpory zo strany štátu. To je jedna z myšlienok sociálnej únie.
Ale jedna myšlienka je aj boj proti deflácii, boj proti znižovaniu miezd, opäť sme pri tom istom probléme. Dneska v rámci krízy sa konkurencieschopnosť zamieňa za to, že poďme znižovať sociálne štandardy a poďme znižovať mzdy pre zamestnancov. Ale to predsa je cesta do pekla. To naozaj chceme robiť ako tí Číňania za tých 50 centov na hodinu? Chceme tu vytvoriť podmienky ako v Latinskej Amerike v tých maquiladoras, v tých robotárňach, sweatshopoch, kde ľudia naozaj robia bez sociálnych práv? Naposledy sme videli, ako to dopadlo v Bangladéši, keď zhorelo asi 1 200 ľudí len preto, že neboli žiadne bezpečnostné a zdravotné podmienky v rámci práce. Toto je podmienka a toto sú modely, ktoré chceme napodobňovať?! Ja verím tomu, že nie a Európska únia je cesta, ako sa tomuto vyhnúť.
Čiže podporujem aj boj proti znižovaniu miezd, boj proti deflácii a boj proti sociálnemu dumpingu a boj proti pretekom ku dnu. Ono sa tomu hovorí preteky ku dnu. Preteky, v ktorých sa predháňame v rámci lákania zahraničných investorov v tom, aby sme im odpúšťali čo najviac daní, aby sme im dávali čo najlepšie sociálne podmienky, čo znamená, čo najhoršie sociálne podmienky pre ľudí práce, aby sme sa snažili ich motivovať vecami, ktoré by v rámci civilizovaného sveta nemali byť motiváciou.
Tretí dôvod, pre ktorý si myslím, že bude veľmi ťažké, aby sme zmenili Európsku úniu, aj keď je nemožné, je také zakódované elitárstvo v rámci európskych inštitúcií. Súvisí to už s 50. rokmi, kedy vznikala Európska únia. Európska únia vznikla na báze Monnetovej vízie, nebudem vás otravovať s históriou veľmi dlho, Monnetovej vízie, ktorá vychádzala z tzv. neofunkcionalizmu. Neofunkcionalizmus predpokladá, že európska integrácia sa buduje ponad hlavy občanov. Technokrati, elity rozhodujú, občania sa nemajú čo starať, pretože oni, tie technické elity, vedia lepšie, čo je dobré pre ľudí. To je taká tá základná predstava. Ľudia boli vylúčení z procesu európskej integrácie aj preto, že táto bola pôvodne budovaná na tzv. medzivládnom princípe. To znamená, že diplomati, ministri zahraničných vecí atď. rozhodovali o formách spolupráce. Ale diplomacia funguje, diplomacia funguje celkom prirodzene elitársky, ona vynecháva ľudí z rozhodovania, čo je celkom prirodzené a štandardné, to sú rokovania za zatvorenými dverami, tam verejnosť nemá prístup. Ale vo chvíli, kedy naozaj Európska únia získavala viac a viac právomocí, a najmä dnes po kríze, kedy získala naozaj kontrolu nad ekonomickou politikou národných štátov, sa tváriť o tom, že to má byť naďalej medzivládna organizácia, naďalej elitárska organizácia, nie, to nie je možné.
Aj preto oceňujem to, že viacerí lídri Európskej únie pochopili, že tento trend musíme zastaviť, a prišli s iniciatívami, ktoré maximálne podporujem. Jednou z tých iniciatív je Európska občianska iniciatíva. To spomínal aj kolega Mikloško, aj keď nepriamo, keď hovoril o nepodmienenom základnom príjme. Európska občianska iniciatíva dáva priamo občanom možnosť iniciovať návrh zákona alebo nejakú myšlienku, ktorá by mala byť v Európskej únii potom diskutovaná. A musí byť diskutovaná. Keď dostatok ľudí v Európskej únii dá tento návrh a podpíše petíciu, musí to byť na stole Európskej komisie.
V minulosti bola úspešná napríklad petícia, ktorá zabraňuje privatizácii vody, vodných zdrojov, veľmi, veľmi progresívne. Veľmi progresívna bola aj iniciatíva nepodmieneného základného príjmu, dalo by sa o nej dlho hovoriť, ale pán kolega Mikloško ma predbehol, naozaj veľmi, veľmi zaujímavá myšlienka a silne ju podporujem.
Okrem Európskej občianskej iniciatívy je tu ešte jeden rozmer, ktorým Európska únia reaguje na demokratický deficit, a to je posilňovanie národných parlamentov. Posilňovanie národných parlamentov, ktoré vidíme aj v oblasti, ktoré spomínal pán kolega Štefanec, že národné parlamenty a hlavne výbory pre európske záležitosti majú možnosť dávať Komisii tzv. žltú alebo oranžovú kartu, to, samozrejme, je možné. Najviac toto chcú využívať zhodou okolností Briti, ktorí sami ešte nevedia, či vôbec chcú ostať, alebo nechcú ostať v Európskej únii. Čo je pikantériou, že?
Ja si myslím, že oveľa zmysluplnejšou cestou je, aby sme podporovali politický dialóg s Komisiou, spomínal som to. Čiže nie hovoriť nie Európskej únii pri každom návrhu, ale povedať, ako si predstavujeme tento návrh, že inak, že tento návrh by mal byť iným spôsobom formulovaný. Ale nie neustálym takým tým sulíkovským, že poďme proti všetkým. To je naozaj vec, ktorá podľa mňa už nepatrí do modernej Európy. A ja sa čudujem pánovi kolegovi Štefancovi napríklad, že sa týmto sulíkovským spôsobom chce vydávať.
Ja, samozrejme, žltú kartu vo chvíľach, kedy je to potrebné, podporujem. Monti II, tam ste nekričali, pán kolega Štefanec, keď bol Monti II, že? Monti II bola smernica, ktorá umožňovala cezhraničnému kapitálu chodiť po celej Európe. A pokiaľ by náhodou štrajkovali v národných štátoch nejakí ľudia, tak im to zakázali súdy, pretože sloboda podnikania je dôležitejšia než právo zamestnancov na štrajk. To bolo Monti II, tam bol pán kolega Štefanec ticho. Prečo? Lebo jeho zaujímajú záujmy nadnárodného kapitálu, nie záujmy zamestnancov, to je základ. To je základ.
Čiže, pán kolega Štefanec, toľko k tým využívaným spôsobom, ako zvýšiť demokratickú legitimitu európskych procesov.
V tejto súvislosti by som veľmi silne chcel spomenúť a podporiť aj pána ministra v tom, že zriadili Národný konvent. Spomína sa to aj v zameraní a spomínala to aj pani kolegyňa Vášáryová, ktorá ma vyzývala, mimochodom, k zásadnému prejavu a teraz je preč, veľmi symptomatické, ale predsa budem reagovať aj na to, čo hovorila, aj keď tu nie je. (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) A ja hovorím o pani Vášáryovej, ktorá na mňa reagovala... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prosím, nediskutujte medzi sebou. Nech sa páči, pán poslanec, pokračujte.

Blaha, Ľuboš, poslanec NR SR
Takže Národný konvent. Kritizovala pána ministra Lajčáka za to, že Národný konvent, ktorý pripravil, je vraj oveľa horší ako Konvent o budúcnosti Európskej únii, ktorý kedysi v rokoch 2002 - 2003 pripravila Európska komisia a európske inštitúcie. Pritom Konvent o európskej budúcnosti v tomto období, ktorý vyprodukoval nakoniec euroústavu, ktorú potom odmietli Francúzi a Holanďania v referende, to je v každej učebnici Európskej únie konštatované, že to bolo jedno elitárske teleso, ktoré bolo absolútne nereprezentatívne. Absolútne nereprezentatívne. Tam boli seba spotvrdzujúce sa elity, ktoré si rozhodli, napísali nejaký text, žiadnych ľudí k tomu nevolali, žiadnu občiansku spoločnosť, nikoho, predložili občanom a tí ho odmietli. Toto je príklad pani kolegyne Vášáryovej.
Namiesto toho pán minister Lajčák a jeho ministerstvo pripravili Národný konvent, kde je možná participácia úplne každého, koho zaujíma európska problematika. Každého. Každý tam môže dôjsť, aj pani Vášáryová tam môže dôjsť. Ale toto je problém. Pretože ona si to predstavuje opäť elitársky, opäť tak, ako to už viackrát v európskej histórii zlyhalo. Toto, naozaj, horší príklad ako konvent, ten Giscardov konvent, si nemohla vybrať, lebo to bolo naozaj také faux pas, a Francúzi a Holanďania odmietli tú európsku ústavu práve preto, že bola taká byrokratická, pretože bola takto nastavená a že bola veľmi silne neoliberálna. Nie preto, že by bola, že by sa obávali svojej suverenity, preboha, toto je naozaj čistý nacionalistický bluf. Ľuďom ide o to, aby tá Európa si uchovala svoj sociálny model, to je ich základná starosť, aby mali prácu, aby mali základné sociálne, dôstojné štandardy. To je základ. A toto práve podľa ich názoru európska ústava negarantovala, preto ju odmietli. A obávam sa, že pokiaľ by sme sa vydali touto cestou, tak by sme dopadli veľmi zle aj my.
Preto oceňujem Národný konvent, s ktorým prišiel minister Lajčák. A pani kolegyni Vášáryovej tam chýbajú sektorové politiky. Preboha, však tam sú, ja som si pozrel, tri skupiny. Jedna, desať rokov členstva, no v každom jednom sektore sa to dá hodnotiť, nijak to nevylučuje sektorové politiky. K prezidencii, to znamená predsedníctvo Slovenska v Európskej únii. Tam tá plejáda tých tém a tých otáznikov ja tak široká, že akýkoľvek sektor môže byť zmienený. A potom k súčasnej vízii integrácie. No tam sa dá rozprávať o všetkom, od potravinárstva až po vojenskú techniku.
Čiže, naozaj, vyčítať ministerstvu Národný konvent je naozaj hlboké nepochopenie deliberatívnej demokracie. Deliberatívnej demokracie, to znamená demokracie, ktorá zapája aj verejnosť a chce s ňou diskutovať a kde sa tie záujmy naše vytvárajú v dialógu a kde nie sú len určené záujmami biznisu, o ktorých sa stará naša slávna pravica.
Čiže toľko k Národnému konventu. Ja naozaj oceňujem ministerskú iniciatívu aj preto, lebo viem, že ministerstvo zahraničných vecí, a ministerstvá zahraničných vecí, teraz nemyslím len slovenské, vo všeobecnosti fungovali a fungujú vždy na tých naozaj diskrétnych elitárskych bázach a to pochopenie pre to zapájanie tých bežných ľudí je naozaj veľmi obmedzené, ale to je logické, lebo diplomati pracujú naozaj týmto spôsobom. Ale vyprodukovať, aby z ministerstva bol vyprodukovaný takýto kvalitný formát, to treba naozaj oceniť a nieže ako pani kolegyňa Vášáryová kritizovať a, povedal by som, veľmi, veľmi lacno.
Ďalší dôvod, pre ktorý ja osobne považujem za veľmi ťažké, aby sme Európsku úniu spravili sociálnejšou a demokratickejšou, a o to, si myslím, že v našej vízii by malo ísť, je akási zmluvná predurčenosť Európskej únie. Vy môžte mať dneska navolených v rámci Komisie, Parlamentu, Európskeho súdneho dvora aj, ja neviem, trockistov, stalinistov, anarchistov, kohokoľvek, títo páni by tam nemali šancu niečo zmeniť, pretože zmluvy ich k tomu nezaväzujú. Zmluvy sú nastavené tak, že Európska únia sa má v prvom rade a výlučnom rade starať o voľný trh. Tak sú nastavené zmluvy. Ona tam tá sociálna dimenzia môže fungovať veľmi, veľmi tak nejak ako prívesok, to znamená, že môžeme sa odvolávať na konkurencieschopnosť, aby sme si ospravedlnili nejakú sociálnu reformu, ale v zásade vždy ide o voľný trh. Tak sú nastavené zmluvy. Čiže ak chceme zmeniť zmluvy, tak musíme, ak chceme zmeniť Európsku úniu, musíme zmeniť zmluvy, aby sme spravili Európsku úniu sociálnejšou a demokratickejšou.
Príklad. V roku 2007 rozhodol Európsky súdny dvor v prípadoch Laval a v prípadoch Viking. Veľmi stručne to zhodnotím alebo veľmi stručne to predstavím, tie prípady, ktoré ľuďom, ktorí nesledujú európsku problematiku, nie sú známe. V prípade Laval išlo o lotyšskú firmu, ktorá si zobrala zákazku vo Švédsku a chcela postaviť škôlku alebo zrekonštruovať škôlku v meste, myslím, Vaxholm. V tomto prípade sa však nepodriadila kolektívnej zmluve, ktorá je vo Švédsku nie záväzná ani daná zákonom, ale sa v rámci vyjednávania bežne akceptuje, a chcela si doniesť svojich lotyšských robotníkov, ktorí by pracovali za tretinové mzdy a nemali by skoro žiadne sociálne práva, poznáme to, hej, klasický sociálny dumping. Čo spravili švédske odbory? No zaštrajkovali, zablokovali stavenisko, firma skrachovala. To je úplne bežné vo Švédsku. Tam si nemôžu dovoľovať zamestnávatelia, čo si dovoľujú tu na Slovensku. Čo sa stalo? Táto firma lotyšská dala žalobu na Európsky súdny dvor, že toto bolo proti jej právu na podnikanie v Európskej únii. A ako rozhodol Európsky súdny dvor? Áno, priznali jej to. Švédske odbory museli platiť. O tomto je Európska únia. A potom sa čudujeme, že máme ľudí, ktorí nechcú takúto Európsku úniu. Pretože toto naozaj ohrozuje sociálne práva, základné sociálne práva, ako je právo na štrajk. Sociálne právo našich zamestnancov.
To isté príklad Viking. Loď, to bola nejaká lodná firma alebo firma, ktorá prevádzkovala trajekty v rámci, myslím, že teraz neviem, či Baltického mora, ktorá bola estónska, nie, takto, bola fínska, bola fínska, ale chcela zamestnávať estónskych lacnejších pracovníkov. Čo spravila? Vymenila vlajky. Dala preč fínsku vlajku, dala estónsku, vybavené, a zamestnávala ľudí za tretinové mzdy. Fíni prišli o robotu. To sú sociálne dumpingové záležitosti. A toto opäť posvätil Európsky sociálny dvor.
A ja iba opakujem, že Európsky sociálny dvor to neurobil preto, že tam sedia pätnásti zlomyseľní sudcovia, či koľkáti. Urobil to preto, lebo to je tak zmluvne predurčené. On musí chrániť to, čo je napísané v zmluvách. V zmluvách je napísané, že Európska únia je v prvom rade o voľnom trhu a o slobode podnikania. Vybavené! Pokiaľ nezmeníme zmluvy, tak tí ľudia nikdy neuveria tomu, že Európska únia myslí na nich. Lebo je nastavená naozaj veľmi elitárskym a veľmi neoliberálnym spôsobom.
Na druhej strane, a opäť, lebo ten proces je vždy ambivalentný. Aj v rámci primárneho práva sa nachádzajú v rámci európskeho primárneho práva klauzuly a niektoré v reforme texty, ktoré umožňujú oveľa sociálnejší rozmer Európskej únie. Spomeniem sociálnu klauzulu, ktorá je v Lisabonskej zmluve, ktorá žiada Komisiu a žiada tých ľudí, ktorí rozhodujú v Európskej únii, aby pri každom rozhodnutí dbala na sociálny rozmer: na zdravotníctvo, na prácu, na vzdelávanie a tak ďalej. Sociálna klauzula umožňuje veľmi veľa, ale musí byť veľmi dôsledne využívaná.
Takisto európska stratégia Európa 2020. Tam sú veľmi progresívne ciele z hľadiska chudoby, z hľadiska zelenej ekonomiky, z hľadiska vzdelávania, z hľadiska zamestnanosti. To všetko umožňuje Európskej komisii, aby bola, poviem to takto, oveľa sociálnodemokratickejšia alebo ľavicovejšia v tých svojich predstavách. Ale je tam aj veľmi veľa mantinelov, ktoré sú brázdami tomuto, tohoto procesu.
Posledný dôvod, ktorý spomeniem, ktorý štrukturálne bráni Európskej únii v takom nastavení, v akom je dnes, v tom, aby bola sociálnejšia a demokratickejšia, a to je problém globalizácie. Globalizácia nie je niečo, čo by sme mali a priori odmietať. V oblasti informačných technológií, v oblasti spolupráce, v oblasti priateľských vzťahov naprieč celou zemeguľou je to niečo, čo maximálne podporujem. Ale odmietam ekonomickú globalizáciu, ktorá sa deje od 70. až 80. rokov čisto v duchu liberalizácie, deregulácie a privatizácie, tzv. washingtonský konsenzus. To je niečo, čo je vyslovene nebezpečné pre sociálnu súdržnosť spoločnosti. Pre ľudí, ktorí nie sú tí najbohatší a ktorí nevlastnia korporácie. Pre tých je to veľmi, veľmi nebezpečné.
Príklad, a to je to slávne, to je to slávne tzv. štrajk kapitálu. Príklady sú viaceré. Keď sa snažia západné štáty napríklad v Európe zdaňovať nadnárodný biznis a kapitál, ten sa im vyhráža, že odíde, že pôjde na Ukrajinu, do Malajzie, do Filipín alebo do zón voľného obchodu v Číne, alebo pôjde vyrábať niekam do Hondurasu, kde tam budú tí ľudia robiť za tých 50 centov na hodinu. To je reálny štrajk kapitálu. Oni sa vyhrážajú. A tie národné štáty strácajú páky na to, ako regulovať vlastnú národnú ekonomiku.
Ako tomuto zabrániť? Európskou úniou. To je odpoveď, ktorú ponúkajú viacerí politici a viacerí teoretici. Pretože iba ako Európa môžme povedať nadnárodným korporáciám, ktoré sú dneska také silné a tak ziskuchtivé, a môžeme im povedať: Pokiaľ budete vyrábať svoje tovary v zónach voľného obchodu v Číne, kde naozaj platí 18-hodinový pracovný čas, žiadne PN-ky, žiadne sociálne práva, žiadne odbory, keď to budete vyrábať tam, tak sa na náš trh nedostanete. Pokiaľ nebudete vedieť vydokladovať, že váš tovar spĺňa sociálne a environmentálne štandardy, aké sú bežné v Európskej únii, tak na našom trhu nemáte čo robiť. Pretože to je za prvé nekalá konkurencia a oslabujete naše firmy, ale za druhé je to aj posvätenie vykorisťovania, toho najtupšieho vykorisťovania, najvulgárnejšieho vykorisťovania, aké existuje.
Viete si predstaviť situáciu, v akej pracujú títo ľudia v treťom svete? Naozaj v tej Guatemale, v tom Hondurase, v tej Číne, v tých Filipínach, Malajzii, Vietname a tak ďalej? Bez akýchkoľvek sociálnych práv. Bez akýchkoľvek sociálnych práv. Európska únia má tú moc. Má tú moc povedať nie, takéto praktiky my podporovať nebudeme. A môže to robiť práve v rámci vonkajšej obchodnej politiky, práve v rámci takých vecí, ako je obchodná zmluva s USA. Prečo to nerobí?
Obchodné zmluvy a táto normatívna moc Európskej únie, to znamená soft power, mäkká moc, že môžme vďaka svojej veľkosti, vďaka tomu, že sme obrovským trhom a môžme v mnohých veciach diktovať podmienky. Prečo to nevyužijeme? Prečo nechránime našich podnikateľov, našich zamestnancov, náš sociálny model, náš environmentálny model? Toto je jediná cesta, ktorú má Európska únia.
Pretože, opakujem, ak v budú tie preteky ku dnu prebiehať naďalej, tak skončíme pracovať aj my všetci ako v tej Číne, ako v tom Hondurase a budú z nás moderní otroci. Ak toto chceme, ak toto je vízia pravice, ak toto je tá slávna konkurencieschopnosť, tak neprosím, neprosím, ďakujem.
Čo sa týka týchto globálnych pretekov ku dnu, je to aj veľká otázka ľudských práv. A to je práve to, čo je takisto v agende ministerstva zahraničných vecí, ľudské práva. Poďme, sa čoraz viac zaoberajme sociálnymi právami. Nielen tými občianskymi, nielen tými politickými, sociálnymi právami. To znamená, aby ľudia mali dôstojný život, spravodlivé mzdy, aby mali zdravotnú opateru dostupnú a aby mali vzdelanie a toto všetko. Toto všetko je vlastne de facto možné zatiaľ iba v západnom svete, a v treťom svete je to vylúčené. Poďme oveľa viacej podporovať práve toto a to môžme dokázať len prostredníctvom Európskej únie. Čiže zase jedna z vecí, kde môžme Európsku úniu oveľa viac využiť, ako by sme využili potenciál Slovenska.
Čiže Európska únia je podľa môjho názoru naozaj v dnešnom nastavení veľmi, veľmi silne neoliberálna a nedemokratická, elitárska. Ale to neznamená, že by sme ju mali odmietať, navyše takým vulgárnym a hlúpym spôsobom, ako to urobil pán Sulík, kedy blokoval celú Európu a nechal spadnúť, spadnúť svoju vládu v takom nejakom politologickom rébuse, ktorý doteraz neviem rozlúsknuť. On nedospel ani k tomu, aby teda bol prijatý ten, to rozhodnutie, že aby nebol euroval, ale zároveň položil vládu. Čiže absolútne nelogické. Ja naozaj súhlasím a chcel by som mu týmto ešte raz verejne poďakovať za to, že tu sme, že tu som, lebo naozaj takéto niečo sa často nevidí. Ale máme právo kritizovať. Tu zase nesúhlasím s pani Vášáryovou, ktorá hovorí, že dneska, keď sme v Európskej únii, tak by sme mali tichučko byť na tom výbore a dobre a len aby pán premiér náhodou nepovedal krivého slova na Barrosa alebo na Európsku komisiu. To je nezmysel. My naše, naša povinnosť je chrániť si naše nielen záujmy, ale aj ten model, ktorý si predstavujeme v Európskej únii, chrániť našich občanov, chrániť Európu.
Čiže ja si osobne myslím, že aby sme dneska Európsku úniu podporovali, to je samozrejmé, ale inú Európsku úniu. Musí to byť iná Európa. Dneska vám vzniká v Európskej únii hnutie tzv. alter Európy, ktoré pôjde normálne v rámci svojich manifestov aj do európskych volieb. Alter Európa, iná Európa, sociálnejšia, demokratickejšia a oveľa zelenšia a oveľa spravodlivejšia. Lebo takú Európu, akú máme dneska, tú ľudia odmietajú naozaj mnohokrát veľmi legitímne. Ono to neni preto, že sú nacionalisti. Ale kde?!Oni sa boja toho, že ten sociálny vývoj je naozaj iba v prospech tých veľkých hráčov, v prospech bánk, v prospech korporácií, v prospech veľkých firiem. Ale my musíme podporovať práve tých našich občanov, zamestnancov a ľudí práce.
A ja to takisto nevnímam iba čisto účelovo. Ja sa vážne bojím toho, že narastá ten fašizmus a extrémizmus, pravicový extrémizmus v celej Európe. Ľavicový extrémizmus, ktorý by ste, samozrejme, radi zdôraznili, je marginálnou záležitosťou. Pravicový extrémizmus v Grécku Zlatý úsvit, tam už vraždia ľudí, preboha. Vo Švédsku, v Nórsku, vo Fínsku rastú euroskeptické pravicové a populistické strany. Vo Francúzsku som spomínal Le Penovú, ktorá vyhrala voľby. V Holandsku, takisto politik, ktorý bude, ak nevyhrá voľby, tak bude mimoriadne, mimoriadne silný. To isté platí pre ďalšie krajiny.
Toto je taký nebezpečný vývoj, ktorý mi veľmi, veľmi silne a desivo pripomína 30. roky 20. storočia, kedy práve k moci prišli kvôli kríze a kvôli tým obrovským nerovnostiam fašisti, nacisti v Nemecku a Taliansku. Toto pokiaľ chceme dopustiť, tak naozaj pokračujme v tom, čo robí dneska Európska únia. Poroztvárajme tie nožnice medzi bohatými a chudobnými a podporme biznis. To je presne to, čo robí dneska pravica, ale úplne, úplne nezodpovedne.
Preto Európska únia má dneska historickú príležitosť zastaviť tento trend. Zastaviť tie nerovnosti a tým pádom zastaviť aj ten extrémizmus. A vytvoriť sociálny zmier, to, čo chcel urobiť už Jacques Delors. Sociálny zmier. Jacques Delors píše s obrovskými iniciatívami. Charta základných sociálnych práv. Vďaka Delorsovi. Prišiel so sociálnym dialógom na európskej úrovni ešte v roku ´85, tzv. proces z Val Duchesse. Prišiel aj s myšlienkou, že musíme podporovať antidiskrimináciu a rovné práva medzi mužmi a ženami. Musíme podporovať práve tie sociálne práva, o ktorých som hovoril.
Tieto myšlienky boli upravené aj v Charte základných práv, ktorá bola výsledkom rokovania z Nice a ktorá je súčasťou Lisabonskej zmluvy, teda Lisabonská zmluva jej dala legálny status. To sú veľké veci.
Keby pán kolega Sulík si občas prečítal, aké máme základné práva v rámci Európskej únie, v rámci tej charty, tak by zistil, že štvrtá hlava sa volá Solidarita a sú tam také veci, ako je participácia zamestnancov na rozhodovaní v podnikoch. Vec, ktorú absolútne odmieta. Sú tam veci, ako sociálne zabezpečenie, právo na vzdelanie, právo na dôchodkové zabezpečenie v tej podobe, v akej to majú na Západe.
Takže tie predstavy neoliberalizmu o tom, že my môžme teraz tu rúcať všetky sociálne rovnováhy a sociálne predstavy z minulosti, sú naozaj veľmi, veľmi mylné.
Čiže ak by sme si vedeli predstaviť Európsku úniu inakšiu, podľa môjho názoru by sme mali podporovať tri projekty, ktoré veľmi často a veľmi často spomínam na európskych fórach.
Prvý takýto projekt je už spomínaná sociálna ekonomika. Sociálna ekonomika, to znamená zapájať ľudí oveľa viac do ekonomiky, oveľa viac sa snažiť vytvoriť priestor pre družstvá, podporovať výrobné družstvá, podporovať úverové družstvá, podporovať všetky možné participatívne mechanizmy v rámci ekonomiky. To je jedna z ciest, ktorú považujem za veľmi, veľmi progresívnu.
Druhá vec, sociálna únia už spomínaná. Vytvorme nejaké nielen minimálne štandardy, ale do budúcnosti aj harmonizované, harmonizované prostredie, či už v oblasti sociálnych dávok, či už v oblasti daní, či už v oblasti, a to je, samozrejme, naozaj neprijateľná predstava pre našu pravicu, čo rešpektujem, akceptujem, ale naša predstava je iná. Musia skončiť preteky ku dnu, ktoré fungujú v Európskej únii. Inak nemáme budúcnosť. Žiadnu.
Dneska sa nám to môže javiť, že sa nám to oplatí, lebo môžme odoberať kapitál z Nemecka, Francúzska a z tých krajín, kde majú oveľa vyššie sociálne štandardy. Ale keď tie korporácie sa zdvihnú a pôjdu potom do Moldavska, na Ukrajinu, do Gruzínska alebo nakoniec do tej Číny, tak vtedy uvidíme, aké aj krátkozraké rozhodnutia sú, pokiaľ sa snažíme podporovať sociálny dumping a preteky ku dnu. Čiže toto by som naozaj veľmi silne, veľmi silne v tomto podporoval či už Francúzov, alebo západné štáty, ktoré podporujú sociálnu úniu.
No a tretia vec. Veľmi silný dôraz by som kládol na to, aby sme chránili európsky sociálny model pred tým, čomu sa hovorí neoliberálna globalizácia. To znamená, pred tým, aby neplatili pravidlá pre veľké firmy, ktoré si pendlujú po celom svete preto, aby mohli ľahšie vykorisťovať pracovnú silu. Naozaj, toto je veľmi nebezpečný trend. Ako Slovensko nemáme šancu sa tomuto brániť. Môžeme, samozrejme, drobné veci urobiť, ale to základné, čo má, tú základnú možnosť, ktorú má dneska, to má Európska únia. Európska únia, a práve preto som jej veľmi silným podporcom.
Podporujem Európsku úniu aj v oblastiach, ktoré dneska sú naozaj problematikou alebo sú témou zahraničnej politiky, či už je to oblasť Ukrajiny, alebo Východného partnerstva ako takého, ale tu by som naozaj vystríhal pred tým, aby sme sa púšťali do takých tých, ono to Hans Morgenthal nazval križiacka horlivosť, ktorá už zničila nejeden národ. Aby sme sa naozaj vyhli tomuto. Lebo my tým, dobre, pán kolega, ja neviem, Lipšic, ktorý bol teraz na Majdáne, alebo iní kolegovia, ktorí tu horlia za slobodu a demokraciu.
Ono to akože rozumiem tomu politickému náboju, hej, že chcú osloviť zopár voličov na Slovensku, ale oni tým strašne ubližujú tej Ukrajine. Pretože tá Ukrajina je naozaj v takej nestabilnej situácii, že tam naozaj reálne hrozí občianska vojna, a vy prilievate olej do ohňa. To je naozaj tak nezodpovedné. Ako samozrejme, že všetci chceme, aby sa Ukrajina vyvíjala čo najlepšie, a ja ako presvedčený Európan chcem, aby tam boli čo naj-, najhumánnejšie hodnoty, aj tá sloboda, aj tá demokracia, aj sociálna rovnosť, aj sociálna spravodlivosť, aj solidarita, všetko, čo v Európskej únii sa snažíme budovať.
Ale, preboha, to je suverénny štát. Ukrajina je suverénny štát a je naozaj rozdelená na dva tábory. Jeden je proeurópsky a druhý je skôr proruský. Vy nemôžete dneska povedať, že 99 % ľudí je za Európu a jeden zlý tyran, diktátor je proti. Takto to naozaj nie je. Tá krajina si to musí vysporiadať sama a my musíme podporovať dialóg. Križiacke horlenie naozaj dneska nemôže byť riešením.
Navyše je to podľa mňa nefér voči Ukrajincom, pokiaľ idete na Majdán burcovať ulicu, ktorá, ale keby došlo k boju, tak by ste boli prví, ktorí by zdupkali. A zo Slovenska sa potom krásne mudruje. Ale tí ľudia, preboha, oni v tej občianskej vojne, keby náhodou k nej došlo, božechráň, by museli žiť. Neburcujte! Je to nezodpovedné. A keď chcete bojovať, tak si tam choďte bojovať, dajte si nejaké svoje silónové tieto a choďte bojovať so samopalmi, ale, preboha, nerobte takéto nezodpovedné činy z hľadiska parlamentu, to je nezodpovedné a veľmi, veľmi naivné.
Čiže Ukrajinu všetci podporujeme a veľmi oceňujem to, čo robí pán minister aj ministerstvo zahraničných vecí. Že nerobí túto ideologickú nadprácu, ktorú robíte vy. Že sa snaží zmierňovať, že sa snaží vytvoriť konsenzuálnejšie prostredie a dialóg a niečo, čo Európska únia naozaj podporuje, to je zmier. Nikto nepotrebuje nestabilitu na Ukrajine. Čiže už tobôž nie my ako jej susedia. Čiže toľko z hľadiska Ukrajiny.
A vytvárať teraz taký obrázok, že pravica Slovenska tým, že podporuje Majdán veľmi hlasno a veľmi, veľmi neférovo, tak preto my sme akože tí, ktorí nebodaj podporujú Janukovyča. To je taká tá schéma, ktorú chcete vytvoriť. Čo je úplný nezmysel, ale úplný nezmysel. My podporujeme dialóg a riešenie, ktoré si vyberú Ukrajinci. Pretože my rešpektujeme suverenitu. (Reakcia z pléna.)
No, viete, jedna aj druhá strana robí všelijaké veci a to sú také tie lacné, lacné argumenty. To je asi, ako keby som ja teraz povedal, pán kolega Droba, že podporujete tých fašistov, ktorí sú na tom Majdáne. No asi nie, že? Ale dá sa to zneužiť, tento argument, lebo je tam veľa fašistov, veľa antisemitov. A naozaj dneska nikto nevie, nikto nemôže povedať, že títo sú bieli, títo sú čierni. Zopár ich tam je. No ja by som povedal, že viac než zopár.
Ale pointa je v tom, že nezneužívajme túto diskusiu na slovenský politický zápas. Tá Ukrajina si to nezaslúži. My ich podporujeme, ukrajinský dialóg a to je podľa mňa veľmi rozumná zahraničná politika zo strany, zo strany ministra zahraničných vecí pána Lajčáka.
Posledná vec, a tu je taká moja drobná partizánčina, ktorou by som chcel vyzvať pána, pána ministra, aby sme sa venovali niečomu, čo je naozaj veľmi, veľmi ďaleko, a chápem tomu, že to nemôže byť prioritou zahraničnej politiky Slovenskej republiky, ale nemali by sme ignorovať túto oblasť, je to Latinská Amerika. Latinská Amerika, ku ktorej mám aj ja osobne veľmi blízko, patrím aj do skupiny priateľstva s Latinskou Amerikou a chcel by som veľmi, veľmi silne podporiť teraz nielen štáty, ktoré sú mi srdcu blízke, ako Bolívia, Venezuela alebo Argentína, ale aj štáty ako Brazília, aj štáty ako Paraguaj, Uruguaj, kde sú veľmi, veľmi progresívni politici. Pome sa, snažme sa čo najviac využívať tento potenciál, ktorý ponúka Latinská Amerika. A nebojme sa ani Kuby. Ja s Kubou veľmi dobre vychádzam, s pani veľvyslankyňou, ktorá má naozaj obavy o to, že zahraničná politika, našťastie nie slovenská, ale mnohých štátov, je diktovaná čistou ideológiou, čistou ideologickou nevraživosťou. Preboha, to, že americké obchodné, ekonomické embargo, blokáda Kuby je škandál, vie už celý svet. To je naozaj škandál, ktorý sa nedá ničím ospravedlniť. Tlačme na Spojené štáty americké, aby toto škandalózne rozhodnutie zrušilo, ktoré bolo vydané ešte kedysi uprostred studenej vojny a ktoré dneska nemá žiadne opodstatnenie.
Naozaj, snažme sa pomôcť tomu, aby ľudia, bežní ľudia, či už na Kube, alebo kdekoľvek na svete, neboli obetou ideologických hier. Musíme sa snažiť tým ľuďom pomáhať. A ja oceňujem aj to, že v rámci Kuby sa dejú isté reformy, a treba to oceniť a treba podporovať aj také projekty, ako je spolupráca v rámci Karibiku CELAC a ďalšie aktivity, ktoré môžu napomôcť tomu, aby bol ten svet mierumilovnejší. To je ten základ, aby sme nevytvárali ideologické nenávisti, ideologické nevraživosti, lebo takáto politika, a to tu predviedol aj pán kolega Šebej, pri všetkej úcte, naozaj nevedie k ničomu dobrému. Svet nie je čiernobiely. Naozaj, nie je to tu boj dobra a zla, nie je to boj, a spomínal som to aj predtým, nie je to boj Spoločenstva prsteňov a mordoru, svet má veľa odtieňov a musíme sa snažiť vždy nájsť nejakú spoločnú reč aj s tými, s ktorými sa možno nezhodneme. To je príklad, či už tu hovoril kolega Mikloško o Číne, alebo hovorí sa o Rusku a tak ďalej, preboha, to sú naši strategickí partneri. Musíme s nimi viesť dialóg. A nie dialóg taký, že teraz im vynadáme za to, že akí sú, a potom sa chceme s nimi baviť, to je také opäť sulíkovské. Nie, my potrebujeme viesť veľmi konštruktívny dialóg a povedať veľmi sebavedomo svoj názor.
A toto je posledná vec, ktorú by som chcel zdôrazniť. Slovensko má dneska, a sledujem to na tých európskych fórach, veľmi dobrú pozíciu. Aj preto, že máme ministra, ktorý je všeobecne uznávaný. Naozaj, to keď, to je "nebe a dudy", keď bol Dzurinda a keď je dneska pán kolega Lajčák, ktorý je všeobecne uznávaný svetový diplomat, to sa nedá porovnávať. Slovensko má veľmi dobrú pozíciu, aj vďaka jeho osobnému prístupu vybojoval veľmi veľa vecí aj v rámci Európskej únie. To si treba ceniť.
Slovensko má veľmi silný hlas. Sme malinký štát. Zoberte si, že zo 750 poslancov Európskeho parlamentu my máme 13. To my znamenáme veľkosťou, silou 13. A napriek tomu dokážeme presadzovať také veci, ktoré by sa pri takejto sile ani neočakávali. Či už to bolo v rámci viacročného finančného rámca, v rámci štrukturálnych fondov alebo v rámci N+3 a kopec iných technických vecí, ktoré možno unikajú verejnosti, ale sú strašne, strašne dôležité pre našu krajinu.
Prečo to my máme takúto pozíciu? Nielen preto, že teda pán minister Lajčák je mimoriadne uznávaný, ale aj preto, že sme konštruktívny a zodpovedný partner. Že sa nesprávame ako Sulík. Aj vďaka tomu vieme vybojovať veľa vecí. Naozaj konštruktívna kritika, to je to, čo Európska únia dneska potrebuje.
Takže opäť opakujem. Môžeme byť sebavedomí, môžeme byť hrdí na to, čo robíme, v rámci Európskej únie sme oveľa váženejší, než pripúšťajú mnohí kolegovia aj z opozície. Som veľmi rád, že na mnohých veciach v rámci európskej integrácie sa zhodneme a s výnimkou pár, pár populistov naozaj je tu podpora Európskej únie. To je veľmi dôležité.
Poďme sa teraz baviť nie o tom, že či áno, alebo nie Európska únia, poďme sa baviť o tom, ako má vyzerať Európska únia. Vy máte svoju legitímnu predstavu, pravicovú predstavu, Európa ako voľný trh. Moja predstava a predstava sociálnej demokracie je iná. Európa má byť sociálnejšia, má byť oveľa zelenšia a najmä participatívnejšia a demokratickejšia. A len vďaka tomu podľa môjho názoru dokážeme vybojovať boj, ktorý nás čaká a ktorý bude veľmi ťažký - boj s fašizmom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán poslanec Blaha, na vašu reč by sa dalo reagovať dvojhodinovým, a nie dvojminútovým príspevkom, ale veľmi stručne k tomu, čo ste povedali. Bola to teda poriadna spŕška nezmyslov, ale dovoľte mi, aby som predovšetkým rozporoval tie zásadné.
Vy tvrdíte, že potrebujeme viac regulácie. No zásadne s tým nesúhlasím, potrebujeme menej regulácie. A aspoň ste jasne definovali, aký je váš prístup. Už teraz je jasné, prečo ste za dva roky vášho pôsobenia na čele eurovýboru nedali jeden jediný návrh proti európskym nariadeniam a smerniciam. Veď pre vás je ešte málo regulácie. Tak dajte teda návrh ešte, aby sa regulovalo viac. No zásadne nesúhlasím s takýmto prístupom. A v tomto teda nie je obrana slovenských záujmov, pretože tá vaša činnosť jasne dominuje v tom, že jednoducho ste pasívny, nedali ste žiadny návrh, žiadne odôvodnené stanovisko a to je najlepší dôkaz toho, ako si vy predstavujete, že to, čo príde z Bruselu, tak automaticky platí.
Pán kolega, vy ste hovorili, že nás nikto neohrozuje v daniach. No ohrozuje nás, pretože smernica, tzv. CCCTB, o harmonizovanom základe priamych firemných daní je na svete. A preto sme aj s pánom poslancom Miklošom prišli s návrhom, deklaráciou o suverenite v priamych daniach, pretože táto smernica je živá, je stále v procese a je potrebné sa proti tomu postaviť. Je potrebné jasne zadefinovať slovenské záujmy, jasne povedať, že tu stačilo, že jednoducho v priamych daniach si Slovensko bude rozhodovať samo, tak ako si bude rozhodovať o svojich dôchodkoch, o svojej sociálnej politike.
Bohužiaľ, vy stále hovoríte len o delení v celom svojom príspevku, ale predovšetkým, a to vám veľmi odporúčam, je treba začať hovoriť o tvorbe.
Ďakujem.

Ďakujem. Je málo príležitostí, kedy je tak výrazne vidieť rozpor medzi predstavou národnej politiky a predstavou európskej politiky. Vy alebo ty, pán kolega, pán predseda, si vládnym poslancom takmer druhý rok, o pretekoch ku dnu, o zakladaní družstiev, o ďalších možných rozmeroch sociálnych Európskej únie tu počúvame dva roky. Ja som nevidel žiadny legislatívny návrh rezortných ministerstiev ani tvoj konkrétne, že by sa, žeby toto bolo naozaj to, čo by si chcel, aby či už na Slovensku, alebo a potom teda aj v širšom kontexte si sa snažil naozaj presadiť.
Ja by som chcel vedieť, či toto máš prekonzultované s kolegami z klubu poslaneckého alebo z tvojej strany, či naozaj oni súhlasia, že budú zo svojich podnikov a firiem budovať družstvá na kooperatívne alebo úverové družstvá, alebo sú prichystaní na výrobnú samosprávu, či už sa budeš pýtať Jasaňa, Malatinského, Kažimíra. Muňka, Počiatka alebo Kaliňáka. Keby raz tu zaznel nejaký takýto názor, tak by som vedel, že tie slová môžeš myslieť úprimne.
Zároveň sa pýtam teda, keď kritizuješ Úniu z rôznych rozmerov, či sme náhodou nevstupovali do Únie, ktorá nám mala ponúknuť prácu. A kde potom berieš tú Litvu? Nebolo o tom, o voľnom pohybe aj ľudí, aj pracovnej sily? Nebola tá náhodou, táto firma v rámci ponuky voľného trhu zabezpečila pre Litovcov, aby sa vyrovnávala ich životná úroveň v rámci Únie a išli pracovať do Švédska... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Bolo to 49-minútovej guľometnej paľby. Ja by som povedal, že v druhom roku nášho pôsobenia sa pán Blaha ukázal aj ako dobrý rečník a nekritizoval by som celkom len jeho prejav, snáď iba to by som pochválil, že ani raz nepovedal slovo Marx. A zase keby som kritizoval, že stále má šuflíky, on rád dá každého do šuflíka. Neoliberál, pravica, ľavica, ešte neviem čo, ja neviem, v ktorej som ja, v šuflíku, ale necítim sa ani v jednom, no.
To, že kritizoval všeličo, je správne, lenže mal by troška aj potom svoju stranu a vládu, lebo, čo ja viem, daňové prázdniny, hospodárske stimuly, korupcia, boj, dotácie svojim, provízie obrovské, predražené europrojekty, nadhodnotený kurz eura ešte dávno a tak ďalej, bolo by tam čo kritizovať, my v tomto trocha pokračujeme.
Posledná vec. Bosna je vážna vec. Ja som v ´95. bol na čele ôsmich amerických kongresmanov, sme chodili po Bosne, ešte sa tam skoro strieľalo, bolo to tesne po Daytone a navštívili sme všetky náboženstvá, všetky národnosti a tak ďalej. Vtedy to dva roky v Sarajeve vrelo, NATO potom to konečne rozstrieľalo, to okolie v Sarajeve, a prestalo to všetko. Ale, pozor, sľubovali sa tam hory-doly, rekonštrukciu, dotácie, pomoc zraneným, bez nohy a tak ďalej, ktorí sedia v tých vysokých panelákoch, ale nič sa z toho nestalo, temer. A keď dneska odídu tí KFOR, INFOR alebo ja neviem, jako sa teraz volá, tak zase tam začne mela, ktorá sa aj teraz signalizuje. Čiže Bosna je vážna vec a ja by som povedal, že dobre, že sme ju tu otvorili.
To je všetko.